Dnes je: utorok, 22. 5. 2018, meniny má: Júlia, Juliána, zajtra: Želmíra

Pripomíname si v máji (2018)

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Prinášame vám prehľad tohtoročných májových výročí deviatich umeleckých osobností nášho hudobného operného života, ktorí už nie sú medzi nami – Karola Marečka, Josefa Peršla, Pavla Bagina, Marie Minářovej, Márie Djordjevićovej-Matejčekovej, Ladislava Neshybu st., Milady Markovej, Gejzu Zelenaya a Ferdinanda Lehotského. Prehľad pripravila dokumentaristka Elena Blahová-Martišová.

Dňa 1. mája si pripomenieme deväťdesiate výročie narodenia slovenského operného speváka, barytonistu Karola Marečka (narodil sa v Bratislave, zomrel 7. februára 2010 v Košiciach), dlhoročného sólistu spevoherného súboru Štátneho divadla v Košiciach (1955 – 1991).

Karol Mareček (1928 – 2010),
foto: Archív DÚ

Karol Mareček nadobudol vzťah k hudbe v rodinnom prostredí. Už v mladom veku bol členom školského súboru, vystupoval na estrádach a ďalších kultúrnych podujatiach. Študoval však na obchodnej akadémii, po maturite pracoval do roku 1951 ako projektant. Súbežne sa súkromne venoval štúdiu spevu u Ruženy Chovancovej a po úspešnom konkurze sa stal členom Vojenského umeleckého súboru (1951 – 1954). Tu si prehlboval hudobné vedomosti u dirigenta speváckeho zboru prof. Jána Strelca. Po ročnom pôsobení v súbore spevohry Novej scény (1954 – 1955) prijal ponuku z Košíc a stal sa sólistom spevoherného súboru Štátneho divadla (1955 – 1991).

V košickom divadle sa Karol Mareček stal sa výraznou speváckou a hereckou oporou súboru. Bol typom umelca s univerzálnymi dispozíciami, ktorý dokázal pohotovo zastať miesto v opernom i operetnom repertoári. Jeho vokálny prejav charakterizovala muzikalita a veľký hlasový rozsah, vďaka ktorému sa popri barytónových operných postavách uplatnil aj v tenorových operetných úlohách. Počas dlhoročného pôsobenia na košickej scéne vytvoril desiatky žánrovo i štýlovo rozmanitých postáv. Po prvých doštudovaných postavách Krušinu zo Smetanovej Predanej nevesty (1955) a pána Flutha v Nicolaiových Veselých paniach z Windsoru (1955) zažiaril jeho svieži barytón i pôsobivý zjav v titulnej postave Jernekovej inscenácie Mozartovho Dona Juana (1956). K profilovým operným kreáciám Karola Marečka patrili aj postavy v ďalších Mozartových operách, v ktorých mohol uplatniť svoj pekný lyrický barytón. V postave Papagena v Čarovnej flaute (1964) sa prejavil nielen ako spevák s výborným citom pre Mozartov štýl, ale so svojím speváckym prejavom dokázal vhodne zladiť i herecké podanie postavy. Spieval Guglielma v Così fan tutte (1970) a Grófa Almavivu vo Figarovej svadbe (1974). Disciplinovane interpretoval vtipného a decentného Doktora Malatestu z Donizettiho Dona Pasqualeho (1956, 1982), bol výborným Valentínom v Gounodovom Faustovi a Margaréte (1958, 1979), Silviom v Leoncavallových Komediantoch (1962, 1978), Figarom v Rossiniho Barbierovi zo Sevilly (1963, 1975) i Grófom Robinsonom v Cimarosovom Tajnom manželstve (1967). Po stránke výrazovej a prednesovej zaujal ako Marcel v Pucciniho Bohéme (1957), ušľachtilosťou prejavu sa vyznačoval jeho Sharpless v Madame Butterfly (1964), neskôr spieval i Schaunarda (1972, 1989) v Bohéme. Z prevádzkových dôvodov spieval aj dramatické postavy, ktoré nie vždy vyhovovali jeho hlasovému naturelu, ako napr. Verdiho Don Carlos di Vargas zo Sily osudu (1957), Bitterolf vo Wagnerovom Tannhäuserovi (1959), či Escamillo z Bizetovej Carmen (1963). Bol graciózny a herecky decentný Gróf Eberbach v Albertovom Pytliakovi (1959), Sebastiano v d´Albertovej Nížine (1966), Knieža Otokar vo Weberovom Čarostrelcovi (1978), výrazný a kultivovaný Čajkovského Eugen Onegin (1966), Paolo Albiani v Simonovi Boccanegrovi (1975). Zo slovenskej opernej tvorby naštudoval Mojmíra zo Suchoňovho Svätopluka (1960), Johna Porsona v Holoubkovej novej verzii opery Stella (1958), Dr. Horniaka z Ferenczyho Nevšednej humoresky (1969), Princa v Holoubkovej Túžbe (1970), Löwenburga v Cikkerovom Jurovi Jánošíkovi (1977).

