Dnes je: sobota, 16. 12. 2017, meniny má: Albína , zajtra: Kornélia

Pripomíname si v januári (2017)

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Prinášame vám prehľad januárových výročí viacerých významných umeleckých osobností nášho hudobného operného života, ktorí už nie sú medzi nami – Andreja Kucharského, Anny Hrušovskej, Evy Hadrabovej, Eleny Lembovičovej-Ivanovovej a Alexandry Braxatorisovej. Prehľad pripravila dokumentaristka Elena Blahová-Martišová.

Dňa 6. januára si pripomenieme osemdesiate piate výročie narodenia operného speváka tenoristu Andreja Kucharského (narodil sa v Žiline, zomrel 17. januára 2010 v Oberhachingu pri Mníchove v Nemecku), jedného z prvých absolventov bratislavskej Vysokej školy múzických umení, sólistu operného súboru Slovenského národného divadla v rokoch 1956 – 1965.

Andrej Kucharský (1932 – 2010)

Andrej Kucharský
(1932 – 2010)

Andrejovi Kucharskému vštepovala lásku k spevu matka, dcéra ruských emigrantov, Valentina Kondratieva, ktorá študovala spev na pražskom konzervatóriu. Jeho otec, jazdecký dôstojník, hral na husle. Sústavnému štúdiu spevu sa začal venovať už ako gymnazista v Košiciach od roku 1950 na Hudobnej škole u sólistu Štátneho divadla v Košiciach Imricha Godina. Vzťah k zoológii ho po maturite priviedol na Vysokú školu veterinársku v Košiciach (1951 – 1954). Po prvých úspechoch na verejných vystúpeniach v súťaži tvorivosti mládeže mu v roku 1953 ponúkol vtedajší šéf opery Štátneho divadla Josef Bártl pohostinské vystúpenie v postave Vojtecha v opere Viléma Blodeka V studni. Jeho partnerkou v úlohe Lidunky bola Anna Poláková. V tomto období spolupracoval aj s Ukrajinským divadlom v Prešove. Napokon sa však rozhodol opustiť veterinu a prihlásil sa Vysokú školu múzických umení, kde v rokoch 1954 – 1957 študoval spev u prof. Imricha Godina. Súčasne pôsobil ako sólista Vojenského umeleckého súboru v Bratislave (1954 – 1955). Na Medzinárodnej speváckej súťaži o cenu Emy Destinnovej a Karla Buriana v Prahe (1954) sa ako prvý československý tenorista umiestnil na štvrtom mieste. Bol laureátom Svetového festivalu mládeže vo Varšave (1955) a Moskve (1957). V rokoch 1958 – 1959 dostal štipendium na ďalšie štúdium spevu u Tita Schipu na Accademia nazionale di Santa Cecilia v Ríme so zameraním na taliansky veristický operný štýl. Štúdium ukončil účasťou na verejnom koncerte áriou z Cileovej Arlésanky a Pucciniho Bohémy pod taktovkou Vittoria de Sabatu. V rokoch 1956 – 1965 bol sólistom opery SND, s prerušením v rokoch 1961 – 1963, kedy pôsobil v Novosibirsku. Od roku 1965 pôsobil na zahraničných operných scénach.

Andrej Kucharský ukončil štúdium na VŠMU vokálnym absolventským koncertom v roku 1957, kde upozornil na svoj zvukovo prierazný farebný hlas, zaujal intonačnou istotou, jasnou artikuláciou a presvedčivým vystihnutím a podaním piesní rôznych slohových štýlov. Na jeseň v tom istom roku spieval v štúdiu VŠMU Ladislava v Smetanových Dvoch vdovách. Vtedy už mal za sebou mal už úspešné účinkovanie v predstaveniach opery SND, svoj debut v roku 1956 v úlohe Lenského v Čajkovského Eugenovi Oneginovi. V začiatkoch umeleckej činnosti bol ako mäkký lyrický tenor s ľahkou a žiarivou vysokou polohou disponovaný tak pre slovanskú klasiku, ako aj pre mozartovské party a taliansku romantickú a veristickú tvorbu. Naštudoval pozoruhodné spevácke kreácie: Dona Ottavia v Mozartovom Donovi Juanovi (1956), v ďalšej sezóne Vojvodu vo Verdiho Rigolettovi (1956), Lorenza v Auberovom Fra Diavolovi (1957), Lodníka vo Wagnerovom Blúdiacom Holanďanovi (1957), Cavaradossiho v Pucciniho Tosce (1957) a Vítka v Smetanovom Daliborovi (1957). Bol prvým slovenským Pelléasom (Debusssy: Pelléas a Mélisanda, 1958), doštudoval Speváka v Straussovom Gavalierovi s ružou (1958). Spieval ďalšie Pucciniho postavy: Edmonda z Manon Lescaut (1958), Pinkertona z Madame Butterfly (1959, insc. 1955), Rudolfa z Bohémy (1959). V Musorgského Soročinskom jarmoku naštudoval Hricka (1959), Rossiniho Grófa Almavivu (Barbier zo Sevilly, 1960). V prvom uvedení Suchoňovho Svätopluka stvárnil Predslava (1960), v Beethovenovom Fideliovi Jacquina (1960), Indického hosťa v Sadkovi Rimského-Korsakova (1960) i Tóna v Holoubkovej Rodine (1960), v Mozartovej Čarovnej flaute Tamina (1961) a Turidda z Mascagniho Sedliackej cti (1961).

