Dnes je: sobota, 23. 6. 2018, meniny má: Sidónia, zajtra: Ján

Prima le parole?

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Mozartov výrok Prima la musica, poi le parole (najprv hudba, potom text) znejú veľmi aktuálne v dnešných časoch, kedy sa vedú pomerne ostré polemiky medzi stúpencami inscenačných tradícií (alebo konzervatívnymi divákmi, dirigentmi a opernými kritikmi) a medzi modernistami (stúpencami tzv. režisérskeho divadla). Nové slovo do tejto diskusie priniesli v týchto dňoch dva články – príspevok bratislavského režiséra Martina Bendíka v Hudobnom živote 3/2018 (v glose ,,Cesta do pekel“ alebo poprosil by som trochu menej arogancie…) a košického kritika Jána Rácza v Literárnom týždenníku 11-12/2018 (v článku Čosi o recenziách a analýzach).

Podobne ako je to aj v politickej publicistike aj tu nájdeme v ich príspevkoch názory síce subjektívne, no s ktorými sa dá stotožniť, no zároveň aj tvrdenia, s ktorými sa dá viac či menej polemizovať. Nechcem pri tom tajiť (ostatne čitatelia mojich operných recenzií si o tom mohli vytvoriť svoj vlastný názor), že patrím skôr ku konzervatívnejšiemu krídlu opernej kritiky, hoci niektoré „režisérske“ inscenácie som hodnotil pozitívne. Pozrime sa teda na argumenty oboch spomínaných príspevkov.

Režisér Martin Bendík sa ku svojej úvahe odrazil od knižnej publikácie s názvom Sbírka názorů na současné inscenování oper – Cesta do pekel, ktorú v Českej republike vydala štrnásťčlenná skupina „konzervatívcov“ chápajúca moderné trendy inscenovania opier ako slepú uličku. Nie je prekvapením, že medzi nimi prevládajú dirigenti, no možno najhorlivejším kritikom moderných tendencií je režisér Václav Věžník. Je paradoxné, že pred päťdesiatimi rokmi istý kritik o jeho režijnej metóde napísal, že dokáže aj konvenčné operné príbehy režírovať nekonvenčne. Osobnou skúsenosťou (z roku 1970) to môžem potvrdiť príkladom jeho brnenskej inscenácie Mascagniho Sedliackej cti, ktorú preniesol do súčasnosti, takže na javisku sme mohli sledovať sicílskych sedliakov čítajúcich noviny alebo voziacich sa na bicykloch. Čo sa od tých čias zmenilo? Režisér alebo spôsoby inscenovania opier? Možno že oboje, je len otázne, či k vyššej kvalite. Obaja kritici tradicionalistov zhodne konštatujú, že argumentácia o rešpektovaní autorových zámerov sa dnes nedá identifikovať. Môže to platiť na každé konkrétne dielo, no vo všeobecnosti o obrovskej väčšine operných skladateľov (ktorých autorstvo na rozdiel od libretistov je primárne) sa dá povedať, že ich zámerom bolo napísať dobrú hudbu a vďačné spevácke party, a tým si získať priazeň operného publika. Zámery ohľadom myšlienkového vyznenia ich diel určite nemali a navyše v tom čase (do 20. storočia) ozajstná operná réžia ani neexistovala. Richard Strauss určite svojím Gavalierom s ružou nechcel poukázať na morálku tereziánskej Viedne, ani Čajkovskij svojím Eugenom Oneginom neútočil na samoderžavie či nebojoval za ženskú emancipáciu. Jednoducho opera na 99% neplnila spoločensko (či morálne) kritickú funkciu, ktorú jej vštepuje režisérske operné divadlo. Isteže, opera tak ako každé umenie by mala svojho adresáta kultivovať a aktivizovať, no malo by sa to diať viacnásobne sprostredkovanie a nie polopatisticky. A pritom k dobrej opernej réžii stačí tak málo, ako nám to demonštrovali výborní režiséri prvých desaťročí druhej polovice minulého storočia. Tí dokázali prinúť hercov aj hrať a vedeli dôsledne budovať vzťahy medzi postavami bez toho, že by „kúzlili“ s libretom.

Sbírka názorů na současné inscenování oper,
obálka knihy

Operný režisérizmus (ktorý zaiste môže byť samoúčelný, ale v niektorých prípadoch aj podnetný) sa však dopúšťa dvoch vecí, ktoré prirodzene iritujú stúpencov tradične chápanej opery. Predovšetkým mení zaužívanú hierarchiu inscenačných zložiek, v ktorej sa hudobné naštudovanie dostáva na druhú koľaj. V časoch, kedy s výnimkou menšej skupiny „skalných“ je väčšina operného publika hudobne menej pripravená než v minulosti, sa v moderných inscenáciách divák natoľko atakuje vizuálnymi, často málo čitateľnými dojmami, že na sústredené sledovanie hudby mu už nestačia jeho percepčné schopnosti. Ako naznačuje autor článku v Literárnom týždenníku, platiť by malo (a k tomu sa súčasná prax blíži) prima le parole. Paradoxne k tomu mnohí režiséri chápajúci operu prednostne ako divadlo na text libreta zvysoka kašlú. Potom sa ocitáme v situácii, že to, čo vidíme na javisku a čo počujeme (spievaný text) je v príkrom rozpore.

