Dnes je: pondelok, 11. 12. 2017, meniny má: Hilda , zajtra: Otília

Pripomíname si v decembri …

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Prinášame vám prehľad decembrových výročí viacerých významných umeleckých osobností nášho hudobného operného života, ktoré už nie sú medzi nami. Prehľad pripravila dokumentaristka Elena Blahová-Martišová.

Dňa 3. decembra si pripomenieme tridsiate piate výročie úmrtia českého operného speváka, barytonistu Zdeňka Otavu (narodil sa 11. marca 1902 vo Vítějevsi, okr. Svitavy, zomrel v Prahe), ktorý začínal svoju umeleckú dráhu v opernom súbore Slovenského národného divadla.

Zdeněk Otava, (1902 – 1980)

Zdeněk Otava,
(1902 – 1980)

Zdeněk Otava pochádzal z učiteľskej rodiny, kde získal základy hudobného vzdelania. Počas štúdia na gymnáziu v Brne bol vokalistom v augustiánskom kláštore, ktorý viedol Leoš Janáček. Po štúdiu na Učiteľskom ústave sa po vzore otca stal učiteľom v Poličke (1920) a súčasne navštevoval Hudobnú školu v Příbrami (1922), kde sa zdokonaľoval v hre na klavír a husle, študoval spev u Josefa Masopusta. Rozhodujúci vplyv na jeho ďalší spevácky vývoj malo štúdium spevu u bývalého vynikajúceho barytonistu pražského Národného divadla Bohumila Benoniho v Prahe, u ktorého študoval nielen spevácku techniku, ale aj výraz a herecké stvárnenie interpretovanej postavy. Neskôr si doplnil štúdium E. Piccoliho v Miláne, R. Stracciariho v Ríme a O. Ira vo Viedni. Otava mal všetky predpoklady pre úspešnú spevácku kariéru: vzácny, mohutný a príjemný hlas veľkého rozsahu, dokonalú spevácku techniku, výbornú deklamácia spievaného slova a všestrannú schopnosť dramatického výrazu speváckeho i hereckého v odbore vážnom i komickom.

Zdeňka Otavu angažoval do Slovenského národného divadla Oskar Nedbal a debutoval ako Jago vo Verdiho Otellovi (1925). Uviedol sa veľmi úspešne, kritika pochválila jeho zvučný hlas veľkého rozsahu a dobrú techniku i jeho temperamentný herecký prejav. Talentovaný umelec svoju pohotovosť preukázal aj v doštudovanej postave Figara z Rossiniho Barbiera zo Sevilly (1925). V titulnej postave opery Ivan Zajca na historický námet Nikola Šubić Zrinjski (1925) vynikol svedomitým naštudovaním svojho partu, krásou bohatého hlasového fondu i hereckými schopnosťami. Keď prijala Ema Destinnová pozvanie vystúpiť ako Tosca v Bratislave, ani nie za týždeň sa Zdeněk Otava naučil Scarpiu (1925). Jeho prvý Scarpia mal ešte nedostatky v muzikálnej precíznosti vo frázovaní, oveľa zrelší výkon podal ako hosť v roku 1937, kedy vynikol ušľachtilou farbou svojho zvučného barytónu a hereckým stvárnením Scarpiu ako ľstivého a zákerného zlosyna. Po hlasovej stránke mu výborne „sadla“ postava Čajkovského Eugena Onegina (1925) s pekne vypätými lyrickými líniami, v hereckom prejave vystihol jeho unudenosť i sebalásku, spleen a zúfalstvo. Úspešný bol tiež ako Tonio v obnovenej inscenácii Leoncavallových Komediantov (1926). Zdeněk Otava bol prvým predstaviteľom Wielanda v opere Jána Levoslava Bellu Kováč Wieland (1926). Jeho výkon bol spevácky do detailov prepracovaný, popri mohutných fortissimách uplatnil i pianissimá, herecké stvárnenie bolo hlboko precítené a navyše príjemne prekvapil dobrou slovenčinou. S veľkým úspechom vytvoril komickú a zároveň poslednú postavu Theodora Kaisera v opere Františka Neumanna na námet A. Schitzlera Milkovanie (1926), hudobne vychádzajúcej z verizmu.

Z Bratislavy odišiel Zdeněk Otava do Štátneho divadla v Brne (1926 – 1929), kde si vybudoval široký repertoár. Naštudoval tu aj postavu Jaroslava Prusa v prvom uvedení Janáčkovej opery Vec Makropulos (1926). Do pražského Národného divadla bol angažovaný ešte pred ukončením zmluvy v Brne po pohostinskom vystúpení v postave Lamingera z Kovařovicových Psohlavcov a Tonia z Leoncavallových Komediantov v roku 1929. V Národnom divadle pôsobil až do odchodu do dôchodku v roku 1972. Do Prahy prišiel Otava ako zrelá umelecká osobnosť s mimoriadnymi predpokladmi speváckymi a hereckými a stal sa jedným z najvšestrannejších spevákov, jeho hlas bez problémom zvládol najrôznejšie interpretačné štýly. V roku 1942 spieval titulnú postavu v prvom uvedení opery Kolumbus Františka Škroupa. Často krát vystupoval v zahraničí, buď individuálne alebo v rámci zájazdov opery ND. Významná bola jeho činnosť koncertná, venoval sa aj českej súčasnej hudbe. Pravidelne spolupracoval s Čs. rozhlasom, nahral mnoho gramofónových platní. V rokoch 1941 – 1953 učil spev na pražskom Konzervatóriu Praha, v rokoch 1952 – 1956 pôsobil ako externý pedagóg, 1956 – 1973 ako riadny pedagóg na Hudobnej fakulte AMU (od 1959 profesor).

