Dnes je: pondelok, 20. 11. 2017, meniny má: Félix , zajtra: Elvíra

Pripomíname si v júni (2017)

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Prinášame vám prehľad júnových výročí viacerých významných umeleckých osobností nášho hudobného operného života, ktorí už nie sú medzi nami – Jiřího Fiedlera, Marie Řezníčkovej, Bedřicha Holečka, Miloša Wasserbauera, Ladislava Kucka, Bedřicha Kramosila, Karla Jerneka a Františka Hájka. Prehľad pripravila dokumentaristka Elena Blahová-Martišová.

Dňa 1. júna uplynie štyridsaťpäť rokov od úmrtia českého operného režiséra Jiřího Fiedlera (narodil sa 11. augusta 1909 v Hradci Králové, zomrel v Prahe), od roku 1950 režiséra, v sezóne 1951 – 1952 aj šéfa operného súboru Slovenského národného divadla.

Jiří Fiedler (1909 – 1972),
foto: Archiv ND Praha

Jiří Fiedler študoval po maturite hudobnú vedu na Univerzite Karlovej v Prahe (1931 – 1935). Po krátkom štipendijnom pôsobení v opernom súbore Národného divadla v Prahe (1936 – 1937) bol členom operného zboru v divadle v Brne (1937 – 1941). Prvé angažmán ako režisér dostal v Českom divadle v Olomouci (1941 – 1945). Po druhej svetovej vojne nastúpil do Divadla 5. května v Prahe (1945 – 1948) a po zlúčení pražských súborov prešiel do Národného divadla (1948 – 1950). V roku 1950 bol angažovaný ako režisér a v sezóne 1951 – 1952 šéf opery Slovenského národného divadla v Bratislave. Po návrate do Čiech sa stal zástupcom umeleckého vedúceho a režisérom Armádnej opery (1953 – 1955), režisérom Štátneho divadla v Karlíne (1955 – 1958) a v rokoch 1958 – 1960 hosťujúcim režisérom v Plzni, Olomouci, Brne a Ústí nad Labem, kde prijal stále angažmán (1961 – 1967). V roku 1967 odišiel do invalidného dôchodku. V rokoch 1967 – 1978 ešte príležitostne pohostinsky režíroval v Olomouci a v Košiciach. Pedagogicky pôsobil ako profesor operného herectva na Akadémii múzických umení Praha (1948 – 1949), na Vysokej škole múzických umení Bratislava (1950 – 1952) a na Janáčkovej akadémii múzických umení Brno (1956 – 1957).

Jiří Fiedler sa zaujímal o hudbu od ranej mladosti a súkromne sa učil hrať na husle, potom na klavír, súčasne študoval i spev. Počas pôsobenia v brnianskej opere mu ponúklo vedenie ostravského divadla režírovať Bizetovu operu Carmen (1939). Po úspešnej réžii dostal angažmán v Olomouci, kde pod vedením šéfa opery Karla Nedbala začínal naštudovaním Mascagniho Cavalerie rusticany s Leoncavallovými Komediantmi (1941). Z českej opernej tvorby inscenoval Dvořákovu Rusalku (1941), Smetanove opery Tajemství (1941, 1944), Dvě vdovy (1942), Dalibor (1944) a Prodanou nevěstu (1942) v naštudovaní Karola Nedbala, ktorou sa začala prevádzka v novej budove divadla. Režíroval Fibichove opery Messinská nevěsta (1942) a Šárka (1943), Foersterovu Evu (1942), Smrt Kmotřička Rudolfa Karela (1944) a  Zlomené srdce (1943) Zdeňka Folprechta. Inscenoval prvé československé uvedenia opier Gustava Fuhra Florentinské dobrodružství (podľa hry nemeckého dramatika Franza bei der Wiedena, 1942) a Jarní jitro (1943) opavského rodáka Václava Kálika. Zo svetového operného repertoáru režíroval Pucciniho Toscu (1941), Verdiho opery Trubadúr (1941), Rigoletto (1942), Falstaff (1943) a Otello (1943), Mozartov Únos ze serailu (1942) a Figarovu svadbu (1942), Flotowovu Martu (1942), Straussovu Salome (1942), Bizetovu Carmen (1942), Wolfa-Ferrariho Zuzankino tajomstvo (1942), Rossiniho Angelinu (1943), Wagnerovho Bludného Holanďana (1943). Podpísal sa aj pod réžiu Nedbalovho baletu Z rozprávky do rozprávky (1942). Medzi jeho najvýznamnejšie inscenácie olomouckého obdobia patrila Janáčkova opera Příhody lišky Bystroušky Leoša Janáčka (1943). Recenzenti sa zmieňovali o novom režisérskom počine a novátorskom poňatí diela, ktoré vytvoril režisér Fiedler s výtvarníkom Oldřichom Šimáčkom. V Olomouci ešte pohostinsky naštudoval Dvořákovho Dimitrija (1954) a Jakobína (1968) a Janáčkovu Věc Makropulos s dirigentom Zdeňkom Košlerom a scénografom Františkom Trösterom (1958), inscenovanú na netradične riešenom priestore so svetelnými efektmi a symbolmi ilustrujúcimi dej. S spolupráci s Košlerom inscenoval aj Smetanovu Predanú nevestu (1959). Do Olomouca vrátil Fiedler i na sklonku svojej bohatej aktívnej činnosti ako režisér Dvořákovej Rusalky (1968), Offenbachových Hoffmannovych poviedok (1968), Smetanovej Predanej nevesty (1973) a Verdiho La traviaty (1978).

Netradične inscenovaná Janáčkova Líška Bystrouška vzbudila pozornosť aj v Prahe a v roku 1945 bol Jiří Fiedler angažovaný do novozaloženého Divadla 5. května (od roku 1946 Velká opera 5. května). Ambíciou kolektívu mladých, nadšených umelcov, na čele s medzinárodne uznávaným skladateľom, teoretikom a organizátorom Aloisom Hábom ako riaditeľom a šéfom opery dirigentom i režisérom Václavom Kašlíkom, bolo skoncovať s tradičnými inscenačnými postupmi a hľadať nové moderné režijné a scénografické prostriedky. Jiří Fiedler sa uviedol dvoma komorne koncipovanými inscenáciami melodrám Jiřího Antonína Bendu Ariadna na NaxeMedea (1945) a Verdiho Traviaty, uvádzanej  od názvom Violetta (1945). Novátorský prístup prejavil v spolupráci so scénografom Josefom Svobodom pri inscenovaní opier Otakara Ostrčila Kunálovy oči (1945), v prvom československom uvedení opery Matka Aloisa Hábu (1947) a Janáčkovej opery Výlety páně Broučkovy (1948). Niektoré z jeho inscenácií prevzalo do svojho repertoáru Národné divadlo (Gounod: Faust a Margaréta, Verdi: La Traviata, Čajkovskij: Piková dáma, Puccini: Madame Butterfly, Blodek: V studni, Verdi: Trubadúr). V Národnom divadle naďalej pokračoval v spolupráci s Josefom Svobodom, jeho réžie sa však vyznačovali väčším rešpektom k hudobno-dramatickej predlohe: Karel: Tři vlasy děda Vševěda (1948), Kovařovic: Na Starém Bělidle (1949), Mozart: Únos zo serailu (1949) a scénická melodráma Zdeňka Fibicha a Jaroslava Vrchlického Námluvy Pelopovy (1950). Za réžiu Čajkovského Eugena Onegina získal prvú cenu Divadelnej žatvy (1950). V pražskom Národnom divadle naposledy hosťoval v roku 1966 (G. Puccini: Madame Butterfly).

