Dnes je: sobota, 23. 6. 2018, meniny má: Sidónia, zajtra: Ján

Pripomíname si v apríli (2016)

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
V apríli tohto roku si pripomíname okrúhle výročia viacerých významných umeleckých osobností nášho hudobného života. Tých, ktorí už nie sú medzi nami si pripomenieme v článku dokumentaristky Eleny Blahovej-Martišovej.

Dňa 3. apríla si pripomeniem stotridsiate výročie narodenia českého dirigenta Ferdinanda Ledvinu (narodil sa v Prahe, zomrel 22. decembra 1945 v Plzni), dirigenta prvého predstavenia Smetanovej Hubičky, ktorou dňa 1. marca 1920 začala umelecká činnosť Slovenského národného divadla (SND). viac TU…

Ferdinand Ledvina, (1886 – 1945), foto: Archív DÚ

Ferdinand Ledvina,
(1886 – 1945),
foto: Archív DÚ

Dňa 3. apríla uplynie päť rokov od skonania slovenského operného speváka, basistu Ondreja Malachovského (narodil sa 5. apríla 1929 v Badíne v okrese Banská Bystrica, zomrel v Bratislave), dlhoročného prvotriedneho protagonistu opery SND (1959 – 1966, 1969 – 1998).

Ondrej Malachovský , (1929 – 2011), foto: Archív SND

Ondrej Malachovský,
(1929 – 2011),
foto: Archív SND

Ondrej Malachovský študoval na elektrotechnickej priemyslovke. Počas vojenskej základnej služby (1951 – 1953) v Trenčíne ho počul spievať dirigent vojenského krúžku a odvtedy vystupoval na koncertnom pódiu ako spevák a recitátor. V rokoch 1953 – 1954 pracoval ako technický úradník v Banskej Bystrici a popri zamestnaní sa naďalej zaoberal ochotníckou umeleckou činnosťou. V rokoch 1954 – 1959 študoval spev na Štátnom konzervatóriu v Bratislave u prof. Tea Tesslera. Pod Tesslerovým vedením získal jeho výborný hlasový fond sýteho zafarbenia a mimoriadnej zvučnosti, veľkého rozsahu a intenzity dobrú techniku. V septembri 1959 debutoval ako hosť na scéne opery SND postavou kniežaťa Gremina v Dombrovského inscenácii Čajkovského opery Eugen Onegin. Prekvapil odborníkov i priaznivcov opery výrazným a mohutným hlasovým potenciálom veľkého rozsahu a bohatej farebnosti. Od októbra 1959 sa stal sólistom prvej slovenskej opernej scény, kde zotrval až do roku 1998, s výnimkou rokov 1966 – 1969, kedy pôsobil v opere v nemeckom Kolíne nad Rýnom.

Ondrej Malachovský vytvoril počas svojej neobyčajne bohatej kariéry širokú paletu postáv basového operného repertoáru, v ktorom dominovali predovšetkým basové role zo slovanskej ako i z talianskej opery. Svoj talent osvedčil už v prvých rokoch, keď naštudoval široký register charakterov: bufózneho učiteľa hudby Basilia (Rossini: Barbier zo Sevilly, 1960, 1985), klasicisticky čistého, šľachetného Sarastra v Mozartovej Čarovnej flaute (1961, 1986). Hneď v prvej sezóne v SND (a potom ešte mnohokrát) stvárnil postavu Svätopluka v rovnomennej opere Eugena Suchoňa (1960, 1970, 1972, 1985), ktorá sa stala jednou z jeho najvýznamnejších životných umeleckých kreácií. Z českej tvorby naštudoval smetanovské postavy Matúša z Hubičky (1960), hrdého Chrudoša z Libuše (1961), príjemne prekvapil ako dohadzovač Kecal z Predanej nevesty (1961, insc. z 1953;1968, 1983). Z Dvořákových postáv stvárnil Čerta Marbuela v opere Čert a Káča (1965, 1981), Vodníka z Rusalky (1967, ins. z 1953, 1972, 1987). V operách Bohuslava Martinů spieval Bedroňa vo Veselohre na moste (1963), spevácky i herecky presvedčivo charakterizoval démonického popa Grigorisa v Gréckych pašiách (1969), z tvorby Leoša Janáčka naštudoval Dikoja z Káti Kabanovej (1978), Richtára z Jej pastorkyne (1986) a Revírnika z opery Příhody lišky Bystroušky (1989). Z ruskej tvorby po Greminovi (1959, insc. z 1952, 1963, 1972) vytvoril Varjažského hosťa (N. Rimskij-Korsakov: Sadko, 1960), Končaka (A. P. Borodin: Knieža Igor, 1962, 1987), Borisa Godunova (M. P. Musorgskij: Boris Godunov, 1977). V Mozartovom Donovi Giovannim stvárnil Komtúra (1961 1975, 1983), z wagnerovských postáv bol výborným Dalandom (Blúdiaci Holanďan, 1960, insc. z 1957, 1984), hlasovo a výrazovo suverénnym Hermannom (Tannhäuser, 1963) a Heinrichom (Lohengrin, 1976). Naštudoval Pustovníka (C. M. von Weber: Čarotsrelec, 1963), Kalchasa (Ch. W. Gluck: Ifigénia v Aulide, 1970), Rocca (L. van Beethoven: Fidelio, 1974, 1982), plnokrvného Sira Johna Falstaffa (O. Nicolai: Veselé paničky z Windsoru, 1988). Do staršej inscenácie Carmen vstúpil ako Zuniga (1963, insc. z 1954, 1991, insc. z 1985), stvárnil Grófa des Grieux (Massenet: Manon, 1980). Mefista v Gounodovom Faustovi a Margaréte (1976) vyzbrojil diabolsky tmavými farbami s démonickým podfarbením tónu i potrebným sarkazmom. Malachovského nádherný hlas sa uplatnil vo verdiovských kreáciách: Veľký inkvizítor (došt. 1963, insc. z 1956) a Filip II. (Don Carlos, došt. 1963, insc. z 1956, 1981), Ferrando (Trubadúr, 1963, 1974), Tom Maškarný bál (1964, 1986), jeden z vrcholných speváckych i hereckých výkonov podal ako Páter Guardian (Sila osudu, 1965), svojím sonórnym hlasom obdivuhodne zvládol veľký hlasový rozsah Zachariáša (Nabucco, 1966), spieval i Sparafucila (Rigoletto, 1970, 1987), úspešne stvárnil Jacopa Fiesca (Simon Boccanegra, 1985). Bol expresívnym, herecky štylizovaným Modrofúzom (Bartók: Modrofúzov zámok, 1974), herecky rozihraným Pánom Peachumom (B. Britten: Žobrácka opera, 1977), Trulovom (Stravinskij: Osud zhýralca, 1982).

V roku 1965 prvý raz spieval Štelinu v Suchoňovej Krútňave (aj 1978) v réžii Karol L. Zachara, ktorá sa po Svätoplukovi stala jeho druhou profilovou najcharakteristickejšou a najvýznamnejšou opernou postavou. V nasledujúcich rokoch sa stal jej jediným predstaviteľom a s ďalšími reprízami jeho kreácia dozrievala: „U Malachovského sa k zovnútornenému, decentnému výrazu pridružujú adekvátne hlasové prostriedky. Vari iba na dvoch miestach dal naplno zaznieť svojmu objemnému basu. Záblesk lyrickej kantilény, mezzavoce, pianissimo, falzet, parlando skoro až próza, miesto predpísaného tónu neraz iba sotva počuteľný vzdych, poloha vnútorného monológu — z týchto prvkov buduje Malachovský svojho Štelinu a graduje ho do lyrickej, hlboko dojímajúcej osobnej tragédie v závere.“ (Blaho, Jaroslav. Operný zápisník. Hudobný život, marec 1970.) V Cikkerových operách naštudoval Jánošíkovho otca (Juro Jánošík, 1961, 1972), Inšpektora väznice (1962, 1996) i Predsedu súdu vo Vzkriesení (1976), bol nezabudnuteľný ako Jakob Marley (Mister Scrooge, 1963), Lazare Carnot (Hra o láske a smrti, 1973), v úlohe Grófa Štefana Pongrácza (Obliehanie Bystrice, 1983) zažiaril jemným humorom a majstrovskou divadelnou štylizáciou. Vytvoril Martina Meliša (Holoubek: Rodina, 1960), vo Frešovej opere Martin a slnko (1975) Vládcu Studené slnko, v jeho opere-koláži Francois Villon (1986) Guilauma de Villona, Grófa Richarda (Urbanec: Tanec nad plačom, 1979), Černokňažníka Magiáša a Veľkého psa (Dubovský:Veľká doktorská rozprávka, 1992).

