Dnes je: utorok, 17. 10. 2017, meniny má: Hedviga , zajtra: Lukáš

Pripomíname si v decembri (2016)

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Prinášame vám prehľad decembrových výročí viacerých významných umeleckých osobností nášho hudobného operného života, ktorí už nie sú medzi nami – Karla Zvařela, Nelly Bakošovej, Zdenka Ruth-Markova Lubomíra Havláka a Vojtecha Schrenkela. Prehľad pripravila dokumentaristka Elena Blahová-Martišová.

Dňa 14. decembra si pripomenieme sto dvadsiate piate výročie narodenia českého operného speváka pôsobiaceho na Slovensku Karla Zvařela (narodil sa v Pulčíne, okr. Vsetín, zomrel 11. apríla 1963 v Prahe) barytonistu, sólistu operného súboru Slovenského národného divadla v Bratislave v rokoch 1929 – 1939.

Karel Zavřel (1891 – 1963), foto: Archív DÚ

Karel Zavřel
(1891 – 1963),
foto: Archív DÚ

Karel Zavřel pochádzal z učiteľskej rodiny a s hudobnou kultúrou i s folklórom svojho rodného kraja sa zoznamoval od skorého detstva. Aj jeho mladší brat František sa stal operným spevákom, ako barytonista prešiel viacerými českými scénami (Olomouc, České Budějovice, Plzeň, Brno, Ústí nad Labem). Karel Zavřel študoval na gymnáziu v Strážnici (1902 – 1909), na Janáčkovej organovej škole v Brne (1910 – 1912) a súkromne spev u prof. Marie Angrovej. Mal pekný hlas so sýtou strednou polohou, prirodzene posadený a dobrú dikciu. Svoju spevácku dráhu začal ako barytón, ale svetová vojna narušila jeho plány. Po skončení vojny bol členom divadla v Ostrave (1919), člen divadla v Brne (1919 – 1925), nemeckého divadla v Tepliciach (1925 – 1926), stálym hosťom pražského Národného divadla (1926 a 1928) a člen opery v Norimbergu (1926 – 1927). V rokoch 1929 – 1939 bol sólistom opery Slovenského národného divadla, Juhočeského divadla v Českých Budějoviciach (1939 – 1942), tu učil tiež spev na hudobnej škole. Potom pôsobil v pražskej operete v Švandovom divadle (1942 – 1944) a v Hudobnom divadle v Karlíne (1945 – 1948). V rokoch 1953 – 1956 bol hlasový poradca a pedagóg v Českých Budějoviciach.

Karel Zavřel začínal v Ostrave ako barytonista, po krátkom pôsobení prešiel v roku 1919 do Brna, kde spieval Stárka v Janáčkovej Jej pastorkyni, Tomeša v Smetanovej Hubičke a Georgesa Germonta vo Verdiho Traviate. Po roku prešiel na odbor hrdinného tenora a pod vedením šéfa opery dirigenta Františka Neumanna sa stal popredným členom operného súboru. K jeho najvýznamnejším postavám patrili Herman v Pikovej dáme i Lenskij v Eugenovi Oneginovi P. I. Čajkovského, Florestan v Beethovenovom Fideliovi, Erik vo Wagnerovom Blúdiacom Holanďanovi, Gounodov Faust a Cavaradossi v Pucciniho Tosce. Z českých opier to bol Jeník v Predanej neveste, Jíra v Braniboroch v Čechách a Jarek v Čertovej stene Bedřicha Smetanu. Z Dvořákových opier spieval Princa v Rusalke a Jirku v Čertovi a Káči. Bol výborným Kozinom v Kovařovicových Psoshlavcoch, prvým Borisom v svetovej premiére Janáčkovej opery Káťa Kabanová (1921). Kritika ho hodnotila ako speváka s vysokou hudobnou inteligenciou, širokým hlasovým rozsahom, bohatým repertoárom, hereckým talentom a výbornou pohybovou kultúrou. Uplatňoval sa nielen vo veľkých operných úlohách, ale aj na koncertnom pódiu, ako prvý interpret Janáčkovho Zápisníka zmizelého (1921) v Brne i v prvom zahraničnom uvedení v Berlíne (1921). Pod pseudonymom Karl Herden pôsobil v nemeckom divadle v Tepliciach (1925 – 1926) a opery v Norimbergu (1926 – 1927, medzitým spieval pohostinsky aj v Národnom divadle v Prahe (1926), o. i. Smetanovho Dalibora, Princa z Dvořákovej Rusalky a Pinkertona v Pucciniho Madame Butterfly. V roku 1927 sa Zavřel rozhodol pre dôkladné štúdium spevu u Leopolda Gennaiho v Miláne a vrátil sa definitívne k barytónovému odboru. V pražskom ND spieval v rokoch 1928 – 1929 pohostinsky Valentína v Gounodovom Faustovi, Georgesa Germonta vo Verdiho Traviate, Kalinu v Smetanovom Tajomstve a úlohu štátneho zástupcu v opere Otakara Jeremiáša Bratia Karamazovovci, ktorú naštudoval za 24 hodín.

