Dnes je: nedeľa, 24. 6. 2018, meniny má: Ján, zajtra: Tadeáš, Olívia

Pripomíname si v júni (2018)

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Prinášame vám prehľad tohtoročných júnových výročí štyroch umeleckých osobností nášho hudobného operného života, ktorí už nie sú medzi nami – Ladislava Pačaja, Jaromíra Žida, Václava Nouzovského a Anny Polákovej. Prehľad pripravila dokumentaristka Elena Blahová-Martišová.

Dňa 9. júna uplynie dvadsať rokov od úmrtia slovenského tenoristu Ladislava Pačaja (narodil sa 27. februára 193 v Spišskej Novej Vsi, zomrel v Košiciach) dlhoročného sólistu opery Štátneho divadla v Košiciach (1960 – 1998). Viac o ňom sme písali TU… Ladislava Pačaja si v samostatnom článku Pred 20 rokmi zomrel tenorista Ladislav Pačaj pripomenula aj operná kritička a publicistka Lýdia Urbančíková.

Ladislav Pačaj (1937 – 1998), foto: Archív ŠDKE

Dňa 12. júna si pripomenieme stodvadsiate výročie narodenia českého dirigenta Jaromíra Žida (narodil sa v Polici nad Metují, okres Náchod, zomrel 18. novembra 1954 v Liberci, manželka Heda Taubrová, operetná speváčka a herečka), prvého dirigenta operetných inscenácií Slovenského národného divadla (1920 – 1922).

 

Jaromír Žid (1898 – 1954), foto: Archív SND

Jaromír Žid pochádzal z muzikantskej rodiny vo východočeskom meste Police, kde bol jeho otec učiteľom, zbormajstrom miestneho speváckeho spolku Hvězda a organizátorom hudobného života. Študoval na učiteľskom ústave v Prahe (1913 – 1914), zvábila ho však hudba. Po absolvovaní organového oddelenia pražského konzervatória (1914 – 1917) sa venoval dirigovaniu. Začínal ako korepetítor a dirigent v Národnom divadle u riaditeľa Františka Lacinu v Brne (1917 – 1918). Samostatne naštudoval Straussovu operetu Netopier, premiéra ktorej bola v divadelnej budove na Veveří (1917). Z Brna odišiel do Východočeského divadla v Pardubiciach (1918 – 1920) a s riaditeľom tamojšieho divadla Bedřichom Jeřábkom prišiel do Bratislavy (1920 – 1922). Spolu s riaditeľom Jeřábkom vystriedal niekoľko scén, od Mestského divadla v Plzni (1922 – 1926), cez České Budějovice (1926 – 1928), krátkeho intermezza v Uranii až po Veľkú operetu v Prahe (1929 – 1935). V umeleckej činnosti pokračoval ako dirigent v Mestskom divadle v Olomouci (1935 – 1945). Po oslobodení nastúpil do novozaloženého Zemského divadla v Liberci (1945– 1954).

V Slovenskom národnom divadle sa mladý Jaromír Žid úspešne prezentoval ako dirigent operetných inscenácií v úvodnej sezóne 1920 a v sezóne nasledujúcej (1920 – 1921). Hudobne naštudoval prvú operetu Slovenského národného divadla Favoritka (Maharadžův miláček, 1920) Emiliána Starého, ktorú hodnotila kritika pomerne priaznivo, najmä výkony hosťujúceho tenoristu s pekným hlasom Huga Krausa z Prahy v úlohe indického rádžu, domácej sólistky Alby Sehnalovej (Daisy), výkony zboru a orchestra. S väčším úspechom sa stretla inscenácia Hervého Mamzelle Nitouche (1920, 1922), zaujala aj premiéra pôvodnej operety režiséra Bohuša Vilíma Gróf Casanova (1920). Pod jeho taktovkou sa uvádzali aj ďalšie spevohry: Piskáček: Osudný manéver (1920), Starý: Skvelá partia (1920) a Biely lev (1920), Ascher: Tanček panny Márinky (1920), Audran: Bábka (1920), Kálmán: Jesenné manévre (1920) a Čardášová princezná (1920), Strauss: Tisíc a jedna noc (1920), Jarno: Krista z horárne (1920), Offenbach: Orfeus v podsvetí (1920), Messager: Michuovie dcérky (1920), Moor: Pán profesor v pekle (1920). Dirigoval aj prvé baletné predstavenie Delibesovej Coppélie (1920). S veľkým zmyslom pre predlohu a s nevšedným temperamentom dirigoval začiatkom roku 1921 Nedbalovu Poľskú krv (insc. 1920), celému dielu dal pravý švih a spád. Mal aj výborných interpretov hlavných postáv, Hanu Lauterbachovú v postave Heleny a Zdeňka Knittla ako Bola. S veľkou precíznosťou naštudoval operetu chorvátskeho skladateľa Srečka (Felixa) Albiniho Bosonohá bajadéra (1921), ktorá sa tešila aj priazni obecenstva.

