Dnes je: sobota, 23. 9. 2017, meniny má: Zdenka , zajtra: Ľubor

Pripomíname si v septembri (2017)

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Prinášame vám prehľad septembrových výročí štyroch umeleckých osobností nášho hudobného operného života, ktorí už nie sú medzi nami – Márie Svobodovej, Rudolfa Petráka, Jána Hadrabu a Jaroslava Jaroša. Prehľad pripravila dokumentaristka Elena Blahová-Martišová.

Dňa 2. septembra uplynie tridsať rokov od úmrtia herečky a operetnej speváčky českého pôvodu Márie Svobodovej (narodila sa 10. mája 1911 v Kladne, zomrela v Bratislave), pôsobiacej na viacerých divadelných scénach na Slovensku.

Mária Svobodová (1911 – 1987),
foto: Archív DÚ

Mária Svobodová po ukončení meštianskej školy v Kladne (1925) študovala na baletnej škole Marty Aubrechtovej v Prahe (1925 – 1927). V roku 1927 začínala v Mestskom divadle v Kladne, pokračovala v pražských divadlách Uránia (1927 – 1929), Rokoko (1929 – 1930) a Malá opereta (1931 – 1935). V rokoch 1935 – 1939 bola členkou operetného súboru Stredoslovenského divadla Márie Novákovej-Rosenkranzovej, 1939 – 1940 Slovenského národného divadla, 1940 – 1945 Slovenského ľudového divadla v Nitre, 1945 – 1946 Slovenského divadla v Prešove, 1946 – 1955 Novej scény v Bratislave, 1955 – 1959 Dedinského divadla, 1959 – 1969 Krajového divadla v Nitre.

Na začiatku svojej umeleckej dráhy účinkovala Mária Svobodová ako tanečnica v divadle v Kladne a v hudobno-zábavných divadlách v Prahe. Prevažnú časť svojej profesionálnej činnosti však venovala slovenskému divadelníctvu. V roku 1935 začínala v zájazdovom profesionálnom divadle Márie Novákovej-Rosenkranzovej, po jeho zaniknutí bola krátko členkou zboru spevohry Slovenského národného divadla, kde stvárnila menšiu postavu Jozefky vo Viplerovej operete Dve srdcia na predaj (1939). Najviac príležitostí dostala Svobodová v Slovenskom ľudovom divadle v Nitre, tu naštudovala široký repertoár v pôvodných operetách slovenských a svetových skladateľov. Účinkovala vo všetkých operetách Gejzu Dusíka: Helena (Pod cudzou vlajkou, 1940), Jeanetta (Modrá ruža, 1941), Saša (Keď rozkvitne nový máj, 1941), Rosette (Turecký tabak, 1941), Zuzka (Osudný valčík, 1943). V jedinej operete Ladislava Holoubka Báčik z Ameriky (na libreto Alexandra Vidnera, 1940) stvárnila Kláru, v pôvodných hrách so spevmi slovenského dirigenta českého pôvodu Františka Schramma Miss Marry Hiltonovú (Žltá orchidea, 1941), Marku (Strieborné krídla, 1941), Malú (On a jeho cisár, 1941) a Dolfinku (Dolfinka, 1944). V operete Jána Móryho Slečna vdova (1942) vytvorila postavu Evelíny a v Slezákovom Kráľovskom dobrodružstve (1945) Annu Kláru. Naštudovala aj postavy v klasických operetách Franza Lehára: Mi (Zem úsmevov, 1940), Valencia (Veselá vdova, 1941, 1943), Jolán (Cigánska láska, 1942), Julietta Fermontová (Gróf z Luxemburgu, 1943), Maša (Cárovič, 1944); Jane (Friml: Rose Marie, 1940), Wanda Kwasinskaja (Nedbal: Poľská krv, 1941), Hedička (Berté-Schubert: Dom u troch dievčatiek, 1942).

