Dnes je: sobota, 24. 6. 2017, meniny má: Ján , zajtra: Tadeáš, Olívia

Pavol Kubáň: Každý jeden umelec by mal byť unikát

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Medzi úspešných slovenských operných spevákov patrí aj mladý barytonista Pavol Kubáň, rodák z oravskej dediny Malatiná, ktorý je slovenskému opernému divákovi stále ,,neznámym“ umelcom, keďže ho slovenský operný debut ešte len čaká. Jeho kariéra sa úspešne vyvíja na medzinárodnej opernej scéne a diváci na Slovensku ho mali zatiaľ možnosť počuť len s koncertným repertoárom. V ostatnom období úspešne účinkoval na jednom z koncertov Bratislavských hudobných slávnosti 2016. Pavol Kubáň si ochotne našiel čas a poskytol rozhovor pre Opera Slovakia, v ktorom sme sa spolu rozprávali o jeho začiatkoch, veľmi zaujímavých štúdiách, rozbiehajúcej sa medzinárodnej kariére, ale aj o jeho hlase, práci operného speváka, o jeho plánoch či vyhliadkach do budúcnosti.

Koncom novembra ste zaspievali na koncerte v rámci Bratislavských hudobných slávností Móryho piesne. Bolo to vaše prvé účinkovanie na koncertnom pódiu Slovenskej filharmónie?

Bolo to moje tuším tretie vystúpenie v Slovenskej filharmónii. Ešte ako študent konzervatória som tu vystúpil prvýkrát v rámci koncertov školy. Druhé vystúpenie bolo s Musicou Aeternou.

Aké pocity máte po tomto koncerte a ako sa vám spievalo bratislavskému publiku?

Pred bratislavským publikom sa mi spievalo veľmi dobre. Hoci je Móryho tvorba pomerne neznáma, jeho Spišské balady a piesne dokázali zaujať poslucháčov.

Bratislavské hudobné slávnosti, 2016, Pavol Kubáň, foto: Alexander Trizuljak

Bratislavské hudobné slávnosti, 2016,
Pavol Kubáň,
foto: Alexander Trizuljak

Aká bola cesta chlapca z Oravy k opere?

Narodil som sa na Orave v Dolnom Kubíne. Spieval som už od malička a spievali aj moji rodičia. Celé detstvo som prežil v oravskej dedinke Malatiná. Ako dieťa som začal chodiť na ZUŠ-ku, ale viac ma zaujímala komerčnejšia populárna hudba, rock, metal. S bratmi sme mali dokonca aj kapelu. Po skončení základnej školy prišla otázka, čo ďalej, ktorou cestou sa vybrať. Plánoval som ísť na gymnázium študovať geografiu, popri tom tvoriť svoju vlastnú hudbu a vystupovať s kapelou. Rodičia to prijali, ale sestra mala iný názor. Povedala mi, že ak sa venujem hudbe, musím ísť na konzervatórium. Priznám sa, že som vôbec netušil, čo to znamená študovať na konzervatóriu. Prišli sme teda do Bratislavy, aby sme sa ukázali. Mňa ale takéto štúdium absolútne nelákalo, nepodal som si ani len prihlášku. Keď sa to sestra dozvedela, bola veľmi nahnevaná, takže sme to museli celé napraviť a nakoniec ma na konzervatórium prijali. Spev som teda študoval u pani Bezačinskej a pokračoval som u nej aj na VŠMU.

Pre študenta, ktorého vôbec nebavila klasická hudba, a ani sa v nej nevyzná, musí byť dosť nepríjemné ešte ju aj študovať. Ako si spomínate na prvé roky a kedy nastal zlom?

Prvé dva roky na konzervatóriu boli pre mňa doslova kríž, nebavilo ma to, nechodil som ani do divadla, vôbec som netušil čo je to napríklad Tosca. Nejako sme začali, akosi som aj spieval, ale až v treťom ročníku nastal zlom. Nedokážem vysvetliť ako a prečo – zrejme nastalo akési osvietenie – ale chytilo ma to za srdce. Začal som viac študovať repertoár a intenzívnejšie sa spevu venovať. Celý ten čas som študoval u pani Bezačinskej, okrem tretieho ročníka, kedy som chodil k pani Dagmar Livorovej. Po skončení konzervatória som pokračoval na VŠMU, až kým ma zo školy nevyhodili.

Takže aj vy patríte k tým, ktorí sa s VŠMU ,,museli“ rozlúčiť? Z histórie vnímame rôzne prípady takýchto postupov, či už zo slovenských hudobných škôl, alebo aj priamo operných divadiel, kedy museli talentovaní odísť a dnes paradoxne robia svetovú kariéru…

Ono je to zrejme aj tým, že ak človek získa obzor v zahraničí a vie rozumne posúdiť argumenty za a proti, po týchto skúsenostiach automaticky začne s ľuďmi diskutovať, no a po spoznaní iného spôsobu začne konať tak, ako môže, a nie ako mu kážu. Akonáhle však takáto situácia nastane, odrazu človeka považujú za arogantného, ktorý si neplní povinnosti.

Čo sa presne stalo?