V súbore bol Karol Mareček príkladom disciplinovanosti, presnosti a tvorivého prístupu k práci, jeho postavy sa vyznačovali prepracovaním každého detailu po hereckej i speváckej stránke. Svedčia o tom úspešné postavy v modernej a súčasnej opernej tvorbe: Don Ferdinand v Prokofievej opere Zásnuby v kláštore (1961), shakespearovsky adekvátny Antifolus Syrakúzsky z Krejčího opery Zmätok v Efeze (1963), Vlaho v Brkanovićovej v Ekvinokcii (1964). Úspešne zvládol aj tenorový part Vojtu Kalibu v Hábovom Kalibovom zločine (1968), stvárnil Muža s mulicou v Orffovej Múdrej žene (1973), bol uvoľnený a hudobne spoľahlivý Ramiro v Ravelovej Španielskej hodinke (1981), Jake v Gershwinovej opere Porgy a Bess (1981) i Patriarcheas v Gréckych pašiách Bohuslava Martinů (1990). Mareček naštudoval celý rad rozmanitých charakterových i menších postáv, ktoré tlmočil prirodzene: Sciarrone (Puccini: Tosca, 1956, 1970, 1983), Abdul (Cikker: Beg Bajazid, 1957), Juraj Syka i Jiskra Řehůřek (Kovařovic: Psohlavci, 1957), Hájnik (1959, 1989) a Lovec (1974) v Dvořákovej Rusalke, Schlemihl (Offenbach: Hoffmannove poviedky,1960), Alonzo (Fibich: Búrka, 1961), Don Fernando (Beethoven: Fidelio, 1962, 1985), Ping (Puccini:Turandot, 1965), Zimoň (Suchoň: Krútňava, 1965), Murársky majster (Smetana: Tajomstvo, 1968), Silvano (Verdi: Maškarný bál, 1969), Morales (Bizet: Carmen, 1970, 1979), Brétigny (Massenet: Manon, 1971), Markíz z Obigny (Verdi: Traviata, 1972, 1991), Budivoj (Smetana: Dalibor, 1973), Ščelkalov (Musorgskij: Boris Godunov, 1975), Maršálek (Dvořák: Čert a Káča, 1984), Ceprano (Verdi: Rigoletto, 1985), Betto di Signa (Puccini: Gianni Schicchi, (1986), Antonio (Mozart: Figarova svadba, 1989).

Karol Mareček mal úspech aj v operetnom žánri, napr. ako typovo pútavý študent Peter v Dusíkovom Hrnčiarskom bále (1958, 1977). Popularitu si získal v „milovníckych“ operetných postavách ako Edwin Ronald z Kálmánovej Čardášovej princeznej (1967), Jim Kenyon vo Frimlovej Rose Marie (1967), Armand v Lehárovej Frasquite (1969) alebo Boleslaw Baranski v Nedbalovej Poľskej krvi (1974). V operetnom repertoári naštudoval aj ďalšie postavy: Frank (Strauss: Netopier, 1961), Vicomt Cascada (Lehár: Veselá vdova, 1962), Kaimakan (Strauss: Tisíc a jedna noc, 1965), Marko (Dunajevskij: Voľný vietor, 1975), Jóži (Lehár: Cigánska láska, 1976), Tasilo Wittenburg (Kálmán: Marica, 1978), Giacomo Pimpinelli (Lehár: Paganini, 1980), Knieža Ypsheim-Gindelbach (Strauss: Viedenská krv, 1982), Dr. Blind (Strauss: Netopier, 1985), Gróf Ferdinand Lichtenfels (Lehár: Zem úsmevov, 1988). Uplatnil sa aj v muzikáloch a hudobných komédiách, napr. ako Jack Worthing (Natschinski: Môj priateľ Bunbury, 1966), Pickering (Loewe: My Fair Lady, 1971, Rabín (Bock – Stein: Fidlikant na streche, 1990). Absolvoval nespočetné množstvo vystúpení a koncertov, kde sa prezentoval opernými áriami a piesňovou tvorbou domácej i svetovej klasiky (Rossini, Mozart, Musorgskij, Mahler, Suchoň, Kardoš atď.). Na repertoári mal známe i menej známe ľudové piesne. Árie z opier a operiet nahrával i v Československom rozhlase.