Pred tridsiatimi rokmi, dňa 14. decembra, zomrela česká operná speváčka, sopranistka Marie Žaludová (tiež Marja Žaludová, vydatá Marie Stránská, prvý manžel tenorista a režisér Zdeněk Knittl, narodila sa 7. apríla 1898 vo Vysokom Mýte v okrese Ústí nad Orlicí, zomrela v Bechyni), sólistka opery Slovenského národného divadla v rokoch 1923 – 1925.

Marie Žaludová, (1898 – 1985), foto: Archív ND Brno

Marie Žaludová,
(1898 – 1985),
foto: Archív ND Brno

Hudobné nadanie Žaludovej sa rozvíjalo v speváckom spolku Otakar vo Vysokom Mýte, kde bol bohatý kultúrny život. Spev študovala súkromne u Christiny Morfovej, ktorá práve získala angažmán v Národnom divadle v Prahe. Jej prvým pôsobiskom bola Ostrava (1922 – 1923), odkiaľ prišla do Bratislavy (1923 – 1925), potom odišla do Chorvátska, spievala v Záhrebe, Ľubľane i v Belehrade (1927 – 1931). Po návrate prijala angažmán v Brne (1931 – 1935 až 1937 – 1956) a dva roky bola v pražskom Národnom divadle (1935 – 1937).

Do Slovenského národného divadla bola Žaludová angažovaná v dobe príchodu Oskara Nedbala a počas dvoch sezón si vybudovala nielen solídny repertoár, ale predovšetkým sa zdokonalila v speváckom výraze. Prvou úlohou, ktorú stvárnila bola Mařenka v Smetanovej Predanej neveste (1923) a prezentovala sa ako vzorná predstaviteľka tejto postavy. Upútala krásnym hlasom, dobre naštudovaným partom a prirodzeným hereckým prejavom. Ako Mařenka triumfovala svojím speváckym a hereckým výkonom aj na zájazde opery v Madride a Barcelone (1924), páčila sa aj vo Viedni a Prahe (1925). Ako Barča v Smetanovej  Hubičke (1923) oslnila v „škovránčej piesni“, ukážkou jej vzorného speváckeho umenia boli aj ďalšie smetanovské postavy Jitka v Daliborovi (1924) a Katuška v Čertovej stene (1924). V Dvořákovej Rusalke spievala Prvú žienku, neskôr vytvorila do detailov prežitú Rusalku (1924). Skvelý spevácky výkon podala ako Mína v Študentskej láske Emanuela Maršíka (1925). Z Čajkovského tvorby spievala zádumčivú Tatianu v Eugenovi Oneginovi, chýbal jej však hlbší psychologický ponor do stvárňovanej postavy (1923). Zo svetového repertoáru vytvorila Neddu v Leoncavallových Komediantoch (1923), Pucciniho Toscu (1924). Vo Verdiho Aide (1923) uplatnila svoj kovovo znejúci hlas a zaujala prirodzeným hereckým podaním, strhujúcim v scéne na Níle. Jej Leonore v Trubadúrovi „nesedeli“ koloratúrne pasáže (1924). Neddu a Aidu spievala aj pod taktovkou hosťujúceho Pietra Mascagniho v roku 1925, v Aide bola technicky „exaktná a prekonala toho večera samu seba“. Z francúzskeho repertoáru po menších úlohách Ellen v Delibesovej Lakmé (1923) a Irmy v Charpentierovej Louise (1924), naštudovala Eudoxiu v Halévyho Židovke (1923), na ktorú podľa kritiky nemala predpoklady. V Bizetovej Carmen bola lyrickou a nežnou Micaelou (1924) s teplým timbrom v hlase, výborný výkon po speváckej a hereckej stránke podala ako Antonia v Offenbachových Hoffmannových poviedkach (1924) a ako Margaréta v Goundovej opere Faust a Margaréta (1925). Na slávnostnom večeri venovanom päťdesiatym narodeninám J. G. Tajovského predniesla niekoľko piesní M. Schneidera-Trnavského (1924). V Bratislave vystupovala pohostinsky až do roku 1932, často aj so Zdeňkom Knittlom. Veľkú spevácku vyspelosť prejavila ako Alžbeta vo Wagnerovom Tannhäuserovi (1929), kritika vysoko hodnotila jej spevácky dramatický výraz a herecky presvedčivé stvárnenie Rechy v Židovke (1932).

Po odchode z Bratislavy pôsobila v rokoch 1925 – 1931 spolu s manželom tenoristom a režisérom Zdeňkom Knittlom v Záhrebe, v Ľubľane a nakoniec i v Belehrade. Na juhoslovanských scénach si podstatne rozšírila repertoár, spievala aj v prvom scénickom uvedení Janáčkovho Zápisníka zmizelého v Ľubľane (1926), vytvorila Jenůfu v Jej pastorkyni v naštudovaní Lovra von Matačića v Belehrade (1928). V roku 1931 prišla do Brna už ako zrelá speváčka s rozsiahlym repertoárom, s krásnym zvučným hlasom tmavej farby s veľkým rozsahom a prechádzala k postavám dramatického sopránu. Obdivuhodne zvládla Straussovu Salome i Pucciniho Turandot. Po viacerých pohostinských vystúpeniach sa stala sólistkou v pražskom Národnom divadle, kde spievala aj svoju prvú Leonoru v Beethovenovom Fideliovi v naštudovaní Ericha Kleibera (1935). Po dvoch rokoch sa vrátila do Brna. V máji 1939 sa zranila pri automobilovej nehode a k svojej profesii sa vrátila až po dlhšom liečení. V roku 1940 spievala titulnú postavu v prvom uvedení opery E. F. Buriana Maryša. Po vojne pomaly prechádzala k menej exponovaným a epizódnym úlohám.

