Dnes je: štvrtok, 17. 8. 2017, meniny má: Milica , zajtra: Elena, Helena

Pripomíname si v auguste (2017)

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Prinášame vám prehľad augustových výročí dvoch významných umeleckých osobností nášho hudobného operného života, ktorí už nie sú medzi nami – Jána Kákoša a Boženy Štěpánovej-Kubátovej. Prehľad pripravila dokumentaristka Elena Blahová-Martišová.

Dňa 14. augusta si pripomíname deväťdesiate výročie narodenia dramatika a organizátora divadelného života Jána Kákoša (narodil sa v Nitre, zomrel 11. septembra 1996 v Bratislave), autora mnohých hier pre činoherné i bábkové divadlá, rozhlas i televíziu, riaditeľa Novej scény (1954 – 1970) a dlhoročného riaditeľa Slovenského národného divadla (1970 – 1987).

Ján Kákoš (1927 – 1996),
foto: Jozef Vavro (Archív SND)

Ján Kákoš sa narodil v rodine stolára v Nitre, kde vychodil základnú školu a gymnázium. Po maturite (1947) začal študovať na Štátnom konzervatóriu v Bratislave, ktoré nedokončil (1947 – 1949) a rok študoval divadelnú réžiu na Vysokej škole múzických umení v Bratislave (1949 – 1950). Už počas štúdií začal pracovať ako asistent réžie v Československom štátnom filme (1948 – 1949), potom ako režisér v rozhlase v Bratislave (1949 – 1950). Po základnej vojenskej službe vo Vojenskom umeleckom súbore (1950 – 1952) sa stal dramaturgom a umeleckým šéfom Činohry pre mládež pri Novej scéne Národného divadla v Bratislave (1952 – 1953), po osamostatnení sa Novej scény jej riaditeľom (1954 – 1970). V rokoch 1970 – 1987 bol riaditeľom Slovenského národného divadla, súčasne bol predsedom Zväzu československých dramatických umelcov (1978 – 1990).

Literárne začiatky Jána Kákoša sú spojené s rozhlasom, ako dramatický autor debutoval v roku 1949 hrou pre mládež Za šťastím do sveta, potom napísal lyrickú komédiu zo študentského prostredia Mladé letá (podľa Martina Kukučína, 1955), obidve uviedla Nová scéna ND. Podstatnú zložku Kákošovho diela predstavovala tvorba pre deti a mládež, pri ktorej sa okrem vlastných diel zameral na dramatické adaptácie slovenských klasikov a ľudových rozprávok, najmä pre bábkové divadlo: Budkáčik a Dubkáčik (na motív Jozefa Cígera Hronského, 1966) Čarovné sklíčka (1961), O troch krásach sveta O bielej ruži (obe 1969). Je tvorcom bábkového televízneho seriálu Kichôtik (1972), televíznej inscenácie rozprávky Ľubica-medvedica (1967). V tvorbe pre dospelých k jeho výraznejším úspechom patrili rozhlasové hry Clown (1963) a Mohérový pléd (1963, v roku 1966 prepracovaná pre javisko). Psychologická hra Clown z cirkusového prostredia reprezentovala slovenskú rozhlasovú tvorbu na medzinárodných festivaloch a prehliadkach rozhlasových (Prix Italia 1967, OIRT). V oblasti činohry dosiahol väčšie úspechy hrami Na každej ceste križovatka (1964), drámou čerpajúcou so Slovenského národného povstania Dom pre najmladšieho syna (1974), ktorú v rokoch 1974 – 1984 uvádzali mnohé slovenské i české divadlá, vrátane pražského Národného divadla, Pred brieždením (1975).

