Dnes je: nedeľa, 24. 6. 2018, meniny má: Ján, zajtra: Tadeáš, Olívia

Picasso v službách opery. Výstava Artisti all’Opera v Ríme

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Rím – Prechádzka modernými dejinami opery v srdci Večného mesta. Aj týmito slovami možno charakterizovať výstavu s názvom Artisti all’Opera, ktorú od 17. novembra 2017 do 11. marca 2018 hostí Rímske múzeum (Museo di Roma) sídliace v Palazzo Braschi. Výstava odhaľuje neznáme artefakty z fondu poprednej lyrickej scény hlavného mesta Talianska Teatro dell’Opera di Roma. Prostredníctvom scénických návrhov, skíc a kostýmov rozpráva príbeh plodnej spolupráce rímskeho operného svätostánku s géniami výtvarného umenia 20. storočia. Mnohé z exponátov sa na verejnosti objavujú po prvý raz. Čo všetko číha na zvedavé oko návštevníka?

Grécke slovo Museion (Μουσεῖον) znamená kolísku Múz. A kde inde sa môžeme dívať Múzam do očí, než na doskách, ktoré znamenajú svet? O rímskom Teatro dell’Opera to platí dvojnásobne. Vo svojich zbierkach uchováva viac než 60-tisíc kostýmov a 11-tisíc scénických návrhov, a to nehovoríme o drobných rekvizitách! Pokiaľ by sme dejiny jedného z najdôležitejších kultúrnych centier súčasného Ríma chceli vtesnať do kroniky, bola by celkom tučná. Rímsky pamätník opery má bezmála 138 rokov. Prvá opona v ňom spadla 27. novembra 1880 za prítomnosti vtedajšieho panovníka Umberta I. a jeho manželky Margherity Savojskej. Na javisku sa odohrával antický príbeh pretlmočený v belcantovej hudbe – Rossiniho opera Semiramide. Prvých milovníkov opery a baletu divadlo privítalo z iniciatívy stavebného podnikateľa a hoteliera Domenica Costanziho. Nový stánok múz niesol meno svojho staviteľa (Teatro Costanzi) až do roku 1928, kedy sa ocitol pod správou mesta Ríma. Turbulentné 20. storočie zanechalo v histórii divadla nezmazateľnú stopu v podobe participácie významných osobností talianskej a svetovej výtvarnej moderny na súdobej opernej produkcii. Výstava Artisti all‚Opera (Umelci v opere) s podtitulom Il Teatro dell‚Opera sulla frontiera dell‚arte da Picasso a Kentridge (Operné divadlo na pomedzí výtvarného umenia od Picassa po Kentridga) je oslavou symbiózy hudby, divadla, módy, filmu a scénickej vizuality.

Výstava Artisti all’Opera v Ríme, 2017,
foto: Yasuko Kageyama

Rím privítal 20. storočie kontroverznou premiérou Pucciniho Toscy za múrmi Teatro Costanzi. Prečo kontroverznou? Z dobových análov sa dozvedáme, že premiéra Pucciniho opernej kriminálky sa niesla v desivej atmosfére. Avizovaný bombový atentát sa našťastie nekonal a nepokoje zmizli vo víre Pucciniho hudby. Návštevník rímskej výstavy si na Toscu môže zaspomínať niekoľkokrát, pretože jedna výstavná sieň je venovaná Pucciniho hudobnodramatickému odkazu. Svoju pečať do pucciniovských kostýmov vtlačili ruky umelcov zo sveta módy a kostýmového výtvarníctva (Piero Tosi, Anna Anni či spolukurátorka výstavy Anna Biagiotti z krajčírskych dielní Teatro dell’Opera di Roma). Môžeme tu obdivovať diela kostymérky Gabrielly Pescucci alebo režiséra Pier Luigi Pizziho v časovom oblúku vinúcom sa od roku 1964 po rok 2015. K najcennejším (a najstarším) kúskom svojho druhu patrí kostým Pucciniho ľadovej princeznej Turandot z roku 1948. Čiernu róbu, z ktorej dýcha smrť, si na javisku obliekala excentrická grécka diva Maria Callas.