Po takmer trojtýždňovom hosťovaní na najväčšej a najvýznamnejšej scéne na Sibíri v divadle opery a baletu v Novosibirsku dostal Andrej Kucharský ponuku na angažmán (1961 – 1963). Popri Vojvodovi, Lenskom, Cavaradossim spieval Alfréda z Verdiho Traviaty, svojho prvého Gounodovho Fausta a Dona Josého v Bizetovej Carmen. Naštudoval taktiež postavu Kniežaťa v Dargomyžského Rusalke, spieval Voloďu v svetovej premiére opernej prvotiny Rodiona Ščedrina Nielen láska (Ne toľko ľubov) a Grigorija v Musorgského Borisovi Godunovovi. Pohostinsky vystupoval i v Sverdlovsku a mnohých javiskách bývalého Sovietskeho zväzu od Minska po Vladivostok. Kontakt s bratislavskou operou neprerušil, spieval ako hosť Vojvodu, Alfréda Germonta (Verdi: Traviata, 1962, insc. 1955) a Dona Josého v Bizetovej Carmen (1962, insc. 1954). Po návrate do SND vynikol ako Max vo Weberovom Čarostrelcovi (1963), doštudoval Fausta (Gounod: Faust a Margaréta, 1963, insc. 1956), bol expresívnym Hermanom v Čajkovského Pikovej dáme (1964), Tovarišom v Hindemithovom Cardillacovi (1964) a Princom Leopoldom v Halévyho Židovke (1965).

Andrej Kucharský sa venoval aj koncertnej činnosti. Pozornosť vzbudil už v roku 1957 nevšednou interpretáciou náročného tenorového partu v Haydnovom oratóriu Štyri ročné obdobia. Na domácom pódiu i v zahraničí sa uplatnil ako interpret tenorových sólových partov Dvořákovho Requiem, Janáčkovej Glagolskej omše, Beethovenovej 9. symfónie, Mahlerovej Piesne o zemi, Suchoňovho Žalmu zeme podkarpatskej. V Beethovenovej 9. symfónii spieval aj v roku 1972 na zájazde v Japonsku (Tokio, Kjóto, Ósaka). Výber z árií nahral na profilovú gramofónovú platňu s dirigentom Tiborom Frešom a Symfonickým orchestrom bratislavského rozhlasu (Supraphon 1970). Mnohé árie nahral v bratislavskom rozhlase. V televíznej inscenácii Verdiho Otella vytvoril titulnú postavu (1977), Desdemonu spievala Magdaléna Blahušiaková, Jaga Štefan Babjak st. a réžiu mala prvá slovenská operná režisérka Drahomíra Bargárová.

