Dnes je: piatok, 20. 7. 2018, meniny má: Eliáš, Iľja, zajtra: Daniel

Pavel Unger: Gioachino Rossini – náš neznámy známy

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
V ďalšom rozhovore so slovenským operným kritikom Pavelom Ungerom sme sa rozprávali o letnom opernom Rossiniho festivale v Pesare, na ktorom sa už niekoľko rokov pravidelne zúčastňuje. Pavel Unger je veľkým obdivovateľom opier G. Rossiniho a tak v Pesare (rodnom meste skladateľa) nemohol chýbať ani toto leto. V rozhovore pre Opera Slovakia hovorí o Rossiniho štýle, festivale, ale aj o Rossinim v súvislosti so Slovenskom.

Ste obdivovateľ Rossiniho opier, čím Vás oslovilo dielo tohto majstra belcanta?

Keď som sa pred 23 rokmi na festivale v Pesare po prvýkrát naživo zoznámil s dvoma Rossiniho vážnymi operami, otvorili sa mi nové obzory. O renesancii belcantovej vážnej opery som vedel viac-menej teoreticky, no možností ako ju spoznať live, bolo v tom čase ešte minimálne. Síce dáky „vážny“ Donizetti sa objavil v Budapešti či na drážďanskom festivale, no to len sporadicky. Mojou prvou Rossiniho operou seriou bol Otello s Chrisom Merrittom v titulnej úlohe, Desdemonou bola Cecilia Gasdia. Hneď po ňom Tancredi, kde hlavné roly stvárnili nezabudnuteľná Lucia Valentini Terrani a dodnes v brilantnej forme spievajúca Mariella Devia. To jednoducho by nenechalo nikoho chladným. Dovtedy som sa mal možnosť stretnúť len s Rossiniho buffami, navyše u nás a v dostupnom okolí v nie celkom adekvátnej interpretácii. Pesaro bolo pre mňa priam šokom. Ten spôsobil, že od roku 1991 som nevynechal už žiaden ročník. Čím ma oslovilo majstrovo dielo? Neskutočnou melodickou invenciou, virtuozitou vokálnych partov, závratnými ohnivými gradáciami v ansámbloch, možnosťou spoznávať prostredníctvom neho krásne nové hlasy. Ale tiež vyslovene „antidepresívnym“ nábojom partitúr a v neposlednom rade aj tým, že živé dotyky s Rossinim prudko vyvrátili u nás tradovaný a falošný názor stotožňovania skladateľa len s komickým druhom. Napokon, má na konte viac vážnych než veselých diel. Ale spochybňovanie belcanta je v našich zemepisných šírkach dosť hlboko zakorenené a asi potrvá ešte dáky čas, kým sa v jeho objavovaní aspoň troška priblížime svetu.

Rossiniho operný festival v Pesare

Rossiniho operný festival v Pesare

Každý skladateľ má svoj štýl, aký je ten Rossiniho a čo si vyžaduje interpretácia jeho opier?

Rossiniovský interpretačný štýl je síce postavený na základoch belcanta (čo je napokon východisková škola nielen pre taliansku operu), má však svoje vlastné pravidlá. Jeho koloratúry sú iného druhu ako trebárs u Donizetttiho či Belliniho – ak ostanem na pôde predverdiovskej talianskej opery. Sú ešte virtuóznejšie a ozdobnejšie, tempá a „brio“ ešte závratnejšie, čím pripomínajú azda väčšmi barok než romantickú operu. A pochopiteľne, nevyhnutnými podmienkami sú frázovanie, rozsah hlasu, farba a celková interpretačná afinita. Že Rossini je špecifický, dokazuje príklad s Editou Gruberovou. fascinujúcou donizettiovskou a belliniovskou interpretkou, ktorá sa k Rossinimu prihlásila len dvakrát.

Máme na Slovensku štýlovú interpretáciu Rossiniho diel?

