Dnes je: nedeľa, 24. 6. 2018, meniny má: Ján, zajtra: Tadeáš, Olívia

Pripomíname si v apríli (2018)

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Prinášame vám prehľad aprílových výročí siedmich umeleckých osobností nášho hudobného operného života, ktorí už nie sú medzi nami – Mariána Juríka, Marie Žaludovej, Karla Zavřela, Jozefa Kondera, Františka Krištofa Veselého, Miroslava Fischera a Štefana Babjaka. Prehľad pripravila dokumentaristka Elena Blahová-Martišová.

Dňa 5. apríla uplynie osemdesiatpäť rokov od narodenia hudobného vedca a publicistu PhDr. Mariána Juríka (narodil sa v Trnave, zomrel 9. februára 1999 v Bratislave), šéfredaktora OPUSU-u a časopisu Hudobný život, v rokoch 1983 – 1988 umeleckého šéfa operného súboru Slovenského národného divadla.

Marián Jurík (1933 – 1999),
foto: Archív SND

Marián Jurík absolvoval Vysokú školu pedagogickú v Bratislave (1957). Začínal ako hudobný redaktor Československého rozhlasu v Bratislave (1957 – 1964), potom bol redaktor denníka Smena (1964 – 1968), riaditeľ umeleckej agentúry Slovkoncert (1968 – 1970). Bol zakladajúcim redaktorom (1969 – 1972), neskôr šéfredaktorom dvojtýždenníka Hudobný život (1988 – 1998). Pôsobil v Československej televízii a v hudobnej spoločnosti Slovart (1970 – 1972), bol šéfredaktor slovenského hudobného vydavateľstva OPUS (1972 – 1983) a umelecký šéf opery Slovenského národného divadla (1983 – 1988).

Publicistická činnosť Mariána Juríka je nesmierne bohatá, bol autorom hudobných kritík a odborných príspevkov v dennej tlači, časopisoch a odborných periodikách Smena, Ľudová tvorivosť, Rozhlas a televízia, Slovenská hudba, Hudobný život. Ako vedúci autorského kolektívu a spoluautor sa podieľal na viacerých publikáciách: Hudba okolo nás (1962), Malá encyklopédia hudby (1969, 1983), Encyklopédia dramatického umenia na Slovensku (1989, 1990), 100 slovenských skladateľov (1998). Marián Jurík napísal niekoľko monografií: Emil Gilels (Supraphon, Praha 1974), Sviatoslav Richter (Supraphon, Praha 1974), Mária Callasová (Supraphon, Praha, 1975), David Oistrach (Supraphon, Praha, 1977), Kapitoly zo slovensko-sovietskych hudobných vzťahov (Opus 1985) a spracoval Hudobný terminologický slovník (Hudobniny Amadeo, Košice, 1997). Bol stálym externým spolupracovníkom Hudobného vysielania Slovenského rozhlasu, pedagógom VŠMU, členom porôt medzinárodných súťaží i dlhoročným podpredsedom Výboru Slovenského hudobného fondu, predsedom Slovenskej hudobnej únie a Slovenskej muzikologickej asociácie a predsedom Umeleckej besedy Slovenska. Hudobný fond udelil Mariánovi Juríkovi Cenu Jozefa Kresánka za celoživotnú kritickú a redaktorskú aktivitu (1995).

