Dnes je: sobota, 22. 7. 2017, meniny má: Magdaléna , zajtra: Oľga

Pripomíname si v júli (2017)

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Prinášame vám prehľad júlových výročí viacerých významných umeleckých osobností nášho hudobného operného života, ktorí už nie sú medzi nami – Tibora Freša, Milady Jiráskovej, Imricha Godina, Anny Polákovej, Štefana Munka. Prehľad pripravila dokumentaristka Elena Blahová-Martišová.

Dňa 7. júla uplynie tridsať rokov od úmrtia významnej osobnosti slovenského hudobného života, skladateľa a dirigenta Tibora Freša (narodil sa 20. novembra 1918 v Spišskom Štiavniku, zomrel v Piešťanoch), dlhoročného dirigenta opery Slovenského národného divadla (1941 – 1949, 1953 – 1987), prvého slovenského umeleckého šéfa operného súboru (1953 – 1956 a 1964 –1968).

Tibor Frešo (1918 – 1987)
foto: Magdaléna Robinsonová, Archív SND

Tibor Frešo vyrastal v priaznivom hudobnom prostredí učiteľskej rodiny, základy hudobného vzdelania získal od svojho otca, ktorý bol aj organistom v Spišskom Štiavniku. Po absolvovaní piateho ročníka reálneho gymnázia začal v roku 1934 študovať hru na klavír na Hudobnej a dramatickej akadémii v Bratislave v triede Anny Kafendovej. Štúdium ukončil Dvořákovým klavírnym koncertom v roku 1939. Dirigovanie študoval u Josefa Vincourka a kompozíciu u prof. Alexandra Moyzesa. Odborné vzdelanie ukončil v roku 1940 vlastnou skladbou Malá rozhlasová suita, op. 2. Počas štúdia pracoval v rokoch 1937 – 1939 ako hudobný redaktor, klavirista a hudobný režisér bratislavského Rádiojournalu. V rokoch 1939 – 1942 sa ako jeden z najlepších talentov toho obdobia dostal na štúdiá kompozície k poprednému talianskemu opernému skladateľovi Ildebrandovi Pizzettimu na Regia Accademia di Santa Cecilia v Ríme, dirigovanie študoval u Bernardina Molinariho a Antonia Pedrottiho. Počas štúdia na rímskej akadémii dirigoval symfonický orchester Augusteo. Po návrate z Ríma začal Frešo pracovať v Slovenskom národnom divadle v Bratislave, najskôr ako korepetítor, potom ako dirigent (1941 – 1949, 1953 – 1987) a ako umelecký šéf opery (1953 – 1956, 1964 – 1968). V rokoch 1949 – 1952 bol dirigent a umelecký šéf opery Národného divadla (dnes Štátne divadlo) v Košiciach, v sezóne 1952 – 1953 šéfdirigent Slovenskej filharmónie v Bratislave.

Do Slovenského národného divadla nastúpil Tibor Frešo v roku 1941 (ešte počas štúdií v Taliansku) ako korepetítor, ako dirigent začínal operetným repertoárom. Už v roku 1941 dirigoval reprízy novej inscenácie Lehárovej Veselej vdovy (premiéru hudobne naštudoval Ladislav Holoubek). Pri naštudovaní operiet Frešo prejavil citlivú muzikálnosť a dirigoval ich ľahkým gestom, ako napr. klasické operety: Planqettove Kornevillské zvonky (1942), Lehárovu Zem úsmevov (1942, insc. 1939), Benatzkého operetu Moja sestra (1944). Dirigoval aj frašku so spevmi Adolfa Müllera podľa hry Johanna Nestroya Lumpácivagabundus (1941), hudobnú veselohru Alexandra Steinbrechera Krajčír na zámku (insc. 1942, 1944), pôvodné slovenské operety Ladislava Berku Studnička (1943), Gejzu Dusíka Pod cudzou zástavou (1945) a niekoľko baletných inscenácií: Schumannov Karneval (1943), Baranovićove balety Imbrek s nosomMedovníkové srdce s Borodinovými Poloveckými tancami (1944, premiéru a prvé dve reprízy baletného večera dirigoval Krešimir Baranović), Nedbalov balet Princezná Hyacinta (1945), Dvořákove Slovanské tance (1946), Čajkovského Labutie jazero (1947). Hudobne naštudoval aj dva baletné večery: Čajkovskij: Talianske capriccio – Schumann: Karneval – Rimskij-Korsakov: Šeherezáda (v popoludňajších hodinách Šeherezádu nahradili dva obrazy z Nedbalovho baletu Z rozprávky do rozprávky, 1947); Gershwin: Rapsódia v modrom – Ravel: Bolero – Stravinskij: Petruška (1948). Ako prvú operu dirigoval Tibor Frešo Smetanovu Hubičku (1945, insc. 1941), ktorú prevzal za odchádzajúceho Josefa Vincourka. Jeho prvé samostatné hudobné naštudovanie inscenácie Verdiho Rigoletta (1945, réžia Arnold Flögl) hodnotila kritika pozitívne: „hudobná zložka bola s úspechom zvládnutá, ako spevákmi, tak i sebavedomým vedením kapelníka ND Tibora Freša. Opera Rigoletto bola najlepším doterajším dirigentským výkonom tohto talentovaného hudobníka.“ (Pravda, roč. 1, 16. 12. 1945, č. 144, s. 6). V tomto prvom období svojho pôsobenia v SND prevzal Tibor Frešo Offenbachove Hoffmannove rozprávky (1946) po Jurajovi Viliamovi Schöfferovi a Pucciniho Bohému (1948) po Milanovi Zunovi. Hudobne naštudoval Mascagniho Sedliacku česť a Leoncavallových Komediantov (1947), Dvořákovu operu Čert a Kača (1947), Verdiho La Traviatu (1948), Gounodovho Fausta a Margarétu (1948) a Čajkovského Eugena Onegina (1949). Frešo dirigoval živý orchester i v činoherných inscenáciách, v Shakespearovom Sne noci svätojánskej (1942), v Pásme poézie Janka Jesenského (1946) a v Moliérovom Tartuffovi (1946), ku ktorému  skomponoval aj scénickú hudbu.