Dňa 16. decembra si pripomenieme dvadsiate piate výročie od smrti opernej speváčky, sopranistky Anny Martvoňovej (rod. Mányiová, tiež Anna Hornungová, narodila sa 3. októbra 1922 v Nitre, zomrela v Bratislave), dlhoročnej poprednej sólistky Opery Slovenského národného divadla v rokoch 1951 – 1986. V rokoch 1941 – 1942 a 1946 – 1951 bola členkou zboru a 1951 – 1986 sólistkou operného súboru Slovenského národného divadla v rokoch, v rokoch 1943 – 1945 pôsobila v Slovenskom ľudovom divadle v Nitre.

Anna Martvoňová, (1922 – 1990), foto: M. Robinsonová (Archív SND)

Anna Martvoňová,
(1922 – 1990),
foto: M. Robinsonová (Archív SND)

Láska k ľudovej piesni sprevádzala Annu Martvoňovú, vtedy ešte Mányiovú, od ranej mladosti, spievala už na školských oslavách. Na podnet regenschoriho nitrianskej chrámovej katedrály skladateľa Jozefa Rosinského sa stala členkou cirkevného zboru. Keď v roku 1940 hľadalo Slovenské národné divadlo zborových spevákov, prihlásila sa na konkurz a v roku 1941 bola prijatá do zboru opery, popritom študovala súkromne spev u Arnolda Flögla a Dariny Žuravlevovej. Kvôli vážnemu ochoreniu matky prerušila angažmán a vrátila so do Nitry. Riaditeľ Slovenského ľudového divadla v Nitre Fraňo Devínsky ju pozval do svojho súboru, kde vytvorila o. i. hlavnú postavu Sally v populárnej operete Járu Beneša Uličnica (1943). V roku 1946 sa vrátila do operného zboru Slovenského národného divadla a v rokoch 1951 – 1986 bola sólistkou operného súboru. Už ako členka zboru vytvárala menšie epizódne postavy, najmä detské a chlapčenské, ktoré potom pravidelne stvárňovala po dlhé roky. Medzi prvým bola úloha Jana z Jej pastorkyne (1941, 1955), Pážaťa z Rigoletta (1942, 1951, 1956), Pastierika z Krútňavy (1952, 1965) Kuchtíka z  Rusalky (1953). Spievala Kňažku v Aide (1949), Esmeraldu v  Predanej neveste (1953, 1961), Frasquitu v Carmen (1954), Prvého študenta v Jurovi Jánošíkovi (1954, 1961, 1972), Barborinku vo Figarovej svadbe (1955), Anninu v Traviate (1955, 1975). Previerkou speváckych a hereckých schopností Martvoňovej bola postavy Naste v Kabalevského opere Tarasova rodina (1953) a čoskoro ju obsadil dirigent Juraj Viliam Schöffer do titulnej postavy Pucciniho Madame Butterfly (1955, 1971), na ktorú bola akoby predurčená svojou útlou, drobnou postavou. V plnej kráse predviedla však aj svoj zvonivý soprán, znejúce výšky a obdivuhodné, intonačne úplne čisté pianissimá. Pohostinsky ju spievala aj v Drážďanoch, Varšave a v Gdansku. Skvelá kreácia postavy znamenala prelom v  umeleckej kariére Martvoňovej a stala sa jej profilovou javiskovou postavou. Ako najlepšia československá predstaviteľka Čo-čo-san sa v roku 1970 zúčastnila v Tokiu na medzinárodnej súťaži o najlepšiu predstaviteľku tejto úlohy. Lyrický hlasový materiál Martvoňovej našiel uplatnenie v dvoch doštudovaných postavách, Gounodovej Margaréty v opere Faust a Margaréta (1956) a Micaely z Bizetovej Carmen (1957, 1973). Pozoruhodné boli ďalšie lyrické postavy: Zerlina z d´Auberovej opery Fra Diavolo (1957), Sophia v Gavalierovi s ružou R. Straussa (1958), Yniold z Debussyho Pelléasa a Mélisandy (1958), Parasja v Musorgského Soročinskom jarmoku (1959), Papagena z Mozartovej Čarovnej flauty (1961), hudobne i výrazovo pútavá Anička z Weberovho Čarostrelca (1963), Zulma z Rossiniho Talianky v Alžíri (1965). Z veristickej opery patrili k jej najúspešnejším aj ďalšie postavy z Pucciniho: Mimi v Bohéme (1959), jedinečná Liu v Turandot (1965) a emotívne pôsobivá Giorgetta v Plášti (1968), Leoncavallova Nedda z Komediantov (1961). Z českej tvorby naštudovala Barču v Hubičke (1952), Lidunku v Dvoch vdovách (1964) a Marienku v Predanej neveste (1968) B. Smetanu. Stvárnila veľké janáčkovské postavy: vokálne brilantnú a herecky i typovo mimoriadne adekvátnu Bystroušku (Líška Bystrouška, 1958), ktorú pohostinsky spievala aj brnianskej inscenácii (1965). Druhou bola Jenůfa v Jej pastorkyni (1965), naštudovaná s veľkým pochopením pre vokálne a herecké stvárnenie postavy. V postavách zo svetovej opery dvadsiateho storočia preukázala aj schopnosť kreatívnej charakterizácie: Máša v Egkovom Revízorovi (1959), Agafia v Ženbe od Bohuslava Martinů (1963), Talianka a Pani Gobineauová v Menottiho operách Konzul (1966) a Médium (1946), Slečna Wordsworthová a Dolly v Brittenovom Albertovi Herringovi (1966) a Žobráckej opere (1977), vokálne exponovaná Serena v Gershwinovej Porgy a Bess (1974). Zo slovenskej pôvodnej tvorby spievala Elenu v Andrašovanovom Figliarovi Geľovi (1958), Terezku a Ruth Mamlockovú v operách L. Holoubka Rodina (1960) a Profesor Mamlock (1966). V operách Jána Cikkera vytvorila Milku v Jurovi Jánošíkovi (1961), hlboko ľudsky precítenú Katarínu Maslovovú vo Vzkriesení (1962), Mary a Koledníčka v Mistrovi Scroogovi (1963). Významná bola aj koncertná činnosť Martvoňovej, okrem piesňových recitálov často účinkovala so Slovenskou filharmóniou, hosťovala na mnohých zahraničných scénach (Poľsko, Maďarsko, Nemecko, Rakúsko, Belgicko, Taliansko). Nahrávala v rozhlase i v televízii.

