Dnes je: piatok, 15. 12. 2017, meniny má: Ivica , zajtra: Albína

Pražský Maškarný bál je inscenačným fiaskom

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Bezmála päťdesiat rokov delilo pražskú „Zlatú kaplnku“ od ostatnej premiéry Maškarného bálu Giuseppe Verdiho, uvedeného vo vtedy bežnom českom preklade. To ale neznamená, že s významným dielom skladateľovej strednej periódy sa Praha polstoročie nestretla. Nehral sa však pod hlavičkou Národného divadla, ale v tom čase (1993) striktne oddelenej Štátnej opery, vedenej Karlom Drgáčom. To už boli zaužívané talianske originály a v prípade Maškarného bálu išlo aj k osvojeniu si tzv. švédskej verzie. Zhodou okolností, vtedy tiež boli aktuálne protesty zboristov Štátnej opery, ktoré sa nedávno v Národnom divadle zopakovali. V roku 2001 bola inscenácia švédskeho režiséra Cleasa Fellboma obnovená a z pražských plagátov zmizla pred dvanástimi rokmi.

Pokiaľ máme na zreteli tvorbu Giuseppe Verdiho, v dramaturgii oboch národných divadiel, pražského aj bratislavského, možno pozorovať príbuzné predsudky voči ranej tvorivej perióde skladateľa. Z nej sú, na škodu veci, akceptovaní len NabuccoMacbeth. Ale to je iná téma. Maškarný bál (premiéry 5. a 7. októbra 2017) zverilo vedenie divadla do rúk mladého českého režiséra Dominika Beneša, ktorý si ako výtvarníka scény a kostýmov prizval Marka Cpina. Zjavne ich ambíciou bolo ponúknuť moderné operné divadlo, čo sa občas vo svete invenčným tímom inscenátorov podarí aj v romantickom repertoári. Žiaľ, čerstvý projekt stroskotal na celej čiare. Dôvodov môže byť viacero, záleží od nastaveného uhla pohľadu. Nazdávam sa, že tým kardinálnym je ignorovanie hudobnej poetiky na strane jednej a na druhej, popieranie elementárnej logiky libreta. Keď si divák prečíta bulletin, kde sú okrem kompletného textového prekladu konkretizované dejiská jednotlivých obrazov, porovná ho s verbálnym i elektronickým avízom režiséra a navyše, pozoruje dianie na javisku, otvoria sa mi tri rozdielne príbehy. Dominik Beneš neponúkol žiaden zmysluplný výklad, žiadnu alternatívu „tradície“ a naopak, zamotal sa do ilustratívnych barličiek. Celá tá zmes schválností skončila v revuálnej, až odporne nevkusnej záverečnej scéne s blikajúcim nápisom „desiderio“ (túžba).

G. Verdi: Maškarný bál, Národné divadlo Praha, 2017,
foto: Patrik Borecký

Prvý obraz s takmer prázdnou sivastou uzavretou scénou, kde sochy evokovali záľuby kráľa a ľavá bočná stena bola prístupovou, ešte dával určité nádeje. No keď sa ten istý priestor farebne zmenil na Ulricinu veštiareň, spustili sa nariasené sýtočervené závesy, z útrob javiska sálal dym, dotlačili naň žiarovkami vysvietené kolieskové toaletné stolíky a samotná Ulrika v čiernom sa objavila s pripnutými obrovskými krídlami na chrbte, už sme sa dostali do sféry sci-fi. Nezmyselné posúvanie stolčekov, lezenie Gustava po nich, bol ďalší neklamný dôkaz režisérovej bezradnosti. Do druhého dejstva sa prechádza bez pauzy a dúpä veštkyne sa mení na polnočné popravisko. Inscenátorom k tomu postačia rozvešané odevy na spustených slučkách. Zo stolčekov vyhadzuje vzrušená Amelia akési čierne papieriky. Azda popol? Nič ale nenasvedčuje, že sme na osudovom mieste a že práve odbíja polnoc. Nuž a keď sem príde Amelia v bielych šatách, to už je hádam aj dôvod na nemiestny úsmev. Vrcholom tohto obrazu s úplne chýbajúcou atmosférou, ktorú hudba priam vnucuje a réžia ju nezačuje, je „zatajovanie“ Ameliinej identity (ani len závojom) pri príchode jej manžela, ktorý ju má sprevádzať do mesta. Režisérovo nezvládnutie témy sa ani v druhej polovici večera nemení. Renatovu pracovňu vystrieda rodinná spálňa, okrem manželského lôžka nechýba ani detská postieľka a aby sa trocha hralo na city, objaví sa aj bábätko. Zabalené v perinke je priamym účastníkom aktu losovania pomstiteľa a neskoršieho likvidátora jeho otca. Pohrá sa s ním dokonca aj Oscar, len čo si poskáče po posteli. Posledným klincom do rakvy Maškarného bálu á la Beneš & Cpin je záverečný obraz. Z Oscara, pážaťa v domine, stáva zrazu dáma (žeby to bolo jeho maskovanie?), okrídlená čierna Ulrica z pozadia sleduje triumf svojej veštby a na javisku sa odohráva bujará kabaretná veselica. Tu už nie sme ďaleko od persifláže. Iba orchester sa snaží hrať Verdiho a zmätení sólisti vo svojich herecky bezradných, patetickými gestami vyzbrojených kreáciách a v nepodarených kostýmoch, musia spievať predpísané noty.

