Dnes je: sobota, 19. 8. 2017, meniny má: Lýdia , zajtra: Anabela

Pripomíname si v júni …

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Prinášame vám prehľad júnových výročí viacerých významných umeleckých osobností nášho hudobného operného života, ktorí už nie sú medzi nami. Prehľad pripravila dokumentaristka Elena Blahová-Martišová.

František Hájek, (1897 – 1960), foto: G. Podhorský (Archív SND)

František Hájek,
(1897 – 1960),
foto: G. Podhorský (Archív SND)

Na 3. júna pripadne päťdesiate piate výročie úmrtia českého tenoristu pôsobiaceho na Slovensku Františka Hájka (narodil sa 30. júna 1897 v Prahe). Po ukončení obchodnej školy pracoval v banke, ale lákalo ho umenie, tak nastúpil do pražského divadla Aréna Smíchov, potom do Lucerny (1921 – 1923) a popritom sa súkromne technicky zdokonaľoval u učiteľa spevu E. Kroupu. Z Prahy prišiel do Olomouca (1923 – 1931) a zavše odišiel do Viedne k profesorovi Ulanovskému na ďalšie doškoľovanie. Počas angažmán v Bratislave bol jeho stálym hlasovým poradcom Arnold Flögl. Sólistom opery Slovenského národného divadla bol Hájek v rokoch 1931 – 1959, s výnimkou sezóny 1945 – 1946, keď spieval v pražskom Národnom divadle. Bol obdarený mohutným hlasom, mal výborný sluch a znamenitú hudobnú pamäť, čo bola veľká výhoda pri širokom repertoári, ktorý naštudoval. V olomouckej opere spieval okrem menších postáv aj náročnejšie úlohy, ako napr. Šťáhlava v Libuši, Jiřího v Jakobínovi, Kozinu v Psohlavcoch, Cassia v Otellovi, Waltera v Tannhäuserovi, Chapeleua v Postiliónovi z Lonjumeau, Beppa v Komediantoch, Jonteka v Halke. Od prírody nadaný tenorista získal sympatie bratislavského obecenstva už svojím prvým vystúpením v úlohe Vaška v Predanej neveste v auguste 1931, ktorého spieval nespočetne veľa krát. Spieval od lyricko-hrdinných úloh až k buffóznym a vo všetkých sa snažil o precízne stvárnenie každej stvárňovanej postavy. Vynikol najmä v českých operách B. Smetanu: Toník v Dvoch vdovách (1931, 1934), Michálek v Čertovej stene (1932, 1949), Vítek v Daliborovi (1933), Jíra v Braniboroch v Čechách (1933), Škovránok v Tajomstve, (1933, 1944), v operách A. Dvořáka ako Jirka (Čert a Káča, 1931, 1942, 1947), Hájnik (Rusalka 1931, 1941, 1953), Benda (Jakobín, 1934, 1951), Václav (Šelma sedliak, 1939). Spieval Adama Ecla v Kovařovicových Psohlavcoch (1939), Števu v Jej pastorkyni (1932) a  Tichona v Káti Kabanovej (1935, 1949) L. Janáčka, zo svetovej tvorby Turidda v Sedliackej cti (1931), Pedra v Nížine (1937, 1942), Kormidelníka v Blúdiacom Holanďanovi (1939) Luigiho v Plášti (1944). Naštudoval mnohé charakterové a komické postavy, bol Gorom v Madame Butterfly (1931, 1940, 1955), Alcindorom v Bohéme (1932, 1939, 1948), Dr. Cajusom vo Falstaffovi (1932), neodolateľným humorom vyšperkovým Triquetom v Eugenovi Oneginovi (1934, 1945), spieval trojúlohu Cochenilla-Franza-Pitichinaccia v Hoffmanových poviedkach (1935), Monostata v Čarovnej flaute (1938), hudca Jerošku v Kniežati Igorovi (1952). Bol Gramom v Kováčovi Wielandovi J. L. Bellu (1943), v Suchoňovej Krútňave spieval Krúpu (1949, 1952) a v Cikkerovom Jurovi Jánošíkovi feudála Cérovského (1954). V pražskom Národnom divadle si zopakoval niektoré postavy zo svojho bratislavského repertoáru (Vaška v Predanej neveste, Václava v opere Šelma sedliak, Adama Ecla v Psohlavcoch), naštudoval aj túlavého mnícha Misaila v Musorgského Borisovi Godunovovi (1945) a Pána Franca v Novákovej Lucerne (1945).