Malachovský pôsobil aj ako stály hosť Národného divadla opery v Brne, kde spieval Borisa Godunova, Chrudoša z Libuše, Veľkého inkvizítora v Donovi Carlosovi a v Prokofievovom Ohnivom anjelovi naštudoval postavu Inquisitora (1963). Bol častým hosťom pražského Národného divadla ako Daland, Filip II. i Veľký inkvizítor, Vodník, Rocco , Štelina a Chrudoš, pohostinsky spieval v opere v slovinských mestách Ľubľane a Maribore.

Významné sú Malachovského operné postavy vo filmovom, resp. televíznom spracovaní: Vodník v Kašlíkovom filmovom prepise Rusalky (1962), Marley v televíznom filme Mister Scrooge (1967), Štelina v Krútňave (1972). Účinkoval aj v televíznych filmoch Beg Bajazid (1973), Kováč Weland (1973), Vzkriesenie (1978) a v inscenáciách opier uvedených v Československej televízii: Gremin (Eugen Onegin, 1961), Geronino (Tajné manželstvo, 1964), Yamamoto (Lampiónová slávnosť, 1964), Svätopluk (Svätopluk, 1967), Erindo (Erindo, 1974). Lodovico (Otello, 1977), Rocco (Fidelio, 1978). V televízii mal aj samostatný operný recitál (1979). Spolupracoval s Československým rozhlasom v Bratislave pri nahrávkach opier, v ktorých naspieval Martina Meliša (Rodina, 1960), Yamamota (Lampiónová slávnosť, 1962), Geronima (Tajné manželstvo, 1964), Neidinga (Kováč Wieland, 1971), Lazare Carnota (Hra o láske a smrti, 1977), Karolmana (Udatný kráľ,1981), Grófa Pongrácza (Obliehanie Bystrice, 1984). Účinkoval aj v prierezoch opier. Významné árie zo svojho repertoáru naspieval aj na gramofónové platne.

Ondrej Malachovský sa popri svojej dominantnej opernej kariére sa venoval aj koncertnej činnosti. Bol pravidelným hosťom Slovenskej filharmónie na domácich a zahraničných koncertných pódiách. Z oratoriálneho repertoáru pripomeniem Haydnovo Stvorenie, Beethovenovu Missu solemnis, Verdiho Requiem, Dvořákovu Stabat Mater, Janáčkovu Glagolskú omšu a i.

Dňa 6. apríla uplynie päťdesiatpäť rokov od úmrtia českého operného speváka, barytonistu Milana Reného Böhma (vlastným menom Richard Milan Böhm, narodil sa v Prahe, zomrel 11. októbra 1886 tamtiež), sólistu opery Slovenského národného divadla v rokoch 1923 – 1926.

Milan René Böhm, (1886 – 1961), foto: Archív DÚ

Milan René Böhm,
(1886 – 1961),
foto: Archív DÚ

Milan René Böhm pochádzal z hudobnej rodiny, jeho mladší brat Leon Pravoslav bol českým kontrabasistom a dirigentom, ktorý neskôr pôsobil v Michalovciach na východnom Slovensku. Böhm študoval spev u Konrada Wallersteina, v roku 1923 do angažoval František Neumann do divadla v Brne a potom prijal angažmán v opere SND.

V opere Slovenského národného divadla sa Böhm uviedol ako výborný Krušina v Smetanovej Predanej neveste (1923), spevácky a herecky istý bol jeho Tomeš v Hubičke (1923) a Lovec v Dvořákovej Rusalke 1923. Pod vedením Oskara Nedbala sa zúčastnil aj zájazdu opery do Španielska (1924), kde spieval nielen Krušinu a Lovca, ale pohotovo „zaskočil“ Hájnika v Rusalke za indisponovaného Mirka Horského (1924). V prvej opernej inscenácii v slovenskom jazyku Massenetovej opere Kaukliar u Matky Božej (1924) vytvoril výbornú komickú postavu Bonifáciusa. V postave Vladislava v Smetanovom Daliborovi (1924) po stránke speváckej vyhovoval, herecky však nevystihol charakter postavy, podobne aj v úlohe Kalinu v Tajomstve, ale v ďalšej smetanovskej postave Radovana v Libuši (1924) podal pekný výkon. Vytvoril Amonasra vo Verdiho Aide (1924), bol obsadený aj do buffo úlohy Bartola v Mozartovej Figarovej svadby (1924), páčil sa ako Moruccio v d´Albertovej Nížine (1924), Escamillo v Bizetovej Carmen (1924). Uplatnil sa ako Ján v Kienzlovej opere Evanjelista (1925), Kuno (Weber: Čarostrelec, 1926), Baal Hanan (Goldmark: Kráľovná zo Sáby, 1926), Biterolf (Tannhäuser, 1926). Z ďalších postáv vytvoril Markíza d´Obignyho (Verdi: Traviata, 1923), Monterona (Verdi: Rigoletto, 1923), Moralesa (Bizet: Carmen, 1923), Ruggiera (Halévy: Židovka, 1923), Stanka (Hatze: Návrat, 1923), Váňu (Suda: Pri božích mukách, 1923), Spalanzaniho (Offenbach: Hoffmannove poviedky, 1924), Pavla (Maršík: Študentská láska, 1925), Johannesa Freudhofera (Kienzl: Evanjelista, 1925), Pierra Flévilla (Giordano: André Chénier, 1925), Jarna (Thomas: Mignon, 1925), Budivoja (Smetna: Dalibor, 1925), Gašpara Alapića (Zajc: Nikola Šubič-Zrínsky, 1925), Schaunarda (Puccini: Bohéma, 1925), Cesare Angelottiho (Puccini: Tosca, 1925), Ryx (Róžycki: Casanova, 1926).

Böhm príležitostne aj režíroval, v rámci Smetanovho cyklu naštudoval Smetanovho Dalibora (1924), potom Offenbachove Hoffmannove poviedky (1924). Kritika pozitívne ohodnotila réžiu Pucciniho Bohémy (1925), páčilo sa najmä invenčné druhé dejstvo, kde sa mu podarilo zaangažovať do akcie celý súbor.

Ďalšie umelecké a životné osudy Milana Reného Böhma nie sú známe.

Dňa 8. apríla si pripomíname piate výročie úmrtia českého speváka, tenoristu Jiřího Zahradníčka (narodil sa v Novom Bydžove v okrese Hradec Králové, zomrel v Prahe), sólistu opery Slovenského národného divadla v rokoch 1964 – 1969.

