Dnes je: štvrtok, 19. 7. 2018, meniny má: Dušana, zajtra: Eliáš, Iľja

Piesok plný krvi a hudby. Arena di Verona v zrkadle dejín

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Letný operný festival v rímskom amfiteátri v severotalianskej Verone vďačí za svoju existenciu jednému z prvých objaviteľov Marie Callas. Tenorovi, ktorý už v roku 1916 spieval Verdiho na futbalovom štadióne. Prečo sa v antickom divadle používali masky, čo je to amfiteáter a kedy pod starovekými arkádami vystrájali americkí kovboji? Odmaskujme dejiny Areny di Verona!

V 6. storočí pred Kr. sa pod voňavými olivovníkmi starého Grécka ozývali dithyramby (jednotné číslo dithyrambos, διθύραμβος), ódy plné života a slnka k pocte boha Dionýza. Náboženská filozofia a umenie boli dvoma nohami, na ktorých stál každý verejný akt antiky. Boli nerozdeliteľné ako kmeň stromu a jeho ratolesť. Či už sa víťazi básnických a vojenských zápolení obliekali do kozej kože, alebo k pocte boha vína prinášali obetu z capa, tak či tak, staroveké dionýzovské slávnosti sa v Athénach nezaobišli bez divadla a spevu. Preto je starogrécke slovo tragédia zložené z výrazu tragos (τράγος), čiže cap a aeidein (ἀείδειν), spievať, prednášať ódy.

Z Grécka do Ríma

Spev tragických ód sa ozýval z úst Thespida z egejskej Ikarie, prvého známeho reformátora divadla, ktorý odhodil drevenú masku a nahradil ju dokonalejšou sadrovou. Antické divadelné masky neslúžili iba ako dekorácie, boli rezonátormi. Vďaka nim hlas herca dokázal akusticky zaplniť plenér polkruhového hľadiska (v Ríme sa nazývalo cavea) budovaného na šikmom svahu, a prenikol tak do uší každého návštevníka priestoru, ktorému sa hovorilo theatron (θέᾱτρον), čiže dej na dívanie (slovo divadlo pochádza od slovesa dívať sa). Zrakový stimul (sledovanie javiskovej akcie) je zakódovaný aj v slove dráma (δρᾶμα) vo význame konať, uskutočňovať niečo s otvorenými očami vedomia – a ducha. Antický človek bol človekom aktivity. Žil tým, čo Angličania nazývajú slovnou hračkou emotion in motion (azda i to je príčinou, prečo majú klasické jazyky výrazne slovesný charakter – pomocou slovies vyjadrujeme priebeh činnosti, dej).

Thespis z Ikarie, prvý známy antický herec, spevák a reformátor divadla (6. stor. pred Kr.)
zdroj: blogspot.com

Nové dejstvo čakalo na antické divadlo v zákutiach Apeninského polostrova, kde pod patronátom rímskych grékofilov vyrastali paláce Múz pod holým nebom. V novom prostredí nadobudli nové črty a z helenistického teatra sa stalo rímske divadlo. Aký je rozdiel medzi gréckymi a rímskymi divadlami v plenéri? Pri prechádzke nejedným archeologickým parkom s antickými ruinami si všimneme, že prírodné divadlá rímskeho typu sú obklopené masívnym murivom tvoriacim sústavu kolonád – oporu pre umelý svah. Vynález postranných arkád bol z konštrukčného hľadiska revolúciou. Už nebolo treba hľadať vhodný „kopec“, do štruktúry ktorého by sa vyhĺbilo hľadisko, tak, ako to bolo v krajoch pri Egejskom mori. Gréci mohli budovať divadlá len tam, kde im to umožňovali prírodné podmienky. Ale rímsky stavebný génius kričal: zbohom, kopce! A zbohom, polkruhový prstenec! Theatrum už nemuselo mať semicirkulárny tvar, pretože inovácia v podobe stabilného murovaného prstenca umožnila Rimanom stavať divadlá kdekoľvek, nezávisle od terénu. Starorímske divadlá cirkulárneho typu vstúpili do dejín pod názvom amfiteáter – kruhové divadlo (jedným z významov gréckeho prefixu amfi, αμφί je vôkol, dokola). Divadlo všade navôkol. V kruhu večnosti.