V opere Slovenského národného divadla vystúpil Karel Zavřel prvý raz ako hosť už v roku 1922, ešte ako tenorista v postave Hoffmanna v Offenbachových Hoffmannových poviedkach a podľa kritiky svojím pekne zafarbeným tenorom, vo všetkých polohách vyrovnaným, s jasnou artikuláciou i dobrým hereckým stvárnením dosiahol zaslúžený úspech. Kultivovaným prejavom a muzikalitou zaujal ako Erik vo Wagnerovom Blúdiacom Holanďanovi (1924). Po niekoľkých rokoch spieval pohostinsky v Bratislave opäť, ale už ako barytonista, Mlynára z Novákovho Lampáša (1928), Tonia a Alfia v „dvojičkách“ Komedianti – Sedliacka česť (1928), Adolfa z Harasova (Dvořák: Jakobín, 1928) a Pucciniho Scarpiu z Toscy (1929). V roku 1929 ho Oskar Nedbal angažoval do opery SND, kde sa Zavřel ako muzikálne a herecky neobyčajne vypracovaný spevák stal čoskoro vedúcim barytonistom súboru. Uviedol sa postavou bol Amonasra vo Verdiho Aide (1929, insc. 1923; 1936). Hudobní kritici ocenili jeho kovovo znejúcu strednú a vysokú polohu, krásnu zrozumiteľnú dikciu a kantilénu, ktorú uplatnil tiež v postave Georga Germonta z Traviaty (1929, insc. 1922). Pôsobivý, výrazne profilovaný výkon podal v postave Rigoletta (1929, insc. 1923), precítene spieval Renáta v Maškarnom bále (1930), Grófa Lunu v Trubadúrovi (1930), Paola Albianiho v Simonovi Boccanegrovi (1932). Majstrovskou ukážkou charakterizačného umenia speváckeho i hereckého bol Zavřelov Falstaff (Verdi: Falstaff, 1932) vo všetkom umiernený, plný ľudskosti i šibalstva. Z Pucciniho postáv spieval po Scarpiovi Sharplessa z Madame Butterfly (1929, insc, 1924), Jacka Ranca v opere Dievča zo zlatého západu (1930), Gianniho Schicchiho, Micheleho (Plášť, 1930, insc. 1927) a Marcella z Bohémy (1932, insc. 1929). Bol prefíkaným, v hereckom prejave vkusným Figarom v Rossiniho Barbierovi zo Sevilly (1931) a skvelým, nestrojeným Rossiniho Viliamom Tellom (1933). Spevácky a herecky exceloval ako Escamillo z Bizetovej Carmen (1929, 1938). Z Mozartových postáv doštudoval úlohu Hovorcu z Čarovnej flauty (1929), bol elegantný Almaviva s britkým espritom a švihom (Figarova svadba, 1932), spevácku pohotovosť a mnohostrannosť preukázal ako noblesný gavalier Don Juan (1933). Výstižnou maskou a hereckým prejavom sa zaskvel ako Pizarro v Beethovenovom Fideliovi (1930), zaujal ako hudobne farebný, asketický Jochanan v Straussovej Salome (1930), v Ariadne na Naxe (1931) stvárnil Učiteľa hudby a v Gavalierovi s ružou (1936) Faninala. Z wagnerovských postáv znamenite spieval Telramunda (Tannhäuser, 1931), Kurvenala (Tristan a Izolda, 1934), markantnými ťahmi vykreslil démonický profil Klingsora (Parsifal, 1935). Naštudoval Sebastiana (d´Albert: Nížina, 1931), Petra I. (Lortzing: Cár a tesár, 1931). Neodolateľne stvárnil Forda v Nicolaiových Veselých ženách windsorských (1929, 1936), jeho duet s Fasltaffom (Zdenko Ruth-Markov) sa vyznačoval rytmickou presnosťou, pružnosťou a čistotou dikcie spievaného slova. Širokú škálu hereckých prejavov preukázal v komických operách ako Petrucchio (Goetz: Skrotenie zlej ženy, 1932), Kalif (Cornelius: Barbier z Bagdadu, 1933), Simon v Štyroch grobianoch (1934) a Lelio v Zvedavých ženách Wolfa-Ferrariho (1937).