Mal som vtedy dvojročné angažmán v Drážďanoch a zároveň som aj študoval. Niektorí pedagógovia to tolerovali, iní mi spočiatku tvrdili, že to budú tolerovať, lenže po čase zmenili názor. Nerád by som menoval ale myslím si, že zainteresovaní sa pri čítaní tohto článku určite spoznajú. Poučil som sa, že ústna dohoda nestačí a všetko treba mať aj na papieri, aby sa predišlo podobným prípadom. Myslím si, že v posledných ročníkoch, kedy majú pedagógovia mladých podporovať a tešiť sa, že môžu zúročiť v praxi to, čo ich naučili, naopak ich nepodporia. Je nevyhnutné, aby budúci absolventi mohli získavať skúsenosti a opernú prax doma aj v zahraničí, aby chodili na predspievania a mohli sa už počas školy dostať do profesionálneho ansámblu. Veď tým reprezentujú aj inštitúciu, na ktorej študujú. Ja som si vybral možnosť, ktorá ma môže v živote a opernej praxi posunúť ďalej. Reálny život je predsa o niečom inom ako o diplome a tituloch.

J. Weinberger: Švanda Dudák, Teatro Massimo Palermo, 2014, Pavol Kubáň (Švanda), foto: Franco Lannino

J. Weinberger: Švanda Dudák, Teatro Massimo Palermo, 2014,
Pavol Kubáň (Švanda),
foto: Franco Lannino

Prejdime k príjemnejším témam. V študentských rokoch ste sa zúčastnili na viacerých súťažiach. Aké sú vaše skúsenosti?

Viaceré súťaže som absolvoval už ako konzervatorista, napríklad súťaž Mikuláša Schneidera-Trnavského v Trnave či medzinárodnú spevácku súťaž zameranú na česko-slovenský repertoár v americkom Green Bay a v kanadskom Montreale, kde som sa stal laureátom. Počas štúdia na VŠMU som sa zúčastnil aj súťaže Hans Gabor Belvedere Competition a súťaže Ferruccia Tagliaviniho v Rakúsku, po ktorej hneď prišla prvá ponuka do Bologne, kde som získal aj prvé medzinárodné kontakty. Uvedomujem si, že nie každý spevák má rád súťaže a nie každému môže súťaživosť vyhovovať, no pre mňa bola na nich dôležitá konfrontácia s inými spevákmi. Mohol som si na vlastné uši vypočuť, ako sa spieva za hranicami a tým pádom si aj rozšíriť obzor. Neskôr som to vnímal ako príležitosť výmeny kontaktov s agentúrami, manažérmi, divadlami, umelcami a podobne.

Belvedere Competition je veľmi uznávanou súťažou a mnohým veľkým hviezdam odštartovala svetovú kariéru. Ako ste vnímali účasť na nej, šlo o vašu prezentáciu, alebo príležitosť nazbierať kontakty?

Belveder som skôr vnímal ako príležitosť ukázať, čo viem. Vtedy som nemal čo stratiť. Práve keď som súťažil, pre barytónov to bol jeden z najsilnejších ročníkov. Bolo nás veľmi veľa a v deň môjho vystúpenia ich predo mnou spievalo okolo dvadsať a za mnou ďalších dvadsať. Sprevádzal ma Róbert Pechanec a keď som počul ostatných, priznám sa, že som dostal strach. A práve toto by si mladý človek nemal pripustiť. V takomto prípade si ani nemôže povedať, že „ja to zaspievam lepšie“, ale skôr „ja to zaspievam tak, ako to viem len ja“. Vtedy mi aj Robo Pechanec vravel, že nemám čo stratiť, nech sa nebojím a ukážem, čo viem a buď to vyjde, alebo nevyjde. A podarilo sa. V roku 2010 som sa prebojoval medzi finalistov a získal som aj špeciálne ocenenie pre najmladšieho finalistu. Na základe toho mi prišli aj ponuky z rôznych operných štúdií z Londýna, Paríža, Mníchova, Hamburgu, písali mi z operného štúdia z Washingtonu a Metropolitnej opery v New York. Lenže to bolo v tom období, kedy som už bol v La scuola dell’Opera Italiana v Bologni.

Vnímali ste to aj ako príležitosť obohatiť si svoj umelecký životopis o účasť na takýchto medzinárodných súťažiach?

Určite áno, ale napríklad, pred prvým predspievaním v Drážďanoch, kam ma pozvali na základe odporúčania z Talianska, si intendant môj životopis ani neprečítal, len ho odložil bokom. V tom okamihu ho zaujímal len môj výkon. CV si prečítal až keď som dospieval. Celkom ho chápem – informácie v životopisoch sú často zavádzajúce a pôsobia takpovediac ,,wow“ – efektom. Na druhej strane sa pokojne môže stať, že umelci, ktorí tam toho zas tak veľa nemajú, spievajú omnoho lepšie.

G. Rossini: Il viaggio a Reims, Opernhaus Zürich, 2015, foto: Monika Rittershaus

G. Rossini: Il viaggio a Reims, Opernhaus Zürich, 2015,
foto: Monika Rittershaus

Považujete súťaže za dôležité, alebo len za zaužívanú súčasť štúdia?

Súťaže som vnímal ako motiváciu niečo robiť. Veľmi ma motivovali a vždy som vychádzal zo základného pocitu, že nemám čo stratiť. Je veľmi dôležité, aby sa na nich mladí ľudia zúčastňovali a aby sa neporovnávali s ostatnými, ale  predviedli to najlepšie, čo oni vedia a na čom robia. Nech slobodne ukážu svoj hlas a nech sa nehrajú na iných. Byť sám sebou je podľa mňa v umení to najťažšie. Spevák ako umelec potrebuje hlavne nájsť ten svoj vlastný a jedinečný umelecký prejav a je pre neho veľmi nebezpečné, ak si pedagógovia urobia zo seba pred žiakom doslova modlu. Takto v ňom môžu nakoniec potlačiť prirodzený talent a muzikalitu, kvôli ktorému ho vlastne na danú školu prijali. Keď potom s takýmto talentom niekto robí a vie, že má v ruke študenta – umelca, nemôže mu riadiť celý život a nemôže byť tým človekom, ktorý si bude prostredníctvom žiaka plniť svoje vlastné ambície. Na základe svojich skúseností práve toto vnímam na Slovensku ako dosť veľký problém. V zahraničí som bez ťažkostí v priebehu jedného týždňa vyskúšal hoci aj piatich pedagógov. Toto si na slovenských konzervatóriách alebo vysokých školách zatiaľ neviem predstaviť. Takže mladí ľudia by si mali v zahraničí rozširovať svoj obzor. Pedagóg má študenta usmerňovať, nie zaňho rozhodovať. Spevák musí spievať a rozhodovať sa tak, ako to cíti, samozrejme s inštrukciami pedagóga. Pedagóg môže dať žiakovi len spätnú väzbu ako reakciu na to, čo z neho vychádza, to znamená, on len usmerňuje jeho snaženie. Môže byť nebezpečné, keď začne pedagóg žiaka ovládať.