V roku 1949 prijal Tibor Frešo ponuku vtedajšieho riaditeľa Národného divadla (dnes Štátne divadlo) v Košiciach Janka Borodáča na miesto dirigenta a umeleckého šéfa spevohry. Svojou neúnavnou činnosťou prispel k zvýšeniu interpretačnej úrovne orchestra, výkonov sólistov a zboru, priniesol novú koncepciu hudobných produkcií a výrazne prispel k rozšíreniu a upevneniu operného repertoáru. Naštudoval Musorgského opery Soročinský jarmok (1949) a Boris Godunov (1952), Smetanovu Predanú nevestu (1949), Dvořákovho Jakobína (1950), Pucciniho opery Bohéma (1949) a Gianni Schicchi (1950), Gounodovho Fausta a Margarétu (1950), Verdiho Aidu (1951), Snehulienku Rimského-Korsakova (1951) a Čajkovského Eugena Onegina (1951). Z baletného repertoáru naštudoval Stravinského Petrušku (1950), v československej premiére Chačaturianov balet Gajané (1951, choreografia Rudolf  Macharovský), Adamovu Giselle s Janáčkovými Lašskými tancami (1951) a Prokofievovho Romea a Júliu (1952). Frešo pokračoval v uvádzaní pravidelných koncertov symfonickej hudby, ktoré v roku 1945 zaviedol spolok východoslovenských hudobníkov Svojina spojením divadelného a rozhlasového orchestra.

Po návrate do Bratislavy viedol Tibor Frešo jednu sezónu (1952 – 1953) Slovenskú filharmóniu a od roku 1953 až do skončenia aktívnej umeleckej činnosti v roku 1986 ostal verný Slovenskému národnému divadlu ako dirigent i šéfdirigent, aj umelecký šéf opery. Počas tohto obdobia sa stretol s desiatkami diel najrozmanitejšej slohovej orientácie, jeho doménou bol zvukovo bohatý orchester, zvuk často rudimentárnych, sýtych a plných farieb. Svojím umeleckým naturelom inklinoval k talianskej opernej tvorbe, bol jedinečným a nenapodobniteľným interpretom opernej tvorby Giacoma Pucciniho: Bohéma (1961, insc. 1959; 1977), Turandot (1965), PlášťGianni Schicchi (1968), Madame Butterfly (1971) a Tosca (1973). Z Verdiho opier hudobne naštudoval Dona Carlosa (1956), Otella (1958), Aidu (1959, 1978), vrátil sa i k Rigolettovi (1970, réžia Július Gyermek), prvej inscenácii naštudovanej v originálnom talianskom jazyku. Najúspešnejšiu inscenáciu Gyermekovho Nabucca z roku 1966 dirigoval iba raz ako záskok za chorého Gerharda Auera. V roku 1975 sa podpísal pod hudobné naštudovanie Verdiho Traviaty, ale pre ochorenie prevzal taktovku Viktor Málek. Opäť dirigoval aj Mascagniho Sedliacku česť a Leoncavallových Komediantov (1984), naštudoval Belliniho Normu (1965). Z francúzskej opernej tvorby dirigoval Bizetovu Carmen (1967, insc. 1954, 1973), prvé slovenské uvedenie Debussyho Pelléasa a Mélisandy (1958), lyricky čarokrásnu Massenetovu Manon (1980), z Mozarta Čarovnú flautu (1961). V Gavalierovi s ružou (1958) vedel Frešo vyťažiť najmä zo Straussovej farebnosti a náladovosti, aj jeho zásluhou mala inscenácia veľký úspech na zájazde opery v Prahe v Smetanovom divadle. Z tvorby Richarda Straussa naštudoval aj operu Ariadna na Naxe (1966), vysokú umeleckú úroveň mala Elektra (1980). Dirigoval Wagnerovho Tannhäusera (1963) a Rienziho (1967), profilovú inscenáciu šesťdesiatych rokov Gluckovu operu Orfeus a Eurydika (1966), Beethovenovho Fidelia (1970, 1982). Z tvorby ruských skladateľov naštudoval Čajkovského Eugena Onegina (1963) a Pikovú dámu (1964), Musorgského Borisa Godunova (1954, 1977), Borodinovu operu Knieža Igor (1962). Z tvorby českých skladateľov dirigoval Smetanovu Predanú nevestu (1955, insc.1953; 1983) a Libušu (1961), Dvořákove opery Čert a Kača (1955) a Rusalka (1953), Janáčkovu Jej pastorkyňu (1955) a Pauerovu Zuzanu Vojířovú (1959). Zo súčasnej a modernej opernej tvorby dvadsiateho storočia naštudoval operu Tichona Chrennikova V búrke (1956), Brittenov Sen noci svätojánskej (1962). Inscenáciu Hindemithovho Cardillaca (1964) považovala kritika za dramaturgický a interpretačný čin. Naštudoval prvé slovenské uvedenie dlhoročnej úspešnej inscenácie Gershwinovovej opery Porgy a Bess (1974) v spolupráci s teamom lipskej opery (réžia Günther Lohse, scéna Bernhard Schröter, kostýmy Christa Hahn). K vrcholnému stupňu svojho dirigentského umenia sa vypracoval Frešo pri naštudovaní Stravinského opery Osud zhýralca (1982) a Šostakovičovej Kataríny Izmajlovovovej (1984). Výrazný tvorivý rukopis vniesol Tibor Frešo do inscenácií pôvodných opier slovenských skladateľov, natrvalo sa zapísal do hudobnej histórie ako prvý dirigent Cikkerových opier Juro Jánošík (1954) a Beg Bajazid (1957), národnej opery Eugena Suchoňa Svätopluk (1960) a Moyzesovho Udatného kráľa (1967). Po odchode Zdeňka Chalabalu dirigoval reprízy druhej, zrevidovanej Krútňavy (1953, insc. 1952), samostatne naštudoval ďalšiu, baladicko-realistickú inscenáciu opery v réžii Karola L. Zachara (1965), v roku 1978 naštudoval a neskôr ako dirigent opäť prevzal inscenáciu Krútňavy (premiéru dirigoval Gerhard Auer). Hudobne naštudoval svoje vlastné diela venované najmladším divákom, hravú a melodickú operu Martin a slnko (1975) a baletnú rozprávku Narodil sa chrobáčik (1985). Pokusom o syntetické divadlo bola Frešova opera – koláž Francois Villon (1986), ktorú naštudoval s režisérom Júliusom Gyermekom.

