Dnes je: pondelok, 20. 11. 2017, meniny má: Félix , zajtra: Elvíra

Palácové a iné koncerty na začiatku sezóny v Drážďanoch

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Tento príspevok chcel pôvodne referovať iba o koncerte Staatskapelle Berlin s Danielom Barenboimom, ktorý bol naplánovaný v rámci novej série koncertov, v tzv. Palácových koncertoch Drážďanských hudobných slávností. Atraktívna nová koncertná sieň Paláca kultúry priniesla nimi do i tak na hudbu bohatého mesta ďalšiu zaujímavosť. Keďže k zabehaným koncertom pribudli i nové podujatia, bolo na začiatku sezóny na koncertných pódiách Drážďan neobvykle rušno.

Pred koncertnými sieňami stáli optimisti s ceduľami „hľadám vstupenku“, i keď koncerty boli už dávno vypredané. Hovoríme o troch koncertoch, ktoré patrili k otvoreniu novej koncertnej sezóny 2017/2018. Po otvorení sezóny Drážďanskej filharmónie s jej šéfdirigentom Michaelom Sanderlingom v novej koncertnej sieni so „Symfóniou tisícov“ Gustava Mahlera, sme ako o mimoriadnom jave v koncertnom živote vôbec, už referovali TU... Na tomto mieste ostáva ešte spomenúť, že na interpretácii sa podieľal okrem iných vokálnych telies vzácne jubilujúci zbor – Sächsischer Staatsopernchor Dresden (Zbor štátnej opery Drážďan), ktorý si v tejto sezóne pripomína 200 rokov od jeho založenia a existencie bez prerušenia. Medzi vzácnymi dokumentami o jeho dianí sa nachádza v historickej zbierke plagátov a programov operného archívu napríklad i dokument o jeho účinkovaní na premiére opery Tannhäuser Richarda Wagnera v roku 1845. Tento zbor patrí nie len k Semperovej opere, ale je tiež neodmysliteľnou súčasťou operného a koncertného top orchestra Sächsische Staatskapelle Dresden, ktorý započal 1. a 2. septembra tiež svoju novú koncertnú sezónu.

Dobový plagát dokumentujúci účinkovanie operného zboru Sächsischer Staatsopernchor Dresden na svetovej premiére Wagnerovej opery Tannhäuser v Drážďanoch
zdroj: internet

Do dôverných nádherných priestorov Semperovej opery sa dostavilo nie len zvedavé publikum, ale i mimoriadne dobre naladení orchestrálni hráči, očividne vyrovnaný huslista Nikolaj Znaider a tiež šéfdirigent Christian Thielemann (navštívený koncert 2. septembra). V prvej polovici koncertu rozdali všetci Husľovým koncertnom č. 1 g mol Maxa Brucha toľko krásnej hudby, toľko šťastia, že z intenzity vlastnej interpretácie boli sami dojatí a uveličení. Spokojnosť a radosť sa dali čítať na pódiu na tvárach všetkých. Zreteľným hlavným hrdinom bol samozrejme Nikolaj Znaider. Z jeho inšpiratívnych a priam fantasticky znejúcich huslí sa éterom šírili momenty, ktoré v sólových pasážach, ale i v zlomkových chvíľkach v kombinácii s orchestrom, prinútili človeka zadržať dych. Len veľmi zriedka je možné byť svedkom toľkej nástrojovej kultúry sólových huslí a neobyčajnej technickej suverenity, len zriedka je možné sledovať také spontánne vzájomné prejavy radosti na pódiu ako to bolo po doznení Bruchovho koncertu.

Koncert Sächsische Staatskapelle Dresden, 2017,
Christian Thielemann, Nikolaj Znaider,
foto: Matthias Creutziger

V tomto momente sú Nikolaj Znaider, Christian Thielemann a Sächsische Staatskapelle Dresden spolu s ďalším sólistom, klaviristom Rudolfom Buchbinderom, na cestách – tlieskajú im poslucháči v Teatro alla Scala v Miláne, vo Viedenskom Musikvereine, vo Philharmonie im Gasteig v Mníchove a v Alte Oper vo Frankfurte. Na koncerty tohoto turné je zaradená aj 1. symfónia c mol Antona Brucknera, ktorá v Drážďanoch zaznela v druhej časti koncertu. Dirigent Thielemann ňou kompletizuje svoj zámer, uviesť všetky Brucknerove symfónie. Dnes vieme, že Bruckner svojou 1. symfóniou napriek tomu, že bola pozitívne prijatá, vlastne vôbec neuspel. Vieme, že ho hudobný svet ako skladateľa iba zobral na vedomie – a nič viac. Po odstupe času sa to zdá byť nepredstaviteľné. Jej premiéru si dirigoval v roku 1868 v Linci osobne, iste do interpretácie vložil maximum svojho talentu. Ale to je iba jeden z prípadov, keď publikum – aj to odborné – potrebuje čas na dozretie. Vo svojej prvej symfónii Bruckner rozvinul Beethovenove formy a nezaprel obdiv k Wagnerovi. V Linci počul tamojšiu premiéru Tannhäusera, tému dychov z jeho predohry vo svojej symfónii dokonca aj použil.

