Dnes je: pondelok, 23. 7. 2018, meniny má: Oľga, zajtra: Vladimír

Peter Mikuláš: Teátro je pravda o nás…

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
V druhej polovici januára tohto roku (23.1.) oslavuje svoje okrúhle jubileum popredná osobnosť slovenskej kultúry, reprezentant Slovenska doma aj v zahraničí, sólista opery Slovenského národného divadla v Bratislave a zároveň aj pedagóg Vysokej školy múzických umení pán Peter Mikuláš (bas). Prečítajte si rozhovor pre Opera Slovakia k tejto príležitosti, v ktorom si zaspomína nielen na svoje začiatky, ale hovorí aj o jeho vzťahu k umeniu, hudbe a opere.

Aká bola vaša cesta k spevu?

Pamätám, že som ako chlapec v Hliníku nad Hronom na Priehradke zaspieval kamarátovi Julkovi, schovaný za koberec na plote, pesničku Keby som bol vtáčkom, ktorú ma naučila mama a hrozne som sa hanbil. Toto bolo moje prvé verejné vystúpenie. Potom nasledovala veľmi dlhá pauza, ktorá sa ale vyznačovala pekným vzťahom k poézii a k Beethovenovi. Moja mama vždy s veľkou úctou spomínala jeho Deviatu symfóniu a Missu Solemnis, aké sú to geniálne a krásne skladby. Vtedy, už ako nitriansky gymnazista, som samozrejme nemohol chápať filozofický a ešte neviem aký dosah týchto diel. Skrátka, mne sa to len páčilo. Páčili sa mi aj Beethovenove klavírne sonáty, Schumannove piesne, no napriek tomu som bol úplne normálny pubertiak, na ktorého sa valila aj vlna Beatlesákov. Nebol som ale žiaden suchár, obdivujúci len klasiku. Celá generácia sme počúvali Rádio Luxembourg, hrali sme napríklad s kamarátmi v takom malom izbovom zoskupení skladbičky The Shadows. Nebolo to nič slávne, len tak pre seba, ale hrozne nás to bavilo. Školskú tašku som hodil do kúta a poďho za kamarátmi. No a popri tom všetkom som si ešte hral aj na klavíri a na hodiny do ĽŠU som začal chodiť k pánu učiteľovi Komárkovi. Až raz, asi v druhej triede gymnázia, som započul z rádia po drôte – to bola taká bakelitová skrinka na polici v kuchyni, ktorá hrala len Stanicu Bratislava, mala iba jeden gombík na zosilovanie a zoslabovanie zvuku a strašne umelohmotne drnčala – poobedňajší operný koncert. Na pláne boli basisti, Ghiaurov, Šaljapin, Malachovský, Nesterenko a zaznela ária Fiesca z Verdiho opery Simon Boccanegra. A tam to prišlo. Neopísateľný pocit krásy a zároveň túžby také dačo si zaspievať. Zohnal som si noty, začal som si spievať, tak po svojom a len tak pre seba. Akosi prirodzene sa z toho vykľubala návšteva ľudovej školy umenia, hodiny spevu u pani Schmidtovej v Nitre, spievanie v Zbore Nitrianskych učiteľov, s nimi som napríklad spieval už vtedy áriu Sarastra z Mozartovej Čarovnej flauty, účinkovanie v gymnaziálnom zbore pod vedením pána profesora Korčeka, no a potom vyvstala osudová otázka, čo so mnou ďalej. Na nič seriózne som sa so svojimi známkami nehodil, otec vravieval, ty pôjdeš kravy pásť. Náhoda chcela, aby mi spolužiak Aurel na chodbe prezradil, že na VŠMU prijímajú aj bez konzervatória. Tak som sa prihlásil a pani profesorka Stracenská, doteraz obdivujem jej odvahu, ma prijala do svojej triedy. Otvorili pre takých ako ja dokonca aj prípravný ročník, lebo nás bolo viac. Postupne prišla už počas štúdia Musica Aeterna, vystúpenia s klavírom, spievanie na chóre v Dóme na Vianoce, alebo Veľkú noc a potom prvá Slovenská filharmónia. Prakticky ku koncu štúdia som spieval so svojou pani profesorkou a tenorom Antonom Dermotom Mozartovu omšu. Dirigoval pán dirigent Rajter. Potom, ešte počas vysokej predspievanie do SND, následne prvé predstavenie a elévska zmluva. Potom zmluva trvalá a tak začal môj operný kolotoč, ktorý mi motá hlavu do teraz.