Dňa 6. mája uplynie šesťdesiat rokov od úmrtia českého operného speváka, basistu Josefa Peršla (narodil sa 18. marca 1871 v Rokycanoch, zomrel v Prahe), sólistu a režiséra opery Slovenského národného divadla v rokoch 1920 – 1924, prvého predstaviteľa Palouckého v Smetanovej Hubičke dňa 1. marca 1920. Viac o ňom sme písali TU…

Josef Peršl (1871 – 1958),
foto: Archív DÚ

Dňa 11. mája si pripomíname osemdesiate piate výročie narodenia organizačného pracovníka, dirigenta a hudobného skladateľa Pavla Bagina (narodil sa v Košiciach, zomrel 4. januára 2013 v Bratislave), dlhoročného umeleckého šéfa operného súboru Slovenského národného divadla (1971 – 1983). Viac o ňom sme písali TU…

Pavol Bagin (1933 – 2013),
foto: Archív SND

Dňa 11. mája uplynie päťdesiat rokov od úmrtia českej opernej speváčky, sopranistky Marie Minářovej (vyd. Štrosová, narodila sa 6. júna 1896 v Českých Budějoviciach, zomrela v Prahe ), sólistky opery Slovenského národného divadla v sezóne 1923 – 1924. Viac o nej sme písali TU…

Marie Minářová (1896 – 1968),
foto: Archív DÚ

Dňa 15. mája si pripomíname sté výročie narodenia sopranistky, opernej speváčky slovenského pôvodu Márie Djordjevićovej-Matejčekovej (umelecké meno Maria Mattei, manželka tenoristu srbského pôvodu Ing. Dušana Djordjevića, sestra Antona Matejčeka, sólistu Štátneho divadla v Košiciach, narodila sa v Bratislave, zomrela 18. septembra 2009 v New Yorku, USA), sólistky operného súboru Slovenského národného divadla v rokoch 1941 – 1943 a 1946 – 1947.

Mária Djordjevićová (1918 – 2009)

Mária Matejčeková prejavila hudobné nadanie už ako pätnásťročná, keď účinkovala v bratislavskom rozhlase. Spev študovala na Hudobnej a dramatickej akadémii v Bratislave (1933 – 1936) a na konzervatóriu vo Viedni (1939 – 1940), kde ako nádejný talent postúpila ihneď do predposledného ročníka. Túžba študovať spev v Taliansku sa naplnila, keď získala štátne štipendium. Rok študovala na milánskom konzervatóriu Giuseppe Verdiho v triede slávnej opernej speváčky Giannini Arangi-Lombardi (neskôr bola v Ankare jej žiačkou známa turecká speváčka Leyla Gencer). Matejčeková navštevovala aj lekcie u Catulla Maestriho a španielskej sopranistky Casalli. V Miláne sa spoznala so srbským tenoristom Dušanom Djordjevićom, odišla s ním do Belehradu, kde sa ešte zdokonaľovala v speve a stala sa jeho manželkou.

Mária Djordjevićová, ešte pod menom Matejčeková, debutovala na scéne Slovenského národného divadla ako hosť v postave Mimi v Pucciniho Bohéme v januári 1941. Podľa ohlasov v tlači bolo jej vystúpenie „vzácnym prekvapením v každom ohľade. Spievala po taliansky, hlasom lyricky mäkkým a poddajným. Čistá intonácia, potrebná intenzita najmä lahodná prirodzenosť sú charakteristikou jej sopránu.“ (Slovák, roč. 23, 14. 01. 1941, č. 11, s. 7). „Matejčeková má skutočne veľký hlasový fond, jasný, zvučný a vyrovnane vedený, vo výškach priebojný, hlas, ktorý znel ušľachtilo… v záverečnej scéne zapôsobila tragikou umierania a tu práve ukázala, koľko má skrytého hereckého talentu…“ (In: Slovenská politika, roč. 22, 15. 01. 1941, č. 11, s. 3). Napriek tomu, že dostala ponuku na výhodné angažmán do Belehradu, cítila morálnu povinnosť vrátiť sa na Slovensko, ktoré jej poskytlo možnosť študovať v zahraničí a na jeseň 1941 sa stala sólistkou operného súboru Slovenského národného divadla. V priebehu angažmán prerušila kvôli materským povinnostiam umeleckú činnosť a naštudovala iba niekoľko postáv. Úlohu Neddy v Leoncavallových Komediantoch (1941) spievala zvučným, vo všetkých polohách vyrovnaným hlasom. Podmanivým a presvedčivým hereckým výrazom zaujala ako Micaela v Bizetovej Carmen (1942, insc. 1941), podľa názoru kritiky bola však po stránke speváckej priveľmi dramatická. Cit pre štýl talianskej opery prejavila v Pucciniho postavách ako Čo-čo-san z Madame Butterfly (1942, insc. 1940) a Tosca (1943, insc. 1940). V postave Toscy, v predstavení so známym bulharským tenoristom a častým hosťom bratislavskej scény Petrom Rajčevom, upútala kritiku pucciniovskou kantilénou.

