Dnes je: nedeľa, 27. 5. 2018, meniny má: Iveta, zajtra: Viliam

Pripomíname si v máji (2016)

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
V máji tohto roku si pripomíname okrúhle výročia viacerých významných umeleckých osobností nášho hudobného života. Tých, ktorí už nie sú medzi nami si pripomenieme v článku dokumentaristky Eleny Blahovej-Martišovej.

Dňa 3. mája uplynie pätnásť rokov od úmrtia českého speváka, dlhoročného popredného basistu pražského Národného divadla Karla Kalaša (narodil sa 9. októbra 1910 vo Viedni, zomrel v Prahe), ktorý začal svoju umeleckú činnosť ako sólista operného súboru Slovenského národného divadla (1934 – 1939). Viac o ňom sme písali TU…

Karel Kalaš, (1910 – 2001)

Karel Kalaš,
(1910 – 2001)

Dňa 21. mája si pripomenieme dvadsiate výročie úmrtia českej operetnej speváčky, šansonierky a herečky Ljuby Hermanovej (vl. men. Luběnka, vydatá Hrabáková, Lorencová, Dvořáčková, Janoušková, narodila sa 23. apríla 1913 v Neratoviciach, okres Mělník, zomrela v Prahe), ktorá od marca do decembra v roku 1932 pôsobila v operetnom súbore Slovenského národného divadla.

Ljuba Hermanová, (1913 – 1996)

Ljuba Hermanová,
(1913 – 1996)

Ljuba Hermanová sa učila hru na husle a už ako dieťa vystupovala na javisku, za podpory matky, nadšenej ochotníčky. V roku 1924 sa rodina presťahovala do Prahy, kde jedenásťročná Ljuba účinkovala v úlohe víly v ochotníckej rozprávke na scéne pražského nuselského Tylovho divadla. Hlbší záujem o herectvo prejavila počas štúdia na gymnáziu a prihlásila sa na konzervatórium. Po úspešnej skúške však namiesto školy nastúpila vo svojich šestnástich rokoch do smíchovskej Arény, krátko účinkovala v Divadle komikov (1931 – 1932), potom v Slovenskom národnom divadle v Bratislave (1932), prechodne pôsobila v Brne a v Theater an der Wien vo Viedni (1933 – 1934). Do roku 1940 prešla ako operetná subreta takmer všetkými pražskými spevohernými a kabaretnými scénami (Velká opereta, Malá opereta, Divadlo U Karlova mostu, Tylovo divadlo v Nuslích, Moderní divadlo). Z umeleckého hľadiska najvýznamnejšie bolo Hermanovej pôsobenie po boku Jaroslava Ježka, Jiřího Voskovca a Jana Wericha v Osvobozeném divadle (1934 – 1935) a Oldřicha Nového v jeho Novém divadle (1937 – 1939), kde dozrela nielen ako speváčka, (koloratúrny soprán), ale i herecká osobnosť. Za okupácie musela vzhľadom na svoj židovský pôvod prerušiť umeleckú činnosť. Po oslobodení sa vrátila na jednu sezónu do Nového divadla O. Nového (Mamzelle Nitouche, 1945 – 1946), opäť spolupracovala s Janom Werichom v Divadle V+W (1946 – 1947, muzikál Divotvorný hrnec). V karlínskom Divadle Umění lidu (1947–55) bola jednou z hlavných hviezd. Na prelome päťdesiatych a šesťdesiatych rokov sa podieľala na formovaní tzv. malých divadiel, ako spoluzakladateľka Divadla Na zábradlí (1958 – 1964, známy bol jej recitál Kdo jste, Ljubo Hermanová, ktorého autorom bol Jaroslav Dietl) a satirickej scény Večerní Brno (1964 – 65). Potom nasledovalo zahraničné angažmán v kabarete Renitenztheater v Stuttgarte. Ďalšiu zahraničnú ponuku na angažmán v parížskej Olympii už odmietla a zostala doma. V závere svojho života vystupovala so šansoniérom Igorom Šebom.

