Dnes je: streda, 20. 9. 2017, meniny má: Konštantín , zajtra: Ľuboslav, Ľuboslava

Peter Konwitschny: Príbeh Židovky nás učí, že musíme prestať s násilím a hľadať viac lásky

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Opera SND zaradila do svojho repertoáru Halévyho operu Židovka, ktorú zinscenoval významný nemecký režisér Peter Konwitschny a hudobne naštudoval Robert Jindra. Inscenácia mala premiéru v roku 2015 v Antwerpách a neskôr ju uviedli aj v Mannheime a Strasburgu. Peter Konwitschny, ktorého mnohí pre jeho originálny pohľad považujú za kontroverzného režiséra, poskytol pre Opera Slovakia rozhovor, v ktorom sme sa predovšetkým rozprávali o Halévyho Židovke. Ako sám povedal, tento príbeh nás učí, že musíme prestať so symetricky sa stupňujúcim násilím, vedieť správne komunikovať a hľadať viac lásky. Rozprávali sme sa aj všeobecne o operných dielach, ktoré nám vypovedajú, ako prežiť v dnešnej komunikácii ľudí s prístrojmi, kedy človek stráca svoju citlivosť. Načrtol nám aj svoje myšlienkové pochody pri tvorbe každej inscenácie a názory na iluzívnu a antiiluzívnu koncepciu divadla otvárajúcu štvrtú stenu javiska, na ideálne divadlo či na to, prečo divadlo vlastne ľudská bytosť potrebuje.

Na úvod základná otázka. Pochádzate z hudobníckej rodiny, aká bola vaša cesta k opere a k opernej réžii?

Najskôr som sa chcel stať pretekárom, potom dirigentom, neskôr som rok študoval fyziku a napokon ma to znovu ťahalo k dirigovaniu. Vtedy sa ma spýtali, či by som nechcel študovať réžiu. „Prečo by som mal?“ – myslel som si. ,,Hneď by vás mohli prijať, ani nemusíte hrať z listu na klavíri“ – povedali mi. (Smiech). Na klavíri hrám stále.

K opernej réžii som sa teda vlastne dostal náhodou. Keď som však zistil, že viac ako o umenie šlo vtedy o presadzovanie sa, nútenie a kritizovanie ľudí, dokonca o ich prepúšťanie z divadla chcel som s ňou dokonca niekoľkokrát skončiť. Lenže mal som aj úspechy, a tak som predsa len v opernej réžii pokračoval ďalej.

Čím je pre vás opera výnimočná? Ako ju vnímate?

Výnimočná je hudba. Javisko je rovnaké ako v činohre. Keď sú speváci aj réžia dobrí, je to vlastne splynutie herectva a hudby.

Peter Konwitschny pri skúške Halévyho opery Židovka v skúšobni Opery SND, 2017,
foto: Alena Klenková

Ste režisérom na medzinárodnej opernej scéne. Na Slovensku pracujete po piatykrát. Ako prišlo k vašej prvej spolupráci s Operou SND?

Bol to práve režisér Marián Chudovský, ktorý ma pozval k spolupráci s Operou SND potom, čo videl niektorú z mojich produkcií v Nemecku. Inscenoval som tu vtedy Čajkovského Eugena Onegina (2005).

V Bratislave ste zinscenovali Halévyho operu Židovka. SND v popise inscenácie uvádza: Do popredia vystupuje v opere reliéf emotívne silného individuálneho príbehu, mileneckého vzťahu kresťana Leopolda so Židovkou Ráchel na pozadí rozporuplného spoločenského kontextu. Je to obraz spoločnosti, ktorá je konfesionálne rozdelená a neakceptuje vzťah dvoch ľudí vyznávajúcich rozličnú vieru. Čim je tento príbeh zaujímavý a čo je z vášho pohľadu hlavnou myšlienkou tohto diela?

Aby sme poukázali na to, že neznášanlivosť vždy vedie k nešťastiu, niečo sme v našej interpretácii zmenili. V pôvodnej predlohe ide o konflikt Židov a kresťanov. V našom poňatí ide jednoducho o ľudí s modrými a žltými rukami. Príbeh sa dá dobre zovšeobecniť. Na celom svete sa konflikty riešia iba násilím. Ale to vlastne nie sú žiadne riešenia, len čisto teoretické. Príbeh je silný preto, že na ľudských osudoch ukazuje, aké zlé môžu byť dôsledky neznášanlivosti. Máme vo svojom vnútri isté bariéry, ktorými odrážame zlo. Prostredníctvom sily hudby však zlo cez tieto bariéry preniká a útočí na nás.

