Dnes je: pondelok, 18. 12. 2017, meniny má: Sláva , zajtra: Judita

Platina v hlase tenoristu, zlato v rukách dirigentky

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Ak som recenziu na koncert fenomenálneho amerického tenoristu Lawrencea Brownleea (9. 10. 2017) v preplnenej Koncertnej sieni Slovenskej filharmónie na Bratislavských hudobných slávností 2017 neozdobila trochu zneužívaným prívlastkom „zlato v hlase“, tak iba preto, lebo tenor tmavého amerického umelca Lawrencea Brownleeho mi viac pripomína platinu než zlato. Toho strieborno-lesklého kovu, ktorý odoláva každej korózii. V prírode sa, údajne, platina vyskytuje hlavne v čistej podobe. Taký je aj hlas a umelecký pôvod výnimočnej hosťujúcej hviezdy svetových operných scén, ktorá prišla už druhý raz do Bratislavy (naposledy pred piatimi rokmi a aj na BHS´2017 na základe sprostredkovania agentúry KAPOS).

Tenorista Lawrence Brownlee debutoval r. 2002 vo Virginia Opera ako Almaviva v Rossiniho Barbierovi zo Sevilly, no raketový štart do sveta veľkých svetových scén a produkcií zažil až v MET – v apríli 2007. O rodinnom pôvode a jeho speváckych štúdiách sa z bulletinu dozvieme málo. Iba to, že má 45 rokov, narodil sa v štáte Ohio, absolvoval Anderson University a Indiana University, bol frekventantom programov pre mladých umelcov v opere v Seattli a v Opera Company vo Virginii. Ďalej nasledujú už iba víťazstvá, prestížne ceny speváka – a v súčasnosti mnohé nahrávky a javiská najznámejších operných domov i svetových koncertných sál. Lawrence Brownlee je totiž nielen opernou hviezdou, ale aj uznávaným koncertným umelcom. Tohto roku ho International Opera Awards vyhlásila za mužského speváka r. 2017, čo má, vraj, hodnotu filmového Oscara. (Opera Awards je nadácia filantropa a biznismena Harry Hymana. Od r. 2013  udeľuje ceny v 20-tich kategóriách).

Bratislavské hudobné slávnosti, 2017,
Lawrence Brownlee, Speranza Scappucci, Slovenská filharmónia,
foto: Ján Lukáš

Spevákov podobných vokálno-technických kvalít, priebojného, neomylne istého „céčkara“, s absolútnym zvládnutím ozdobného koloratúrneho spevu, s legátovou kultúrou a nádherným frázovaním, je na svete málo. Ale nie je jediný! V apríli tohto roku sme počuli v Redute umelca s podobnou farbou a kvalitou hlasu: slávneho mexického tenoristu Javiera Camarenu – v cykle „Svetové operné hviezdy“ (opäť vďaka agentúre Kapos, písali sme o tom TU…). On i Brownlee majú podobnú farbu hlasu – celkom inú, než slávny „lyrický“ tenor Juan Diego Flórez (ktorý mal v Redute tiež slávne koncerty zásluhou KAPOSu, písali sme o tom TU…). Ten je totiž neprekonateľný nielen vysokými tónmi a vyspievaním najťažších operných partov v dielach Rossiniho, Donizettiho či Belliniho, ale výrazom a dynamickým tieňovaním je priam zrodený pre umenie talianskej belcantovej opery s jej lyrickými duševnými poryvmi a celkovým lahodným akcentom.

Javier Camarena a Lawrence Brownlee majú hlasy skôr, ak chcete, oceľovej farby. Každý z nich vokálne bezproblémovo prechádza z plného, objemného tónu do bezpečných výšok. U Camarenu štíhlych, jemných, u Lawrencea Brownleeho plných, šťavnatých – ale zato mieriacich až do vysokého „d“. Hlas amerického tenoristu je v každej polohe svietivý, tóny tvorí či v mezza voce, alebo vo fortissime rovnako kvalitne a isto. Piana však veľmi nepreferuje. Netvorí hlasom uzavreté „príbehy“, ale sebaisto prednáša to, čo vyžadovali v partitúrach majstri bel canta: hlasovú kultúru, rýchle behy smerom hore i nadol, ozdoby na pohyblivej melodickej línii, všetko spojené krásnym legatom, hladkým ako zamat, frázy v zmysle vypovedanej hudobnej vety. Keďže fioritury každého druhu sype na publikum ako klenoty, strhne nimi obecenstvo do absolútneho vytŕženia. Rovnako výškami a sebaistotou ich tvorenia.

