Dnes je: pondelok, 20. 11. 2017, meniny má: Félix , zajtra: Elvíra

Poklad Inkov na Dunajci? Románske národy, Slovensko a hudba

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Historické Uhorsko, ktorého súčasťou bolo aj územie dnešného Slovenska, tvorila mozaika mnohých národov a národností. Tieto etniká pestovali vlastné kultúrne tradície, udržali si svoj jazyk a svojou prítomnosťou prispeli k urbanizácii a hospodárskej stabilizácii Uhorska. Na území Slovenska zanechali stopy talianski klerici z Aquileie, francúzski kanonici z Verdunu, Valasi, ale aj frankofónni Valóni a temperamentní Taliani. V tomto článku vám ponúkam výlet do menej prebádaných zákutí našich dejín – čaká na nás pátranie po vplyve románskej kultúry, hudby a jazyka v srdci strednej Európy.

Valasi, Volkovia a tí druhí

Každý, kto chce kráčať po kultúrnych stopách románskych etník na území Slovenska, nech sa pripraví na poriadne dobrodružstvo. Prvá pasca na nás číha hneď na začiatku cesty. Je ňou terminológia, ktorá je zamotaná ako gordický uzol. Zjednodušene povedané, ak si uvedomíme, že pod pojmom románsky z historicko-antropologického a lingvistického hľadiska rozumieme novoveké národy a národnosti hovoriace jazykmi pochádzajúcimi z ľudovej latinčiny, ešte sme náš terminologický problém nevyriešili, a nemáme preto na ružiach ustlané. Milovníci umenia vedia, že adjektívum románsky (lat. romanicus) má oveľa širšie významové konotácie a týka sa rovnako architektonických foriem vychádzajúcich z rímskeho antického dedičstva, ako i celej rady kultúrnych špecifík novolatinských národov (à propos, kunsthistória si termín románsky vo vzťahu k umeniu vypožičala práve z lingvistiky). Ako hovorí jedno latinské príslovie, omne principium grave – každý počiatok je ťažký. Poďme sa zorientovať v pavučine slov, pretože skrýva nejedno prekvapenie.                  

Slováci, tak ako Slovania vo všeobecnosti, kedysi označovali príslušníkov románskych etník výrazom Vlach. Nuž, podobnosť s (na prvý pohľad) rýdzo slovenským výrazom valach nie je čisto náhodná. Etymológia termínu Valach nás zavedie do hlbín európskej histórie. Latinský termín Volcae, ktorý germánske uši transformovali na Walch, sa pôvodne vzťahoval na mocný keltský kmeň Volkov. Títo Volkovia susedili s Rímskou ríšou a vďaka stále intenzívnejším kultúrnym kontaktom ľahko podľahli romanizácii. Niet divu, že staré germánske národy začali latinsky hovoriace obyvateľstvo označovať práve výrazom Walkh a jeho deriváciami (jednou z týchto odvodenín je anglické Wales – nota bene, Rimania vládli nad Britániou až do roku 410 po Kr.). Toto zaujímavé slovko súvisí tiež s proto-germánskym walhaz, čo znamená cudzinec (rozumej človek, ktorý nerozpráva germánskym jazykom – teda latinizovaný sused). Termín Valach putoval z ranogermánskych dialektov do viacerých európskych jazykov. Usídlil sa v nich vo všetkých možných podobách – v Poľsku sa rozlišuje medzi Włoch (Talian) a Wołoch (Rumun), Maďari poznajú pojmy olasz (Talian) a oláh (historické označenie pre Rumuna), východoslovanské jazyky užívajú tvary влах či волох. Pamätníci vedia, že v susedných Čechách sa v minulosti používal výraz vlašský, ktorý sa v súčasnosti vníma ako archaický. Môžem si dať porciu vlašského šalátu (ktorý, mimochodom, podľa niektorých zdrojov súvisí s talianskou pochúťkou slovanského pôvodu insalata russa), kúpiť si vlašské jablko (citrón) a vlašské orechy, prípadne si urobiť výlet do bohatstvom opradeného Vlašského dvora v Kutnej hore, kde sa kedysi razili mince. Kto ich razil? Kto iní, než Taliani! Táto plejáda slov má jedného spoločného menovateľa. Termínom Vlach sa v rôznych európskych jazykoch označujú východorománske národy (Rumuni a ostatné balkánske románske etniká, prípadne Taliani). Na priezvisko Vlach možno naraziť dokonca aj v gréčtine (Vlachos – Βλάχος). Nič nové pod Slnkom, ak si uvedomíme, že ostrovčeky pôvodného romanizovaného obyvateľstva žijú (či skôr prežívajú) na celom Balkáne. V Macedónsku, Chorvátsku a v Grécku sa dá naraziť na Arumunov, Meglenorumunov a Istrorumunov. Pozor, nie je to nijaká sekundárna odnož Rumunov, sú to samostatné východorománske etnické skupiny, ktoré majú veľmi zaujímavé jazyky a hudobnú kultúru. K arumunskému pôvodu sa hrdo hlási folklorista Gică Coadă, ktorý so svojím ansámblom Grailu Armânesc (Arumunský hlas) šíril exotickú krásu arumunskej hudby až za oceán. K popredným arumunským hudobníkom patrí poetka a speváčka arumunskej ľudovej hudby Sirma Guci, na poli klasickej hudby sa aktivizoval skladateľ a dirigent Gheorghe Bujduveanu.

