Dnes je: pondelok, 11. 12. 2017, meniny má: Hilda , zajtra: Otília

Peter Seiffert: Najvplyvnejším mužom v hudobnom priemysle je Barenboim

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Peter Seiffert je jedným z najžiadanejších svetových heldentenorov, ktorý sa špecializuje na opery Richarda Wagnera. Je vdovcom po legendárnej slovenskej opernej speváčke Lucii Popp. V rozhovore pre Opera Slovakia sme sa s ním o tom, ako Lucia Popp bez ohlásenia predspievala v opere vo Viedni Herbertovi von Karajanovi a ten ju hneď angažoval natrvalo, prečo mu Plácido Domingo posielal ospravedlňujúci list, ako ho Peter Dvorský učil spievať Gejzu Dusíka, ktorý dirigent má v súčasnosti najväčšiu moc v hudobnom priemysle a o diskutabilných nových trendoch na festivale v Bayreuthe. Tieto a iné informácie prináša prvá časť rozhovoru.

,,(Lucia Popp) Bola prvou slovenskou speváčkou na scéne viedenskej Štátnej opery a na javisku v Salzburgu, prvou slovenskou speváčkou v milánskej La Scale, parížskom Palais Garnier, londýnskej Covent Garden a newyorskej Metropolitnej opere.“ – PhDr. Jaroslav Blaho v biografii Spomienky na Luciu Popp autorky Ursuly Tamussini.

Pán Seiffert, vy ste žili viac ako desať rokov v manželstve s Luciou Popp, ktorá je na Slovensku vnímaná takmer ako ikona. Ako a kde ste sa zoznámili?

Bolo to v Mníchove. V tom čase v Bavorskej štátnej opere bežali tri predstavenia, v ktorých sme s Luciou spolu účinkovali – Corneliov Barbier z Bagdadu, Straussova Arabella a ešte Veselé panie windsorské Otta Nicolaia. Kvôli týmto trom produkciám sme sa toľko s Luciou stretávali, až jedného dňa – ani už neviem ako sa to vlastne stalo – z toho naraz bola veľká láska. V Barbierovi som bol vtedy namaskovaný tak tmavo, že by ste ma vôbec nespoznali. Lucia ma práve vtedy chcela ako svojho nového priateľa ukázať Edite Gruberovej. Popisovala mi, ako Gruberová stála počas skúšky na boku scény a pozerala na mňa ako spievam. S úsmevom smerom k Lucii poznamenala niečo v tom zmysle, že „nevedela som, že chodíš s černochom“. Už zo vzdialenosti pár metrov sa vôbec nedalo rozoznať, že farba pleti je len práca maskérov.

Lucia Popp (druhá sprava) a Peter Seiffert (tretí sprava) na fotografii z 12. decembra 1986, foto: Ludwig Wegmann

Lucia Popp (druhá sprava) a Peter Seiffert (tretí sprava) na fotografii z 12. decembra 1986,
foto: Ludwig Wegmann

Kde ste mali svadbu?

V Salzburgu.

Lucia začala svoju kariéru v Rakúsku zaujímavým spôsobom. Dostala od československého štátneho aparátu povolenie vycestovať na jeden jediný deň do Viedne. Pochopila to ako šancu a podarilo sa jej neočakávane a bez ohlásenia presvedčiť vedenie Staatsoper, aby jej dalo príležitosť predspievať.

Áno, spievala Herbertovi von Karajanovi Kráľovnú noci z Čarovnej flauty. Karajan si ju vypočul a v momente ju angažoval.

V známej biografii Ursuly Tamussino “Spomienky na Luciu Popp” sa uvádza, že Karajan najprv poznamenal, nech príde predspievať v iný deň – chcel, aby sa ako zvyčajne vopred dohodol riadny termín. Vraj súhlasil, až keď sa dozvedel, že Luciu pustili do zahraničia len na niekoľko hodín a najbližšia príležitosť vycestovať do Rakúska sa jej môže vyskytnúť až o niekoľko rokov…

To je možné, veď vtedy boli neuveriteľné problémy s cestovaním. Viem, že Lucia pricestovala do Viedne aj so svojou mamou a hneď ráno utekali do opery. Zaujímavé na tom bolo, že Kráľovnú noci Lucia spievala Karajanovi po slovensky. V takejto verzii to asi nikdy predtým nepočul. Pamätám si ešte, že tam spolu s Karajanom sedel aj režisér Otto Schenk, takže o angažovaní Lucie rozhodovala silná zostava.