Čím vás ešte zaujal tento príbeh? Je to napríklad aj silná téma smrti, presnejšie, že ľudia sú schopní navzájom sa zabíjať a túžia po smrti iných? Aké posolstvo nám môže tento nadčasový a stále aktuálny príbeh povedať?

Na začiatku som hudbu Židovky nepoznal, ale zaujal ma príbeh, ktorý je veľmi aktuálny aj dnes. Preto som prijal ponuku robiť Židovku. Zdieľam totiž názor, že naša civilizácia speje ku koncu. Myslíme si, že naša životná úroveň sa bude stále zvyšovať a aj naše zisky budú stále väčšie. V skutočnosti si ale na svete stále menej ľudí zlepšuje svoju životnú úroveň a stále viac ľudí umiera hladom. Myslím si, že na toto neexistuje riešenie. Keď už žijeme v dobe úpadku, je dobré sa obklopiť rovnako mysliacimi ľuďmi a nie idiotmi, ktorí ešte ani nezbadali, aký je náš svet zločinecký a neľudský. A musíme si uvedomiť, že náš blahobyt – vrátane blahobytu na Slovensku – je založený na chudobe miliárd iných ľudí na svete.

Peter Konwitschny pri skúške Halévyho opery Židovka v skúšobni Opery SND, 2017,
foto: Alena Klenková

Môžete našim čitateľom prezradiť, ako sa vyvíjali vaše myšlienkové pochody pri tvorbe inscenácie Židovky? Ako ste začínali pracovať a akým smerom sa uberali vaše inscenačné predstavy?

Vždy od samého začiatku pracujem spolu so scénografom a dramaturgom. Čítame si spolu predlohu a keď hoci po troch vetách jeden z nás povie ,,Stop, čo znamená táto veta?“, rozoberáme text a hľadáme odpoveď. Niekedy ju nevie nikto z nás a tak hľadáme v literatúre. Striedavo počúvame hudbu a čítame si jednotlivé scény. Často v hudbe nájdeme ešte niečo naviac, ako je v texte. Potom vznikne nejaký nápad, či detail, napr. že dej Židovky neumiestnime na realistické námestie ako v predlohe, ale na miesto s hrubými kovovými vežami. Malé nápady ďalej rozvíjame. Potom objavíme hudbu árie Brogniho, ktorá je úplne iná ako tá pred ňou a po nej. Tak bubon, ktorý na začiatku znázorňoval brutalitu, necháme pomaly stúpať hore. Alebo v scéne dvoch žien vo väzení prichádza zrazu úsek s krásnou hudbou. Jednému z nás napadne, že je to autorova utopistická predstava a želanie, ako krásne by mohlo byť bez brutality. Keď sme už rozanalyzovali myšlienky v hudbe a texte, hľadáme, ako ich zrealizovať a zhmotniť, napr. zmenou svetla alebo tým, že dav sa priblíži k sebe tesnejšie. Z týchto nápadov, akoby pomyselných malých ostrovčekov sa postupne spojí pevnina a zrazu vznikne krajina.

J. F. Halévy: Židovka, Opera SND, 2017,
Michal Lehotský (Éléazar), Liudmila Slepneva (Rachel), Peter Mikuláš (Kardinál de Brogni), Zbor Opery SND,
foto: Pavol Breier

Do príbehu ste vložili ďalšiu silnú tému – terorizmus. Vidíte tu súvis medzi jednotlivými náboženstvami, alebo je to reakcia na súčasné hrozby?