Nový šéf opery Milan Zuna v sezóne 1920 – 1921 značne zredukoval počet operetných predstavení a v nasledujúcej sezóne sa opereta nehrala vôbec. Zuna, ktorý mal veľké porozumenie pre mladých talentovaných umelcov a poskytoval im priestor prejaviť svoje schopnosti, postrehol dirigentský potenciál Jaromíra Žida a umožnil mu dirigovať operný repertoár. Zveril mu prvú reprízu svojho naštudovania Mascagniho Sedliackej cti a Blodekovej opery V studni (1921), ktorú kritika hodnotila kladne, vyzdvihla jeho precítené vedenie orchestra, zmysel a cit pre Mascagniho štýl, najmä v intermezze. Neobyčajné dirigentské schopnosti prejavil mladý dirigent i v Thomasovej Mignon (1921). Prvýkrát samostatne naštudoval romantickú operu Françoisa-Adriena Boieldieua Biela pani (libreto Eugène Sribe podľa Waltera Scotta, 1921) v hlavnej úlohe s Frídou Friskovou. Hudobné naštudovanie bolo svedomité, volil správne tempá, vystihol jasnosť a sviežosť predlohy a výkon orchestra bol znamenitý. Muzikálnosť potvrdil pri naštudovaní Offenbachových Hoffmannových poviedok, 1922), kde si dal záležať na detailnom vypracovaní orchestrálneho partu. Spevácky i herecky skvelý bol Josef Munclinger v trojpostave démonov, dobrý výkon podal Karel Zavřel v titulnej úlohe, z dám Slávka Rostová (Niklas), Frída Frisková (Olympia) a pôvabná Giulietta v podaní Alby Sehnalovej. V opere sa k dobrému výkonu vypäl aj zbor, predstavenie sa zásluhou dirigenta vyznačovalo radostným ovzduším plným tvorivého nadšenia a chuti do práce. S citom pre Verdiho štýl dirigoval Traviatu (1922), orchester hral čisto a vyrovnane. Na dobrej úrovni boli aj spevácke výkony hlavných interpretov, speváčky s pohyblivým hlasom Frídy Friskovej (Violetta) a Bronislava Choroviča (Alfréd).

Do divadla v Plzni prišiel Jaromír Žid v ére šéfa opery dirigenta Antonín Bartáka, ich spoločným úsilím sa podarilo v rokoch 1924 – 1926 realizovať tri veľké operné cykly. V prvom cykle v roku 1924 pri príležitosti 100. výročia narodenia Bedřicha Smetanu dirigoval Jaromír Žid slávnostnú premiéru prvej Smetanovej opery Braniboři v Čechách. V nasledujúcom roku naštudoval Dvořákove opery Král a uhlíř, Šelma sedlák, Tvrdé palice, Jakobín, Čert a Káča. V roku 1926, venovanému Zdeňkovi Fibichovi, uviedla opera spoločne s činohrou melodrámu na námet Jaroslava Vrchlického Hippodamie (Námluvy Pelopovy, Smír Tantalův a Smrt Hippodamie) v réžii Jan Fišera a pod taktovkou Jaromíra Žida. Hudobne naštudoval aj Fibichove opery Bouře a Blaník. Z českej tvorby dirigoval ešte romantickú Maršíkovu operu Černý leknín (1923), Kovařovicove opery Na Starém bělidle (1923) a Psohlavci (1925), zo svetového repertoáru Verdiho Traviatu (1922), Maškarní ples (1923), Rigoletta (1924), Trubadúra (1924), Pucciniho Bohému (1925), Lortzingovho Cára a tesára (1924), Massenetove opery Thais (1924) a Werther (1925), Gounodove Romeo a Julie (1925) a Faust a Markéta (1926).