V roku 1947 pohostinsky režíroval Jiří Fiedler v Slovenskom národnom divadle inscenáciu opery Nikolaja Rimského-Korsakova Snehulienka. Prvé uvedenie pôvabného diela ruského skladateľa na bratislavskej scéne malo dobrú úroveň nielen zásluhou kvalitného hudobného naštudovania Ladislava Holoubka, ale uznanie patrilo aj režisérovi Fiedlerovi za kreatívnu réžiu na jednoduchej a účinnej scéne Ladislava Vychodila. Bohatú režijnú invenciu prejavil Fiedler aj v Massenetovom Donovi Quijotovi (1947) s nezabudnuteľnými výkonmi Arnolda Flögla a Františka Zvaríka v titulnej postave, Dity Gabajovej (Dulcinea) a Franja Hvastiju (Pancho) a v hudobnom naštudovaní Milana Zunu. V spolupráci so scénickým výtvarníkom Josefom Svobodom zachytil miernym zveličovaním výrazových prostriedkov jemné satirické ovzdušie opery a  kritika ocenila aj režisérovu evidentnú prácu so sólistami a zborovým telesom. Po Pucciniho Bohéme (1948) Fiedlera o dva roky vedenie opery opäť pozvalo na pohostinskú réžiu Mozartovej opery Únos zo serailu (1950). Do inscenácie vniesol jemnú komičnosť a umožnil hercom účelne charakterizovať dané postavy, k čomu mu pomohla aj výprava Josefa Svobodu, pôsobivá svojou ľahkosťou aj využitím točne. K opere d´Alberta Nížina (1951), už ako interný režisér, pristupoval so snahou vyzdvihnúť sociálnu motiváciu vystupujúcich postáv. Beethovenovho Fidelia (1951) inscenoval v realistickom poňatí. Fidelio bol rozlúčkovým predstavením odchádzajúceho Milana Zunu, ktorého Fiedler vystriedal na poste šéfa opery. Herecký prejav účinkujúcich bol prirodzený a zladený s hudobnou zložkou. Veľký výkon podala Margita Česányiová (Leonora), zaujal František Zvarík (Pizarro), František Šubert a jeho alternant Dr. Gustáv Papp (Florestan). Pre prvé uvedenie Borodinovej opery Knieža Igor (1952) v hudobnom naštudovaní Ladislava Holoubka navrhol veľkolepú scénu maďarský výtvarník Gustáv Oláh. Fiedlerovi sa podarilo vhodnými výrazovými prostriedkami dosiahnuť plastickosť postáv, charakterovo odlíšiť ruskú a poloveckú mentalitu, kritika zdôraznila i stúpajúcu úroveň zborového telesa, vhodné uplatnenie výrazových zložiek melodických i pohybových (choreografom bol Ivo Váňa Psota z Prahy). Jiří Fiedler inscenoval zrevidovanú verziu Suchoňovej Krútňavy (1952) vo vynikajúcom hudobnom naštudovaní Zdeňka Chalabalu. Skúsený režisér opäť presvedčil o svojom bohatom tvorivom fonde v dôkladnom prepracovaní jednotlivých postáv a situácií. Pri novom riešení niektorých scén našiel výdatnú pomoc vo výtvarnom riešení Ladislava Vychodila a Martina Benku.

Po odchode z Bratislavy sa Jiří Fiedler stal zástupcom umeleckého vedúceho a režisérom pražskej Armádnej opery, tu režíroval opery: Kovařovic: Psohlavci (1953), Dvořák: Rusalka (1953), Smetana: Hubička (1954) a Prodaná nevěsta (1955), Čajkovskij: Eugen Onegin (1955). V Štátnom divadle v Karlíne režíroval popri operách Nicolaia Veselé paničky windsorské (1956), Rossiniho Barbiera zo Sevilly (1957) aj operety (Suppé: Bocaccio, 1956 a Offenbach: Madame Favart, 1958). V Ústí nad Labem začal svoju činnosť úspešnou inscenáciou Foerstereovej Evy (1959), pokračoval Šebalinovou operou Zkrocení zlé ženy (1960), Smetanovými operami Prodaná nevěsta (1960), Braniboři v Čechách (1961) a Dvě vdovy (1962). V roku 1961 s dirigentom Viktorom Málkom inscenoval operu amerického skladateľa Roberta Kurku Dobrý voják Švejk na Haškov námet s Vilémom Přibylom v titulnej úlohe. Z Dvořákovej tvorby režíroval Čerta a Káču (1961) a Rusalku (1962), Kovařovicových Psohlavcov (1962), zo svetovej klasiky Verdiho Macbetha (1963, kde bola asistentkou réžie mladá slovenská režisérka Drahomíra Bargárová) a Rigoletta (1964), Pucciniho Dievča zo zlatého západu (1965), Mozartovho Dona Giovanniho (1965) a i.

Jiří Fiedler pohostinsky režíroval na mnohých operných scénach. V Mestskom divadle v Plzni napr. inscenoval Verdiho Macbetha (1947) s americkým dirigentom Walterom Duclouxom, s dirigentom Karlom Vašatom Verdiho Aidu (1958) a Pucciniho Madame Butterfly (1961). V Brne operu Otakara Ostrčila s námetom z českej mytológie Vlasty skon (1949) a prvé československé uvedenie opery Sergeja Prokofieva Semion Kotko (1959), v Ostrave Čajkovského Eugena Onegina (1951). Na Slovensku režíroval Jiří Fiedler ako hosť v Štátnom divadle v Košiciach. Keď počas skúšok Verdiho Aidy (1968) náhle zomrel režisér Kornel Hájek, inscenáciu v pietnej intencii režijne dokončil Fiedler. V spolupráci s dirigentom Ladislavom Holoubkom režíroval v celoštátnej premiére operu Karla Hábu Kalibov zločin (1968).