Karel Zavřel naštudoval tiež Tomského z Čajkovského Pikovej dámy (1932), hodnotný výkon podal ako Eugen Onegin v prvom slovenskom uvedení Čajkovského opery v preklade Arnolda Flögla (Eugen Onegin, 1934). Ako muzikálny a tvárny herec sa uplatňoval aj v postavách modernej a súčasnej opernej tvorby: Schmitt (Weis: Poľský žid, 1929), Emil (Karel: Ilseino srdce, 1929), Gróf Benedikt (Maršík: Čierne lekno, 1930), Švanda (Weinberger: Gajdoš Švanda, 1930), Abisain (Ambros: El Christo de la Luz, 1930), Kráľ (Kienzl: Pieseň hôr, 1931), Gróf (Smatek: Čachtická pani, 1931), Trivalin (Folprecht: Lásky hra osudná, 1931), Diabol (Lilien: Beatrys, 1932). V prvom uvedení opery Sergeja Prokofieva Láska k trom pomarančom (1931) stvárnil ministra Leandra, v umelecky a historicky významnej inscenácii Šostakovičovej Ruskej lady Macbeth (1935) postavu policajného komisára. Bol presvedčivý Čang-Ling (Zemlinský: Kriedový kruh, 1934), Hradný pán (Karel: Smrť kmotrička, 1935), Jegor Merik (Nottara: Na veľkej ceste, 1935), bohatiersky Kalojan (Vladigerov: Cár Kalojan, 1937), Reb Sender (Rocca: Dibuk, 1937), Samko (Dobronić: Vdova Rošlinka, 1938).