V našom príbehu, ako som už povedal, ide len o žlté či modré ruky. Nemyslíme tým teda konkrétne náboženské skupiny, ale poukazujeme na to, že netolerancia sa dotýka každého z nás. Aj keď má Rachel vo chvíli, keď pod plášťom odhalí výbušný pás, ruky práve žlté. Každý divák si pod týmto teroristickým prvkom môže predstaviť niečo iné. Niekto hoci islamských teroristov. Pre mňa sú teroristami predovšetkým štáty. Napríklad všimnime si, čo robí USA v Strednej a Južnej Amerike. Keď sa v niektorej z týchto krajín objaví pokrokovejšia vláda, jednoducho ju odpravia. To je tiež terorizmus. Nielen ozbrojení jednotlivci, ale celé štátne štruktúry. Odpoveďou na teroristický útok býva ešte väčší útok. Opera Židovka nás poučuje o tom, že musíme prestať s týmto symetricky sa stupňujúcim násilím, vedieť správne komunikovať a hľadať viac lásky. Aby zbrane vybuchli, musia sa niekde vyrobiť. Nemecko je na prvých priečkach vo vývoze zbraní. A aj Anglicko v 2. svetovej vojne veľmi pekne zarobilo na zbraniach pre Nemcov. O tom je kapitalizmus. Keď ide o profit, všetky  humánne myšlienky sa zmetú zo stola. Výroba zbraní je ten najlukratívnejší obchod, preto sme v inscenácii vytvorili aj scénu s hromadnou výrobou zbraní.

J. F. Halévy: Židovka, Opera SND, 2017,
foto: Pavol Breier

J. F. Halévy: Židovka, Opera SND,2017,
Ján Ďurčo (Ruggiero), Zbor Opery SND,
foto: Pavol Breier

V inscenácii sú okrem symbolov ako napr. bubon, schody, použité aj farebné ruky. Čo znamenajú tieto farby?

Ako som už spomínal, nemyslím tým konkrétne náboženské skupiny. Žlté ruky tu zastupujú menšinu, ktorá trpí pod násilím väčšiny s modrými rukami. Bubny sa používajú vo všetkých štátoch pri popravách, je to symbol násilia. Tiež sme cielene nepoužili typické židovské sedemramenné svietniky, ale trojramenné. Schody tu nie sú symbolom, ale sa o nich hovorí konkrétne v texte opery. V minulosti bolo totiž zakázané Židom vstupovať nielen do kostolov, ale aj na kostolné schody.

Pristúpili ste ku škrtom. Ako ste postupovali?

Vyškrtali sme tretinu opery. Ponúka sa otázka, či sa to smie. Bertolt Brecht mal na to najlepšiu odpoveď: Môžeme škrtať, ak to vieme urobiť dobre. Napr. vtedy, keď si myslíme, že ária je na mieste, kde prerušuje tok deja. Pred takmer 200 rokmi, keď dielo vo Francúzsku vzniklo, mali ľudia v sebe iný životný rytmus, ako máme my dnes. Takže nielen môžeme, ale musíme škrtať, avšak musí sa to urobiť správne. Teraz, keď robíme Židovku už po štvrtýkrát tu v Bratislave, vidím že táto verzia je dobrá, pretože má potrebné napätie. Napríklad v 1. dejstve vchádza na scénu Léopold a zachráni svoju priateľku Rachel pred začínajúcim pogromom. V origináli však najprv spieva áriu pod balkónom ako Romeo Júlii a potom, keď ich kresťania oboch chcú zadržať, Léopold sa schová. Ária na tomto mieste veľmi narúša dej príbehu. V 2. dejstve je pôvodne ária Éléazara v scéne, kde sa ľudia modlia počas oslavy prísne zakázaného židovského sviatku, ktorú preruší polnočný príchod kresťanskej princeznej Eudoxie kvôli objednávke vzácneho klenotu u zlatníka Éléazara. Je to pre Židov krajne nebezpečná a napätá situácia. Preto sme áriu Éléazara presunuli na koniec 2.dejstva. Éléazar spieva o svojom zistení, že sa jeho židovská dcéra spustila s kresťanom a hrozí im za to trest smrti. Je vlastne rozhovorom Éléazara s Bohom a na toto miesto sa hodí. Takto sme cieľavedome postupovali podľa deja, aby žiadne tóny opery nezazneli samoúčelne.

J. F. Halévy: Židovka, Opera SND, 2017,
Katarína Flórová (Rachel), Ľubica Vargicová (Eudoxie),
foto: Pavol Breier

J. F. Halévy: Židovka, Opera SND, 2017,
Michal Lehotský (Éléazar), Ľubica Vargicová (Eudoxie), Juhan Tralla (Léopold),
foto: Pavol Breier

Ako vnimate Halévyho hudbu?

Halévyho hudbe som správne porozumel až teraz počas tvorivej práce, keď ju bolo treba zrealizovať a zmaterializovať do scénickej podoby.