Od roku 1965 pôsobil Andrej Kucharský na zahraničných scénach. Postupne prešiel od lyrických tenorových úloh k tenorovým úlohám spinto-odboru a od nich k náročným hrdinsko-dramatickým úlohám hlavne románskeho repertoáru. Začínal v Klagenfurte (1965 – 1967) ako Canio v Leoncavallových Komediantoch, vytvoril Speváka v Straussovom Gavalierovi s ružou a Lyonela vo Flotowovej Marte. Súčasne pôsobil ako hosť v Landestheater v Salzburgu (1965 – 1967), kde o. i. naštudoval v nemčine Jeníka zo Smetanovej Predanej nevesty. Po nemeckom debute v roku 1966 v Štátnej opere v Stuttgarte v úlohe Cavaradossiho v Tosce (v titulnej úlohe s významnou členkou viedenskej Štátnej opery Senou Jurinac) dostal ponuku na stále hosťovanie v Mníchove. Na mníchovskom letnom festivale v roku 1966 alternoval s Fritzom Wunderlichom Tamina v Čarovnej flaute, v Bavorskej štátnej opere čoskoro spieval úlohu Turidda v Sedliackej cti s Astrid Varnay ako Santuzzou. V rokoch 1965 – 1967 pôsobil v opere v Norimbergu, 1966 – 1977 v Dortmunde, 1967 – 1971 tiež v Štátnej opere v  Mníchove a 1975 – 1981 v tamojšom Gärtnerplatztheater, 1980 – 1982 v divadle v Mainzi. S veľkým úspechom vystupoval na mnohých nemeckých scénach: Deutsche Oper v Berlíne (debutoval ako Kalaf, 1971), v Štátnej opere v Hamburgu a Stuttgarte, v Deutsche Oper am Rhein v Düsseldorfe-Duisburgu, v operných domoch vo Frankfurte a Kolíne nad Rýnom, v Kasseli, Mannheime, Wiesbadene, Hannoveri, Darmstadte, Augsburgu. Hosťoval v ďalších európskych operných scénach v Lyone, Paríži, Liège, Marseille, Bordeaux, Bruseli, Amsterdame a v iránskom Teheráne. V roku 1974 spieval na festivale v Bregenzi Dona Josého v Carmen (1974), vo viedenskej Volksoper Pedra v d´Albertovej Nížine (1977), vo Viedenskej Štátnej opere Grigorija v Musorgského Borisovi Godunovovi s Nikolajom Gjuzelevom v úlohe Borisa a Senou Jurinac ako Marínou Mníškovou (1978). Hosťoval aj v Teatro Liceo v Barcelone ako Mozartov Ideomeneo (1966), v Bazileji a Ženeve. Bol tiež hosťom Národného divadla v Prahe ako Lenskij (1958), Cavaradossi (1967, 1982) a Don José (1984). Na zahraničných scénach spieval Andrej Kucharský prevažne taliansky romantický a veristický repertoár. Kritika oceňovala jeho kovový hlas so žiarivými výškami, bezpečne ovládaný, muzikálnosť i typickú mäkkosť a slovanskú vrúcnosť prejavu, ale tiež osobné čaro umelca. Spieval dramatický spinto odbor: Don José (Bizet: Carmen), verdiovské postavy Ismaela (Nabucco), Manrica (Trubadúr), Arriga (Sicílske nešpory), Dona Alvara (Sila osudu), Dona Carlosa (Don Carlos), Macduffa (Macbeth), Radamesa (Aida) a Otella (Otello). Z veristických postáv vynikol ako Pucciniho Rudolf (Bohéma), Pinkerton (Madame Butterfly), Cavaradossi (Tosca), Kalaf (Turandot), Canio (Leoncavallo: Komedianti). Spieval Janáčkovho Lacu (Jej pastorkyňa), Stolzinga (Wagner: Majstri speváci norimberskí), Aigystha (Strauss: Elektra) i Bergovho Tambourmajora (Wozzeck). Spieval s mnohými poprednými umelcami, okrem už spomínaných aj so sopranistkami Claire Watson, Ingrid Bjoner, Hildegard Hillebrecht, Hanou Janků, Danicou Mastilović, z barytonistov možno spomenúť amerického Tomasa Tiptona, gréckeho Wassilia Janulaka, či švédskeho Ingvara Wixela a i.

Andrej Kucharský sa naďalej do Bratislavy pravidelne a rád vracal na pohostinské vystúpenia ako Tamino, Lenskij, Herman, Mario Cavaradossi, Don José a Pinkerton. Predstavil sa i v nových postavách, ako Manrico vo Verdiho Trubadúrovi (1963) a Grigorij v Musorgského Borisovi Godunovovi (1977). Grigorija spieval spolu s Borisom Jevgenija Nesterenka (1978, 1984), v roku 1984 sa k nim pripojila aj Jelena Obrazcova ako Marina Mníšková. So súborom opery SND Kucharský naštudoval Ondreja v novej inscenácii Suchoňovej Krútňavy (1978) a Cania z Leoncavallových Komediantov (1984), ako svoju poslednú postavu na javisku SND. Svoj vrelý vzťah k Slovensku preukazoval nielen častými pohostinskými vystúpeniami v opere SND, ale  predovšetkým neúnavnou propagáciou slovenskej hudby, napr. aj iniciovaním uvedenia Suchoňovej Krútňavy v mníchovskom divadle na Gärtnerplatzi v roku 1979, kde spieval Ondreja spolu s Martou Nitranovou ako Katrenou. Operu inscenoval vtedajší generálny intendant Kurt Pscherer, pod hudobné naštudovanie sa podpísal šéfdirigent Peter Falk.