Dňa 17. decembra si pripomenieme desiate výročie úmrtia operného speváka, barytonistu Juraja Wiedermanna (Jiří Wiedermann, narodil sa 14. októbra 1919 v Újezde u Brna, zomrel v Prahe), dlhoročného sólistu Opery Slovenského národného divadla (1952 – 1983).

Juraj Wiedermann, (1919 – 2005), foto: M. Robinsonová (Archív SND)

Juraj Wiedermann,
(1919 – 2005),
foto: M. Robinsonová (Archív SND)

Juraj Wiedermann pochádzal z rodiny s bohatou hudobnou tradíciou, jeho strýko bol známy organista, skladateľ a pedagóg Bedřich Antonín Wiedermann a otec bol všestranným hudobníkom a organizátorom hudobného života. Hudobné nadanie sa prejavilo aj u mladého Wiedermanna, preto po maturite na učiteľskom ústave išiel študovať spev na konzervatórium v Brne (Bohumil Soběský, 1940 – 1943). Umeleckú dráhu začínal v Českom ľudovom divadle v Brne (1943 – 1944). V rokoch 1945 – 1952 pôsobil v Ostrave a od roku 1952 v Bratislave. V roku 1956 sa zúčastnil na letnom interpretačnom kurze Mozarteum v Salzburgu, štúdium spevu si ešte doplnil na viedenskej Akademie für Musik und darstellende Kunst u známej pedagogičky Elisabeth Radó (1957 – 1959) a externe na JAMU v Brne (prof. Jarmila Vavrdová, 1967). Bol externým pedagógom spevu na VŠMU (1955 – 1957), katedre hudobnej výchovy FFUK (1956 – 1959) a v SĽUK-u. V deväťdesiatych rokoch sa presťahoval do Prahy.

V Brne spieval Wiedermann Lovca v Rusalke a Krušinu v Predanej neveste. Ponuka na angažmán z Ostravy prišla po pohostinskom vystúpení v postave Tomeša v Hubičke. Tu dostal príležitosť spolupracovať s vynikajúcimi dirigentami ako boli Chalabala, Vašata, Trhlík a Kuchyňka. Naštudoval Tausendmarka v Braniboroch v Čechách, Budivoja v Daliborovi, Radovana v Libuši, Krušinu i Míchu v Predanej neveste, Kalinu v Tajomstve, Bohuša v Jakobínovi. Zo svetového repertoáru spieval Tomského v Pikovej dáme, Eugena Onegina, Dona Giovanniho, Guglielma v Così fan tutte, Malatestu v Donovi Pasqualovi, Figara v Barbierovi zo Sevilly, Germonta v Traviate, Schaunarda v Bohéme, Scarpiu v Tosce, Valentína vo Faustovi a Margaréte, Escamilla v Carmen.