Keď bol v roku 1926 tajomník divadla v Plzni Jan Hubáček menovaný riaditeľom Jihočeského divadla v Českých Budějoviciach, nastúpil Jaromír Žid na post šéfa opery. Tu naštudoval Mozartovu Figarovu svadbu (1926), Pucciniho Toscu (1926), Fibichovu operu Blaník (1926), Halévyho Židovku (1927), najvyššiu kvalitu mala inscenácia Janáčkovej Jej pastorkyne (1927). V sezóne 1928 – 1929 bolo trojsúborové divadlo zrušené a Jaromír Žid odišiel do Prahy, kde práve Bedřich Jeřábek zakladal Veľkú operetu. Jeřábkovou ambíciou bolo uvádzať exkluzívny operetný repertoár so špičkovými umelcami, veľkým orchestrom, zborom a baletom, s oslnivými výpravami. Jaromír Žid dirigoval otváracie predstavenie Píseň pouště (1929) od amerického skladateľa maďarského pôvodu Sigmunda Romberga a ďalšie tituly z nových i klasických diel. Hudobné naštudovania boli svedomite pripravené a pod jeho temperamentnou taktovkou podával orchester výborný výkon. Dirigoval napr. operety Benatzkého Casanova, Letadlem za láskou, U Bílého koníčka, Frimlove operety Rose Marie a Tří mušketýři, Offenbachov Pařížský život, Stolzovu Pepinu. Naštudoval aj upravenú verziu operety Oskara Nedbala Vinobranie, ktorú skladateľ pod názvom Podzimní píseň (1930) prepracoval a zmodernizoval pre Veľkú operetu. Z pôvodnej českej tvorby dirigoval operetu ostravského rodáka Rudolfa Kubína na libreto Miloša Kareša zo slovenského prostredia Cirkus života (1933) a po úspešnej berlínskej premiére novinku Jaromíra Weinbergera Jarní bouře (1933). V príbehu lásky starnúceho generála a krásnej ruskej špiónky odohrávajúceho sa v Mandžusku počas rusko-japonskej vojny stvárnili hlavné úlohy Jarmila Kšírová a Hugo Kraus (v Berlíne Jarmila Novotná a Richard Tauber). Opereta sa pre veľký záujem divákov hrala takmer denne. Po Jeřábkovej smrti (1933) sa stal riaditeľom Veľkej operety Hugo Kraus, najúspešnejším titulom jeho pôsobenia bola Lehárova Giuditta (1935), ktorá sa tešila veľkej návštevnosti a hrala sa takmer denne. V titulnej úlohe sa vystriedali známe operetné divy (Jarmila Kšírová, Nelly Gaierová, Božena Štěpánová-Kubátová, hosťujúce sopranistky Blanka Svobodová z Ostravy a naša Margita Česányiová). Operetu hudobne naštudoval a premiéru dirigoval Antonín Kincl, za dirigentským pultom sa striedal s Jaromírom Židom, ktorý mal česť dirigovať slávnostné sté predstavenie s Nelly Gaierovou (Giuditta), Slávkou Tauberovou (Anita), Járom Pospíšilom (Octavio) a Hugo Krausom (Pierrino).