Dano Živojnovič, (1905 – 1983)

Dano Živojnovič,
(1905 – 1983)

Pred sto desiatimi rokmi, dňa 4. júna 1905 sa v srbskom Vršaci narodil operetný spevák Dano Živojnovič (vlastným menom Daniel Slobodan, zomrel 12. januára 1983 v Bratislave), manžel Gizely Veclovej. Počas štúdia práv pohostinsky vystupoval v operete v Belehrade, nakoniec sa rozhodol zanechať štúdiá a prijal angažmán ako operetný tenorista, po krátkom čase odišiel do Záhrebu, vďaka jazykovým schopnostiam (ovládal sedem jazykov) mohol spievať i v Budapešti (v Millöckerovej operete Madame Dubarry spieval v tom čase so slávnou divadelnou a filmovou herečkou Gitou Alpárovou), pokračoval v Grazi, Berlíne a napokon v Sofii. Do Prahy prišiel v roku 1937, čoskoro už naštudoval Veselú vdovu v češtine, ktorou získal veľkú popularitu. Spieval v Straussovom Netopierovi, v Kálmánovej Grófke Marici, v operetách J. Beneša (Na tý louce zelený, Růže z Argentiny, Bílá orchidej). Jednu sezónu účinkoval v Paríži v kabarete Concert Mayol, krátko aj v berlínskom operetnom divadle Theater des Volkes a mníchovskom Theater am Gärtnerplatz. Stvárňoval najmä operetných milovníkov, na javisko priniesol prostý, prirodzený prejav a navyše mal príjemný mäkký tenor, čo mu zaručilo úspech u obecenstva. V Prahe hral hlavné úlohy v mnohých českých filmoch a Jarmilou Kšírovou, Lídou Baarovou, Růženou Naskovou, Ljubou Hermanovou, Jindřichom Plachtom, Oldřichom Novým a s mnohými ďalšími známymi hercami. V roku 1945 bol riaditeľom Spevoherného divadla v Jablonci a potom až do odchodu na dôchodok člen spevoherného súboru Novej scény v Bratislave, kde vytvoril rad znamenitých postáv a figúrok v činohre i v operete. K významným postavám patrili Poručík Fernand de Champlatreux (Mamzelle Nitouche), Almaviva (v Baeumarchaisovom Barbierovi zo Sevilly), Alan Vilím (Ťava uchom ihly), Leander (Spievajúce Benátky), Pantaleón Vocilka (Strakonický gajdoš), Vojvoda Adam Kazimír (Žobravý študent), Burmak (Pieseň tajgy), Princ Alexej Orlovský (Netopier), Barón Zeta (Veselá vdova), Plukovník Pickering (My fair Lady), Inž. Lenoir (Modrá ruža), Hawley (Rose Mary).Živojnovič napísal rozprávkovú hru Červená Karkulka (1949), s obľubou uvádzanú na profesionálnych i amatérskych scénach a do slovenčiny prekladal libretá z maďarčiny.

Mary Bártů, (1902 – 1960)

Mary Bártů,
(1902 – 1960)