V Slovenskom národnom divadle Hermanová debutovala v marci v roku 1932 ako komorná Riquetta v operete Paula Abrahama Viktória a jej husár, ktorú prevzala po odchádzajúcej Zdenke Bezručovej. V operetných inscenáciách stvárňovala mladokomické subrety, ktoré okrem speváckeho výkonu, pohybového prejavu vyžadovali aj osobný šarm a temperament. Tanečný prejav si zdokonaľovala pod dohľadom skúsenej choreografky Elly Fuchsovej a jej partnera Viktora Jassika, ktorí aranžovali baletné a tanečné vložky v operetnom repertoári. Už po prvej premiére Hermanovej v úlohe Bessie Worthingtonovej v inscenácii Abrahamovho Kvetu Havaja (1932) mala veľmi priaznivé hodnotenie: „ Ljuba Hermanová … má dobrý divadelný humor a bezprostrednú nenútenú komiku novšieho žánru, príjemne spieva, je v nej divadelná krv, pekný zjav, znamenite tancuje, ovláda scénu, je rozkošná a vkusná – pre operetu je rozhodne ziskom.“ (Národný denník, roč. 29,16.4.1932, č. 88, s. 3.) V tejto postave i v niekoľkých ďalších bola rovnocennou partnerkou obľúbeného mladokomika Ludvika Letenského, ktorý vždy svojimi vtipnými výstupmi i tanečným prejavom priniesol na javisko uvoľnenie. Letenský bol i Hermanovej obľúbeným partnerom, na ktorého si často spomínala aj po rokoch: „Mým častým divadelním partnerem v Bratislavě byl Ludvík Letenský. Se svou ženou Annou, vybornou herečkou a vynikajícím člověkem, byli mými nejlepšími přáteli. Ludvík byl malé postavy, komik jemného humoru a také výborný tanečník. Krásně jsme se doplňovali a slavili jsme spolu moc úspěchů v mnoha operetách. (Přešel totiž později rovněž s ředitelem Drašarem a se mnou do Prahy. kde jsme v úspěších pokračovali ). Náš fórek spočíval v tom, že já, jsouc o hlavu větší než Letenský. jsem vlastně dělala to, co obyčejně tanečník dělá s partnerkou. Veškeré akrobatické prvky obráceně! On dělal přemet – já mu dávala takzvanou záchranu, on mi skočil do náruče – já ho odnášela z jeviště a tak. Určitě to působilo nezvykle a komicky. Tenkrát! A lidi tleskali a smáli se.“. Z ďalších partnerov treba spomenúť Františka Krištofa Veselého, či Štefana Munka. Hermanová bola roztomilou Lízou v Kálmánovej Grófke Marici (1932), Clarissou po boku Františka Krištofa Veselého (Jeremy Cole: Nočný motýľ, 1932). V postave Barbary (Szabolcs Fényes: Maya, 1932) uplatnila svoju temperamentnú a grotesknú komiku a opäť spolu s Letenským odľahčili príbeh. Ako Sousi (Eisemann: Veselé manévre, 1932) zasa preukázala schopnosť dostať sa do bezprostredného kontaktu s publikom. V úlohe Zuzany (Gilbert: Cudná Zuzana, 1932) podala zaujímavo vypracovaný a predvedený výkon. Poslednou postavou bola bohyňa lovu Diana v Offenbachovej operete Orfeus v podsvetí, 1932), kde opäť úspešne predviedla svoj temperament. Okrem spomínaných partnerov účinkovala Hermanová vedľa protagonistiek operetného súboru Jarmily Kšírovej a Máje Kohoutovej, aj Dr. Janka Blaha, Rudolfa Princa a Josefa Křepelu. Pohostinsky vystúpila ešte v úlohe Mary Millerovej v Stolzovej operete Pepina na jar v roku 1933, opäť po boku Františka Krištofa Veselého.