Inscenácia vznikla pre Antverpy v roku 2015 a odvtedy sa uvádzala vo viacerých divadlách (Opera Vlaanderen, Antwerpen, Nationaltheater Mannheim, Opéra National du Rhin, Strasbourg) a získala aj prestížnu cenu Deutscher Theaterpreis Der Faust  v roku 2016. Aká bola jej púť a aké sú rozdiely medzi jednotlivými uvedeniami? Líšia sa napríklad v súvislosti s interpretmi či mentalitou jednotlivých krajín?

Do myšlienkovej koncepcie inscenácie v jednotlivých uvedeniach som nezasahoval. Samozrejme každý umelec do nej vnesie svoj vlastný interpretačný prínos. Je to zvláštne, ale nevidím tu veľmi rozdielnosti. Je to práve tým, že tieto diela, podobne ako Eugen Onegin či Bohéma sú veľmi cenné. Keď hrali Onegina v 1890-tom, sprostredkoval divákom iné posolstvo ako dnes nám. Dnešný svet smeruje ku globalizácii. Stráca sa individualita. Jedálny lístok v Španielsku je podobný ako v Nemecku. Francúzi nemôžu už vyrábať toľko druhov syra ako predtým, lebo to nezodpovedá normám Európskej únie. Dnešná televízna štruktúra stále viac preniká do Afriky a Ázie. A pravdepodobne prenikne aj na Severný pól. Tieto operné diela nám hovoria o tom, ako prežiť ďalej a tiež o tom, kam to vedie, keď budeme aj naďalej rovnako hlúpi v honbe za vlastníctvom. Asi päťkrát som pracoval v Japonsku na produkciách výlučne s Japoncami. Tam som sa ešte viac divil, ako sme si ihneď porozumeli. Tieto opery nie sú o žiadnych hlúpostiach, ale o vážnych životných otázkach.

Váš režisérsky rukopis je známy aj prácou s divákom, čo už poznáme na Slovensku z vašich predošlých inscenácii. V Židovke je to ešte výraznejšie. Ako vieme, ovplyvnilo vás epické divadlo a antiiluzionizmus. Je Bertold Brecht vaším vzorom?

Áno, formovalo ma to. Snažíme sa diváka zaktivizovať, nemalo by sa stať, aby nám zaspal na predstavení. Preto napr. zmeníme svetlo, alebo speváci idú bližšie k divákom. Ale táto filozofia je o otvorení štvrtej steny javiska v línii portálu smerom do hľadiska. Táto pomyselná línia štvrtej steny divadla pochádza z iluzionistického divadla. Čiže herec hral, akoby tam divák ani nebol, a divák mal mať tiež pokoj (smiech). Nie náhodou na prelome 19. a 20. storočia iluzionistické divadlo zaniklo. Vznikli nové vzory ako napr. Bertold Brecht, či iné odlišné smery, z ktorých ale žiadny už nebol iluzionistický. A presne v tom čase aj v klasickej hudbe vznikla atonálna a seriálna hudba. Vo výtvarnom umení skončilo konkrétne maliarstvo, nastúpil kubizmus a iné smery. Vo fyzike vznikla v tom čase teória relativity. Človek pochopil, že sa nemôže spoliehať na Boha a je sám za seba zodpovedný. V divadle sa relativita prejavila otvorením štvrtej steny javiska. V našej Židovke chceme dosiahnuť otvorením štvrtej steny to, aby divák nesledoval predstavenie len pasívne, ale intenzívnejšie pocítil, aký je príbeh vážny a krutý. Účelom je tiež podráždiť ho a vyprovokovať, niečo v zmysle ,,som tu teda divákom či účinkujúcim, a kde je vlastne javisko?“ Chceme aby vyšiel zo svojho stuhnutého absolutistického spôsobu myslenia.

Takže je to niečo ako tretia či štvrtá dimenzia, kde vchádza divák do príbehu?

Áno (smiech). Divák má byť súčasťou príbehu. V opačnom prípade má divadlo v našich krajinách iba povrchný význam a tým je výlučne zábava.

J. F. Halévy: Židovka, Opera SND, 2017,
Jozef Benci (Kardinál de Brogni), Katarína Flórová (Rachel),
foto: Pavol Breier

J. F. Halévy: Židovka, Opera SND, 2017,
foto: Pavol Breier

Doba sa neustále a rýchlo mení. Človek má akoby čoraz vyššie nároky, aj keď v základnej podstate máme stále tie isté potreby ako človek čias dávno minulých, menia sa len naše túžby. Aký je podľa vás ten súčasný divák? Čo očakáva od divadla?