Tibor Frešo sa ako dirigent podpísal aj pod niekoľko inscenácií baletu: Prokofiev Romeo a Júlia (1954, 1976) a Kamenný kvietok (1958, choreografia a réžia Alexander R. Tomskij), Šeherezáda Rimského-Korsakova a Trojrohý klobúk Manuela de Fallu (1959), po odchádzajúcom Štěpánovi Koubovi prevzal Adamovu Gizelu a Ples kadetov (1956) Johanna Straussa. Dirigoval pôvodný slovenský balet Šimona Jurovského Rytierska balada (1960), v choreografii Jozefa Zajka, uvedený v rámci osláv štyridsiateho výročia založenia SND a Ravelovho Dafnisa a Chloe s Bartókovým Zázračným mandarínom (1961).

Tibor Frešo absolvoval niekoľko zájazdov so súborom opery SND (Budapešť, Perugia, Kyjev, Drážďany, Berlín, Kluž, Sofia) i samostatne. Suchoňovu Krútňavu dirigoval viackrát na zahraničných scénach v Bruseli (1961) a Ľubľane a (1976) a na javiskách takmer všetkých divadiel v rámci Československa. Hosťoval i v Národnom divadle v Prahe, kde v roku 1959 dirigoval derniéru Suchoňovej Krútňavy (premiéra 1953). Osvedčil sa ako dobrý dirigent a v nasledujúcich rokoch dostal opäť pozvanie do Prahy: v roku 1965 dirigoval v Národnom divadle Dvořákovu Rusalku, v roku 1977 v Smetanovom divadle Prokofievov balet Romeo a Julie a v roku 1981 Pucciniho Toscu. Tibor Frešo pôsobil aj ako klavirista, predovšetkým ako interpret svojich skladieb, na koncertoch sprevádzal operných spevákov, najmä členov opery SND. Ako dirigent sa aktívne zapájal i do koncertného života. Už na jar 1943 dirigoval rozhlasový symfonický orchester (ako záskok za Františka Babuška), s ktorým vystupoval sporadicky aj na verejných koncertoch. Hosťoval i v Slovenskej filharmónii v Bratislave, kde v sezóne 1952 – 1953 stál na čele orchestra. Ako dirigent uviedol mnohé svetové skladby a novinky najmä slovenských skladateľov a absolvoval mnoho koncertných vystúpení doma i v zahraničí. Už v roku 1944 uviedol v maďarskom rozhlase koncert slovenskej symfonickej hudby. Na prelome rokov 1970 – 1971 a v roku 1984 dirigoval Káhirský symfonický orchester.

Rozsiahla je kompozičná tvorba Tibora Freša ovplyvnená postromantickým a impresionistickým štýlom. Komponoval orchestrálne skladby, komornú a vokálnu tvorbu, početné piesne, zbory, úpravy piesní pre detské, mužské a miešané zbory. Komponovať začal už počas štúdia v Ríme. Z tohto obdobia pochádza niekoľko kompozične zaujímavých skladieb, najvýznamnejšia bola kantáta Stabat Mater (1941), odmenená cenou mesta Bratislavy a uvedená na koncerte Slovenského rozhlasu v roku 1942 pod vedením dirigenta Cirkevno-hudobného spolku sv. Martina Alexandra Albrechta, sólové party spievali Zita Frešová a Štefan Hoza. Najvýraznejšie skladateľské úspechy dosiahol v javiskových prácach ako autor opery pre deti Martin a slnko (libreto Alexandra Braxatorisová a Branislav Kriška, 1971 – 1972, SND 1975) a baletu pre deti Narodil sa chrobáčik na námet Jana Karafiáta (libreto Boris Slovák, prvé uvedenie v Štátnom divadle v Ostrave, 1982 pod názvom Broučci, dirigent Ladislav Matějka, choreografia Zdeněk Prokeš; SND 1985). Tretím javiskovým dielom je opera – koláž Francois Villon (libreto Július Gyermek, 1983, SND 1986), v ktorej preukázal svoje dramatické skúsenosti, predovšetkým farebne bohatú, impresionisticky ladenú orchestrálnu paletu. V dielach určených pre deti siahol k národným melodicko-harmonickým inšpiráciám. Operu Martin a slnko uviedli aj v Banskej Bystrici (1975, dirigent Vojtech Javora, réžia Peter Dörr; 1994 s dirigentom Adolfom Vykydalom a v réžii Martina Bendika) a opäť v SND (2006, dirigent Miloslav Oswald, réžia Pavol Smolík). Balet Narodil sa chrobáčik uviedli v Brne (1991, pod názvom Broučci, dirigent Tibor Varga, choreografia Zdeněk Prokeš) a v  SND (2001, dirigent Pavol Selecký, choreografia Igor Holováč). Tibor Frešo bol autor scénickej hudby k činohrám uvedeným v SND (Zvon: Tanec nad plačom, 1943; Tirso de Molina: Don Gil, 1945; Molière: Tartuffe, 1946), Shakespeare: Skrotenie zlej ženy (1949, ND Košice). Spolupracoval aj s Československým rozhlasom a televíziou. Ako dirigent sa podieľal na realizácii rozhlasových nahrávok viacerých slovenských opier: Juro Jánošík (1954, 1973). Beg Bajazid (1959), Krútňava (1972) a operety M. Schneidera-Trnavského Bellarosa (1956), i Musorgského Borisa Godunova (1954), Mozartovho Dona Juana (1971). S televíziou spolupracoval na inscenáciách opier Lortzinga Cár a tesár (1972), Cikkera Beg Bajazid (1974), vlastnej opery Martin a slnko (1975), Pucciniho Toscy (1977), Debussyho opery Pelléas a Mélisanda (1980), Moyzesovho Udatného kráľa (1981), na filmovom prepise Suchoňovej Krútňavy (1975). Ako jeden z prvých slovenských skladateľov písal pôvodnú hudbu k dokumentárnym a celovečerným filmom (Čertova stena, 1948; Piatok trinásteho, 1953).