Ak mám odpovedať jedným slovom, nemáme. Ale odkiaľ by sme ju vlastne mali mať? Žiaden dirigent, ktorý u nás Rossiniho naštudoval na nej nebazíroval, netrúfam si posúdiť, kto z pedagógov vštepuje svojim žiakom jeho technický a interpretačný štýl. Na Accademii rossiniane v Pesare, čo sú každoročné interpretačné kurzy pod vedením Alberta Zeddu a ďalších špecialistov, sa zúčastňujú mladí spevácki z celého sveta, no zo Slovenska som nezaznamenal dosiaľ žiadne meno. Jediným českým absolventom akadémie v Pesare je basista Jan Martiník. Z našej špičkovej sólistickej garnitúry sa na festivalovej pôde v Pesare predstavil jedine Dalibor Jenis (roku 2005 ako Figaro, mimochodom po boku Juana Diega Flóreza a Joyce DiDonato). Nuž a nedávno sme – síce trocha oneskorene – objavili Janu Kurucovú, ktorá ako Rosina v berlínskej Deutsche Oper žne nemalé úspechy. Pred viacerými rokmi sa v rossiniovskom teréne presadil aj Oto Klein. Ale popri Jane Kurucovej by sa na tejto parkete, za predpokladu vniknutia do nuáns techniky a štýlu, mohli uplatniť z ostatného bratislavského Barbiera azda aj Aleš Jenis, Terézia Kružliaková a najmä na začiatku dráhy stojaci Juraj Hollý. Je to však ich voľba, akým smerom sa poberú.

Ak zájdeme do minulosti, našli by ste typicky rossiniovskych slovenských spevákov?

Pokiaľ moja pamäť, resp. divácke skúsenosti siahajú, tak vyložene rossiniovské hlasy sme ani nemali. Veľmi matne si spomínam na Talianku v Alžíri s Ninou Hazuchovou, mal som vtedy 14 rokov… V opakovaných Barbieroch sa nik ako mimoriadne štýlovo disponovaný sólista neobjavil, hoci pod adekvátnym vedením by svojho času šancu mali napríklad Jana Valášková či Jozef Kundlák. Z uvedenia Cenerentoly mi utkvel v pamäti prekvapujúco vybrúsený a v koloratúre poctivý výkon Jána Ďurča ako Dandiniho, ale vcelku zdatne sa s titulnou postavou popasovala aj Denisa Šlepkovská.

Na Slovensku sa z Rossiniho opier hrajú tituly, ktoré sú veľmi známe. Môžete nám zrekapitulovať, aké Rossiniho opery sa na Slovensku doposiaľ hrali a ktoré ešte len na svoju slovenskú premiéru čakajú?

Ak zájdeme hlboko do histórie, tak roku 1933 mal v SND premiéru Viliam Tell. Samozrejme, v skrátenej verzii, v českom preklade, s Karlom Zavřelom, Žofiou Napravilovou a Romanom Hübnerom v hlavných postavách. Náhodou mám poruke dobové recenzie. Kritik Hořejš napísal: „…je to kompozícia celkom rachitická, naskrz nemocná a má miesto červených krviniek len samé biele a miesto srdca mechanickú hustilku…“ Na vrcholný Rossiniho opus „lichotivá“ charakteristika, všakže. Ale aj to všetko svedčí o dobovej reflexii belcanta, ku ktorému sme nemali žiaden vzťah. Ale pre spravodlivosť: celosvetové oživovanie zabudnutých diel tejto epochy nastalo až v polovici päťdesiatych rokov. V repertoári Opery SND sa ocitla – popri neustále omieľanom Barbierovi zo Sevilly – ešte Talianka v Alžíri (1935, 1965), Gróf Ory (1967) a La Cenerentola (2003). V Banskej Bystrici okrem Barbiera Il signor Bruschino (1992), v Košiciach mám pocit, že iba Barbier, ak nerátam jediné uvedenie Talianky v Alžíri roku 2005, ktoré bolo príležitostným koprodukčným projektom. Takže dlhy voči Rossinimu sú obrovské.

Gioacchino Rossini (1792 - 1868)

Gioacchino Rossini
(1792 – 1868)

Aký je váš názor na fakt, že dramaturgia slovenských operných divadiel siaha len po ,,osvedčených tituloch, resp. osvedčených tituloch na Slovensku, pretože aj iné Rossiniho diela sa vo svete osvedčili a bežne sa hrajú.