Kedy a čím vás oslovila opera?

Opera ma oslovila na vysokej škole. Na opernom štúdiu nás viedli vynikajúci a obetaví profesionáli, pán režisér Kriška a pán dirigent Auer. Príprava opernej postavy a samotnej inscenácie bola v našich malých školských pomeroch taká zmenšenina ozajstnej profesionálnej opernej scény. Bolo to dobré a bolo to tak vďaka obetavosti a skutočnému pedagogickému prístupu spomínaných pánov. No a tak som sa už na vysokej škole podieľal ako osvetľovač na stavbe inscenácie Benešovho Skameného, tam som robil svetlá a v alternácii so starším spoluštudentom Dušanom Jariabkom, som asi v treťom ročníku spieval Nicolaiovho Falstaffa. Na opere ma fascinovalo to, čo je na nej vlastne najťažšie. Zložitá a náročná muzikálna príprava opernej postavy a následne možno ešte zložitejšia práca na scéne. Spojenie štylizovaného operného spevu s herectvom sa mi vtedy javilo ako nedosiahnuteľná méta, pretože som nemal konzervatoriálny základ a všetky návyky operného sólistu, čiže sledovanie dirigenta, kolegu, muziky, hereckej akcie naraz, ma na jednej strane vytáčali, ale na druhej aj lákali. Boli to také malé stupienky na ceste k profesionalite.

Mister Scrooge, Opera SND Peter Mikuláš (Mister Scrooge) foto: Ctibor Bachratý

Mister Scrooge, Opera SND
Peter Mikuláš (Mister Scrooge)
foto: Ctibor Bachratý

Aké bolo vaše prvé operné predstavenie?

Na scéne Opery SND to bol Colline v Pucciniho Bohéme. Musel som sa ho veľmi rýchlo naučiť. Neviem aký bol výsledok, ale spievať po boku Petra Dvorského bol vlastne sen. Celé to prvé obdobie v SND som prežil v akomsi opare spoznávania nového, na jednej strane komplikovaného, na druhej krásneho a čarovného. Tie predstavenia s Petrom boli vtedy také malé revolúcie, kde sa ako na prvej opernej scéne Československa kričalo bravó. Bolo to nevídané a bola to pre mňa obrovská škola. Stáť po boku špičkových profesionálov, ktorí ma aj pokarhali, aj pochválili. Celkom ako rodičia. Aspoň ja som ich tak vnímal. Ale podstata je, že som dostal taký základ, z ktorého žijem doteraz.

V SND spievate od roku 1978, ako vnímate SND a aj konkrétne Operu SND?

SND má byť reprezentantom toho najlepšieho čo národ má. Ale aby som nebol nadutý sebec, jedným dychom musím povedať, že náš národ má aj mimo SND to najlepšie. Počul a videl som v Bystrici alebo v Košiciach také krásne výkony kolegov a tak krásnu a obetavú prácu, od ktorej by sa často aj to naše SND mohlo učiť. Viete, je to len o pokore k muzike a k divákovi. Len vtedy sa stane toto naše umenie Slovenské národné, nech je kdekoľvek na svete.

Aké postavy radi stvárňujete? Sú to komické, vážne, psychologické…?

Toto, čo sa pýtate je len jeden obyčajný pokus. Ja viem, mnohí, najmä kritici to berú príliš vážne. Zaraďujú nás, škatuľkujú, dúfajú, že budeme štýloví a že sa svojím výkonom hodíme len pre to alebo pre ono. Ale ja to takto nechápem. Myslím si, že treba vyskúšať brnknutie na strunu komika, ale i tragéda v sebe samom. Samozrejme, že dačo výjde, dačo nie. Ale verte, v ten večer sa na javisku len tak hráme. Raz na diabla, raz kráľa, raz na žobráka, raz na anjela. My len reflektujeme tento pojašený svet. A to, ako nám to v konečnom výsledku vychádza, to je to zaradenie, posunutie do určitého priečinka osobnosti a štýlu. Poviem príklad. Mám sen vytvoriť na scéne Sparafucila tak, ako som to nedávno videl v jednom dokumente o nájomnom vrahovi. Mladý český človek, učesané vlásky, oči baránka, čistý, slušný, ešte aj jeho mama povedala, ne to nemůže být on, ten vrah. Keby som ho stretol, netušil by som, že ma ide zabiť. Čiže nie je to nič iné, len jedna chladná kalkulácia, teátro, ktoré píše život, pravda o nás…, do troch bodiek si doplňte svoje pocity. A takýto som na javisku aj ja. Vtedy som zrazu iný, ako Peter Mikuláš napríklad v Hornbachu. Skúšam byť v tých pár minútach opravdivý, prevtelený, hrám sa na toho, koho stvárňujem na javisku. Ale aby som bol spravodlivý, musím povedať aj za Bé. Ďakujem za kritiku. Len tá ma núti rozmýšľať kde som spravil chybu v zobrazení postavy, ale aj tónu, ktorým na javisku spievam.