Lucia získala angažmán a už sa v ten deň do Československa nevrátila. Musela sa rozlúčiť s mamou, ktorá sa vrátila naspäť. V Československu existoval paragraf “trestný čin nedovoleného opustenia republiky”, čo znamenalo, že Lucia sa po emigrácii nemohla domov ani prísť pozrieť, lebo by ju zadržali a súdili. Keď sa teda s mamou lúčili, asi im bolo jasné, že sa dlhý čas neuvidia…

Prvé roky nemohla naspäť do Československa cestovať vôbec (od roku 1963 takmer 20 rokov – poznámka redakcie), teda sa nemohla vidieť so svojou rodinou. Bolo to pre ňu dosť ťažké. Neskôr sa to postupne nejako urovnalo a opäť pomaly mohla začať chodievať domov. Bol som s ňou mnoho ráz v Bratislave a viackrát som bol aj v Malackách, kde žili jej rodičia. Nosili sme im rakúsku kávu, čokolády a rôzne veci, čo sa nedali vtedy kúpiť v ČSSR. Zažil som vtedy na hraniciach veľmi tvrdé kontroly.

Video: Lucia Popp spieva Kráľovnú noci, r. 1969

Fotografia Lucie Popp s autogramom, foto: súkromná zbierka Charlesa Mintzera

Fotografia Lucie Popp s autogramom,
foto: súkromná zbierka Charlesa Mintzera

Lucia Popp bola žiačkou vokálnej pedagogičky Anny Hrušovskej. Tá vychovala rad významných spevákov a pedagógov, pričom viacero jej žiakov pokračuje dnes vo výučbe tej istej metodiky a speváckej techniky, ktorú Anna Hrušovská učila v tom čase práve Luciu.

Áno, ja viem, dokonca som (Annu) Hrušovskú stretol, poznal som sa s ňou. Evidujem dokonca aj niektorých jej žiakov, ako (Zlaticu) Livorovú a potom ešte Evu Blahovú – jej otec bol známy tenor však?

Janko Blaho.

Áno, to je on. To meno poznám tiež, bol svojho času veľmi známy.

Známa je aj profesorka Vlasta Hudecová, ktorá túto techniku Anny Hrušovskej učí dodnes a vychovala tiež viacero špičkových spevákov známych aj na medziárodných scénach. Napríklad Pavla Bršlíka.

Toho nepoznám.

On je známy skôr pod menom Breslik.

Jáj, aha! No jasné, Pavol Breslik, toho predsa pozná každý. Nevedel som, že aj on je z tejto speváckej školy.

V čase, keď Lucia žila s vami v zahraničí, mala na Slovensku v umeleckých kruhoch niekoho, s kým by si bola blízka alebo s kým by udržiavala na Slovensku kontakt?

Veľmi blízky človek pre ňu bol Juraj Hrubant, neskôr sa stal riaditeľom divadla, ale v tom čase už nežila. On bol dobrý priateľ Lucie.

Spievali ste s Luciou spolu na javisku?

Áno, veľakrát. Robili sme spolu Lohengrina, Predanú nevestu, Barbiera z Bagdadu. Alebo napríklad Straussovho Netopiera. To predstavenie vtedy dirigoval Plácido Domingo.

Nahrávka Straussovho Netopiera pod taktovkou Plácida Dominga

Nahrávka Straussovho Netopiera
pod taktovkou Plácida Dominga

Pán Seiffert, okolo smrti a pohrebu Lucie Popp je veľa protichodných informácií. Keď Lucia ležala v nemocnici, tušila už, že už sa blíži jej koniec?

Bolo to veľmi náhle. Lekári boli optimistickí, hovorili, že je to nádejné. No a vidíte ako to dopadlo. Zomrela len tri dni po svojich narodeninách.

Keď zomrela, uskutočnila sa na Slovensku veľká rozlúčka na jej počesť za prítomnosti významných predstaviteľov kultúrneho života. Vy ste tam však neboli, prečo?

