Dnes je: pondelok, 18. 12. 2017, meniny má: Sláva , zajtra: Judita

Posledná Mozartova a prvá Mahlerova symfónia v Slovenskej filharmónii

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Dva otváracie koncerty 69. sezóny Slovenskej filharmónie boli v rámci symfonicko-vokálneho cyklu 27. a 28. októbra. Predstavila sa na nich Slovenská filharmónia s novým šéfdirigentom Jamesom Juddom, britským dirigentom s bohatou medzinárodnou kariérou. (Podrobne je opísaná v bulletine ku spomínaným koncertom). Osobnosť Jamesa Judda bude určite rezonovať aj v obsiahlejších publicistických článkoch či interview počas jeho prvej „šéfovskej“ sezóny v Slovenskej filharmónii. Ako dirigenta sme ho zažili viackrát – naposledy na otváracom koncerte tohtoročných Bratislavských hudobných slávností (28. septembra) – už v pozícii šéfdirigenta SF. Je nielen medzinárodne uznávanou osobnosťou koncertného, ale aj operného umenia. A tak sa azda môžeme tešiť aj na vokálno-symfonické skladby pod jeho vedením. 

James Judd má v novej sezóne dirigovať sedem dvojíc abonentných koncertov. Prvou z nich boli koncerty 26. a 27. októbra. Zaznela na nich posledná symfónia Wolfganga Amadea Mozarta (1756 – 1791): Symfónia č. 41 C dur Jupiterská, KV 551 a prvá symfónia Gustava Mahlera (1860 – 1911): Symfónia č. 1 D dur, Titan.

Koncert Slovenskej filharmónie, 2017,
James Judd, Slovenská filharmónia,
foto: Peter Brenkus

Na úvod koncertu (píšem o koncerte 27. októbra) zaznela menšia skladba Gustava Mahlera – Blumine. Je to vlastne druhá časť z pôvodne zamýšľanej symfonickej básne G. Mahlera – Titan, inšpirovanej rovnomenným románom Jeana Paula (obľúbeného nemeckého spisovateľa, satirika a humoristu z konca 18. a začiatku 19. storočia, ktorého estetické názory ovplyvnili rad umelcov romantizmu). G. Mahler neskôr ustúpil od idey, skomponovať symfonickú báseň a napísal 5-časťovú symfóniu, ktorá mala premiéru r. 1889 v Budapešti. Sedem rokov po tejto premiére osamostatnil druhú časť symfónie a ponechal ju žiť ako „malú serenádu sentimentálno-vášnivej povahy“ pod názvom Blumine. Táto kratšia skladba bola inšpirovaná neopätovanou láskou Mahlera k sopranistke Johanne Richterovej. Pôvabná romantická hudba Blumine trvá iba 8 minút, ale naznačuje Mahlerov mladistvý sklon k romantickej zasnenosti, piesňovej melodickosti, ale aj zrelé poznanie dôležitých inštrumentačno-náladových kontrastov. Úvodnú myšlienku Mahler zveril sólovej trúbke, v nepokojnom strednom diele ju inštrumentačne bohato rozvíjal – aby tému v závere opäť vrátil do lyrickej atmosféry a k sólovému nástroju. Úvodná skladba bola  účinným, hoci relatívne krátkym úvodom do mozartovsko-mahlerovského koncertu, dielom orchestrálne vybrúseným a s chuťou i vkusom zahratým romantickým dielom v podaní nášho prvého orchestra.

Koncert Slovenskej filharmónie, 2017,
James Judd, Slovenská filharmónia,
foto: Peter Brenkus

Vrcholom Mozartovej symfonickej tvorby je posledná z veľkej symfonickej trojice viedenského génia: Symfónie Es dur, KV 543, nazývanej tiež Labutí spev Mozarta, Symfónie g mol, KV 550, obdarenej pochmúrnou náladou a tragickosťou, ktorá súčasníkom Mozarta „naháňala až hrôzu“ a poslednou Symfóniou C dur, „Jupiterskou“, KV 551, obdarenou nielen energickým charakterom a kontrapunktickým majstrovstvom (v poslednej 4. časti), ale aj spevnosťou a eleganciou, typickými znakmi klasického rukopisu Mozarta. Expresívnosť finále (Allegro molto) však neznamená, že všetky časti tejto symfónie majú znieť v preexponovanej dynamike. Táto koncepcia narúšala kontrastný dojem z jednotlivých úsekov diela, ale aj štýlovosť a dojem z vybrúsene hrajúceho mozartovského orchestra. Ten mal v časoch Mozarta menší počet hráčov a obmedzené možnosti na prehnane šťavnaté a plné frázy, ktoré sme počuli z pódia Slovenskej filharmónie. Vášnivo vyspievané tri úvodné časti symfónie (Allegro vivace – Andante cantabile – Menuetto: Allegretto) vyjadrovali viac-menej expresivitu dirigenta ktorej sa prispôsobila aj Slovenská filharmónia. A tak podľahla veľkým gestám a prežívaniu hudby svojím šéfom a hrala celú symfóniu v plnom zvukovom nasadení. Pritom sa stratila jemná vycibrenosť úsekov v 1. časti (Allegro vivace), spevné motívy v 2. časti (Andante cantabile), zato s nadmerným zdôrazňovaním ostrých zvukových akcentov. Až pôvab Menuettu v 3. časti bol poslucháčskym „vydýchnutím“ v záplave silných tónov – a zdôvodneným očakávaním „jupiterského“ finále. V 4. časti (Allegro molto) bol oprávnený dynamicky vrchol diela. V preplietaní motívov a tém tu Mozart skomponoval pre orchester logické hádanky a rébusy v „sérii“ fugát. Bolo to tvorivé obzretie skladateľa na odkaz majstrov polyfónie + úspešná snaha o transpozíciu sonátovej formy do polyfonického finále. Azda (i keď nielen) pre túto kompozičnú genialitu dostala posledná Mozartova symfónia božský prívlastok „Jupiterská“ – a v dynamike plné oprávnenie na hromy a blesky fortissima.