Ktorý amfiteáter nájdete vari na každej pohľadnici z Večného mesta? No predsa Koloseum! Presnejšie Flaviov amfiteáter. Ten vyrástol v srdci Impéria v 1. storočí našej éry (posledná tehla na Koloseu pribudla v roku 80 po Kr.). Prvý rímsky murovaný amfiteáter (theatrum marmoreum) stál na Martovom poli a dostal meno Pompeiovo divadlo podľa známeho konzula (toto divadlo bolo postavené v polovici 1. storočia pred Kr. – chýrne Koloseum vtedy ešte neexistovalo). Po roku 70 po Kr., kedy bol inaugurovaný letný amfiteáter v Pompejach, sa rímske kruhovité divadlá rodili ako huby po daždi. Boli pyšnou súčasťou každého väčšieho mesta, od pevnosti Deva Victrix v daždivej provincii Britannia až po rímske sídla, nad ktorými vial horúci, takmer púštny vzduch tuniského El Džemu. Piesok, po latinsky arena, vypĺňal kruhovitú hraciu plochu, do ktorej sa vpíjala spenená krv gladiátorov naturalisticky zosobňujúcich mocenské výboje v kultúre bez filmového plátna. Jediné „divadelné“ plátna vtedajšej doby boli velaria, biele súkna, ktoré viali nad priestorom amfiteátra a divákom prinášali príjemný tieň. Z tieňa všednosti každoročne vystupujú päty melomanov, ktorí kráčajú za opernými zážitkami do severotalianskej Verony. Do stredovekého mesta, kde bard svetovej drámy a Verdiho (ne)dostižný vzor William Shakespeare situoval príbeh Romea a Júlie (fakt, že slávny Júliin balkón vo Verone bol postavený až dodatočne na základe slávnej hry, romantiku nikomu nepokazí). Láska pod hviezdnym nebom v podobe operných libriet čaká aj návštevníkov letného festivalu hudobného divadla v objatí múrov amfiteátra na Piazza Bra neďaleko mestskej radnice palazzo Barbieri. Odkedy je antická aréna dominantou veronského námestia?

Arena di Verona, zdroj: internet

Býčie zápasy, koncentračný tábor aj kovbojská show

V datovaní amfiteátra vo Verone nemajú múdre hlavy jasno. Kameňom úrazu je skutočnosť, že na rozdiel od rímskeho Kolosea nepoznáme dátum inaugurácie divadla. Franzoni a Coarelli v publikácii Arena di Verona – Venti secoli di storia (Veronská aréna – Dvadsať storočí dejín, 1972) uvádzajú, že z technického a umeleckého hľadiska je dvojčaťom arény v Pule (chorvátska aréna hostí filmový festival i koncerty rôznych hudobných žánrov) a obe divadlá sú pravdepodobne dielom rovnakého stavebníka. Amfiteáter v Pule sa začal budovať za vlády cisára Augusta (cisár zomrel v roku 14 po Kr.). Historik Pirro Marconi však na základe typov rímskych prilieb na sochách z veronskej arény usúdil, že taliansky amfiteáter bol dostavaný trochu neskôr, než chorvátsky, okolo roku 30 nášho letopočtu. Divadlo sa používalo aj na obranné účely. Cisár Gallienus (vládol v 3. storočí po Kr.) nechal vôkol amfiteátra postaviť hradby (základy Gallienovho fortifikačného systému situované len päť metrov od arény objavil v roku 1874 Antonio Pompei). V roku 312 bola veronská aréna svedkom vojnového konfliktu medzi budúcim protektorom kresťanstva cisárom Konštantínom Veľkým a východorímskym uzurpátorom Maxentiom. Konštantínov protivník sa v defenzíve zabarikádoval práve v aréne, koleso Fortuny však prialo Konštantínovi. Divadlo v priebehu storočí pustlo a poznačili ho viaceré zemetrasenia.

