Dnes je: sobota, 24. 6. 2017, meniny má: Ján , zajtra: Tadeáš, Olívia

Pripomíname si v máji (2017)

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Prinášame vám prehľad aprílových výročí viacerých významných umeleckých osobností nášho hudobného operného života, ktorí už nie sú medzi nami – Ferdinanda Krčmářa, Janky Gabčovej a Jana Berlíka. Prehľad pripravila dokumentaristka Elena Blahová-Martišová.

Dňa 12. mája uplynie stopätnásť rokov od narodenia českého operného speváka pôsobiaceho na Slovensku Ferdinanda Krčmářa (narodil sa v Tepliciach, zomrel 19. februára 1971 v Bratislave), sólistu opery Slovenského národného divadla v rokoch 1946 – 1964. Viac o ňom sme písali TU…

Ferdinand Krčmář (1902 – 1971),
foto: Archív SND

Dňa 14. mája si pripomenieme sto desiate výročie narodenia slovenskej opernej speváčky Janky Gabčovej (rod. Kamasová, nar. v Bytči, zomrela 26. apríla 1999 v Bratislave), prvej slovenskej altistky, dlhoročnej sólistky operného súboru Slovenského národného divadla (1939 – 1963).

Janka Gabčová absolvovala obchodnú školu v Brne (1922) a pracovala ako úradníčka v Rimavskej Sobote, Žiline a napokon na poštovom úrade v Bratislave (1926 – 1939). Už v ranej mladosti často spievala na školských besiedkach, ale o štúdiu spevu neuvažovala. Až v Bratislave, keď ju spolubývajúce priateľky pozvali spievať do zboru, náhodou ju počul prof. Ján Strelec a na jeho odporučenie sa prihlásila na Hudobnú a dramatickú akadémiu. Tu ako štipendistka Družstva SND študovala spev u prof. Josefa Egema (absolvovala v roku 1933). Na javisku SND stála už na jar v roku 1930 ako Veruna v opere Viléma Blodeka V studni s Jarmilou Kšírovou (Lidunka) a Štefanom Hozom (Vojtech). Operu spolu s Pergolesiho buffo operou La serva padrona uviedla Hudobná a dramatická akadémia na pri príležitosti desiateho výročia založenia školy v naštudovaní poslucháčov akadémie s dirigentom Josefom Vincourkom. V rámci osláv 200. výročia narodenia Josefa Haydna pripravila hudobná akadémia oratórium Návrat Tobiášov (1932) v hudobnom naštudovaní Josefa Vincourka, kde vytvorila Gabčová postavu Anny. Predstavenie opäť uviedli v Slovenskom národnom divadle. Príležitostne účinkovala na koncertoch v Bratislave a iných slovenských mestách, ale aj v Československej spoločnosti vo Viedni a pre Slovákov žijúcich v Maďarsku, často účinkovala i v bratislavskom rozhlase. V roku 1938 bola stály hosť a v rokoch 1939 – 1963 členka opery SND. V rokoch 1961 – 1968 pedagogicky pôsobila na VŠMU v Bratislave.