Koncert Sächsische Staatskapelle Dresden, 2017,
Christian Thielemann, Nikolaj Znaider,
foto: Matthias Creutziger

V podaní Thielemanna a jeho orchestra zaznel tento raný Bruckner naplnený sviežosťou, všetko v orchestri sa dialo plynule a samozrejme, v druhej časti spievali všetky nástroje, v tretej časti, v scherze, sa predstavil rytmicky pregnantný, dych vyrážajúci Bruckner, ktorý je tak neodmysliteľný v neskorších symfóniách. Táto časť pôsobila obdivuhodne sebavedome, bola výsledkom suverénnej interpretácie vyvierajúcej z inšpiratívnej taktovky Thielemanna. Dirigent priviedol symfóniu napokon do záverečnej apoteózy plnej lesku celého arzenálu dychov, bicích nástrojov a razantných sláčikov. Ale nie v prázdnych fázach a frázach, ale v istom zmysle filozofovania smerujúceho k víziám Brucknerovej budúcej hudby, ktoré sa napokon v ďalších symfóniách aj naplnili. Thielemannov Bruckner zanechal v Semperovej opere oslavnými výkrikmi ovenčenú symfonickú udalosť. Čas dozrel a publikum dozrelo zrejme tiež. Bruckner znel ako revolúcia, ako otvorenie nových horizontov hudby, ktoré najmarkantnejšie prezentoval neskôr, vo svojej nedokončenej 9. symfónii.

Na raného Brucknera nadviazal obrovským oblúkom o pár dní neskôr koncert Staatskapelle Berlin a jej šéfdirigent na jednom z prvých Palácových koncertoch 4. septembra, na ktorom odznela práve Brucknerova 9. symfónia. Do Drážďan sa dostala potom, čo Daniel Barenboim so svojím orchestrom uviedol všetky Brucknerove symfónie v hudobných centrách Tokia, New Yorku a Paríža. Spolupráca tohoto orchestra so šéfdirigentom Barenboimom má vyše dvadsaťročnú históriu, ich spoločné koncerty sú magnetom pre publikum a odbornú tlač na celom svete, existujúca nahrávka všetkých Bruckenerových symfónií patrí k ukážkovým.

Koncert Staatskapelle Berlin v Drážďanoch, 2017,
Daniel Barenboim,
foto: Oliver Killig

Keď som sa pred pár dňami pred koncertom opýtala na vstupenku, dostala som odpoveď, že koncert je vypredaný až pod strechu. Napokon som na koncerte bola prítomná, a bolo mi ľúto všetkých tých, ktorí v ten večer medzi publikom nemohli sedieť. Dirigent a orchester celebrovali frapujúco Brucknerovu rozlúčku so svetom, veľdielo hlboko veriaceho umelca, starca, ktorý sa musel v dôsledku chorôb vzdať významných postov, ktoré vo Viedni zastával. Neúnavná tvorivá sila mu dopriala sústrediť sa na poslednú umeleckú výpoveď: ukončiť tri časti svojej deviatej symfónie. Štvrtá časť ostala nedokončená (Bruckner zomrel v roku 1896), a aj to, čo bolo hotové, sa stratilo. Dielo venoval milovanému Bohu. A skutočne, to, čo bolo na koncerte stvárnené Barenboimom a jeho orchesterom, znelo ako nekonečná hudobná modlitba kombinovaná s momentami prekvapenia v odvážnej harmónii, v hrubozrnej, ale občas ako množstvo organov znejúcej inštrumentácii, ale hádam najmä v práci s témami, s ich prerušovaním, repetíciami, návratami či objavovaním nových melodických línií. Druhá časť, Scherzo, evokovala grandióznou interpretáciou časť zo smútočnej omše Dies irae, pomalá posledná časť, Adagio, znela ako dlhá, smutná, ale majestátna labutia pieseň – až do doslovného duševného a fyzického vyčerpania dirigenta i orchestra. Až do momentu, v ktorom sa publikum neodvážilo prerušiť ticho potleskom.

Koncert Staatskapelle Berlin v Drážďanoch, 2017,
Daniel Barenboim,
foto: Oliver Killig

Nebolo prekvapením, že sa jednalo o povolaných interpretov, o hudobnú špičku v medzinárodnom kontexte, prekvapením bola intenzita, ktorou Barenboim dokázal Brucknera sprostredkovať. Sám dirigent sa v Drážďanoch predstavil aj ako klavirista. Kto si pamätá na prvé stretnutia s ním vo Viedenskej televízii koncom šesťdesiatych rokov minulého storočia, na Schubertove Pstružie kvinteto s Jacueline du Pre, Mehtom, Perlmanom, Zukermanom a Barenboimom za klavírom, ten asi tohoto umelca dodnes nespustil z očí. Je to veľký dar, sedieť za krídlom a simultánne dirigovať svoj super orchester na úrovni, kde perfekciu súhry a hudobného pulzu určuje niekedy iba pohyb oka alebo chvenie brvy. Za takých okolností bolo možné byť prítomným interpretácii Mozartovho Koncertu pre klavír a orchester č. 23 A dur KZ 488 v Drážďanoch a žasnúť nad prstami Daniela Barenboima, ktorými vdychoval Mozartovi život. Z pódia znel lyrický, hrejivý Mozart, komorne ladený v orchesteri, decentný v sólovom klavíri, i keď ten bol pochopiteľne stredobodom. Vychutnať bolo možné vystavanie kadencie na konci prvej časti, plnú bolestných (ľúbostných?) emócií naplnenú druhú časť i v klavíri perlivú finálnu časť. Bol to Mozart, plný čerstvých referencií i pre Mozartových znalcov.

Palácové koncerty sú rozložené na celú sezónu a sľubujú ďalšie mimoriadne hudobné zážitky: recitál huslistky Anne-Sophie Mutter, večer s klaviristkou Marthou Argerich, ako i husľový recitál Davida Garretta. Ako inak, tieto i ďalšie koncerty sú už dnes vypredané až pod strechu.

Autor: Agata Schindler

písané z koncertov 2. a 4. septembra 2017

email

About Author

Agata Schindler

Leave A Reply