Pred šesťdesiatimi piatimi rokmi dňa 10. júna zomrela česká operetná speváčka Mary Bártů, sólistka opery a operety Slovenského národného divadla v rokoch 1928 – 1930 (vyd. Marie Loukotová, narodila sa 14. decembra v Protivíne, okr. Písek, zomrela v Brne). Divadlu sa venovala jej sestra Nina Bártů, Marie sa síce v Tábore učila spev na hudobnej škole u  V. B. Aima, ale navštevovala školu pre ženské povolania a odišla do Košíc, kde v rokoch 1921 – 1925 pracovala ako úradníčka, súčasne pokračovala v štúdiu spevu u M. Pohlovej (neskôr u J. Egema a M. Řezníčkovej). Bola členkou vidieckych divadelných spoločností, Slovenského národného divadla (1928 – 1930), Národného divadla v Brne (1931 – 1938). V roku 1938 išla skúsiť šťastie na nemecké hudobné scény v Berlíne, Drážďanoch, Mníchove a Lipsku. V roku 1946 sa vrátila do Brna, tu stvárňovala najmä charakterové postavy, krátky čas sa venovala aj práci režisérky (1945 – 1959). Na javisku SND prvý raz vystupovala ako hosť v úlohe Heleny v Nedbalovej Poľskej krvi a Adely v Straussovom Netopierovi na jar v roku 1928. Zaujala kultivovaným hlasovým i hereckým prejavom a od septembra ju angažovali ako sólistku opery. Spievala Žofiu v Halke (1928), Barenu v Jej pastorkyni (1928), Kuchtíka v Rusalke (1928), Esmeraldu v Predanej neveste (1928), Frasquitu v Carmen (1928), Papagenu v Čarovnej flaute (1929), Izabellu vo Folprechtovej jednoaktovke Lásky hra osudná (1929). Z operetných úloh naštudovala Haničku (Dom u troch dievčatiek, 1928), Wally (Tisíc a jedna noc, 1929), Soňu Romanovnu v rovnomennej operete Bohuša Vilíma (1929), titulnú postavu Nedbalovej Donny Glorie (1930), Kondju Gül (Stambulská ruža, 1930), námorného kadeta Henriho Ples v opere (1930).

Bronislav Chorovič, (1888 – 1980)

Bronislav Chorovič,
(1888 – 1980)

Dňa 17. júna si pripomenieme tridsiate piate výročie úmrtia tenoristu Bronislava Choroviča (narodil sa 27. novembra 1888 v ruskom Carycine, zomrel v Prahe), dlhoročného sólistu pražského Národného divadla a pedagóga, ktorého spevácka kariéra sa začala v Slovenskom národnom divadle. Chorovič študoval na konzervatóriu v Saratove, debutoval v simferopolskej opere v úlohe Fausta v Gounodovej opere. Počas prvej svetovej vojny sa ako zajatec dostal do Maďarska a odtiaľ viedla jeho cesta na Slovensko, v roku 1921 začínal ako člen zboru operného súboru SND. Šéf opery Milan Zuna vycítil jeho talent a obsadil ho do úlohy Beppa v Komediantoch (1921). Onedlho, už ako sólista, naštudoval Chorovič Alfréda v Traviate (1922) a vypracoval sa na ideálneho interpreta Verdiho opier, kde sa najviac uplatnil jeho mäkký lyrický tenor. Spieval Vojvodu v Rigolettovi (1923), Riccarda v Maškarnom bále (1923), Alvara v Sile osudu (1928), Cassia (Otello, 1925). Ako Manrico v Trubadúrovi (1924) získal obdiv bezpečnou ľahkou vysokou polohou najmä v známej strette a stal sa čoskoro obľúbeným a populárnym spevákom bratislavského obecenstva. Jeho výšky v Bohéme (Rudolf, 1922) zneli lahodne a mali kovový lesk, spieval Almavivu (Barbier zo Sevilly, 1925), Leopolda (Židovka, 1922), Viliama Meistera (Mignon, 1923), Hoffmanna (Hoffmannove poviedky, 1923). Bol vynikajúcim Gounodovým Faustom (1922), Lorenzom vo Fra Diavolovi (1926), Ottaviom v Donovi Juanovi (1926). Vrcholom speváckeho a hereckého umenia Choroviča bol Des Grieux (J. Massenet: Manon, 1927) a technicky náročná úloha Chapeleua v Adamovej opere Postilión z Lonjumeau (1924), ktorého predniesol s ležérnosťou a francúzskou ľahkosťou, hýriac vysokými C i D v bravúrnej árii „Mes amis, écoutez l’histoire“. Najštýlovejší výkon podal v úlohe Lenského (Eugen Onegin, 1923), ktorého interpretoval lyricky mäkkým hlasom. Hlasovú univerzálnosť uplatnil aj v dramatických postavách ako Števa Buryja (Jej pastorkyňa, 1926) či Grigorij v Borisovi Godunovovi (1927). Aj v českej tvorbe sa zaskvel jeho krásny hlas, bol Princom v Rusalke (1924), Jirkom v Čertovi a Káči (1925), Lukášom v Hubičke (1923), Vítkom v Daliborovi (1922) a Ladislavom v Dvoch vdovách (1924). V prvej do slovenčiny preloženej opere Kaukliar u Matky Božej J. Masseneta (1924) spieval kaukliara Jeana, naštudoval Grama v Bellovom Kováčovi Wielandovi (1927), v Detvanovi Viliam Figuša Bystrého predstavoval Ďura Krnáčovie (1928). V roku 1928 sa Chorovič s bratislavským publikom rozlúčil úlohou Almavivu a odišiel do pražského Národného divadla, kde úspešne pôsobil dlhé roky. Český repertoár rozšíril o diela Foersterove, Jeremiášove, Ostrčilove, Hábove, ale ťažisko jeho interpretačného umenia spočívalo naďalej v postavách tvorby romantickej. Bol vyhľadávaným spevákom oratórnej a piesňovej tvorby, aj tu bol jeho repertoár neobyčajne bohatý a široký. Po odchode do dôchodku pôsobil ešte ako hlasový poradca v Národnom divadle i v divadlách mimopražských.