Jiří Zahradníček, (1923 – 2001)

Jiří Zahradníček,
(1923 – 2001)

Jiří Zahradníček začal v rodnom Bydžove vystupovať v jednej kapele ako klavirista a akordeonista. Pre spevácku dráhu ho objavil skladateľ, dirigent a hudobný pedagóg Vojtěch Bořivoj Aim, u ktorého študoval súkromne spev v rokoch 1940-1944, neskôr pokračoval v štúdiu u speváka Josefa Schwarza-Vlasáka. Začínal ako člen zboru v opere nemeckého divadla v Liberci (1941), kde dostal príležitosť zaskočiť za chorého sólistu úlohu Vaška v Predanej neveste. Po úspešnom debute dostal ďalšie príležitosti: Rudolfa z Pucciniho Bohémy, Ernesta v Donizettiho Donovi Pasqualovi, Warnemanna zo Smetanových Braniborov v Čechách, neskôr i Manrica vo Verdiho Trubadúrovi. V rokoch 1953 – 1959 bol angažovaný v Opave, kde svoj repertoár výrazne rozšíril. Spieval svojho prvého Jeníka v Predanej neveste, Lukáša v Hubičke a Jíru z Braniborov v Čechách v Smetanových operách, Dvořákovho Princa v Rusalke, Pedra v d’Albertovej Nížine, Florestana z Beethovenovho Fidelia. Naštudoval tiež Pinkertona v Pucciniho Madame Butterfly, Gounodovho Fausta, Maxa z Weberovho Čarostrelca, Dona Josého z Bizetovej Carmen, Hoffmanna v Offenbachových Hoffmannových poviedkach, Verdiho Riccarda z Maškarného bálu a Vojvodu z Rigoletta, Hermana v Pikovej dáme a Lenského v Eugenovi Oneginovi Čajkovského, Grófa Oryho v rovnomennej Rossiniho opere. V rokoch 1959 – 1963 pôsobil v Ostrave, kde vytvoril ďalšie postavy: Verdiho Dona Carlosa, Wagnerovho Lohengrina a Waltera z Majstrov spevákov norimberských, Tenoristu v Straussovej Ariadne na Naxe i Herodesa v jeho Salome, Lžidimitrija z Musorgského Borisa Godunova. Z českého repertoáru naštudoval Smetanovho Dalibora, Víta z Tajomstva a Ladislava v Dvoch vdovách, Dvořákovho Jiřího z JakobínaDimitrija, z janáčkovských postáv Lacu i Števu v Jej pastorkyni, Alberta Gregora vo Veci Makropulos, Blankytného vo Výletoch pána Broučka, Borisa i Tichona v Káti Kabanovej.

V opere Slovenského národného divadla spieval Jiří Zahradaníček dve sezóny ako hosť od roku 1962, keď sa uviedol ako Vojvoda v Rigolettovi. Bratislavské obecenstvo uchvátil svojím zvučným kovovo znejúcim farebným hlasom s dobrou technikou a výbornými širokými výškami, takže mohol spievať veľmi široký repertoár. Predstavil sa aj ako Princ v Dvořákovej Rusalke (1963), Canio z Leoncavallových Komediantov (1963), Lenskij v Čajkovského Eugenovi Oneginovi (1963). V rokoch 1964 – 1969 patril Zahradníček, ako stály člen, k oporám operného súboru, vždy pohotový a ochotný kedykoľvek zaskočiť, bez problémov dokázal zaspievať jeden večer napr. v Prahe a na druhý deň v Bratislave. Stvárnil celý rad vypätých tenorových úloh, najmä v oblasti talianskej, francúzskej a českej opery. Z českej tvorby spieval Smetanovho Ladislava Podhájskeho v Dvoch vdovách (1964) a Janíka v Predanej neveste (1965, insc. z 1961, 1968), Dvořákovho Jirku v Čertovi a Káči (1965). Vďaka bezproblémovej vysokej polohe a talianskej vokálnej metóde mohol spievať náročné Rossiniho úlohy: Lindora v Talianke v Alžíri (1965), titulnú postavu Grófa Oryho (1967), Almavivu v Barbierovi zo Sevilly (1968), Andreu Chéniera (Giordano: Andrea Chénier, 1967), Polliona v Belliniho Norme (1969). z Pucciniho opier spieval popri Rudolfovi a Cavaradossim aj Pinkertona v Madame Butterfly (1964, insc. z 1955), ako Rinuccio v Giannim Schichim (1968) zaujal suverénnymi výškami. Kalafa z Turandot (1965) spieval veľakrát s nastávajúcou opernou hviezdou Hanou Janků a svojimi výkonmi často strhávali obecenstvo k nadšeným ováciám nielen v Bratislave, ale napr. i pri ich spoločnom pohostinskom vystúpení v Národnom divadle v Prahe (1969), ktoré podľa tlače také ovácie dlho nezažilo. K jeho vrcholným kreáciám patril Hoffmann (Offenbach, Hoffmannove poviedky, 1963), Eleazár v Halévyho Židovke (1965), Don José v Bizetovej Carmen (1968, insc. z 1954). Zahradníčkov krásny a nosný tón, intonačne spoľahlivý a dramatický sa dobre uplatnil vo Verdiho operách: Vojvoda z Mantovy (Rigoletto), excelentný Manrico (Trubadúr, 1963), Riccardo (Maškarný bál, 1964), Alvaro (Sila osudu, 1965), Ismael v Nabuccovi (1969, insc. z 1966). Stvárnil komickú postavu Brighellu v opere Richarda Straussa Ariadna na Naxe (1966), bol typovo adekvátnym Kúzelníkom v československej premiére opery Gian-Carla Menottiho Konzul (1966), vynikol aj ako Slavimír v pôvodnej slovenskej opere Alexandra Moyzesa Udatný kráľ (1967).

Zahradníček hosťoval na všetkých českých, moravských a slovenských operných scénach. Keď sa v roku 1969 začala rekonštrukcia historickej budovy SND, prijal ponuku do nórskej opery v Oslo. S bratislavskou opernou scénou však kontakty neprerušil, naďalej sem prichádzal ako hosť a okrem už známych postáv (najčastejšie ako Vojvoda v Rigolettovi) spieval aj Grigorija v Musorgského Borisovi Godunovovi (1978), poslednou úlohou Jiřího Zahradníčka na scéne SND bol Don José v Carmen (1989).

V opere v nórskom Oslo pôsobil v prvej polovici roku 1970, svoj repertoár rozšíril o ďalšie postavy: Erika z Wagnerovho Blúdiaceho Holanďana, Turidda z Mascagniho Sedliackej cti, Florestana z Beethovenovho Fidelia. V rokoch 1970 – 1990 bol sólistom Národného divadla v Prahe a opäť sa uplatnil predovšetkým v talianskej opere v mnohých inscenáciách, spieval aj český repertoár (Ladislav Podhájský v Dvoch vdovách, Lukáš v Hubičke, Princ v Rusalke, Filka Morozov v Janáčkovej opere Z mŕtveho domu, Míťa z Jeremiášových Bratov Karamazových, Benda v Jakobínovi, Michálek v Čertovej stene), bol výborným Hermanom v Pikovej dáme, Donom José, Adolarom z Weberovej Euryanty, ale i Brittenovým Petrom Grimesom, Walterom von Stolzingom vo Wagnerových Majstroch spevákoch norimberských.

Jiří Zahradníček vystupoval aj koncertne, spieval s Českou filharmóniou a so Slovenskou filharmóniu sóla vo vokálno-symfonických, oratoriálnych a kantátových dielach: L. Janáček: Glagolská omša, A. Dvořák: Stabat mater, L. van Beethoven: Missa solemnis, G. Verdi: Requiem. S dirigentom Charlesom Mackerrasom nahral part Filku Morozova v Janáčkovej opere Z mŕtveho domu pre firmu Decca, ktorá získala v roku 1981 cenu Grammy Award za najlepšiu opernú nahrávku. V roku 1999 získal Cenu Thálie za celoživotné majstrovstvo.

Dňa 9. apríla si pripomenieme nedožité osemdesiate piate narodeniny dirigenta, zbormajstra a pedagóga Romana Skřepka (narodil sa v Bratislave, zomrel 9. novembra 2001 v Košiciach), ktorý pôsobil v Štátnom divadle v Košiciach v rokoch 1957 – 1988 ako dramaturg, zbormajster a umelecký šéf opery.

Roman Skřepek, (1931 – 2001), foto: Archív DÚ

Roman Skřepek,
(1931 – 2001),
foto: Archív DÚ

Roman Skřepek študoval po maturite hudobnú vedu na Filozofickej fakulte UK (u J. Kresánka, Z. Nováčka, E. Suchoňa). Štúdiu ukončil diplomovou prácou Monumentálny štýl v novoromantickej hudbe (1955). V rokoch 1951 – 1955 súčasne študoval dirigovanie u Kornela Schimpla a kompozíciu na Štátnom konzervatóriu v Bratislave (Š. Jurovský, Z. Mikula). V roku 1966 ukončil externé štúdium dirigovania (prof. Ľudovít Rajter) na VŠMU v Bratislave. Počas štúdia dirigoval vo Vojenskom umeleckom súbore v Bratislave, potom bol dirigentom SĽUK-u (1955/57).