Repertoár Wiedermanna bol veľmi široký, svojím vysokým barytónom obsiahol postavy rôznorodého štýlového a žánrového charakteru. Do operného súboru SND ho pozval vtedajší šéf Zdeněk Chalabala a uviedol sa doštudovanou postavou Figara z Rossiniho Barbiera zo Sevilly (1952, 1960). V tej istej sezóne doštudoval aj Verdiho Rigoletta (1953, 1956). Zo svetového repertoáru vytvoril ďalšie veľké postavy: v Mozartových operách Grófa Almavivu vo Figarovej svadbe (1955, 1971), Dona Giovanniho (1956, 1961) a predovšetkým pôsobivého Papagena v Čarovnej flaute (1961), interpretovaného zo zmyslom pre mozartovský štýl spevu a herecky vkusne podaného. Naštudoval Lorda Kookburna v Auberovom Fra Diavolovi (1957), Kiliána vo Weberovom Čarostrelcovi (1963), Čajkovského Eugena Onegina (1963), Doktora Malatestu z Donizettiho Dona Pasquala (1954, 1973), Valentína v Gounodovom Faustovi a Margaréte (1956), Taddea a Roberta v Rossiniho operách Talianka v Alžíri (1965) a Gróf Ory (1965), Marcela v Pucciniho Bohéme (1959), Silvia v Leoncavallových Komediantoch (1961). Z Verdiho postáv spieval Grófa Lunu z Trubadúra (1963) a Renata z Maškarného bálu (1964). K najvýraznejším postavám Wiedermanna z českej tvorby patril Peter Vok z Pauerovej Zuzany Vojířovej (1959), kde zaujal „výrazovou plastičnosťou mäkkej a tvárnej kantilény“, krásnu áriu o vlasti zaspieval mimoriadnej dojímavo a s veľkým ohlasom u publika. Pôsobivé boli i smetanovské postavy Tomeš z Hubičky (1955, 1980) a Radovan z Libuše (1961), ďalej Gregor Jiskra z Kovařovicových Psohlavcov (1953) a Mikeš z Veselohry na moste Bohuslava Martinů (1963). V opernej tvorbe dvadsiateho storočia vytvoril Petruccia zo Šebalinovej opery Skrotenie zlej ženy (1959) a Jima z Gershwinovej Porgy a Bess (1974). Pozoruhodné kreácie vytvoril aj v pôvodných slovenských opusoch: ako herecky svieži Geľo v Andrašovanovom Figliarovi Geľovi (1958), Hrajnoha v Jurovi Jánošíkovi (1954) a Simon Kartinkin vo Vzkriesení (1962, 1976) Jána Cikkera, Mojmír zo Suchoňovho Svätopluka (1960, 1972), Redaktor Seidel v opere L. Holoubka Profesor Mamlock (1966). Wiedermann vytváral aj epizódne a charakterové postavy a postavičky: Hájnika z Rusalky (Dvořák, 1953, 1972), Míchu i Krušinu z Predanej nevesty (Smetana, 1953 a 1961), Budivoja z Dalibora (Smetana, 1957) Dancaira z Carmen (Bizet, 1954), baróna Douphala z Traviaty (Verdi,1955, 1975), Spolettu z Toscy (Puccini, 1957), Pinga z Turandot (Puccini, 1965), Fra Melitona zo Sily osudu (Verdi, 1965), Kostandisa z Gréckych pašií (Martinů, 1969), Marulla z Rigoletta (Verdi, 1970) a i. Venoval sa aj koncertnej činnosti so Slovenskou filharmóniou aj samostatne doma i v zahraničí. Často pohostinsky vystupoval v divadlách v Brne, Prahe, Ústí nad Labem, Liberci, v zahraničí v Salzburgu, Viedni, Moskve, Katoviciach, Bukurešti, Sofii, Záhrebe,Teheráne. Pre rozhlas nahral cykly z tvorby E. Suchoňa, J. Cikkera, B. Martinů, F. Schuberta, spolupracoval aj s televíziou.

Dňa 18. decembra si pripomenieme stopätnáste výročie narodenia českej opernej speváčky, mezzosopranistky Marie Řezníčkovej (vyd. Safierová, narodila sa v Olomouci, zomrela 8. júna 1972 tamže), ktorá svoju umeleckú činnosť začala a naplno rozvinula v opernom súbore Slovenského národného divadla (1927 – 1935).

Marie Řezníčková, (1900 – 1972)

Marie Řezníčková,
(1900 – 1972)

Marie Řezníčková už ako jedenásťročná spievala v chrámovom zbore, kde jej vtedajší riaditeľ chóru Antonín Petzold poskytoval súkromné hodiny spevu a čoskoro sa stala sólistkou zboru. Pôsobila v rôznych ochotníckych združeniach, s členmi zboru Sušil vystúpila v opere V. Blodka V studni. Divadlo ju začalo stále viac priťahovať, študovala úlohy činoherné i operné. Po dvojročnom štúdiu na obchodnej škole v Olomouci (1916) pracovala ako úradníčka v banke, až náhoda ju priviedla do súboru košického Východoslovenského národného divadla (1926 – 1927), kde bola členka zboru, v polovici sezóny ju Oskar Nedbal získal do opery SND, aj tu krátky čas pôsobila v opernom zbore. V nasledujúcej sezóne sa stala sólistkou opery (1927 – 1935) a O. Nedbal jej sprostredkoval ďalšie štúdium spevu u M. Ulanovského vo Viedni. V rokoch 1935 – 1941 a 1945 – 1957 pôsobila v Brne, s prerušením v rokoch 1942 – 1945, kedy bola v Národnom divadle v Prahe.