Valaskí gajdoši z chorvátskeho Zadaru. Ide o príslušníkov komunity tzv. Morlachov (Морлаци). Ich pomenovanie pochádza z talianskeho Morlacco – čierny Valach a vzťahuje sa k romanizovanému etniku v Dalmácii. Dalmátsky historik 17. storočia Giovanni Lucio nazýva Morlachov čierni Latinovia („Latini nigri“). Kolorovaná litografia z roku 1876.
zdroj: archív L. Laudoniu

Ako to všetko súvisí s naším územím? Keď sme už pri balkánskych Románoch, treba dodať, že úvahy o etnickom charaktere slávnej valašskej kolonizácie dodnes berú viacerým historikom spánok. Obmedzím sa preto na konštatovanie, že počiatky tohto heterogénneho procesu, ktorý zasiahol aj oblasť dnešného Slovenska, boli jednoznačne rumunské. V tomto kontexte nie je prekvapujúce, že časť pastierskej kultúry, ktorú dnes vnímame ako typicky slovenskú, má – diplomaticky povedané – silné väzby na Balkán. Jeden príklad za všetky: názov slovenskej národnej pochúťky bryndza pochádza z rumunského pomenovania pre syr (brânză, v staršej ortografii brînză). Za zmienku stojí porovnať si to so súčasným rumunským prânz a s talianskym pranzo (obe vo význame obed, z latinského prandium). Vedeli ste, že transylvánsky vzdelanec Timotei Cipariu, zakladajúci člen Rumunskej akadémie vied (Academia Româna), ktorý ovládal 15 jazykov, hľadal fonetickú a etymologickú príbuznosť slovíčka brânză v ľudovom latinskom výraze branca – labka? Iste, potrebovali by sme priveľa fantázie, aby sme v hrudke bryndze videli zvieraciu nohu. Slová však plávajú dejinami a v jednotlivých etapách svojho vývoja nadobúdajú rôzne, často i bizarné významové odtiene. Pôvod slova bryndza je napriek mnohým úvahám veľkou neznámou. Faktom zostáva, že hoci valašská kolonizácia postupom času nadobudla slovanský (najmä ukrajinský a rusínsky) charakter, netreba zabúdať na to, že kdesi na začiatku tohto historického procesu stoja románski Rumuni. Bývali v kolibách (rum. colibă – chatrč, chalupa, z gréckeho καλύβα), na obed (prânz) jedli syr (brânză) a pri pasení stád veselo vyhrávali na pastiersku píšťalu zvanú fluier. Vznik slovenskej fujary je teda potrebné klásť do pan-európskeho, osobitne do románskeho kontextu. História rumunského nástroja fluier vychádza z európskych koreňov a siaha až k latinskému aerofónu tibia. S valašskou pastierskou kultúrou je spojený hajdúsky tanec, vzdialený príbuzný maursko-španielskej morescy. Málokto tuší, že tento tanec sa dostal až na Bratislavský hrad. V roku 1572 ho v Bratislave predvádzal renesančný lyrik Valentin Balaša, zvaný Balassi, ktorý študoval v Taliansku a písal básne dokonca aj v turečtine – a to pred očami samotného cisára!

Pri detektívnej práci v slovenských archívoch na slovo vlach či valach (hlavne v jeho maďarskej forme oláh, olasz) narazí azda každý odvážlivec. Má to však jednu chybičku krásy. V listinách s vôňou naftalínu, ktoré sa viažu k dejinám Uhorska, sa pojem olaszfalu (olaská, t. j. románska dedina) používal na označenie osád s románskymi kolonistami bez ohľadu na pôvod ich obyvateľov. Inými slovami, ak chceme rozlíšiť, či v tej-ktorej dedine žili Rumuni, Taliani, Francúzi alebo nebodaj Španieli, treba si zobrať na pomoc ďalšie indície. Posvieťme si na to, čo drieme v regáloch archívov.