V postavách operetného a spevoherného repertoáru uplatnila Mária Svobodová svoje skúsenosti tanečnice i herecké danosti, ktoré ju napokon priviedli do činoherných súborov. Viaceré činoherné kreácie vytvorila v prešovskom Slovenskom divadle, najvýraznejšou bola Agafia Tichonovna v hudobnej komédii Gogoľovej Ženby (1946) s hudbou Aloisa Jiránka. V roku 1946 prišla do novozaloženého súboru Novej scény Národného divadla, kde účinkovala v spevoherných i činoherných inscenáciách. Zo spevoherných postáv naštudovala o. i. Duňašku (N. V. Gogoľ – A. Jiránek: Ženba, 1946, Naďu Pontbrissonovú (Alexander Steinbrecher: Krajčír na zámku, 1947), Jenny (Kurt Weil-Bertolt Brecht: Žobrácka opera, 1947), Kláru (Jiři Voskovec – Jan Werich: Slamenný klobúk, 1947), Denisu (Hervé: Mamzelle Nitouche, 1947), Maru (Paul Schurek: Ulica spieva, 1948), Hlásničku (Božena Němcová – Miloš Smatek: Divá Bára, 1949), Dorotku (J. K. Tyl – Josef Vašata: Strakonický gajdoš, 1950), Karolínu (Alois Jirásek – Jaroslav Křička: Poľovačka v Záhoranoch, 1950), Eržu (E. Székely – G. Hámos: Zlatá hviezda, 1951), Monu (Isaak Dunajevskij: Voľný vietor, 1951), Máriu Čellovú (H.Berté – F. Schubert: Dom U troch dievčatiek, 1954). V činohre sa uplatnila ako Izabela (P. Calderón de la Barca: Komédia bez groša, 1947), Jacqueé (Ilja Erenburg: Lev na námestí, 1949), Dorothy (Boris Lavreňov: Hlas Ameriky, 1951). Na Novej scéne vytvorila Svobodová aj celý rad menších postáv naiviek, dievčat a mladých žien a charakterových úloh v spevohre i činohre. V Dedinskom divadle (1955 – 1959) dospela k charakterovým postavám, ktoré realisticky prepracúvala až do detailov. V Nitre patrila k vrcholným prejavom jej hereckého umenia postava Lavínie Hubbardovej v inscenácii hry Lillian Hellmannovej Z druhej strany pralesa (1960) v naštudovaní režiséra Pavla Haspru.

Dňa 3. septembra si pripomenieme sté výročie narodenia tenoristu Rudolfa Petráka (narodil sa v Sučanoch, okr. Martin, zomrel 3. marca 1972 v meste Greenwich, Connecticat, Spojené štáty americké), sólistu operného súboru Slovenského národného divadla v rokoch 1939 – 1942, 1944 – 1946, 1947 – 1948, dlhoročného člena New York City Opera Company v rokoch 1948 – 1967, prvého slovenského operného speváka pôsobiaceho na americkom kontinente. Viac o ňom si prečítate v samostatnom medailóne TU…

Rudolf Petrák (1917 – 1972),
zdroj: ebay.ie

Dňa 17. septembra uplynie deväťdesiatpäť rokov od narodenia popredného slovenského basistu Jána Hadrabu (narodil sa v Banskej Bystrici, zomrel 2. februára 2000 tamže), sólistu opery Slovenského národného divadla v rokoch 1951 – 1966, v rokoch 1968 – 1973 riaditeľa Divadla J. G. Tajovského v Banskej Bystrici a do roku 1983 súbežne sólistu opery, prvého interpreta Svätopluka v rovnomennej národnej opere Eugena Suchoňa v roku 1960 na scéne SND. Viac o ňom sme písali TU…

Ján Hadraba, Svätopluk (1960)

Dňa 22. septembra uplynie stopätnásť rokov od narodenia českého operného speváka Jaroslava Jaroša (narodil sa v Moravských Budějoviciach, okr. Třebíč, zomrel 24. novembra 1968 v Brne), tenoristu pôsobiaceho v rokoch 1935 – 1939 (s prerušením v sezóne 1936 – 1937) v opernom súbore Slovenského národného divadla, prvého interpreta Suchoňovej kantáty Žalm zeme podkarpatskej.