Aké boli vaše prvé stretnutia s profesionálnou scénou?

Neviem či to už nazvať profesionálnym stretnutím, ale každopádne prvé angažmán prišlo po súťaži v roku 2009 v Deutschlandsbergu, kde som získal druhú cenu. Prišiel za mnou Alberto Triola s ponukou ísť od nasledujúcej sezóny do La Scuola dell’Opera Italiana v Bologni. Najprv som mu povedal, že si to musím premyslieť, ale nakoniec som usúdil, že by to bolo rozumné a súhlasil som. Dnes môžem povedať, že ma táto skúsenosť zásadným spôsobom ovplyvnila a správne nasmerovala.

V čom?

Hoci som mal dobrý základ, tam sa mi celkom otvorili obzory. Bologna bola pre mňa novým impulzom k tomu, aby som na sebe začal pracovať ešte oveľa viac a aby som získal prax a kontakty. Zažil som tam majstrovské lekcie so svetovými spevákmi, množstvo predstavení, koncertov, odtiaľ ma zavolali účinkovať na festival Valle d’Itria v Martina Franca. Práve ľudia z La Scuola dell’opera italiana ma odporučili drážďanskej Semperoper, ktorá ma posunula napríklad do Teatro Massimo v Palerme. Nadviazal som tam aj kontakty s Operou vo Florencii, Zürišskou operou a podobne.

W. A. Mozart: Così fan tutte, Bühnen Halle, 2016, M. Smallwood (Ferrando), V. Kaminskaité (Fiordiligi), Ks. R. Lichtenstei (Despina), P. Kubáň (Guglielmo), A. Werle (Dorabella), foto: Bühnen Halle

W. A. Mozart: Così fan tutte, Bühnen Halle, 2016,
M. Smallwood (Ferrando), V. Kaminskaité (Fiordiligi), Ks. R. Lichtenstei (Despina),
P. Kubáň (Guglielmo), A. Werle (Dorabella),
foto: Bühnen Halle

Zažili ste tu teda prirodzené a funkčné profesionálne prostredie, ktoré je ideálne na formovanie operného umelca?

Presne tak, toto sa mi na Talianoch veľmi páči. Keď sa im príde spevák ukázať, všímajú si na ňom prirodzenú inteligenciu, muzikalitu. Samozrejme ich musí zaujať hlas, ale nevšímajú si až tak, ako u nás, úroveň speváckej techniky. Často mám pocit, že u nás ide umenie bokom a hľadí sa len na techniku. Pre Talianov je dôležitý umelecký prednes. Diváci na predstavení či koncerte potrebujú cítiť emóciu a nie iba akademicky a technicky správne tvorenie tónu. Spevák musí vedieť, ako túto emóciu vyvolať. V umení neexistujú žiadne tabuľky, predpisy speváckej techniky, normy. Každý jeden umelec by mal byť unikát. Nechcem, aby to vyzeralo, že podceňujem spevácku techniku, len chcem povedať, že v Taliansku ma naučili vnímať spev a umenie na vyššej úrovni, kde je správna technika prirodzenou a samozrejmou súčasťou speváka. Ako spevák musím vedieť, ako ovládať svoj hlas, ako ho dostať do rezonancie, ako tvoriť a používať jednotlivé vyjadrovacie prostriedky, ale to všetko je založené na správnom ovládaní dychu. Aby som zvládal spievať náročný repertoár, musím ovládať hlasovú techniku, ale nesmiem ňou byť zviazaný. Je to ako futbalista, ktorý vie kde je bránka, kde je lopta, a presne vie, ktorým smerom a akou silou ju má kopnúť do bránky. Skrátka technika nesmie byť samoúčelná.

Aké ste mali v Bologni prvé skúsenosti?

Keď som v Bologni začínal, neovládal som ani reči, čo je dosť veľký handicap. S rodičmi sme našli kontakty, ubytovanie a zažil som veľký krst ohňom. Hodili ma do vody a mal som len dve možnosti – plávať, alebo sa utopiť. Bola to fantastická príležitosť naučiť sa po taliansky. Mali sme tam intenzívny kurz taliančiny, dejiny opery, rôzne semináre a prednášky. Okrem majstrovských lekcií a hodín spevu to bolo štúdium najmä talianskeho operného repertoáru od raného baroka – Peri, Monteverdi, Cavalli, Stradella a podobne – až po 21. storočie, takže skutočne veľmi široký záber. Týždenne sme mali okolo 20 hodín korepetícií – studio dello spartito a studio del repertorio. Okrem svetových spevákov ako Dolora Zajick, Tiziana Fabricini, Stefania Bonfadelli, Raúl Giménez, Alfons Antoniozzi, Paolo Coni, Francisco Araiza či nedávno zosnulá Daniela Dessì, s ktorou som potom aj spieval na koncerte v rámci festivalu v Martina Franca, nám lekcie venovali aj veľké dirigentské osobnosti ako Bruno Bartoletti, Renato Palumbo, Fabio Luisi a ďalší. Mal som možnosť pracovať aj so špecialistom na Rossiniho, dirigentom Albertom Zeddom.

to všetko znelé mená svetovej opery, ktoré sa v našich končinách môžu objaviť len veľmi sviatočne, taktiež repertoár je veľmi pestrý.