Zo Smetanovej tvorby vytvoril ušľachtilého, herecky majestátneho Vladislava (Dalibor, 1929, insc. 1928; 1933), temperamentného Tomeša (Hubička, 1929, 1934), rázovitého Kalinu (Tajomstvo, 1930), Krušinu z Predanej nevesty (1931). K jeho najlepším postavám patril spevácky výrazný a do hĺbky prepracovaný Přemysl z Libuše (1930, insc. 1923; 1934). Precítený, spevácky a herecky vyrovnaný výkon podal ako Vok (Čertova stena, 1932), stvárnil i Tausendmarka (Branibori v Čechách, 1933). V  Jakobínovi (1934) znamenite spieval Bohuša z Harasova a Knieža (Šelma sedliak, 1939) v Dvořákových operách, vzorne vypracovaný výkon spevácky a herecký podal v postave Šiškova (Janáček: Z mŕtveho domu, 1938) a Lomikara (Kovařovic: Psohlavci, 1939). V opere Jána Levoslava Bellu Kováč Wieland (1933) bez problémov zvládol výškové rozpätie partu Wielanda, v hereckom výraze bol presvedčivý, výrazný a temperamentný. Spieval part Svätopluka v scénickej kantáte Alexandra Moyzesa Svätopluk (1935), v Rosinského opere Matúš Trenčiansky (1936) vytvoril postavu Felicáha Sáha, Kráľa Matyáša v opere Viliama Figuš-Bystrého Detvan (1938) a Petra Fregeliusa v Holoubkovej Stelle (1939). Karel Zavřel vystupoval tiež v operetných inscenáciách v charakterových postavách, najmä od polovice tridsiatych rokov: Gróf Homonay i Koloman Zsupan v Straussovom Cigánskom barónovi (1929, insc. 1927; 1935), Frank (Strauss: Netopier, 1929, insc. 1925; 1937), Paul Aubier (Heuberger: Ples v opere, 1930), Manuel Bissi (Lehár: Giuditta, 1934), Plukovník Ollendorf (Millöcker: Žobravý študent, 1937), Stanislawski (Kálmán: Cirkusová princezná, 1937), Václav Kalaš (Beneš: Stratená varta, 1938), Arcivojvoda (Benatzky: U bieleho koníčka, 1938), Továrnik Morison (Vašica: Americké tempo, 1938), Konstantín (Jacobi: Sybilla, 1938), Knieža Alexander Karagin (Grün – Posford: Balalajka, 1938), Kráľ Ľudovít (Madame Pompadour, 1938).

Dňa 24. decembra uplynie stopätnásť rokov od narodenia opernej speváčky Nelly Bakošovej (vyd. Bäumlerová, narodila sa v Odese na Ukrajine, zomrela 26. decembra 1979 v obci Lochham pri Mníchove, Nemecko), prvej slovenskej koloratúrnej sopranistky, sólistky operného súboru Slovenského národného divadla v rokoch 1930 – 1936.

Nelly Bakošová (1901 – 1979), foto: Archív DÚ

Nelly Bakošová
(1901 – 1979),
foto: Archív DÚ

Nelly Bakošová prežila detstvo a mladosť v Odese, kde mal jej otec, pochádzajúci z Turca, železiarsky obchod. Po vypuknutí revolúcie sa rodina presťahovala na Slovensko. Jej mladšia sestra Mária, klaviristka, bola manželkou Štefana Hozu, brat Mikuláš Bakoš významný slovenský literárny historik a estetik. Bakošová absolvovala štúdium spevu na Hudobnej a dramatickej akadémii v Bratislave u prof. Josefa Egema (1930). V sezóne 1929 – 1930 pôsobila ako stály hosť, v rokoch 1930 – 1936 členka opery SND v Bratislave. Od roku 1944 žila v zahraničí.

Nelly Bakošová debutovala na javisku SND ako Kráľovná noci z Mozartovej Čarovnej flauty (1929). Náročnú postavu zvládla s prekvapujúcou istotou, zaujala i svojím speváckym výkonom. Kritika ocenila jej koloratúrnu techniku, pekný elastický hlas, dynamicky odtieňovaný. Pohostinsky naštudovala ešte Olympiu (Offenbach: Hoffmannove poviedky, 1929, 1935) a v roku 1930 Oskar Nedbal Bakošovú angažoval do súboru opery. Krásne zafarbený hlas predviedla a herecky výborný výkon podala ako Oscar vo Verdiho Maškarnom bále (1930, 1933), po technickej stránke zvládla i part Konstance v Mozartovom Únose zo serailu (1930), stvárnila tiež Barbarinu vo Figarovej svadbe (1932). Pekným a lahodným hlasovým materiálom upútala ako Liu v Pucciniho Turandot (1931) a Filina (Thomas: Mignon, 1932). V titulnej postave Délibesovej Lakmé (Lakmé, 1933) predviedla svoj cenný koloratúrny hlas, ale hudobní recenzenti konštatovali, že mladé speváčky by mali vystupovať najprv v menších úlohách, až po ich zvládnutí by mali preukázať svoje schopnosti v náročných veľkých postavách. Doštudovala Eudoru (Halévy: Židovka, 1934, insc. z 1929), Verdiho Gildu (Rigoletto, 1935, insc. 1923) a Violettu Valery (Traviata, 1936, insc. 1922). Stvárnila postavu Isabely (Meyerbeer: Robert diabol, 1934), Pousette (Massenet: Manon, 1935), Boženu (Rosinský: Matúš Trenčiansky, 1936).