Do Olomouca prišiel Jaromír Žid v roku 1935, keď bol šéfom opery mladý ambiciózny dirigent Adolf Heller preferujúci modernú opernú tvorbu (Strauss, Debussy, Ravel). Po jeho emigrácii a do príchodu Karla Nedbala prevzal v sezóne 1939 – 1940 aj vedenie opery. Bol už skúsený a zručný dirigent, čo preukázal pri naštudovaní Lehárovej Giuditty (1935, v repríze pohostinsky vystúpil aj Štefan Hoza) a ďalšieho spevoherného repertoáru (Jára Beneš: Na tý louce zelený a Panna Pusy; Jankovec: Odtroubeno a Kukačka a i.). V spolupráci s avantgardným činoherným režisérom Oldřichom Stiborom naštudoval Fibichovu operu Hedy (1937), Musorgského Borisa Godunova (1940) a Donizettiho Dona Pasquala (1940). Ako plnokrvný hudobník sa Jaromír Žid prejavil pri precíznom naštudovaní Fibichovej Hedy v titulnej úlohe s Ludmilou Červinkovou, orchester pod jeho vedením hral čisto a farebne. S mimoriadnym citom pre dynamické bohatstvo predlohy dirigoval Verdiho Traviatu (réžia Vladimír Nechyba, 1940) s Annou Richtrovou (Violetta) a Benom Blachutom (Alfréd).

V roku 1945 bola založená nová česká profesionálna scéna v Liberci Zemské oblastní divadlo, neskôr premenované na Severočeské divadlo (dnes Divadlo F. X. Šaldy), kde bol Jaromír Žid angažovaný ako dirigent a zástupca šéfa opery Milan Zunu, po jeho odchode prevzal v roku 1946 funkciu šéfa. Podarilo sa mu vybudovať súbor na pomerne kvalitnej úrovni, dramaturgicky sa zameriaval hlavne na českú opernú tvorbu. Prvou operou v jeho naštudovaní bol Lešetínsky kovář Karla Weise (1945), nasledovala Fibichova Šárka (1946), Janáčkova Její pastorkyňa (1947), Dvořákov Jakobín (1947), Foersterova Eva (1948), Kovařovicovi Psohlavci (1952). Zo svetovej tvorby to bol Čajkovskij (Eugen Onegin, 1946), Puccini (Madame Butterfly, 1946 a Tosca, 1947), Bizet (Carmen, 1947) a Verdi (Aida, 1950). Vrcholom činnosti Jaromíra Žida bol kompletný smetanovský cyklus v rokoch 1953 a 1954 (Libuše, Tajemství, Prodaná nevěsta, Dvě vdovy, Dalibor, Hubička, Čertova stěna, Braniboři v Čechách) a v roku 1954 prvé uvedenie Wagnerovho Tannhäusera na českej scéne po druhej svetovej vojne v titulnej úlohe s Janom Malíkom, v pohostinskej réžii Luďka Mandausa.

Jaromí Žid pôsobil v Liberci až do predčasnej smrti. Podľa nekrológu bol „ typem skromného, kultivovaného umělce, ktorý imponoval a získával svým klidem, svoji přesností a naprosto spolehlivou muzikálností, která vyznačovala všechny jeho výkony. Jeho nastudování nesla vždy pečeť poctivé práce. Jeho odchodem pozbyla liberecká opera jednoho z těch pracovníků, kteří neoslňují, ale poctivě tvoří kulturní hodnoty, jejichž význam daleko přerůstá přes vlastní okruh jejich dočasného pracoviště.“ (Ps. Hudební rozhledy, roč. 8, 1954, s. 955.)

Dňa 21. júna si pripomíname tridsiate výročie úmrtia operného speváka českého pôvodu, basistu Václava Nouzovského (narodil sa 29. augusta 1918 vo Velíme, okres Kolín, zomrel v Liberci), dlhoročného sólistu operného súboru Slovenského národného divadla (1949 – 1981).

Václav Nouzovský (1918 – 1988),
foto: Magdaléna Robinsonová / Archív SND

Václav Nouzovský začal po štúdiu na Obchodnej akadémii v Kolíne pracovať ako účtovník, popri tom príležitostne spieval na chóre v kostole sv. Bartolomeja. Riaditeľ chóru a žiak Zdeňka Fibicha Josef Winter postrehol talent mladého Nouzovského a preto ho odporučil riaditeľovi hudobnej školy Josefovi Mančalovi, u ktorého začal študovať spev. Mančal Nouzovskému sprostredkoval aj prvé verejné vystúpenie v úlohe Zarembu v operete Oskara Nedbala Poľská krv v naštudovaní kolínskych ochotníkov. V štúdiu spevu pokračoval v rokoch 1939 – 1943 u Bohumily Rosenkrancovej v Prahe, už ako štipendista operného zboru a po roku ako sustentant – sólista opery Národného divadla (1940 – 1943). Za nacistickej okupácie bol v roku 1943 perzekvovaný. Po oslobodení pôsobil ako sólista opery v Divadle 5. května (1945 – 1948) a sólista opery Národného divadla (1948 – 1949). V roku 1949 prijal angažmán v Slovenskom národnom divadle v Bratislave, kde pôsobil až do odchodu do dôchodku v roku 1981.

