Dnes je: nedeľa, 19. 11. 2017, meniny má: Alžbeta , zajtra: Félix

Pelléas a Mélisanda vo Viedni (a vode)

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Najnovšia podoba Debussyho opery Pelléas a Mélisanda (Pelléas et Mélisande) – posledná premiéra sezóny 2016/2017 vo Wiener Staatsoper – bola prijatá obecenstvom nadšene, recenzentmi so zdržanlivou pochvalou. Novú podobu tejto zriedka uvádzanej, pritom krásnej lyrickej drámy v piatich dejstvách naštudoval švajčiarsky režisér Marco Arturo Marelli, hudobne francúzsky dirigent arménskeho pôvodu Alain Altinoglu, kostýmy navrhla Dagmar Niefind (manželka režiséra) a zbormajstrom bol Martin Schebesta.

Hoci sa Debussyho (1862 – 1918) opera na text belgického básnika, dramatika a esejistu Mauricea Maeterlincka (1862 – 1949), nositeľa Nobelovej ceny, spisovateľa ktorý písal po francúzsky, zrejme nedočká 50 – 70 repríz, ako pri iných romantických operách (zväčša talianskych skladateľov), je to nepochybne umelecký prínos do dramaturgie viedenskej Staatsoper, ktorá sa počas sezóny v blokových predstaveniach opiera najmä o taliansky a nemecký klasicko-romantický repertoár a v ňom hosťujúce spevácke hviezdy.

Claude Debussy (1862 – 1918)

Mala som šťastie vidieť jednu z prvých popremiérových repríz inscenácie Pelléa a Mélisandy, ktorá sa bude uvádzať aj v novej sezóne, ale s alternujúcimi interpretmi a dirigentom. Pripomenutie aktuálnej podoby tejto opery je teda stále živé – a určite hodné diváckej prípravy na najnovší operný titul Staatsoper.

Javisková podoba jedinej – päťdejstvovej – Debussyho opery je vo Viedni inscenovaná v akejsi dobovej mánii režisérov, obľubujúcich (u nás i vo svete, v opere i činohre) na javisku vodu.

Aj vo viedenskej Staatsoper je na javisku občas všetkých dejstiev prítomná vodná plocha údajne s 12 000 litrami vody. Ako je tento stav realizovaný technicky, je diváckou záhadou. Voda má v inscenácii viac významov (nielen ilustračných). Je v nej symbolický chlad, ktorý vanie zo vzťahov niektorých postáv, ale aj realita opísaná v deji, kontrast pochmúrnych múrov zámku na pozadí scény, „ochladzovanie“ vášní dvoch mladých hrdinov – Pelléa a Mélisandy i žiarlivého Golauda. V úvode deja je na vodnej ploche symbol studne, do ktorej padla krásnej Mélisande zlatá korunka, prebleskujúca na hladine; v ďalšom priebehu je to náznak jazera, obklopujúci ponurý zámok ríše Allemond, v ktorej sa odohráva podstatná časť opery; napokon je to symbol mora, pri brehu ktorého stratila Mélisanda s Pelléom prsteň od svojho manžela. Na vodnej hladine sú od začiatku biele člny v celkom reálnej veľkosti. Pelléas jednu z nich tlačí – ponorený do pol pása vo vode, s Mélisandou, sediacou v člne – a spieva s obdivuhodným nasadením svoj rozsiahly vokálny. Speváci – sólisti a občas i mužský zbor – sa brodia v čižmách vo vode. Mélisanda si dokonca v jazere namáča svoje dlhé vlasy. V úzadí je v istej chvíli loďka, na ktorej preváža pastier ovce (našťastie iba symbolické). Vo vode spievajú v niektorých scénach teda hlavní predstavitelia náročné sóla i duetá. (Naschvál nepíšem árie, lebo Debussy nenadväzuje na tradičné formové prvky talianskej opery). Voda je ohraničená pochmúrnou scenériou tmavého stredovekého zámku, pričom kostýmy spevákov sú súčasné – až na šaty Mélisandy, ktorá je v dlhých bielych šatách romantickým symbolom tajomstva, čistoty, krásy, ľúbeznosti, no aj nerozhodnosti voľby medzi dvomi nápadníkmi: manželom Golaudom a mladým vášnivým Pelléom.

