Dnes je: streda, 23. 8. 2017, meniny má: Tichomír , zajtra: Filip

Posledný tenore di grazia?

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Aj medzi fanúšikmi opery je oveľa menej známy ako Caruso, Pertile, Gigli, Lauri Volpi a o generácii tenoristov narodených po roku 1910 resp. 1920 (Monaco, Stefano, Bergonzi, Corelli, Tucker, Bjoerling) ani nehovoriac. A predsa odborníci, ktorí sa zaoberajú históriou operného spevu, ho v rebríčku tenorových hviezd kladú neobyčajne vysoko. Raffaele Attilio Amedeo Schipa známy ako Tito Schipa sa narodil 27. 12. 1888 v Lecce a zomrel 16. 12. 1965 v New Yorku.

V roku 1902 po vstupe do kňažského seminára sa začal venovať aj kompozícii a spevu a vokálne štúdia ukončil v Miláne. Debutoval v menej významnom divadle vo Vercelli ako 21-ročný v roku 1910 vo Verdiho Traviate. Úloha Alfreda spolu s Vojvodom z Mantovy a Fentonom z Falstaffa boli jeho jedinými verdiovskými kreáciami. Spočiatku sa zdalo, že by mohol interpretovať aj širší repertoár. Napríklad v roku 1914 spieval v Neapole Cavaradossiho a dnes sa nám zdá až ťažko uveriteľné, že v prvých rokoch kariéry spieval aj Maurizia z Adriany Lecouvreur, Mila z Leoncavallovej Zazy, Turidda, Lorisa z Fedory, Pinkertona atď. No čoskoro vedel zvážiť svoje limity a začal sa špecializovať na výsostne lyrický repertoár taliansky a francúzsky, z ktorého vybočil len výnimočne (Vladimír z Kniežaťa Igora). Massenetovho Des Grieuxa spieval už v 1918 v Madride a potom mnoho krát či už v taliančine alebo francúzštine, pričom jeho vrcholným číslom nebolo dramatickejšie Fuyez, douce image, ale lyrická En fermant les yeux je vois a jednou z jeho najlepších úloh bol Werther. Podrobne rozoberá interpretáciu tejto úlohy Rodolfo Celletti, ktorý hovorí o francúzskom a talianskom spôsobe prístupu k partu bez ohľadu na to, v akom jazyku je spievaná. Normu pre interpretáciu alla francese dal veľký francúzsky tenorista Goerges Thill a v jeho stopách potom išli veľkí tenoristi od päťdesiatych rokov minulého a tenoristi nášho storočia od Bergonziho po Kauffmana. Títo chápali Werthera ako rozorvanú dušu, a preto zdôrazňovali vo vokálnom parte aj roviny dramatické. Taliansky spôsob interpretácie presadzoval práve Tito Schipa, ktorého Werther bol sentimentálny, bolestínsky, čiže v rovine vokálnej výsostne jemný a lyrický s nádherným mezzavoce v závere oboch slôh veľkej árie (fráza io soffio del april resp. s souffle du pritemps). K ďalším parádnym úlohám speváka patril Rossiniho Almaviva s nádherne zaspievaným ariosom Se il mio nome, Nemorinova Una furtiva lacrima, v ktorej na rozdiel od Gigliho, ktorý predposledný tón „zavalí“, ho zaspieval krásnym ako vzduch plynúcim mezzavoce. Z mladej talianskej školy Schipa rád spieval hlavne Ruggiera v Lastovičke, a to na svetovej premiére opery v Monte Carlo (1917), Federica v Arlezánke, ktorého plač kreoval v súlade so svojím naturelom ako ozajstnú bôľnu spoveď a Fritza z Mascagniho druhej opery. Ak si vypočujete jeho nahrávku tzv. čerešňového duetu s Mafaldou Favero (1936), v jeho závere kladie tón za tónom ozajstným „starým“ belcantom, akoby spieval Elvina z Námesačnej. (tutto tace…). Lahodnosť jeho tvorenia tónu a bezproblémové pohybovanie sa jeho hlasu vo vysokej polohe v nahrávke z roku 1936 ostro kontrastuje so spôsobom, ako tento záver zvláda skvelý „výškar“ Gianni Raimondi. Je to, ako keby ste porovnali urodzeného šľachtica s plebejcom.