Bakošová spievala aj menšie úlohy: Najadu (R. Strauss Ariadna na Naxe. 1931), v Ilienovej opere Beatrys (Jazyk, jeden zo zmyslov Beatrys, 1930), v Rosinského Matajovi (Noc, 1933), Pepíka v Janáčkovej Jej pastorkyni (1934, Kate Pinkerton v Pucciniho Madame Butterfly (1934, insc. 1924), Vrchnú sestra v sanatóriu v opere Rudolfa Karela Smrť kmotrička (1935), Prvú slúžku v Křičkovej Hipolyte (1936), Prvú sirotu v Straussovom Gavalierovi s ružou (1936) a v operete Johanna Straussa Tisíc a jedna noc Lejlu (1936). Často účinkovala aj v rozhlase, kde spievala aj piesne menej známych slovenských skladateľov.

Nelly Bakošová pôsobila v roku 1937 vo viedenskom Theater an der Wien, kde o. i. úspešne vystúpila ako Princezná Néméa v Adamovej opere Keby som bol kráľom. V roku 1945, pred príchodom sovietskych vojsk, emigrovala s manželom, podnikateľom a majiteľom známej bratislavskej firmy Pallehner Ernstom Bäumlerom a štyrmi synmi do Rakúska. Od roku 1947 žila rodina v Mníchove.

Dňa 25. decembra uplynie šesťdesiat rokov od úmrtia operného speváka, režiséra a prekladateľa operných libriet Zdenka Ruth-Markova (vlastným menom Zdeněk Ruth sa narodil 5. januára 1891 v Hodoníne, zomrel v Bratislave), jednej zo zakladateľských osobností slovenského profesionálneho operného umenia, prvého stáleho a dlhoročného sólistu opery Slovenského národného divadla v basovom odbore (1920 – 1955). Viac o ňom sme písali TU…

Zdenko Ruth-Markov, (1891–1956)

Zdenko Ruth-Markov,
(1891–1956)

Dňa 27. decembra si pripomenieme deväťdesiate piate výročie narodenia českého tenoristu Lubomíra Havláka (narodil sa vo Fryčoviciach, okr. Frýdek Místek, zomrel 28. septembra 2014 v Prahe), dlhoročného sólistu opery Národného divadla v Prahe, v rokoch 1950 – 1953 sólistu operného súboru Slovenského národného divadla.

Lubomír Havlák (1921 – 2014), Archív ND Praha

Lubomír Havlák
(1921 – 2014),
foto: Archív ND Praha

Lubomír Havlák navštevoval v rokoch 1937 – 1939 obchodnú školu v Místku, v rokoch 1939 – 1942 získal základy hudobného vzdelania v Ústave hudby a spevu v Ostrave. Krátko pôsobil v Armádnom umeleckom súbore Víta Nejedlého, 1945 – 1946 spieval v zbore Štátneho divadla v Ostrave. Pôsobil ako sólista opery Ústí nad Labem (1947 – 1949), v rokoch 1950 – 1953 v Slovenskom národnom divadle. V štúdiu spevu pokračoval štyri roky u Rudolfa Vaška a krátko u E. Fierlingerovej. V roku 1953 bol angažovaný do Národného divadla v Prahe ako štipendista a v rokoch 1954 – 1990 sólistom opery.