Neviete si predstaviť, ako neuveriteľne som bol naštvaný. Nielenže ma nikto nepozval a nikto mi nedal nič vedieť napriek tomu, že som bol jej manžel, ale ani sa ma nepýtali na zásadné veci, o ktorých som sa viackrát s Luciou rozprával a veľmi dobre viem aké boli jej želania. Napríklad pokiaľ ide o to, ako chcela byť pochovaná a či chcela alebo nechcela byť spopolnená a podobne. Oni si to všetko urobili po svojom a názor Lucie, alebo môj ako jej manžela vôbec nikoho nezaujímal. Ešte viac ma hnevalo, že vo Viedni tiež urobili podobnú veľkú akciu, kde mal spievať Plácido Domingo a Peter Dvorský a ďalší a nepozvali ma ani tam. Napísal som aj Petrovi Dvorskému, lebo on bol spoluorganizátorom koncertu a dozvedel som sa, že ma nepozývajú, pretože niekto rozšíril, že údajne nechcem prispieť finančne na Luciin hrob. Skoro som vyskočil z kože. V tom čase som bol v Zürichu a najal som si veľmi dobrého advokáta, začali sme písať listy a zisťovať, kto šíri takéto nezmysly. Nie som si dodnes úplne istý, ale s veľkou pravdepodobnosťou asi viem kto za tým celým vtedy stál… (Seiffert uviedol meno osoby, z etických dôvodov ho nezverejňujeme, keďže už nežije a nemôže sa brániť). Keď sa to celé vysvetlilo, nakoniec mi napísal Plácido Domingo ospravedlňujúci list, kde píše, že ho mrzí, čo sa stalo.

Čo ste urobili potom?

Urobili sme vlastnú rozlúčku v Mníchove, keďže tá na Slovensku prebehla tak, ako prebehla. Uskutočnila sa v budove Mníchovskej opery a bolo to veľmi dôstojné. Prišlo veľa významných umelcov zahrať a porozprávať o Lucii. Bolo to pre mňa ťažké obdobie, vrátil som sa naspäť do Berlína, kde som v tom čase robil Bludného Holanďana. Kúpil som si tam aj byt a utiahol sa tam. Snažil som sa začať nový život lebo po Luciinom odchode zostalo prázdno. Ten byt som si nechal dodnes.

(Do rozhovoru na tomto mieste vstúpila súčasná životná partnerka Petra Seifferta, viedenská sopranistka Petra Maria Schnitzer, ktorá Luciu Popp nepoznala osobne, ale bola jej veľmi veľkým fanúšikom): Bola som vtedy v Barcelone na speváckej súťaži. Práve som opustila šatňu a išla na javisko spievať Donnu Elvíru, keď mi niekto cestou na scénu povedal, “Vieš čo sa stalo? Lucia Popp zomrela”. Zostala som v úplnom šoku, hoci som mala práve v tom okamihu spievať pred porotou. Tak som si sama pre seba povedala: “Lucia, teraz to budem spievať pre teba, keďže si práve dnes navždy odišla” a vo svojom vnútri som jej venovala celé svoje vystúpenie. Asi to bolo v tom prednese nejako cítiť, lebo som vyhrala druhú cenu.

Lucia je pochovaná v Slávičom údolí v Bratislave. Chodíte občas pozrieť na hrob?

Mala veľkolepý hrob na dôstojnom mieste, ktorý bol postavený s prispením Československého štátu (Seiffert má asi na mysli Slovenskú republiku – poznámka red.). Niekoľko rokov po jej smrti ju však premiestnili na iné miesto, teraz je pochovaná na konci cintorína – na úplnom kraji, a to len preto, že si to želal jeden z jej príbuzných. Mňa sa samozrejme opäť nikto na nič nepýtal. Príde mi to úplne absurdné hýbať s pozostatkami a presúvať ich na horšie miesto.

Hrob Lucie Popp v bratislavskom Slávičom údolí, foto: Peter Malaschitz

Hrob Lucie Popp v bratislavskom Slávičom údolí,
foto: Peter Malaschitz

Poznali ste aj Luciiných rodičov. Aké mala s nimi vzťahy?

Mala veľmi dobré vzťahy s matkou aj s otcom. S mamou si boli veľmi blízke, tiež bola speváčka, veľakrát spievali spolu, pamätám si jednu pesničku, ktorú často opakovali, keď robili niečo v kuchyni. Jej otec bol fajn a tiež mali spolu dobré vzťahy, ale veľmi sa zmenil po jej smrti. Lucia mu v závete odkázala majetok a urobila to tak, že spísala u notára zápisnicu, podľa ktorej nemal dostať všetky peniaze naraz, ale vo forme pravidelnej apanáže, každý mesiac nejakú časť. Chcela mu tak zabezpečiť pravidelný príjem a dôstojnú starobu. Lenže on sa rozhodol, že chce všetky peniaze naraz a najal si právnika, aby spolu prelomili Luciinu vôľu a zmenili, čo sa spísalo u notára. Aj sa im to nakoniec podarilo.