Výstava Artisti all’Opera v Ríme, 2017,
kostým princeznej Turandot v divadle Teatro dell’Opera di Roma,
ktorý nosila Maria Callas,
foto: Yasuko Kageyama

Výstava mapuje dejiny rímskej lyrickej scény od roku 1880 až po súčasnosť. To sa zrkadlí v širokom štýlovom diapazóne zbierkových predmetov. Najstaršie artefakty (poplatné impresionizmu a historizujúcemu realizmu) majú viac, než sto rokov. Veď Costanziho divadlo malo za sebou len desaťročnú históriu, keď v ňom v roku 1890 odkrútil premiéru svojho najznámejšieho operného „dieťaťa“ verista Pietro Mascagni. Scénické návrhy a skice k prvému uvedeniu populárnej jednoaktovky Cavalleria rusticana patria k zlatým klincom výstavy v paláci Braschi. Keď si predstavíme, že na tejto scéne spievali prví predstavitelia Santuzzy a Turiddu Gemma Bellincioni a Roberto Stagno, zmocní sa nás pocit, že stroj času predsa len existuje. V našej pamäti. Platí to aj o inscenácii Verdiho Dona Carla, pod ktorú sa autorsky podpísal filmový mág Luchino Visconti. Pri pohľade na trojrozmernú maketu Viscontiho scény k Verdiho „španielskemu opusu“ nám prídu na um slová, ktoré na margo výstavy napísala známa historička umenia, kritička a publicistka Lea Mattarella: „Produkovať, tvoriť, a predovšetkým – zachovať. (…) Potom sa stáva, že sa divadlo zdvojuje a čoraz väčšmi sa ponáša na múzeum.“ (Lea Mattarella zomrela po ťažkej chorobe 1. januára 2018 a jej príspevok z 31. decembra 2017 referujúci o výstave Artisti all’Opera v denníku La Repubblica patrí k jej posledným, poznámka autorky článku).

Výstava Artisti all’Opera v Ríme, 2017,
kostýmy a návrhy scény Viscontiho inscenácie Verdiho opery Don Carlo
foto: Yasuko Kageyama

Giorgio de Chirico, Giacomo Manzù, Renato Guttuso, Alberto Burri alebo Arnaldo Pomodoro. To je len zopár zvučných mien z výtvarného sveta, v ktorých spoločnosti sa ocitneme, keď vstúpime medzi scénické návrhy, skice a kresby. Orientálnou krásou vynikajú akvarely z roku 1976, ktoré znázorňujú scénickú architektúru k opere Aladino e la lampada magica (Aladin a zázračná lampa) z pera Nina Rotu. Ich autorom je sicílsky maliar, ilustrátor a politik Renato Guttuso. Časť svojej tvorby zasvätil divadlu. Guttuso pracoval na kostýmoch a výprave k Bizetovej Carmen a jeho dotyk s modernou 20. storočia reprezentuje Stravinského Svätenie jari.

A čo tak na chvíľu si posedieť pri monumentálnom maľovanom sipariu (medzidejstvová opona, po taliansky siparietto) k Rossiniho Otellovi z roku 1964? Grécko-taliansky maliar a grafik, predstaviteľ metafyzickej maľby (pittura metafisica) Giorgio de Chirico primaľoval na siparium k Otellovi rozkošného psíka – dalmatínca. Bez de Chirica by sa nezrodili fantázie surrealistov, hoci autor sa v neskoršom tvorivom období priklonil ku klasickej figurálnej maľbe. Preto nám de Chiricova obrovská opona pripomína ostentatívnu nádheru barokových fresiek. Ale návrhy kostýmov Otella a Desdemony k Rossiniho verzii Shakespearovho hitu nás presvedčia o tom, že talianskemu metafyzikovi nechýbal ani zmysel pre miniatúrne detaily. De Chiricova 15 metrová opona opona však stále magnetizuje pohľad diváka. A právom. Verejnosť mimo divadla ju môže obdivovať po prvý raz (aj opony majú svoje premiéry). Čochvíľa získame pocit, že sa už-už zdvihne a zaútočí na nás kaskáda Rossiniho fioritúr. Atmosféru výstavy podčiarkuje decentný hudobný sprievod v podobe potpourri zo známych operných árií. Ich výber podliehal prísnemu dramaturgickému situ. Všetky árie majú spoločného menovateľa. Pochádzajú z diel, ktoré sa na cestu operným svetom vydali práve z rímskeho Teatro dell’Opera.

Výstava Artisti all’Opera v Ríme, 2017,
medzidejstvová opona k Rossiniho Otellovi z roku 1964, tempera maľovaná na plátne,
zdroj: internet

Na svoje si prídu aj milovníci abstrakcie. Najmä pre nich je určená skica k scénickému prevedeniu Gerschwinovej Rapsódie v modrom z roku 1948 očami maliara a básnika menom Toti Scialoja. Výstavu uzatvára súbor 500 kresieb juhoafrického výtvarníka a režiséra Williama Kentridga k produkcii Bergovej opery Lulu, ktorá svietila na plagátoch Teatro dell’Opera di Roma v sezóne 2016/2017. Pripomeňme si, že postavu grófky Geschwitz v tejto inscenácii stvárnila niekdajšia baroková a belcantová špecialistka Jennifer Larmore. Najväčším marketingovým trhákom výstavy je súbor skíc určený pre balet Il cappello a tre punte (Trojrohý klobúk) od španielskeho skladateľa Manuela de Fallu z roku 1919. Viete, kto je ich autorom? Nikto menší, než Pablo Picasso! Otec kubizmu sa do Talianska dostal vďaka zájazdom slávneho Ďagilevovho baletu.