Jiři Fiedler sa podieľal sa na textových a hudobných úpravách niekoľkých predstavení. V bulletinoch k premiéram v opere Slovenského národného divadla uverejňoval komentáre k inscenáciám. V časopise Divadlo publikoval štúdiu Skúsenosti z práce režiséra N. S. Dombrovského (Divadlo, 1952, roč. 3, č. 5, s. 448 – 453).

Dňa 8. júna uplynie štyridsaťpäť rokov od úmrtia českej opernej speváčky, mezzosopranistky Marie Řezníčkovej (vyd. Safierová, narodila sa 18. decembra v Olomouci, zomrela tamže), ktorá svoju umeleckú činnosť začala a naplno rozvinula v opernom súbore Slovenského národného divadla (1927 – 1935). Viac o nej sme písali TU…

Marie Řezníčková (1900 – 1972)

Dňa 9. júna uplynie stotridsaťpäť rokov od narodenia českého dirigenta, hudobného skladateľa a rozhlasového pracovníka Bedřicha Holečka (narodil sa v Prahe, zomrel 17. decembra 1942 v Brne), v rokoch 1919 – 1938 pôsobiaceho na Slovensku, v rokoch 1924 – 1927 dirigenta a šéfa operného súboru Slovenského národného divadla.

Bedřich Holeček (1882 – 1942),
foto: Archív DÚ

Bedřich Holeček absolvoval gymnázium a školu pre kadetov v chorvátskom Križevaci, na záhrebskom konzervatóriu študoval hru na husle (1896 – 1900). Pôsobil dva roky ako huslista, potom dirigent v Národnom divadle v Záhrebe (1900 – 1902, 1904 – 1905, 1906 – 1907). V roku 1902 ho riaditeľ František Lacina angažoval ako dirigenta do Brna (1902 – 1904, 1907 – 1908). Ako dirigent pôsobil v Pardubiciach (1905 – 1906), v pražskom Národnom divadle (1908 ) a v Mestskom divadle na Kráľovských Vinohradoch (1908 – 1913). V rokoch 1915 – 1916 bol riaditeľom opery v Sarajeve. V období prvej svetovej vojny bol kapelníkom vojenskej hudby pešieho pluku v poľskom Lubline (1915 – 1918). Po vzniku Československej republiky sa vrátil do Prahy do vinohradského divadla (1918 – 1919). Potom opäť vstúpil do služieb armády a v rokoch 1919 – 1920 bol kapelníkom posádkovej hudby v Banskej Bystrici a Lučenci (1921 – 1924). Po návrate do civilného života prijal angažmán do Slovenského národného divadla v Bratislave (1924 – 1927), bol šéfom spevohry Východoslovenského národného divadla v Košiciach (1927 – 1928). Od roku 1929 pracoval v pražskej rozhlasovej spoločnosti Radiojournal, v tom istom roku bol menovaný správcom a v roku 1933 riaditeľom spoločnosti Radiojournal v Košiciach, kde v roku 1934 založil a viedol Košickú filharmóniu. V roku 1938 musel opustiť Slovensko, pôsobil v Prahe-Karlíne (1938 – 1940) a na sklonku života bol šéf prevádzky brnianskeho rozhlasu (1940 – 1942).

Bedřich Holeček už počas štúdia konzervatória v Záhrebe účinkoval v orchestri ako prvý huslista Chorvátskeho národného divadla v Záhrebe a od roku 1900 ako dirigent. V prvom období svojho pôsobenia v brnianskom divadle naštudoval väčšinou operety, ale napr. aj scénickú melodrámu Josefa Suka a Juliusa Zeyra Pod jabloní (1904), Fibichovu operu Hedy (1907), svojho času považovanú za „českého Tristana“ a prvú brniansku inscenáciu Beethovenovho Fidelia (1907). Ako vojenský kapelník v Lubline dirigoval aj symfonické koncerty, na ktorých propagoval českú hudbu. V roku 1919 prišiel na Slovensko už ako skúsený divadelný a orchestrálny dirigent a vojenský kapelník. Tu sa vo veľkej miere zaslúžil o rozvoj hudobného života v Banskej Bystrici a v blízkom okolí. V roku 1920 založil amatérsky súbor, neskôr divadelné združenie, s ktorým začal s nadšením a elánom v neveľkej sále vtedajšieho Katolíckeho spolku uvádzať spevohry a opery pri účasti svojej vojenskej kapely. Prvým predstavením bola opereta Rudolfa Piskáčka Osudný manéver (1920), po jej úspechu sa rozhodol uviesť Bizetovu Carmen (1921). Titulnú postavu spievala jeho manželka Ella Holečková (Alžbeta, rod. Küpferová), ktorá mu bola v práci vždy nápomocná. Holeček ešte uviedol operety Heubergera Ples v opere (1921), Suppého Fatinicu (1922) a Albiniho Baróna Trenka (1922), operu Viléma Blodeka V studni (1922). Najúspešnejšou bola Verdiho Traviata (1923) v hlavnej úlohe opäť s Ellou Holečkovou a v úlohe otca Germonta vystúpil barytonista Jan Peršl (manžel altistky SND Mariči Peršlovej). Prestavenia mali úspech a niektoré z nich hrali aj vo Zvolene. V roku 1924 uviedol so spojenými vojenskými hudbami dvoch plukov Smetanov cyklus Má vlast.