Václav Nouzovský začal umeleckú dráhu menšími postavami v pražskom Národnom divadle v roku 1939. Prvým veľkým úspechom mladého umelca bolo pohostinské vystúpenie v divadle v Plzni v roku 1942 v postave Vodníka v Dvořákovej Rusalke, ktoré sa stretlo s priaznivým hodnotením kritiky i s veľkým ohlasom publika. Čoskoro si pozoruhodný talent mladého basistu všimla aj pražská kritika, keď na záskok spieval za chorého Karla Kalaša úlohu španielskeho kráľa Ferdinanda v prvej repríze Škroupovej historickej opery Kolumbus (1942). Kritiku zaujal svojím temným hutným a nosným basom pekného rozsahu, zapôsobil aj kráľovskou dôstojnosťou v hereckom výraze. V prvom období svojho pôsobenia v Národnom divadle stvárnil ešte postavu Žalářníka (Puccini: Tosca, 1942), na svoj jadrný hlas a dobrú masku znovu upozornil ako Doktor Grenville vo Verdiho La traviate (uvádzanej pod názvom Violetta, 1943). Naštudoval aj Bresca v prvom uvedení opery Karla Weisa Bojarská svatba (1943), Čerta vrátného z Dvořákovej opery Čert a Káča (1943). Na jar v roku 1943 nastúpil do súboru Českého lidového divadla v Brne, pre nevýhodné podmienky však dohodu nepodpísal. Príležitostne spieval v rozhlase a vystupoval na koncertoch. Pre podozrenie z účasti v odboji bol krátky čas väznený a mal zakázanú činnosť.

Keď bolo v roku 1945 založené Divadlo 5. května (od sezóny 1946 – 1947 Velká opera 5. května), ktoré začalo hrať v budove Nového nemeckého divadla (dnes Štátna opera Praha), spoluzakladateľ a šéf opery ambiciózny Václav Kašlík angažoval do súboru prevažne mladých sólistov, medzi nimi  aj Václava Nouzovského. Už v prvom predstavení Smetanovej opery Braniboři v Čechách (dirigent a réžia Václav Kašlík, 1945) zaujal šírkou a sýtosťou svojho hlasu v postave kmeťa. Výborným výkonom, krásou a ušľachtilosťou tónu upútal ako Kecal zo Smetanovej Prodanej nevěsty (1946). Vo Verdiho operách spieval lekára (La traviata, 1945), Ramfisa (Aida, 1947), Grófa Monteroneho (Rigoletto, 1947), z Pucciniho postáv Strýca Bonza (Madame Butterfly, 1946), Kostelníka (Tosca, 1947), Collina (Bohéma, 1948), v Mozartovom Donovi Giovannim (1947) Dona Gonzala (Komtúra). V Ostrčilovej opere Kunálovy oči (1945) naštudoval postavu Čandála a v Kašlíkovej Zbojnickej balade (1948). Po spojení súboru s Národným divadlom z nových postáv stvárnil Žabáka v opere Boleslava Vomáčku Vodník (1948), Herodesa a Rychtářa vo vianočnej spevohre Jaroslava Křičku České jesličky (1949) a Farářa v opere Otakara Zicha Malířský nápad (1949).