V záujme kontinuálne nadviazať na umelecký vývoj a organizačnú prácu predchádzajúcich období si Marián Jurík po svojom nástupe do funkcie umeleckého šéfa operného súboru SND určil priority. Jedna z prvoradých bola práca na výhľadovom dramaturgickom pláne na päť sezón, zameranom na uvádzanie svetového i moderného repertoáru. Ďalším predsavzatím bolo zabezpečiť kvalitnú úroveň reprízových predstavení viacnásobným obsadzovaním jednotlivých úloh, permanentne dopĺňať súbor sólistov mladými umelcami a poskytnúť príležitosť aj štipendistom hudobného fondu. Už po prvej sezóne pozitívne vnímala odborná kritika zvýšenie počtu premiér a uvedenie dvoch titulov z pôvodnej slovenskej tvorby. Po premiére Cikkerovej opery Obliehanie Bystrice (dirigent Ondrej Lenárd ešte ako hosť, réžia Branislav Kriška) bolo významnou udalosťou uvedenie celovečerného opusu Juraja Beneša Hostina (1984, libreto s použitím Hviezdoslavových textov napísal autor). Pôsobivo štylizovanú antiiluzívnu inscenáciu Branislava Krišku hudobne naštudoval Viktor Málek. Pozoruhodné boli i ďalšie inscenácie, veristické tituly Leoncavallových Komediantov a Mascagniho Sedliackej cti (1984) v netradičnom obrátenom poradí a situované do jednej lokality. V Mozartovom Donovi Giovannim (1983) dostala príležitosť mladá a najmladšia spevácka generácia a v závere sezóny sa takmer po tridsiatich rokoch dostal na repertoár Wagnerov Blúdiaci Holanďan (1983). Na jar v roku 1984 vymenoval Jurík za šéfdirigenta Opery SND Ondreja Lenárda, zásluhou ktorého sa zvýšila prepracovanosť vokálnych partov, reprodukčná úroveň orchestra a predstavení. Počas dvoch rokov Lenárd hudobne naštudoval Verdiho Simona Boccanegru (1985), Bizetovu Carmen (1985), vynikajúce bolo hudobné naštudovanie Verdiho Maškarného bálu (1986) so skvelým speváckym obsadením, novátorský bol Lenárdov tvorivý prístup k partitúre Suchoňovho Svätopluka (1985). Zo svetového repertoáru uviedol operný súbor Rossiniho Barbiera zo Sevilly (1985), Mozartovu Čarovnú flautu (1986), Pucciniho Toscu (1987), Borodinovu operu Knieža Igor (1987), Nicolaiove Veselé paničky z Windsoru (1988). Kontroverzné reakcie vyvolala premiéra Verdiho Rigoletta (1987) v inšpiratívnej, dynamickej a nekonvenčnej réžii Mariána Chudovského vyznačujúca sa vyváženou režisérskou koncepciou a výtvarným riešením. Operu hudobne naštudoval mladý dirigent Oliver Dohnányi, ktorý po Lenárdovom odchode prevzal post šéfdirigenta Opery SND. Z českého repertoáru bola najvyššie hodnotená Janáčkova Jej pastorkyňa (1986) v hudobnom naštudovaní hosťujúceho dirigenta a janáčkovského znalca Františka Jílka a v réžii Branislava Krišku. František Jílek pripravoval i Dvořákovu Rusalku (1987), pre ochorenie prevzal taktovku Dušan Štefánek.

Prínosom Juríkovho pôsobenia bolo uplatňovanie nových inscenačných postupov v dielach tradičného klasického operného repertoáru i svetovej modernej a slovenskej proveniencie. Takmer po polstoročí uviedol operný súbor druhú prepracovanú verziu Šostakovičovej Kataríny Izmajlovovej (1984) v invenčnej, expresívno-realistickej réžii Miroslava Fischera a v hudobnom naštudovaní Gerharda Auera, prvé slovenské uvedenie hudobnej drámy Bergovho Wozzecka (1986), opäť vo Fischerovej réžii a v hudobnom naštudovaní Viktora Málka. Pôvodná domáca tvorba bola zastúpená vrcholným opusom Tibora Freša, operou-kolážou Francois Villon (1986) v hudobnom naštudovaní skladateľa a v réžii Júliusa Gyermeka, súčasne autora libreta. Cikkerova opera Zo života hmyzu (1987) v premyslenej a nápaditej réžii Branislava Krišku a v precíznom naštudovaní dirigenta Viktora Málka mala premiéru v rámci Týždňa novej slovenskej hudby. Hudobno-scénická kompozícia Juraja Hatríka Šťastný princ (1988) na námet Oscara Wilda sa po svojom prvom uvedení v rámci Piešťanského festivalu v roku 1981 z iniciatívy Ladislav Mokrého, riaditeľa Slovenskej filharmónie, dočkala aj scénickej realizácie. Réžia Miroslava Fischera ponúkla vizuálne zaujímavé kinetické divadlo v kvalitnom hudobnom naštudovaní Dušana Štefánka. Inscenácia, uvedená s vokálno-inštrumentálnym dielom Stravinského Slávik, bola určená detskému i dospelému divákovi.