Videli ste film, v ktorom Lucia voľakedy hrala, keď bola úplne mladá?

Myslíte Jánošíka? To je predsa slovenský Robin Hood, pravdaže som ho videl, mám ho doma na videokazete (smeje sa).

Lucia Popp v dvojdielnom Bielikovom filme Jánošík (1962-63). Vpravo Eduard Bindas, vľavo Juraj Sarvaš, v pozadí Lucia Popp ako Jánošíkova milá Tereza.

Lucia Popp v dvojdielnom Bielikovom filme Jánošík (1962-63).
Vpravo Eduard Bindas, vľavo Juraj Sarvaš,
v pozadí Lucia Popp ako Jánošíkova milá Tereza.

Spievali ste niekedy aj v Československu?

Na Pražskej jari som spieval Beethovenovu 9. symfóniu. Tam som aj počul, ako Peter Dvorský spieval ,,Najkrajší kút v šírom svete…”. Spýtal som sa ho, čo je to za krásnu melódiu, on mi dal noty a naučil som sa to. (Seiffert začne spievať Gejzu Dusíka…)

Na Pražskej jari ste sa stretli s Petrom Dvorským po prvý krát?

Nie, už si nepamätám, ako a kde sme sa stretli po prvý raz, už som ho strašne dávno nevidel. Naposledy možno niekedy pred 25 rokmi.

Spievali ste niekedy spolu na javisku?

Nie, ale moja žena spievala s jeho bratom Mirom v Predanej neveste.

Kde to bolo?

Tiež v Mníchove. Bola to nová inscenácia preložená do nemčiny. Kedysi sa totiž Predaná nevesta u nás spievala v nemčine, až v posledných rokoch nastúpil trend spievať opery podľa možnosti v originálnom znení. My sme to spievali pred 17 rokmi a myslím si, že to bola zároveň úplne posledná produkcia tohto diela v nemčine, odvtedy sa to už uvádza v češtine. Predanú nevestu som spieval na premiére aj so svojou terajšou ženou Petrou. Neskôr som už v tejto inscenácii nepokračoval, ale moja žena áno. Po mne nastúpil do tej produkcie práve Miro Dvorský a ona pokračovala s ním.

Pán Seiffert, ste považovaný za wagnerovského experta, spievali ste všetky najdôležitejšie tenorové postavy jeho opier po celom svete. Je rozdiel robiť Wagnera na operných scénach vo Viedni, v Londýne, v Berlíne alebo priamo v Bayreuthe?

Áno, v Bayreuthe je to oveľa jednoduchšie. V Bayreuthe môže spievať Wagnera každý.

Skutočne? Nemalo by to byť naopak? Nemali by byť očakávania poslucháčov v tomto meste oveľa náročnejšie a vyspelosť publika oveľa vyššia než niekde inde?

To nie je o publiku, je to o spievaní. Budova opery, ktorú dal postaviť Wagner je prispôsobená jeho operám, orchester je vsunutý pod javisko a je zakrytý v akejsi mušli. Spieva sa veľmi ľahko, spevák nemusí bojovať so zvukom orchestra. To isté povedala aj moja žena, keď sme tam spolu spievali Lohengrina asi pred 4 rokmi.

nákres orchestriska v Bayreuthe

nákres orchestriska v Bayreuthe

Máte tým na mysli, že orchester nie je tak hlučný, keďže je vsadený do zeme a z pohľadu divákov zakrytý? (Bližšie informácie k tomu prinesieme v samostatnom článku).

Áno, aspoň pocit na javisku je taký, že orchester počuť menej, ja samozrejme neviem ako sa zvuk orchestra vníma v hľadisku, ale na javisku máte pocit, že svoj hlas nemusíte tak namáhať.

Ako hodnotíte nové inscenačné trendy, ktoré na festivale v Bayreuthe začala pred časom presadzovať Katarina Wagner, jedna z dvoch súčasných riaditeliek festivalu? (Katarina Wagner je dcérou pravnuka Richarda Wagnera a zároveň vnučkou pravnuka Ferenca Liszta. Je členkou rodinnej nadácie so spoluúčasťou štátu, ktorá spravuje Wagnerovo dedičstvo, ktorého súčasťou je festival v Bayreuthe – poznámka redakcie.)