V rokoch 1957 – 1976 pôsobil Roman Skřepek v Štátnom divadle v Košiciach. Začal ako korepetítor a príležitostný dirigent baletných predstavení, 1962 – 1976 zbormajster, súčasne 1966 – 1976 dramaturg opery a baletu. Od roku 1985 pôsobil ako dirigent opery a pedagóg na konzervatóriu v Istanbule, v rokoch 1988 – 1992 umelecký šéf opery ŠD v Košiciach. Do roku 2000 ako zbormajster ŠD v Košiciach naštudoval zbory do všetkých opier, operiet a muzikálov uvedených v období jeho činnosti. Ako dramaturg orientoval repertoár opery a baletu jednak na overené hodnoty, pričom vychádzal z možností súboru a požiadaviek obecenstva, jednak na súčasnú tvorbu (Krvavá svadba, 1967; Kalibov zločin, 1968; Túžba, 1970; Román o ruži, 1975). Niekoľko baletných i operných diel aj sám naštudoval: Delibes: Coppélia (1958), Andrašovan: Orfeus a Eurydika (1958), Glazunov: Raymonda (1961), Prokofiev: Popoluška (1961), Vacek: Vietor vo vlasoch (1963), Čajkovskij: Spiaca krásavica (1970), Prokofiev: Kamenný kvietok (1971), Mascagni: Sedliacka česť (1962), Zelienka-Kowalski: Detvanček a Hopsasa (1963). Na Konzervatóriu v Košiciach naštudoval Gluckovu operu Orfeus a Eurydika (1980), a premiérovo uviedol balet Bartolomeja Urbanca Rieka (1982). Je autorom viacerých scénických hudieb k činohrám uvedeným zväčša na scéne Štátneho divadla: Smrčok: Knieža Rastic (1963), Shakespeare: Romeo a Júlia (1964), Tyl: Strakonický gajdoš (KD Nitra, 1964), Vuolijoki: Ženy na Niskavuori (1964), Pogodin: Tretia patetická (1971), Chaôupla: Všetko naopak (1972) a i., k viacerým televíznym inscenáciám (Tri biele šípy, 1964; Bohovia Amsterdamu, 1965; Miniatúrny portrét, 1970; Obyčajný príbeh, 1974; Miesto na zemi, 1973), televíznym rozprávkovým seriálom, k televíznym a rozhlasový rozprávkovým hrám. Preložil libreto opery Sándora Szokolaya Krvavá svadba, operiet Kálmána Čardášová princezná a Frimla Rose Mary.

Od roku 1976 bol pedagógom na konzervatóriu v Košiciach. Založil Košický komorný orchester (1957), s ktorým vystupoval vo Východoslovenskom kraji, na hudobných festivaloch a v rozhlase. Bol spoluzakladateľom speváckeho zboru Collegium technicum. Pohostinsky dirigoval Štátnu filharmóniu v Košiciach (výchovné koncerty) a Košický rozhlasový orchester. Publikoval hudobné kritiky a odborné články v Kultúrnom živote.

Dňa 9. apríla uplynie štyridsaťpäť rokov od úmrtia basistu ukrajinského pôvodu Borisa Jevtušenka (vl. menom Boris Stepanovič Jevtušenko, tiež Boris Stepanovich Evtushenko, narodil sa 3. augusta 1899 v Charkove na Ukrajine, zomrel v Hartforde v Connecticute, USA), sólistu operného súboru Slovenského národného divadla v rokoch 1941 – 1945.  (Samostatný medailón si prečítate tu: Boris Jevtušenko – takmer zabudnutý sólista opery Slovenského národného divadla).

Boris Jevtušenko, (1899 – 1971)

Boris Jevtušenko,
(1899 – 1971)

Dňa 10. apríla uplynie sedemdesiat rokov od úmrtia českej opernej speváčky, sopranistky Alby Sehnalovej (tiež Albína, narodila sa 23. januára 1890 v Prahe, zomrela v Olomouci), jednej zo zakladateľských osobností opery Slovenského národného divadla (1920 – 1923).

Alba Sehnalová, (1890 – 1946), foto: Archív DÚ

Alba Sehnalová,
(1890 – 1946),
foto: Archív DÚ

Alba Sehnalová študovala spev v pražskej Pivodovej škole. Na svojom prvom pôsobisku v operetnom divadle v Magdeburgu začínala ako členka zboru (1908 – 1911), potom sa stala subretou (1911 – 1914). Po návrate do vlasti prijala angažmán vo Východočeskom divadle v Pardubiciach (1915 – 1919). V roku 1920 prišla s týmto súborom na čele s riaditeľom Bedřichom Jeřábkom do Bratislavy. V rokoch 1922 – 1925 pôsobila v brnianskom ND, 1925 – 1946 v Mestskom divadle v Olomouci.

Sehnalová disponovala objemným a nosným hlasom, technicky vyspelým, jej muzikalita a herecký temperament sa osvedčili v repertoári výnimočného rozpätia, od úloh koloratúrnych až po altové. V Smetanovej Hubičke (1.3.1920), v otváracom predstavení SND, spievala Barču. Kritika vyzdvihla áriu „skřivánčí píseň“, ktorá bola v jej podaní plná jarného, rozvíjajúceho sa života a nehy. V prvých štyroch mesiacoch spievala rôznorodý repertoár: Libina (Z. Fibich: Šárka), Lidunka (V. Blodek: V studni), Giulietta (J. Offenbach: Hoffmannove poviedky), Eudora (J. F. Halévy: Židovka). Po speváckej stránke si získala kritiku i obecenstvo ako Anežka v Smetanových Dvoch vdovách intonačnou čistotou a citovosťou. Z mezzosopránového odboru stvárnila Žofiu (J. Massenet: Werther), Kateřinu (K. Kovařovic: Psohlavci), Oľgu (P. I. Čajkovskij: Eugen Onegin), spevácky i herecky bola znamenitá v úlohe Siebela (Ch. Gounod: Faust a Margaréta). Bola výbornou predstaviteľkou Kostelníčky (L. Janáček: Jej pastorkyňa), sugestívna najmä v druhom dejstve, kde sa odhodlá k svojmu zločinu. Recenzentov zaujala hlasom veľmi dobrých kvalít, s peknými farebnými výškami. Opernú sezónu 1920 – 1921 začalo SND v Košiciach s novým šéfom opery Milanom Zunom. Pod jeho taktovkou spievala Sehnalová s mimoriadnym úspechom Smetanovu Libušu (1920). Po ďalších reprízach nadobudol jej hlas sýtosť a mohutnosť, ktorý sa bez problémov sa niesol i v zborových scénach. V predstavení vo vynikajúcom hudobnom naštudovaní dominovala nielen premysleným hereckým prejavom, ale predovšetkým speváckym výkonom, vrchol ktorého dosiahla v dramatickej scéne proroctva. Úspešne zvládla aj Esmeraldu (B. Smetana: Predaná nevesta), herecky správne vystihla Zerlinu (W. A. Mozart: Don Juan), Grófku Benediktovú (E. Maršík: Čierne lekno, 1921), Kňažnú (A. Dvořák: Čert a Káča). Bizetova Carmen (1921) by si žiadala podľa názoru odborných referentov ešte dopracovanie po stránke speváckej i hereckej (s. 231, 250). Po ďalších reprízach kritika zaznamenala veľký vzostup v jej prednese. Milan Zuna si všimol inteligentnú a tvárnu speváčku, pod jeho vedením vyrástla a vypracovala sa na výraznú spevácku individualitu. Pokrok ukázala v prvom predstavení sezóny 1921 – 1922 postave Cudzej kňažnej v Dvořákovej Rusalke (1921), po stránke hereckej vynikla ako Santuzza (P. Mascagni: Sedliacka česť, 1921), úspešne zvládla Thomasovu Mignon (1921) a Floriu Toscu (G. Puccini: Tosca, 1922). Bola výbornou Rechou v Halévyho Židovke (1922), ktorú v ďalších sezónach spievala ako hosť „príjemný hlas, dobre ovládaný, nenútená a priliehavá hra pôsobili dobrým dojmom“ (škoda, že sa ju nepodarilo udržať v súbore). Postava Júlie (Jakobín, 1922), bola herecky i hlasovo pekne prepracovaná, taktiež Milada (B. Smetana: Dalibor, 1922). Stvárnila i niekoľko operetných postáv Daisy (Starý: Maharadžov miláčik, 1920), Táňa (Starý: Skvelá partia, 1920), Mája (Starý: Biely lev, 1920), Júlia (R. Piskáček: Osudný manéver, 1920), Líza  (Nedbal: Vinobranie (1920), Betka (Ascher: Tanček panny Márinky, 1920), Barónka (Kálmán: Jesenné manévre, 1920), Eurydika (Offenbach: Orfeus v podsvetí, 1920), Dafnis (Offenbach Dafnis a Chloe, 1920), Sylva Varescu (Kálmán: Čardášová princezná, 1920). V Bratislave sa vypracovala na speváčku výrazného hereckého temperamentu s hlasom mimoriadneho volúmenu, nosnosti a unikátneho rozsahu. Bola jednou z najvýraznejších osobností sólistického súboru opery SND v jej prvých rokoch.