Do súboru Slovenského národného divadla angažoval Václava Nouzovského šéf opery Milan Zuna po úspešnom pohostinskom vystúpení v postave Ramfisa vo Verdiho Aide v roku 1949, ktorú Zuna aj dirigoval. Prvou premiérovou postavou bol Pomjan v Moniuszkovej Halke (1950), opäť v hudobnom naštudovaní Milan Zunu. Jeho teplý lyrický hlas s nádhernou zamatovou farbou vynikol najmä v dielach českého a slovanského repertoáru. Profilovou postavou bol Vodník z Dvořákovej Rusalky (1950, 1953), z ďalších Dvořákových postáv vytvoril Viliama z Harasova i komického správcu Filipa v Jakobínovi (1951), vtipnú figurínu Lucifera v Čertovi a Káči (1955, 1965). Svoj mäkký bas uplatnil v smetanovských postavách ako Otec Paloucký v Hubičke (1952, 1955), Kecal v Predanej neveste (1953), Beneš v Daliborovi (1957), Lutobor v Libuši (1961). Stvárnil Václava zo Šternberka v Kovařovicových Psohlavcoch (1953), Stárka (1955) a Richtára (1966) v Janáčkovej Jej pastorkyni, vodcu zbojníkov v Kořínkovej detskej opere Ako šlo vajce na vandrovku (1960). Nezabudnuteľné boli Nouzovského kreácie Gremina z Čajkovského Eugena Onegina (1950, insc. 1949, 1952, 1963), Končaka z Borodinovho Kniežaťa Igora (1952), Pimena i Borisa z Musorgského Borisa Godunova (1954). V Sadkovi Rimského-Korsakova spieval Fomu Nazarjiča (1960) a v opere bulharského skladateľa Pipkova Momčil (1950) bojara Panču. V Mozartových operách spieval po Bartolovi vo Figarovej svadbe (1955) Leporella z Dona Juana (1956). Bol Tommasom v d´Albertovej Nížine (1951), Roccom v Beethovenovom Fideliovi (1951), ľudsky hrejivou postavou bol Daland vo Wagnerovom Blúdiacom Holanďanovi (1957). Z Wagnerových partov spomeňme Reinmara von Zwetera a Raimonda z Tannhäusera (1963) a Rienziho (1967). Vytvori postavu horára Kuna vo Weberovom Čarostrelcovi (1963), nezabudnuteľnú epizódu lorda Tristana Mickleforda vo Flotowej Marte (1964). Po Verdiho Ramfisovi z Aidy naštudoval Sparafucila z Rigoletta (1951, 1956) i ľudsky dojímavého Filipa II. z Dona Carlosa (1956). S rovnakou umeleckou zodpovednosťou pristupoval i k menším postavám ako Doktor Grenville z Traviaty (1955, 1963, 1975), Lodovico (Othello, 1958), Markíz de Calatrava (Sila osudu, 1965), Baalov veľkňaz (Nabucco, 1966), Lekár (Macbeth, 1967). Ako Collin v Pucciniho Bohéme (1952, insc. 1948, 1959) zaujal najmä teplým a precítením podaním plášťovej árie, spieval Strýca Bonza v Madame Butterfly (1955). Bol Zunigom v Bizetovej Carmen (1954), hudobne a herecky do detailov prepracovaná bola v jeho podaní postava Gounodovho Mefista vo Faustovi a Margaréte (1956).