Autori oboch článkov sa kriticky vyjadrujú k postojom slovenskej opernej kritiky. Konkrétne Rácz sa pritom inšpiruje analýzou 17 rokov starej recenzie Pavla Ungera, v ktorej pri hodnotení bratislavskej inscenácie Verdiho Lujzy Millerovej venuje podstatne viac priestoru hudobnému naštudovaniu než divadelnej podobe inscenácie. K tomu treba dodať, že na Slovensku (a nielen tu) sa opernej kritike venovali vždy hlavne hudobne orientovaní kritici (a to od legendárneho Ivana Ballu v časoch Nedbalovcov po Igora Vajdu alebo Teréziu Ursínyovú v posledných desaťročiach). Netvrdím, že je to celkom ideálne riešenie, a preto si treba opernú recenzentskú činnosť teatrológov (Ladislava Čavojského či Jaroslava Blaha) vážiť. Ak sa do roku 1969 zásadnejšie hodnotenia objavovali u nás v časopise Slovenské divadlo (pravda čiastočne aj v Slovenskej hudbe), od vzniku Hudobného života sa ťažisko reflexie opery prenieslo do tohto hudobného periodika. Aj tak ale v súvislosti s narastaním významu (ozajstného či fiktívneho) divadelnej zložky opernej inscenácie nájdeme aj v tomto časopise recenzie, ktoré réžii so scénografiou venujú viac priestoru než dirigentovi a spevákom.

Skutočným problémom režisérskeho operného divadla nie je ani tak prenášanie operných príbehov do súčasnosti (ktoré v mechanickom chápaní odsudzuje aj Rácz), ale snaha robiť z opery tribúnu ideí pri dielach, ktoré nijakú ideu (okrem príbehu) neobsahujú a čo je symptomatické, snažia sa z opery urobiť tribúnu obaja za lepší život kritikou konzumizmu, brutality, nemorálnosti a ďalších reálne existujúcich problémov dnešného sveta. Väčšinou však zostávajú len pri estetike hnusu, ktorá publikum neburcuje k náprave súčasného stavu spoločnosti, ale skôr ho len posilňuje k rezignácii. Odmietanie tejto ideologizácie opery nemá nič spoločné s nedostatkom fantázie tradičného publika alebo konzervatívnej kritiky.

R. Strauss: Salome, Opera SND, 2014,
Jolana Fogašová (Salome), Tomáš Juhás (Narraboth),
foto: Jozef Barinka

J. F. Halévy: Židovka, Opera SND, 2017,
Ľubica Vargicová (Eudoxie), Roberto Saccà (Éléazar),
foto: Jozef Barinka

Bendík vyčíta slovenským kritikom, že bratislavské inscenácie Salome alebo Šperkov Madony hodnotili lepšie ako Konwitschného Židovku. Tu si zasa treba ujasniť, že nie každé operné dielo poskytuje rovnaké možnosti aktualizácie alebo ucelenej myšlienkovej výpovede. Zároveň ale nemôžem súhlasiť s nekritickým obdivom ku všetkým bratislavským inscenáciám kontroverzného režiséra, v ktorých až priveľmi často opakuje svoje obľúbené nápady. Na druhej strane mu nemožno uprieť poctivú snahu o dôsledné prečítanie operných príbehov a o ich aktualizáciu. Jeho (no nielen jeho) problémom je, že jeho výklad niekedy naozaj nerešpektuje hudbu. Nejde mi o zle formulovanú námietku rešpektovania zámerov autora opery, ale skôr o to, že ak skladateľ končí operu triumfálnou hudbou, nemôže javiskový tvar hovoriť o čomsi inom. Ak Smetanov zbor spieva Dobrá vec sa podarila, verná láska zvíťazila, režisér si nemôže dovoliť ukázať zároveň samovraždu sklamaného Vaška. Rovnako je nezmyselné ak dnes Bizetova Carmen na talianskom javisku zastrelí dona Josého, alebo keď sa dráma rodovej sicílsky chápanej cti odohráva v promiskuitnom Hollywoode. Stúpenci moderného inscenovania opery asi budú namietať, že ide o excesy a nie o hlavný prúd v dnešnej opernej réžii. Aj keď nedisponujem presnými štatistikami, z recenzií u nás i v zahraničí vyplýva pravý opak. Takže citujúc článok z politickej publicistiky vyzývam: „revolucionári hamujte!“

Autor: Vladimír Blaho


Ak vás tento článok zaujal a chceli by ste byť informovaní o novinkách na webe Opera Slovakia, prihláste sa na odber pravidelného týždenného newslettera.

email
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.
Zdieľajte tento článok alebo komentujte:
  •  
  • 59
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  

O autorovi

Vladimír Blaho

operný kritik a publicista

Zanechajte komentár