Uhorsko – križovatka kultúr alebo Odysea francúzskych klerikov

Prvý písomný prameň, ktorý spomína románske etnikum v súvislosti so súčasným Slovenskom, sa viaže k dejinám Veľkej Moravy. V posolstve, ktoré veľkomoravské knieža Rastislav okolo roku 862 vyslalo byzantskému cisárovi Michalovi III., sa uvádza, že na Veľkej Morave pôsobili učitelia „z Vlách, Grécka a Nemiec“. Znamená to dve veci. Po prvé, Konštantín a Metod neboli prvými kresťanskými misionármi, ktorí účinkovali na území Slovenska. Tieto kraje boli rudimentárne christianizované ešte pred príchodom byzantských vierozvestcov – z predcyrilometodských čias sa zachovali slovanské preklady krstných formúl, ktoré používali franskí kňazi. Franská mohučská synoda už v roku 803 nariadila, aby neofyti vyznávali základy viery v jazyku, ktorému rozumejú. Predstava, že germánski kňazi nútili slovanských konvertitov modliť sa iba po latinsky, je preto dosť jednostranná. Po druhé, na christianizácii Veľkej Moravy sa okrem iných národov podieľali potulní apoštoli z Vlách. Toponymum Vlachy pochádza zo známeho výrazu vlach/valach, ktorý máme – dúfam – v živej pamäti. Kde sa tu vzali Románi z Vlách? Všeobecne sa prijíma názor, že išlo o misionárov z oblasti Akvilejského patriarchátu (Aquileia) v severovýchodnom Taliansku, pretože tento patriarchát rozvíjal bohatú misijnú činnosť v oblasti východných Álp. Žiaľ, nemáme k dispozícii podrobnejšie informácie o životných osudoch týchto Talianov a poznatky sa rozplývajú v nenávratne ako hmla. Jasné je iba to, že podľa Rastislavovho svedectva na Veľkej Morave pôsobili bližšie nešpecifikovaní talianski klerici, ktorí tu ešte pred byzantskou misiou šírili sugestívne spevy latinského chorálu.

Interiér baziliky v Aquiliei, odkiaľ prichádzali misionári až na Veľkú Moravu.
zdroj: internet

Trochu viac šťastia čaká na zvedavého bádateľa v prípade, ak nazrie do dejín raného Uhorska. Kňazi a biskupi z románskych jazykových oblastí v Uhorsku aktívne budovali cirkevnú správu – za zmienku stojí čanádsky biskup Gerard, vlastným menom Giorgio di Sagredo, ktorému v žilách prúdila vznešená krv benátskej dynastie Morosini. Gerard, vzdelaný benediktín odhodlaný brániť kultúrnu hegemóniu západného kresťanstva, prišiel do Uhorska za vlády kráľa Petra Orseola. Pokiaľ vám Petrovo priezvisko zaváňa stredomorským duchom, nie ste ďaleko od pravdy. Orseolo bol rodený Talian, syn benátskeho dóžu, ktorý vládol v Uhorsku v 11. storočí – a to hneď dvakrát. Panovník z Benátok sa pri budovaní uhorskej cirkevnej organizácie opieral o pomoc klerikov z talianskych a nemeckých krajov, čím si vyslúžil odpor autochtónneho obyvateľstva. Domáci pohanskí veľmoži zvrhli Orseola z trónu, oslepili ho a jeho neblahý osud spečatili v krvavom povstaní v roku 1046. Obeťou pohanskej reakcie sa spolu s Orseolom stal aj kráľov benátsky kompatriot, biskup Gerard. Pohanskí nepriatelia zvrhli talianskeho hierarchu do Dunaja z budapeštianskeho vŕšku, ktorý dnes nesie meno Gellért. Nuž, málokto si dnes uvedomí, že patrón maďarského hlavného mesta – uhorský biskup svätý Gerard – bol rodom aj duchom Talian.

Svätý Gerard Sagredo – Talian, ktorý zasvätil život opätovnej christianizácii Uhorska.
Socha z priečelia chrámu San Rocco v Benátkach.
foto: archív L. Laudoniu

Predstava, že uhorskú cirkevnú organizáciu budoval predovšetkým maďarský klérus, je ako domček z karát. Personálne straty, ktoré v dôsledku pohanskej vzbury utrpelo Uhorsko v cirkevnej správe, nahradili opäť románski klerici – tentoraz Francúzi z Lotrinska. Udalosti nabrali rýchly spád na jar v roku 1047, po tom, čo gróf Balduin a vojvoda Gebhard vypálili lotrinské mesto Verdun. Besneniu lotrinskej a flanderskej šľachty, ktorá sa vzoprela autorite nemeckého cisára, padla za obeť aj verdunská katedrála s kapitulou. Kapitula ľahla popolom a 21 latinských kanonikov sa zrazu ocitlo na ulici. Táto situácia nahrávala do karát vtedajšiemu uhorskému kráľovi Ondrejovi I., ktorý kanonikom ponúkol strechu nad hlavou – kde inde, než v Uhorsku. A tak sa v roku 1048 vďaka intervencii uhorského kráľa ocitla v strednej Európe slušná kôpka Francúzov, ktorí si so sebou priniesli spievané ofíciá k vlastným svätým (napríklad k svätému Ananiášovi, ktorý bol dovtedy v Uhorsku takmer neznámy). Toto je však len začiatok príbehu. Pramene nám prezrádzajú, že od konca 11. storočia sa na území dnešného Slovenska začali usadzovať početní kolonisti z románskeho regiónu Belgicka – z Valónska. Najväčší šok spôsobila historikom belgická kronika Jána de Stavelota z 15. storočia. Prečo? Nuž, čítajte ďalej!