Dalibor Heger, (1930 – 2011), foto: archív DÚ

Dalibor Heger,
(1930 – 2011),
foto: archív DÚ

Dňa 17. júna si pripomenieme nedožité osemdesiate piate narodeniny dramaturga, prekladateľa a riaditeľa Novej scény Dalibora Hegera, priekopníka hudobného divadla na Slovensku (narodil sa v Bratislave, zomrel 24. januára 2011 v Hlohovci). Heger vyrastal v kultúrnom rodinnom prostredí a keďže mal blízky vzťah aj k hudbe, rozhodol sa študovať hudobnú vedu. Už počas štúdia bol lektorom dramaturgie v opere SND a po osamostatnení Novej scény bol od roku 1954 dramaturgom tamojšej spevohry. Ako dramaturg pôsobil krátko aj v Krajskom dome osvety v Žiline, po roku sa na Novú scénu opäť vrátil a v rokoch 1970 – 1977 bol riaditeľom tohto divadla. S menom Dalibora Hegera sa spája umelecký významné obdobie spevohry Novej scény, keď ako jazykovo zdatný, skúsený a rozhľadený dramaturg, prekladateľ a upravovateľ priniesol na javisko vrcholné muzikálové diela Pobozkaj ma, Katarína (1963), May Fair Lady (1965), Hello, Dolly! (1966), Don Quijote (1967), Fidlikant na streche (1968), West Side Story (1969), Zorba (1970). Toto obdobie je považované za „zlatú éru“ Novej scény, na ktorej sa podieľal aj osvedčený team inscenátorov (dirigent Z. Macháček, režisér B. Kramosil, choreograf B. Slovák a scénograf O. Šujan). Heger inšpiroval k písaniu pôvodných muzikálov mnohých slovenských skladateľov a textárov spolu s Kamilom Peterajom, ktorý prevzal funkciu dramaturga po nástupe Hegera na post riaditeľa (T. Šebo-Martinský: Revízor, 1973; I. Bázlik: Dobrodružstvo pri obžinkoch, 1974, Plné vrecká peňazí, 1975 a Veselica, 1978; Cyrano z predmestia autorov P. Hammela a M. Vargu, 1977). Po nútenom odchode z divadla pracoval ako dramaturg v Československej televízii v Bratislave (1977 – 1978), od roku 1978 až do dôchodku ako vedecký pracovník Divadelného ústavu. Preložil alebo upravoval mnohé libretá klasickej operety a muzikálov. Bol manželom šansonierky a herečky Hany Hegerovej.