Dňa 15. júla uplynie dvadsaťpäť rokov od úmrtia českej opernej speváčky, sopranistky Milady Jiráskovej (manžel operný spevák Karel Kalaš, narodila sa 15. novembra 1908 v Prahe, zomrela tamtiež), v rokoch 1936 – 1939 sólistky operného súboru Slovenského národného divadla.

Milada Jirásková (1908 – 1992)
foto: Archív ND Praha

Milada Jirásková študovala po absolvovaní gymnázia románsku filológiu na Filozofickej fakulte Univerzity Karlovej (PhDr.1933). Hudobnému štúdiu sa venovala súkromne, na Masarykovom ľudovýchovnom ústave navštevovala hudobné kurzy, kde sa učila hru na klavír a spev u S. Timaševovej. V Bratislave študovala spev u viedenskej učiteľky Cecilie Steinbrück, po návrate do Prahy u Fernanda Carpiho. V rokoch 1934 – 1936 bola na odporučenie dirigenta Národného divadla Milana Zunu angažovaná v Plzni. V rokoch 1936 – 1939 bola sólistkou opery Slovenského národného divadla v Bratislave a v rokoch 1939 – 1973 sólistkou opery Národného divadla v Prahe.

Milada Jirásková začínala v rokoch 1933 – 1934 v ochotníckom súbore Opera-Studio bývalého operného speváka Antonína Lebedu, napr. v dnes už neznámej opere Conradina Kreutzera Noc v Granade (Das Nachtalager in Granada, 1933) a v náročnej koloratúrnej úlohe Lucie v Donizettiho opere Lucia di Lammermoor (1934). Prvé angažmán dostala v Plzni, tu spievala svoju prvú Mařenku zo Smetanovej Prodanej nevěsty. V postave Marienky sa Milada Jirásková v roku 1936 uviedla aj na scéne Slovenského národného divadla a podala veľmi dobrý spevácky a herecký výkon. Jej príjemný, ľahký, dobre školený hlas, muzikálny a elegantný prednes našiel najväčšie uplatnenie v subretnom a koloratúrnom odbore, ale aj v postavách lyrických v širokom štýlovom rozpätí. Veľký vplyv na jej umelecký rast mal šéf opery a dirigent Karel Nedbal, pod jeho vedením si vybudovala repertoár a získala javiskovú prax. Svoje kvality potvrdila v úlohách Křičkovej Hipolyty (Hipolyta, 1936) a Verdiho Violetty (Traviata, 1936, insc. 1922). Odborná kritika konštatovala: „Ovláda svoj ľahký a jasný, pekne sa nesúci soprán s istotou a vkusom, a to nielen v nesenej kantiléne, ale i v koloratúre; oduševnelosť si v jej speve harmonicky podáva ruku so živou muzikálnosťou; veľmi priaznivo pôsobí i prostá, nenútená hra.“(Ivan Ballo. Slovenský denník, roč. 19, 6.12.1936, s. 5). Bola svižnou a milou Zerlinou v Auberovom Fra Diavolovi (1936), spevácky kultivovanou, gracióznou a herecky distingvovanou Sophie zo Straussovho Ružového gavaliera (1936), jemnou Rosaurou v opere Wolfa-Ferrariho Zvedavé ženy (1937), doštudovala Pepu v d´Albertovej Nížine (1937, insc. 1931). Svoju technickú kultúru uplatnila Jirásková ako Kráľovná noci z Mozartovej Čarovnej flauty (1938), bola hlasovo pružnou a roztomilou Zuzankou z jeho Figarovej svadby (1938, insc. 1932). Neobyčajný úspech dosiahla Jirásková hlasovým prejavom, výrazovým i hereckým stvárnením Micaely z Bizetovej Carmen (1938). Spievala Gildu z Verdiho Rigoletta (1938, ins. 1923), bola pôsobivou a jemnou Sofiou z Massenetovho  Werthera (1938). S nevšednou výrazovou jemnosťou sa zhostila úlohy Margaréty v Gounodovej opere Faust a Margaréta (1938), zvonivo čistým hlasom zvládla aj tie najnáročnejšie pasáže, zaujala aj adekvátnym hereckým prejavom. Z českého repertoáru naštudovala Barču v Smetanovej Hubičke (1938, insc. 1934), bola krehkou, technicky výstižnou Blaženkou v jeho Tajomstve (1938), Lidunkou v Blodekovej opere V studni (1937, insc. 1929), Janáčkovou Karolkou (Jej pastorkyňa, 1936, insc. 1932) a Aljejou z jeho opery Z mŕtveho domu (1938). Z menších postáv spievala Dvořákovu prvú lesnú žienku (Rusalka, 1936) a Komornú (Čert a Káča, 1937), krajčírku Irmu v Charpentierovej Louise (1937). Vytvorila aj operetné postavy: Adelu v Straussovom Netopierovi (1937), veľkokňažnú Annu Pavlovnu v Jacobiho Sybille (1938),  šibalskú a zvodnú Anninu v Karnevalovej noci v Benátkach Johanna Straussa (1939).