Valóni na Slovensku? Žiadny problém!

Písal sa rok 1447. Kronikár si namočil brko do atramentu a zapísal, že do Aachenu a Liège pricestovala podozrivá skupina pútnikov z Uhorska. Zvláštne na celej veci bolo hlavne to, že uhorskí hostia plynule rozprávali valónskym dialektom z okolia Liège a bili sa do pŕs, že sú „čistokrvní“ Románi. Obyvatelia Liège zostali – mierne povedané – šokovaní a pustli sa do pátracej akcie v archívoch. Domáci zistili, že predkovia uhorských návštevníkov skutočne pochádzali z Liège a presťahovali sa do ďalekého Uhorska za lepším životom v roku 1052, keď za čias biskupa Wazona pustošil valónsku zem krutý hladomor. Predstavitelia mestskej honorability v Liège prijali uhorských Valónov so všetkou poctou a pompou, dokonca im vystrojili hostinu a do vrecka im pribalili listinu potvrdzujúcu ich slávne korene. Pekná rozprávka, však? Pred súdnou stolicou historickej vedy však obstoja iba príbehy, ktoré sú preosiate prísnym sitom faktov. Rozprávanie o valónskych pútnikoch z Uhorska je integrálnou súčasťou francúzsky písanej Stavelotovej kroniky, preto mu treba venovať náležitú pozornosť. Na tejto veci nemení nič ani skutočnosť, že časť odbornej verejnosti spochybňuje autenticitu Stavelotových chronografických zápiskov, nakoľko sa v nich nachádzajú viaceré nesprávne menné a časové údaje. Nuž, ľudská pamäť má svoje limity, najmä ak hovoríme o dobe, kedy nikto nechyroval o počítačoch a výhodách webu. Littera scripta manet – napísané zostáva.

Zvierací hudobník. Iluminácia z tzv. Maastrichtského časoslova (kniha cirkevných hodiniek). Kniha vznikla v oblasti belgického Liège, odkiaľ podľa svedectva Jeana de Stavelota pochádzala časť valónskeho obyvateľstva Uhorska. Vznik prameňa sa datuje do 14. storočia.
zdroj: archív L. Laudoniu

Podľa trnavského historika Miloša Mareka, ktorý je autorom vysokoškolských skrípt s tematikou národností v niekdajšom Uhorsku, cirkevná organizácia, úspešne napojená na latinský Západ, pripravila živnú pôdu na migráciu svetského románskeho obyvateľstva. Valóni sa, podobne ako neskôr Nemci, usadzovali na Slovensku v osobitných kolóniách. Pátranie po valónskych stopách na Slovensku sa však nezaobíde bez patričnej lingvistickej výbavy. Na začiatku nášho putovania som sa pristavila pri slove Vlach, ktorým väčšina Stredoeurópanov častovala svojich románskych kompatriotov. Frankofónne obyvateľstvo sa v uhorskom pramennom materiáli latinskej povahy často označovalo pojmom Gallicus alebo Gallus, čo odkazuje na latinské pomenovanie provincie Gallia. Je to slovná hračka, keďže Gallus je v latinčine obyvateľ Gálie, ergo dnešný Francúz, ale aj kohút. Nie nadarmo sa o Francúzsku hovorí, že je krajinou galského kohúta a červený kohútik sa pyšne vyníma na vlajke belgického Valónska. Ak sa v historických názvoch obcí v uhorskej toponymii vyskytujú tvary so slovnými koreňmi vlach– a gán-, resp. gál-, je vysoko pravdepodobné, že ide o rezíduá bývalých valónskych kolónií. Platí to aj o nositeľoch priezvisk Gál, Galovič, Gálik alebo Galla, ktorí sú s najväčšou pravdepodobnosťou potomkami naturalizovaných uhorských Valónov a Francúzov, svoje románske povedomie však s odstupom stáročí dávno stratili. Osobitý vzťah uhorských kráľov k frankofónnym oblastiam dokladá fakt, že panovník Belo III. poslal v roku 1192 uhorského občana menom Elvino na skusy do Paríža, aby tam študoval výdobytky ranej polyfónie (ad discendam melodiam). Rok 1192 je pre európsku hudbu zaujímavý tým, že ide o dátum kňazského svätenia magistra Leonina, priekopníka notredamskej polyfonickej školy. Či sa Elvino z Uhorska učil základom organálneho spevu a kompozície priamo u Leonina, nevedno. Je však isté, že tento uhorský adept hudobného umenia bol talianskeho pôvodu, pretože meno Elvinus/Helvius je odvodené od latinského helvus, čo znamená hnedožltý, a vyskytuje sa predovšetkým v Taliansku. Kultúrna výmena fungovala vo viacerých smeroch.