C. Debussy: Pelleas a Melisanda, Viedenská štátna opera, 2017,
Olga Bezsmertna (Mélisande), Adrian Eröd (Pelléas),
foto: Michael Pöhn

Na vertikálne členených paneloch s podobou hradieb, sú v istých chvíľach jasne nasvietené iba horizontálne výseky: raz ako izba starého, slepého a chorého kráľa Arkela, starého otca Golauda a Péllea, ktorého opatruje Geneviéve, matka Pelléa, inokedy je to spálňa Mélisandy a Golauda, resp. chorého otca Pelléa, ktorého v celej opere väčšmi tušíme, než počujeme spievať. V 4. dejstve je okrem vodnej plochy vľavo zámocká komnata, v ktorej sa odohrá krutá žiarlivostná scéna medzi nevlastnými bratmi Golaudom a Pelléom, zaľúbenými do Mélisandy, za prítomnosti kráľa Arkela a Geneviéve. Arkel prichádza do komnaty na invalidnej stoličke s pripojenou infúziou. Je to slepý starec, ktorý spolu so Geneviéve v rozhodnej chvíli nezastaví rozbroj medzi bratmi a fyzický i psychický teror voči Mélisande, ale radšej odchádza s kreslom do úzadia. V 5. dejstve režisér Marelli, ktorý je aj scénografom a svetelným dizajnérom, umiestnil finálnu scénu s náznakom narodenia Mélisandinho dievčatka i jej úmrtným lôžkom tiež na ľavú stranu javiska. Mélisanda vezme do náručia svoje dieťa, no bez materinského potešenia, zmučená množstvom Golaudových výčitek, otázok, koho dieťa porodila – i spomienok na zavraždeného Pelléa…. Vodná plocha sa ani v jednej chvíli z javiska nestráca. Je studeným, nehybným svedkom drámy. Mŕtvu Mélisandu na bielej loďke sprevádza do „večnosti“ šesť slúžok. V tej chvíli si divák predstaví podobnosť so známou gréckou mytologickou scénou na rieke Styx s povozníkom Cháronom, ktorý odprevádza mŕtvych do Hádesu, ríše mŕtvych. Chýba už len „obolus“ pod jazykom, ktorým by Mélisanda zaplatila za večný pokoj.

Režisér Marco Arturo Marelli vytvoril v Staatsoper už niekoľko réžií: zaujímavú modernistickú Námesačnú, Čarovnú flautu, CapriccioDievča zo Zlatého západu. Vo viedenskej Volksoper spolupracoval so svojou manželkou, kostýmovou výtvarníčkou Dagmar Niefind (kostymérku v novej inscenácii Debussyho diela).

Vo viedenskom opernom svete je tento švajčiarsky režisér dobre známy. Pelléa a Mélisandu nedávno predstavil v Helsinkách (2014) a o rok neskôr v Deutsche Oper Berlin (2015), aby napokon zopakoval svoj scénicko-režijný koncept vo Viedni (18. 6.). Ako vidieť, nielen Peter Konwitschny inscenuje jedno dielo vo viacerých európskych operných domoch. Zarábať s jednou réžiou vo viacerých divadlách je asi výnosné. Odpoveď M. A. Morelliho na možnú variabilitu tej istej inscenácie bola pre novinárov bezproblémová: „Podoba diel sa mení v jednotlivých divadlách v detailoch, prínosom sú vždy nové sólistické stvárnenia hlavných úloh a hudobné naštudovanie. Predsa nemôžem meniť zásadne to, čo je koncepčne premyslené!“

C. Debussy: Pelleas a Melisanda, Viedenská štátna opera, 2017,
foto: Michael Pöhn

Je asi pravdou (porovnávať možno len z uverejnených kritík) že Marelli v Staatsoper prehĺbil psychológiu jednotlivých postáv nielen scénografiou, jemným svietením v intímnych obrazoch, ale najmä vynikajúcimi sólistami prvej kategórie. Svetlo a „hmla“ mu vytvárajú nad vodnou hladinou tajomnú atmosféru studenej krajiny. Marelli ad absurdum rozložil i duševný nepokoj všetkých postáv v jednotlivých obrazoch. Symbolizmus ponechal v jeho záhadnosti na doriešenie spevákom s dostatkom voľnosti a tvorby.