Jaroslav Jaroš (1902 – 1968),
foto: Archív DÚ

Jaroslav Jaroš vyrastal v rodine krajčíra v Moravských Budějoviciach. Obaja rodičia venovali svojim deťom všestrannú starostlivosť, predovšetkým matka, ktorá s deťmi často spievala. Mladý Jaroš svoj spevácky talent neprejavil, až príležitosť navštevovať v rámci základnej vojenskej služby v Brne operné predstavenia podporila jeho túžbu stať sa operným spevákom. Po skončení vojenskej základnej služby pôsobil krátko v ochotníckom súbore vo svojom rodisku, ale čoskoro na odporučenie miestnych hudobných znalcov vyhľadal v Brne barytonistu divadla Ferdinanda Poura, ktorý mu poskytol prvé odborné hlasové školenie. Potom študoval súkromne spev u vynikajúceho pedagóga Theodora Czernika (1924 – 1928). Už počas týchto štúdií vystupoval Jaroslav Jaroš ako hosť v opere Národného divadla v Brne, napr. ako Jeník v Smetanovej Prodanej nevěste. Spevácku kariéru začal vo Východočeskom divadle v Pardubiciach (1927 – 1929), pôsobil v Olomouci (1929 – 1930), potom odišiel do nemeckého divadla v Opave (1930 – 1931). Po niekoľkých veľmi úspešných vystúpeniach (Tamino, Mozart: Kouzelná flétna, Almaviva, Rossini: Lazebník sevillský, Chapeleu, Adam: Postillon z Lonjumeau a Nemorino, Donizetti: Nápoj lásky) sa o Jaroša začali zaujímať zahraničné agentúry v Zürichu, Norimbergu, Vroclave i Mníchove, ale na radu svojho pedagóga Czernika tieto ponuky odmietol a vrátil sa do Olomouca (1931 – 1935), kde naštudoval takmer sedemdesiat rolí zo svetového i českého repertoáru, o. i. aj Wagnerovho Parsifala, Lenského (Čajkovskij: Evžen Oněgin), Ctirada (Fibich: Šárka), Šťáhlava (Smetana: Libuše). V roku 1935 prijal ponuku do SND, jednu sezónu pôsobil v Brne (1935 – 1936). V Brne naštudoval postavu Turidda v Mascagniho opere Sedlák kavalír (1936) a Giordanovho Andreu Chéniera. V oboch inscenáciách bola jeho partnerkou vynikajúca chorvátska sopranistka Zinka Kunc (Santuzza a Madeleine de Coigny), ktorá, už pod menom Zinka Milanov, bola dlhé roky ozdobou newyorskej Metropolitnej opery predovšetkým ako verdiovská interpretka. V tejto sezóne stvárnil ešte Speváka (Richard Strauss: Růžový kavalír), Lukáša (Smetana: Hubička) a Jeníka (Dvořák: Šelma sedlák) a potom sa vrátil do Bratislavy. Jaroslav Jaroš už počas pôsobenia v Olomouci začal pohostinsky vystupovať v Národnom divadle v Prahe ako Cavaradossi (Puccini: Tosca, 1929) a Jeník (Smetana: Prodaná nevěsta, 1932, 1939), Manrico (Verdi: Troubadour, 1935, 1939, 1943), Pinkerton (Puccini: Madame Butterfly, 1943), Lukáš (Smetana: Hubička, 1944), Lyonel (Flotow: Marta, 1944).

Jaroslav Jaroš vystúpil v opere Slovenského národného divadla pohostinsky už v roku 1933. Svojím zvučným a nosným hlasom zaujal ako Manrico vo Verdiho Trubadúrovi a Smetanov Dalibor (1934). Manrica spieval aj po boku viedenskej dramatickej primadony Márie Németh v postave Leonory (1934). V jednej z prvých repríz Zemlinského opery Kriedový kruh hosťoval ako Princ Pao (1934) a po ďalšom úspešnom vystúpení v úlohe Jeníka v Smetanovej Predanej neveste , kde bola jeho partnerkou Jarmila Novotná (Mařenka) bol v roku 1935 angažovaný do súboru opery. Jarošov dobre ovládaný hlas s potrebnou pružnosťou a ľahkosťou  sa uplatnil v postavách českej opernej tvorby. Bol hlasovo a výrazove dobrým Smetanovým Daliborom (1935, insc. 1933), ľahkým a ušľachtilým hlasom spieval Ladislava Podhajského v Dvoch vdovách (1935, insc. 1934) a Víta v Tajomstve (1938). Vytvoril Princa z Dvořákovej Rusalky (1936, insc. 1931) i Janíka v jeho opere Šelma sedliak (1939). Kritika vyzdvihla vyrovnaný spevácky a herecký spevácky výkon Jaroša v postave Borisa z Káti Kabanovej (1935) Leoša Janáčka, stvárnil aj Filku Morozova v opere Z mŕtveho domu (1938). Zo svetovej opernej klasiky spieval dramatického Verdiho Radamesa z Aidy (1936) a Dona Carlosa (1938), Cania z Leoncavallových Komediantov (1937, insc. 1924). Spieval i Vojvodu vo Verdiho Rigolettovi (1938, insc. 1923), Pucciniho Cavaradossiho z Toscy (1939, insc. 1929), či Leandra v opere Ermanna Wolfa-Ferrariho Zvedavé ženy (1937). Zaujal ako Don José z Bizetovej Carmen (1938), kultivovane spieval Massenetovho Werthera (1938), ktorého výborne vystihol i herecky, dobre sa zhostil Fausta v Gounodovej opere Faust a Margaréta (1938) a Zephorisa v opere Adolpha Adama Keby som bol kráľom (1939). Bol spevácky bezpečným Florestanom v Beethovenovom Fideliovi (1936). Kultivovaný spevácky výkon podal v postave Sergeja v skvelej inscenácii Šostakovičovej opery Ruská lady Macbeth (1935) v réžii Viktora Šulca a dirigenta Karla Nedbala, vytvoril postavu Divana Pešicu v Dubrovníckych fašiangoch Božidara Širolu (1937). Zo slovenskej opernej tvorby stvárnil Jaroslav Jaroš postavu Filipa Drugeta v Matúšovi Trenčianskom Jozefa Rosinského (1936), páčil sa ako Ďuro Krnáčovie v opere Viliama Figuša-Bystrého Detvan (1938). V scénickom oratóriu Alexandra Moyzesa Svätopluk (1935) spieval Britwalda, bol prvým interpretom tenorového partu kantáty Eugena Suchoňa Žalm zeme podkarpatskej (1938) na text básne Jaroslava Zatloukala. Premiéru skladby v hudobnom naštudovaní Karla Nedbala uviedlo Slovenské národné divadlo v rámci pravidelných abonentných koncertov. V roku 1935 sa zúčastnil mimoriadne úspešných pohostinských vystúpení operného súboru vo viedenskej Volksoper s Dvořákovou Rusalkou a Smetanovým Daliborom. Svojím lesklým hlasovým fondom úspešne zvládol i mladokomickú postavu Caramella v operete Johanna Straussa Karnevalová noc v Benátkach (1939). Počas bratislavského angažmán Jaroslav Jaroš často účinkoval v rozhlase, kde okrem piesňového repertoáru spieval árie z opier. Po roku 1945 príležitostne vystupoval v SND pohostinsky ako Cavaradossi (Puccini: Tosca, 1946), Turiddu (Mascagni: Sedliacka česť, 1948), Alfréd (Verdi: Traviata, 1951) a Krúpa v Suchoňovej Krútňave (1957).