V roku 1924 prijal Bedřich Holeček pozvanie do opery Slovenského národného divadla na post dirigenta, kde sa mu cieľavedomou prácou a bohatými skúsenosťami podarilo udržiavať úroveň repertoáru na nebývalej výške a dával príklad i svojim mladším kolegom Bohušovi Tvrdému, Josefovi Vincourkovi a Zdeňkovi Folprechtovi. Keď sa koncom sezóny 1923 – 1924 rozlúčil s bratislavskou operou šéf opery Pavel Dědeček, jeho funkciu prevzal Bedřich Holeček. Ako prvú premiéru naštudoval Fibichovu Šárku (1924). Orchester pod jeho vedením bol dobre pripravený, znel vyrovnane, bez kazu a chýb. Práca s orchestrom a zborom bola evidentná i vo Verdiho Traviate (1924, insc. 1922). Pucciniho operu Madame Butterfly (1924) viedol Holeček v základných intenciách partitúry, vyzdvihujúc najmä dramatické miesta, podobne i v obnovenej Verdiho Aide (1924, insc. 1923). D´Albertovu Nížinu (réžia Zdeněk Knittl, 1924) dirigoval s veľkým elánom a pružnou bravúrnou bezpečnosťou, orchester hral disciplinovane a dirigent dobre ovládal aj spevákov. Precízne naštudoval a dirigoval Smetanovho Dalibora (1924), premiére opery Dve vdovy (réžia Zdeněk Knittl, 1924) dal svieži rytmus a predstavenie viedol zo zmyslom pre partitúru. Pri ďalšej Smetanovej opere Tajomstvo (1924) vyťažil z partitúry širokú paletu dynamických odtienkov a farieb. Starostlivo naštudovaný Verdiho Trubadúr (réžia Zdeněk Knittl, 1924) by si podľa názoru kritiky žiadal viac ohňa a iskrivosti. Dôkladnú pozornosť venoval Holeček hudobnému naštudovaniu opery Wilhelma Kienzla Evanjelista (réžia Zdeněk Knittl, 1925) a svojou majstrovskou zručnosťou dosiahol dramatické oživenie diela. V nasledujúcej sezóne Holeček zaradil do repertoáru Verdiho Otella (réžia Achille Viscusi, 1925), pri ktorom preukázal zmysel pre Verdiho hudbu. Aj ďalšie inscenácie v Holečkovom naštudovaní boli dobre pripravené, Dvořákova opera Čert a Káča (réžia Achille Viscusi, 1925), opera chorvátskeho skladateľa Ivana Zajca Nikola Šubič Zrínsky (réžia Achille Viscusi, 1925). Weberovmu Čarostrelcovi (réžia Zdenko Ruth-Markov, 1926) dal Holeček dynamickú výraznosť. V obnovenom Wagnerovom Tannhäuserovi (réžia Achille Viscusi, 1926) napriek krátkosti študijného procesu podal divadelný orchester pod Holečkovým vedením opäť nadpriemerný výkon. Premiérou opery Františka Neumanna Milkovanie (1926) podľa Schnitzlerovej drámy oslávil Bedřich Holeček tridsaťročné jubileum svojej práce, ktorú úspešne nielen dirigoval, ale i režíroval. Po Mozartovom Donovi Juanovi (réžia Vladimír H. Marek, 1926), pre ktorého podľa recenzentov nemal predpoklady, naštudoval svoju poslednú premiéru, Čajkovského Pikovú dámu (réžia Achille Viscusi, 1927). Naštudovaniu venoval Holeček dôslednú prípravu, čo sa pozitívne prejavilo na kvalitnej umeleckej reprodukcii diela. Orchester svietil čistotou tónov a melódií najmä vo vášnivých lyrických hudobných prejavoch.

V sezóne 1927 – 1928 sa Bedřich Holeček stal šéfom spevohry Východoslovenského národného divadla a neúnavnou prácou sa mu podarilo dosiahnuť solídnu úroveň nielen v orchestrálnej zložke, ale i v celkovom predvedení predstavení. V sťažených podmienkach uviedol síce iba jeden operný titul, náročné Offenbachove Hoffmannove poviedky (1927), avšak s dobrými výkonmi účinkujúcich (Helena Charvátová, Mája Kohoutová a i.). Dirigoval niekoľko operiet: Planquette: Kornevillské zvonky (1927), Piskáček: Osudný manéver (1927), Gilbert: Káťa tanečnica (1928), Lehár: Eva (1928), Heuberger: Ples v opere (1928), Grün: Miss čokoláda (1928). Naštudoval aj svoju spevohru z amerického prostredia na vlastné libreto Tajomná misia (Tajemná misse, 15. 2. 1928) v réžii riaditeľa divadla Ota Alferiho. V hlavných úlohách účinkovali Tadeáš Dura (Charles Malta), Helena Charvátová (Míla) a hosťujúca Ella Holečková (Ida). Kritika uvítala kladne toto zaujímavé dielo s melodickou hudbou, atrakciou bolo účinkovanie originálneho černošského jazzbandu z hotela Europa. Úspech mali aj tanečné vložky v interpretácii Mirandy (umelecké meno tanečnice divadla Pavly Gavarovej). Do Košíc sa Bedřich Holeček vrátil v roku 1932 ako riaditeľ košickej rozhlasovej odbočky Radiojournalu. V roku 1934 z členov rozhlasového orchestra založil a viedol Košickú filharmóniu, s ktorou vystupoval i na verejných koncertoch. V programoch dominovala česká hudba, uvádzal však aj diela Mikuláša a Alexandra Moyzesovcov, Jána Levoslava Bellu, v Košiciach pôsobiaceho organistu a skladateľa Oldřicha Hemerku, ale aj skladby Richarda Straussa a Gustava Mahlera. Založil aj literárnu redakciu  a pracoval tu až do núteného odchodu zo Slovenska v jeseni 1938.

Bedřich Holeček sa venoval aj komponovaniu. Okrem vyššie spomínanej spevohry Tajemná misse (1928), ktorú po jej premiére v Košiciach uviedli v tom istom roku v Brne (s Oldřichom Novým v postave novinára Maltu), zložil scénickú hudbu k výpravnej hre Ferenca Czepreghyho Carův kurýr aneb cesta do Sibiře, ktorú uviedol činoherný súbor v Brne (1903). Skomponoval tiež symfonickú báseň Za svobodu, uvedenú v roku 1924 v rámci slávnostného koncertu pri príležitosti narodenín prezidenta T. G. Masaryka v Slovenskom národnom divadle. Z drobnejších skladieb stojí za zmienku napríklad Slatinský pochod, upravoval ľudové piesne a skladby určení pre potreby vojenskej hudby.

Dňa 14. júna si pripomíname stodesiate výročie významného českého operného režiséra a pedagóga Miloša Wasserbauera (narodil sa 14. 6. 1907 v Svatoslave, okr. Brno-venkov, zomrel 17. augusta 1970 v Tišnove okr. Brno-venkov), dlhoročného režiséra Zemského divadla (dnes Národné divadlo) v Brne, v rokoch 1953 – 1960 pôsobiaceho v opere Slovenského národného divadla v Bratislave, režiséra prvých uvedení opier Jána Cikkera Beg Bajazid (1957) a Eugena Suchoňa Svätopluk (1960). Viac o ňom sme písali TU…

Miloš Wasserbauer (1907 – 1970),
foto: Archív ND Brno

Dňa 15. júna uplynie stopäť rokov od narodenia slovenského speváka a vokálneho pedagóga Ladislava Kucka (narodil sa v Betlanovciach, okr. Spišská Nová Ves, zomrel 14. júla 1982 v Košiciach), tenoristu, sólistu opery Štátneho divadla v Košiciach v rokoch 1948 – 1962, spoluzakladateľa a pedagóga konzervatória v Košiciach.