Nečudo, že sa mi po týchto skúsenostiach a práci nad obdivuhodne širokým repertoárom mimoriadne otvorili obzory. Z tejto perspektívy sa mi Slovensko javí ako veľmi konzervatívne. Za jeden rok som tam naštudoval štyri operné tituly a všetky som mal možnosť aj verejne predviesť. Na Slovensku som sa s ničím takým nestretol. Tu sa ročne stihne jedna produkcia, aj to v neúplnom naštudovaní. V operných štúdiách na slovenských umeleckých školách sa tie isté opery opakujú každých päť rokov a človek má pocit, že tu okrem pár titulov nič nepoznáme. Lenže tam som sa oboznámil s obrovským množstvom neznámeho repertoáru, veľmi vhodného pre mladých spevákov. Dal sa tam robiť barok – fantastické štýlové veci na zdokonaľovanie speváckej techniky, ktoré v tomto smere človeka mimoriadne technicky posunú, aby v konečnom dôsledku dokázal narábať s hlasom veľmi plasticky. Čo sa človek naučí a technicky vycibrí na barokových dielach, neskôr fantasticky využije nielen u Mozarta či Rossiniho ale napríklad aj u Pucciniho, Webera, Meyerbeera atď., jednoducho u všetkých. Zúčastnil som sa aj na Akadémii v Martina Franca, tam som sa venoval barokovej hudbe so Soniou Prinou, Antoniom Grecom a mnohými ďalšími zvučnými menami.

M. Tutino: Le Braci, festival Valle d'Itria v Martina Franca, Pavol Kubáň (Giovane Henrik), Roberto Scandiuzzi (Henrik), foto: Paolo Conserva

M. Tutino: Le Braci, festival Valle d’Itria v Martina Franca,
Pavol Kubáň (Giovane Henrik), Roberto Scandiuzzi (Henrik),
foto: Paolo Conserva

Toto sa veľmi dobre počúva a hovoríte o tom s veľkým zanietením a zadosťučinením. Zrejme to vyžadovalo množstvo práce, hodiny prípravy, aké si u nás vieme sotva predstaviť. K vášmu zanieteniu a silnej motivácii istotne prispela aj osobná skúsenosť s uznávanými svetovými autoritami.

Presne tak, ako hovoríte. Bolo to veľmi veľa hodín práce, ale cítil som, že sa vyvíjam, že sa formujem. Vštepili mi úplne nový pohľad na spev a umenie celkovo. V Bologni aj v Martina Franca sme mali každý týždeň dve až tri majstrovské lekcie. Pracovali sme s ľuďmi, ktorí majú na starosti aj vyložene telesnú stavbu tela, napríklad s fyzioterapeutom. Vysvetlil nám, aké časti tela podmieňujú vytváranie zvuku ako takého, ako funguje bránica, abdominálne svaly a podobne. Foniater nám zasa objasnil, čo sa pri speve deje s hlasivkami a ako to vyzerá. Ukázal nám napríklad prístroj na meranie napätia, intenzity a opotrebovania hlasiviek počas spevu. Skúšali ho na spevákoch angažovaných v Tannhäuserovi v La Scale a potom aj u nás. Ukázali nám fonačný aparát pred spevom, počas rozospievania, počas spevu a po spievaní. Videli sme, čo sa deje s hlasovým aparátom, ak nie je spevák rozospievaný, a množstvo iných variant. Dokonca nám špeciálnym nahrávacím prístrojom merali úroveň a kvalitu rezonancie počas  spevu aplikovaním rôznych speváckych techník a my sme mohli vidieť aký je výsledný efekt, farba či nosnosť hlasu. Pozeral som sa na to len s údivom, pretože na Slovensku som také niečo nikdy nevidel, nezažil a ani by som nemal šancu také niečo zažiť.

Ako ste spracovávali takéto množstvo informácií, na ktoré ste zo Slovenska neboli zvyknutí?

Priznám sa, že som mal v hlave chaos. Musel som si to všetko písať a napokon z toho bolo 150 strán textu vo formáte A4. Bolo to veľmi hektické obdobie. Začal som o pol deviatej ráno a keď som prišiel o deviatej večer domov na byt, len som si sadol a pol hodinu nič nerobil, len fluktuoval. Bol som typický mladý človek, ktorý sa v tejto oblasti hľadá, prijíma a spracováva nové informácie. Bolo ich nesmierne množstvo, prelievali sa mi v hlave jedna cez druhú, dokonca sa niekedy navzájom vylučovali. Často som volával priateľke, a keďže je tiež speváčka, o všetkom sme spolu diskutovali. Na mnohé veci som sa pýtal aj svojej profesorky v Bologni, aby mi poradila, ako postupovať. Veľmi veľa ma naučila. Napríklad aj to, že vzťah študent spevu – vokálny pedagóg musí byť rovnocenný, ale aj to, aby som nikdy na nič nepovedal, že je to úplná hlúposť. Myslela to tak, že na základe všetkých informácií si mám všetko najprv vyskúšať a až potom si vybrať, čo je pre moje telo najlepšie. Keď som sa pýtal ako je to s prerábaním techniky a zmenou pedagóga, tak mi povedala, že nikdy nie je zlé úplne všetko z toho, ako sme spievali predtým, než sa ideme prerábať. Ala ak na tom pedagóg trvá, zmenu treba.