Katarinu dobre poznám. Prevzala to veľmi mladá a nebola spočiatku prijímaná staršími bardmi. Nemala skúsenosti a oni jej to dávali najavo. Občas ju stavali až do úplne nedôstojných pozícií, robila takmer poskoka a nosila spevákom vodu, keď boli smädní. Ale ja som k nej mal vždy veľmi priateľský vzťah počas všetkých tých rokov, čo som tam účinkoval. Ona sa potom ku mne celkom otvorila a bola veľmi úprimná, lebo cítila z mojej strany férový prístup. No ako išiel čas, postupne získavala väčšiu a väčšiu sebaistotu a čoraz širšie lakte, aby sa začala presadzovať. Začala sa meniť aj ľudsky – a bohužiaľ nie k lepšiemu. Teraz je to úplne iná žena, než som ju poznal kedysi. Narastajúca sebaistota a moc z nej urobili takého malého diktátora. Teraz rozhoduje v Bayreuthe tvrdou rukou a nie je to dobré. Snaží sa štylizovať do rôznych pseudointelektuálnych póz. A tak je to aj s novými trendmi, čo zavádza. Nedá sa na to pozerať. Je to hrozné, čo sa tam deje.

Takéto hodnotenie bude ľuďmi z jej okolia vnímané asi ako veľmi subjektívne. Domnievate sa, že aj širšia verejnosť vidí jej aktivity ako pseudointelektuálnu pózu?

O tom, ako to vidí verejnosť, svedčí pomerne jednoznačne skutočnosť, ktorá je veľmi objektívna – a tou je, že teraz môžete na festival bez problémov zohnať lístky. To predtým nebolo možné, bolo vypredané na celé roky dopredu. Tento fakt myslím povie najviac, čo si o tom ľudia myslia. A sú tam zlí speváci. Zbor a orchester je dobrý – hoci predtým bol o niečo lepší. Kedysi, než som tam začal spievať, bol orchester úplne vynikajúci. Potom za mojich čias už bol o niečo horší, ale stále bol ešte celkom fajn. No ale teraz to ide celkovo dolu vodou, aj keď samozrejme ešte stále platí, že orchester je jedna z tých lepších vecí, čo na festivale môžete počuť. Ako som povedal, najmä zlí speváci sú problém.

Orchester má už dlhé roky jedného z koncertných majstrov zo Slovenska – Juraja Čižmaroviča…

Áno, áno, celkovo je tam dobrá partia ľudí. Keď si s nimi idete sadnúť na kávu a porozprávať sa o živote, sú veľmi priateľskí a súdržní, v podstate ako jedna veľká rodina. A týka sa to nielen orchestra ale aj ďalších zložiek. Avšak po tej muzikantskej stránke som presvedčený, že voľakedy bola úroveň festivalu oveľa vyššia.

Spievali ste všetky veľké Wagnerovské úlohy. Keď ich porovnáte, ktorá je pre speváka najväčšou výzvou?

Jednoznačne Tristan.

Peter Seiffert ako Tristan v produkcii Deutsche Oper Berlin, r. 2011

Peter Seiffert ako Tristan v produkcii Deutsche Oper Berlin, r. 2011

Kto je podľa Vás v súčasnosti najlepší wagnerovský dirigent?

Donald Runnicles – hudobný riaditeľ v Deutche oper v Berlíne. Je úplne úžasný. Pomáha spevákom, kde len môže, operu vytvára spolu s nimi, je neustále na pódiu a nie zastrčený v orchestrálnej jame ako väčšina dirigentov. Skutočne výnimočný wagnerovský dirigent. Lenže, keďže je v Berlíne aj Daniel Barenboim, hudobný riaditeľ Staatsoper Berlin, tak Runnicles je neustále nútený hrať “druhú ligu”, pokiaľ ide o prezentáciu. Nemá nikdy tú istú úroveň publicity ani také public relation. Treba si uvedomiť, že Barenboim je v súčasnosti najvplyvnejší dirigent na celom svete. Profesionálne nie je tak dobrý ako Runnicles, ale má obrovskú moc. Samozrejme Barenboim je veľmi dobrý, nechcem aby to vyznelo, že azda nie je až tak špičkový umelec, to mu nikto neberie. Lenže sila, ktorá je za ním sa využíva na to, aby sa urobil ešte lepším, než naozaj je. Keďže Staatsoper Berlin a Deutche oper Berlin súperia v podstate na tom istom priestore, Barenboim mediálne víťazí a Runnicles je zatláčaný do úzadia, hoci je podľa môjho názoru v skutočnosti fakt lepší.