Z Debussyho mali asi najväčší pôžitok tí operní návštevníci, ktorí jeho hudbu aspoň trochu poznajú a milujú, navyše sa už trochu oboznámili s atonálnym svetom z prelomu 19. a 20. storočia a prešli trochu „krížovou cestou“ modernistickej réžie. Debussyho opera sa režijným stvárnením pomerne ľahko poddáva každej dobe. Jej podstatou je totiž vnútorný život postáv, láska a pochybnosti, voľba medzi životnými partnermi – teda témy, ktoré sa nemenia, tak ako sa v podstate nemení človek. Aktuálnosťou opery je aj otvorenosť v otázkach partnerskej dôvery a práva na tajomstvo, na quasi „trinástu komnatu“ každej osobnosti. To Marelliho režijný výklad v sebe má, i preto je zaujímavý počas trojhodinového trvania inscenácie – ba ešte dlho po poslednom potlesku.

Zaujímavé je, že rotácia istých titulov v tom istom, alebo približnom období je nielen v prípade Berliozovho Fastovho prekliatia (Opéra de Bastille – Paríž, SND, ND Praha …), Únosu zo serailu (Deutsche Oper Berlin, SND, ČT ART – priamy prenos z Teatro alla Scala v Miláne – pri príležitosti 20. výročia smrti legendárneho talianskeho režiséra Giorgia Strehlera, Semperoper Dresden, Théâtre Royal de la Monnaie v Bruseli…), ale aj v prípade Debussyho Pelléa a Mélisandy. Porovnajme:

Tak ako vo Viedni, bola 18. júna bola v drážďanskej Semperoper vysoko hodnotená premiéra Debussyho opery – s rovnako využívanou vodnou plochou na javisku, s podobným bezútešným pozadím hradu na pozadí scény a jeho horizontálnym delením na viacero plôch – všetko v réžii Àlexa Ollé, jedného z vedúcich tvorcov katalánskej progresívnej divadelnej spoločnosti La Fura dels Baus (o. i. známej tým, že vytvorila úvodný ceremoniál na Olympijských hrách v Barcelone r. 1992). V ten istý večer bol Debussy premiérovaný v inscenácii mladej českej umelkyne Barbory Horákovej v Den Norske Opera & Ballett v Oslo. Do tejto podoby Debussyho opery – podľa hodnotenia recenzií – vniesla režisérka „tému zneužívania a manipulácie v rámci rodiny, kruté obrazy sterilnej spoločnosti súčasnosti a Mélisandu ako objekt mužskej túžby, závisti a sexuálnej túžby“.

Uvádzanie „Peléa a Mélisandy“ na viacerých európskych operných scénach je zrejme podmienené aj tohtoročným 155. výročím narodenia Clauda Debussyho a budúcoročným 100. výročím úmrtia tohto významného francúzskeho skladateľa.

C. Debussy: Pelleas a Melisanda, Viedenská štátna opera, 2017,
Simon Keenlyside (Golaud),
foto: Michael Pöhn

Namiesto podrobného obsahu opery stačí naznačiť, že hlavnou témou je klasický ľúbostný trojuholník medzi starším bratom Golaudom a o generáciu mladším nevlastným Golaudovým bratom Pelléom k tajomnej, krásnej, mladej Mélisande, ktorá sa ez vysvetlenia pôvodu a miesta, odkiaľ prichádza, objavila v krajine kráľa Arkela. Svojou záhadnosťou a krásou rozbúrila pokojnú hladinu života rodiny – hoci sama do konca zostala neistou, pasívnou a nerozhodnou hrdinkou. Z nerozhodnosti lásky medzi bratmi Golaudom a Pelléom rozpútala nevdojak oheň žiarlivosti, nenávisti, nakoniec i bratovraždy medzi Golaudom a Pelléom, hoci čaká s Golaudom dieťa. Mélisanda zomiera, bez radosti z novonarodeného života vlastného dieťaťa, bez porozumenia  svojej rozorvanej duše tými, ktorí ju príliš milovali.