Najznámejšou valónskou dedinou na Slovensku je obec Spišské Vlachy v okrese Spišská Nová Ves, ktorá kedysi niesla názov Villa Latina – dedina Latinov, čiže Románov. Uhorskí králi zahŕňali románskych hostí nemalou priazňou. Valónski obyvatelia Spišských Vlách sa tešili privilégiám, ktoré im v roku 1273 potvrdil Ladislav IV. Kumánsky. Veď keby nebolo francúzsky hovoriacich kolonistov, nebolo by ani Tokajského vína. Základy vinohradníctva totiž na Slovensko priniesli práve Valóni usadení na Liptove a na Spiši.

Valónske obce na území Slovenska.
autor tabuľky: Lucia Laudoniu

Slovenské Benátky a tajomstvo Košickej mestskej knihy

Podľa istej divokej etymológie je latinský názov Košíc – Cassovia odvodený od talianskeho (pôvodne ľudového latinského) výrazu casa – dom. Nie je to až také nereálne, ak si uvedomíme, že metropola východu bola od 14. storočia domovom početnej talianskej enklávy. Taliani prispeli svojou hrivnou do pokladnice slovenskej kultúry obrazne, i doslovne. Ich majstrovstvo nespočívalo len v umeleckej činnosti – v budovaní chrámov, palácov a letohrádkov, potomkovia Romula sa v historickom Uhorsku živili ako šikovní finančníci. Košická mincovňa ich zaiste priťahovala ako bájna Arkádia. Pre zaujímavosť, uhorský strieborný denár bardi nesie meno podľa Florenťana Onofria Bardiho. Časť jeho rodiny – uhorskí Noffryovci – dostali v roku 1430 do vlastníctva panstvo Bojnice. Vôňa talianskeho jazyka sála aj z niektorých zápisov v starobylej mestskej knihe z Košíc, ktorá pochádza z prelomu 14. a 15. storočia. Viaceré taliansky znejúce mená a priezviská z košickej mestskej knihy obsahujú prídomok Gallicus. Ich nositeľmi však neboli valónski kolonisti, ale temperamentní privandrovalci z Apeninského polostrova. Termín Gallicus tu neoznačuje nositeľa frankofónie, ale románsku meta-etnicitu vo všeobecnosti. Aj na tomto príklade môžeme vidieť, že pisári pracovali s termínom Gallicus veľmi voľne – čím skomplikovali život nejednému priaznivcovi historických enigiem.

Románsky znejúce priezviská z Košickej mestskej knihy z prelomu 14. a 15. storočia.
autor tabuľky: Lucia Laudoniu

V roku 1406 sa Taliani dostali medzi členov mestského magistrátu v Košiciach, kde disponovali osobitnou samosprávou. Pocit výnimočnosti si mohli vychutnávať v samostatnej štvrti Platea Venetiarum alebo Venecia – Benátky. Ďalšou slovenskou spomienkou na perlu v Benátskej lagúne je zabudnutá vieska Venécia skrývajúca sa na severnom úpätí Prešovského kraja. Dnes by sme Venéciu hľadali na mape márne – dnes už zaniknutá dedinka je od roku 1943 súčasťou obce Lukov v okrese Bardejov. Taliana tu žiaľ nenájdeme ani s lupou a s kompasom – v dedine dominuje rusínske gréckokatolícke obyvateľstvo. Existujú však indície, podľa ktorých niekdajšiu sklársku hutu v Lukove-Venécii založili chýrni talianski sklári zo súostrovia Murano. Nevedno, či sa tunajší Taliani vyznačovali zvýšeným zmyslom pre nostalgiu, alebo išlo o pud sebazáchovy, faktom zostáva, že názov obce či osady deklaruje bývalú identitu obyvateľov. Ďalšie „Benátky“ v historickom Uhorsku nájdeme v sedmohradskej Oradei, kde sa miestna talianska komunita združovala v štvrti Velenţa, čo je iba skomolený rumunský variant toponyma Venezia. Ale pozor! Eufória z hľadania románskych stôp v strednej Európe nie je vo všetkých prípadoch korunovaná úspechom. V prípade známej českej obce Benátky nad Jizerou sa prehnaný optimizmus nevypláca – jediná súvislosť s talianskymi Benátkami spočíva v bažinatom teréne v blízkosti rieky Jizera, čo evokuje polohu slávneho mesta svätého Marka. Prítomnosť talianskeho etnika sa v týchto končinách nepotvrdila, zato v okolí Příbramu je talianska stopa veľmi intenzívna. V roku 1915 počas 1. svetovej vojny bolo do tohto kúta Česka presídlených viac než 3000 Talianov z údolia jazera Ledro v severotalianskej provincii Tridensko. Územie Tridentska vtedy patrilo Rakúsko-Uhorsku a taliansky exodus do Přímbramska, Kladenska a Turnovska bol politicky vynútený. Taliani sa mohli vrátiť do vlasti až po skončení vojny v roku 1918. Zostalo po nich niekoľko starých hrobov – a veľa spomienok. Tak, ako v slovenskej dedine Konrádovce. Áno, Taliani našli svoj druhý domov v dedine na Gemeri. Neprichádzali zo strachu pred molochom vojny, ich cieľom bola práca. Keď v roku 1895 spoločnosť Reiniss & Braun otvorila v Konrádovciach kameňolom, zabezpečila si kamenárov z Talianska, pretože domáci o robotu tohto druhu príliš nestáli. Priezviská Martinelli, Mina, Cosentino, Petricca či Querino, vytesané na pomníkoch konrádovského cintorína, pôsobia na Gemeri nevšedne.