Ladislav Kucko (1912 – 1982),
foto: Archív DÚ

Ladislav Kucko po štúdiu na reálnom gymnáziu v Košiciach (1931) s maturitou (1932) študoval na pedagogickej akadémii (1932 – 1933) v Bratislave a spev na vokálnom oddelení Mestskej hudobnej školy u Arnolda Flögla (1933 – 1936). Pôsobil ako učiteľ v Hochštetne (1931 – 1932, dnes Vysoká pri Morave) a na ľudovej a štátnej meštianskej škole v Bratislave (1933 – 1940). Po skončení vojenskej prezenčnej služby (1936 – 1938) bol vojakom z povolania (1940 – 1945) a aktívnym dôstojníkom (1945 – 1948). V rokoch 1948 – 1962 sólista opery Štátneho divadla, v rokoch 1957 – 1962 zakladateľ speváckeho oddelenia na Konzervatóriu, súčasne externý pedagóg. V rokoch 1962 – 1975 interný pedagóg spevu a vedúci speváckeho oddelenia na konzervatóriu v Košiciach. V roku 1976 odišiel do dôchodku, naďalej ostal pôsobiť na konzervatóriu so zníženým pracovným úväzkom ako vedúci speváckeho oddelenia a pedagogiky do roku 1982. Počas štúdií v Košiciach sa začal učiť hru na husliach u Ladislava Drumára a hudobnú teóriu a spev u Oldřicha Hemerku. Ako gymnazista bol člen i sólista speváckeho zboru, v roku 1929 viedol študentský spevokol pri samovzdelávacom krúžku S. Hurbana-Vajanského. Neskôr bol členom spevokolu Tatran, Zboru bratislavských učiteľov a Speváckeho zboru slovenských učiteľov, Matúškovho okteta pri československom rozhlase v Bratislave.

Ladislav Kucko prišiel do košického divadla v roku 1948, v období, keď bol riaditeľom Janko Borodáč, ktorý sa usiloval o maximálnu kvalitu a svedomitú prácu tejto scény. Na začiatku svojej profesionálnej činnosti sa zdokonaľoval v speve u Imricha Godina a Enrica Manniho. Do polovice päťdesiatych rokov spieval hlavné tenorové postavy lyrického charakteru: (Rossini: Barbier zo Sevilly, 1948, 1952), Tamino (Mozart: Čarovná flauta, 1949), Belmonte (Mozart: Únos zo serailu, 1949), Don Ottavio (Mozart: Don Juan, 1956), Faust (Gounod: Faust a Margaréta, 1950), Jurko (Dvořák: Jakobín, 1950), Alfréd (Verdi: Traviata, 1951), Cár Berendej (Rimskij-Korsakov: Snehulienka, 1951), Vojtech (Blodek: V studni, 1951), Vítek (Smetana: Tajomstvo, 1951), Lenskij (Čajkovskij: Eugen Onegin, 1951), Janik (Smetana: Predaná nevesta, 1949, 1952, 1959), Vojvoda z Mantovy (Verdi: Rigoletto, 1953), Alfonzo (Auber: Nemá z Portici, 1954), Viliam Meister (Thomas: Mignon. 1954), Barón Kronthal (Lortzing: Pytliak, 1959). Skúsenosti mu umožnili spievať aj niektoré veľké dramatické tenorové party: Canio (Leoncavallo: Komedianti, 1949); Jontek (Moniuszko: Halka, 1950), Oleg Koševoj (Mejtus: Mladá garda, 1952), Šujskij (Musorgskij: Boris Godunov, 1952), Dalibor (Smetana: Dalibor, 1953), Don José (Bizet: Carmen, 1953).

Vytvoril viaceré hlavné tenorové postavy v operetách: Andrej (Artemovskij: Záporožec za Dunajom, 1952), Adam (Millöcker: Žobravý študent, 1952), Kote (Dolidze: Keto a Kote, 1953), Boleslav Baranski (Nedbal: Poľská krv, 1955), Paganini (Lehár: Paganini, 1956). Postupne prechádzal k menším a charakterovým postavám operným: Trabucco (Verdi: Sila osudu, 1957), Adam Ecl (Kovařovic: Psohlavci, 1957), Heinrich der Schreiber (Wagner: Tannhäuser, 1959), Borsa (Verdi: Rigoletto, 1959), Hájnik (Dvořák: Rusalka, 1959), Spalanzani (Offenbach: Hoffmannove poviedky, 1960), Don Jerome (Prokofiev: Zásnuby v kláštore, 1961), Antonio (Fibich: Búrka, 1961). Svoje kvality herecké ukázal Kucko v hovorenej úlohe pašu Selima (Mozart: Únos zo serailu, 1962). V operetnom repertoári: Gašpar Chytil (Dusík: Hrnčiarsky bál, 1956). Milan Mikolič (Nedbal: Vinobranie, 1958), Ali Kučuk (Huszka: Gül baba, 1958), Peter Timofejevič Andrejev (Dunajevskij: Biely agát, 1959), Čang (Lehár: Zem úsmevov, 1959). Semion Semionovič Baburov (Šostakovič: Moskva – Čeriomušky, 1960).

Ladislav Kucko sa súborom opery Štátneho divadla Košice zúčastnil na umeleckých zájazdoch v Maďarsku, Nemecku a Rakúsku. Bol dlhoročným spolupracovníkom československého rozhlasu v Košiciach, kde už od roku 1946 spieval východoslovenské ľudové piesne za spoluúčinkovania speváčok Janky Guzovej, G. Lieskovskej, M. Vajšekovej a Ľudového súboru pod vedením Michala Vileca. Realizoval nahrávky operných a operetných melódií. Patril zakladajúcim členom speváckeho oddelenia konzervatória v Košiciach (1957), ako dlhoročný vedúci oddelenia propagoval najmä diela českých a slovenských skladateľov, ktoré sám upravoval. Bol poradca súborov, spevokolov (naposledy v Speváckom zbore košických učiteľov), člen porôt (Melódie priateľstva, súťaže Ľudových škôl umenia, konzervatórií).

Dňa 20. júna uplynie dvadsaťpäť rokov od úmrtia operného speváka a režiséra Bedřicha Kramosila (narodil sa 31. marca 1921 v Trnave, zomrel v Bratislave), od roku 1960 režiséra a v rokoch 1962 – 1981 umeleckého šéfa spevohry Novej scény v Bratislave, jedného zo zakladateľov moderného hudobno-zábavného divadla na Slovensku.

Bedřich Kramosil (1921 – 1992),
foto: Archív DÚ

Bedřich Kramosil študoval na reálnom gymnáziu v Plzni (1940), na škole umenia v Zlíne (1940 – 1943), spev u Pavla Ludikara (1942 – 1945) a dlhoročného šéfa opery v Plzni a významného speváckeho pedagóga Antonína Bartáka (1945 – 1946). Bol členom operného zboru v rakúskom Grazi (1943 – 1945), potom sólistom opery divadla v Plzni (1945 – 1946 a 1948 – 1955) a divadla v Opave (1946 – 1948). Ako operný režisér pôsobil v Plzni (1953 – 1955) a Opave (1955 – 1961). V rokoch 1960 – 1981 bol režisér a od roku 1962 súčasne šéf spevohry Novej scény v Bratislave.