Marka Medvecká, (1916 – 1990), foto: Archív DÚ

Marka Medvecká,
(1916 – 1990),
foto: Archív DÚ

Pred dvadsiatimi piatim rokmi 19. júna zomrela v Bratislave sopranistka a vokálna pedagogička Marka Medvecká (narodila sa 21. februára 1916 v Novej Bani). Študovala na gymnáziu vo Zvolene a jeden rok na strednej škole vo Francúzsku. Už na zvolenskom gymnáziu vzbudila pozornosť svojím hlasom, po maturite v roku 1935 odišla študovať spev na konzervatórium do Prahy (prof. Doubravka Branbergerová), v Bratislave absolvovala štúdium hudobnej vedy a francúzštiny. V apríli 1940 spievala pohostinsky Marienku v Predanej neveste v opere SND a dostala ponuku ma angažmán do operného súboru, kde zotrvala do roku 1952. Vrodená muzikalita, kultivovaná hlasová kultúra a pohotovosť jej umožnili naštudovať široký repertoár rôznych štýlov, najviac jej však konvenovali diela slovanského repertoáru. Bola skvelou interpretkou dievčenských postáv v Smetanových operách, okrem Marienky v Predanej neveste (1940, 1948) naštudovala aj Vendulku (Hubička, 1941), Karolínu (Dve vdovy, 1943), Blaženku (Tajomstvo, 1944), Jitku (Dalibor, 1947), Katušku (Čertova stena, 1949), Dvořákovu Kňažnú v Čertovi a Káči (1942) a Júliu v Jakobínovi (1951), Janáčkovu Jenůfu (Jej pastorkyňa, 1941, 1946) a Dorotku Vo Weinbergerovom Gajdošovi Švandovi (1948). Jej hlas vzácne vyrovnaný vo všetkých polohách sa uplatnil aj v mezzosopránových úlohách ako Siebel (Faust a Margaréta, 1940), Cherubín (Figarova svadba, 1942), Varvara (Káťa Kabanová, 1949). Spievala Parasiu (Soročinský jarmok, 1948), Moniuszkovu Halku (1950), Gounodovu Margarétu (1943), Leoncavallovu Neddu (1947), z modernej opery stvárnila Solveig v Peerovi Gyntovi W. Egka (1941) a zo slovenskej Margitu v Holoubkovej Túžbe (1944), Katrenu i Marku v Krútňave (1949). Ako koncertná speváčka sa venovala uvádzaniu slovenskej a českej tvorby. V roku 1944 organizovala koncerty slovanskej hudby v slovenských mestách, ako dobrovoľná sestra sa zapojila do SNP a viac razy vystupovala v slobodnom rozhlasovom vysielači v Banskej Bystrici. Po oslobodení a obnovení republiky ju Ministerstvo zahraničných vecí vyslalo do Belehradu, kde 28. októbra spievala na oslavu nášho štátneho sviatku Marienku v Predanej neveste. Svoje skúsenosti z praxe využila Medvecká v pedagogickej práci na bratislavskom konzervatóriu od roku 1952, súčasne pôsobila ako hlasová poradkyňa v Lúčnici, v Speváckom zbore slovenských učiteliek a v opere Divadla J. G. Tajovského v Banskej Bystrici. Ako pedagogička vychovala mnohých úspešných umelcov (Edita Gruberová, Štefan Babjak, Alžbeta Mrázová, Gabriel Szakál, Mária Schweighoferová, Arnold Judt).

Radovan Fest-Spišiak, (1900 – 1978)

Radovan Fest-Spišiak,
(1900 – 1978)

Stopätnásť rokov uplynie 25. júna od narodenia dirigenta a hudobného skladateľa Radovana Fest Spišiaka (narodil sa v roku 1900 v Spišskom Podhradí, zomrel v roku 1978 v Straubingu v Nemecku). Po absolvovaní reálneho gymnázia v Levoči študoval na Vysokej hudobnej škole v Budapešti dirigovanie u Emila Ábrányiho a kompozíciu u Zoltána Kodálya (1916 – 1926), ktorý mu vštepil lásku k ľudovej piesni, keďže požadoval od svojich žiakov, aby inšpiráciu pre kompozičné práce hľadali v rodnom kraji. Na štúdium si musel privyrábať, dostal sa k divadlu, s ktorým chodil na zájazdy po okolí Budapešti. V roku 1929 sa vrátil na Slovensko ako dirigent maďarského divadla v Užhorode (1929 – 1934), krátky čas v Západoslovenskom maďarskom divadle (1935). V sezóne 1936 – 1937 pôsobil ako dirigent operety v Slovenskom národnom divadle, v košickom maďarskom divadle a v Budapešti (1940 – 1944). Po oslobodení založil spolu s dirigentom Karolom Fischerom Mestský orchester v Košiciach a uvádzali koncerty pre sovietskych vojakov. Tento orchester spolu s robotníckym spevokolom sa potom stali jadrom orchestra v novootvorenom košickom, vtedy Východoslovenskom národnom divadle (neskoršie Štátne divadlo), ktoré práve zakladal Janko Borodáč. S týmto mladým súborom naštudoval Spišiak Nedbalovu Poľskú krv (1945) a Smetanovu Predanú nevestu (1946). V neľahkých podmienkach a po rokoch úmornej práce sa Fest Spišiakovi podarilo vychovať mnoho mladých umelcov (Júliusa Regeca, Annu Kosteckú, Jolanu Koronskú, Jozefa Kondera, Jána Pasiara a ďalších), dvoch korepetítorov Štefana Gajdoša a Gabriela Kucka, neskorších dirigentov prešovského divadla. Ako dirigent naštudoval množstvo operných, operetných i baletných titulov. Medzi jeho najúspešnejšie naštudovania patrili Moniuszkova Halka, Verdiho Traviata a Rigoletto. Významná je aj jeho kompozičná činnosť, inšpiráciu našiel v zakarpatskej piesni, keď ako dirigent precestoval s divadelným súborom kus Zakarpatskej Ukrajiny. V jeho symfonických obrazoch i v najlepšom diel Huculčina sa ozývajú ukrajinské melódie a rytmus. K ukrajinskému folklóru sa vrátil vo svojom celovečernom balete Marijka z čias druhej svetovej vojny (premiéra bola v Ukrajinskom národnom divadle v Prešove v choreografii autora libreta K. Libovického v roku 1955), v upravenej verzii pod názvom Karpatská rapsódia uviedlo balet aj košické Štátne divadlo (1958). Je aj autorom baletu pre deti Princezná so zlatou hviezdou (uvádzalo ho divadlo v nemeckej Gere, 1969), scénickej hudby k činohrám, orchestrálnej, kantátovej a piesňovej tvorby. Venoval sa tiež pedagogickej činnosti, prednášal kontrapunkt a formy na Vysokej škole pedagogickej v Košiciach, neskôr vyučoval na Štátnom konzervatóriu. V roku 1968 odišiel do dôchodku a o rok neskôr emigroval do Nemecka.