Bratislavské hudobné slávnosti, 2017,
Lawrence Brownlee, Speranza Scappucci, Slovenská filharmónia,
foto: Ján Lukáš

Koncert Lawrencea Brownleeho začal bez zvyčajnej predohry – priamo Rossiniho áriou grófa Oryho z 1. dejstva opery Gróf Ory (Que les destins prospères), výborne vyspieval krkolomnú áriu Lindora z Talianky v Alžíri (Languir per una bella), rozsahom neobyčajne široko skomponovanú áriu Uberta z 1. dejstva opery Jazerná pani (O fiamma soave), kde z vysokej polohy musel v závere vybrať tón až z barytónovej zásoby. Z francúzsky znejúcich árií zaznela po dlhšom orchestrálnom úvode, navodzujúcom náladu, ária Arnolda zo 4. dejstva Rossiniho „grand opery“ William Tell (Asile héréditaire).

Ešte predtým – podobne ako v úvode koncertu predohra k opere Popoluška – však zaznela často hrávaná majstrovská ouvertura k opere William Tell. To, čo pod rukami zlatovlasej, mladej talianskej dirigentky Speranzy Scappucci znelo so Slovenskou filharmóniou, bolo absolútne profesionálne stotožnenie sa s talianskou operou. Porozumenie ducha talianskej hudby, iskra v prednese temperamentnej a s rukami precízne pracujúcej dirigentky. To bola oslnivá ukážka toho, ako vie dirigent vyburcovať najlepšie kvality orchestra. Takáto žena by mohla a mala stáť na čele nášho orchestra! Dnes je to mimoriadna dirigentská diva veľkých operných scén a orchestrov (čakajú ju početné operné produkcie a koncerty v Moskve, New Yorku, Nancy, Baden-Badene, Frankfurte, koncertné produkcie opier v Ríme, Jeruzaleme, Los Angeles, Washingtone, Petrohrade….). Zažila som jej mimoriadny debut vo viedenskej Staatsoper, kde dirigovala Traviatu i Popolušku – a okamžite si získala náročné viedenské publikum, odchované slávnymi opernými filharmonikmi. Jej ruky sú presné, bez vonkajších afektov, pripisovaných niekedy ženským dirigentkám. Je to navyše krásna dáma, hoci zrejme dostatočne prísna, lebo väčšinou mužský kolektív Slovenskej filharmónie pod jej rukami hral ako v očarení.

Bratislavské hudobné slávnosti, 2017,
Speranza Scappucci, Lawrence Brownlee, Slovenská filharmónia,
foto: Ján Lukáš

Po nádhernom violončelovom nástupe koncertného majstra Jána Slávika v úvode predohry k opere William Tell, znela hudba violončelovej skupiny ako pohladenie. Každá časť tejto náročnej 4-časťovej ouvertúry preferuje inú nástrojovú sekciu, pričom známy záver, v rytmicky vypointovanom pochode uvádza celý orchester do fortissimovo-rytmickej extázy.