Bude to asi stále horšie. Tí, ktorí pozerajú denne dlhé hodiny televíziu, postupne hlúpnu a otupievajú. Pretože to je len zdanlivá komunikácia s prístrojom. Citlivosť u takého človeka ubúda. Ale v mestách sa  môže nájsť ešte veľa ľudí, ktorí sú divadlu naklonení. Darí sa to napr. v Stuttgarte. Sú tam už asi 40 rokov intendanti, ktorí sa neriadia vkusom publika, ale od divákov aj niečo požadujú. K tomu sú nutné ideové úvody k dielam, veľa práce s deťmi a mládežou. A tiež po jednej dobrej inscenácii nesmú nasledovať tri slabé. Štyria po sebe nasledujúci intendanti tam pracovali rovnako a zlé inscenácie vymizli. Všade sa vďaka technike a peniazom človek stáva menším a menším. Stačia však len traja ľudia riadiaci divadlo a spolupracujúci s rovnakým zámerom sprostredkovať pravdu, a výsledok sa dostaví. Na takúto zmenu treba asi štyri roky.

Načo vlastne potrebuje ľudská bytosť divadlo?

Divadlo jednoznačne existuje tak dlho, ako naša civilizácia. V (starom) Grécku malo rozhodujúcu funkciu pri vzniku štátu z pôvodných kmeňov. Pre fungovanie demokracie treba, aby jednotlivci vnútorne prenikli do potrebných zákonov spolunažívania. A divadlo má ohromnú schopnosť hľadať a ukazovať cez svoje diela pravdu týchto zákonov a vzdelávať. Televíziu môžeme rýchlo prepnúť, keď nám program takpovediac nesedí. V kine je to tiež jednostranné, ale o niečo lepšie, lebo film sledujeme kolektívne. V divadle je ale účinok priamy, obojstranný a najsilnejší.

Ak by sme si mali predstaviť ilúziu ideálneho divadla, ako by malo podľa vás vyzerať? Čo by sa v ňom malo hrať, kto by ho mal tvoriť a formovať? Ako by malo takéto ideálne divadlo vnímať diváka, ku ktorému vlastne primárne smeruje?

Diela považujem všetky za dobré, aj staré diela, napríklad Händelove. Ľudia pracujúci v divadle by nemali mať príliš veľa existenčných starostí, napríklad s bývaním či peniazmi. A nemal by ich nikto nútiť v zmysle takých zákonov ako napr. ,,až kým nás smrť nerozdelí“. Čiže základnou podmienkou by mala byť chuť pracovať a to bez starostí o svoju budúcnosť. Ale to je čoraz ťažšie. Aj režiséri by mali byť lepší, ale to súvisí so zlým sociálnym systémom, kde sa aj v iných oblastiach dostávajú do vysokých pozícií nekvalitní ľudia. Týka sa to aj diváka. Nemal by prísť do divadla uštvaný či ustarostený, ak napríklad prišiel o zamestnanie. Najväčší účinok by malo divadlo, ak by hrali aj diváci a nezostávali natoľko pasívni, až im unikne unikátnosť príbehov. A v našom prípade Židovky by bolo výhodou, keby vedeli po francúzsky a nemuseli striedavo pozerať na titulky a na javisko (smiech). Takto sa to samozrejme všetko nedá, ale odpovedám na otázku (smiech).

J. F. Halévy: Židovka, Opera SND, 2017,
Michal Lehotský (Éléazar), Peter Mikuláš (Kardinál de Brogni), Liudmila Slepneva (Rachel),
foto: Pavol Breier

Takže ideálne divadlo, kde sú všetci spokojní, by bolo vlastne vizitkou ideálne fungujúcej spoločnosti?

Áno, ale v takom prípade by už divadlo nebolo potrebné. Ľuďom by potom stačilo len jedlo, spánok a láska. Láskou ale nemyslím dnešný sexuálny priemysel. To je mimochodom tiež zaujímavá téma, všetky tie miliónové filmy, tabletky, umelé pohlavné časti či pomôcky, ktoré sa nám snažia nanútiť. Keď to vidíme v televízii, núti nás to rozmýšľať ,,že by som to snáď aj ja potreboval?“ V tomto ohľade je napríklad zaujímavá Salome. Je v príbehu totiž jediná, ktorá nie je perverzná. Od svojich rodičov a okolia sa naučila všetky možné zvrátenosti. Ale nenaučila sa od nich, čo je láska. A tiež dúfa, že lásku dostane od Jochanaana, ktorý je inakší. Nie je to tak, že práve ona je tá zlá. Ona len nikdy nepocítila pravú lásku. V mojej inscenácii preto nebola na konci zabitá, ale odišli spolu s Jochanaanom ako zamilovaný pár. (smiech)

Pri tvorbe tohto nášho rozhovoru sme vás zastihli pracovať na niečom novom. Prezradíte nám, čo to bude?