Prvý moderný dokument hovoriaci o obnove arény pochádza až z roku 1568, rekonštrukčné práce však prekazila morová epidémia. Historická veda vzala arénu na milosť v 17. storočí. Priekopníkmi archeologického výskumu matuzalemskej stavby boli Ottavio Alecchi a Scipione Maffei. Na začiatku 19. storočia (1805) sa na staroveké kamene posadil Napoleon Bonaparte, aby bol svedkom býčích zápasov. Aréna si pamätá zápasy o život. A nemáme na mysli iba venationes (simulácie lovu na divú zver) alebo súboje gladiátorov, ktoré podľa starorímskeho historika Plínia Mladšieho neobišli ani Veronu. Počas francúzskej nadvlády bol v aréne zriadený pracovný tábor pre zajatých rakúskych vojakov, ktorí rozoberali drevené javisko, aby si mohli zakúriť…

Námestie Piazza Bra s arénou vo Verone na maľbe Moritza Lotza z roku 1820
zdroj: wikimedia.org

Dym mocných pocítila aréna aj v roku 1822. Tentokrát sa ňou konečne rozhorel oheň hudby. Pri príležitosti ukončenia Viedenského kongresu sa vo veronskom amfiteátri konala paráda s alegorickými vozmi, baletom a hudbou Gioacchina Rossiniho. Kantátu s názvom La Santa Alleanza (Svätá aliancia) si u autora Barbiera zo Sevilly objednal sám knieža Metternich, hlavný hráč na šachovnici európskej diplomacie tých čias. Belcantová hudba sa pod veronské arkády vrátila v roku 1856, kedy tu príležitostne zaznelo zopár Donizettiho tónov. Operu vystriedal v rokoch 1890 a 1906 hosťujúci americký cirkus Wild West Show. Prvé lastovičky vo veronskej aréne teda boli – indiánski kovboji…

Kto vzkriesil Arénu?

V roku 1913 si hudobná obec pripomínala centenárium od narodenia Giuseppe Verdiho. Divadelný podnikateľ Ottone Rovato a medzinárodne etablovaný tenor Giovanni Zenatello dali hlavy dokopy a 10. augusta 1913 situovali do novorekonštruovaného amfiteátra predstavenie Aidy. Radama si zaspieval sám Zenatello, Aidou bola dalmatínska Talianka Ester Mazzoleni a jej rivalku Amneris stvárnila Zenatellova životná družka, španielska mezzosopranistka Maria Gay. Bol to večer hviezd. V hľadisku sedeli Puccini, Mascagni, ale aj nemecky píšuci Pražan Franz Kafka. O scénickú výpravu sa postaral Ettore Fagiuoli. Vychádzal z pôvodných návrhov pre káhirskú premiéru „pod pyramídami“ v roku 1871.

Prvá Verdiho Aida na scéne veronskej arény z roku 1913
zdroj: wikimedia.org

Fagiuoli bol synom stavebného inžiniera a po absolvovaní štúdia architektúry v Miláne v roku 1908 zbieral prvé skúsenosti vo firme svojho otca. Rodák z Verony vtiskol svojmu mestu neodmysliteľnú urbanistickú pečať: v štvrti Borgo Trento nechal postaviť vilky v neostredovekom duchu a v štýle liberty (taliansky variant secesie). Tvoril tiež rytiny a akvarely a navrhol hornú časť zvonice veronského dómu. Korunou Fagiuoliho víťazného ťaženia na poli architektúry v jeho rodisku je Il Ponte della Vittoria (Most víťazstva) z rokov 1928 – 1931, ktorý však v roku 1945 padol za obeť (tak, ako všetky veronské mosty) ustupujúcemu nemeckému vojsku. Bol kompletne zrenovovaný o desať rokov neskôr v máji 1945. V 1. polovici 20. storočia (až po rok 1958) sa meno Ettore Fagiuoliho skloňovalo tiež v súvislosti s Arenou di Verona, kde v koži scénografa uviedol do života 27 operných inscenácií. Mal oko architekta schopné objaviť vizuálnu koncepciu v priestore rímskeho amfiteátra tak, aby dislokácia jednotlivých dekorácií nemala negatívny vplyv na výsledný akustický tvar. Fagiuoliho parafa rinnovarsi o morire (obnoviť sa alebo zomrieť) nezapadla prachom. V roku 2017 sa jeho prvá Aida iniciovaná Zenatellom dočkala vzkriesenia a opäť sa ocitla na plagátoch veronského lyrického leta. Pod režijnú stránku sa podpísal Gianfranco de Bosio s cieľom čo najvernejšie zachovať originálnu podobu produkcie z roku 1913. (pozn. red.: rozhovor s Gianfrancom de Bosiom, v ktorom pre Opera Slovakia hovorí aj o svojej inscenácii Verdiho Aidy v Arene di Verona, sme v roku 2013 priniesli TU…)