Lubomír Havlák disponoval tmavým, zvučným a hlasom, jeho postavy boli výborne prepracované po speváckej i hereckej stránke. Do operného súboru SND bol angažovaný na jeseň v roku 1950, keď predtým úspešne pohostinsky vystúpil ako Jontek v Moniuszkovej Halke a Radames vo Verdiho Aide. Po titulnej postave z opery bulharského skladateľa Ľubomíra Pipkova Momčil (1950) naštudoval Pedra z d´Albertovej Nížiny (1951), kde uplatnil svoj sýty, modulácie schopný hlas. Vladimír z Borodinovho Kniežaťa Igora (1952) bol v jeho podaní impulzívny, temperamentný a pôsobivý. Havlákov Ondrej v zrevidovanej Suchoňovej Krútňave (1952) pod taktovkou Zdeňka Chalabalu bol hudobne priebojný, rytmicky a intonačne bezpečný, chýbala mu iba dôslednejšie prežitá citová báza. Poslednou postavou, ktorú naštudoval v Bratislave bol Jeník zo Smetanovej Predanej nevesty (1953). Niekoľko razy zavítal do SND ešte ako hosť v Krútňave, Jan Sladký Kozina v Kovařovicových Psohlavcoch a Wagnerov Tannhäuser (1963).

V Prahe vytváral Lubomír Havlák úlohy vyžadujúce si expresívny a dynamický spev a herecký výraz a vypracoval sa na vynikajúceho predstaviteľa hrdinného odboru: Dalibor, Lukáš (Smetana: Hubička), Laca (Janáček: Jej pastorkyňa), Skuratov (Janáček: Z mŕtveho domu), Ctirad (Finich: Šárka), najvýznamnejšou postavou bol Dimitrij (Jeremiáš: Bratia Karamazovci). Zo svetového repertoáru spieval Cania (Leoncavallo: Komedianti), Radamesa (Verdi: Aida), Dona Josého (Bizet: Carmen), Pedra (d´Albert: Nížina), Hermana (Čajkovskij: Piková dáma), Jonteka (Moniuszko: Halka). Ondreja zo Suchoňovej Krútňavy stvárnil v dvoch pražských inscenáciách (1953, 1965) a v roku 1973 naštudoval postavu Krúpu. Vrcholom jeho speváckej činnosti boli wagnerovské postavy: Walther Stolzing z opery Majstri speváci norimberskí, Tannhäuser, ktorého vystihol v celej mnohostrannosti a Mime (Zlato Rýna). V závere kariéry sa úspešne prepracoval do menších charakterových úloh a do buffo postáv: napr. Principál komediantov (Smetana: Predaná nevesta), Hajný (Dvořák: Rusalka) a i. Pohostinsky vystupoval tri roky v Štátnej opere v Berlíne, v Poľsku hosťoval ako Jontek v opere Halka Stanislava Moniuzku, zúčastnil sa aj niekoľkých zahraničných zájazdoch opery pražského Národného divadla. Pôsobil aj ako hlasový pedagóg na Pedagogickej fakulte Univerzity Karlovej v Prahe.

Dňa 30. decembra uplynie tridsať rokov od náhleho úmrtia slovenského operného speváka Vojtecha Schrenkela (narodil sa 9. februára 1938 v Rimavskej Sobote, zomrel v Bratislave), tenoristu, sólistu opery Štátneho divadla v Košiciach (1962 – 1972) a Slovenského národného divadla v Bratislave (1972 – 1986).

Vojtech Schrenkel (1938 – 1986), foto: Vladimír Tupta (Archív SND)

Vojtech Schrenkel
(1938 – 1986),
foto: Vladimír Tupta (Archív SND)

Vojtech Schrenkel bol po skončení gymnázia v Brezne (1953) členom speváckeho súboru SĽUK (1954 197). V rokoch 1957 – 1962 študoval spev na VŠMU v Bratislave u prof. Imricha Godina. V rokoch 1962 – 1972 bol sólista opery Štátneho divadla v Košiciach, z toho v sezónach 1966 – 1968 pôsobil v Kleisttheater vo Frankfurte nad Odrou, v rokoch 1972 – 1986 bol sólistom operného súboru SND v Bratislave. V roku 1965 sa zúčastnil súťaže mladých spevákov Ferencza Erkela v Budapešti. Venoval sa aj pedagogickej činnosti ako externý pedagóg na Pedagogickej fakulte Univerizty P. J. Šafárika v Prešove (1969 – 1971) a na Konzervatóriu v Bratislave (1971 – 1986).