Koncert, dramaturgicky čisto zostavený len z tvorby slávnej trojice bel canta: Rossiniho, Donizettiho a Belliniho – pokračoval rýchlou, sviežou, vysokými tónmi prešpikovanou áriou Beppeho z 1. dejstva Donizettiho opery Rita. Legáto v najčistejšej forme, pokojné a široké zaznelo v árii Artura z 1. dejstva Belliniho Puritánov. Donizettiho predohra z opery Don Pasquale predelila tenoristovo husto vystavanú dramaturgiu sviežim nástupom a tempovo vygradovaným, mimoriadne súzvučným tónom orchestra. Lawrence Brownlee si neuľahčil ani záver koncertu, keď zaspieval dve mimoriadne náročné čísla: Belliniho áriu Gualtiera z 1. dejstva opery Pirát – so záverečnou strettou s bravúrnymi efektami a napokon po francúzsky zaspievanú áriu Doma Sébastiena z 2. dejstva Donizettiho opery Dom Sébastien, kráľ Portugalska. Ária, uvedená harfou, sa niesla v meditatívnom tóne, s vyjadrením osamelosti hlavného hrdinu – a v následnej prezentácii viazanej kantilény a do nej postupne vloženej virtuozity. Azda i táto do duše ponorená ária naplno otvorila v prídavku – Nemorinovej árii z Donizettiho opery L’elisir d’amore (Nápoj lásky) – dušu speváka, aby svojím „platinovým hlasom“ vniesol medzi  nás i zlato horúceho Talianska, ktoré štedro rozdal vďačnému publiku. Na záver zaspieval dvakrát azda najťažšie čísla tenorového repertoáru: Donizettiho áriu z Dcéry plukuAh! Mes amis, quel jour de fėte!“ – s deviatimi „céčkami“. Dvakrát zaspievaných teda bolo 18 bravúrnych, pevne usadených vysokých „c“!!!

Bratislavské hudobné slávnosti, 2017,
Speranza Scappucci, Lawrence Brownlee, Slovenská filharmónia,
foto: Ján Lukáš

Hlas zázračného umelca nezničila žiadna únava z koncertu, do ktorého vložil tento sympatický afro-americký tenorista svetového mena početné a najťažšie ukážky z predverdiovského operného repertoáru.

L. Brownlee je vokálny zázrak, Bohom obdarený hlas, ktorý možno nepotreboval ani veľa špeciálnych pedagógov, aby sa vyšvihol na Olymp svetových tenorových hviezd. Ale, ktovie… Zázemie jeho umenia nepoznáme-no hlavne, že sme ho poznali v tento festivalový večer.

Autor: Terézia Ursínyová

písané z koncertu 9. 10. 2017

o programe 53. ročníka BHS sme písali TU…

Lawrence Brownlee
operný recitál
Bratislavské hudobné slávnosti v spolupráci s agentúrou Kapos
Koncertná sieň Slovenskej filharmónie
9. októbra 2017

Slovenská filharmónia
Speranza Scappucci – dirigentka
Lawrence Brownlee – tenor

program koncertu

Gioachino Rossini (1792 – 1868)

Que les destins prospères, ária grófa Oryho z 1. dejstva opery Gróf Óry
predohra z opery La Cenerentola (Popoluška)
Languir per una bella, ária Lindora z 1. dejstva opery L’Italiana in Algeri (Talianka v Alžíri)
O fiamma soave, ária Uberta z 1. dejstva opery La donna del lago (Jazerná pani)
predohra z opery Guillaume Tell (William Tell)
Asile héreditaire, ária Arnolda zo 4. dejstva opery Guillaume Tell (William Tell)

prestávka

Gaetano Donizetti (1797 – 1848)

Allegro io son, ária Beppeho z 1. dejstva opery Rita

Vinzenzo Bellini (1801 – 1835)
A te, o cara, amor talora, ária Artura z 1. dejstva opery I Puritani (Puritáni)

Gaetano Donizetti

predohra z opery Don Pasquale

Vinzenzo Bellini

Nel furor delle tempeste, ária Gualtiera z 1. dejstva opery Il Pirata (Piráti)

Gaetano Donizetti

Seul sur la terre, ária Doma Sebastiena z 2. dejstva opery Dom Sébastien, Roi de Portugal

prídavky

Gaetano Donizetti

Una furtiva lagrima,
ária Nemorina z 2. dejstva opery L’Elisir d’Amore (Nápoj lásky)
Ah! mes amis, quel jour de fête!…Pour mon âme,
ária Tonia z 1. dejstva opery La Fille du Régiment (Dcéra pluku)

www.bhsfestival.sk

fotogaléria

Táto prezentácia vyžaduje JavaScript.

email

About Author

Terézia Ursínyová

muzikologička, hudobná kritička a publicistka

Leave A Reply