Ljuba Hermanová hrala i v mnohých filmoch. Po prvý raz sa na filmovom plátne objavila v snímke Voskovca a Wericha Peníze nebo život (1932), kde s Hanou Vítovou spievala Ježkovo blues Život je jen náhoda. Nasledovali ďalšie filmové úlohy, v ktorých hrala najmä mladé ľahkomyseľné dievčatá. Nahrávala gramofónové platne, hosťovala na rôznych scénach, na estrádach, pravidelne vystupovala v televízii, napr. s vlastnou reláciou Kam dnes večer, milý pane (1968) i v rôznych spomienkových televíznych reláciách, spievala a tancovala až do pokročilého veku. Divákov privádzala do údivu svojou neuveriteľnou vitalitou.

Poznámka.

Niektoré pramene nesprávne uvádzajú, že Ljuba Hermanová v Bratislave zažiarila „v titulech jako Země úsměvů, Polská krev, Hraběnka Marica nebo Ples v hotelu Savoy“. Okrem Grófky Marice, kde Hermanová stvárnila Lízu, však v ďalších operetách v Bratislave nebola obsadená. Operetu Paula Abrahama Ples v hoteli Savoy uviedol operetný súbor až po odchode Hermanovej v roku 1933 (bola však stiahnutá z repertoáru, keďže premiéru prerušila demonštrácia proti riaditeľovi Antonínovi Drašarovi a proti uvádzaniu maďarských operiet).

Dňa 22. mája si pripomíname dvadsiate výročie úmrtia opernej a spevohernej speváčky, sopranistky Jarmily Vašicovej (rod. Hoffmannová, narodila sa 31. mája 1935 v Piešťanoch, zomrela v Banskej Bystrici), v rokoch 1960 – 1970 sólistky spevohry Novej scény, potom sólistky opery Divadla J. G. Tajovského v Banskej Bystrici (1970 – 1992). Viac o nej sme písali TU…

Jarmila Vašicová, (1935 – 1996), foto: Archív DÚ

Jarmila Vašicová,
(1935 – 1996),
foto: Archív DÚ

Dňa 30. mája uplynie dvadsaťpäť rokov od skonania operného speváka, barytonistu Františka Cabana (narodil sa 22. marca 1937 v Selciach, okr. Banská Bystrica, zomrel v Bratislave), sólistu Opery Slovenského národného divadla v rokoch 1983 – 1991, pôsobiaceho aj v opere Divadla J. G. Tajovského v Banskej Bystrici a v Štátnom divadle v Brne.

František Caban, (1937 – 1991)

František Caban,
(1937 – 1991)

František Caban si vzťah k spevu a k divadlu rozvíjal od útleho detstva, keď vďaka otcovi ochotníkovi účinkoval na miestnych kultúrnych aktivitách v rodnej obci. Na želanie otca sa vyučil za stavebného zámočníka (1950) v Banskej Bystrici. V roku 1955 uspel v konkurze do SĽUK-u, po roku nastúpil na základnú vojenskú službu v Prahe. Až potom sa prihlásil na štúdium spevu na Štátne konzervatórium v Bratislave, ktoré absolvoval v roku 1964 u prof. Dariny Žuravlevovej. Počas štúdia bol sólistom súboru Lúčnica a v poslednom ročníku členom speváckeho zboru Slovenskej filharmónie. V rokoch 1964 – 1969 a 1971 – 1975 pôsobil ako sólista opery J. G. Tajovského v Banskej Bystrici, 1969 – 1971 člen divadiel vo Frankfurte nad Mohanom a Bielefelde v Nemecku, 1975 – 1982 v Štátnom divadle v Brne a 1983 – 1991 v Slovenskom národnom divadle.