Andrej Kucharský vypracoval metodiku a osnovy výučby slovanského vokálneho prejavu a začal sa venovať pedagogickej činnosti. Na mníchovskej Vysokej hudobnej škole založil a viedol odbor slovanskej vokálnej hudby (1987 – 2004), vyučoval tiež na konzervatóriu Richarda Straussa. Pre svoju vášeň k slovanskej opere a piesni si vyslúžil pomenovanie veľvyslanca východnej európskej kultúry. V deväťdesiatych rokoch dvadsiateho storočia sa spolu ďalšími nadšencami aktívne zapojil do kultúrneho života Karlových Varov, kde založili Medzinárodné spevácke centrum. Stál pri zrode Medzinárodného speváckeho seminára, bol členom poroty Medzinárodnej speváckej súťaže Antonína Dvořáka, ktorú súčasne sponzoroval. V roku 1991 viedol spolu so sólistom pražského ND Jindřichom Jindrákom prvý interpretačný seminár. Svoje skúsenosti s pedagogickou činnosťou zhrnul v príručke pre študentov a učiteľov spevu Krásný zpěv naší doby (spracoval a doplnil Jaroslav Marek, Praha, 1994). Interpretačné kurzy viedol i vo Francúzsku a Belgicku. Andrej Kucharský sa však angažoval i na Slovensku. Keď vo Vrábľoch vznikla spevácka súťaž pomenovaná po jeho učiteľovi Imrichovi Godinovi, ponúkol organizátorom pomoc nielen po umeleckej, ale aj po organizačnej stránke. Preto mu Mestské zastupiteľstvo vo Vrábľoch udelilo v roku 1995 Čestné občianstvo mesta Vráble. V roku 1996 viedol interpretačný seminár na Vysokej škole múzických umení, v tom istom roku bol členom poroty 14. ročníka Medzinárodnej speváckej súťaže M. Schneidera-Trnavského v Trnave.

Hudobné nadanie sa prenieslo i na ďalšie generácie. Boris Kucharsky, syn z manželstva s anglicko-nemeckou režisérkou Petrou Simon, sa stal známym violistom, ktorý koncertne vystupoval s poprednými orchestrami i umelcami po celom svete, o. i. koncertoval aj s Yehudi Menuhinom. V rodinnej tradícii pokračujú potomkovia na Slovensku, okrem speváckeho talentu sa „prenáša“ aj operný titul. Dcéra Andrea Kucharská-Šebestová študovala spev na VŠMU a absolvovala postavou Oľgy z Čajkovského Eugena Onegina v predstavení SND, kde Lenského spieval otec Andrej (1982). V súčasnosti vyučuje spev na Konzervatóriu v Bratislave. Vnučka Michaela Šebestová je hosťujúcou sólistkou Opery SND a takisto debutovala Oľgou v Eugenovi Oneginovi, ale v Štátnom divadle v Košiciach (2009). Andrejovi Kucharskému sa splnilo želanie osobne sa zúčastniť na predstavení a vypočuť si vnučku, keď na jeseň 2009 pricestoval do Košíc. Neobišiel ani svoju „alma mater“ (v súčasnosti Univerzitu veterinárskeho lekárstva), kde ho prijal vtedajší rektor prof. MVDr. Emil Pilipčinec, PhD. A keďže práve v tom istom roku univerzita oslávila svoje šesťdesiate výročie založenia, prevzal z rúk rektora ako jeden z výnimočných poslucháčov školy pamätnú medailu.

Dňa 7 januára si pripomenieme sto piate výročie narodenia opernej speváčky a pedagogičky Anny Hrušovskej (vyd. Prosencová, neskôr Mayerová, narodila sa v Budapešti, zomrela 4. februára 2006 v Bratislave), sólistky opery Slovenského národného divadla v rokoch 1945 – 1963. Viac o nej sme písali  TU…

Anna Hrušovská, (1912 – 2006)

Anna Hrušovská,
(1912 – 2006)

Dňa 12. januára si pripomenieme sto pätnáste výročie narodenia českej opernej speváčky Evy Hadrabovej (vyd. Nedbalová, narod. v Lužnej u Rakovníka, zomrela 13. februára 1973 vo Viedni), dramatickej sopranistky pohostinsky pôsobiacej v opernom súbore SND v rokoch 1928 – 1930.

Eva Hadrabová (1902 – 1973), foto: Archív DÚ

Eva Hadrabová
(1902 – 1973),
foto: Archív DÚ

Eva Hadrabová po skončení obchodnej školy v Prahe študovala spev na speváckom oddelení konzervatória v Prahe u prof. Egona Fuchsa (1919 – 1924), neskôr súkromne u Franza Steinera vo Viedni. Umeleckú dráhu začala v divadle v Ostrave (1924 – 1926), v rokoch 1926 – 1928 pôsobila v Olomouci, 1928 – 1930 ako stály hosť v SND v Bratislave, 1928 – 1936 v Štátnej opere vo Viedni (do roku 1930 ako stála členka, do roku 1936 stály hosť). V rokoch 1936 – 1937 bola sólistkou opery v ND v Prahe, 1938 – 1939 v Grazi, 1939 – 1942 v Norimbergu.