Robotníci v kameňolome v Konrádovciach. Mnohí z nich pochádzali z Talianska.
foto: gemerland.sk

Rovnako pútavý je súčasný názov Ventúrskej ulice v Bratislave. Poetické slovo ventura je zhmotením tieňov blížiaceho sa osudu (venturo – nadchádzajúci, z latinského particípia futúra aktíva venturus) a zároveň skratkou priezviska Bonaventura, ktoré sa dá opisne preložiť ako dobrý osud. Zaiste pozitívne sa vodilo akémusi Jacobovi Venturovi Gallicovi de Florentia, ktorý si v roku 1358 zobral do prenájmu vinicu v dnešnej bratislavskej Rači. Majetok sa mu rozrástol a Venturovci sa stali jednou z najbohatších rodín v Bratislave. V meste, v ktorom z kostolných chórov znela talianska hudba, sa Taliani istotne cítili dobre. V inventároch muzikálií svätomartinského dómu sa zachovali diela slávneho Palestrinu. Skladby majstrov z krajiny pizze (pizza sa, mimochodom, zrodila už v 16. storočí v slnečnom Neapole) sa tešili obľube predovšetkým v bývalom evanjelickom chráme (dnešný jezuitský kostol pri Starej radnici). Bratislavskí evanjelici boli v hudobnej oblasti skutočnými ekumenikmi – v ich svätostánku znel Carissimi, Monteverdi, Viadana, obľúbené boli aj kompozície viedenského dómskeho kapelníka Giovanniho Valentiniho. Vplyv talianskej hudby prenikal do Bratislavy hlavne z neďalekej Viedne, ktorej hudobný život bol italianizovaný par excellence. Talianske „chápadlá“ siahali až do Humenného – miestni Drugetovci prišli na východ Slovenska v 14. storočí z juhotalianskeho Salerna v Apúlii a v ich rodokmeni majú miesto aj Francúzi. Spišskú oblasť v roku 1603 navyše zasiahol „boom“ benátskej polychórie. Kým v intavoláciách východoslovenských organistov sa našli motetá Giovanniho Gabrielliho, v inventároch hudobnín z Banskej Bystrice sa okolo roku 1600 zachovali – v slovenskom kontexte veľmi vzácne – exempláre talianskych madrigalov. Archívy žiaľ častokrát neunikli ohňu a pramene pohltil zub času. Našťastie, prítomnosť Talianov a talianskej kultúry na Slovensku dokladujú ešte iní nemí svedkovia – stavby a obrazy.

Pečať umeleckého génia severotalianskych majstrov nesú fresky stredovekých kostolíkov na Gemeri a na Spiši. Tieto skvosty nie náhodou stoja v oblasti, ktorá má bohatú banícku tradíciu. Je známe, že maličská dedinka Kraskovo v okrese Rimanská Sobota, ktorá sa pýši ranogotickým kostolíkom z 13. storočia s rozsiahlym cyklom talianskych fresiek, nesie názov podľa ligúrskeho mesta Carasco, odkiaľ do Uhorska prichádzali talianski baníci. Kurióznu pamiatku na ruky talianskych majstrov skrýva interiér dnešného kalvínskeho kostola v Plešivci. Kostolík bol pôvodne svätostánkom rímskokatolíckej cirkvi s patrocíniom svätého Juraja, no kalvíni ho v 17. storočí zachránili pred skazou. Zrak mi padne na stenu plešiveckého chrámu s citátom od veľkého stoika Senecu. Načmáral ho sem akýsi Talian, ktorý sa podieľal na freskovej výzdobe chrámu. Odrazu cítim, že geografické hranice nie sú hranicami kultúry a verím, že sa nimi nikdy nestanú. Na to, aby sa duch rozvíjal, potrebuje hmotu, ale nepotrebuje hranice.

Špagát alebo špagety?