Vojtech Schrenkel vytvoril v štúdiu VŠMU okrem epizódnych postáv (Notár v Donizettiho Donovi Pasqualovi, 1959 a strážnik v Smetanovej Hubičke (1959) postavu Pylada v Gluckovej Ifigénii na Tauride (1960), Ladislava v Ostrčilovej jednoaktovke Púpä (1961), Belmonteho v Mozartovom Únose zo serailu (1961). Štúdium ukončil ako Viliam Meister z Thomasovej Mignon (1962). Svoju profesionálnu dráhu začal v košickom divadle, kde naštudoval rôznorodý a bohatý repertoár od operného lyrického odboru, charakterového až po komický. Pohotovo doštudoval postavu Beppa z Leoncavallových Komediantov (1965, insc. 1962, 1984), prvou veľkou spevácky i herecky náročnou postavou bol Rodolfo vo Verdiho opere Úklady a láska (1965), nasledoval Nando (d´Albert: Nížina, 1966), Škovránok (Smetana, Tajomstvo, 1968), Cyprián (Ferenczy: Nevšedná humoreska, 1969), Ferrando (Mozart: Così fan tutte, 1970), Cassio (Verdi Othello, 1971). Vytvoril pestrú mozaiku postáv, postavičiek, figúr vážneho i veseloherného žánru: Rybár a Prvý mládenec (Brkanovič: Ekvinokcia,1964), Pong (Puccini: Turandot, 1965), Ruiz (Verdi: Trubadúr, 1966), Sudca (Verdi: Maškarný bál, 1969), Prvý filištínsky (Saint-Saëns: Samson a Dalila, 1970), Spoletta (Puccini: Tosca, 1970), Prvý záhradník (Holoubek: Túžba, 1970), Jeroška (Borodin: Knieža Igor, 1971). Naštudoval i niekoľko úloh v operetnom a muzikálovom žánri: Anthony (Natschinki: Môj priateľ Bunbury, 1966), Pedro (Lehár: Frasquita, 1969), Binder (Berté-Schubert: Dom u troch dievčatiek, 1970). V Loeweho muzikáli My Fair Lady (1971) v dvojici s Mikulášom Čabiňákom ako záhradníci Jamie a Harry dokázali neopakovateľným humorom rozosmiať publikum.

Do opery Slovenského národného divadla bol Vojtech Schrenkel angažovaný po úspešnom pohostinskom vystúpení v úlohe Vaška zo Smetanovej Predanej nevesty v roku 1972, kde sa stali jeho doménou buffové postavy. Ako tenorista bez vokálnych problémov, s bezpečnou muzikalitou, technickou suverenitou a zmyslom pre štýl diela stvárňoval aj v Bratislave vtipné komické figúrky a postavičky. Po Vaškovi vytvoril i Principála zo Smetanovej Predanej nevesty (1972, insc. z 1968), zopakoval si Strážnika z Hubičky (1980), spieval Spolettu (Puccini: Tosca, 1973), Curzia (Mozart: Figarova svadba (1972, insc. 1971, 1980), Vražeca a Farára (Suchoň: Svätopluk, 1972, 1985), Adonisa (Martinů: Grécke pašie, 1972, insc. 1969), Sudcu (Verdi: Maškarný bál, 1972, insc. 1970), Štvrtého študenta (Cikker: Juro Jánošík, 1972), Abdalla (Verdi: Nabucco, 1972, insc. 1966), Dancaira (Bizet: Carmen, 1973, 1985), Minga (Gershwin: Porgy a Bess, 1974), Kuba (Frešo: Martin a slnko, 1975), Gastona (Verdi: Traviata, 1975), Judejčana (Strauss: Salome, 1976), Obhajcu Maslovovej (Cikker: Vzkriesenie, 1976), Brabantského šľachtica (Wagner: Lohengrin, 1976), Nadutého Bena (Britten: Žobrácka opera, 1977), Misaila (Musorgskij: Boris Godunov, 1977, Giovinetta a Alcada (Paisiello: Barbier zo Sevilly, 1978), Inšpektora Trdlíka (Urbanec: Tanec nad plačom, 1979), Mladého sluhu (Strauss: Elektra, 1980), Rečníka (Cikker: Obliehanie Bystrice, 1983), Prvého robotníka (Šostakovič: Katarína Izmajlovová, 1984), Kapitána (Rossini: Barbier zo Sevilly,1985).