Prvou postavou, ktorú Janka Gabčová ešte ako hosť naštudovala v opere Slovenského národného divadla bola statkárka Larinová v Čajkovského Eugenovi Oneginovi v slovenskom preklade Arnolda Flögla v roku 1934. Popri zamestnaní sa príležitostne venovala koncertnej a rozhlasovej činnosti, na repertoári mala ľudové i umelé piesne M. Schneidera-Trnavského, V. Figuša Bystrého, Eugena Suchoňa, Alexandra Moyzesa, Ladislava Holoubka. Až vo roku 1938 bola do súboru angažovaná ako hosťujúca speváčka a od roku 1939 sólistka opery, kde do roku 1963 naštudovala veľké množstvo postáv od veľkých partov z českej a svetovej klasiky až po plejádu rôznych ženských typov a charakterov. Popri speváckych schopnostiach upozornila aj na svoj herecký talent, schopnosť typizácie a výrazového prejavu, ktoré uplatňovala najmä v prvom desaťročí svojej umeleckej činnosti. Svojím hlbokým sýtym a zvučným altom nadchla publikum v prvej veľkej postave tajomnej a prefíkanej Ulriky z Verdiho Maškarného bálu (1940), Azucena v Trubadúrovi (1942) bola v jej podaní matka plná bôľu a pomsty, bola temperamentnou Maddalenou (1951) v Rigolettovi (neskôr spievala Giovannu, 1939, 1947, 1956). Bola láskavá a dobroprajná Suzuki z Pucciniho Madame Butterfly (1940, 1955), lákavá i vášnivá, v pravom zmysle slova neskrotná a osudová Bizetova Carmen (1942, insc. 1941; 1946). Kritika vtedy označila stvárnenie postavy Carmen za „herecký koncert“. Z českej opernej tvorby vytvorila priamo ukážkovú a nezabudnuteľnú Ježibabu v Dvořákovej Rusalke (1942, 1950, 1953), Starú kľúčnicu v zámku v Jakobínovi (1951), Kačinu matku v Čertovi a Káči (1955). V operách Bedřicha Smetanu bola dobráckou a chápajúcou Martinkou z Hubičky (1941, 1952), Pannou Rózou z Tajomstva (1944), Ludmilou (1940) i odmeranou, sebeckou Hátou (1945, 1953, 1961) z Predanej nevesty. Výraznú, živú a plastickú postavu vytvorila v Kostolníčke z Janáčkovej Jej pastorkyne (1946, 1955), bola Marfou v jeho Káti Kabanovej (1949).

Pribúdajúcimi skúsenosťami dozrievalo i spevácko-herecké umenie Janky Gabčovej, ktoré naplno využila v interpretácii epizódnych, komických i rázovitých figúrok, charakterových postáv, operných stareniek, matiek, tetiek, stríg a guvernantiek. Bola pachtivou Martou z Gounodovho Fausta a Margaréty (1939, 1948, 1956), Frugolou (Puccini: Plášť, 1944), Marcelinou (Rossini: Barbier zo Sevilly, 1941, 1946), prísnou Luciou (Mascagni: Sediacka česť, 1947, 1961). V Janáčkovej Líške Bystrouške (1958) naštudovala postavu Ďatľa a Páskovej, v Kovařovicových Psohlavcoch (1953) Starú Kozinovú, v Pauerovej Zuzane Vojířovej (1959) Starú mať. Realisticky stvárnila postavu grófky v Čajkovského Pikovej dáme (1946), po Larinovej z Eugena Onegina vytvorila materinsky chápavú dojku Filipjevnu (1949, 1952, 1963), starostlivú Pestúnku (1946) i Krčmárku (1954) z Musorgského Borisa Godunov a po ľúbostnom dobrodružstve túžiacu starnúcu Chivriju v Soročinskom jarmoku (1948, 1959), Ňaňu v Borodinovom Kniežati Igororovi (1962), Mary z Wagnerovho Blúdiaceho Holanďana (1939), Matku (1939) a Bosorku (1959) v Humperdinckovej Medovníkovej chalúpke. Na repertoári mala niekoľko postáv z modernej opernej tvorby: Aasa (Egk: Peer Gynt, 1941), Doma (Gotovac: Ero z onoho sveta, 1943), Kata (Konjović: Koštana, 1948), Efrosina (Pipkov: Momčil, 1950), Aksiňa (Chrennikov: V búrke, 1956), Vasilisa (Prokofiev: Príbeh ozajstného človeka, 1961), Tertulia (Dessau: Odsúdenie Lukulla, 1962).