Svätopluk, Opera SND Peter Mikuláš (Svätopluk) foto: Alena Klenková

Svätopluk, Opera SND
Peter Mikuláš (Svätopluk)
foto: Alena Klenková

Dalo by sa povedať, že vašou profilovou postavou je Suchoňov Svätopluk?

Svätopluk je Gigant. Výrazový, spevácky, herecký. Ale určite nie môj profilový. Profilový je aj Bartolo vo Figarke, zívajúci sluha v Paisiellovom Barbierovi, Zachariáš, Basilio a ďalších skoro šesťdesiat operných postáv, ktoré som vytvoril. A budem rád, keď ešte dáke prídu, viem totiž, že budú musieť byť ináč profilované ako tie, vytvorené doposiaľ.

Precestovali ste mnoho krajín nielen Európy. Prezradíte našim čitateľom nejaký zaujímavý zážitok, či už pracovný, alebo cestovateľský z týchto zahraničných ciest?

Hneď po vysokej škole sa ma ujala jedna viedenská agentúra a ponúkla mi účinkovanie v Konzerthause v jednej Haydnovej omši. Vtedy, za nedávnych čias, keď bol plot medzi nami, mi Slovkoncert vybavil vízum, doložku, nasadol som na autobus a na Wien Mitte ma vyložil. Bolo mrazivo, možno február. Čakal ma zástupca spomínanej agentúry, bolo ráno, ale sedem, mal som čas, skúška až o jedenástej. Kuknem na plagát, koncert s Filharmonikmi, dirigent, sólisti bla, bla, bla a oko mi padlo na to, že čo to vlastne máme na koncerte uviesť. V tom mraze som mal zrazu z krvi cencúľ. Na plagáte stála úplne iná Haydnova omša, ako som mal v zmluve a akú som sa učil. O deviatej otvárali Doblingera, tam sme kúpili noty a platňu a v kancelárii agentúry som sa ju na kolene rýchlo učil. Bolo mi však naznačené, že nesmiem dať vedieť, že vznikol tento omyl, skrátka, že to viem akoby sa nechumelilo. Našťastie prvá skúška dopadla dobre, lebo som už mal akú-takú skúsenosť z Muziky Aeterny a prvé koncerty v Slovenskej filharmónii za sebou. Ale nervy som mal teda riadne.

Na svojom konte máte početnú diskografiu. V minulosti sa nahrávalo omnoho viac ako dnes. Čo si o tom myslíte?

Myslím si, že keď sa nebudú mapovať a tým pádom nahrávať mladé talenty, ktoré teraz prichádzajú na scény slovenských operných domov, zabudne sa na ne a nič po nich nezostane, len zápis v zaprášenom programe. Dá sa samozrejme nahrávať privátne za sponzorské peniaze, ale „slovenská národná inštitúcia“, akou je aj Slovenský rozhlas je tu na to, aby robila túto činnosť a aby na ňu dostala potrebné financie.

Hovorí sa, že interpret je so svojimi nahrávkami stále nespokojný, ako je to u vás? Máte nejakú svoju obľúbenú nahrávku?

Svoju obľúbenú nahrávku nemám žiadnu. Každú by som okamžite zmenil, prerobil nanovo. Ale pretože sa to nedá, musím zaklopiť uši a držať sa slávneho výroku pána režiséra Komárka, s ktorým som vtedy veľmi často a rád nahrával: „Peter nechaj to, už do toho nevŕtaj, je to moment musical“.

Môže ovplyvniť a formovať interpreta prax v nahrávacom štúdiu? Ak áno, tak ako?

Precízna práca za mikrofónom je nenahraditeľná a to „samopočutie“ je vlastne jedno pravdivé zrkadlo. My speváci sa totiž nepočujeme, keď spievame. Drnčí nám hlava, stále vymieňame vzduch v hrudi, špekulujeme, aký text práve zaspievať, ako zaobliť, nezaobliť frázu, ako nás hryzie v krku hlien a na viac nemáme. Vtedy si vytvárame obraz seba, o tom ako spievame a ten môže byť veľmi, ale ozaj veľmi mimo. Keď započujeme samých seba, často neveríme, že sme to my. Preto je profesionálna nahrávka v kvalitnom štúdiu a so špičkovým orchestrom jediná pravda o nás.