Marie Řezníčková disponovala krásne zafarbeným hlasom a veľkým rozsahom, výrazove tvárnym, takže bez problémov mohla spievať mezzosopránové i altového úlohy. Naplno sa spevácky i herecký talent mladej umelkyne rozvinul v SND v lyrickom i dramatickom odbore pod vedením Karla Nedbala. Prvé sólové úlohy vytvorila už v Košiciach: Anninu v Traviate, Hátu v Predanej neveste a Martinku v Hubičke. Po príchode do SND stvárňovala menšie úlohy: páža v Lohengrinovi¸ Kňažku v Aide, Druhú žienku v Rusalke, Pastierika v Tosce, Mercedes v Carmen, Kate Pinkerton v Madame Butterfly, Grófku Ceprano v Rigolettovi, Tretiu dámu v Mozartovej Čarovnej flaute. Postupne ju obsadzovali do náročnejších postáv, mnohé z nich prevzala po odchádzajúcej Marte Krásovej. Řezníčkovej špecialitou boli „nohavičkové postavy“, ktoré podľa Karla Nedbala „dovedla obestřít křehkým efébskym půvabem“: Fiodor v Musorgského Borisovi Godunovovi (1927), doštudovaný Niklas v Offenbachových Hoffmannových poviedkach (1927), Princ Orlovský v Straussovom Netopierovi (1927), Siebel v Gounodovom Faustovi a Margaréte (1928, 1934). Zrelý umelecký výkon podala v postave Hudobného skladateľa v opere R. Straussa Ariadna na Naxe (1931) a Cherubína v Mozartovej Figarovej svadbe (1932). Po speváckej i hereckej stránke bola pôvabným a vrúcnym Závišom v Smetanovej Čertovej stene (1932). Hlasovými výrazovými prostriedkami, precíteným hereckým stvárnením a osobným čarom príjemne prekvapila v sopránovej postave poeticky ladenej Anežky v Smetanových Dvoch vdovách (1929, 1934). Z českej tvorby naštudovala smetanovské postavy Háty z Predanej nevesty (1928), Martinky z Hubičky (1932), Dečany z Braniborov v Čechách (1933), Radmily z Libuše (1934). Spievala Psa Lapáka v Janáčkovej Líške Bystrouške (1934), Anežku v Sedliakovi Jakubovi Oskara Nedbala (1928), Katarínu v Poľskom židovi Karla Weisa (1928), decentnú Kráľovnú vo Weinbergerovom Gajdošovi Švandovi (1929), Ninu v opere Rudolfa Karla Ilseino srdce (1929). V Musorgského Borisovi Godunovovi doštudovala Marinu Mníškovú (1930), ktorú spievala aj na zájazde opery v Prahe s Fiodorom Šaľapinom. V Čajkovského operách vytvorila Oľgu v Eugenovi Oneginovi (1931, 1934) a Polinu v Pikovej dáme (1932). Řezníčkovej zamatový hlas našiel uplatnenie vo verdiovských postavách, ako Preziosilla zo Sily osudu (1928), Emilia z Otella (1928), Maddalena z Rigoletta (1928), výborná oduševnená Amneris z Aidy (1929), Flora Bervoix z Traviaty (1930) a Meg Pageová z Falstaffa (1932). Sýtym altom krásneho timbru upozornila na seba ako Suzuki v Pucciniho Madame Butterfly (1928). Marie Rezníčková ako Bizetova Carmen (1930) priniesla do staršej inscenácia novú, svojskú koncepciu postavy, ušľachtilejšiu a poetickejšiu, pritom temperamentnú s vášnivým gestom a výrazom. Reprízami sa zlepšil aj spevácky výraz, po predstavení s hosťom Richardom Kublom v postave Dona Josého (1932) kritika napísala „nevšedné vlohy, inteligencia, sústredená práca na vybrúsení a prehĺbení výkonu – to všetko sa zračilo v jej podaní ťažkej, záhadnej postavy Carmen, ktorej je na našej scéne predstaviteľkou dosiaľ najlepšou.“ Z francúzskeho repertoáru vytvorila ešte Thomasovu Mignon (1932), Malliku v Delibesovej Lakmé (1933), vzácnu pohotovosť prejavila v úspešnom záskoku v úlohe Marty vo Faustovi a Margaréte (1933) za indisponovanú Mariči Peršlovú. Bola noblesnou „ šelmovskou“ Dorabellou v Mozartovej opere Così fan tutte (1932). Herecky prepracované boli jej ďalšie postavy: Nancy vo Flotowovej Marte (1930), svižná Bostana v opere P. Corneliusa Barbier z Bagdadu (1933), s jemným humorom podaná Margarita v Štyroch grobianoch Wolfa-Ferrariho (1934). V modernej opere rakúskeho skladateľa Alexandra Zemlinského Kriedový kruh spievala postavu Yü-Pei (1934). Na oslavu deväťdesiatych narodenín Jána Levoslava Bellu uviedla opera v čiastočne novom obsadení Kováča Wielanda (1933). Řezníčková ako Bathilda bez problémov zvládla hlasové rozpätie náročného partu, potvrdila svoje výrazové schopnosti a hereckú tvorivosť. Z Wagnerových postáv vytvorila Flosshildu v Zlate Rýna (1928), Ortrúdu v Lohengrinovi (1931). V inscenácii Parsifala (1935), naštudovanej zásluhou dirigenta Karla Nedbala na vysokej reprodukčnej úrovni, stvárnila Kundry po boku bayreutského Parsifala Gunnara Graaruda. V tejto svojej poslednej postave v Bratislave podala Řezníčková veľký výkon s bohatou výrazovou škálou speváckou i hereckou. Vytvorila tiež mnohé operetné postavy, napr. Vandu Kwasinskuju v Nedbalovej Poľskej krvi (1927), Leilu v Straussovej operete Tisíc a jedna noc (1929), Lehárovu Vallenciu vo Veselej vdove (1933) a Annu Elisu v Paganinim (1933). Koncom septembra 1935 sa Řezníčková rozlúčila s Bratislavou svojou vrcholnou speváckou a hereckou kreáciou Carmen, ktorú posledný krát v SND spievala pohostinsky ešte v roku 1947.

Po odchode do Brna obohacovala svoj repertoár v širokom rozpätí speváckych štýlov a operných charakterov. Spievala i na koncertnom pódiu altové party v kantátach a oratóriách. Úspešná bola aj v súkromnej pedagogickej činnosti, od roku 1946 i na konzervatóriu v Brne (vychovala Libušu Domanínsku).