G. Verdi: Aida, Arena di Verona, réžia Gianfranco de Bosio
foto: Arena di Verona

Kým Verdiho egyptská opera sa vizuálne stretla s antikou, Zenatellova tvár sa viac, než s tenorovými hrdinami, začala spájať s novým festivalom. Dramatický hlas z Verony mal plný diár od roku 1898, kedy si v Bassano del Grappa obliekol kostým debutanta v role Silvia z Leoncavallových Komediantov. Opera o trupe (ba skôr tlupe) pouličných hercov, ktorí na kalábrijskom vidieku zaparkovali povestný Thespidov voz (v úvode spomínaný herec Thespis z Ikarie dal metaforické meno každej kočovnej skupine divadelníkov) akoby predpovedala Zenatellovu kariéru impresária v pohybe. Bola to opäť Leoncavallova veristická dráma, ktorá mu rok po prvom javiskovom „výšľape“ priniesla príležitosť „konvertovať“ z barytonistu „za oponou“ na tenora v žiari reflektorov: v neapolskom Teatro Mercadante zaskočil v úlohe Cania za indisponovaného tenoristu. Zoznam postáv, ktorým Giovanni Zenatello prepožičal svoj medeno-tmavý materiál, je dlhý ako Ariadnina niť, spomeňme však jednu „prskavku“: vo feburári 1904 bol historicky prvým Pinkertonom v Pucciniho Madama Butterfly po boku Rosiny Storchio. Vokálnou signatúrou veronského tenora sa stal Otello (Verdiho Maura stvárnil, grosso modo, 300-krát), na vrchole síl si však dal „stopku“ a o desaťročie neskôr po otvorení veronskej arény sa v Amerike venoval pedagogickej činnosti. V roku 1947, kedy Giovanni Zenatello znova viedol impresariát letného festivalu, si na radu rešpektovaného basistu Nicola Rossi-Lemeniho vypočul grécku sopranistku z tieňa mrakodrapov Mariu Callas. Ohromený tenor angažoval neznámu sopranistku do titulnej úlohy Ponchielliho Giocondy. Riskantný ťah sa vyplatil. Callas s krvou gréckych tragédov v žilách odštartovala kariéru v rímskom amfiteátri, navyše s požehnaním impresária, ktorý veronský festival kedysi zakladal.

Pohľad do hľadiska Areny di Verona, fotografia Giorgia Sommera zo začiatku 20. storočia,
zdroj: wikimedia.org

Opere areniene

Opery súce pre arénu. Taký prívlastok prischol v Taliansku dielam, ktorých maestosità, pompa a davové scény predurčujú na úspech v plenéri starovekých divadiel, či už gréckeho, alebo rímskeho typu. Opery, kde historické milieu kašíruje intimite drámy monumentálny rám. Za opery areniane sa nepovažujú hudobnodramatické opusy so secco recitatívmi (sprevádzané čembalom namiesto orchestra) a opery bez zborov. Typické opery areniane sú Bizetova Carmen, Pucciniho Turandot, Verdiho Nabucco, Don Carlo a samozrejme, Aida. Egyptský epos, ktorý pre arénu vybral sám Zenatello.