Boris Šimanovský, (1930 – 2004), foto: M. Robinsonová (Archív SND)

Boris Šimanovský,
(1930 – 2004),
foto: M. Robinsonová (Archív SND)

Dňa 26. júna si pripomíname nedožité osemdesiate piate narodeniny sólistu opery SND, basistu Borisa Šimanovského (narodil sa v ukrajinskom Mukačeve, zomrel 28. júna 2004 v Bratislave), jedného z prvej generácie absolventov hudobnej fakulty VŠMU (1955). Po ukončení štúdia (prof. Anna Korínska) a polročnej stáži v Taliansku bol angažovaný do Štátneho divadla v Košiciach, kde okrem menších úloh spieval aj operetný repertoár (Režiséra v Hervého Mamselle Nitouche, Jarmočného speváka v Dusíkovom Hrnčiarskom bále), z operných úloh Leporella v Donovi Juanovi, s ktorým ako hosť úspešne vystúpil v bratislavskej inscenácii a dostal ponuku naštudovať postavu Richtára v pripravovanej premiére Cikkerovho Bega Bajazida vo februári 1957. O mesiac si Richtára zopakoval tiež v Košiciach, na jeseň 1957 ešte naštudoval Schaunarda v Bohéme a od januára 1958 bol už členom bratislavského operného súboru. Prvú veľkú príležitosť uplatniť svoj výrazný hlasový materiál a herecké schopnosti dostal v Debussyho opere Pelléas a Mélisanda (1958). Ako Golaud prejavil svoju výrazovú schopnosť, dokázal vyjadriť sugestívne tónom i mimikou aj citovú polohu svojej postavy. Šimanovského naturelu najviac vyhovovali postavy komické a charakterové, napr. skvelo charakterizovaný Dobčinský v Egkovom Revízorovi (1959), kde spolu s Bobčinským Pavla Gábora vytvorili živú, pohyblivú komickú dvojicu a výborne zapadli do kvinteta úradníkov a mešťanov. Všestranne uspokojil ako dobrácky mužík Čerevik v Musorgského Soročinskom jarmoku (1959), ktorým pred časom absolvoval VŠMU. Úspešne stvárnil aj Dragomíra v Suchoňovom Svätoplukovi (1960), zdôraznil monumentálne hrdinské rysy tejto postavy, čo podčiarkol aj speváckym výkonom. Hereckým stvárnením zaujal aj ako Pizzaro vo Fideliovi (1960), bol psychologicky pravdivým Gašparom v Čarostrelcovi C. M. von Webera (1963), presvedčivý javiskovým prejavom a speváckou kvalitou. Naštudoval Galického v Kniežati Igorovi (1962) A. P. Borodina, trojpostavu Dapertutta – Dr. Mirakla – Lindorfa v Offenbachových Hoffmannových poviedkach (1963). Stvárňoval menšie charakterové postavy a postavičky – Kostolníka v Tosce, Míchu v Predanej neveste, Zunigu v Carmen, Uhorčíka v Jurovi Jánošíkovi, Oleňa i Hríňa v Krútňave, Stárka v Jej pastorkyni, Fiorilla v Barbierovi zo Sevilly, mnohé z nich vo viacerých naštudovaniach.