V roku 1922 spievala pohostinsky Carmen v Brne a v rokoch 1922 – 1925 bola angažovaná ako mladodramatický a dramatický soprán. Okrem postáv naštudovaných v Bratislave spievala Foersterovu Evu, Marinu v Borisovi Godunovovi, Dvořákovu Káču. Dobre sa uviedla úlohou Louisy (G. Charpentier: Louisa), s ktorou sa úspešne prezentovala aj v pražskom Národnom divadle (1924). V Prahe mala veľký ohlas ako Kostelníčka spolu s Adou Nordenovou ako Jenůfou v Jej pastorkyni. (1926). V roku 1925 odišla do Olomouca, kde bol šéfom opery Karel Nedbal. Z nových postáv tu naštudovala Lízu z Pikovej dámy, Azucenu v Trubadúrovi, Martu v d´Albertovej Nížine, Isabellu vo Fibichovej Messinskej neveste. Strhujúci výkon podala v Straussovej Elektre (1928), ktorá sa spolu s Kostelníčkou zaradila medzi jej profilové postavy. V posledných rokoch prešla zo zdravotných dôvodov na menšie úlohy: Pani revírniková a Sova (Příhody lišky Bystroušky) (1935), Richtárka v Jej pastorkyni (1940) Zúčastnila sa aj na zájazdoch olomoucké opery do Varšavy a Viedne.

Sehnalová po odchode do Brna niekoľko razy v SND pohostinsky spievala Rechu a Janáčkovu Káťa Kabanová (1923). Posledný raz spievala v rámci osláv desaťročného výročia vzniku Československej republiky, ku ktorému uviedlo SND Cyklus československých diel. Na úvod odznela Janáčkova Jej pastorkyňa (25. októbra 1928): „Predstavenie, dirigované šéfom opery K. Nedbalom malo vysokú úroveň vďaka pečlive vypracovanému výkonu orchestrálnemu i znamenitej trojici interpretov hlavných úloh: Eve Hadrabovej (Jenůfa), Romanovi Hübnerovi (Laca) a najmä vzácnemu hosťovi Albíne Sehnalovej, ktorej Kostelníčka osobite pojatá, hlboko prežitá, prostá pátosu a takzvanej „hry“, bola nesporne vrcholným výkonom večera. (Ballo, Ivan. Slovenská politika, roč. 9, 31.10.1928, č. 250, s. 2.)

Dňa 12. apríla si pripomíname stodesiate výročie narodenia českého režiséra Karla Smažíka (narodil sa v Prahe, zomrel 19 júna 1972 v Slanom v okrese Kladno) pôsobiaceho aj na Slovensku.

Karel Smažík, (1906 –1972), foto: Archív ND Brno

Karel Smažík,
(1906 –1972),
foto: Archív ND Brno

Karel Smažík absolvoval v Prahe obchodný kurz (1924). Ako ochotník pôsobil v Pražskom študentskom združení (1920 – 1924) a účinkoval v Hašlerovych kabaretoch „U Rozvařilů“ a „U labutě“. V rokoch 1926 – 1928 pôsobil ako herec a režisér vo Východoslovenskom národnom divadle v Košiciach, od roku 1928 v Plzni, Kladne, Brne, v pražskej Velkej operete a v Alhambre. V rokoch 1949 – 1954 bol režisérom spevohry Slovenského divadla v Prešove, zároveň pohostinsky režíroval v Košiciach. Potom odišiel do Plzne (1955 – 1956) a v rokoch 1956 – 1962 bol šéfom operety v Kladne. V šesťdesiatych rokoch pohostinsky vytvoril niekoľko réžií v Divadle Jonáša Záborského v Prešove, v ŠD v Košiciach, v operete v Prahe-Karlíne, aj v Nemeckej demokratickej republike.

Doménou Karla Smažíka boli klasické operety, najobľúbenejšou Nedbalova Poľská krv, v ktorej v roku 1926 stvárnil postavu Popiela, neskôr pripravil vyše desať réžií, z toho štyri v slovenských divadlách (Košice, Prešov). So súbormi sa snažil dosiahnuť všestrannú interpretačnú profesionalitu. Smažíkove najvýznamnejšie inscenácie operiet v ŠD v Košiciach boli I. O. Dunajevskij: Voľný vietor (1951), F. Farkas: Činom Paľko (1954), J. Strauss: Noc v Benátkach (1954), O. Nedbal: Poľská krv (1955). Pohostinsky režíroval aj Frimlovu operetu Rose Mary (1967) a Kálmánovu Čardášovú princeznú (1967) s Katarínou Mereššovou v hlavnej úlohe, jej partnermi boli striedavo Stanislav Martiš a Karol Mareček. Čardášová princezná sa stala divácky najobľúbenejším predstavením. Posledný krát ju uviedli na Silvestra v roku 1975 a s dvomi stovkami repríz sa stala nebývalou udalosťou v histórii divadla.

V prešovskej spevohre režíroval aj opery: B. Smetana: Hubička (1952) a Predaná nevesta (1953), G. Verdi: Traviata (1951). Z operiet a muzikálov to boli: F. Schubert-H. Berté: Dom u troch dievčeniec (1949), L. Fall: Ruža zo Stambulu (1949), B. A. Alexandrov: Svadba v Malinovke (1950), J. Strauss: Cigánsky barón (1950), I. O. Dunajevskij: Voľný vietor (1951), E. Székely-G. Vámos: Zlatá hviezda (1951), J. Strauss: Netopier (1952), O. Nedbal: Poľská krv (1953), K. J. Listov: Rojkovia (1954), J. Strauss: Tisíc a jedna noc (1954), C. Millöcker: Žobravý študent (1954), R. Piskáček: Dievča z predmestia (1955), J. Kalaš: Mlynárka z Granady (1955), F. Lehár: Cigánska láska (1956), D. Šostakovič: Moskva-Čeriomuški (1960), J. Offenbach: Kráľ pytliakov (1960), Q. Masanetz: San Francisco (1963), P. Abraham: Ples v Savoyi (1966), F. Lehár: Gróf Luxemburg (1968), G. Dusík: Hrnčiarsky bál (1968). Operetu Johana Straussa Cigánsky barón inscenoval aj v Divadle J. G. Tajovského (1969) a Lehárovu Giudittu na Novej scéne v Bratislave (1955). Samostatný medailón si prečítate tu: Karel Smažík – mág operetných inscenácií.

Dňa 24. apríla uplynie tridsať päť rokov od skonania prvého slovenského profesionálneho speváka, tenoristu Dr. Janka Blaha (narodil sa 15. septembra 1901 v Skalici, zomrel v Bratislave), dlhoročného sólistu operného súboru Slovenského národného divadla (1926 – 1965).

Dr. Janko Blaho (1901 – 1981)

Dr. Janko Blaho
(1901 – 1981)

V histórii Slovenského národného divadla patrí Dr. Janko Blaho k zakladateľským osobnostiam slovenského operného umenia. V prostredí rodičovského domu v rodnej Skalici získal nielen lásku k ľudovej piesni a ľudovému umeniu, ale mal možnosť stretávať slovenských a moravských umelcov – maliarov, spisovateľov, hudobných skladateľov, ktorí ich domácnosť navštevovali. Jeho otec, lekár MUDr. Pavel Blaho, politik a spoluzakladateľ revue Hlas, často spieval v neďalekých Luhačoviciach, kde rodina trávila leto. S Luhačovicami je spojené aj prvé Blahovo stretnutie s operou.