Eva Hadrabová svojím znelým a farebným hlasom a dobrou speváckou technikou upozornila na seba na koncertoch ešte počas štúdia na konzervatóriu v Prahe. Po skončení štúdia bola v roku 1924 angažovaná do Národného divadla moravsko-sliezskeho pre mladodramatický odbor, kde debutovala ako Micaela v Bizetovej Carmen. V Mestskom divadle v Olomouci spievala o. i. s veľkým úspechom titulnú postavu Mony Lisy v rovnomennej Schillingovej opere (1927). Ako umelkyňa veľkého speváckeho formátu, s bohatým hlasovým fondom nádherného timbru sa predstavila v úlohe Milady v Smetanovom Daliborovi.

Nevšedným umeleckým i diváckym úspechom Evy Hadrabovej bolo prvé pohostinské vystúpenie v opere SND v januári 1928. V postave Venuše vo Wagnerovom Tannhäuserovi sa uviedla ako speváčka, ktorá veľmi dobre ovláda svoj krásny a priebojný hlas, jej hudobný výraz a herecké stvárnenie boli vzácne zosúladené. Na jeseň bola Hadrabová angažovaná na post stáleho hosťa súboru. Pod taktovkou nového šéfa súboru a manžela Karla Nedbala sa v postave Leonory vo Verdiho Trubadúrovi (1928) predviedla ako nadaná a kultivovaná speváčka a herečka, zaujala prekrásnym hlasom i postavou. Bola výbornou Jenůfou z Janáčkovej Jej pastorkyne (1928), podala ju s plným prežívaním po stránke speváckej i speváckej. Nasledovala výrazná, zjavom krásna, herecky invenčná Chrysothemis v premiére Straussovej Elektry (1928). Spevácky náročný part interpretovala na vysokej speváckej úrovni aj v predstavení pod taktovkou Richarda Straussa v SND 9. januára 1929. Titulnej postave Foersterovej Evy (Eva, 1928) dala nielen dievčenský pôvab, ale i sviežu hlasovú vyspelosť a vzorný herecký výraz. Zažiarila ako veľká umelecká individualita a mala po dirigentovi Karlovi Nedbalovi najväčšiu zásluhu na úspechu diela. Výborný výkon podala ako Milena v jedinej opere Oskara Nedbala Sedliak Jakub (1928). Postavu kráľovnej Šemachy v opere Zlatý kohútik Nikolaja Rimského-Korsakova stvárnila s úlisným pôvabom a veľkú áriu v druhom dejstve spievala s rastúcou gradáciou svojím pohyblivým, kultivovaným hlasom, adekvátnym výrazom a hereckým prejavom. V postave Tarsie v Jirákovej opere Žena a boh (1929) zopakovala svoju skvelú virtuozitu hereckú, postavu oživila prudkou vášňou. Opäť zaujala svojím zjavom, pôsobivým ladným rytmickým pohybom, vášnivým speváckym výrazom, vytvorila po všetkých stránkach plastickú postavu. Excelovala ako Recha v Halévyho Židovke (1929), obdivuhodný výkon, plný espritu podala ako Karolína v Smetanových Dvoch vdovách (1929) a s predstaviteľkou Anežky Marie Řezníčkovej sa výborne navzájom dopĺňali. Stvárnila aj Cudziu kňažnú v Dvořákovej Rusalke (1928), Krasavu v Smetanovej Libuši (1928), postavu kňažnej z Dvořákovej opere Čert a Káča (1929), Grófku Brodeovú v Maršíkovom Čiernom lekne (1929). Z Pucciniho postáv spievala Floriu Toscu (Tosca, 1929) a temperamentnú Musettu z Bohémy (1929). V poslednom vystúpení na bratislavskej scéne v marci 1934 spievala Micaelu v Bizetovej Carmen, kritika ocenila „vrelosť podania, krásnu modeláciu fráz, šťavnatú farbu hlasu“ umelkyne. Jej partnermi boli ďalší sólisti viedenskej Štátnej opery Rosette Anday (Carmen), Alfred Piccaver (Don José) a Karl Norbert (Escamillo).