V divadle v Plzni začínal Bedřich Kramosil menšími úlohami (Indián v Smetanovej Predanej neveste, 1945, Morales v Bizetovej Carmen, Lovec v Dvořákovej Rusalke, 1949) a miestna tlač konštatovala, že „mladý nadaný spevák je obdarený príjemným barytónom“. Čoskoro dostal príležitosť stvárňovať náročnejšie party postavy, napr. v Massenetovom Werthererovi (1945) vytvoril herecky i spevácky krásnu postavu Alberta a „jeho ušľachtilý, artikulačne presný a vo výškach plný hlas oprávňuje k nádejam“. Z  českej opernej tvorby naštudoval Smetanovho Míchu a Krušinu (Predaná nevesta, 1948 a 1951), Vladislava (Dalibor, 1950), Voka (Čertova stena, 1950), Kalinu (Tajomstvo, 1951), Tomeša (Hubička, 1953), Radovana (Libuša, 1952); Dvořákovho Bohuša (Jakobín, 1952) a Fibichovho Přemysla (Šárka, 1954); zo svetového klasického repertoáru sa páčil ako Eugen Onegin (Čajkovskij: Eugen Onegin, 1949), Masetto (Mozart: Don Giovanni, 1950), Figaro (Rossini: Barbier zo Sevilly, 1951), Georges Germont (Traviata, 1950 Markíz Posa (Verdi: Don Carlos, 1952), Otakar (Weber: Čarostrelec, 1952, Taddeo Rossini: Talianka v Alžíri, 1953, Marcell (Puccini: Bohéma, 1953).

V Plzni začal Bedřich Kramosil aj režírovať: Rossini: Talianka v Alžíri, 1953, Beethoven: Fidelio (1953), Smetana: Hubička (1953), československá premiéra Mozartovej opery Návrat dona Pedra (1954), Dvořák: Šelma sedliak (1954). V divadle v Opave inscenoval Fibichovu Šárku (1955), Lehárovho Paganiniho (1956), Rossiniho Grófa Oryho (1956) a Barbiera zo Sevilly (1958), Verdiho Maškarný ples (1956) a Traviatu (1959), Beethovenovho Fidelia (1956), Leoncavallových Komediantov (1957), Nicolaiove Veselé paničky windsorské (1958), Čajkovského Pikovú dámu (1959), Dvořákove opery Jakobín (1959) a Čert a Káča (1959), Smetanovu Predanú nevestu (1959). V Opave popri speváckej a režijnej činnosti navrhoval od roku 1947 príležitostne aj výpravy (Carmen, Šárka, Dalibor, Rigoletto), neskôr napr. aj k baletu Manuela de Fallu Čarodejná láska (1957) v spolupráci s hosťujúcim režisérom a choreografom Borisom Slovákom. Ako režisér často spolupracoval s výtvarníkom Karlom Dudičom na výtvarnom riešení inscenácií a spolu sa snažili nájsť to najlepšie scénické riešenie, napr. pri Lortzingovom Pytliakovi (1957), Verdiho Rigolettovi (1957), Smetanovej opere Branibori v Čechách (1957), Weberovom Čarostrelcovi (1958), d´Albertovej Nížine (1958), Janáčkovej opere Příhody lišky Bystroušky (1958), Adamovej opere Keby som bol kráľom (1959), Fibichovej Neveste messinskej (1960, Donizettiho Dcére pluku (1960) a pri spoločnej najúspešnejšej inscenácii Smetanovej Čertovej steny (1960).

V roku 1960 pozval Bedřicha Kramosila riaditeľ Novej scény Ján Kákoš na pohostinskú réžiu Straussovej operety Noc Benátkach. Po veľkom úspechu predstavenia i ďalšej pohostinskej réžii Andrašovanovej Pánskej volenky (1960), pri ktorej opäť presvedčil o svojich kvalitách a nových inscenačných postupoch, sa Kramosil stal v roku 1961 interným režisérom divadla a od roku 1962 aj umeleckým šéfom spevohry. Prispel k rehabilitácii operety ako umeleckého žánru, inscenácie klasického operetného repertoáru získali po vhodnej dramaturgickej úprave nový rytmus zbavený zastaraného klišé. K najúspešnejším patrili Straussove operety Netopier (1963), Cigánsky barón (1972, 1984) a po rokoch sa vrátil ešte raz k Noci v Benátkach (1977). Z ďalších to boli Offenbachov Parížsky život (1964), Dusíkov Hrnčiarsky bál (1968), Nedbalova Poľská krv (1970, 1977), Lehárov Gróf Luxemburg (1978). Premiérou Nedbalovej Poľskej krvi v marci 1970 sa Nová scéna pripojila k oslavám 50. výročia vzniku Slovenského národného divadla.

Kramosil nadväzujúc na predchádzajúce spevácke a divadelné skúsenosti pokračoval aj na Novej scéne v úzkej spolupráci s osvedčeným teamom spolupracovníkov, výsledkom ktorej bola symbióza režijnej a javiskovo-choreografickej koncepcie. Kramosil s dirigentmi Zdeňkom Macháčkom alebo Bohušom Slezákom, choreografom Borisom Slovákom a výtvarníkom Ottom Šujanom sa stali zárukou kvality a úspešnosti moderného spevoherného repertoáru. K najlepším a najhodnotnejším patrili i divácky mimoriadne úspešné inscenácie muzikálov: Loewe: My Fair Lady (1965), Hermann–Stewart: Hello, Dolly ! (1966), Wasserman–Leigh: Don Quijote (1967, s Ladislavom Vychodilom), Bock: Fidlikant na streche (1968), Bernstein: West Side Story (l969), Kander: Zorba (1970), Kern–Hammerstein: Loď komediantov (1971), Ešpaj: Siedme nebo (1972) a Svadby z klobúka (1973, s Vladimírom Suchánkom), Szakcsi: Červená karavána (1975, scéna Vychodil), Jusić–Držić: Dundo Maroje (l976). Ako šéf súboru inklinoval k pôvodnej tvorbe a dal podnet slovenským autorom k rozvoju spevoherného a muzikálového žánru, viaceré pôvodné diela sám režíroval: Gejza Dusík: To by bola láska (1971), Igor Bázlik–Ján Solovič: Plné vrecká peňazí (1975), Igor Bázlik–Vincent Šikula: Veselica (1978). Pri Gogoľovom Revízorovi (1973) s hudbou Teodora Šeba-Martinského, kde exceloval Ivan Krajíček a pri ľudovej spevohre Jána Palárika Dobrodružstvo pri obžinkoch (1974) na hudbu Igora Bázlika bol zároveň spoluautorom libreta.