Pavol Kubáň so snúbenicou, foto: súkr. archív Pavla Kubáňa

Pavol Kubáň so snúbenicou,
foto: súkr. archív Pavla Kubáňa

Hovoríte, že na tieto veci, ktoré sú veľmi zaujímavé, je dôležité mať nielen talent, ale aj detailne vnímať operný spev z rôznych hľadísk. Priblížte našim čitateľom tento široký záber spevu.

Až tam som pochopil aký to má široký záber. Robili sme dychové cvičenia v nadväznosti na javiskové stvárnenie, aby sme zistili, ako funguje chémia medzi spevákmi – je to veľká alchýmia až matematika. Dobré na tom bolo, že sme si nič nevysvetľovali v metaforách. Platil vždy fakt a istota – dva a dva sú štyri a iná možnosť nie je. Veľmi si zakladali na správnom dychu, aj moja profesorka mi hovorila, že sme dychový nástroj. O niekoľko rokov neskôr mi to potvrdila pri osobnom stretnutí aj svetoznáma koloratúra Luciana Serra. Ak vie spevák ovládať svoj dych, vie všetko. Mirella Freni hovorí, že ak k nej príde spevák, ani sa ho nepýta, či vie dýchať, pretože to pokladá za samozrejmosť. Dych skrátka je a ak ho niekto neovláda, musí sa to naučiť. Tomuto sa v Bologni venovali rôzni špecialisti. Oni nám presne ukázali ako to funguje, ako sa robí staccato, picchiettato, sostegno, appogio a podobné veci, o ktorých som predtým nepočul. Asi 70 percent z mojej prípravy v Bologni sa týkalo dychu. Ležali sme pritom v rôznych polohách na loptách a podobne. Zároveň sme však mali aj veľmi veľa korepetícií, pracovali sme s dirigentmi, ktorí nám hovorili ako dosiahnuť rôzne nuansy, porovnávali sme spolu dobové a moderné notové zápisy a diskutovali o rozdieloch. Mali sme operné semináre, prednášky o piesňovej tvorbe, analyzovali sme veľké množstvo libriet, učili nás pochopiť vzájomné prepojenie literatúry, výtvarného umenia a hudby. Bola to pre mňa veľká škola a mal som šťastie na pedagógov. Mnohí ľudia majú predpoklady, aby spievali dobre, ibaže nemali šťastie na správnych pedagógov, ktorí by im tak, ako mne, všetko vysvetlili. No nikdy nie je neskoro zmeniť to.

Ako po týchto skúsenostiach čítate hudobné party?

Skladatelia dávnych čias boli neprekonateľní géniovia a ich zápis by sme nemali čítať povrchne, ale veľmi inteligentne, pretože oni to veľmi premyslene a inteligentne napísali.

Niekedy mám pocit, že nie každý dokáže pochopiť party a libreto

Klasický spev je beh na dlhé trate. Spevák môže plnohodnotne pracovať, až keď na to dozrel predovšetkým psychicky. Nie fyzický ale mentálny vek podľa mňa pri speve zohráva kľúčovú úlohu. Zrejme som bol nastavený tak, že som si patričné informácie vedel zatriediť už skôr, no niekto ich dokáže triediť až vo vyššom veku.

V rámci naštudovania postavy sa zaujímate aj o iné súvislosti?

Samozrejme, je to veľmi dôležité. Zaujímajú ma veci okolo vzniku diela, v akej etape života skladateľ operu komponoval, literárne predlohy, geopolitické pomery, čím bol ovplyvnený pri komponovaní, aká je jeho hudobná reč, z čoho pramení a tak ďalej. Na pochopenie a interpretovanie akéhokoľvek diela je podľa mňa potrebná okrem elementárneho hudobného naštudovania aj kompletná syntéza vyššie uvedených aspektov.

Čo ešte považujete za dôležité pre operného speváka?

Okrem tohto všetkého je veľmi dôležité naučiť sa hovoriť NIE. Či už pri výbere postáv, alebo pri výučbe spevu. Mal som možnosť vymeniť Bolognu za rôzne iné operné štúdiá, ale vedel som, že Bologna mi veľmi vyhovuje a preto som ostatné ponuky slušne odmietol. Keď som mal 19 rokov oslovili ma z Berlínskej filharmónie a tiež som povedal nie. Povedal som si že musím začať postupne, premyslene a pomaly, najskôr menšími vystúpeniami. Najšťastnejší som, ak spievam repertoár uvoľnene a s prehľadom, pretože viem, že až vtedy si predstavenie dokážem užiť a ponúknuť poslucháčom patričný umelecký zážitok. Ak je niečo nad sily speváka, nemal by sa o to pokúšať.

W. A. Mozart: Così fan tutte, Bühnen Halle, 2016, Michael Smallwood (Ferrando), Pavol Kubáň (Guglielmo), foto: Bühnen Halle

W. A. Mozart: Così fan tutte, Bühnen Halle, 2016,
Michael Smallwood (Ferrando), Pavol Kubáň (Guglielmo),
foto: Bühnen Halle

Prejdime teda k vášmu repertoáru, ktorý si už začínate profilovať

Štartovacou čiarou bol pre mňa repertoár obdobia baroka. Spoznať a naučiť sa ho bolo pre mňa veľkou školou ovládania hlasu. V sprevádzanej monódii je v popredí ľudský hlas, ktorý dokáže predvádzať nuansy bez toho, aby forsíroval. Neskôr som toto všetko dokázal kombinovať a preniesť na talianske belcanto, pretože to v skutočnosti nie je nič iné ako renesancia baroka. Spieval som veľa Mozartových skladieb, dokonca som mal možnosť vyskúšať si aj Pucciniho. Pred dvomi rokmi som robil Alfreda Casellu, autora 20. storočia. Ja nekategorizujem, nevyhýbam sa disparátnym štýlom. Potrebujem len cítiť, že je to vhodné pre môj typ hlasu. Svoj lyrický barytón – leggiero nechcem umelo dramatizovať alebo „zväčšovať“. Možno to raz príde samé, ale ak nie, rozhodne sa tam nebudem tlačiť.