Ak by ste sa chceli predstaviť formou nejakej svojej nahrávky, ktorá vystihuje vás ako človeka, ale aj ako interpreta, ktorá by to bola?

Neviem. Fakt neviem. Keď poviem Verdi Requiem s Ondrejom Lenárdom alebo Biblické s Bělohlávkom, alebo Šostakovičova Trinásta symfónia s Maximom Šostakovičom, nemám pravdu, lebo platí to, čo som povedal vyššie. Prerobil by som samého seba, keby sa to dalo.

Nahrávate niečo v súčasnosti, alebo čo bola vaša posedná nahrávka?

Moja posledná nahrávka boli Dvořákove Biblické so Slovenskou filharmóniou. Dirigoval Peter Altrichter. Oficiálne nenahrávam nič, ale viem, upozorňujú nás na to všetci, kde spievame, že sa predstavenia a koncerty nahrávajú. „Len pre vlastnú potrebu“, ako hovoria. Čiže žiadne CD-čko, žiaden honorár nikdy, nikde neuvidíme, ale sme vďační i za toto. No a dodám, nech nás naši potomci hľadajú v archívoch. Možno dačo nájdu…

Krištáľové krídlo 2009 (zľava) I. Šesták, V. Franc, O. Šoth, D. Laščiaková, P. Mikuláš, V. Weiss, M. Čorba, J. Breza, Ľ. Závodný a V. Gažovič foto: Július Dubravay

Krištáľové krídlo 2009
(zľava) I. Šesták, V. Franc, O. Šoth, D. Laščiaková, P. Mikuláš,
V. Weiss, M. Čorba, J. Breza, Ľ. Závodný a V. Gažovič
foto: Július Dubravay

Ste držiteľom rôznych významných ocenení, naposledy ste získali cenu Literárneho fondu za stvárnenie postavy Kráľa Heinricha v inscenácii Opery SND Lohengrin. Mimochodom, aj v druhom ročníku Ankety opernej kritiky Opera Slovakia ste za stvárnenie tejto postavy získali prvenstvo v kategórii Najlepší mužský výkon sezóny 2012/2013. Ako vnímate celkovo ocenenia osobností, ale aj tie vaše?

Každé ocenenie je dobrý pocit a vďačnosť zaň, že si dakto všíma našu prácu. Ale je okolo mňa kopa neocenených, ktorí by si to zaslúžili, pretože bez nich by som nebol a len pomocou nich som tým, čím som.

Mnohí speváci a študenti spevu obdivujú váš špecifický a originálny interpretačný výraz. Je zrejme ťažké povedať konkrétny recept, ako sa to naučiť, ale prezraďte našim čitateľom, ako sa u vás tento výraz profiloval?

Čo len vládzem a viem, v speve definujem. Vymenujem iba zopár detailov. Technický tón, vpredu, znelý rezonančný, nosný, výborná výslovnosť, dokonalé lepené, ak chcete – legátové spievanie, tón bez rušivého vibráta… Toto všetko viem pomenovať, poukázať na to, možno aj ukázať a možno aj predviesť. Čo neviem je to, ako sám spievam, aký peľ a vôňa ide z môjho hlasu, či som čarovný, alebo fádny. To všetko robím len intuitívne po splnení vyššie spomenutých zákonov. Preto sa spolieham len a len na to, či si ma dakto vyberie ako reprezentanta krásneho spevu alebo nie. A tým myslím samozrejme divákov, poslucháčov a hlavne dirigentov. Tí poslední sú rozhodujúci, či môj dnešný spevácky výkon prinesie účinkovanie aj zajtra.

Ste taktiež vokálnym pedagógom a vaše skúsenosti odovzdávate ďalším generáciám. Je náročné vyučovať spev?

Voľakedy som si myslel, že spievať naučím aj metlu v rohu. Veľmi rýchlo som sa z tohto omylu vyliečil, keď som zistil, že to čo mne ide samozrejme, ľahko a bezproblémovo, s tým má niekto druhý vážny problém, vyvstávajúci z jeho zázemia, povahy, naturelu, skrátka talentu. Preto ja učím tak, že nehustím, netlačím na pílu. Pokiaľ viem, vysvetlím, profesionálne zdôvodním frázu, technický tón, pokiaľ to dokážem, aj ukážem a to je všetko. Nemienim klonovať ďalších Mikulášov, lebo budú nešťastní, budú vyrobení ako cez kopírák. Preto milujem žiaka, ktorý je osobnosť, ktorý dačo prinesie, aj keď momentálne omylne, ale je tvárny a chápe princípy a zákony európskeho, ba svetového spievania. Skrátka nezostane iba lokálny matador.