Svoje spevácke umenie, charakterizačné schopnosti i hereckú drobnokresbu uplatnila Janka Gabčová v postavách rázovitých žien pôvodnej slovenskej: Richtárka v Holoubkovej Stelle (1939), Prvá žena v Svitaní (1941) a Macocha v Túžbe (1944) toho istého skladateľa, Eva v Rosinského opere Čalmak (1940). V Suchoňovej Krútňave nezabudnuteľným spôsobom kreovala jednu zo svojich najúspešnejších úloh Školnicu (1949, 1952, 1965), v Cikkerovej opere Juro Jánošík (1954, 1961) typovo i herecky výbornú krčmárku Maru. Veľkú charakterovú postavu Anny vytvorila v Cikkerovom Begovi Bajazidovi (1957), v jeho Vzkriesení (1962) súcitnú Marfu. V Andrašovanom Figliarovi Geľovi (1958) stvárnila Chrochmeľku.

Janka Gabčová účinkovala aj v inscenáciách opier uvedených v Československej televízii: Školnica (Suchoň: Krútňava, 1957), Lucia (Mascagni: Sedliacka česť, 1957), Chrochmeľka (Andrašovan: Figliar Geľo, 1961). Štefan Hoza nakrútil v televízii v roku 1972 o Janke Gabčovej medailón. Ako pedagogička pôsobila na činohernej fakulte VŠMU, medzi jej žiakov patrili Božidara Turzonovová, Kamila Magálová, Marián Slovák, Emília a Magda Vášáryové.

Dňa 24. mája si pripomíname sto dvadsiate piate výročie narodenia českého operného speváka Jana Berlíka (vl. menom Brdlík, narodil sa v Tábore, zomrel 27. decembra 1972 v Prahe), tenoristu, ktorý začínal svoju profesionálnu dráhu v opernom súbore Slovenského národného divadla (1925 – 1926).

Jan Berlík bol synovcom dirigenta a skladateľa Oskara Nedbala. Vyštudoval hospodársku akadémiu a vysokú školu technickú v Prahe a v Brne s titulom inžinier agronóm. Štúdiu spevu sa začal venovať až po štúdiách u Konrada Wallersteina, Egona Fuchsa a Carla Emmericha, v speve sa zdokonaľoval u Giovanniho Binettiho v Miláne. Verejne prvý raz vystúpil v roku 1924 na koncerte Českej filharmónie pod taktovkou Václava Talicha. V tom istom roku spieval na amatérskej opernej scéne v Lounoch Alfréda Germonta vo Verdiho Traviate, ktorého v roku 1925 spieval i na profesionálnej scéne, v Národnom divadle v Brne. Po úspešnom brnianskom debute ho angažoval riaditeľ Oskar Nedbal do opery Slovenského národného divadla. V roku 1926 hosťoval v postave Jeníka v Smetanovej Predanej neveste pražskom Národnom divadle, kde potom pôsobil jednu sezónu. V rokoch 1928 – 1930 bol sólistom Štátnej opery v Hamburgu. Vrátil sa opäť do pražského Národného divadla, najskôr ako hosť (1930 – 1931) a potom sólista (1931 – 1940).