Ludvík Letenský, (1900 – 1951), foto: Archív DÚ

Ludvík Letenský,
(1900 – 1951),
foto: Archív DÚ

Dňa 27. júna uplynie stopätnásť rokov od narodenia českého operetného speváka, krátky čas pôsobiaceho aj na Slovensku, Ludvíka Letenského (vlastným menom Hrdlička sa narodil v roku 1900 v Prahe, zomrel 10. októbra 1951 v Prahe). Začínal ako herec v kočovných divadlách, v divadelnej spoločnosti Ota Alferiho spoznal svoju budúcu manželku Annu Svobodovú (zahynula v koncentračnom tábore), s ktorou mal syna Jiřího (neskôr sa taktiež venoval umeleckej kariére). Manželia spolu pôsobili v Juhočeskom divadle v Českých Budějoviaciach, potom na pozvanie riaditeľa Východoslovenského národného divadla Ota Alferiho účinkovali v Košiciach, Letenská ako členka činohry, Letenský vystupoval v operete (1927 – 1929). Po jednoročnom angažmán v divadle v Olomouci (1930 – 1931) prišli s riaditeľom Antonínom Drašarom do Slovenského národného divadla. Letenská bola členkou činohry, neskôr operety a Letenský bol angažovaný ako mladokomik v operete (1931 – 1933). Už v prvej inscenácii  si svojím nenúteným hereckým prejavom a bezprostrednou prirodzenosťou získal sympatie divákov v úlohe Hermana vo Frimlovej operete Rose Marie (1931). Spolu s budúcou operetnou a opernou divou viedenskej i berlínskej scény Jarmilou Kšírovou v titulnej úlohe prispeli svojimi výkonmi k úspechu tejto inscenácie. Originálnymi nápadmi, pohybmi a mimikou v úlohe Jima Tigera v Stolzovej Pepine vyvolával výbuchy smiechu nielen v hľadisku, ale aj medzi kolegami na javisku. V Brodského operete Primavera (1931) Letenský ako Robb spolu s ďalšou partnerkou Zdenkou Bezručovou v úlohe Mary vytvorili pohotovú a dobre zladenú dvojicu, sršiacu humorom i sviežosťou. Podobné úspechy sa opakovali aj pri jeho ďalších úlohách na bratislavskej scéne: Paddy Bluffs (R. Piskáček: Tulák, 1932), John Buffy (P. Abraham: Kvet Havaja, 1932), Barón Koloman Zsupan (F. Lehár: Grófka Marica), Armand Brissard (F. Lehár: Gróf Luxemburg). Po návrate do Čiech sa v roku 1936 usadil aj s rodinou v Prahe, založil si požičovňu divadelných a maškarných kostýmov a do roku 1942 občas vystupoval v divadle v Nuslích, Veľkej operete a v divadle Akropolis.

Jan Konstantin, (1894 – 1965)

Jan Konstantin,
(1894 – 1965)

Dňa 28. júna uplynie päťdesiat rokov od úmrtia českého barytonistu, pôsobiaceho jednu sezónu v opere SND, Jana Konstantina (vl. menom Jan Schindler sa narodil 30. septembra 1894 v Jeseníku nad Odrou, okr. Nový Jičín, zomrel v Prahe). Spev študoval u Bohumila Ptáka, debutoval na opernej scéne v Plzni, pôsobil v Ostrave ( 1919 – 1920) a počas Zunovej éry bol sólistom opery Slovenského národného divadla (1920 – 1921). Konstantin disponoval barytónom tmavej farby so zvučnými hlbokými tónmi, výbornou technikou a kantilénou. Počas angažmán spieval prevažne v českom repertoári, v Smetanových operách bol Přemyslom (Libuša), Kalinom (Tajomstvo), Tomešom (Hubička) a Vladislavom (Dalibor), Jiskrom Řehůrkom v Kovařovicových Psohlavcoch, spieval aj Vodníka v Dvořákovej Rusalke, bol Valentínom v Gounodovom Faustovi, Mozartovym Donom Giovannim a Figarom v Barbierovi zo Sevilly. V Bratislave takmer pravidelne hosťoval až do roku 1934 väčšinou v Smetanových operách, o svojich technických kvalitách presvedčil najmä ako Verdiho Rigoletto, spieval aj Scarpiu v Tosce a Čajkovského Eugena Onegina. V rokoch 1921 – 1960 bol členom Národného divadla v Prahe.