Schrenkel stvárnil vrúcne kantilénového Triqueta (Čajkovskij: Eugen Onegin, 1972, 1978), svoje vynikajúce vokálne i herecké vlastnosti uplatnil v postave Solicitátora Vítka v Janáčkovej opere Vec Makropulos (1973). Svoje hlasové možnosti využil v postavách lyrického odboru ako Ernesto (Donizetti: Don Pasquale, 1973), príjemne prekvapil ako Jaquino (Beethoven: Fidelio, 1974, 1982), stvárnil Normanna (Donizetti: Lucia di Lammermoor, 1979), Beppa (Leoncavallo: Komedianti, 1984), peknou charakterovou postavou bol Kormidelník (Wagner: Blúdiaci Holanďan, 1984). V banskobystrickej inscenácii Giordanovej Adriany Lecouvreur (1985) ako hosť vytvoril výstižnú charakterovú kresbu abbého Chazeuila. Do slovenskej opernej histórie sa Vojtech Schrenkel zapísal dvomi veľkými postavami. V Benešovej opere Hostina (1984) vytvoril spevácky exponovanú, herecky originálnu postavu Herodesa. Hlasovo náročná bola aj negatívna postava Hajtmana (Berg: Wozzeck, 1986), výrazovo výborne zvládnutá. Poslednou postavou Vojtecha Schrenkela na vrchole umeleckých ambícií bol Monostatos z Mozartovej Čarovnej flauty (1986), ktorého počas predstavenia 30. decembra 1986 už nedohral a po dlhšej pauze ho nahradil „cover“. Po predstavení diváci držali minútu ticha na pamiatku umelca.

Počas angažmán vo Frankfurte spieval Schrenkel postavu Belmonta (Mozart: Únos zo serailu, 1966), Jeníka (Smetana: Predaná nevesta, 1967), Lyonela (Flotow Marta, 1967) a Ferranda (Mozart: Così fan tutte, 1967). Vo Verdiho Falstaffovi vytvoril úlohu dr. Cajusa na scéne The State Univerzity Michigan v Lansingu (dirigent Denis Burkh, 1981). V roku 1981 spieval v medzinárodnom obsadení part Astrológa v opere Rimského-Korsakova Zlatý kohútik v divadle La Fenice v Benátkach. Na predstavenie sa pripravil dôkladným štúdiom partu, čo sa odrazilo aj na priaznivom hodnotení jeho výkonu. Ako sólista opery SND hosťoval aj na ďalších zahraničných operných scénach (Brusel, Rotterdam, Berlín, Belehrad).

Vojtech Schrenkel bol aj žiadaným sólistom v oratóriách a kantátach, často spolupracoval so Slovenskou filharmóniou a inými poprednými domácimi i zahraničnými orchestrami. V roku 1975 spieval v Prahe s Českou filharmóniu pod taktovkou Wolfanga Sawalischa. Veľký rozsah mu umožňoval spievať vysoko položené charakterové tenorové party na koncertnom pódiu, ako napr. v Carmine burane Carla Orffa (1979) a Bartókovej Cantate Profane (1980), v Mozartovej kantáte Davide penitente (1980).

Pripravila Elena Blahová-Martišová

email

About Author

Elena Blahová-Martišová

Leave A Reply