Vývoj politickej situácie v roku 1939 prinútil podobne ako mnohých českých umelcov aj Miladu Jiráskovú odísť zo Slovenska. V decembri 1938 spievala pohostinsky v Brne Blaženku v Smetanovom Tajemství (1938), začiatkom roku 1939 Violettu vo Verdiho Traviate a Mařenku v Prodanej nevěste pod taktovkou Karla Nedbala. Po úspešných pohostinských vystúpeniach v pražskom Národnom divadle v úlohe Micaely v Bizetovej Carmen (1938) a Mařenky v Smetanovej Prodanej nevěste (1939) ju od sezóny 1939 – 1940 prijal šéf opery Václav Talich do operného súboru, kde zotrvala do roku 1973. Jiráskovej prvou úlohou bol Amor v Talichovom naštudovaní Gluckovej opery Orfeus a Eurydika (1939). Po Musette v Pucciniho Bohémy (1939) vytvorila Neddu (Leoncavallo: Komedianti, 1940) a Violettu (Verdi: Violetta, 1941). Zo svetového repertoáru spievala Aninku (Weber: Čarostřelec, 1941), Margianu (Cornelius: Bagdadský lazebník, 1943), Lady Harrietu Durhamovú (Flotow: Marta, 1993), Annu (Nicolai: Veselé ženy windsorské, 1944), Bastienku (Mozart: Bastien a Bastienka, 1947), Oskara (Verdi: Maškarní ples, 1947), Tebalda (Verdi: Don Carlos, 1947). Bola úspešná najmä ako predstaviteľka postáv českej opernej tvorby, v operách Bedřicha Smetanu spievala Barču (Hubička, 1940), Blaženku (Tajemství, 1944), Katušku (Čertova stěna, 1952), z Dvořákových opier bola Terinka (Jakobín, 1940), Bětuška (Šelma sedlák, 1945), Kuchtík (Rusalka, 1952). Naštudovala Tonču (Malát: Veselé námluvy, 1940), Růženu (Škroup: Dráteník, 1945), Libinu (Fibich: Šárka, 1945), Dorlu (Kovařovic: Psohlavci, 1946), Vlčenku (Branibori Čechách, 1946), Alenu z Turova (Novák: Karlštejn, 1947), Ženu Ivanovu (Ostrčil; Honzovo království, 1947), Zuzku (Foerster: Eva, 1953): Chocholku (Janáček: Příhody lišky Bystroušky, 1954). Neskôr interpretovala menej významné a epizódne úlohy, každú postavu sa vždy snažila zachytiť v jednote speváckej a hereckej interpretácie.

Milada Jirásková prekladala do češtiny texty piesní, operné i oratorné libretá z francúzštiny (Massenet: Don Quijotte, Ravel: Dítě a kouzla), z taliančiny (Verdi: Luisa Millerová, Händel: Tamerlan, Ponchielli: Gioconda), z nemčiny (Egk: Zasnoubení v San Domingu). Zo slovenčiny preložila Cikkerovo Vzkriesenie (1962) pre svetovú premiéru opery  v pražskom Národnom divadle. Režijne spolupracovala ako asistentka s Ladislavom Boháčom, Bohumilom Hrdličkom, Václavom Kašlíkom. V réžii Milady Jiráskovej bolo v roku 1956 prvé uvedenie Smetanovej Predanej nevesty v albánskej Tirane. V rokoch 1962 – 1968 vyučovala sólový spev na Konzervatóriu v Prahe, od roku 1963 do roku 1979 učila i na Hudobnej fakulte AMU v Prahe.

Dňa 17. júla si pripomenieme stodesiate výročie narodenia slovenského operného speváka a významného vokálneho pedagóga, tenoristu Imricha Godina (narodil sa vo Vrábľoch, zomrel 13. apríla 1979 v Bratislave), prvého slovenského speváka na scéne viedenskej Štátnej opery (1935 – 1940), sólistu a režiséra opery Štátneho divadla v Košiciach (1946 – 1952), pedagóga na Vysokej škole múzických umení (1953 – 1972). Viac o ňom sme písali TU…

Imrich Godin (1907 – 1979)

Dňa 19. júla uplynie deväťdesiat päť rokov od narodenia slovenskej opernej speváčky, sopranistky Anny Polákovej (vyd. Hadravová, narodila sa v Koválove okr. Senica, zomrela 26. júna 2008 vo Viedni v Rakúsku), dlhoročnej sólistky opery Štátneho divadla v Košiciach (1949 – 1962) a sólistky operného súboru Slovenského národného divadla v Bratislave (1962 – 1965).

Anna Poláková (1922 – 2008),
foto: súkromný archív EB

Anna Poláková už v školskom veku hrávala ochotnícke divadlo v rodnom Koválove, s ľudovou piesňou sa stretla ako členka spevokolu, ktorý založil a viedol miestny učiteľ. Tu sa prejavil jej nevšedný hudobný talent a zrodila sa túžba vybrať si ako celoživotné povolanie spevácku dráhu. Študovala na rodinnej škole a v rokoch 1941 – 1942 navštevovala na hudobnú školu v Bratislave, kde bol jej prvým učiteľom Arnold Flögl. Na jeho podnet sa prihlásila na bratislavské konzervatórium, kde v rokoch 1944 – 1949 študovala spev u prof. Anny Korínskej. V rokoch 1949 – 1962 pôsobila v opernom súbore Národného divadla (dnes Štátne divadlo) v Košiciach. Po úspešných pohostinských vystúpeniach v opere Slovenského národného divadla ju vedenie divadla v roku 1962 angažovalo do operného súboru. V roku 1965 emigrovala s manželom do Rakúska.