Od decembra 1930 bola Eva Hadrabová angažovaná do Viedenskej štátnej opery. Svojím speváckym výkonom na seba upozornila pri pohostinskom vystúpení opery SND vo Volskoper v roku 1929. Na scéne prestížnej opernej scény úspešne debutovala ako Freia vo Wagnerovom Zlate Rýna v hudobnom naštudovaní Clemensa Krausa, kritika ocenila jej dramatický a nosný soprán, dobre znejúci na veľkej scéne. Postavu Froha spieval Gunnar Graarud (známy z vystúpení v postavách Wagnerovho Tristana a Parsifala v SND v rokoch 1934 – 1935). Popri menších úlohách naštudovala aj Ameliu Grimaldi vo Verdiho Simonovi Boccanegrovi, Mařenku v Smetanovej Predanej neveste, Dorotku vo Weinbergerovom Gajdošovi Švandovi, Mozartovu Dorabellu (Così fan tutte) a Idamante (Idomeneo), Octaviana (R. Strauss: Gavalier s ružou), Lízu (Čajkovskij: Piková dáma), Komponistu (Strauss: Ariadna na Naxe), Marinu v Štyroch grobianoch Wolfa-Ferrariho, Parasju v Musorgského Soročinskom jarmoku. Na festivale v Salzburgu spievala v roku 1930 sólový part v Brucknerovej Veľkej omši f-mol a v Bachovej Omši h-mol (1932), v rokoch 1931 – 1936 Dorabellu v Mozartovej opere Così fan tutte (v roku 1936 s Jarmilou Novotnou ako Fiordiligi a dirigentom Felixom Weingartnerom). Pozoruhodným úspechom Hadrabovej bol Octavian v Straussovom Gavalierovi s ružou v hudobnom naštudovaní Clemensa Krausa v Salzburgu (1934 – 1936). Predviedla nielen širokú škálu hereckých výrazových prostriedkov, ale hlavne znamenitý, umelecky kultivovaný spevácky výkon. Ako Octavian mala Hadrabová veľký úspech aj v londýnskej Covent Garden (dirigoval Thomas Beecham, Maršalku spievala Lotte Lehmann, Baróna Ochsa Alexander Kipnis a Sophii Adele Kern, 1933). Ako Octavian pohostinsky vystúpila tiež Antverpách (1934) a vo Filadelfii v Spojených štátoch (1934).

V Národnom divadle v Prahe spievala Hadrabová pohostinsky v rokoch 1932 – 1934 Lízu v Čajkovského Pikovej dáme, Jenůfu v Janáčkovej Jej pastorkyni, Foersterovu Evu, Karolínu v Smetanových Dvoch vdovách a Oktaviána v Straussovom Gavalierovi s ružou. V sezóne 1936 – 1937 bola sólistkou opery, o. i. spieval Toscu, Miladu a Tarsiu (Jirák: Žena a boh). Pre nedostatok ďalších speváckych príležitostí v „zlatej kapličke“ prijala ponuku z Mestského divadle v Grazi (1938 – 1940), kde jej expresívny soprán tmavého zafarbenia našiel najväčšie uplatnenie v operách Richarda Wagnera: Sieglinda (Valkýra), Senta (Blúdiaci Honaďan), Elsa (Lohengrin), Alžbeta (Tannhäuser). V Grazi spievala Mariu v menej známej opere Richarda Straussa Friedenstag (Deň mieru, 1938), čerpajúcej námet z čias tridsaťročnej vojny. Naštudovala titulnú úlohu v prvom uvedení opery nemeckého skladateľa Ludwiga Roseliusa Gudrun (1939), sujet ktorej bol prevzatý z nemeckej hrdinskej piesne. Po úspešnom pohostinskom vystúpení v postave Gudrun v Štátnej opere v Norimbergu ju angažovali do tamojšej opery (1940 – 1944).

Eva Hadrabová žila po ukončení aktívnej umeleckej činnosti vo Viedni. Expresívny soprán tmavej farby umelkyne sa zachoval na dvoch záznamoch Ultraphonu a v nahrávkach predstavení viedenskej Štátnej opery (o. i. ako Octaviana v Gavalierovi s ružou, 1936).

Dňa 27. januára uplynie sto pätnásť rokov od narodenia opernej speváčky, sopranistky Eleny Lembovičovej-Ivanovovej (rod. Lehotská, narodila sa v Ľubietovej, okr. Banská Bystrica, zomrela 1. októbra 1999 v Prahe), sólistky operného súboru Slovenského národného divadla v rokoch 1944 – 1946 a 1948 – 1952.

Elena Lembovičová-Ivanová (1912 – 1999), foto: Archív DÚ

Elena Lembovičová-Ivanová
(1912 – 1999),
foto: Archív DÚ

Elena Lembovičová študovala v rokoch 1929 – 1931 spev na konzervatóriu v Prahe, potom súkromne u Josefa Egema, Anny Korínskej a Dariny Žuravlevovej v Bratislave. Od roku 1943 pôsobila ako stály hosť, v rokoch 1944 – 1946 a 1948 – 1952 ako sólistka opery SND v Bratislave. V sezóne 1946 – 1947 bola sólistka Veľkej opery Divadla 5. května v Prahe, 1947 – 1948 stály hosť Štátneho divadla v Brne.