Nedopovedaného je tu veľa – no umelecké dielo nie je realita života, skôr iba načrtnutý, nedokončený odraz bytia, s priestorom na domýšľanie konania hlavných postáv. Na pozadí lásky bratov k tajomnej žene sa iba freskovite objavujú zmienky o hladomore v krajine, alebo objavené zámocké pivnice so žalármi, stuchnuté jazierko s „pachom smrti“ a i. Trochu jasu vnáša do opery Golaudov synček z prvého manželstva – Yniold, ktorého však vdovec Golaud využije na špehovanie Mélisandy a Pelléa, čím pošpiní jasnejší lúč nevinnosti  v deji.

C. Debussy: Pelleas a Melisanda, Viedenská štátna opera, 2017,
Franz-Josef Selig (Arkel), Bernarda Fink (Geneviève),
foto: Michael Pöhn

Dirigentom novej podoby diela je Alain Altinoglu, Francúz arménskeho pôvodu, častý hosť Staatsoper, kde v posledných sezónach dirigoval Dona Giovanniho, Verdiho Dona Carlosa, FalstaffaSimona Boccanegru, Gounodovho Fausta, Straussovu Salome a i. Alain Altinoglu je hudobným riaditeľom Théâtre Royal de la Monnaie v Bruseli, diriguje často v MET, v Paríži i v Berlíne, na festivalových produkciách v Aix-en-Provence, Orange alebo v Salzburgu. Debussyho operu dirigoval r. 2016 aj v zürišskej produkcii. Jeho jemnosť, pochopenie dynamiky i farebnosti inštrumentácie Debussyho partitúry, dodala celku podobu impresionistických obrazov – každého s iným obsahom a farbami. V podaní Viedenských filharmonikov to bolo non plus ultra predvedenie, ktoré spolu s vynikajúcimi sólistami nedalo vydýchnuť – hoci predstavenie bolo v najhorúcejších dňoch predčasného leta, kedy ani klimatizované prostredie Staatsoper nestačilo ochladiť pľúca divákov.

Na premiére spieval vynikajúci sólistický súbor na čele s ukrajinskou sopranistkou Olgou Bezsmertnou (Mélisanda), ktorá je od roku 2012 členkou operného súboru Wiener Staatsoper. Jej Mélisanda vyjadrila krehkosť, absolútnu hlasovú jemnosť a citlivosť psychológie postavy, nehovoriac o typovej adekvátnosti jemnej ženy. S rakúskym tenor-barytonálnym sólistom Adrianom Erödem (Pelléas) – údajne jedným z najlepšie „spievajúcich hercov súčasnosti“ – vytvorila hudobne (i vizuálne) nádhernú dvojicu spevácky vyladených, v najjemnejších valéroch spievajúcich umelcov a javiskových partnerov. Kráľom javiska a drámy bol anglický dramaticky nadaný bas-barytonista Simon Keenlyside, pochádzajúci z Londýna. V súčasnosti je žiadaným sólistom MET, Salzburgu, Londýnskej kráľovskej opery, milánskej La Scala a ďalších svetových scén. Debutoval vo Wiener Staatoper už r. 1999 ako Marcello v Pucciniho Bohéme. Jeho veľký výstup Golauda, v ktorom rozohral žiarlivostnú, dejovo krutú scénu medzi Mélisandou a Pelléom pred kráľom Arkelom a Geneviéve, mala priam shakespearovkú silu. Jeho istý, farebne nádherný barytón vyjadril všetky odtiene vnútornej drámy na pokraji šialenstva.