Dirigent Donald Runnicles, foto: Drew Farrell

Dirigent Donald Runnicles,
foto: Drew Farrell

Spievate nielen wagnerovský repertoár, ale váš záber je oveľa širší. Keď spievate napríklad bel canto, robíte to po technickej stránke inak než Wagnera? Niektorí vokálni pedagógovia tvrdia, že bel canto a Wagner sú z hľadiska speváckej techniky dva nezlučiteľné smery…

Seiffert sa na tomto mieste zamyslí. Do rozhovoru vstupuje jeho žena Petra Maria Schnitzer: Myslím si, že Peter spieva oba štýly rovnakou technikou. Ale všimla som si, že keď spieva bel cantové talianské opery a bezprostredne po nich Wagnera, jeho hlas je vo Wagnerovi oveľa jemnejší v legátach, a spieva ho s väčšou mäkkosťou. Spevák má na bel cantovom spievaní možnosť vyšperkovať si práve istý druh mäkkosti, ktorú pri Wagnerovi nikdy nezíska.

Pán Seiffert, ste so Slovenskom prepojený, ako máloktorý z najväčších svetových speváckych hviezd. Dokonca keď ste mali s vašou súčasnou ženou Petrou spoločný rolendebut v Staatsoper vo Viedni v Tannhäuserovi roku 2012, Slováci boli znovu pri tom – spievali ste so Slovenským filharmonickým zborom. Pamätáte si to?

No, som samozrejme so Slovenskom prepojený veľmi silno, to je úplne nepochybné. Ten spoločný debut v Tannhäuserovi s Petrou v Staatsoper si samozrejme dobre pamätám, dirigoval to Bertrand de Billy, skvelý dirigent, ktorý ale nedávno kvôli roztržke v Staatsoper rezignoval zo svojho postu a odišiel z Viedenskej opery preč. Škoda, je to vinikajúci dirigent.

Tannhäuser, Viedenská štátna opera, 2012, Peter Seiffert ako Tannhäuser, Petra Maria Schnitzer ako Elisabeth, Slovenský filharmonický zbor

Tannhäuser, Viedenská štátna opera, 2012,
Peter Seiffert ako Tannhäuser, Petra Maria Schnitzer ako Elisabeth,
Slovenský filharmonický zbor

V druhej časti rozhovoru, ktorý prinesieme nabudúce, sme sa rozprávali o spievaní s “našepkávacími slúchadlami”, o tom, čo sa zmenilo vo svete operného priemyslu za posledných 20 rokov a o tom, ako hudobní manažéri kedysi vskutku mocensky ovládali spevákov s ktorými mali podpísané zmluvy. Peter Seiffert nám povedal svoj pohľad na Piotra Beczału, ktorý je dnes svetoznámym tenorom žiadaným po celom svete a ktorého pred rokmi odmietli vziať do opery SND.

Peter Seiffert debutoval v 1978 roku v Deutsche Oper am Rhein v Düsseldorfe, v roku 1982 debutoval v Bayerische Staatsoper v Mníchove a v roku 1984 s veľkým úspechom vo Viedenskej štátnej opere. V roku 1987 v Royal Opera House v Covent Garden, 1996 v opere Zürich a v berlínskej Staatsoper Unter den Linden. Neskôr v opere v Nagoji a v Tokiu. Taktiež je pravidelným účastníkom festivalov v Bregenzi (1992), Bayreuthe (1996-2005), Salzburgu (1992-2007) a Maggio Musicale Fiorentino ( 1996-2007). Spolupracuje pravidelne s najznámejšími svetovými dirigentmi, ako sú napríklad Zubin Mehta, Riccardo Muti, Simon Rattle, Daniel Barenboim, Ralf Weikert a podobne.

V roku 2003 bola cenou Grammy v kategórii Najlepšia operná nahrávka ocenená nahrávka Wagnerovej opery Tannhäuser s Petrom Seiffertom v hlavnej úlohe, spolu s Thomasom Hampsonom a René Papeom pod taktovkou Daniela Barenboima.

Pripravili: Peter Bleha a Natália Dadíková

email

About Author

Leave A Reply