Ján Kákoš ako režisér naštudoval na Novej scéne vlastnú hru pre deti Za šťastím do sveta (1949), rozprávkovú hru pre deti Sergeja Michalkova Veselý sen (1953) a veselohru Viktora Rozova Šťastnú cestu! (1956). S Magdou Husákovou-Lokvencovou spolupracoval na réžii Egriho lyrickej hry Večný plameň (1958) a premyslenou javiskovou koncepciou priniesli na javisko dramatický vzruch. Ján Kákoš veľmi významne poznačil druhú polovicu päťdesiatych rokov svojimi netradičnými réžiami pôvodných spevoherných diel domácich i zahraničných autorov, keď prekročil tradované šablóny a nekomplikované optimistické príbehy napĺňal oduševneným hereckým realizmom: Dobrzański-Tuwim: Vojak kráľovnej Madagaskaru (1957), Dunajevskij: Biely agát (1957), opereta Egon Kemény: Pod južným krížom (1958), Elbert: Do videnia, láska… (1958), Šostakovič: Moskva – Čeriomušky (1959), Novák: Nie je všedný deň (1960), černošský muzikál Hughesa Simple sa žení (1961), Werich-Voskovec-Ježek: Ťažká Barbora (1961). Ako riaditeľovi sa Jánovi Kákošovi podarilo ustáliť a umelecky vyformovať obidva súbory. Operetný súbor sa premenoval na spevoherný a začal sa zameriavať na najznámejšie a najlepšie diela amerického muzikálu: Pobozkaj ma Katarína Cola Portera (1963), My Fair Lady Fredericka Loeweho a Alana Jay Lernera (1965), Hello Dolly ! Hermana Jerryho (1966), Fidlikant na streche Jerryho Bocka (1968), West Side Story Leonarda Bernsteina (1969).

Do Slovenského národného divadla v roku 1970 prišiel Ján Kákoš s bohatou riaditeľskou aj umeleckou praxou, v prvých rokoch zastával aj funkcie šéfa činoherného (1971 – 1972) a baletného (1972 – 1973) súboru. V záujme zachovania objektívnych hodnôt nášho divadelníctva vo všetkých jeho zložkách i v neľahkom období normalizácie sa usiloval o utvorenie podmienok na stabilizáciu všetkých troch súborov. Mal rešpekt a bol prirodzenou autoritou. Jeho zásluhou neprebehla normalizácia tak tvrdo ako inde. V koncepčnom riadení divadla obhajoval umelecké záujmy a kolegov tvorcov. Za sedemnásť rokov vzniklo na scénach Slovenského národného divadla, v činohre, opere i balete, mnoho pozoruhodných a podnetných inscenácií, ktoré poznali diváci doma i v zahraničí na mnohých zájazdoch umeleckých súborov. Bol neobyčajne aktívny, húževnatý, tvorivý, prekypoval vitalitou a pracovným nasedením. Presadzoval a spustil projekt novostavby Slovenského národného divadla, nesplneným predsavzatím ostala myšlienka založiť divadelné múzeum. Jednou z posledných aktivít na riaditeľskom poste Jána Kákoša bolo vydávanie informatívneho a propagačného dvojmesačníka SND informuje, ktorý vychádzal do roku 1990. Ani po dobrovoľnom rozhodnutí v roku 1987 odísť do dôchodku nevydržal bez práce, ale dopĺňal prázdne miesta v histórii divadla v Divadelnom ústave. Vrátil sa k literárnej činnosti, zbieral a zapisoval svoje skúsenosti z mnohorakej a bohatej činnosti, spomienky na udalosti a stretnutia s ľuďmi, zhromažďoval a spracoval ich do Pamätí (1967 – 1996), ktoré sú uložené vo fonde Divadelného ústavu. Nečakaná smrť zmarila ďalšie zámery a plány.

Ján Kákoš bol divadelníkom v pravom zmysle slova, teda človekom zapáleným a zapaľujúcim pre divadlo. V jednom z posledných rozhovorov sa vyslovil, že jeho cieľom bolo robiť dobré divadlo: „robiť ho poctivo, spoločensky zodpovedne a na vysokej profesionálnej úrovni. Vždy som sa o to v práci i tvorbe usiloval, vychádzajúc pritom zo svojich životných postojov formovaných v zložitých rokoch života nášho národa, našej spoločnosti. Išlo mi o to, aby divadlo bolo zrkadlom človeka, zrkadlom doby, sprostredkovateľom posolstva čias minulých i posolstva dneška.“

Dňa 17. augusta uplynie štyridsaťpäť rokov od úmrtia českej opernej speváčky Boženy Štěpánovej-Kubátovej (narodila sa 14. apríla 1897 v Mosteku, okr. Trutnov, zomrela v Prahe, manželka Norberta Kubáta, huslistu, publicistu a profesora na Hudobnej a dramatickej akadémii v Bratislave), mezzosopranistky pôsobiacej v rokoch 1923 – 1932 (s prerušením v rokoch 1926 – 1928) v opernom súbore Slovenského národného divadla.

Božena Štěpánová-Kubátová (1897 – 1972),
foto: Archív DÚ

Viac o nej sme písali TU…

Pripravila Elena Blahová-Martišová

email

About Author

Elena Blahová-Martišová

Leave A Reply