Dňa 22. decembra uplynie sedemdesiat rokov od úmrtia českého dirigenta Ferdinanda Ledvinu (narodil sa 3. apríla 1886 v Prahe, zomrel v Plzni), dirigenta prvého predstavenia Smetanovej Hubičky, ktorou dňa 1. marca 1920 začala umelecká činnosť Slovenského národného divadla.

Ferdinand Ledvina, (1886 – 1945), foto: Archív DÚ

Ferdinand Ledvina,
(1886 – 1945),
foto: Archív DÚ

Ferdinand Ledvina študoval hru na trúbku na pražskom konzervatóriu (1898 – 1904), v rokoch 1907 – 1910 bol členom Českej filharmónie. Ako dirigent pôsobil v divadelných spoločnostiach A. Janovského a F. Zöllnera, počas prvej svetovej vojny bol dirigentom opery v Kyjeve. Od roku 1919 pôsobil vo Východočeskom divadle v Pardubiciach a v roku 1920 prišiel spolu s Bedřichom Jeřábkom do Bratislavy. Veľmi dobre pracoval so sólistami, ktorým vedel pri korepetíciách všetko predspievať. Premiéra Hubičky bola podľa kritiky celkom úspešná i keď súhra súboru nebola celkom dokonalá. „Orchester za energického a cieľavedomého vedenia p. Ledvinu hral dobre, s vervou, pri pomerne slabom obsadení znel plno, jasavo zazneli plechové nástroje v prvých taktoch ouvertury a naproti tomu zase pianissimo husľového zboru na príslušných miestach (v romantických scénach v lese ) bolo jemné, čisté.“ Oveľa lepší výkon podal orchester v Smetanovom Daliborovi, bol zladený, nechýbala mu precíznosť a detailné nuansovanie. Pohotovosť a svedomitosť bola najväčším kapitálom Ledvinu. Hra orchestra pri premiére Fibichovej Šárky mala niektoré nedostatky, ale repríza ukázala evidentný pokrok, Ledvinovi sa podarilo dosiahnuť „veľkolepú farebnosť diela.“ Kovařovicovi Psohlavci vzhľadom na náročnosť partitúry boli akousi zaťažkávajúcou skúškou pre orchester, drevené nástroje nemali ešte požadovanú istotu a jemnosť. Smetanove Dve vdovy(1920) a Braniborov v Čechách (1921) dirigoval Ledvina s krásnym zmyslom pre smetanovský sloh. Pri Predanej neveste boli niektoré tempá ťažkopádne, ale zbory boli dobre zladené. Mimoriadnym úspechom bola premiéra Čajkovského Eugena Onegina, kde hra orchestra pod Ledvinovou taktovkou dosiahla výrazné zlepšenie, tak ako aj pri Pucciniho Madame Butterfly. Ledvina dirigoval ešte Leoncavallových Komediantov spolu s Blodkovou operou V studni, Verdiho Rigoletta a niekoľko operetných inscenácií. Štýlové boli pod jeho taktovkou aj operné diela francúzske : Massenetov Werther Manon (uvádzaná ako Manon Lescaut), Bizetova Carmen, Postilión z Lonjumeau A. Ch. Adama, Offenbachove Hoffmannove poviedky a Gounodov Faust a Margaréta. Vo Faustovi vystúpil ako hosť aj Georgij Baklanov, nezabudnuteľný Mefisto a uznanie kritiky si zaslúžil aj Ledvina za dirigentským pultom. Pozoruhodný prednes a sýty zvuk dosiahol orchester pod Ledvinovou taktovkou v poslednej premiére roku 1920, v Mozartovom Donovi Juanovi. Rossiniovskú ľahkosť, vzletnosť a humornú iskrivosť mal Barbier zo Sevilly (1921). Naštudovaniu svojej poslednej bratislavskej inscenácie, Foersterovej Eve, venoval Ledvina veľkú pozornosť. „Vystihol vzácnu lyriku diela i ohromnú dramatičnosť a reprodukoval ich z rytmickej stránky skvele. Správne vystihol aj deklamačný spád.“

Po odchode z Bratislavy pôsobil Ledvina v Českých Budějoviciach a od roku 1926 v Plzni, kde dirigoval aj prvé české uvedenie jednej z najúspešnejších operiet medzivojnového obdobia minulého storočia Ralpha Benatzkého U bílého koníčka (1931).

Dňa 24. decembra uplynie osemdesiatpäť rokov od skonania českého skladateľa, svetoznámeho dirigenta a violistu Oskara Nedbala (narodil sa 24. októbra 1874 v Tábore, zomrel v Záhrebe), ktorý bol nesporne prvou veľkou osobnosťou Slovenského národného divadla. Počas svojho pôsobenia vo funkcii riaditeľa (1923 – 1930) pozdvihol umeleckú úroveň divadla. O Oskarovi Nedbalovi prinesieme samostatný medailon.

Oskar Nedbal, (1874 – 1930), foto: Archív DÚ

Oskar Nedbal,
(1874 – 1930),
foto: Archív DÚ

Dňa 27. decembra uplynie stotridsať rokov od narodenia českého dirigenta a pedagóga Pavla Dědečka (narodil sa v Prahe, zomrel 23. novembra 1954 tamže), šéfa operného súboru Slovenského národného divadla v Bratislave v sezóne 1923 – 1924.