Kontakty s románskym kultúrnym prostredím zanechali bohaté stopy aj tam, kde by sme to na prvý pohľad čakali najmenej – v lexike súčasného slovenského jazyka. Pamiatkou na latinský pojmoslovný adstrát, ktorý sa začal pozvoľna vytvárať vplyvom každodenného používania latinčiny v cirkevnej a štátnej sfére stredoveku, je košatý strom odbornej terminologickej sústavy, ale aj slová, ktoré dnes už nepociťujeme ako cudzie – dom (z lat. domus), košeľa (z lat. casula), škola (z lat. schola), orať (z lat. arare), sekírovať (z lat. /per/sequere – /pre/nasledovať). Zvuková similarita medzi slovenskou časticou veru a latinským verum bije do očí. Tieto latinizmy však treba dôsledne odlíšiť od spoločného indoeurópskeho jazykového základu, o ktorom svedčia slovesá stáť (lat. stare), sedieť (lat. sedere) alebo vidieť (lat. videre). Kto preniká hlbšie do tajov hudobnej teórie a muzikológie, ľahko narazí na klasické antické dedičstvo v podobe výrečných svedkov z radov latinského a gréckeho pojmoslovného aparátu – latinizmami sú výrazy kontrapunkt, nota, akord, ambitus, konsonancia či modus, vplyv gréčtiny sa zrkadlí v termínoch melódia, harmónia, polyfónia, akustika, fonograf a v mnohých ďalších. Pokiaľ si pod pojmom starovek predstavujete len Akropolu, ruiny na Rímskom fóre, gadiátorov alebo Hannibala pred bránami, vedzte, že dotyk antiky je v hudobnej terminológii živý dodnes.

Pokiaľ ide o lexikálne výpožičky z neolatinských, čiže románskych jazykov, pristavím sa pri taliančine, ktorou sa naše hudobné názvoslovie len tak hemží. Ťažko si predstaviť milovníka hudby, ktorý by nepoznal výrazy viola, ária či bel canto. Stovky substantív a adjektív talianskeho pôvodu, ktoré sa integrovali do medzinárodnej interpretačnej praxe, sú logickým dôsledkom historického vývoja. Hudobná terminológia z Apeninského polostrova nastúpila víťaznú cestu po Európe najmä od čias rozkvetu neapolskej opery v 18. storočí, kedy prítomnosť talianskych hudobníkov v každom významnejšom šľachtickom sídle bola výkrikom módy a synonymom dobrého vkusu. Napriek tomu existovali aj odstredivé tendencie. Slovenskí národní buditelia vo víre puritánskeho zápalu o čistotu slovenčiny v 19. storočí snívali romantický sen o čisto slovenskom hudobnom názvosloví. Priekopníkom v tomto smere bol evanjelický kňaz a ozdínsky učiteľ Michal Laciak, autor prvej slovenskej učebnice harmónie. Ako to dopadlo? Matica slovenská na základe negatívneho posudku z pera Jána Levoslava Bellu odmietla vydať Laciakovu učebnicu s názvom Náuka súladu, autor ju preto horko-ťažko vypublikoval v roku 1867 v Prahe – a to iba prvý diel, ďalšie dva zošity zostali v rukopise. Je nepochybné, že taliansky element zohrával v hudobnom živote Európy poprednú úlohu hlavne po renesancii a prispel k internacionalizácii hudobného jazyka. Laciak teda bojoval s veternými mlynmi.

Putovanie slov dejinami skúma etymológia – náuka o pôvode slov, ktorá pomocou analýzy a komparácie koreňových morfém dokáže preniknúť do štruktúry slova a určiť, ako sa jednotlivé slová vyvíjali v dejinách. Prvý moderný pokus o vytvorenie etymologického slovníka v taliančine datujeme do roku 1889 (práca klasického filológa – helenistu Francesca Zambaldiho). Na obrázku vidíme päťzväzkový etymologický slovník talianskeho jazyka, ktorý je dielom dvojice expertov na historickú ligvistiku Carla Battistiho a Giovanniho Alessia. V roku 2015 uzrel svetlo sveta výborný slovenský etymologický slovník jazykovedca Ľubora Králika, kompletný etymologický slovník slovenčiny však zatiaľ neexistuje.

Taliančina zo štatistického hľadiska ovplyvnila organizmus slovenského jazyka len okrajovo. Menší lexikálny korpus však neznamená, že premýšľať nad talianskym vplyvom na slovenčinu je nosením vody do potoka. Odkiaľ sa vzal neformálny slovenský pozdrav čau? Veď je to dokonalá fonetická kópia talianskeho ciao! Podľa talianskych lingvistov sa táto expresia natrvalo udomácnila v Danteho jazyku pomerne neskoro – až v dvadsiatom storočí. Obľúbené neformálne slovíčko dovtedy patrilo hlavne do repertoára gondolierov a pod arkády Dóžovského paláca. Ciao má pôvod v benátskom nárečovom tvare s’ciao, ktorý pochádza z neskorolatinského sclavus – otrok. Je to echo úsmevnej rétoriky z komédií Carla Goldoniho – vi sono schiavo, sono suo schiavo, som váš služobník, váš otrok. Podľa jednej teórie sa pozdrav ciao dostal na Slovensko s talianskymi vojakmi v uhorskej armáde. Rozšírenie tohto pozdravu v ľudovom prostredí sa občas kladie do kontextu s popularitou filmu z prostredia dalmátskych rybárov La grande strada azzurra (Veľká modrá cesta) z roku 1957 podľa románu Franca Solinasa, ktorý je pozdravom ciao prešpikovaný ako sito a kritika ho príliš nešetrila. Dá sa povedať, že slovenské čau je ekvivalentom pozdravu servus, známeho aj v našich končinách, ktorý – mimochodom – tiež pochádza z latinčiny. Servus je po latinsky otrok a servus humillimus značí najpokornejší služobník. Všetky cesty vedú do Ríma.