Elena Lembovičová disponovala farebným mladodramatickým až dramatickým sopránom značného volúmenu a schopnosťou vyjadriť speváckym výrazom obsah spievaného textu. Už pri pohostinských vystúpenia v opere SND zaujala odbornú kritiku neobyčajnou krásou svojho hlasu, keď po úlohe Pepy v d´Albertovej Nížine (1943) s veľkým úspechom doštudovala postavu Čo-čo-san z Pucciniho Madame Butterlfy (1943) pod taktovkou Ladislava Holoubka: „Hlas Lembovičovej je ušľachtilý, lahodný, mäkký, poddajný, plynie prirodzene a bez zvláštnych ťažkostí a námahy… Osobitne treba vyzdvihnúť popri technickej pripravenosti najmä jasnú a možno povedať príkladnú artikuláciu a výslovnosť.“ (Slovenská politika, Vianoce 1943, č. 295). Už ako členka súboru spievala Cudziu kňažnú v Dvořákovej Rusalke (1945) a Pucciniho Toscu (1946).

V roku 1946 prijala Lembovičová ponuku z Prahy a spolu s Máriou Kišonovou-Hubovou a tenoristom Rudolfom Petrákom odišla do novozaloženého Divadla 5. května. Začínala ako Čo-čo san v Pucciniho Madame Butterfly (1946), kritika hodnotila jej výkon pozitívne, vyzdvihla jej príjemný a nosný soprán. Naštudovala tu Giuliettu v Offenbachových Hoffmannových poviedkach (1946) a účinkovala tiež na koncertoch divadla. Po roku sa vrátila do Bratislavy, pre nedostatok miesta ju neprijali a tak dišla ako stály hosť do Brna, kde naštudovala Margarétu v Gounodovom Faustovi a Margaréte a Kate Pinkerton v Pucciniho Madame Butterfly. V roku 1948 sa vrátila do SND, spievala Mařenku (Smetana: Predaná nevesta, 1948), strhujúco presvedčivú Káťu (Janáček: Káťa Kabanová, 1949), Aidu (Verdi: Aida, 1949), dramaticky výraznú Halku (Moniuszko: Halka, 1950), Martu v d´Albertovej Nížine (1951) a Tatianu v Čajkovského Eugenovi Oneginovi (1952). V roku 1957 vystúpila Elena Lembovičová posledný krát na bratislavskom javisku v titulnej postave Toscy v jednej z repríz novej inscenácie Pucciniho opery v réžii Šefana Hozu. Náročný part úspešne zvládla a kritiku zaujala aj krásnou artikulácou.

Po roku 1957 sa Elena Lembovičová usadila v Prahe. Aktívnu činnosť na javiskách čiastočne nahradila účinkovaním v rozhlase, štúdiom a nahrávkami tvorby domácich i zahraničných skladateľov. Sporadicky pohostinsky vystupovala v Národom divadle ako Káťa (Janáček: Káťa Kabanová, 1962 a Tosca (Puccini: Tosca, 1962, 1965). V Prahe Lembovičová prežila posledné roky svojho života.

Dňa 17. januára uplynie päť rokov od úmrtia dramaturgičky, prekladateľky a libretistky Alexandry Braxatorisovej (narodila sa 26. júla 1937 v Senici, zomrela v Bratislave), dlhoročnej dramaturgičky operného súboru Slovenského národného divadla.

Alexandra Braxatorisová
(1937 – 2012)

Alexandra Braxatorisová sa narodila v rodine právnika a literáta Pavla Braxatorisa, autora libriet k operetám Gejzu Dusíka. Bola vnučkou Martina Braxatorisa a pravnučkou štúrovského básnika Andreja Sládkoviča. V roku 1960 absolvovala štúdium divadelnej vedy na VŠMU v Bratislave. Od roku 1960 pôsobila ako dramaturgička Krajového divadla v Spišskej Novej Vsi, od roku 1962 bola lektorkou, v rokoch 1977 – 2003 dramaturgičkou opery Slovenského národného divadla v Bratislave.