C. Debussy: Pelleas a Melisanda, Viedenská štátna opera, 2017,
Simon Keenlyside (Golaud), Maria Nazarova (malý Yniold),
foto: Michael Pöhn

Kráľa Arkela spieval basista Franz–Josef Selig, renomovaný interpret veľkých sonórnych basových partov Sarastra, Kráľa Marka, Rocca, Osmina, Dalanda, Fiesca, Gurnemanza. Hosťuje v Londýne, New Yorku, Bayeruthe, Mníchove, v milánskej La Scala, v Salzburgu. Jeho veľký, tmavo zafarbený a v hĺbkach magický bas dodal kráľovi Arkelovi pravú dôstojnosť, veľkoleposť, ale aj smútok starého muža. Arkel bol jeho jedinou postavou v sezóne 2016/2017 na scéne Wiener Staatsoper. No ohlas jeho interpretácie bol u publika taký, akoby bol dlhé roky hviezdou viedenského operného domu. Geneviève predstavila altistka Bernarda Fink, narodená v Buenos Aires slovinským rodičom. Venuje sa opernej i piesňovej hudbe od baroka po 20. storočie. Je žiadanou sólistkou vokálnych piesňových koncertov i operných produkcií Salzburger Festspielen. Jej kultivovaný alt (či hlboký mezzosoprán) a herecká decentnosť v postave matky Pelléa boli vokálne i javiskovo dávkované s rozvahou a kvalitatívnym vkladom v kolektíve vynikajúcich spevákov. Chlapca Yniolda môže spievať chlapčenský hlas alebo soprán. Vo Viedni herecky bezprostredne, hravo, s vydareným vonkajším maskovaním za chlapca, spievala rolu ukrajinská sopranistka Maria Nazarova – sopranistka jasného, ľahkého, vyššieho, v každej polohe bezchybného sopránu. Maria Nazarova je od r. 2015 členkou sólového ensemblu Wiener Staatsoper. Menšiu rolu Lekára stvárnil nemecký basista Marcus Pelz.

Opera francúzskeho majstra, popredného (ak nie jediného) predstaviteľa hudobného impresionizmu, vznikala v jeho kompozičnej dielni desať rokov (!) a a prvý raz ju uviedli 30. apríla 1902 v parížskej Opéra Comique. Odvtedy zápasí o pochopenie a obľúbenosť širšieho operného zázemia: jedno či v Paríži, Mníchove, Helsinkách, Oslo, Viedni, Prahe – alebo v Bratislave. Všade má nie veľa repríz, hoci jej vnútorná ušľachtilosť a dramatickosť je strhujúca a ide zo srdca. (Na rozhraní opery a oratória je okrem tejto jedinej „čistej“ Debussyho opery ešte Debussyho Umučenie sv. Šebastiana, predvádzané obyčajne koncertne, no niekedy aj scénicky, čomu sa nevzpiera obsah libreta slávneho talianskeho románopisca a básnika G. d´Annunzia, takmer súčasníka Debussyho).

C. Debussy: Pelleas a Melisanda, Viedenská štátna opera, 2017,
Olga Bezsmertna (Mélisande), Adrian Eröd (Pelléas),
foto: Michael Pöhn

Pelléas a Mélisanda je lyrická hudobná dráma v piatich dejstvách (s pätnástimi scénami). Je to dielo, ponorené do psychológie mužského – a opačne zvlášť ženského chápania lásky, žiarlivosti, manželských a partnerských záhad, ktoré pri všetkom poznaní dvojíc, zostáva „trinástou komnatou“ spolužitia. Už v pôvodnej dráme Pelléas a Mélisanda od belgického románopisca a básnika, symbolistu Mauricea Maeterlincka (1862 – 1949), boli hlavnými témami tejto lyrickej drámy osudová láska a skryté tajomstvá bytia. Samotný dej je na hraniciach reality, rozprávky a sna. Prosto – symboliky.

Pesimistický fatalizmus a jazyk diela sú utkané z drámy, ale najmä z jemnej, dráždivej mimozmyslovej poetiky. Pochopiť absolútne do hĺbky odkaz tejto opery, je úlohou viacnásobného zážitku z hudby s básnickým posolstvom. V Debussyho farebnej inštrumentácii, v neustálej premenlivosti hudobných tém, nadväzujúcich na seba bez ukotvenia v nejako centrálnom bode, sa avizuje rozpad klasickej harmónie a starých operných štruktúr, ktoré sa opierali o árie, recitatívy, ensemble, zbory. V Debussyho vokálnom slede niet oporných bodov, ku ktorým sa možno vracať či z nich vychádzať – i preto je táto opera taká náročná voči sólistom.