V období pôsobenia Mariána Juríka nastúpila ďalšia generácia umelcov, ktorá sa čoraz intenzívnejšie začala uplatňovať: dirigent Oliver Dohnányi (1984), speváci Ľubica Rybárska (1983), Jozef Kundlák (1984), Lívia Ághová (1985), Jana Valášková (1985), Eva Antoličová-Jenisová (1986), Ľudmila Hudecová (1986), Jitka Saparová-Fischerová (1986), Miroslav Dvorský (1986), Ján Ďurčo (1986), Ľudovít Ludha (1987). Osviežením bolo angažovanie zahraničných sólistov Ivana Konsulova (Simon Boccanegra) a Osvalda di Pianduni (Gabriele Adorno) do Verdiho Simona Boccanegru (1985). Nechýbali ani pohostinské vystúpenia svetoznámych operných umelcov Jeleny Obrazcovej (Marina Mníšková v Musorgského Borisovi Godunovovi, 1984; Santuzza z Mascagniho Sedliackej cti, 1986), Jevgenija Nesterenka (Musorgského Boris Godunov a Filip II. vo Verdiho Donovi Carlosovi, 1984), Mirelly Freni (Tatiana v Čajkovského Eugenovi Oneginovi, 1984), Sylvia Sass (Pucciniho Tosca, 1987) a ďalších.

Intenzívna bola aj zájazdová činnosť, poslaním ktorej bola dôstojná reprezentácia našej prvej opernej scény a slovenského interpretačného umenia prostredníctvom prezentácie najkvalitnejších inscenácií súboru a slovenského interpretačného umenia. Operný súbor absolvoval komerčné zájazdy do Nemecka, Holandska a Rakúska, pohostinsky vystupoval aj v Bulharsku (E. Suchoň Krútňava, B. Smetana Predaná nevesta a G. Donizetti Lucia di Lammermoor, 1984) , v Ľubľane (E. Suchoň Svätopluk, D. Šostakovič Katarína Izmajlovová, G. Verdi Simon Boccanegra,1985), v Berlíne (L. Janáček Jej pastorkyňa, G. Verdi Maškarný bál, 1988), na Pražskej jari (Suchoň: Svätopluk, Janáček Jej pastorkyňa. Verdi Maškarný bál, 1988). V rámci Dní kultúry ČSSR 1988 sa naša opera prvý raz predstavila na scéne moskovského Veľkého divadla a vo Vilniuse (E. Suchoň Svätopluk, L. Janáček Jej pastorkyňa, G. Verdi Maškarný bál). Veľký úspech mali vystúpenia operného súboru na opernom festivale v španielskom Oviede v rokoch 1986 a 1987 za spoluúčinkovania známych svetových operných umelcov. Hlavným magnetom bol Peter Dvorský (Riccardo, Edgardo 1986, Rodolfo, 1987), kritika však vysoko hodnotila aj výkony ďalších sólistov Sergeja Kopčáka, Jozefa Kundláka, Františka Cabana a dirigenta Ondreja Lenárda. V roku 1986 uviedol operný súbor v Oviede Verdiho Maškarný bál, Donizettiho Luciu di Lammermoor a Nápoj lásky, Musorgského Borisa Godunova, o rok neskôr Verdiho Dona Carlosa, Rossiniho Barbiera zo Sevilly, Pucciniho Bohému, Leoncavallových Komediantov s Mascagniho Sedliackou cťou a Borodinovho Knieža Igora. V predstaveniach spoluúčinkovali Jelena Obrazcova, Natalia Troistkaya, Nuccia Focile, Nelly Mirocoiu, Matteo Manugerra, Bruno Pola, Stefan Elenkov, Vicente Sardinero, Amedeo Zambon.

Marián Jurík uvítal a podporoval iniciatívu vedúcej hudobného archívu opery PhDr. Álie Varkondovej na založenie Klubu priateľov opery SND, prostredníctvom ktorého by sa mohol vytvoriť bližší, priamejší kontakt medzi umelcami a opernými návštevníkmi a ponúkať im zaujímavé informácie. Činnosť klubu sa začala však až po Juríkovom odchode v jubilejnej sezóne 1989/1990 a pokračuje do dnešných dní.