Pavel Dědeček, (1885 – 1954), foto: Archív DÚ

Pavel Dědeček,
(1885 – 1954),
foto: Archív DÚ

Smíchovský rodák Pavel Dědeček bol vokalistom v chráme sv. Víta, ktorý viedol Josefom Foerster, otec známeho skladateľa. Študoval hru na husle v škole J. Buška a na pražskom konzervatóriu u F. Lachnera (1900 – 1905). Pôsobil ako pedagóg na Janáčkovej organovej škole v Brne (1908 – 1912), zároveň bol koncertným majstrom orchestra Národného divadla. V Brne založil a viedol 30-členný „Pěvecký sbor techniků“. Na post dirigenta Národného divadla ho angažoval riaditeľ divadla František Lacina (1912 – 1914). Z opier tu naštudoval iba Blodkovu operu V studni a Dvořákove Tvrdé palice, jeho povinnosťou ako druhého dirigenta bolo študovať operetné predstavenia. Po vypuknutí prvej svetovej vojny slúžil v Prahe vo vojenskej nemocnici, potom vypomáhal ako violista v orchestri Národného divadla. Krátky čas pôsobil aj v sláčikovom kvartete. V roku 1918 prijal miesto dirigenta Českej filharmónie v Prahe, jednu sezónu bol dirigentom opery v Plzni (1919 – 1920). V rokoch 1920 – 1922 študoval v Paríži skladbu u Vincenta d’Indyho, zároveň dirigoval orchestrálne umelecké teleso Collone. Zo srbských a českých študentov zostavil spevácky zbor Jugoslavia a na zborových a na orchestrálnych koncertoch propagoval i českú hudbu. Po návrate bol krátko dirigentom spevohry Vinohradského divadla a v rokoch 1923 – 1924 pôsobil v Slovenskom národnom divadle. Od roku 1925 bol profesorom dirigovania na pražskom konzervatóriu. Dokázal formovať nielen dirigentskú techniku svojich žiakov, ale pôsobil i na ich vkus a umelecký rozhľad. Vychoval celý rad vynikajúcich domácich i zahraničných dirigentov, jeho prvým žiakom bol Václav Smetáček, ďalšími Rafael Kubelík, Ján Cikker, Oskar Danon, Otakar Trhlík, Václav Neumann, Jaroslav Krombholc, Václav Kašlík, Karel Ančerl, Zdeněk Košler a i. Uplatnil sa aj ako zbormajster (Pěvecké sdružení pražských učitelek). Po druhej svetovej vojne bol riaditeľom divadla v Plzni (1945 – 1946) a do roku 1948 profesorom dirigovania na AMU. Skladal scénickú hudbu, upravoval orchestrálne diela a ľudové piesne. Svoje pedagogické názory publikoval v učebnici Základy dirigování.

Do Bratislavy Dědečka angažoval Oskar Nedbal za šéfa a dirigenta opery Slovenského národného divadla (1923 – 1924). Od začiatku jeho pôsobenia vyzdvihovala kritika jeho pohotovosť, elán darilo sa mu dosiahnuť súlad medzi javiskom a orchestrom, najmä pri hosťujúcich spevákoch, napr. pri Bizetovej Carmen. V novnaštudovanom Eugenovi Oneginovi Čajkovského chýbala orchestru precítenosť a vrelosť. Vo Verdiho Aide Dědeček preukázal zmysel pre dramatický výraz, nedal však predstaveniu taký „ohnivý výraz“ ako jeho predchodca Milan Zuna. V Rigolettovi však dobre odstupňoval dramatické a lyrické kontrasty diela. Charpentierovu Louisu naštudoval s absolútnou znalosťou partitúry, orchester viedol pevným a úsporným gestom a dosiahol jeho zvukovú vyváženosť. Fibichova Šárka bola dobre pripravená, orchester znel vyrovnane, aj zbory podali podľa tlače uspokojivý umelecký výkon. Keď v roku 1924 pripravoval Oskar Nedbal zájazd operného súboru do Španielska, Dědeček odcestoval do Barcelony skôr, aby mohol naštudovať s tamojším zborom a orchestrom avizované predstavenia Predanej nevestyRusalky. Po mesiaci sa vrátil do Bratislavy, aby počas neprítomnosti Oskara Nedbala pripravil cyklus Smetanových opier v rámci jubilejných osláv skladateľovej storočnice s početnými prominentnými hosťami z pražského Národného divadla, ktoré, okrem Predanej nevesty, aj sám dirigoval. Dědeček mal veľkú zásluhu na hudobnom naštudovaní a kvalitnom predvedení Libuše s virtuóznou Kristínou Morfovou v hlavnej úlohe a s Emilom Burianom ako klasickým Přemyslom. Vzorne hudobne naštudovaný a majestátny bol aj Dalibor v titulnej úlohe s dramatickým Teodorom Schützom a smetanovsky štýlovou Miladou Marie Veselej. Poslednou opernou premiérou sezóny i Smetanovho cyklu bolo Tajomstvo, opäť pod Dědečkovou taktovkou, naštudované so zmyslom pre smetanovský štýl, aj hudobne výborne pripravené. Koncom sezóny sa Pavel Dědeček s Bratislavou rozlúčil. Pamätníci radi spomínali na priateľskú atmosféru, ktorú Dědeček dokázal vytvoriť medzi javiskom a dirigentským pultom, na jeho nevšednú schopnosť psychologicky zvládnuť ovzdušie, nabité vzrušením, intrigami a zhonom vo formujúcom sa mladom slovenskom divadelnom súbore.

Pripravila Elena Blahová-Martišová

video

email

About Author

Elena Blahová-Martišová

Leave A Reply