So súborom Novej scény naštudoval Bedřich Kramosil aj ďalšie hudobné komédie, spevohry a muzikály: Rychlík–Hála: Limonádový Joe (1961), Kabalevskij: Keď spieva máj (1961), Kramer–Brázda: Dobrú noc, Bettina (1962), Fišer: Dobrý vojak Švejk (1962), Kramer–Garinei: Škandál pre miliardu (1962), Gaál–Karinthy: Sedem zaúch (1963), Fischer: Čierna mačka (1964), Křička–Čapek: Tučný pradeduško (1964), Lane: Divotvorný hrniec (1965), Brecht–Weil: Žobrácka opera (1966), Blažek: Šeherezáda (1967), Nestroy–Klaus–Mahler: Povraz s jedným koncom (1968), Kotrč: Miláčik (1971), Brabec: Manon (1976), Podberezskij: Tajomstvo veľvyslancových topánok (1980), Fényes: Pes, ktorého volali pán Bozzi (1981), Andrašovan: Kráľ bláznov (1984, a. h.), rozprávky Ladislava Luknára Pesnička pre princeznú (1965), Jana Jílka O Slnečníkovi, Mesačníkovi a Veterníkovi (1967).

V Divadle Jonáša Záborského v Prešove inscenoval Bedřich Kramosil operetu Johanna Straussa Čipková šatka kráľovnej (1963), hudobnú komédiu Herberta Kawana Mirandolína (1966), muzikál Zdeňka Marata Rozprávka môjho života (1983) a operetu Gilberta a Sullivana Mikádo (1985). V roku 1975 naštudoval v opere SND Verdiho Traviatu v hudobnom naštudovaní Tibora Freša, ktorého pre ochorenie nahradil za dirigentským pultom Viktor Málek a s choreografom Borisom Slovákom na scéne Ladislava Vychodila. Vypracoval režijnú koncepciu na dvoch základných líniách, na pozadí obrazu života spoločenskej smotánky Paríža sledoval vývin osobnej tragédie Violetty až po jej biednu smrť. Podľa odbornej kritiky mal Kramosil „všetky predpoklady pozrieť sa na Traviatu pohľadom nezaťaženým konvenciou; to sa aj stalo. No nielen to; ako premýšľavý človek a skúsený divadelný tvorca vedel vytvoriť predstavenie, ktoré zodpovedá podstate diela a súčasne kreovať jeho javiskovú podobu tak, aby rešpektovala aj náročný vkus kultúrneho konzumenta.“ (Igor Vajda, Film a divadlo, 13.1.1976).

V spolupráci s Československou televíziou inscenoval Bedřich Kramosil Mozartovu operu Divadelný riaditeľ (1965), operety: Suppého Bocaccio (1967), Millöckerovho Gasparoneho (1973), Nedbalovo Vinobranie (1972), mnohé činoherné inscenácie, o. i. kriminálny príbeh Úsmev Mony Lízy (1968), Molière (podľa Bulgakova, 1969), Šagrénová koža (1972), Symfónia pre Beatrice (zo života Hectora Berlioza, 1974).

V jednom rozhovore si básnik a bývalý dramaturg Novej scény Kamil Peteraj zaspomínal na niekoľkoročnú spoluprácu s Bedřichom Kramosilom: „Bez nadsázky si myslím, že to, čo urobil na Novej scéne počas svojho pôsobenia na poli muzikálu, ešte nikto neprekonal a len tak ľahko neprekoná. Tento skromný a múdry pán býval v jednoducho zariadenom dvojizbovom byte a miloval divadlo do takej miery, že žil prakticky iba preň. Naučil ma nielen dokonale spoznať celý jeho mechanizmus, ale aj koncepčne a programovo myslieť, pracovať na veciach s pevným strategickým zámerom, dotiahnuť ich, dať svojej práci výraznú bodku, ale najmä – dal mi tie najúčinnejšie lekcie životnej múdrosti. Hoci už nie je medzi nami, dodnes je pre mňa Beďo Kramosil akýmsi arbitrom mnohých mojich rozhodnutí, človekom ktorého často citujem a na ktorého často myslím.“ (Slovo, 20. 12. 2000).

Dňa 22. júna uplynie dvadsaťpäť rokov od úmrtia významného českého činoherného a operného režiséra Karla Jerneka (narodil sa 31. marca 1910 v Prahe, zomrel tamtiež), dlhoročného režiséra pražského Národného divadla, hosťujúceho režiséra operného súboru Slovenského národného divadla v rokoch 1948 – 1950, inscenátora prvého uvedenia Suchoňovej opery Krútňava v roku 1949.

Karel Jernek (1910 – 1992),
foto: Archív ND Praha

Karel Jernek po maturite na gymnáziu (1931) absolvoval štúdium estetiky, dejín literatúry, hudby a divadla na Filozofickej fakulte KU v Prahe (1939). Už počas štúdia sa začal venovať divadlu. V Švandovom divadle na Smíchove naštudoval o.i, Strindbergovu Slečnu Júliu (1933, pohostinsky režíroval v pražskom Národnom divadle konverzačnú veselohru v tej dobe populárnej anglickej autorky G. Jenningsovej Trampoty s rodinou. V roku 1939 bol angažovaný do Zemského divadla (v súčasnosti Národné divadlo) v Brne ako režisér činohry. Riaditeľ Václav Jiřikovský ho poveril réžiou Smetanovej Predanej nevesty s dirigentom Rafaelom Kubelíkom, s ktorým inscenoval i Smetanovho Dalibora a Mozartovu Čarovnú flautu. Okrem činohry naštudoval aj napr. i Zandonaiovu operu Francesca da Rimini. V Brne pôsobil do roku 1941, krátko aj vo funkcii šéfa činohry. V rokoch 1940 – 1943 pohostinsky režíroval v opere a činohre pražského ND, potom pôsobil ako činoherný režisér v Mestskom divadle na Vinohradech v Prahe (1942 – 1948), pohostinsky režíroval v Opere 5. května v Prahe (Pucciniho BohémuToscu, 1946 – 1947) a v SND v Bratislave (1948 – 1950). Potom pôsobil v divadlách v Liberci (1950 – 1951), Olomouci (1951 – 1952), Plzni (1955 – 1956), Pardubiciach (1956 – 1957) a v rokoch 1960 – 1985 v Národnom divadle v Prahe. Ako externý pedagóg na VŠMU v Bratislave sa v rokoch 1952 – 1954 sa podieľal na výchove viacerých slovenských operných režisérov (réžia, herecká výchova a dramaturgia), v rokoch 1960 – 1967 bol pedagógom AMU v Prahe (réžia a herecká výchova). Uplatňoval sa tiež ako prekladateľ, upravovateľ operných libriet, venoval sa aj publicistickej činnosti.