Dňa 7. apríla 1898 si pripomíname sto dvadsiate výročie narodenia českej opernej speváčky, sopranistky Marie Žaludovej (tiež Marja Žaludová, vydatá Marie Stránská, prvý manžel tenorista a režisér Zdeněk Knittl, narodila sa vo Vysokom Mýte v okrese Ústí nad Orlicí, zomrela 14. decembra 1987 v  Bechyni), sólistky opery Slovenského národného divadla v rokoch 1923 – 1925. Viac o nej sme písali TU…

Marie Žaludová (1898 – 1985),
foto: Archív ND Brno

Dňa 11. apríla uplynie päťdesiatpäť rokov od úmrtia českého operného speváka pôsobiaceho na Slovensku Karla Zavřela (narodil sa 14. decembra 1891 v Pulčíne, okr. Vsetín, zomrel v Prahe) barytonistu, sólistu operného súboru Slovenského národného divadla v Bratislave v rokoch 1929 – 1939. Viac o ňom sme písali TU…

Karel Zavřel (1891 – 1963),
foto: Archív DÚ

Dňa 12. apríla uplynie desať rokov od úmrtia slovenského operného speváka Jozefa Kondera (narodil sa 13. septembra 1926 v Medzibrode, okr. Banská Bystrica, zomrel v Banskej Bystrici), tenoristu, dlhoročného sólistu operných súborov Štátneho divadla v Košiciach (1955 – 1959 a 1969 – 1989) a v Banskej Bystrici (1959 – 1969). Viac o ňom sme písali TU…

Jozef Konder (1926 – 2008),
foto: Archív DÚ

Dňa 12. apríla si pripomenieme stopätnáste výročie narodenia herca, speváka a režiséra Františka Krištofa Veselého (pôv. menom Veselý, od roku 1949 Krištof Veselý, narodil sa v Skalici, okr. Senica, zomrel 13. marca 1977 v Bratislave), spoluzakladateľa a v rokoch 1946 – 1964 dlhoročného člena Novej scény v Bratislave, jedného z prvých profesionálnych spevoherných spevákov na Slovensku. Viac o ňom sme písali TU…

František Krištof Veselý (1903 – 1977)

Dňa 23. apríla uplynie päť rokov od úmrtia slovenského operného režiséra a pedagóga Miroslava Fischera (narodil sa 6. decembra 1932 v Seredi, okr. Galanta, zomrel v Bratislave), prvého absolventa opernej réžie na Vysokej škole múzických umení, dlhoročného režiséra operného súboru Slovenského národného divadla (1954 – 1998), v rokoch 1968 – 1969 umeleckého šéfa opery a 1996 – 1998 generálneho riaditeľa divadla, riaditeľa Komornej opery (1990 – 1996). V rokoch 1955 – 1972 pôsobil ako pedagóg na VŠMU, od roku 1957 aj ako vedúci operného štúdia. Viac o ňom sme písali TU…  (pozn. redakcie: Miroslav Fischer poskytol posledné interview pre portál Opera Slovakia, ktoré si môžete prečítať tu: Miroslav Fischer: Zostal som verný divadlu a opere)

Miroslav Fischer (1932 – 2013),
foto: Martin Črep, Archív SND

Dňa 27. apríla uplynie desať rokov od úmrtia slovenského operného speváka, barytonistu Štefana Babjaka (narodil sa 7. októbra 1931 v Humennom, zomrel v Banskej Bystrici), dlhoročného protagonistu opery Divadla Jozefa Gregora Tajovského (v súčasnosti Štátnej opery) v rokoch DJGT 1959 – 1994, v období rokov 1989 – 1991 aj umeleckého šéfa operného súboru. Viac o ňom sme písali TU…

Štefan Babjak (1931 – 2008),
foto: Archív ŠOBB

Pripravila Elena Blahová-Martišová


Ak vás tento článok zaujal a chceli by ste byť informovaní o novinkách na webe Opera Slovakia, prihláste sa na odber pravidelného týždenného newslettera.

email
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.
Zdieľajte tento článok alebo komentujte:
  •  
  • 25
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  

O autorovi

Elena Blahová-Martišová

dokumentaristka a publicistka, členka redakčnej rady Opera Slovakia

Zanechajte komentár