Prvou postavou, ktorú Anna Poláková vytvorila v Košiciach bola Nedda v Leoncavallových Komediantoch (1949, insc. 1947), ktorú čoskoro vystriedala Mimi z Pucciniho Bohémy (1949, 1957) v hudobnom naštudovaní Tibora Freša, v tom období dirigenta a šéfa košickej opery. Svojím príjemným hlasom a peknými výškami upútala v postave Margaréty v Gounodovej opere Faust a Margaréta (1950, 1958). Doménou Polákovej sa stali lyrické postavy: s neobyčajnou ľahkosťou zvládla mozartovskú kantilénu ako Zuzanka z Figarovej svadby (1951) a Elvíra z Dona Juana (1956), v postave pani Fluthovovej z Nicolaiovej operety Veselé panie z Windsoru (1955) prejavila technickú a hereckú istotu, muzikalitu a inteligenciu. Ku každej postave pristupovala s vedomím umeleckej zodpovednosti a s ďalšími postavami zdokonaľovala svoju techniku, interpretáciu i herecké schopnosti a svojím krásnym javiskovým zjavom, výnimočným hlasovým fondom a nenásilným hereckým prejavom sa vypracovala na protagonistku košického súboru. Stvárnila Natálku v ľudovej spevohre ukrajinského skladateľa Lysenka Natálka z Poltavy (1950), Taťjanu v Čajkovskij Eugenovi Oneginovi (1951), Klavu v Mejtusovej Mladej garde (1952), Alžbetu vo Wagnerovom Tannhäuserovi (1959), Barónku Freimannovú v Lortzingovom Pytliakovi (1959), Antoniu v Offenbachových Hoffmannových poviedkach (1960). O svojich kvalitách presvedčila aj v koloratúrnom obore, v náročnej postave Violetty z Verdiho Traviaty (1950), v ktorej dosiahla obdivuhodný súlad speváckeho a hereckého prejavu. Po Rosine z Rossiniho Barbiera zo Sevilly (1952) spievala s veľkým úspechom Gildu vo Verdiho Rigolettovi (1953, 1959), Filinu z Thomasovej Mignon (1954). Úspešne zvládla i postavy dramatické, bola výbornou Leonorou vo Verdiho Sile osudu (1957), za ktorú získala cenu Divadelnej žatvy v Prahe. Z českej opernej tvorby spievala Ľudienku v Blodekovej opere V studni (1951,v roku 1953 bol jej partnerom v postave Vojtecha mladý Andrej Kucharský ešte ako poslucháč veterinárneho štúdia). Bola Blaženkou v Smetanovom Tajomstve (1951), Marienkou v jeho Predanej neveste (1956, 1961) a Barčou v Hubičke (1960). Vo Fibichovej Šárke (1955) stvárnila postavu Libiny, v postave Ctirada debutoval v Košiciach Imrich Jakubek, v ďalších rokoch jej častý javiskový partner. V postave Jenůfy z Janáčkovej Jej pastorkyne (1958) zaujala krásnym lyrickým sopránom a precíteným hereckým výkonom, bola očarujúcou, rozprávkovo chladnou a čistou Rusalkou (Dvořák: Rusalka (1959), vytvorila Mirandu vo Fibichovej Búrke (1961). V pôvodnej tvorbe slovenských skladateľov podala pozoruhodný výkon ako Stella v rovnomennej opere Ladislava Holoubka (1958). V postave Katky v Cikkerovom Begovi Bajazidovi (1957) upútala ušľachtilým spevom a citlivým hereckým prejavom. Polákovej výkon v tejto postave vysoko hodnotila nielen domáca, ale i pražská a zahraničná kritika na pohostinskom vystúpení košického divadla v Prahe (1957) a v nemeckej Gere (1959). Excelovala ako Milena v Suchoňovom Svätoplukovi (1960). Z menších úloh vytvorila Poláková Kňažku (Verdi: Aida, 1951), Kate Pinkerton (Puccini: Madame Butterfly, 1955) a niekoľko postáv v operetnom a spevohernom žánri: Arzéna (Strauss: Cigánsky barón, 1949), Laura (Millöcker: Žobravý študent, 1952), Keto (Dolidze: Keto a Kote, 1953), Katka (Urbanec: Máje, 1954), Mária Anna Elisa (Lehár: Paganini, 1956), Hana Glavari (Lehár: Veselá vdova, 1962).

V opere Slovenského národného divadla spievala Anna Poláková pohostinsky v roku 1956 Violettu vo Verdiho Traviate a Donu Elvíru v Mozartovom Donovi Juanovi. O Polákovej Mimi z Pucciniho Bohémy (1958) kritika písala: „Mladá umelkyňa vlastní mimoriadny hlasový materiál. Jej pianá, mezzoforte a forte tóny sú priebojné a svietivé. Má peknú kantilénu i výslovnosť. Jej hra je priliehavo nežná …“ (Slovenská hudba, roč. 2, č. 3, marec 1928, s. 129). Spievala aj Milenu v inscenácii Suchoňovho Svätopluka (1960, 1961). Po úspešných pohostinských vystúpeniach Anny Polákovej prejavil šéf opery Šimon Jurovský záujem angažovať umelkyňu do opery SND, ktorého členkou sa stala v roku 1962. Svojím sviežim, čisto znejúcim, príjemným mladodramatickým sopránom s koloratúrnymi schopnosťami, ušľachtilým speváckym hereckým prejavom a pekným javiskovým zjavom si v Bratislave získala obdiv operného obecenstva i priazeň kritiky. Prvou postavou Anny Polákovej na poste sólistky operného súboru SND bola Jaroslavna v Borodinovej opere Knieža Igor (1962), kde si uznanie získala citlivým speváckym prejavom. Krásny, výrazove bohatý a do hĺbky prepracovaný výkon podala ako Antonia v Offenbachových Hoffmanových poviedkach (1963), bola asketickou Alžbetou vo Wagnerovom Tannhäuserovi (1963) a najviac sa priblížila predstave autora. Z Verdiho postáv ako dramatická Violetta Valéry v Traviate (1963) vytvorila jednu zo svojich najlepších kreácii: „Svoju Violettu obdarila jemným, zdanlivo chvejivým hlasovým zafarbením, plachosť jej tváre doplňuje príjemným divadelným zjavom, čo jedinečne korešponduje s vizuálnou predstavou a interpretke umožňuje vytvoriť plne životnú opernú postavu.“ (Marián Jurík, Film a divadlo, 14. 4. 1964). Vyspelú hlasovú kultúru prejavila ako Leonora v Trubadúrovi (1963). Skvele vystihla verdiovskú kantilénu a dramatický charakter Amélie z Maškarného bálu (1964), bola presvedčivou Leonorou di Vargas v Sile osudu (1965). Vo Weberovom Čarostrelcovi (1963) stvárnila noblesnú Agátu, spievala i v repertoárových inscenáciách, Rusalku (Dvořák: Rusalka, 1962, insc. 1953) a Micaelu v Bizetovej Carmen (1963, insc. 1954). Pred zájazdom opery do talianskej Peruggie vstúpila ako Milena do obnovenej inscenácie Suchoňovho Svätopluka (1964).