Mihotavá krása Debussyho v orchestri – jednak v sprievode sól, ale aj v medzihrách – je tiež výzvou ťažkopádnej Wagnerovej harmonickej štruktúre, jeho návratným leitmotívom, niekoľkonásobným finále. „Porcelánovo krehká“ Debussyho hudba je latinskou reakciou na temné pozadie ťažkopádnych nemeckých hudobných ság, ktoré v tých časoch vládli európskej opere. Najväčším paradoxom však je, že príbeh lásky Pelléa a Mélisandy je dejovo francúzskym pendantom Tristana a Izoldy R. Wagnera!

C. Debussy: Pelleas a Melisanda, Viedenská štátna opera, 2017,
foto: Michael Pöhn

Farbami opojná, filigránska, vo vyjadrení vokálnych partov i orchestra neobyčajne senzitívna, pritlmená hudba ticha („musica de silence“) rada využíva zvlášť nízke dynamické hladiny piana a pianissim, zvlášť v orchestri. V hudobnom procese „počujeme“ mihotanie farieb impresionistických maliarov, hoci je príbeh zasadený do pochmúrneho sveta na brehu jazera, pri tajomnej studni a nočnej jaskyni s tromi bedármi.

Áno: pravý príbeh Pelléa a Mélisandy je TAJOMSTVO.

Okrem prekladov na titulkovacom zariadení ho pomáhajú odokryť bulletiny, vydávané v zahraničných operných domoch s obsiahlymi štúdiami o skladateľovi, diele, librete, o  predchádzajúcich podobách diela, s rozbormi hudby, štýlu, s názormi inscenátorov, s porovnávaním predchádzajúcich uvedení a i. Dielo znie v krásnej, väčšinou sólisticky vybrúsenej francúzštine. Pelléa a Mélisandu uviedli vo Viedni na záver sezóny 2016/2017 (18. júna) – a potom v štyroch reprízach (20., 24., 27. a 30. júna). V októbri 2017 sa inscenácia vráti na javisko Wiener Staatsoper v krátkej sérii štyroch predstavení. (Do jesenného bloku inscenácie Pelléa a Mélisandy však vstúpia noví speváci: Christiane Karg ako Mélisanda (naposledy spievala túto rolu vo Frankfurte nad Mohanom r. 2012 a v Hamburgu r. 2015), Peter Rose ako Pelléas, ďalej Janina Baechle s Bernhardom Richterom. Z premiérového obsadenia zostane v role Golauda len veľmi obľúbený bas-barytonista Simon Keenlyside. Zmení sa aj dirigent: po dirigentovi Alainovi Altinoglu, ktorý dielo naštudoval a dirigoval na záver sezóny 2016/2017, sa predstaví v októbri  za dirigentským pultom Daniel Harding).

Záver:

Pelléas a Mélisanda uviedli v SND dvakrát: 14. 6. 1958 – 28. 6. 1959 – v slovenskom preklade  (celkovo 17 krát) a 9. 6. 1995 – 7. 10. 1997 v originálnom francúzskom znení (15 krát). Nie je to opera, ktorá zaznamenáva niekoľko desiatok repríz, ale kto prenikne do jej jemnosti, nájde neobyčajné potešenie z hudobnej poézie, aká nebýva tak bezvýhradne v iných, zaiste tiež pozoruhodných operách minulosti.

Autor: Terézia Ursínyová

písané z reprízy 24. júna 2017

Claude Debussy: Pelléas a Mélisanda
Viedenská štátna opera
premiéra 18. júna 2017

inscenačný tím

Dirigent Alain Altinoglu
Réžia, scéna a svetlo: Marco Arturo Marelli
Kostýmy: Dagmar Niefind
  Javiskový asistent: Silke Bauer
Kostýmový asistent: Anna-Sophie Lienbacher
Zbormajster: Martin Schebesta

osoby a obsadenie reprízy 24. júna 2017

Arkel Franz: Josef Selig
Geneviève: Bernarda Fink
Pelléas: Adrian Eröd
Golaud: Simon Keenlyside
Mélisande: Olga Bezsmertna
malý Yniold: Maria Nazarova
Lekár: Marcus Pelz

www.wiener-staatsoper.at

email

About Author

Terézia Ursínyová

muzikologička, hudobná kritička a publicistka

Leave A Reply