Po nútenom odchode českých umelcov z Slovenského národného divadla v roku 1939 odišiel Jaroslav Jaroš do Prahy. V Prahe krátku dobu spolupracoval s rozhlasom a s Gramofónovými závodmi. V tejto spolupráci pokračoval dlhé roky a nahral mnoho gramofónových platní Ultraphon s áriami z českých a svetových opier, ale aj klasických operiet. Počas druhej svetovej vojny pôsobil Jaroš v Plzni (1940 – 1945). Po oslobodení ho v roku 1945 pozval šéf opery Štátneho divadla v Brne Antonín Balatka do súboru brnianskej opery, tu počas svojej speváckej kariéry naštudoval takmer stotridsať hlavných tenorových partov. Najčastejšie stvárňoval postavu Jeníka (takmer päťstokrát), ale i Dalibora. Rozšíril si repertoár o ďalšie postavy z českej tvorby, napr. Varnemana (Smetana: Braniboři v Čechách), Lukáša (Smetana:  Hubička), Števu Buryju (Janáček: Její pastorkyňa), Jirku (Dvořák: Čert a Káča), Jiřího (Dvořák: Jakobín), Tichona Ivanyče (Janáček: Káťa Kabanová). Veľký úspech mala premiéra opery Rafaela Kubelíka Veronika v roku 1947 s Emiliou Zachardovou v hlavnej úlohe, v réžii Miloša Wasserbauera a pod taktovkou autora, kde Jaroš spieval postavu Šimona. V postavách svetového operného repertoáru vynikol predovšetkým ako Radames vo Verdiho Aide, Kilian (Weber: Čarostřelec), Lenský (Čajkovskij: Evžen Oněgin), Don José (Bizet: Carmen), Pinkerton (Puccini: Madame Butterfly), Mozart (Rimskij-Korsakov: Mozart a Salieri), Fin (Glinka: Ruslan a Ludmila) a i. Naštudoval aj charakterové a menšie postavy: Otca Eustacha (Prokofiev: Zásnuby v klášteře), Fjodora (Prokofiev: Vojna a mír), Krúpu (Suchoň: Krútňava), Principála v Smetanovej Prodané nevěstě, ktorého spieval i na zájazde brnianskej opery v Lipsku (1960). Okrem mnohých operných postáv stvárnil aj niekoľko operiet. Bol obľúbeným interpretom postáv napr. v operetách Johanna Straussa Cikánský baron a Netopýr alebo v operete Země úsměvů Franza Lehára. Na brnianskej scéne pôsobil Jaroslav Jaroš ako sólista až do odchodu do dôchodku v roku 1961. Aj potom ešte niekoľko rokov v divadle vystupoval pohostinsky a s divadlom spolupracoval ako hlasový poradca opery.

Pripravila Elena Blahová-Martišová

email

About Author

Elena Blahová-Martišová

Leave A Reply