Nie som prívržencom prehnanej dramaturgickej opatrnosti a argumentov „to sa nedá, lebo…“. Samozrejme, treba racionálne zvažovať všetko pre a proti, no dvíhanie latky kritérií a odhaľovanie nových mét pre divákov považujem za pilier kompetentnej dramaturgie. Toto však nie je priestor pre úvahy na túto tému. K vašej otázke: Rossiniho drámy sa síce hrajú vo svete, nie však bežne. Limitom je vždy dostupnosť kvalitného obsadenia. Ale pokiaľ by sme ostali u zdanlivo „ľahších“ komických titulov, tak namieste Barbiera v SND by som uvítal skôr Talianku v Alžíri, ktorá je najmä pri našom škrtaní tenorovej Almavivovej árie „Cessa di piu resistere“ náročnejšia aj pre mezzosoprán aj tenor. Ale možno aj Turka v Taliansku či nebodaj Straku zlodejku?

Ani túto sezónu sa repertoáre slovenských operných divadiel neobohatia o diela G. Rossiniho, okrem slovenskej premiéry koncertného prevedenia opery TANCREDI v rámci opernej časti festivalu Zámocké hry zvolenské. Čo by ste našim čitateľom povedali o tomto diele?

Ako som už spomenul, Tancredi bol jedným z mojich prvých dotykov s Rossiniho operou seriou. Navyše, ide o skladateľov prvý titul tohto druhu, pochádzajúci z roku 1813 (vidíte, aj takéto dvestoročné jubileum existuje), skomponoval ho keď mal 21 rokov! Pred nim síce napísal jednu vážnu operu, Ciro in Babilonia, no tú vzkriesil pesarský festival len pred rokom. Tancredi má dve alternatívy záveru a dokonca tri verzie, pričom všetky vznikli počas roku 1813. Pôvodná benátska končí šťastne, prepracovanie pre Ferraru má tragické finále a milánska úprava má opäť „lieto fine“. Zvyknú sa aj kombinovať. Mňa strhol Tancredi so smrťou hlavného hrdinu, ktorú neopísateľne emotívne stvárnila Daniela Barcellona.

Pre Zámocké hry zvolenské to bude obrovská výzva a krok do neznáma. Veľmi budúcemu prvému slovenskému Tancredovi držím palce a ak budete diskrétny, prezradím vám aj môj tajný tip, či skôr želanie, na obsadenie titulnej roly. Rád by som v nej videl Janu Kurucovú, ktorá ako „chuťovku“ už áriu z neho v Bratislave predniesla. Ale ak by to nevyšlo, ani taká stálica ako Ewa Podleś by nebola zlou voľbou….

Ktoré Rossiniho diela by ste radi uvítali na slovenskej opernej scéne?

Hm, ťažká otázka. Pokúsim sa uvažovať čo najtriezvejšie. O buffách som hovoril vyššie, z drám veľmi váham, no asi by som rozmýšľal práve medzi Tancredom a jednou z verzií Mojžiša – talianskou alebo francúzskou, ale možno by som sa priklonil k druhej. Taký Otello a všetky neapolské partitúry, písané pre legendárnu Isabellu Colbran a trojicu tenoristov Nozzariho, Davida a Cicimaru, sú ešte chúlostivejšie. O Semiramide, aj vzhľadom na jej dĺžku, ani nehovorím.

Tento rok ste sa už po niekoľkýkrát zúčastnili ďalšieho ročníka Rossiniovského festivalu v Pesare. Ako by ste nám predstavili tento festival?

Tento rok to bola moja dvadsiata tretia účasť na Rossini Opera Festivale. Som rád, že v diváckych radoch každoročne stretávam aj slovenské publikum (tohto roku aj jedného z tenorových protagonistov Opery SND) a že ich všetkých náš známy- neznámy skladateľ dokáže nadchnúť. V registrovanom zozname priateľov festivalu (Amici del Rossini Opera Festival 2013) nájdeme medzi vyše 260 menami zo všetkých končín sveta aj Košičana pána Ladislava Belányiho. V bilanciách o zložení publika figurujú – ak sa nemýlim – dve tretiny mimotalianskych divákov. Atmosféra je tam uvoľnená, nesnobská, spontánna, prosto taká prímorská.