Za dirigentským pultom stál hudobný riaditeľ súboru Jaroslav Kyzlink. Považovať ho za verdiovského špecialistu by bolo nadsadené, je skôr typom univerzálneho dirigenta, bez vyhranených preferencií. Či vlastnosť, ktorá ho inak ctí, sa v tomto prípade premietla do pridanej hodnoty, o tom už možno pochybovať. Kyzlink je nesporne zručný a muzikálny umelec, ktorý vie dýchať so spevákmi, no na druhej strane nepreniká partitúre celkom na dreň. Fakt, že volil kontrastné tempá, že dokázal vygradovať dramatické plochy a uvoľniť tempo v kantabilných a lyrickejších pasážach mu uprieť nemožno, no na výrazové nuansy už jeho koncepcia taká bohatá nebola. Navyše, v presnosti súhry v ansámbloch (no nielen v nich), boli badateľné rezervy.

G. Verdi: Maškarný bál, Nádorné divadlo Praha, 2017,
Michal Lehotský (Gustáv III.), Marie Fajtová (Oscar),
foto: Patrik Borecký

Sólistické obsadenie ústredného tria postáv bolo síce medzinárodné, no treba priznať, že parametre prestížnejších európskych domov (kam by mali siahať ambície českej metropoly) nedosiahlo. Rodáčka z Južného Osetska Veronika Dzhioeva, ktorú pražské publikum pozná z titulnej postavy Čajkovského Jolanty, stvárnila Ameliu. Má sýty, najmä v stredoch a hĺbke tmavšie sfarbený dramatický soprán, vníma princípy talianskeho frázovania, no jej zjavným hendikepom je technické zvládnutie výšok. Niekde sa jej podarilo problém zamaskovať (v lyrickejšie poňatej árii Morrò, ma prima in grazia), inde však okatejšie limitoval jej výkon. Michal Lehotský je častým hosťom pražských scén a k role Gustava III. sa vlastne vrátil po rokoch od jej stvárnenia v bratislavskej inscenácii, ktorá po nedlhom živote zišla z repertoáru pred desiatimi rokmi. Ani jemu zjavnú afinitu k štýlovému uchopeniu talianskemu repertoáru nemožno uprieť. Má veľmi bezpečnú techniku, najmä dychovú, takže vie tvoriť veľké frázy a držané tóny. Jeho spinto tenor znie bez dier v každej polohe, no aj napriek tomu mu chýba plynulejšia línia. Možno je to tým, že niektoré tóny príliš kryje a ďalšie vzápätí otvára. Maďarský Rumun Michele Kalmandy je aprobovaným predstaviteľom dramatických verdiovských postáv (Renata stvárnil počas éry Petra Dvorského aj v Košiciach), no v súčasnosti už na jeho hlase badať známky opotrebovanosti. Vysoká poloha síce nebývala jeho doménou, dnes ju však zjavne forsíruje. Inak ale materiál je to farebný, tmavý, objemný a spieva s veľkým dramatickým nasadením.

G. Verdi: Maškarný bál, Národné divadlo Praha, 2017,
Michele Kalmandy (Renato Anckarström), Veronika Dzhioeva (Amelia),
foto: Patrik Borecký

G. Verdi: Maškarný bál, Národné divadlo Praha, 2017,
Marie Fajtová (Oscar), Michele Kalmandy (Renato Anckarström),
foto: Patrik Borecký

Ďalšie postavy nenašli optimálnych predstaviteľov. Viac som očakával od Marie Fajtovej (Oscar), ktorej hlas sa v nižšej polohe takmer vôbec neniesol a vo výške mohol poskytnúť viac jasavého lesku. Veronika Hajnová ako Ulrica ostala dlžná v celom rozsahu (hĺbky bez rezonancie, tvrdé výšky) a bola vysloveným omylom v obsadení. Tam, kde mali hlasy sprisahancov znieť desivou intenzitou, ozývali sa nesmelé lyrické basy Romana Vocela (Horn) a Pavla Švingra (Ribbing). Iba Jiří Brückler bol luxusne obsadeným Cristianom.

G. Verdi: Maškarný bál, Národné divadlo Praha, 2017,
Veronika Hajnová (Ulrica Arvidson),
foto: Patrik Borecký

Pražania majú rovnaké šťastie ako Bratislavčania. Ich premiérové publikum je totiž lojálne a toleruje aj také počiny, ktoré by v zahraničí vyvolávali orkány bučania. Aj premiérová klaňačka inscenačného tímu vyviazla bez masovejších protestov. Ozývalo sa síce aj ojedinelé bú, no to sa predsa v „slušnej“ spoločnosti nenosí. Ani u našich susedov, ani keď je to namieste.

Autor: Pavel Unger

písané z premiéry 5. 10. 2017

Giuseppe Verdi: Maškarný ples
(Un ballo in maschera)
Národné divadlo Praha
premiéry 5. a 7. októbra 2017

inscenačný tím

Hudobné naštudovanie: Jaroslav Kyzlink
Dirigenti: Jan Chalupecký, Jaroslav Kyzlink
Réžia: Dominik Beneš
Scéna a kostýmy: Marek Cpin
Zbormajster: Pavel Vaněk
Pohybová spolupráca: Béla Kéri Nagy
Dramaturgia: Beno Blachut

osoby a obsadenie

Gustáv III.: Peter Berger, Michal Lehotský
Renato Anckarström: Svatopluk Sem, Michele Kalmandy
Amelia: Anda-Louise Bogza, Veronika Dzhioeva, Maria Kobielska
Oscar: Marie Fajtová, Yukiko Kinjo
Ulrica Arvidson: Veronika Hajnová, Eliška Weissová
Christian: Jiří Brückler, Jiří Hájek
Gróf Horn: Oleg Korotkov, Roman Vocel
Gróf Ribbing: Zdeněk Plech, Pavel Švingr
Sudca: Vladimír Doležal, Jan Markvart

Spoluúčinkuje a Orchester a Zbor Národného divadla Praha

www.narodni-divadlo.cz

video

email

About Author

Leave A Reply