V inscenáciách slovenských skladateľov vytvoril Oleňa (Suchoň: Krútňava, 1952, 1965), Žreca (Suchoň: Svätopluk, 1960), z postáv Jána Cikkera Záhoru (1954, 1961) i Jánošíkovho otca (1956, insc. 1954) v Jurovi Jánošíkovi, Bega Hasana v Begovi Bajazidovi (1957), Pjotra vo Vzkriesení (1962). V Andrašovanej prvotine Figliar Geľo (1958) stvárnil MUDr. Metodeja Zelenáka a Ministra zahraničných vecí v jeho Bielej nemoci (1968), z opernej tvorby Ladislava Holoubka Martina Meliša v Rodine (1960) a Dr. Hirscha v Profesorovi Mamlockovi (1966), v Moyzesovom Udatnom kráľovi Všeslava (1967). Schopnosť Nouzovského vytvoriť charakterové úlohy, či komické figúrky našla plné uplatnenie v klasickej i modernej tvorbe Svojrázny talent prejavil ako Skula (Borodin: Knieža Igor,1962), výbornou figúrkou s mnohými pôsobivými výrazovými drobnokresbami bol Rossiniho Basilio v Barbierovi zo Sevilly (1952, 1960, 1968) a skvelý Simone v Pucciniho opere Gianni Schicchi (1968). Stvárnil úlohu Deda Semjona (Kabalevskij: Tarasova rodina, 1953), Frola Bajeva (Chrennikov: V búrke, 1956), Hortenzia (Šebalin: Skrotenie zlej ženy, 1959), Kráľa (Dessau Odsúdenie Lukulla, 1962), Gleja (Britten: Sen noci svätojánskej, 1962), Basistu a Apolla (Hindemith: Cardillac, 1964). Vytvoril mýtického lekára v Debussyho opere Pelléas a Mélisanda (1958), pozoruhodné kreácie bohatého statkára Patriarchea a lakomého Ladasa v Gréckych pašiách Bohuslava Martinů (1969). Ako lekár Vasilij Vasiljevič z Prokofievovho Príbehu ozajstného človeka (1961) dokázal presvedčiť ľudsky teplým prejavom. Stvárnil ďalšie menšie a rázovité postavičky: Luthtera (Offenbach: Hoffmannove poviedky, 1963), lokaja (Richard Strauss: Ariadna na Naxe, 1966), úradníka (Puccini: Madame Butterfly, 1971), Farára (Suchoň: Svätopluk, 1972), Jakoffyho (Cikker: Juro Jánošík, 1972), Žalárnika (Puccini: Tosca, 1973), notára Carlotta (Donizetti: Don Pasquale, 1973), starého cigána (Verdi: Trubadúr, 1974), Kappadočana (Richard Strauss: Salome, 1976), Bojara (Musorgskij : Boris Godunov, 1977).

Václav Nouzovský vystupoval príležitostne na koncertnom pódiu už počas svojho angažmán v Prahe, v roku 1943 účinkoval napr. na koncerte najmladšej generácie operných spevákov s klavírnym sprievodom Zdeňka Folprechta (s Milušou Dvořákovou, Ludmilou Hanzalíkovou, Jaroslavom Rohanom a Teodorom Šrubařom). Pod taktovkou Rafaela Kubelíka spieval sólo v Bachovej kantáte Magnificat (1943) za spoluúčinkovania ďalších mladých spevákov (sopranistka Marie Jana z Kolowrat, altistka Vlasta Nováková a tenorista Kamil Vlk), ktorých si vybral majster Kubelík. So Slovenskou filharmóniou spieval sólo v Beethovenovej 9. symfónii pod taktovkou dvoch svetoznámych dirigentov Hansa Swarowského (1957) a Hermanna Scherchena (1958). V roku 1957 so sólistami Libušou Domanínskou, Ninou Hazuchovou, Benom Blachutom a v nasledujúcom roku Nouzovský „zaskakoval“ za chorého Eduarda Hakena s novými partnermi (Milada Šubrtová, Ivana Mixová a Antonín Zlesák). Spolupracoval aj s rozhlasom a televíziou. Na obrazovke vytvoril hereckú rolu Davida Scrooga v televíznom filme Cikkerovej opery Mister Scrooge, ktorý s použitím nahrávky premiérovej inscenácie nakrútil v roku 1967 režisér Tibor Rakovský. Vytvoril aj úlohu Oleňa v televíznej filmovej podobe Suchoňovej Krútňavy (1972), opäť v réžii Tibora Rakovského a s použitím nahrávky Symfonického orchestra Československého rozhlasu v Bratislave s dirigentom Tiborom Frešom.

Dňa 26. júna uplynie desať rokov od úmrtia slovenskej opernej speváčky, sopranistky Anny Polákovej (vyd. Hadravová, narodila sa 19. júla 1922 v Koválove okr. Senica, zomrela vo Viedni v Rakúsku), dlhoročnej sólistky opery Štátneho divadla v Košiciach (1949 – 1962) a sólistky operného súboru Slovenského národného divadla v Bratislave (1962 – 1965). Viac o nej sme písali TU…

Pripravila Elena Blahová-Martišová

video

email
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.
Zdieľajte tento článok alebo komentujte:
  •  
  • 20
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  

O autorovi

Elena Blahová-Martišová

dokumentaristka a publicistka, členka redakčnej rady Opera Slovakia

Zanechajte komentár