Výstava Artisti all’Opera v Ríme, 2017,
foto: Yasuko Kageyama

Komu sa zunuje pêle-mêle tvorené desiatkami kostýmov, obrazov a makiet, nech „prepne“ na film. Výstavu vkusne dopĺňa projekcia filmových fragmentov pod gesciou inštitútu Luce (L‚Unione Cinematografica Educativa). Vzdelávacia kinematografická únia je akciovou spoločnosťou so sídlom v Ríme, ktorá sa od svojho vzniku v roku 1924 koncentruje na produkciu, propagáciu a konzervovanie talianskeho audiovizuálneho dedičstva. Aby sme sa zoznámili s historickým fondom talianskeho dokumentárneho filmu, nemusíme merať cestu do mediatéky inštitútu Luce na Via Tuscolana. Od roku 2012 nám k tomu stačí pripojenie na internet. Vďaka partnerstvu inštitútu Luce-Cinecittà a spoločnosti Google sa digitalizované materiály z Cinegiornali Luce a Settimana Incom ocitli online na populárnej videoplatforme YouTube. Inštitút Luce zapožičal na výstavu Artisti all’Opera kolekciu krátkych čiernobielych klipov, na ktorých môžeme zhliadnuť Teatro dell’Opera v autentickom architektonicko-urbanistickom a umeleckom kontexte.

Slovo Luce nie je len skratkou vzdelávacej organizácie, luce v taliančine znamená svetlo. Svetlom do opernej muzeológie je fakt, že výstava Artisti all’Opera predstavuje operné divadlo ako živý organizmus – il teatro come universo di artisti. Hudobná dráma, výtvarné umenie a film sa zlievajú do kaleidoskopu farieb, tvarov a zvukov. Výstavu kurátorsky pripravil popredný odborník na klasickú kinematografiu Gian Luca Farinelli z Bologne. Historickú stránku projektu má pod patronátom Alessandra Malusardi. Tím kurátorov dopĺňa ďalší filmový špecialista Antonio Bigini a vedecká pracovníčka zameraná na fotografiu a grafiku Rosaria Gioia. Je to zvláštna náhoda – slovo gioia znamená radosť a jednou z funkcií umenia je (okrem iného) sprostredkovať pozitívnu emóciu.

Výstava Artisti all’Opera v Ríme, 2017,
Mirko Basaldella Stvorenie sveta (Darius Milhaud), šesť masiek – pokrývok hlavy, papierová hmota (papier-mâché) pomaľovaná temperou, 1956,
foto: Yasuko Kageyama

Výstava Artisti all’Opera rozpráva príbeh divadla, ktoré sa môže pýšiť spoluprácou s umeleckými esami svojej doby. Aby to neznelo ako fráza, dodám jednu perličku: na začiatku 20. storočia šéfovala rímskemu opernému kolosu žena. Od roku 1912 držala v rukách opraty impresariátu Teatro Costanzi dramatická sopranistka Emma Carelli, silná osobnosť, ktorá stála po boku milionárskeho manažéra Waltera Mocchiho. Milionár Mocchi nemal prázdne vrecká a v roku 1908 Teatro Costanzi jednoducho kúpil. Jeho firma s honosným názvom Società Teatrale Internazionale (Medzinárodná divadelná spoločnosť) stála za svetovou premiérou Leoncavallovej zabudnutej opery Maià v januári 1910. Už nás neprekvapí, že sa tak stalo na doskách dnešného Teatro dell’Opera di Roma. Ako to už v dejinách býva, nie všetky činy tandemu Carelli – Mocchi si zaslúžia pochvalu. Ale rímske operné kráľovstvo malo v tejto dvojici šťastie na šikovných manažérov, ktorí priviedli do divadla plejádu umelcov. A to je polovica úspechu. Kto si stále myslí, že s opernou scénografiou a kostymérstvom si veľkí výtvarníci nelámali hlavu, nech vezme nohy na plecia a pozrie si výstavu Artisti all’Opera. A v službách opery a baletu objaví aj Picassa.

Pripravila: Lucia Laudoniu

video


Ak vás tento článok zaujal a chceli by ste byť informovaní o novinkách na webe Opera Slovakia, prihláste sa na odber pravidelného týždenného newslettera.

email
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.
Zdieľajte tento článok alebo komentujte:
  •  
  • 20
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  

O autorovi

Lucia Laudoniu

slovenská historička, muzikologička, publicistka a výtvarníčka rumunsko-talianskeho pôvodu

Zanechajte komentár