Marie Hloušková, (1895 – 1940)

Marie Hloušková,
(1895 – 1940)

Dňa 29. júna uplynie sedemdesiatpäť rokov od úmrtia českej mezzosopranistky Marie Hlouškovej (narodila sa 2. januára 1895 v Čáslavi, zomrela v Brne), ktorej spevácka kariéra sa začala v Bratislave. Spev študovala súkromne u Marie Nedbalovej a Egona Fuchsa v Prahe a spočiatku vystupovala iba koncertne. Po založení Hudobnej školy pre Slovensko profesorom Milošom Ruppeldtom v roku 1919 bola prvou učiteľkou spevu na tejto škole, ale po úspešnom debute v opere SND dala prednosť opernej dráhe. Vystupovala aj na prvom komornom koncerte profesorského zboru školy spolu s klaviristkou Edou Kajetánovou, huslistom Gustávom Náhlovským a Milošom Ruppeldtom (klavír) vo februári v roku 1920. Keď koncom apríla 1920 vystúpila Hloušková ako hosť v úlohe Veruny v Blodkovej opere V studni, príjemne prekvapila príjemným altom, svedomitým naštudovaním svojho partu, presnou intonáciou a dynamickým tieňovaním. V nasledujúcej sezóne, po príchode šéfa opery Milana Zunu už bola členkou operného súboru a v jeho naštudovaní spievala krásnym farebným, vo všetkých polohách vzácne vyrovnaným hlasom úlohu Panny Rózy v Smetanovom Tajomstve (1920). Onedlho naštudovala Niklausa v Offenbachových Hoffmannovych poviedkach (1921), temperamentnej Zuzky vo Foersterovej Eve (1921), Suzuki v Pucciniho Madame Butterfly (1921). Poslednou veľkou úlohou Hlouškovej v Bratislave bola Martinka v Smetanovej Hubičke (1922) interpretovaná so zmyslom pre presnosť hudobného výrazu a herecky stvárnená s nevšednou presvedčivosťou, opäť pod taktovou Milana Zunu. Z menších postáv naštudovala Hátu v Predanej neveste, Richtárku v Jej pastorkyni, Giovannu v Rigolettovi, Mercedes v Carmen a ďalšie. V máji 1922 sa v Bratislavou rozlúčila koncertom árií v Redute spolu s barytonistom Janom Konstantinom. Krátko pôsobila v pražskej nemeckej opere a v rokoch 1923 – 1935 bola sólistkou opery v Brne, kde svoju brilantnú spevácku techniku a mimoriadne herecké schopnosti uplatnila aj v ďalších úlohách ako Vlasta vo Fibichovej Šárke, Ježibaba v Rusalke, Verdiho Amneris (Aida) a Azucena (Trubadúr), Ortruda v Lohengrinovi, Dalila (Samson a Dalila), Marfa v Musorgského Chovančine. V roku 1933 bola prvou interpretkou titulnej úlohy v opere Rudolfa Karla Smrť kmotrička v réžii Branka Gavellu a v hudobnom naštudovaní Antonína Balatku (o dva roky neskôr uviedlo operu aj SND v titulnej úlohe s vynikajúcou Máriou Peršlovou). V Brne sa Hloušková naďalej venovala aj koncertnej a pedagogickej činnosti.

Na posledný júnový deň pripadne tridsiate výročie úmrtia mezzosopranistky Jelizavety Evertovej, sólistky opery SND (narodila sa 11. augusta 1904 v Rusku, zomrela v americkom San Franciscu, medailón pripravujeme).

Pripravila: Elena Blahová-Martišová

email

About Author

Elena Blahová-Martišová

Leave A Reply