Počas gymnaziálnych štúdií v Skalici bol zbormajstrom študentského zboru, často hrával aj v divadelných predstaveniach. Na želanie rodičov začal v Prahe študovať právo na Karlovej univerzite (1919 – 1924), zároveň účinkoval v pražskom Hlahole, s ktorým vystupoval aj na zahraničných súťažiach (v Holandsku získal Hlahol prvé miesto). Súkromne sa učil spievať u Kristíny Morfovej, sopranistky bulharského pôvodu. Ako jej žiak pohostinsky vystúpil 24. marca 1924 na scéne SND v Blodkovej opere V studni v úlohe Vojtecha a na jeseň toho istého roku aj v úlohe Jeníka v Predanej neveste. Po ukončení štúdia práv nastúpil síce ako advokátsky koncipient, volanie múz však bolo silnejšie a rozhodol sa pre štúdium spevu v Miláne (1925 – 1926). U pedagóga Stefana Stevu získal vynikajúcu spevácku techniku a v milánskej La Scale mal možnosť vidieť mnohých dobrých spevákov, dokonca bol aj svedkom triumfu na premiére Pucciniho opery Turandot.

Operný súbor SND absolvoval vo svojich začiatkoch takmer každoročne po ukončení sezóny v Bratislave zájazdy do Košíc. V roku 1926 dostal Janko Blaho od vtedajšieho riaditeľa Oskara Nedbala ponuku spievať v Košiciach Alfréda v Traviate a Rudolfa v Bohéme. Na jeseň toho istého roku prijal angažmán v SND, a tak sa definitívne ukončila jeho advokátska kariéra a divadlu ostal verný až do konca svojej umeleckej činnosti. Našej prvej scéne ostal verný až do odchodu do dôchodku v roku 1965.

Janko Blaho bol tenoristom mimoriadneho hlasového rozsahu a veľkej muzikálnej pohotovosti, mnohé postavy spieval vo viacerých naštudovaniach. Jeho repertoár bol nesmierne bohatý – spieval partie lyrické, od smetanovských a mozartovských po romantické a dramatické postavy. K rozsiahlemu naštudovaniu operných úloh ho predurčoval zdravý hlasový fond, výborná muzikalita, presný rytmický základ a nevšedná schopnosť rýchlych záskokov pri ochoreniach kolegov tenoristov. Blahov mäkký, ohybný hlas sa najlepšie uplatnil v smetanovských postavách, v ktorých dosiahol najvýznamnejší úspech: Jeník z  Predanej nevesty (1924, 1959, 1940, 1953, 1961), Vítek z Dalibora (1925, insc. z 1924; 1947), Toník (1929) a Ladislav Podhájsky v Dvoch vdovách (1931, insc. z 1929; 1934, 1943, 1946), Lukáš v Hubičke (1929, 1938, 1941, 1952), Vít v Tajomstve (1930, 1938, 1944), Jarek v Čertovej stene (1932, 1949), Junoš (Branibori v Čechách, 1933), Šťáhlav z Libuše (1936). V Dvořákových operách naštudoval Jiřího v Jakobínovi (1928, 1934, 1951), Princa z Rusalky (1929, insc. z 1923; 1941). Blízky mu bol i Janáček, v Jej pastorkyni spieval Števu (1931, 1941) i Lacu (1946), Váňu Kudriaša v Káti Kabanovej (1935, 1949), Skuratova v opere Z mŕtveho domu (1938) a Rechtora v Líške Bystrouške (1958). Ďalšou doménou Janka Blaha boli postavy v Mozartových operách: Tamino v Čarovnej flaute (1929) Belmonte (Únos zo serailu, 1930, 1950), Ferrando (Così fan tutte, 1932), Don Ottavio (Don Juan, 1933, 1940), vynikal ako Tamino (Čarovná flauta, 1938, 1949), kde uplatnil všetky technické finesy lyrického hlasu. Vynikajúco zvládol lyrické partie talianskeho repertoáru nielen v mladosti, ale i období umeleckej zrelosti a to vždy sviežim hlasom. Z Verdiho postáv spieval Alfréda v Traviate (1926, insc. z 1922; 1941, 1948), Vojvodu v Rigolettovi (1927, insc. z 1923; 1940, 1945, 1951), Riccarda v Maškarnom bále (1930, 1933, 1940),Gabriela Adorna (Simon Boccanegra, 1932), Fentona (Falstaff, 1932), Cassia v Otellovi (1945). Bol vynikajúcim Manricom v Trubadúrovi (1942, 1963), kde v známej strette exceloval vysokým „c“ i pri opakovaní, ktoré si obecenstvo vynútilo (svojho druhého Manrica spieval už po dovŕšení šesťdesiatky). V Pucciniho operách bol Rudolfom v Bohéme (1926, insc. z 1925; 1932, 1939, 1948), Cavaradossim v Toske (1927, insc. z 1924; 1940), Pinkertonom v Madame Butterfly (1928, insc. z 1924; 1940, 1955) Rinucciom v opere Gianni Schicchi (1930, 1944), Turiddom v Mascagniho Sedliackej cti (1941, 1947). Stvárnil Tonia v Donizettiho Dcére pluku (1939) a Ernesta v jeho Donovi Pasqulovi (1939). Z Rossiniho postáv spieval Almavivu v Barbierovi zo Sevilly (1928, 1931, 1941), Rybára vo Viliamovi Tellovi (1933) a Lindora v Talianke v Alžíri (1935). Z francúzskej opernej tvorby vynikal v úlohách Leopolda (Halévy: Židovka, 1927, insc. z 1922; 1929), Fausta (Gounod: Faust a Margaréta, 1929, insc. z 1925; 1931, 1934, 1938), Massenetovho Rytiera des Grieuxa (Manon, 1927, 1935) a Niciasa (Thais, 1933), Thomasovho Viliama Majstra (Mignon, 1927, 1940), Nadira (Bizet: Lovci perál, 1928), Hoffmanna (Offenbach: Hoffmannove poviedky,1929, 1931, 1964, 1946), Georga Browna (Boieldieu: Biela pani, 1930), Géralda (Delibes: Lakmé, 1933), Lionela (Halévy: Blesk, 1933), Juliena (Charpemtier: Louisa, 1937), Pifeara (Adam: Keby som bol kráľom, 1939) a Chapeloua (Adam: Postilión z Lonjuemau, 1942). V Auberovom Fra Diavolovi stvárnil Lorenza (1936) a vo vrcholnej forme spieval neskôr titulnú postavu Fra Diavola (1957.). Vytvoril tiež Dona Josého z Bizetovej Carmen (1938, 1941, 1954). V nemeckom romantickom repertoári vynikal v úlohách Fentona (Nicolai: Veselé ženy windsorské, 1929, 1936, 1943), Lyonela (Flotow: Marta, 1930), Markíza de Chateauneuf (Lortzing: Cár a tesár (1931), Mustafu (Cornelius: Barbier z Bagdadu, 1933), Filipetta (Wolf-Ferrari: Štyria grobiani, 1934, 1944), Florinda (Wolf-Ferrari: Zvedavé ženy, 1937), Nanda (d´Albert: Nižina, 1937). V dielach Richarda Wagnera spieval Henricha der Schreibera (Tannhäuser, 1927), Mimeho (Zlato Rýna, 1928), Kormidelníka (Blúdiaci Holanďan, 1931), Mladého lodníka (Tristan a Izolda, 1934). V operách Richarda Straussa spieval Valzacchiho (1928, 1958) a Speváka (1936) v Gavalierovi s ružou, Aigistha v Elektre (1928), Narabotha v Salome (1930), Brighellu v Ariadne na Naxe (1931). Z postáv ruskej klasiky zaujal v parte Astrológa (Rimskij-Korsakov: ZIatý kohútik, 1928), Berendeja (Rimskij-Korsakov: Snehulienka, 1947), bol lyrickým Hrickom (Musorgskij: Soročinský jarmok, 1932), v Musorgského  Borisovi Godunovovi stvárnil Misaila (1927) i dramatického Dimitrija (1930, na zájazde SND do Prahy, po boku Fiodora Šaľapina) a neskôr spieval Šujského (1946, 1954), v Borodinovom Kniežati Igorovi stvárnil Ovlura (1952). Bol výborným interpretom Lenského (Čajkovskij: Eugen Onegin, 1945, 1952), Jonteka v Moniuszkovej Halke (1950) a iných.