Väčšina italianizmov sa dostala do slovenčiny pod vplyvom iného, tranzitného jazyka, najčastejšie prostredníctvom francúzštiny alebo nemčiny. Mnohé výrazy neskôr posúvali svoj význam nie veľmi pozitívnym smerom. Pojmy diletant (tal. dilettante – neodborník) alebo amatér (tal. amatore – milovník, amatér) pôvodne nemali pejoratívny podtón. Diletant je derivát od diletto (drahý, miláčik) a slovný koreň ama-re (milovať) v slove ama-tore neprehliadne asi nikto. Diletant nie je obskúrny neprofesionál, je to človek, ktorý svoju ušľachtilú záľubu miluje celým srdcom. Medzi najzaujímavejšie talianske výpožičky v slovenskom jazyku patrí výraz firma (z tal. firma – podpis, taliansky ekvivalent pre obchodnú spoločnosť vo význame slovenskej firmy je ditta) a slovko špagát. Špagát sa po taliansky povie spago (vo význame motúz, povraz). Spago súvisí so slovesom spaccare (rozťať, pretrhnúť) a odtiaľ je už len krôčik k pitoresknému (tal. pittoresco – malebný) slovenskému slovesu spackať. Na záver to priklincujem dobrým jedlom. Špagety (tal. spaghetti) vyzerajú ako malé špagáty a podľa jazykovedy nimi naozaj sú. Spaghetti sú formou plurálu od výrazu spaghetto – šnúrka. Zaujímavosťou je, že v hovorovej taliančine sa výraz spaghetto v niektorých kontextoch používa vo význame hrôza, strach, tréma. À propos, tréma. Tento výraz, dôverne známy študentom pred skúškou alebo hudobníkom pred vystúpením v podobe šteklivého mravenčenia v žalúdku, pramení v talianskom (a latinskom) tremare – chvieť sa. Nemajme teda trému pripraviť si dobré špagety, ktoré vyzerajú ako malé špagátiky a vychutnať si pri tom audio (z lat. audio – počujem) alebo video (z lat. video – vidím) napríklad nahrávku Verdiho Sily osudu, v ktorej hlavný tenorový hrdina pochádza z kráľovského rodu Inkov. A predstavovať si pri tom, ako uhorský šľachtic Sebastian Berzeviczy, ženatý s indiánskou princeznou, priniesol v 18. storočí časť legendami opradeného pokladu Inkov z peruánskych Ánd na hrad Niedzica na slovensko-poľskom pohraničí. Berzeviczy mal dcéru Uminu, ktorej manžel viedol povstanie proti španielskym conquistadorom. Bolo to však Pyrrhovo víťazstvo – revolta bola krvavo potlačená a Berzewiczova dcéra so zaťom utiekli do Benátok. Pred násilnou smrťou je neochránilo ani to, že bola právoplatnou dedičkou inského trónu – práve naopak. Potomok rodu Ondrej Beneš našiel v roku 1946 na nádvorí hradu Niedzica záhadné olovené puzdro s indiánskym quipu so zlatými plieškami (uzlové písmo Inkov). Na poklad si dokonca brúsila zuby aj vládna delegácia z Peru. Bájne zlato peruánskych Indiánov dodnes leží kdesi na dne rieky Dunajec. A ešte dlho bude, pretože indiánske quipu z hradu na poľskej strane Pienin, ktoré údajne ukazuje cestu k pokladu, sa ešte nikomu nepodarilo dešifrovať.

Hrad Niedzica na poľskej strane Pienin vraj skrýva kľúč k pokladu Inkov. Pôvodný názov hradu bol Dunajec.
foto: it.nowytarg.pl

Našťastie, dejiny sú plné iných, rovnako cenných pokladov. Sú nimi mnohé hmotné i nehmotné pamiatky, by mohli rozprávať príbehy. Muzikológ a skladateľ Ladislav Burlas v predslove k monografii hudobného medievalistu Richarda Rybariča o dejinách staršej slovenskej hudby napísal, že „hudobné dedičstvo nie je iba súhrnom dochovaných diel, ale predovšetkým súhrnom skúseností, ktoré si ľudstvo v oblasti hudobnej kultúry odovzdáva.“ Myslím si, že to neplatí len o hudbe. Bohatá kultúrna skúsenosť ako zážitok s účinkom transformácie myslenia, ba až katarzie, by v živote historického Uhorska nebola možná bez percepcie hodnôt románskeho sveta, ktoré na Slovensku zanechali nemalú stopu.

Autor: Lucia Laudoniu

email

About Author

slovenská historička, muzikologička, publicistka a výtvarníčka rumunsko-talianskeho pôvodu

Leave A Reply