Čím sú špecifické jednotlivé ročníky a čím bol špecifický ten tohtoročný?

Festival sa ustálil na modeli troch operných inscenácií, zväčša dve bývajú nové a tretia je návratom k staršej produkcii. Pokiaľ ide o žáner, dakedy ide o pomer dve vážne a jedna komická, inokedy naopak. Navyše, od roku 2001 sa pravidelne v rámci sekcie Festivalu mladých stretávame s Cestou do Remeša, ktorej obsadenie tvoria vždy iní frekventanti už spomenutej Accademie rossiniany. Plus ešte trojica koncertov belcanta v popoludňajších hodinách a ďalšie sprievodné akcie. Dramaturgickým cieľom a zároveň „korením“ festivalu je kompletizácia Rossiniho javiskového dedičstva v revíziách vychádzajúcich z bádania vedeckej inštitúcie Fondazione Rossini. V ostatnom ročníku sa hral Viliam Tell, Talianka v Alžíri a Príležitosť robí zlodeja. Teda všetko tituly, ktoré sa na festivalovej pôde v Pesare už objavili a okrem Juana Diega Flóreza ako Arnolda vo Viliamovi Tellovi nepriniesol až také strhujúce a objavné výkony. No už fakt, že vďaka Pesaru mám možnosť sledovať Flórezov vývoj od jeho prvého výstupu v Mathilde di Shabran roku 1996 až podnes, že videl som ho v desiatich postavách, niektorých opakovane, je niečo unikátne. Ale teší ma, že som bol tiež pri debute Daniely Barcellona či pri prvej Armide Renée Fleming, že som zažil ešte generáciu Lucie Valentini Terrani, tenoristov Merritta, Forda, Matteuzziho či Blakea a mnohých ďalších. A práve vďaka tomuto festivalu som ešte pred bratislavskými koncertmi Agentúry Kapos vedel, že pozvanie nielen Juana Diega Flóreza, ale aj Lawrencea Brownleeho, Oľgy Peretyatko, či ohlásenej famóznej Joyce DiDonato, prinesú sviatky krásneho spevu. Na budúci rok je v Pesare avizovaná absolútna premiéra opery Aureliano in Palmira, takže potom ostane už len jediný titul, Edoardo e Cristina, a kompletizácia Rossiniho opier bude dokonaná.

Rossiniho operný festival v Pesare, G. Rossini: Viliam Tell, Nicola Alaimo, foto: ROF

Rossiniho operný festival v Pesare 2013,
G. Rossini: Viliam Tell,
Nicola Alaimo,
foto: ROF

Videli ste už všetky Rossiniho opery, alebo ešte na nejakú čakáte?

Z 39 Rossiniho opier som videl naživo všetky, ktoré uviedli na festivale v Pesare. Chýbajú už len dve spomenuté.

Slovensko nemá žiadny letný operný festival. Aký je váš názor na túto skutočnosť?

Ak za takýto nerátame Zámocké hry zvolenské, no to by museli mať skutočne „letný“ termín, jedným slovom – je to hanba. A samostatná téma.

Aké bolo vaše operné leto? Boli ste aj na nejakom inom opernom festivale, alebo koncerte?

Necestoval som veľa. Okrem Pesara som navštívil len viedenský Theater an der Wien, kde v rámci normálnej sezóny hrali Verdiho Attilu a festival v St.Margarethen, ponúkajúci Pucciniho Bohému. Tam však je problémom reprodukovaný zvuk, je to skôr atrakcia z hľadiska jedinečnosti lokality prírodného divadla v rímskom kameňolome. Doma na Slovensku, ako zvyčajne, vládla z hľadiska opery „uhorková sezóna“. Staré slovné spojenie, žiaľ, nestráca na aktuálnosti.

Ďakujem za rozhovor

Pripravil: Ľudovít Vongrej

email
Operné gala 2018
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.
Zdieľajte tento článok alebo komentujte:
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  

O autorovi

Ľudovít Vongrej

šéfredaktor Opera Slovakia, predseda redakčnej rady Opera Slovakia, spravodajca, publicista, odborný editor a hudobný producent, člen Slovenského centra Medzinárodnej asociácie divadelných kritikov (SC AICT)

Zanechajte komentár