Janko Blaho absolvoval premiéry väčšiny slovenských opier: Grama v Kováčovi Wielandovi J. L. Bellu (1926, 1933), Martina v prvom uvedení opery V. Figuša-Bystrého Detvan (1928), Martina v Rosinského Čalmakovi (1940), v Holoubkových operách Paľa (Svitanie, 1941) a Miška (Rodina, 1960). Bol Krúpom v Suchoňovej Krútňave (1952, Predslavom v jeho Svätoplukovi (1960). V Cikkerových operách spieval prvého Gajdošíka (Juro Jánošík, 1954, 1961), nezabudnuteľného Feraponta Smeľkova vo Vzkriesení (1962) a pisára Boba v Mistrovi Scroogeovi (1964). V Andrašovanovom Figliarovi Geľovi spieval Rubanusa (1958). Blahova muzikalita sa uplatnila aj v súčasnej opere: Gilles (Folprecht: Lásky hra osudná, 1929, insc. z 1926). Ladislav (Ostrčil: Púpä, 1930), Stazio Orsini (Křička: Hypolita, 1936), Kuzma (Notarra: Na veľkej ceste, 1935). Joussef (Bloch: Sámum, 1936), komický talent vynikol v postave Kostolníka (Ferroud: Chirurgia, 1933). Charakterotvorné dispozície vynikli v Zinovijovi lzmajlovovi (Šostakovič: Ruská Lady Macbeth, 1935), v Hananovi (Rocca: Dibuk, 1937). Vytvoril Biondella v Šebalinovom Skrotení zlej ženy (1958), Poštmajstra v Egkovom Revízorovi (1959), hodinára Torquémadu v Ravelovej Španielskej hodinke (1961), titulnú úlohu v Dessauovom Odsúdení Lukulla (1962), Kočkareva v Ženbe Bohuslava Martinů (1963), Cochenilla, Pitichinacca a Franza (Offenbach: Hoffmannove poviedky, 1963), doštudoval Monostasa z Mozartovej Čarovnej flauty (1963, insc. z 1961). Na sklonku umeleckej kariéry vytváral menšie roly napr. vo Verdiho operách Sudcu v Maškarnom bále (1964) a Trabucca v Sile osudu (1965), Altouma v Pucciniho opere Turandot (1965), v ktorej zaskočil aj v úlohe Ponga.

Janko Blaho spieval aj viaceré prvé tenorové úlohy v klasickej i modernej operete, jeho prvou postavou bol Orfeus v Offenbachovej operete Orfeus v podsvetí, 1926, 1932). Potom spieval Paula Gascarda v jednodejstvovej operete Oskara Nedbala Mamzelle Napoleon (1927, prvé československé uvedenie), ktorá bola súčasťou komponovanej revue Z Prešporka do Bratislavy. V operetách „kráľa valčíkov“ Johanna Straussa stvárnil Šándora Bárinkaya (Cigánsky barón, 1927), Alfréda (Netopier, 1929, 1937) a Vojvodu Quida (Noc v Benátkach, 1939). Z Lehárových postáv vytvoril Cároviča (Cárovič, 1932, 1940), Kamila de Rossilona (Veselá vdova, 1933), Sou-Chonga (Zem úsmevov, 1933, 1942) a Jonela Bolescu (Cigánska láska, 1935). Ďalšími postavami boli: Princ Lilo Taro (P. Abraham: Kvet Havaja, 1932), Tino (J. Beneš: U sv. Antoníčka, 1933), Princ Radjami (E. Kálmán: Bajadéra, 1934), Taliansky spevák (R. Friml: Ninon, 1934), Franz Schubert (F. Schubert-H. Berté: Dom u troch dievčatiek, 1935, 1939), Champlatreux (F. R. Hervé: Mamzelle Nitouche, 1939), Toni Crisander (R. Stolz: Len jedinú noc, 1940).

Počas 43 sezón aktívnej umeleckej činnosti odspieval Janko Blaho 2 648 predstavení, naštudoval 151 operných a operetných postáv. Najčastejšie a najradšej spieval Janíka v Predanej neveste – 218 ráz, potom Lukáša v Hubičke 115-krát, Pinkertona v Madame Butterfly, 110-krát, Gajdošíka v Cikkerovej opere Juro Jánošík spieval 108-krát, Alfréda v Traviate 103-krát, Vojvodu v Rigolettovi 94-krát, Krúpu v Suchoňovej Krútňave 85-krát a Rudolfa v Bohéme 55 ráz. Pri tomto malom štatistickom prehľade treba spomenúť, že bol vždy pripravený pohotovo zaskočiť za chorého kolegu, a to často po mnohých rokoch, keď už v inscenácii nebol obsadený. Poslednou úlohou Janka Blaha v opere SND bol cisár Altoum v Pucciniho opere Turandot, s javiskom sa však definitívne rozlúčil ako Pinkerton v Madame Butterfly (pod taktovkou Ladislava Holoubka) dňa 21. marca 1968, a to na scéne divadla, kde túto postavu  roku 1928 prvý raz spieval – v Štátnom divadle v Košiciach.

Janko Blaho spieval s mnohými význačnými svetovými umelcami: Georgij Baklanov, Pavel Ludikar, Gunar Graarud, Sándor Svéd, Celestino Sarobe. Častými partnerkami a vo viacerých operách mu boli sopranistky Mária Németh, Ada Sari, Jarmila Novotná a Tatiana Menotti. V Šulcovej inscenácii Gounodovho Fausta v roku 1934 spieval titulnú úlohu so svetoznámym Fiodorom Šaliapinom ako Mefistom. Účinkoval tiež v operných inscenáciách, ktoré dirigovali v opere SND svetoví dirigenti: Richard Strauss, János Ferencsik, Lovro von Matačić a Werner Egk, spolupracoval s viacerými zahraničnými režisérmi.

Umelecké aktivity Janka Blaha sa neobmedzovali iba na operné javiská, veľkú pozornosť venoval aj koncertnej činnosti. Na koncertných pódiách, v rozhlase a v menšej miere v televízii absolvoval veľký počet piesňových recitálov ľudových piesní a piesní slovenských skladateľov na samostatných koncertoch i s účasťou iných umelcov. Za prvé významné vystúpenie možno považovať jeho koncert s talianskym barytonistom Umbertom Urbanom v bratislavskej Redute (1926), ktorý sa stretol s priaznivou odozvou. Mnohé koncertné podujatia sa okrem Bratislavy uskutočňovali aj v ďalších slovenských mestách i vo Viedni, Varšave, či Belehrade. Spieval aj v kantátach a oratóriách: A. Dvořák: Svatební košile; J. L. Bella: Jánošíkova svadba, W. A. Mozart: Requiem, V. Novák: Búrka, L. van Beethoven: 9. symfónia, F. Liszt: Faustova symfónia, J. S. Bach: Omša h-mol a iné. Najväčšie úspechy dosahoval Janko Blaho v mimoriadne náročnom tenorovom parte Suchoňovej kantáty Žalm zeme podkarpatskej a dlho bol jej jediným interpretom. Prvý raz spieval toto dielo v roku 1948 pod taktovkou Ľudovíta Rajtera, v tom istom roku zaznelo s nevídaným úspechom aj na Pražskej jari. Kantátu uviedla Slovenská filharmónia na zájazde v Krakove (1958). V roku 1964 zaradila Štátna filharmónia vo Varšave Žalm zeme podkarpatskej do svojho programu a na prednes tenorového partu pozvali Janka Blaha. Dielo, naštudované v slovenčine pod taktovkou Jerzy Semkowa, zožalo zásluhou nášho sólistu veľký úspech. Suchoňovu kantátu spieval Blaho i v Brne a s Českou filharmóniou a dirigentom Ladislavom Slovákom aj v Prahe. V roku 1959 nahral Suprahon Žalm zeme podkarpatskej s dirigentom Ľudovítom Rajterom a Jankom Blahom na gramoplatňu. Posledným Blahovým veľkým koncertom bolo tenorové sólo v oratórnej skladbe Arthura Honeggera Johanka z Arcu (1964) so Slovenskou filharmóniou a s dirigentom Ladislavom Slovákom. Janko Blaho nahral mnoho piesní, operetných a operných árii, či dvojspevov v rozhlase, televízii a na gramofónové platne.