G. Verdi: Requiem Zámocké hry zvolenské 2013 Peter Mikuláš, A. Kohútková, T. Kružliaková. M. Dvorský

G. Verdi: Requiem
Zámocké hry zvolenské 2013
Peter Mikuláš, A. Kohútková, T. Kružliaková. M. Dvorský

Hovorí sa, že spevák sa učí celý život, je tomu tak?

… a dodávam, učí sa od svojich žiakov. A aby som nebol až taký stručný, dodám ešte výrok Ivana Kusnjera: „Zpěvák se dělá zpěvákem sám“.

V období, kedy ste začínali sa na Slovensku vyprofilovala silná spevácka generácia. Čím to podľa vás bolo, že takáto silná generácia vznikla? Bolo tu dobré prostredie, alebo jednoducho náhoda?

Len a len prostredie. Keď pošlete talent medzi amatérov, zvädne. On musí vyrastať medzi seberovnými talentovanými a navyše profesionálmi. Lebo len profesionalita je cesta k úspechu. Smutné je, že poznáme talentovaných, aj na našej scéne, ktorí prišli a odišli. Nezostali, lebo nevedeli, ako zvládnuť spevácko-sólistickú každodennosť, čiže takú prácu na sebe, aby boli dokonale pripravení a podávali vždy perfektný výkon. Viete, nie je až také umenie zaspievať raz dobre. Ale návraty, hoc aj na to isté miesto a s tou istou rolou, tie sú najdôležitejšie.

Vo vašom repertoári je široký operný, ale aj koncertný repertoár. Prezradíte svojich obľúbených autorov?

Verdi, Dvořák, Smetana, Suchoň, Iršai, Šostakovič, Beethoven… podajte mi, prosím, encyklopédiu. Opíšem z nej ostatných. Neobľúbeného nemám. Každý sa pekne snažil, keď písal noty. Závisí len na mne, ako ich naplním.

Viem, že medzi vaše koníčky patrí fotografovanie. Čím vás fascinuje fotografia a čo fotíte?

Ako som vyššie medzi riadkami spomenul, som interpret. Tlačím zo seba to, čo mi predpísal skladateľ. Fotka je tvorba. Tento tvorivý princíp pestujem v sebe cielene, bez neho by som nepoznal farby, rozmery a zlaté, strieborné, bronzové a čokoládové rezy videného sveta. Tými rezmi nemyslím samozrejme len koláče…

Čarovná flauta, Opera SND Eva Hornyáková (Pamina), Peter Mikuláš (Sarastro) foto: Ctibor Bachratý

Čarovná flauta, Opera SND
Eva Hornyáková (Pamina), Peter Mikuláš (Sarastro)
foto: Ctibor Bachratý

Ak vám zostane popri náročnej práci v divadle, v škole a popri cestovaní čas na oddych, ako ho využijete?

Úplne bežne. Záhrada, dielnička, prechádzka a niekedy len tak obyčajne v pyžame a pekne celý deň. No a k tomu dobrý film, knižočka, alebo môj Človek na dosah.

Ako oslávite svoje narodeniny?

Neviem, ale najradšej by som nič neoslavoval. Myslím si, že narodeniny sú Boží dar. Koľkí naokolo sa ich nedožili….

Ďakujem za rozhovor

Peter Mikuláš

Peter Mikuláš

Peter Mikuláš

Absolvent Vysokej školy múzických umení v Bratislave, sólista Opery Slovenského národného divadla od roku 1978 a pedagóg na VŠMU v Bratislave.