Alexandra Braxatorisová sa popri dramaturgickej práci venovala autorskej a prekladateľskej činnosti. Podieľala sa na mnohých prekladoch operných libriet na vysokej umeleckej i jazykovej úrovni, využívajúc jazykové znalosti a svoj tvorivý potenciál. Keď sa operný repertoár začal uvádzať v originálnom znení, pokračovala v prekladoch pre bulletiny a pre titulkovacie zariadenie. Na námet Branislava Krišku vytvorila libreto k pôvodnej slovenskej opere Tibora Freša Martin a slnko (SND, 1975), spolu s Jelou Krčméryovou napísala libreto opery Majster Pavol od Bartolomeja Urbanca uvedenej v Divadle J. G. Tajovského v Banskej Bystrici v roku 1980. Uplatnila sa tiež ako prekladateľka piesňovej tvorby.

Prvou inscenáciou uvedenou v preklade Alexandry Braxatorisovej bola hra pre deti Strašidlo vo veži (Podivuhodné příběhy pana Pimpipána) od Alfréda Radoka. V roku 1962 mala premiéru v Krajovom divadle v Spišskej Novej Vsi, potom sa uvádzala aj v ďalších divadlách pod názvom Vo veži straší (Nová scéna, 1962; Trnavské divadlo, 1990; Divadlo J. G. Tajovského Zvolen, 1996). Pre spišské divadlo preložila ešte hru E. Fikera: Prípad Brand (1962). Do slovenčiny preložila Braxatorisová libretá operných diel z viacerých jazykov: z nemčiny: Flotow: Marta (SND, 1964), Hindemith: Cardillac (SND, 1964), Händel: Xerxes (SND, 1969), Wagner: Lohengrin (SND, 1976); z taliančiny Menotti: Konzul (SND, 1966), Donizetti: Lucia di Lammermoor (ŠD Košice, 1968), Puccini: Dievča zo západu (ŠD Košice, 1969), Verdi: Otello (ŠD Košice, 1972; DJGT Banská Bystrica, 1974), Leoncavallo: Komedianti (SND, 1984, DJGT Banská Bystrica, 1984), Wolf-Ferrai: Zuzankino tajomstvo (DJGT Banská Bystrica, 1989), Verdi: Trubadúr (DJGT Banská Bystrica, 1978; Bulletin SND, 1995); z češtiny: Rusalka (SND, 1972; DJGT Banská Bystrica, 1977); z angličtiny: Stravinskij: Osud zhýralca (SND, 1982), Purcell: Dido a Aeneas (SND, 1982), Stravinskij: Slávik (SND, 1988); z  ruštiny: Šostakovič: Katarína Izmajlovová (SND, 1984), Lagidze: Lela (ŠD Košice, 1979); z  francúzštiny Bizet: Doktor Mirakel (VŠMU, 1984), Gounod: Lekárom proti svojej vôli (DJGT Banská Bystrica, 1985; VŠMU 1985), Offenbach: Hoffmannove poviedky (Bulletin SND, 1992). Preložila ešte ďalšie libretá opier, ktoré neboli na Slovensku scénicky uvedené: E.Wolf-Ferrari: Štyria grobiani (z taliančiny), J. Pauer: Červená čiapočka (z češtiny), Rimskij-Korsakov: Zlatý kohútik (z ruštiny).

Na prvom opernom preklade Weberovho Čarostrelca (SND, 1963) spolupracovala Braxatorisová s Michalom Plškom a na preklade Rossiniho Barbiera zo Sevilly (SND, 1985; ŠD Košice 1992) so Štefanom Hozom. V spolupráci s Jelou Krčméryovou preložila libretá opier: z taliančiny Rossini: Gróf Ory (SND, 1967), Puccini: Bohéma (SND, 1977; DJGT B. Bystrica, 1987; ŠD Košice, 1987), Verdi: Aida (SND, 1978), Mozart: Fígeľ z lásky (VŠMU Bratislava 1979); z nemčiny: Lortzing: Zbrojár (VŠMU, 1973), Richard Strauss: Salome (SND, 1976) a Elektra (SND, 1980), d´Albert: Nížina (SND, 1979), Mozart: Čarovná flauta (SND, 1986; Štátne bábkové divadlo 1990); z češtiny: Janáček: Káťa Kabanová (SND, 1978). Smetana: Hubička (SND, 1980; VŠMU, 1989).

Pre inscenácie v Československej televízii preložila Alexandra Braxatorisová libreto opery Corneliusa Barbier z Bagdadu (1974), texty operiet Offenbacha Banditi (Les Brigand, 1974) a Millöckera Gasparone (Bratislava, 1963, v roku 1984 operetu inscenovalo Divadlo J. G. Tajovského v Banskej Bystrici). Spolupracovala s rozhlasom, pre ktorý pripravovala scenáre prierezov opier a medailónov umelcov.

Pripravila Elena Blahová-Martišová

video

email

About Author

Elena Blahová-Martišová

Leave A Reply