To bude môj ďalší omyl (smiech).

A ako sa nazýva ten ,,omyl“, v akom štádiu prípravy ste?

Budú to Hugenoti od Giacoma Meyerbeeera. Koncept je už takmer hotový. Ale inscenovať v Paríži začneme až v auguste 2018. Tu vidíte, s akým veľkým časovým predstihom pripravujeme jednotlivé produkcie.

Mohli by ste nám snáď prezradiť o sebe niečo, čo sme sa o vás nikde nedočítali? Napríklad, čím sa nadchýnate vo voľnom čase?

Mám už 72 rokov. A čudujem sa, že vôbec necítim, že by som snáď mal končiť (smiech). Hádam je to preto, že veľa pracujem a aj sa veľa rozčuľujem. Ani si pre seba neviem predstaviť lepšie povolanie.

Teda najlepšie strávený voľný čas je pre vás opera?

To bol po celý môj život určujúci faktor. Mal som doteraz 190 premiér inscenácii. Židovka v Bratislave bude stodeväťdesiata prvá.

Ďakujem za rozhovor.

Premiéra Halévyho Židovky v Opere SND sa uskutoční 7. a 9. apríla 2017. O inscenácii sme písali TU…

Peter Konwitschny,
foto: Barbara Gindl

Peter Konwitschny

Narodil sa vo Frankfurte nad Mohanom a študoval vo východnom Berlíne. Niekoľko rokov pracoval ako asistent Ruth Berghausovej v divadle Berliner Ensemble. Od roku 1984 novátorským spôsobom inscenoval Händelove opery v Opere v Halle a roku 1985 začal hosťovať aj v krajinách západnej Európy. Od roku 1990 vytvoril rad inscenácií v divadlách v Bazileji, Grazi, Paríži, vo Viedni, v Barcelone, Kodani, Amsterdame, Bratislave, Lisabone, Moskve, Zürichu, Londýne, Tokiu, Štokholme. Jeho interpretácia Wagnerovho Parsifala a Tristana a Izoldy v Bavorskej štátnej opere, Tannhäusera v Drážďanoch, Lohengrina a Majstrov spevákov norimberských v Hamburgu, Súmraku bohov v Stuttgarte a Blúdiaceho Holanďana v Moskve boli začiatkom novej éry inscenačnej recepcie diel Richarda Wagnera. Inscenoval diela 20. storočia (Berg, Weill, Schönberg, Nono) a rad svetových premiér, naposledy v roku 2015 v Heidelbergu diela Abends am Fluss a Hochwasser od Johannesa Harneita. V rokoch 1998 – 2005 vytvoril spolu s dirigentom Ingom Metzmacherom jedenásť inscenácií v Hamburskej štátnej opere. V Rakúsku debutoval s Predanou nevestou v Grazi, kde neskôr inscenoval ďalších dvanásť diel, naposledy Janáčkovu Jej pastorkyňu (2014). Vo viedenskom Theater an der Wien inscenoval Verdiho Attilu a Traviatu ako i Egkovho Peer Gynta, v tamojšej Štátnej opere Dona Carlosa a Janáčkovu operu Z mrtvého domu. Roku 2015 naštudoval Halévyho Židovku v Antverpách a Gente, neskôr v Mannheime a Strasburgu, a Dobytie Mexika od Wolfganga Rihma v rámci Salzburského festivalu. Je čestným profesorom a vyučuje na viacerých vysokých školách. Vyšlo o ňom niekoľko publikácií, naposledy obsiahla kniha Mensch, Mensch, Mensch! Oper als Zentrum der Gegenwart (ed. Andrea Welker, 2015). V Bratislave naštudoval inscenácie Čajkovského Eugena Onegina, Pucciniho opery Madama Butterfly a Bohéma, ako i Janáčkovu operu Vec Makropulos.

Pripravil: Ľudovít Vongrej

spolupracovali: Eva Balážová, Ján Marták

video

email

About Author

Ľudovít Vongrej

Leave A Reply