Koncert Slovenskej filharmónie, 2017,
James Judd,
foto: Peter Brenkus

Z Jamesa Judda má poslucháč dojem energickej, vášnivej povahy, ktorá sa rada ponorí zvlášť do hudby romantikov. Takýmto autorom večera bol Gustav Mahler a jeho „titanská“ Symfónia č. 1 D dur. V nej sa cítil na koncerte bez chýb aj náš orchester. Prejavil obdivuhodný zmysel pre dirigentove veľké, rozšafné pokyny rúk, ale aj jemne načrtnutú pastorálnu náladu Mahlerovej romantickej hudby: raz pomalej (Schleppend), s prírodnými motívmi i ozvenami melodických motívov z Mahlerovho cyklu Piesne potulného tovaryša. Inokedy zasa s dôrazne podčiarknutým rytmom ľudového tanca – ländlera (2. veta – Kräftig bewegt). Začiatok tretej časti tvorí so štvrtou jeden celok: najprv v nálade skarikovaného smútočného pochodu, v ktorých je i náznak paródie na ľudové dychovky. Slávnostnú, ale aj odmeranú hudbu 3. časti (Feierlich und gemessen, ohne zu schleppen) rozžiarila ozvena ďalšej piesne z cyklu Piesní potulného tovaryša (Die zwei blauen Augen von meinen Schatz). Hudba Mahlerových symfónií povznáša, unáša, ale aj dáva otázky o existencii jedinca, ale aj o absolútnej kráse, ktorú dostávajú Boží vyvolenci (Mahler ku ním patril), aby spravili náš život poetickým, nielen živočíšnym. Záver symfónie je pre Mahlera väčšinou výkrikom zúfalstva, pochybností a otázok – aby napokon aj v hudbe zvíťazil život a zaznela apoteóza na existenciu ľudského bytia. Búrlivým pohybom (stürmisch bewegt) dochádza skladateľ k duševnému vykúpeniu. Hudbu finále podčiarkuje fanfárami, ktoré svojím zlatým tónom prinášajú poslucháčovi oslavu a katarziu.

Koncert Slovenskej filharmónie, 2017,
James Judd, Slovenská filharmónia,
foto: Peter Brenkus

Symfónia Titan, inšpirovaná možno viac starogréckou mytológiou, než romantickým románom Jeana Paula, bola v podaní Slovenskej filharmónie a jej neobyčajne energického, v závere priam extaticky pôsobiaceho Jamesa Judda, vyvrcholením koncertu v tento večer strhujúco hrajúcej Slovenskej filharmónie. Všetky sekcie orchestra – nielen v závere dominantné lesné rohy a ďalšie vyladene hrajúce dychové nástroje, ale aj sláčiky v novom rozsadení, s koncertným majstrom Jozefom Horváthom, si vyslúžili standing ovations za „prvého“ Mahlera s novým šéfdirigentom. Za nahrávku Mahlerovej Symfónie č. 1 napokon získal James Judd Zlatú medailu francúzskeho vydavateľstva Diapason i ocenenie spoločnosti Toblacher Komponierhäuschen za najlepšiu nahrávku roka – a tak teba dúfať, že so Slovenskou filharmóniou uvedie aj ďalšie symfónie Gustava Mahlera.

Autor: Terézia Ursínyová

písané z koncertu 27. 10. 2017

Otvárací koncert Slovenskej filharmónie sezóny 2017/2018
26. a 27. októbra 2017

Slovenská filharmónia
James Judd dirigent
Gustav Mahler: Blumine
Wolfgang Amadeus Mozart: Symfónia č. 41 C dur Jupiterská, KV 551
Gustav Mahler: Symfónia č. 1 D dur, Titan

www.filharmonia.sk

email

About Author

Terézia Ursínyová

muzikologička, hudobná kritička a publicistka

Leave A Reply