Aj v Slovenskom národnom divadle debutoval Jan Berlík postavou Alfréda vo Verdiho Traviate (1925). Uviedol sa ako sľubný spevák, príjemne prekvapil hlasovým materiálom, zmyslom pre hudobné frázovanie, zaujal zjavom a prirodzeným hereckým stvárnením. Part Lovra Juranića v premiére opery chorvátskeho skladateľa Ivana Zajca Nikola Šubić Zrínsky (1925) spieval šťavnatým tenorom najmä v lyrických miestach. Obstál aj v dramatickej postave Ctirada z Fibichovej Šárky (1925) predovšetkým sýtym hlasom v nižších polohách. Po Maxovi v Čarostrelcovi (1926) naštudoval postavu šľachtica Poniatowského v opere Ludomira Różyckého Casanova (1926), kritika vyzdvihla presnosť a svedomitosť Berlíkovho naštudovania postavy. Vo Wagnerovom Tannhäuserovi (1926) stvárnil Heinricha Schreibera. Herecky peknou postavou bol jeho Canio v Leoncavallových Komediantoch (1926), ktorého spieval krásnym tónom. Bol prvým interpretom maršala Grama v premiére opery Kováč Wieland Jána Levoslava Bellu (1926) v hudobnom naštudovaní Oskara Nedbala. Skvelým hlasovým materiálom a peknou lyrickou polohou zaujal ako Fritz Lobheimer v opere Františka Neumanna Milkovanie (1926) podľa rovnomennej drámy Arthura Schnitzlera. Štefan Hoza, ktorý sa pamätal na začiatky umeleckej činnosti Jana Berlíka, spomínal na neho ako na „tenoristu lyrických prejavov a krásnych výšok“, jeho „glancpartie“ boli Jeník zo Smetanovej Predanej nevesty (1926) a Rudolf z Pucciniho Bohémy (1926), kde mu jeho hlas znel „vrúcnou farbou v každej fráze.(Ja svoje srdce dám… 2, Bratislava 1989, s. 60). Po ukončení sezóny 1925 – 1926 sa Jan Berlík s Bratislavou rozlúčil, spieval iba pohostinsky Fausta (Gounod: Faust a Margaréta) v roku 1934.

Krátko po príchode do Národného divadla v Prahe si Jana Berlíka v roku 1926 vybral Otakar Ostrčil pre svoje pohostinské vystúpenie vo Varšave, tu v opere Teatr Wielki spieval Jeníka z Predanej nevesty spolu s Jarmilou Novotnou (Mařenka). Umelecky dozrel v Hamburgu po boku vynikajúcich spevákov (Lauritz Melchior, Gunnar Graarud) a každoročne so súborom opery absolvoval zájazd do Ameriky. Hosťoval i v Štátnej  opere v Berlíne, tu spieval pod vedením dirigenta Bruna Waltera, bol stálym hosťom opery v Záhrebe (1930 – 1931). Do Prahy sa v roku 1931 vrátil so širokým talianskym, francúzskym a nemeckým repertoárom, ktorý postupne doplňoval postavami z českých klasických a súčasných opier. Ťažisko jeho tvorby však zostávalo v svetovom repertoári: Verdiho Vojvoda (Rigoletto), Manrico (Trubadúr), Radames (Aida) a Don Carlos, Riccardo (Maškarný bál), Alvaro (Sila osudu), Pucciniho Rudolf (Bohéma), Mario Cavaradossi (Tosca) a Pinkerton (Madame Butterfly), Canio (Leoncavallo: Komedianti), (Don José (Bizet: Carmen), Faust (Boíto: Mefistofeles), Faust (Gounod: Faust a Margaréta), Herman (Čajkovskij: Piková dáma), ale i Princ (Dvořák: Rusalka), Smetanov Jeník (Predaná nevesta), Lukáš (Hubička), Jarek (Čertova stena), Fibichov Fernando (Búrka) a Ctirad (Šárka). Mal mäkký, pružný hlas s tmavou strednou polohou, svetlou rezonanciou a žiarivými výškami. Vynikal jedinečným umením legáta a neobyčajne emotívnym prednesom kantilén. So súborom opery Národného divadla sa zúčastnil aj zájazdu v Amsterdame (1937). Opernú dráhu zanechal z vážnych zdravotných dôvodov, začal súkromne vyučovať spev a v rokoch 1951 – 1959 učil na konzervatóriu v Prahe. K jeho žiakom patrili o. i. sólisti opery ND Praha Antonín Švorc, Petr Hlavica a Miroslav Frydlewicz, Jiří Olejníček, dlhoročný sólista ND Brno a ostravský, neskôr brniansky basista Jan Kyzlink, v rokoch 1966 – 1971 stály hosť opery Slovenského národného divadla.

Pripravila Elena Blahová-Martišová

email

About Author

Elena Blahová-Martišová

Leave A Reply