František Caban sa ako veľmi nádejný spevák uviedol ešte počas štúdia v predstavení konzervatória v bratislavskom PKO v roku 1964 ako Figaro v Mozartovej Figarovej svadbe. Zaujal výbornou speváckou technikou, vo všetkých registroch vyrovnaným a dobre sa nesúcim tónom. Rovnako úspešný bol i jeho debut v divadle v Banskej Bystrici v postave Valentína v Gounodovom Faustovi a Margaréte (1964), kde príjemne prekvapil najmä vstupnou áriou, prednesenou s vrúcnym citom. Caban v banskobystrickej opere naštudoval veľké postavy: Malatestu v Donizettiho Donovi Pasqualovi (1964), Renata vo Verdiho Maškarnom bále (1965), Kráľa v Orffovej Múdrej žene (1966), Silvia v Leoncavallových Komediantoch, Figara v Rossiniho Barbierovi zo Sevilly (1966), Lunu vo Verdiho Trubadúrovi (1966), Galického v Borodinovom Kniežati Igorovi (1967), Germonta vo Verdiho Traviate (1968), Rodriga Posu vo Verdiho Donovi Carlosovi (1968), Splendiana v slovenskej premiére Bizetovej jednoaktovky Djamileh (1969), Lindorfa-Coppélia-Mirakla-Daperutta v Offenbachových Hoffmannových poviedkach (1969), Mozartovho Dona Giovanniho (Don Giovanni, 1971), Marcela v Pucciniho Bohéme (1971), Sebastiana v d´Albertovej Nížine (1973), Marbuela v Dvořákovej opere Čert a Káča (1973), Jaga vo Verdiho Otellovi (1974), Guglielma v Mozartovej opere Così fan tutte (1974). Zo slovenskej opernej tvorby stvárnil Abdula (Cikker: Beg Bajazid, 1966), Uhorčíka (Cikker: Juro Jánošík, 1968), Branka v Kowalského Rozprávke pri praslici (1967), Királyiho (Andrašovan: Veľký bál, 1967), Hríňa v Suchoňovej Krútňave (1972), Michala (Andrašovan: Hájnikova žena, 1974). Účinkoval tiež v klasických operetách: Feri báči (Kálmán: Čardášová princezná, 1965), Vikomt Cascada (Lehár: Veselá vdova, 1966) a muzikáloch: Harry Higgins (Loewe: My fair Lady,1969), Hostinský, Tesár, Pluto (Chaucer: Púť do Canterbury, 1971) a iné.

V roku 1969 dostal František Caban štátne štipendium a zúčastnil sa na letnom interpretačnom kurze na Academii Mozarteum v Salzburgu, ktorú viedla vynikajúca straussovská speváčka, sopranistka rumunského pôvodu Viorica Ursuleac. Záverečné verejné koncerty priniesli mladému spevákovi niekoľko ponúk na zahraničné angažmán. Najprv bol vo Frankfurte, kde naštudoval niekoľko menších úloh, potom v Bielefelde, kde spieval napr. Rodriga vo Verdiho Donovi Carlosovi, titulnú postavu v opere Albana Berga Wozzeck, Scarpiu v Pucciniho Tosce, Germonta vo Verdiho Traviate. Z rodinných dôvodov odmietol ponuku na ďalšiu spoluprácu a vrátil sa do Banskej Bystrice.