Ako je to u vás napríklad s Puccinim či Verdim?

V Bologni som si vyskúšal aj Pucciniho a uvedomujem si, že na takýto typ repertoáru si budem musieť počkať. Pokiaľ ide o Verdiho tak jeho dve operné prvotiny sú pre mňa vhodné, no na jeho tvorbu z neskoršieho obdobia mám ešte čas.

Repertoár si vyberáte na základe svojho hlasu. Ako to vyzerá v praxi? Dokážete odrieknuť postavu aj v uznávanom opernom divadle?

V Taliansku na festivale della Valle d’Itria v Martina Franca som mal spievať so Soniou Prinou a Francom Fagiolim titulnú postavu v Hasseho opere Artaserse. Vzhľadom na náročnosť partu som túto lákavú ponuku musel odmietnuť, keďže som v tom čase na takú náročnú postavu nebol pripravený. V Zürichu si ma ihneď po predspievaní zavolala operná riaditeľka a ponúkla mi operné štúdio s tým, že budem dva roky v Zürichu. Hneď prvá produkcia mala byť premiéra Il viaggio a Reims. Mne sa však z osobných dôvodov nepozdávala myšlienka zotrvať tam tak dlho. Spočiatku to vyzeralo, že z toho nič nebude, ale prekvapením bolo, keď sa mi o dva dni ozvali, že mi ponúknu hosťovanie. A tak som tam napokon spieval Dona Alvara v Rossiniho opere Cesta do Remeša (Il viaggio a Reims). Aj túto sezónu mi ponúkali spoluprácu na celý rok v opernom štúdiu kde som mal spievať Silvia v Komediantoch a Guglielma v Così fan tutte, no žiaľ, opäť som ich musel odmietnuť.

Prečo?

Myslím si, že pre svoj ďalší rast potrebujem spievať v operných divadlách a nie v operných štúdiách. Odspieval by som si tam síce ďalšie menšie či väčšie postavy, ale to ostatné by bolo pre mňa už trochu zbytočné. Podobný názor mal aj môj agent a aj viacerí ľudia, ktorí boli pri mojich začiatkoch za hranicami Slovenska.

Teraz pôsobíte na voľnej nohe. Vyhovuje vám tento systém?

Áno, celkom mi tento systém vyhovuje, nie som ničím viazaný, môžem si vybrať postavy, ktoré chcem spievať, a som aj s rodinou. Stačia mi roly, ktoré spievam. Nerobím umenie pre peniaze, ale preto, lebo ma to baví. Vždy som rád, keď príde nová, zaujímavá ponuka. Niekedy sa termíny kryjú a musím selektovať a odmietať, no občas sú aj voľnejšie mesiace. Umelec na voľnej nohe musí byť pripravený na všetko. Momentálne žijem na Slovensku a na hosťovania odtiaľto vždy cestujem. Výhodou speváka na voľnej nohe je, že má čas dôkladne sa pripraviť na produkciu, môže pokojnejšie pracovať a oveľa lepšie dodržiavať hlasovú hygienu. Pripravím sa na rolu, podľa zmluvy odspievam predstavenia, sem-tam sa vyskytne nejaký ten záskok a tak to ide dookola. Zvykol som si na tento štýl.

L. Ronchetti: Dorina e Nibbio, Semperoper Dresden, Gala El Hadidi (Dorina), Pavol Kubáň (Nibbio), foto: semperoper.de

L. Ronchetti: Dorina e Nibbio, Semperoper Dresden,
Gala El Hadidi (Dorina), Pavol Kubáň (Nibbio),
foto: semperoper.de

Ako sa pripravujete na postavy?

Keď sa začínam učiť novú postavu, najskôr si ju naštudujem hudobne. Zoznámim sa s recitatívmi, áriami, ansámblami. Pri takejto príprave zásadne nepočúvam žiadne nahrávky. Sedím doma za klavírom a dookola si prehrávam môj part. Najdôležitejšie je, aby si spevák postavu dobre hudobne, obsahovo a výrazovo pripravil. Samozrejme udržujem sa v neustálej hlasovej kondícii,  snažím sa byť aj fyzicky aktívny, pracujem na zlepšení aj po technickej stránke, prechádzam si náročné miesta tej ktorej postavy, dolaďujem výrazové a interpretačné nuansy. Postupne si plným hlasom prejdem celú postavu a popri tom si na ňu rovnomerne rozložím sily. Pred každou produkciou, predstavením či koncertom sa snažím byť v dobrej kondícii. Toto sa niekedy podceňuje.

Ako vnímate operu ako hudobno-dramatický žáner? Nie každý spevák vie ,,vyrozprávať“ opernú postavu štylizovaným spôsobom, teda operným spevom.