À propos: Giovanni Zenatello mal praktické skúsenosti s vedením hlasov v plenéri. Spolu s družkou, s francúzskym basom Léonom Rothierom a so sopranistkou Lucilou Lawrence si v roku 1916 pod vedením dirigenta a skladateľa Luisa Koemmenicha zaspieval vo Verdiho Requiem. Nič zvláštne, až na to, že tóny zádušnej omše sa vznášali v komplexe štadiónov Polo Grounds. Megašportovisko (na svoju dobu) bolo otvorené na Manhattane v roku 1890. Konali sa tu zápasy póla, baseballu i futbalu. Omnia tempus revelat. Čas všetko odhalí, vraví latinská múdrosť. Môžeme ju parafrázovať slovami: všetko odkryjú dejiny. Pretože klasická hudba znela na štadióne už v roku 1916, dávno pred show troch tenorov „z rukáva“ marketingového mága Tibora Rudasa, a dávno pred štadiónovými recitálmi operno-popového obojživelníka s belcantovým školením Andreu Bocelliho. Bocelli vzdal po boku Plácida Dominga hold storočnici operného festivalu v Arene di Verona s desiatkami popredných operných umelcov na spektakulárnom gala v júni 2013.

Giovanni Zenatello (vľavo) spieva Verdiho Requiem na americkom štadióne Polo Grounds, 1916,
zdroj: wikimedia.org

Zoznam významných veronských premiér, osobných debutov, vyspievaných výšok, no aj kolízií, je dlhší, než Leporellov katalóg z Dona Giovanniho. Od roku 1936, kedy organizáciu predstavení v aréne právnou gesciou zastrešila inštitúcia zvaná Ente Autonomo Spettacoli Lirici Arena di Verona, sa každé leto v aréne rozpúta gejzír opernej radosti. Večer 12. augusta 1962 sa žiaľ namiesto ohňostroja hudby „odpálili“ skutočné plamene. Požiar zničil scénu Verdiho Maškarného bálu a poškodil časť stupňovitého hľadiska. Nielen rozbité zrkadlo (dejín) prináša sedem rokov nešťastia. Trvalo celých sedem rokov, kým sa brány obnovenej arény opäť otvorili divákom. Ďalším medzníkom v moderných dejinách starorímskeho amfiteátra boli roky 1996 a 1998, kedy séria legislatívnych zmien umožnila transformáciu veronského ente na Fondazione Arena di Verona. Pod jej hlavičkou vychádzajú CD nosiče s live záznamami opier areniene, ktoré patria k zberateľským lahôdkam.

Múzeum Amo Areny di Verona,
zdroj: FB

Dejín tohto magického miesta sa návštevník festivalu môže dotknúť v múzeu s príznačným názvom Amo (milujem, od latinského a talianskeho slovesa amare). Je to vlastne akronym zo slov arenamuseopera. Nové operné múzeum uzrelo svetlo sveta v roku 2012. V 15 sálach paláca Forti dokumentuje vývoj talianskej opery ako hudobnodramatického druhu, ako aj historickú púť lyrického festivalu v Arene di Verona. Zaujímavosťou je, že múzeum sídli v paláci, ktorý bol kedysi majetkom bohatého condottiera Ezzelina III da Romana. V jednom z palácov tohto Ezzelina sa odohráva príbeh (ako to už býva, čiastočne fiktívny) Verdiho prvej opery Oberto, conte di San Bonifacio. Je to viac, než symbolické. Vo Verone, meste lásky, si opera a história dali svadobný bozk.

Autor: Lucia Laudoniu

video

Záverečná scéna z Pucciniho opery Turandot z predstavenia v Arene di Verona z roku 2016. Réžia Franca Zeffirelliho a hlas ukrajinskej sopranistky Oksany Dyka sa vznášajú v barokizovanom lesku zlata.

Operné múzeum vo Verone je prechádzkou dejinami talianskeho hudobného divadla: môžeme tu obdivovať artefakty z Ricordiho zbierok, slávne kostýmy, originálne libertá a autografy skladateľov sprevádzané multimediálnymi inštaláciami so slávnymi hlasmi z arény.

Svetové operné hviedzy v lete 2013 spojili sily, aby si pripomenuli storočnicu od spustenia umeleckej prevádzky veronského letného festivalu. Záznam z talianskej štátnej televízie je kaleidoskopom operných sekvencií a výňatkov, ale aj meniacich sa inscenačných koncepcií.

email
Operné gala 2018
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.
Zdieľajte tento článok alebo komentujte:
  •  
  • 63
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  

O autorovi

Lucia Laudoniu

slovenská historička, muzikologička, publicistka a výtvarníčka rumunsko-talianskeho pôvodu

Zanechajte komentár