Roku 1977 zvíťazil na prestížnej Dvořákovej súťaži v Karlových Varoch, ceny získal na súťažiach v Moskve (1982) a Helsinkách (1984). Od počiatku svojej umeleckej dráhy sa vyznačuje nielen krásou a farebnosťou hlasového fondu, ale tiež muzikalitou, štýlovou všestrannosťou a sugestívnosťou javiskového výrazu vo vážnych úlohách (ako je Fiesco v Simonovi Boccanegrovi, kráľ Filip v Donovi Carlosovi, diabol Mefistofeles v Gounodovom Faustovi i Boitovom Mefistofelovi, Suchoňov Svätopluk či Bergov Wozzeck) i v komických kreáciách (Leporello v Donovi Giovannim, Dulcamara v Nápoji lásky, Don Magnifico v Rossiniho Popoluške, Kecal v Predanej neveste či Verdiho Falstaff). Popri pôsobení v SND pravidelne účinkuje na prvoradých operných scénach a koncertných pódiách v zahraničí (okrem iného v Prahe, Viedni, Salzburgu, Berlíne, Ríme, Madride, Lisabone a Tokiu). Jeho koncertný repertoár, ktorý sa šírkou vyrovná javiskovému, zahŕňa diela klasikov (Bach, Beethoven, Verdi, Dvořák, Brahms), ale i množstvo hudby 20. storočia, medzi iným rad skladieb slovenských skladateľov. Z jeho posledných postáv, ktoré naštudoval v Opere SND treba spomenúť Ferranda vo Verdiho Trubadúrovi a Gremina v Eugenovi Oneginovi v réžii Petra Konwitschného. V roku 2008 stvárnil titulnú postavu v Musorgského Borisovi Godunovovi na našej scéne v originálnej verzii. Po náročnej postave Borisa Godunova nasledovali Sarastro v Mozartovej Čarovnej flaute, ako aj Kráľ Heinrich vo Wagnerovej opere Lohengrin (Opera SND). Interpretáciou tejto postavy si Peter Mikuláš vyslúžil napr. 1. miesto v Ankete opernej kritiky 2012/2013, ktorú usporiadal náš portál Opera Slovakia, ako aj cenu Literárneho fondu.

Meno Petra Mikuláša sa uvádza na plagátoch krajín takmer po celom svete (Amsterdam, Atény, Barcelona, Berlín, Birmingham, Brussel, Dallas, Drážďany, Frankfurt, Hamburg, Kodaň, Linz, Liverpool, Londýn, Madrid, Milano, New York – MET, Paríž, Praha, Rím, Salzburg, Stuttgart, Viedeň…). Spolupracoval s tými najlepšími orchestrami ako sú napr. BBC Symphony Orchestra, Wiener Philharmoniker, Orchestre de Paris, Orchestre Philharmonique de Radio France, Royal Liverpool Philharmonie Orchestra, Royal Concertgebow Orchestra, Bruckner Orchester Linz, Bamberger Symphoniker, Birmingham Royal Orchestra, Orchestra MAV, Česká filharmónia, Slovenská filharmónia, Dresdner Philharmonie, Gewandhausorchester Leipzig, ORF-Symphonie-Orchester, Orchestra Sinfonica dell´Accademia Nazionale di Santa Cecilia, Orchestra Sinfonica di Torino della RAI, BRTN Philharmonic Orchestra Brussels, Symfonický orchester Slovenského rozhlasu, Symfonický orchester hl.mesta Prahy FOK, Janáčkova filharmónia Brno a ďalšie.

Jeho bohatý koncertný aj operný repertoár zahŕňa skladby od baroka až po súčasnú hudbu.

V sezóne 2006 / 07 bol riaditeľom Opery SND a podieľal sa na zložitých organizačných prípravách pôsobenia Opery SND v nových priestoroch. S jeho menom sa spája slávnostné otváranie Novej budovy SND 14. apríla 2006.

Prezident Ivan Gašparovič vymenoval 24. januára 2011 v historickej budove Národnej rady Slovenskej republiky v Bratislave

111 vysokoškolských profesorov.

Prezident SR Ivan Gašparovič a Peter Mikuláš (vpravo) preberá menovací dekrét v odbore hudobné umenie foto: TASR/Vladimír Benko

Prezident SR Ivan Gašparovič a Peter Mikuláš (vpravo)
preberá menovací dekrét v odbore hudobné umenie
foto: TASR/Vladimír Benko

Opera SND pripravuje k tomuto významnému životnému jubileu Matiné dňa 9. februára 2014 o 10:30 v historickej budove.

Viac na www.snd.sk

Pripravil: Ľudovít Vongrej

email
Operné gala 2018
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.
Zdieľajte tento článok alebo komentujte:
  •  
  • 3
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  

O autorovi

Ľudovít Vongrej

šéfredaktor Opera Slovakia, predseda redakčnej rady Opera Slovakia, spravodajca, publicista, odborný editor a hudobný producent, člen Slovenského centra Medzinárodnej asociácie divadelných kritikov (SC AICT)

Zanechajte komentár