Anna Poláková absolvovala početné vystúpenia na koncertných pódiách na Slovensku i v zahraničí (Maďarsko, Nemecko, Rumunsko, Rakúsko, Taliansko), na zájazdoch operných súborov Štátneho divadla Košice a Slovenského národného divadla. Pohostinsky spievala Violettu z Verdiho Traviaty v albánskej Tirane (1959), Mimi z Pucciniho Bohémy a Gounodovu Margarétu v rumunských mestách Kluž a Temešvár (1961). So Slovenskou filharmóniu spievala sólový part v Händlovom oratóriu Izrael v Egypte (1963) s nemeckým dirigentom Helmuthom Kochom a v Beethovenovej 9. symfónii pod taktovkou Ľudovíta Rajtera (1963). Často spolupracovala s rozhlasovým štúdiom v Košiciach, kde nahrávala piesňovú tvorbu, árie a úryvky z operiet a opier pôvodnej slovenskej i svetovej tvorby. V košickom rozhlase sa podarilo uchovať cenné rozhlasové nahrávky Polákovej z jej vrcholného pôsobenia v košickom divadle. Po odchode do Rakúska Anna Poláková pravidelne vystupovala na koncertoch v kúpeľnom meste Bad Kreuzen, kde bol jej manžel hosťujúcim lekárom. Na svetovom kongrese Slovákov v kanadskom Toronte (1971), Chicagu (USA, 1973) a Ríme (1975) spoluúčinkovala na koncertoch o. i. aj s bývalými sólistami opery SND Bohušom Hanákom a Dr. Tatianou Masarikovou. Účinkovala i na koncerte Konzervatória vo Viedni (1976) a v Mníchove (1983). V Spojených štátoch amerických nahrala za pomoci amerických Slovákov platňu Kytica slovenských ľudových piesní s ľudovou hudbou v USA žijúceho Šándora Lakatoša.

Dňa 23. júla si pripomenieme sto desiate výročie narodenia slovenského režiséra, herca a operetného speváka maďarského pôvodu Štefana Munka (narodil sa v Topolovci v Rumunsku, zomrel 30. októbra 1962 v Komárne), sólistu spevoherného súboru Východoslovenského národného divadla (1924 – 1928) a Slovenského národného divadla v Bratislave (1931 – 1933), režiséra spevoherného súboru Novej scény v Bratislave (1946 – 1955).

Štefan Munk (1907 – 1962),
foto: Archív DÚ

Štefan Munk študoval na súkromnej dramatickej škole Ödona Faragóa v Košiciach (1922 – 1924) a potom absolvoval hereckú školu v Budapešti (1924). V roku 1924 sa stal členom, od roku 1925 sólistom operetného súboru Východoslovenského národného divadla Košice, potom pôsobil v Mestskom divadle v Olomouci (1928 – 1931). V rokoch 1931 – 1933 bol členom spevoherného súboru SND v Bratislave a člen Juhočeského divadla v Českých Budějoviciach (1933 – 1934). Do roku 1938 pôsobil na viacerých pražských scénach, o. i. v divadle Rokoko (1934 – 1935), v Novom divadle Oldřicha Nového (1935 – 1938). V rokoch 1938 – 1940 bol angažovaný ako režisér a sólista spevohry v Juhočeskom divadle v Českých Budějoviciach. Za okupácie bol členom protifašistickej ilegálnej skupiny, v roku 1941 väznený, potom prevezený na Ľudový súd do Drážďan, neskôr do Bayreuthu, Lipska a Berlína. V roku 1943 bol pre nedostatok dôkazov oslobodený, po návrate do Prahy znovu zatknutý a do roku 1945 väznený v Terezíne. Po oslobodení sa vrátil opäť na Slovensko ako režisér spevoherného súboru Novej scény Národného divadla v Bratislave (1946 – 1953), umelecký vedúci činoherného súboru Maďarského oblastného divadla v Komárne (1953 – 1954), režisér Novej scény v Bratislave (1954 – 1955), hosťujúci režisér Dedinského divadla v Bratislave (1955 – 1961).

Štefan Munk začínal svoju umeleckú dráhu v roku 1924 v novozaloženom Východoslovenskom národnom divadle v Košiciach, kde stvárňoval menšie postavy v mnohých operetách i v operných inscenáciách, napr. ako Gaston vo Verdiho La Traviate (1926), Herman v Offenbachových Hoffmannových poviedkach (1927). V Olomouci (1928 – 1931) si pod taktovkou Juraja Viliama Schöffera vybudoval rozmanitý operetný repertoár. Zaujal speváckym výkonom i hereckými schopnosťami, úspešný bol najmä v charakterových úlohách, ktoré potom stvárňoval aj v Slovenskom národnom divadle. V Bratislave vystúpil Štefan Munk pohostinsky koncom sezóny 1930 – 1931 ako Frank Normann v operete Dolly Huga Hirscha. Ako hosť naštudoval postavu Haralda Willsa v premiére operety Waltera Kolla Miss Amerika (1931) a zapôsobil sympatickým a príjemným výkonom. Keď sa  roku 1931 stal riaditeľom Antonín Drašar, priviedol do Bratislavy svoj olomoucký operetný súbor, ktorého členom bol aj Štefan Munk. Jeho lyrický tenor a herecké dispozície sa najviac uplatnili v charakterových postavách, napr. v postave Kalmana Fothyho (Unáša ženu, 1931) Adama Radimského (Primavera, 1931) v revuálnych operetách Nicholasa Brodzského. Účinkoval aj v klasických, moderných operetách a hudobných veselohrách: Lord Harry Thornwel (Stolz: Pepina, 1931), zlatnícky tovariš Krištof (Eysler: Zlatá pani majstrová, 1931), John Webster (Abraham: Viktória a jej husár, 1931), Julian (Grün: Českí muzikanti, 1932), R. H. Stone (Abraham: Kvet Havaja, 1932), Charlie (Fényes: Maya, 1932, Kapitán Kolounický (Eisemann Veselé manévre, 1932), René Boislurette (Gilbert: Cudná Zuzana, 1932). Partnerkami Munka boli Jarmila Kšírová, Ljuba Hermanová a jeho prvá manželka Maja Kohoutová. Niektoré postavy v klasických operetách alternoval alebo prevzal po Františkovi Krištofovi Veselom: Jim Kenyon (Friml: Rose Marie, 1931), Gustáv (Lehár: Zem úsmevov, 1932), Gróf Tassilo Wittenburg (Kálmán: Grófka Marica, 1932), Pluto-Aristeus (Offenbach: Orfeus v podsvetí, 1932), Gróf Danilo (Lehár: Veselá vdova, 1933). V operete slovenského skladateľ Jána Móryho Zimný románik stvárnil úlohu (1932) Grófa Olafa Güldenstjerna. Niekoľko operetných produkcií aj režíroval: Brodszky: Primavera (1931), Abraham: Viktória a jej husár (1931), Brodszky: Unáša ženu (1931), Cole: Nočný motýlik (1932). Pohostinsky spieval s Majou Kohoutovou v roku 1932 aj v  Plzni v operetách Jeremyho Cola Noční motýl (1932) a Kálmána Hraběnka Marica (1932).