Novým pôsobiskom Františka Cabana sa v roku 1975 sa stala Štátna opera v Brne, ktorá získala umelecky sľubného interpreta, ktorý prispel k vysokej hudobnej úrovni i dobrej povesti ansámblu. K jeho prednostiam patrili: príjemná farba hlasu, zrozumiteľná vokalizácia, jasný prednes a sympatický mužný zjav. Svoj repertoár si obohatil o ďalšie mnohé výrazné spevácke kreácie. Doštudoval Gorjančikova v Janáčkovej opere Z mŕtveho domu a markíza Posu vo Verdiho Donovi Carlosovi, z nových rolí zaujal ako Tomeš v Smetanovej Hubičke (1975), Figaro v Rossiniho Barbierovi zo Sevilly (1976), Wozzeck v rovnomennej dráme Albana Berga (1976), Janus v Moniuszkovej Halke (1976), don Pizzaro v Beethovenovom Fideliovi (1976), Albert v opere Dekameron Jana F. Fischera (1977), Brouk Pytlík v Zámečníkovej detskej opere Ferda Mravenec (1977), Uhorčík v Cikkerovom Jurovi Jánošíkovi (1978), Jaroslav Prus v Janáčkovej Veci Makropulos (1978), Čičikov v Ščedrinových Mŕtvych dušiach (1978), Amonasro vo Verdiho Aide (1978), Patriarcheas v Gréckych pašiách Bohuslava Martinů (1979), Gianni Schicchi (Puccini: Gianni Schicchi, 1979), Vok v Smetanovej Čertovej stene (1979), Alexej v Prokofievovom Príbehu ozajstného človeka (1980), Verdiho Rigoletto (1980), Sixtus Beckmesser v Majstroch spevákoch norimberských (1980), knieža Viazenskij v Korsakovovej Pskoviťanke (Cár Ivan Hrozný, 1981), kráľ Vladislav v Smetanovom Daliborovi (1981), Schaunard v Pucciniho Bohéme (1981), Murdych v opere Otmara Máchu Ruže pre Johanku (1982), knieža Otakar vo Weberovom Čarostrelcovi (1982), Lindorf, Copélius, Dapertutto, Mirakel v Offenbachových Hoffmannových poviedkach (1982), nadporučík Lukáš v Kurkovom Dobrom vojakovi Švejkovi (1982), Eugen Onegin v rovnomennej opere Čajkovského (1982), Faninal v Straussovom Gavalierovi s ružou (1983).

Cabanovmu angažmán v opere SND predchádzali pohostinské vystúpenia v postave Amonasra vo Verdiho Aide (1979) a Baróna Scrapiu v Puciniho Tosce (1980, 1982). Po nástupe do súboru vstúpil ako Vladislav do Smetanovho Dalibora (1983, insc. z 1982), jeho prvou premiérou bola postava Aeneasa v Purcellovej opere Dido a Aeneas (1983) a Belcore v Donzettiho Nápoji lásky (1983). Svojimi vokálno-hereckými danosťami sa uplatnil v klasickom i súčasnom repertoári a zaradil sa k prominentným a najobsadzovanejším členom ansámblu opery. Bol výrazným predstaviteľom Mozartovho Dona Giovanniho (1983), Holanďana z Wagnerovho Blúdiaceho Holanďana (1984), Escamilla z Bizetovej Carmen (1985), Figara (Rossini: Barbier zo Sevilly, 1985), Igora Sviatoslaviča z Borodinovej opery Knieža Igor (1987), Dr. Cajusa z Nicolaiovej opery Veselé paničky z Windsoru (1988), Tomského z Čajkovského Pikovej dámy (1989). Jeho naturelu najviac vyhovovali postavy tvrdých mužov, ako Alfio z Mascagniho Sedliackej cti (1984), svoj dramatický barytón uplatnil aj vo Verdiho operách: ako Rodrigo z Dona Carlosa (1983, insc. z 1981), Simon Boccanegra (1985), Renato (Maškarný bál, 1986), Macbeth (Macbeth, 1989), Don Carlos (Sila osudu, 1991). Nezabudnuteľným bol Cabanov Mojmír zo Suchoňovej národnej opery Svätopluk (1985), ktorého stvárnil nielen na javisku, ale aj v televíznom spracovaní (1989). Patril aj do skupiny umeleckých entuziastov, ktorí sa vydali po Slovensku prebúdzať národné sebavedomie v rámci štúrovského programu Cestou života tŕnistou a ako aktivista Matice slovenskej.

František Caban sa venoval aj koncertnej činnosti, absolvoval početné recitály. Spolupracoval s rozhlasom, kde nahral operné árie, umelé a ľudové piesne a s televíziou na nahrávkach kompletných opier (J. Cikker: Juro Jánošík, G. Rossini : Barbier zo Sevilly, A. Ponchielli: Gioconda).

Pripravila Elena Blahová-Martišová

email
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.
Zdieľajte tento článok alebo komentujte:
  •  
  • 30
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  

O autorovi

Elena Blahová-Martišová

dokumentaristka a publicistka, členka redakčnej rady Opera Slovakia

Zanechajte komentár