Karla Jerneka pozval do Slovenského národného divadla riaditeľ Andrej Bagar za éry šéfa opery Milana Zunu a dramaturga Jána Cikkera a tu sa významne pričinil o rozvoj slovenského operného umenia. Debutoval Verdiho La traviatou (1948) bez veľkých zborových výstupov, v náznakovej dekorácii a vypracovanými herecko-speváckymi výkonmi. Precízne a v realistických dekoráciách režíroval aj Verdiho Rigoletta (1951, 1956). Naštudoval Konjovićovu operu Koštana (1948),Weinbergerovho Gajdoša Švandu (1948), Gounodovho Fausta a Margarétu (1948, 1956), Mozartovu Čarovnú flautu (1949), Čajkovského Eugena Onegina (1949), Dvořákovu Rusalku (1950), Kabalevského Tarasovu rodinu (1953), Mozartovho Dona Juana (1956, 1961). Jernek spolu s dirigentom Košlerom naštudovali pamätnú inscenáciu Mozartovej opery Così fan tutte (1971), v ktorej popri skúsenejších sólistoch (Livora, Špaček) účinkovala nová generácia spevákov (Hajóssyová, Haljaková-Gajdošová, Štúrová, Szücs). Poslednou Jernekovovu inscenáciou bola Smetanova Hubička (1980) v rámci osláv šesťdesiateho výročia SND, poetická, zbavená popisného realizmu, s dôrazom na hudobný obsah diela, na prostej esteticky pôsobivej scéne Ladislava Vychodila.

Meno Karla Jerneka je spojené so slovenskou pôvodnou opernou tvorbou. Bol režisérom prvého uvedenia Suchoňovej Krútňavy (dirigent Ladislav Holoubek, scéna Václav Vích, 1949). „Režisér Jernek rozvrhol scénu na podklade základného baladického rázu diela. Vychádzal z povahy hudby samej, každý výstup, scéna, obraz mal svoje gesto, svoj pohyb. Rozmiestňovanie účinkujúcich dialo sa vždy so zameraním dosiahnuť realistickú mnohotvárnosť a plastiku. Pritom vedel udržať základnú niť zápletky pospolu.“ (Oto Ferenczy. Suchoňova opera Krútňava. Pravda, 15. 12. 1949). Výtvarník Václav Vích dokázal na scéne vytvoriť jasavú a farebnú plastičnosť slovenského vidieka a spojiť ju dokonale s miestami baladickou osnovou deja. V Holoubkovej Rodine (1960) ako skúsený režisér dotvoril mnohé miesta podčiarknutím psychologickej stránky diela a rozohraním dramaticky vypätých situácií na účelnej a vkusnej scéne Zbyňka Kolářa a v kostýmoch Olgy Filipi. V Cikkerovej opere Mister Scrooge (1963) Jernek opäť v spolupráci s výtvarníkom Kolářom vytvorili k opere adekvátne vizuálne prostredie, súhra postáv bola plynulá a prirodzená. V Národnom divadle v Prahe inscenoval svetovú premiéru Cikkerovho Vzkriesenia (dirigent Jaroslav Krombholc, scéna Zbyněk Kolář, 1962).

V opere Štátneho divadla v Košiciach režíroval Karel Jernek operu Don Juan (Mozart, 1956), v Divadle J. G. Tajovského v Banskej Bystrici opery Don Giovanni (Mozart, 1971), Bohéma (Puccini, 1987). Jernekove inscenácie sa vyznačovali prostotou, štýlovou čistotou, vždy rešpektoval inscenovaných autorov, jeho inscenácie vychádzali z ducha hudby uvádzaného diela. V operných réžiách citlivo uplatňoval princípy činoherného realistického divadla, najmä v hereckej zložke, využíval tiež prvky moderného javiskového prejavu vrátane štylizácie. Bol uznávaným znalcom, špecialistom na Mozartove opery, ktoré s obľubou inscenoval na českých aj slovenských operných scénach.

Karel Jernek s mimoriadnym úspechom režíroval aj na najvýznamnejších svetových operných scénach. V Štátnej opere vo Viedni inscenoval Šostakovičovu operu Katerina Izmajlova v hudobnom naštudovaní Jaroslava Krombholca s Ludmilou Dvořákovou v hlavnej úlohe a za prítomnosti skladateľa (1965), v La Scale v Miláne Janáčkovu operu Z mŕtveho domu (dirigent Václav Smetáček, scéna František Tröster, 1966) a Bergovho Wozzecka s dirigentom Claudiom Abbadom, scénu navrhol Josef Svoboda (1971). V Teatre Colon v Buenos Aires uviedol Jernek v roku 1968 Šostakovičovu operu Katerina Izmajlova a Janáčkovu Káťu Kabanovú (1968, prvé uvedenie na juhoamerickom kontinente) s dirigentom Václavom Smetáčkom, na scéne Františka Tröstera, v kostýmoch Olgy Filipi. Hlavné úlohy spievali bývalý sólista opery SND Otakar Kraus, sólisti ND Praha Ivo Žídek, Růžena Horáková a Libuše Domanínska. V roku 1973 tu Jernek inscenoval s dirigentom Rudolfom Vašatom tiež Prokofjevovu operu Vojna a mier. V belgických Antverpách uviedol s dirigentom Jánom Valachom Suchoňovu Krútňavu (1968, 1973), Grécke pašie (1969) Bohuslava Martinů, Janáčkovu Vec Makropulos (1973) a Dvořákovu Rusalku (1973) a ďalšie inscnácie. Suchoňovu Krútňavu režíroval Jernek i v Ľubľane s tamojším dirigentom Cyrilom Cvetkom (1972).

Karel Jernek bol otcom dlhoročnej členky činohry pražského Národného divadla Kláry Jernekovej (z manželstva s herečkou Jiřinou Stránskou). Neskôr bola Jernekovou partnerkou a tiež stálou spolupracovníčkou uznávaná kostýmová výtvarníčka Olga Filipi.

Dňa 30. júna si pripomenieme sto dvadsiate piate výročie narodenia českého tenoristu pôsobiaceho na Slovensku Františka Hájka (narodil sa v Prahe, zomrel 3. júna v Bratislave), v rokoch 1931 – 1945 a 1946 – 1959 sólistu opery Slovenského národného divadla.  Viac o ňom sme písali TU…

František Hájek (1897 – 1960),
foto: G. Podhorský (Archív SND)

Pripravila Elena Blahová-Martišová

email

About Author

Elena Blahová-Martišová

Leave A Reply