Tito Schipa, Prima voce

Svoje najlepšie roky trávil Schipa v USA, odkiaľ si pravda odskakoval aj na veľké európske javiská. V rokoch 1919-32 bol členom Chicagskej opernej spoločnosti, potom na tri roky nahradil Benjamina Gigliho v MET. V La Scale a v Ríme sa objavoval do roku 1949, v Teatro Colón v Buenos Aires (kde spieval ešte ako mládenec) sa naposledy objavil v roku 1954. Jeho posledným divadelným vystúpením bol stvárnenie Nemorina v Bari v roku 1955, po čom ešte podnikol koncertné turné do Maďarska a ZSSR. Pre gramospoločnosti nahrával od roku 1913, jediným operným kompletom, v ktorom ho môžeme počuť je Don Pasquale nasnímaný v roku 1932.V otcovom domácom gramoalbume sme mali jeho brilantnú nahrávku Arlecchina z Komediantov. Veľmi rád spieval na koncertoch neapolské canzonetty a španielske tangá a na sklonku umeleckej dráhy sa pokúšal aj o dirigovanie. Ako vokálny pedagóg sa uplatnil v Budapešti a New Yorku. Medzi rokmi 1930 a 1950 natočil viacero filmov (z tzv. série bielych telefónov), z ktorých azda najúspešnejší bol film Vivere s piesňami od populárneho Cesare Andrea Bixia (1937). Ako veľa umelcov činných v prvej polovici minulého storočia ani Schipa neušiel obvineniam zo sympatií najprv k Mussoliniho fašizmu a po návšteve ZSSR (1957) ho talianska rozviedka dokonca považovala za ruského špióna.

Prejdime ešte k spomínaným spevákovým limitom, ktoré sú pravdepodobne príčinou jeho menšej popularity v širokej verejnosti, ktorá zbožňuje interpretov Cavaradossiho, Manrica, Josého. Jeho hlasový fond bol limitovaný v objeme tónu, ale aj v rozsahu. Mal ešte skvelé b2, ale vyšším tónom sa vyhýbal a po roku 1935 si napríklad Ossianove verše z Werthera nechával transponovať o poltón nižšie používajúc verziu, ktorú Massenet upravil pre skvelého barytonistu Mattia Batistiniho. Nie každému musel konvenovať aj farbou hlasu, ktorá pôsobila trocha zastrene.

Tito Schipa, (1888 - 1965)

Tito Schipa,
(1888 – 1965)

Bol Schipa naozaj posledným tenoristom di grazia? Ak vezmeme do úvahy, že kategória tenore di grazia sa väčšinou chápe ako synonymum kategórie tenore leggero, tak potom určite nie. Tenoristi s ľahučkým, svetlo sfarbeným tónom a schopnosťou ozdobného spevu existovali aj po ňom. V časoch mojej mladosti to boli napríklad Nicola Monti, Luigi Alva, Agostino Lazzari, alebo Celletim mimoriadne cenený Cesare Valetti a v prvej fáze svojej kariéry aj Feruccio Tagliavini. V porovnaní so Schipom im však chýbala práve gracióznosť a rafinovanosť prejavu, jeho priam duchovný rozmer. Ak by sme mali niekomu predsa len priznať právo považovať sa za Schipovho dediča, potom tu zostávajú len dve mená: Alfredo Kraus a Juan Diego Flórez. Prvý z nich prekonal svoj vzor vo zvládnutí extrémne vysokej polohy a vyrovnal sa mu v dokonalom legátovom speve, no jeho prejav bol menej emotívny, takže kritik Majer v časopise Discoteque tvrdí, že Krausov Werther je len tieňom Schipovho Werthera. Flórez je zasa na rozdiel od Schipu exemplárnym príkladom virtuózneho ozdobného spevu (ale prirodzene je skvelý aj pri speve kantabilnom), ktorý uplatňuje najmä v rossiniovskom repertoári a za Rossiniho života by ho nazvali tenorino. V časoch Schipovej kariéry sa z Rossiniho uvádzali takmer len Barbier, Talianka v Alžíri a Popoluška a doménou Schipu bola nie virtuozita s množstvom vokálnych ozdôb ale elegický, melancholický, prísne viazaný spev hlasom ideálne postavenom na dychu, vďaka ktorému aj jeho v objeme skromnejší tón mal krásnu „špičku“. Schipov spev to bolo „dolce cantare che nell´anima si sente (sladké spievanie, ktoré pôsobí na dušu). Jeho hlas stúpal bez toho, že by sa menila farba tónov a spevák stále dbal na udržaní melodickej vláčnosti a istej umiernenosti vo výraze. Jeho spev bol v ideálnych prípadoch ozajstným „lamento“ zbaveným akejkoľvek väzby na triviálnu realitu sveta, v ktorom sa interpretovaná postava (ale aj my ako poslucháči) pohybuje. Možno aj preto Schipov spev dnes oslovuje tak málo poslucháčov vrátane zanietených priaznivcov operného spevu. Sme príliš pohrúžení v realite, viac dáme na vonkajškový efekt než na vnútornú krásu.

Autor: Vladimír Blaho

video

email

About Author

Leave A Reply