Láska k ľudovej piesni sa vinula jeho životom ako červená niť, pomocou ktorej sa mu podarilo ,,utkať” šesť zborníkov pod názvom Záhorácke pjesňičky. Janko Blaho mal rád ľudí a život, často chodil po dedinách na Záhorí zbierať a zapisovať ľudové piesne, popritom sa s ľuďmi srdečne porozprával pri poháriku dobrého skalického vínka. Najradšej sa vracal do Skalice. Nachádzal tam mier, vyrovnanosť so životom, starých, dobrých priateľov a aj životný optimizmus do ďalších rokov. Vždy si však našiel čas aj na svoju dávnu lásku, filateliu.

Dr. Janko Blaho bol človek s veľký nábojom energie. Už počas svojej aktívnej umeleckej činnosti sa venoval výchove mladých spevákov najprv na bratislavskom konzervatóriu (1952 – 1954), potom na VŠMU v Bratislave (1952 – 1973). K jeho žiakom patrili viacerí známi operní umelci, Gabriela Beňačková, František Livora, Anna Kajabová-Peňašková, Ján Zemko, Pavol Mauréry. Bohatá je aj jeho publicistická činnosť zameraná na najrozmanitejšie témy nášho spoločenského, politického a kultúrneho života. Svoje spomienky na umelecké ovzdušie Skalice na pozadí politického a spoločenského diania i na vlastné umelecké začiatky opísal v knihe Zo skalického rínku (1974). Umeleckú činnosť Dr. Janka Blaha zaznamenáva monografia hudobného vedca, kritika a publicistu Michala Palovčíka Priekopníci slovenského operného divadelníctva Helena Bartošová a Dr. Ján Blaho (ARM 333 Bratislava, 2001).

Dňa 27. apríla si pripomenieme stodvadsiate výročie narodenia českého operného speváka a dirigenta Jaroslava Líbala (narodil sa v Prahe, zomrel 24. marca 1958 vo Velvaroch v okrese Kladno) prvého dirigenta novozaloženej Novej scény Národného divadla v Bratislave v rokoch 1946 – 1948.

Jaroslav Líbal, (1896 – 1958), foto: Archív Městského muzea Velvary

Jaroslav Líbal,
(1896 – 1958),
foto: Archív Městského muzea Velvary

Jaroslav Líbal študoval na pražskom konzervatóriu odbor organ a kompozíciu (1910 – 1913). V rokoch 1913 – 1916 bol dirigentom v chorvátskom Gospiči. Po vzniku republiky študoval spev u Egona Fuchsa v Prahe a v rokoch 1920 – 1923 u známeho pedagóga Jeana de Reszkeho v Paríži. Na štúdium si zarábal ako korepetítor a dirigent kapelníka v parížskom divadle Trianon Lyrique. V meste Yerres bol organistom a súčasne vyučoval hru na klavír. Po návrate pôsobil ako operný a operetný tenor v Moravsko-sliezskom divadle v Ostrave (1923 – 1924), kde okrem menších úloh spieval aj Vítka (Dalibor), Toníka (Dve vdovy), Lukáša (Hubička), Vaška (Predaná nevesta), Števu Buryju (Jej pastorkyňa), Vojtěcha (V studni), Nanda (Nížina), Heinricha (Tannhäuser), Alfréd (Netopier). V rokoch 1924 – 1928 bol tenoristom vo Vinohradskej spevohre v Prahe. Potom vystriedal niekoľko divadelných scén: Východočeské divadlo v Pardubiciach, Mestské divadlá v Most, Opave a Mariánskych Lázňach. V rokoch 1932 – 1936 bol členom Zemského nemeckého divadla v Prahe a Švandovho divadla (1936). V rokoch 1939 – 1940 pôsobil v pražskom divadle Urania, najskôr ako tenorista, potom dirigent a sedem mesiacov aj viedol divadlo. V rokoch 1940 – 1944 viedol vlastnú divadelnú spoločnosť (Líbalova zpěvohra), s ktorou cestoval po českých mestách. Po vojne sa stal riaditeľom Divadla Urania v Prahe-Holešoviciach. Po vyhorení divadla pôsobil dva roky ako dirigent na Novej scéne v Národného divadla v Bratislave 1946 – 1948).

V Bratislave bol Jaroslav Líbal prvým dirigentom hudobnej komédie Novej scény ND, ktorá bola založená v roku 1946. Mala nahradiť zrušenú operetu v SND (1945) a regenerovať operetu uvádzaním hudobnej komédie s hodnotnými, prevažne veselohernými dramatickými textami s komponovanou hudbou, spevom a tancom. Prvou bola hudobná komédia Gogoľovej Ženby s hudbou českého skladateľa Aloisa Jiránka v réžii Štefana Munka (1. decembra 1946). Z prvého obdobia popri Ženbe patrili k najúspešnejším aj Slamený klobúk autorov E. Labicha a M. Lebricha s hudbou Jiřího Voskovca a Jana Wericha, 1947), Žobrácka opera Bertolta Brechta a Kurta Weilla (1947) a Beaumarchaisov Barbier zo Sevilly s hudbou Emila Františka Buriana (1947). Jaroslav Líbal taktiež skomponoval hudbu ku komédii nemeckého dramatika Paula Schureka Ulica spieva (1948). Do roku 1948 dirigoval všetky uvádzané inscenácie: R. Stolz: Betina (1946), J. de Létraz: Šťastie do domu (hudba Jan Frýda, 1947), A. Steinbrecher: Krajčír na zámku (1947), J. Gilbert: Rozkošné dobrodružstvo (1947), Sylvia a Oskar Krejčovci: Nič sa nestalo (hudba Zdeněk Mašek, 1947), F. Hervé: Mamzelle Nitouche (1947), S. Pugliese: Dve hrdinstvá pána Celestína (hudba Sláva Eman Nováček,1948). Líbal bol dirigentom aj prvých pôvodných satirických pásiem uvedených na javisku od slovenského autora Jána Kalinu Zem bez úsmevov (réžia Marin Gregor, 1947), Sen noci operetnej (réžia Štefan Munk, 1947), Nakrúcame, vykrúcame, prekrúcame (réžia Oldřich Lipský, 1948). Viedol orchester aj v činoherných inscenáciách, ktoré sa uvádzali so scénickou hudbou, prvú inscenáciu činohry Skrotenie zlej ženy Williama Shakespeara v réžii Drahoša Želenského (1946) i ďalšie: Huncút Pseudolus (Plautus, 1947), Advokát Patelin (starofrancúzska veselohra v preklade a úprave Jána Kalinu, 1947), Smiešne preciózky (Moliére, 1947), Benátska maškaráda (Goldoni, 1948) a Smrť matky Jugovičovcov (Vojnović, 1948).

V roku 1949 nastúpil Jaroslav Líbal do Hudobnej školy v stredočeskom meste Velvary, na ktorej pôsobil do svojej smrti v roku 1958. Spolupracoval i s miestnym divadelným spolkom TYL. Naštudoval a dirigoval mnoho divadelných predstavení (napr. Strakonického dudáka, Podskaláka), ktoré mali jeho zásluhou veľký úspech.

Pripravila Elena Martišová-Blahová

video

email
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.
Zdieľajte tento článok alebo komentujte:
  •  
  • 15
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  

O autorovi

Elena Blahová-Martišová

dokumentaristka a publicistka, členka redakčnej rady Opera Slovakia

Zanechajte komentár