V sezóne 1933 – 1934 bol Štefan Munk sólistom spevohry Jihočeského divadla v Českých Budějoviciach, kde mal o. i. veľký úspech v postave grófa Wittenburga v Kálmánovej operete Hraběnka Marica (1933). V pražskom divadle Oldřicha Nového vytvoril postavy v operetách Abrahama Ještě se dějí zázraky, (1935) Benatzkého Okouzlující slečna, (1936), Eisemanna Polibek a dost (1937), Steinbrechera Štěstí do domu (1937) a Krejčí na zámku (1937), Benatzkého Moje sestra a já (1938). Potom sa vrátil do Českých Budějovíc (1938 – 1940) ako režisér a sólista spevohry. Ako sólista bol výborným partnerom svojej druhej manželky, v tej dobe známej filmovej herečky Trudy Grosslichtovej, napr. v Hervého operete Mamselle Nitouche (1938), v operete na legionársky námet Dcera druhé roty Karla Hašlera (1939). V Nedbalovej Poľskej krvi účinkoval po boku hosťujúcej členky Veľkej operety z Prahy Nelly Gaierovej.

Po založení Novej scény Národného divadla prišiel Štefan Munk do Bratislavy, kde v roku 1946 inscenoval prvú premiéru hudobnej komédie, Gogoľovu Ženbu s hudbou českého skladateľa Aloisa Jiránka. Popri Františkovi Krištofovi Veselom bol najproduktívnejším režisérom hudobných komédií: Jean de Létraz: Šťastie do domu (1947), Voskovec – Werich: Slamený klobúk (1947); S. a O. Krejčovci – Mašek: Nič sa nestalo (1947), Kalina: Sen noci operetnej (1947), Hervé: Mamzelle Nitouche (1947), Pugliese-Nováček: Dve hrdinstvá pána Celestína (1948), Langer – Elbert: Ťava uchom ihly (1948); Priestley – Arundel: Už Adam a Eva (1948), Labiche – Alvín: Sporiteľnička (1949), Zeyer – Dobiáš: Stará história (1949), Webster – Macourek: Pán plukovník chce spať (1949), Molina – Elbert: Sokyňa (1949), Raskin – Slobodskoj – Elbert: Filmová hviezda (1950), Savčenko – Alvín: Výbava s monogramom (1950), Jirásek – Kožík – Křička: Poľovačka v Záhoranoch (1950), Surov – Elbert: Divoký západ (1951, Štech – Macourek: Tretie zvonenie (1951), Diakonov: Svadba s venom (1952), Artemovskij – Ľudkevyč: Záporožec za Dunajom (1952), Dolidze – Muradeli: Keto a Kote (1953), Schubert – Berté: Dom u troch dievčatiek (1954), Strauss: Netopier (1955). K jeho najúspešnejším inscenáciám patrila hudobná komédia Gergela Csikyho Darmožráči (1952). Režijnú tvorbu Štefana Munka charakterizovala snaha vyhnúť sa plytkému, vonkajšími prostriedkami dosahovanému nevkusu a sentimentálnemu operetnému gýču. Ako režisér kládol dôraz na herecky vypracované charaktery, zdôrazňoval ideu diela zvýraznenú hudbou a spevom.

V Komárne sa Štefan Munk zaslúžil o vybudovanie nového profesionálneho súboru, zloženého prevažne z bývalých ochotníkov, úspešný bol v tvorbe repertoáru i v režijnej práci. Naštudoval prvú slávnostnú premiéru predstavenia Krst ohňom od Erna Urbána (1953), v spolupráci s výtvarníkmi Ladislavom Jakerlem a Jozefom Valentínom. Režíroval rozmanitý repertoár, najúspešnejšou bola jeho posledná, poeticky pôsobivá inscenácia Arbuzovovej hry Irkutský príbeh (1962). Niekoľko inscenácií režíroval aj v Dedinskom divadle. V období pražského angažmán hral malé úlohy v českých filmoch První políbení (1935), Milan Rastislav Štefánik (1935), Manželství na úvěr (1936), Srdce v soumraku (1936), Děvče za výkladem (1937), Klatovští dragouni (1937), Panenka (1938) a Pán a sluha (1938). Neskôr hral menšiu postavu v budovateľskom filme Paľa Bielika Priehrada (1950). V tridsiatych rokoch nakrúcal pre firmy Odeon a Esta obľúbené slovenské ľudové piesne a šlágre (často pod pseudonymom Milan Muril). Spolupracoval s rozhlasom a výnimočne i s televíziou. Do češtiny prekladal texty operiet maďarských autorov: Nicholas Brodzky, Primavera (1931), Szabolcs Fényes, Maya (1932), Mihály  Eiseman, Veselé manévre (1932).

Pripravila Elena Blahová-Martišová

email

About Author

Elena Blahová-Martišová

Leave A Reply