Toto vyrozprávanie postavy je prítomné u všetkých ,,áčkových“ spevákov. U nich samozrejme niet pochýb o technike, ale aj ich umelecký prednes je vyjadrením emócií jednotlivých postáv. Ako som už spomínal v úvode rozhovoru, v hudbe sú silné emócie. Ak ich spevák nevie vydať, nepocíti ich ani divák. Postavy sa nemôžu spievať prvoplánovo, musia sa prežiť. Opera je syntéza hudby aj divadla, takže divák vníma speváka aj ako herca – jeho mimiku, gestá, výraz tváre. Ak mám v árii náročné miesta, dokážem si nájsť herecké polohy, ktoré nijako neobmedzujú môj spevácky výkon, no sú aj miesta kedy som viac hercom. Len hlas, v ktorom je cítiť emócie, dokáže pohnúť vnútrom poslucháča a diváka. To je skutočnou podstatou umenia.

Aké je to pracovať s hudbou, umením a emóciami?

Myslím si, že to chce veľa odvahy prejaviť prostredníctvom hudby svoje emócie. Robiť umenie si vyžaduje veľa námahy. Vokálny prejav a herecký výraz by mal pôsobiť čo najprirodzenejšie, pretože práve vtedy to poslucháčov dokáže chytiť za srdce. Možno bude zvláštne, čo teraz poviem, ale spevák je v istom zmysle ako tovar, ktorého agent predáva. Preto musí ľudí vedieť zaujať. Má však aj zodpovednosť voči divákom, ktorí nechcú celý večer len počúvať, ale aj preciťovať a stotožňovať sa s osudmi hlavných hrdinov. Umenie je pomerne abstraktná záležitosť a niekedy sa ťažko hodnotí podľa jednoznačných kritérií. Je to vec subjektívnych názorov jednotlivcov. Každému sa môže páčiť niečo iné, ale my sme tu na to, aby sme ľudí vytrhli zo všednosti a ponúkli im niečo, čo ich v ten večer dokáže veľmi upútať a tým zároveň odpútať od každodenných problémov.

Na čom práve pracujete?

Momentálne sa pripravujem na postavu Jaufre Rudel z opery L’ Amour De loin ktorú pripravuje opera v Brne. Popri tom už študujem part Moralda z Wagnerovej opery Die Feen, ktorú sa chystá premiérovať opera v Košiciach. Potom ma čaká ešte pár predstavení Così fan tutte v Nemecku.

Ako je to u vás so slovenskou opernou scénou?

Operný repertoár som pred rokom spieval v rámci festivalu Operalia Banská Bystrica na koncerte mladých talentov, koncom augusta 2016 som vystúpil na benefičnom koncerte Operné gala v Kežmarku. Mal som spievať aj Figara v Rossiniho Barbierovi zo Sevilly v Opere SND, ale dohoda nenastala, takže uvidíme, čo prinesie čas. V novembri som zaspieval piesňový repertoár na Bratislavských hudobných slávnostiach a čaká ma košická premiéra, kde zaspieval v opere Víly od Richarda Wagnera.

Operné gala v Kežmarku 2016, Júlia Grejtáková, Peter Berger, Mária Porubčinová, Pavol Kubáň, foto: Zdenko Hanout

Operné gala v Kežmarku 2016,
Júlia Grejtáková, Peter Berger, Mária Porubčinová, Pavol Kubáň,
foto: Zdenko Hanout

Operalia Banská Bystrica, 2015, Operalia Talent, Róbert Pechanec, Pavol Kubáň, foto: Jozef Lomnický

Operalia Banská Bystrica, 2015,
Operalia Talent,
Róbert Pechanec, Pavol Kubáň,
foto: Jozef Lomnický

Zaoberáte sa aj interpretáciou piesňovej tvorby. Aký repertoár je vám blízky?

Pokiaľ ide o repertoár tak pri jeho výbere vychádzam z mojich momentálnych schopnosti – či je daný repertoár pre mňa vokálne zvládnuteľný. Samozrejme, beriem na zreteľ aj svoju farbu hlasu a fakt že som lyricky barytón. Z piesňovej literatúry je mojou srdcovkou Mahlerova piesňová tvorba. Ale samozrejme aj iní skladatelia piesní 19. storočia, napríklad Schubert, Schumann, Liszt, Brahms či Tosti sú mi veľmi blízki. Pred pobytom v Bologni som sa viac zameriaval na taliansku piesňovú tvorbu a Mozarta. V Taliansku som sa dostal aj k belcantu a spoznal som Verdiho ranú tvorbu. Ako poslucháča ma oslovil aj Wagner, ktorý sa v Taliansku stal mojím obľúbeným skladateľom a libretistom. Veľmi sa mi páči aj Straussova operná tvorba a jeho nádherne piesne. Obdivujem Straussovu orchestrálnu inštrumentáciu, hudobne mi veľmi imponuje jeho a Wagnerova progresívna harmónia.

Ste spevák na voľnej nohe a konkurencia na medzinárodnej scéne je veľká, spevák musí byť v dobrej kondícii. Chodíte k niekomu na hodiny spevu?

Nechodím k žiadnemu pedagógovi, ale už pár rokov ma technicky usmerňuje a pomáha mi moja snúbenica, ktorá je tiež speváčka. Okrem toho, že veľmi dobre rozumie technike, má aj veľmi dobrý sluch a estetické cítenie. Dokonale pozná môj hlas a ja viem, že jej môžem dôverovať. Je veľmi úprimný a priamočiary človek a jej názor na môj vokálny i javiskový prejav je pre mňa dôležitý. Som jej za to veľmi vďačný.

K akému typu herectva inklinujete?

Na všetkých operných scénach sa dnes presadzujú súčasné herecké trendy, ktoré kladú vysoké herecké nároky na spevákov. Je mi to svojím spôsobom blízke. Veľa som pracoval s režisérom Axelom Köhlerom. Vyžaduje si flexibilných umelcov, ktorí okrem spevu dokážu stvárniť postavu celým svojim telom, aby príbeh a režisérske poňatie bolo uveriteľné. Musím ale podotknúť, že ako bývalý kontratenorista, kladie kvalitný vokálny prejav vždy na prvé miesto.

Akým smerom cítite, že sa váš hlas uberá? Hovorili ste, že nechávate vývin voľne plynúť…

Myslím si, že môj hlas ostane lyrickým barytónom a na dramatický sa nezmení, pretože nemám na to vhodné predispozície.

A z postáv?

Z rossiniovských je to Figaro z Barbiera, Dandini z Popolušky, Alvaro z Il viaggio a Reims, Gaudenzio z Il signor Bruschino. Rád by som sa aj naďalej venoval baroku, tvorbe Mozarta a samozrejme aj Donizettiho a Belliniho tvorbe. Svojím spôsobom ma fascinuje aj moderna.

A čo Verdi?

Skúšal som aj jeho ranú tvorbu – operu Oberto a Un giorno di regno. No na jeho neskoršie opery si musím ešte počkať. Mojim tajným snom, predpokladám ako každého barytóna, je zaspievať si Trubadúra, Simona Boccanegru a Rigoletta.

V závere rozhovoru častá otázka, ako trávite voľný čas?

Voľný čas trávim prevažne so snúbenicou a rodinou. Rád chodím do kina, fitka, prírody a v zime rád lyžujem. Dokonalý relax pre mňa predstavuje čas strávení pri  klavíri a komponovaní. Keď som doma na Orave, veľmi dobre sa odreagujem pri kálaní dreva a prácach okolo domu. A veľmi rád spím (smiech).

Ďakujem za rozhovor.

Pavol Kubáň

Pavol Kubáň

Pavol Kubáň, barytón

Rodák z dolnooravskej obce Malatiná navštevoval spevácku triedu Mgr. Art Dagmar Podkamenskej-Bezačinskej na HTF Vysokej škole múzických umení v Bratislave. V roku 2009 podnikol koncertné turné po USA a následne absolvoval šesťtýždňový študijný pobyt v americkom Kingstone, počas ktorého pravidelne koncertoval. V tom istom roku sa zúčastnil na medzinárodnej speváckej súťaži v americkom Green Bay a v kanadskom Montreale a stal sa jej laureátom. V roku 2010 sa zúčastnil na medzinárodnej speváckej súťaži Ferruccia Tagliaviniho v Rakúsku, kde obsadil druhé miesto a získal aj špeciálnu cenu operného štúdia v La Scuola dell’Opera Italiana v Bologni (Teatro Comunale di Bologna). V tom istom roku sa zúčastnil aj na svetovej speváckej súťaži Hans Gabor Belvedere vo Viedni a stal sa jej finalistom a zároveň si odniesol aj cenu pre najmladšieho účastníka finále. V septembri 2010 absolvoval masterclass u maestra Paola Coniho a koncertné vystúpenie v Teatro Comunale v Bologni. V rokoch 2010/2011 bol Pavol Kubáň študentom prestížnej opernej školy La Scuola dell’Opera Italiana v Bologni. Okrem iného tu absolvoval masterclass s maestrom Albertom Zeddom, Brunom Bartolettim, Shermanom Lowe, Tizianou Fabricini, Stefaniou Bonfadelli, Raúlom Giménezom, Alfonsom Antoniozzim, Soniou Prinou, Danielou Dessi, Vincenzom de Vivo, Giannim Tanguccim či Dolorou Zajick. Spolupracoval s orchestrom Teatro Comunale di Bologna pod taktovkou maestra Roberta Polastriho. V roku 2011 dostal možnosť študovať na Accademia del Belcanto „Rodolfo Celletti“. V tom istom roku účinkoval aj na medzinárodnom festivale Valle d’Itria v Martina Franca a to hneď v dvoch produkciách. V opere Il novello Giasone od Cavalliho/Stradellu stvárnil postavu Bastiana. Taktiež vystúpil aj na záverečnom galakoncerte celého festivalu spoločne so svetoznámou sopranistkou Danielou Dessì. V roku 2012 uviedol spolu so Severočeskou filharmóniou pod taktovkou talianskeho dirigenta Alfonsa Scarana Mahlerov piesňový cyklus Lieder eines fahrenden Gesellen. V opernej sezóne 2012/2013 Pavol Kubáň hosťoval v Drážďanskej Semperoper v hlavnej postave opery Domenica Sarra Dorina e Nibbio. Krátko na to dostal ponuku stať sa členom Jungesansamblu Saskej štátnej opery v Drážďanoch. V lete 2014 sa mladý barytonista predstavil na medzinárodnom opernom festivale Valle d’Itria v Martina Franca v postave Pantula v opere Alfreda Casellu La donna serpente pod taktovkou Fabia Luisiho. Okrem toho vystúpil aj na belcantovom koncerte na počesť maestra Alberta Zeddu, ktorý dirigoval opäť Fabio Luisi. V sezóne 2014/2015 sa okrem Drážďanskej Semperoper predstavil aj v Teatro Massimo di Palermo v hlavnej postave Weinbergerovho Švandu Dudáka. V lete2015 mladý umelec hosťoval na talianskom opernom festivale kde sa predstavil v postave Henrika v svetovej premiére opery Le Braci od Marca Tutina. V sezóne 2015/2016 účinkoval v Teatro Maggio Musicale Fiorentino vo Florencii, v Opera Zürich (Rossini: Il viaggio a Reims) a v Opera Halle (Mozart: Così fan tutte).

vídeo

email

About Author

Ľudovít Vongrej

Leave A Reply