Mária Djordjevićová v rokoch 1942 – 1947 často vystupovala samostatne alebo spolu s manželom tenoristom Dušanom Djordjevićom na koncertoch v slovenských mestách, napr. v Nitre, Piešťanoch, Starom Smokovci a i. V roku 1942 príjemne prekvapila na Sliači prítomného hosťa Jozefa Škultétyho, nášho známeho literárneho historika a literárneho vedca, ktorému v hudobnom salóne hotela Palace venovala koncert árií z Pucciniho opier BohémaMadame Butterfly a pieseň Ružičky Mikuláša Schneidera-Trnavského. Spoločný program manželov Djordjevićovcov bol zostavený zo známych árií z opier Giordana, Pucciniho, Verdiho, Mascagniho, Rimského-Korsakova, Bizeta a iných. V programe bola zastúpená aj piesňová tvorba Stradellu, Pergolesiho, srbského skladateľa Biničkiho, Schneidera-Trnavského a nechýbali ani slovenské ľudové piesne.

V roku 1948 Mária Djordjevićová emigrovala s rodinou do Švajčiarska, kde pod umeleckým menom Maria Mattei príležitostne aj s manželom účinkovala na koncertoch v Ženeve, Luzerne, Zürichu, Locarne. V roku 1953 sa rodina presťahovala do New Yorku v Spojených štátov amerických. Tu Djordjevićová viedla majstrovské kurzy, príležitostne vystupovala na samostatných koncertoch alebo spolu s manželom, napr. na Svetovej výstave (1964) a na koncerte, ktorý v roku 1973 pri príležitosti osláv 110. výročia osláv založenia Matice slovenskej usporiadalo v New Yorku Slovensko-americké kultúrne stredisko. Na koncertoch bola zastúpená aj slovenská piesňová tvorba, predovšetkým piesne Mikuláša Schneidera-Trnavského, tvorbu ktorého si vysoko vážila.

Dňa 21. mája uplynie štyridsať rokov od úmrtia operného speváka Ladislava Neshybu st. (narodil sa 18. novembra 1927 v Jemniciach, okr. Třebíč, zomrel v Prahe), basistu, popredného sólistu opery Štátneho divadla v Košiciach (1958 – 1971), sólistu operného súboru Slovenského národného divadla (1971 – 1973) a opery Národného divadla v Prahe (1973 – 1978). Viac o ňom sme písali TU…

Ladislav Neshyba st. (1927 – 1978),
foto: Magdaléna Robinsonová, Archív SND

Dňa 24. mája si pripomíname sto piate výročie narodenia českej dramatickej speváčky, sopranistky Milady Markovej (vydatá Kubínová, neskôr Sochorová, narodila s v Brne v Královom Poli, dnes súčasti Brna, zomrela 29. októbra 1986 v Olomouci), dlhoročnej poprednej sólistky Mestského divadla v Olomouci (1935 – 1936, 1937 – 1971), v rokoch 1936 – 1937 sólistky opery Slovenského národného divadla v Bratislave. Viac o nej sme písali TU…

Milada Marková (1913 – 1986), na fotografii ako Tosca,
foto: Archív Mestského divadla Olomouc

Dňa 25. mája si pripomenieme desiate výročie úmrtia slovenského operného speváka, basistu Gejzu Zelenaya (narodil sa 31. júla 1924 sa v Bánovciach nad Bebravou, zomrel v Zürichu vo Švajčiarsku), sólistu opery Štátneho divadla v Košiciach (1949 – 1958), Slovenského národného divadla (1958 – 1968) a švajčiarskeho Opernhaus Zürich (1968 – 1989). O Gejzovi Zelenayovi prinesieme samostatný článok.

Gejza Zelenay (1924 – 2008),
foto: Archív SND

Dňa 30. mája uplynie stodesať rokov od narodenia tanečníka, herca a speváka Ferdinanda Lehotského (narodil sa v Slatine nad Bebravou, zomrel 17. júla 1968 v Bratislave, manžel tanečnice, choreografky a pedagogičky Elly, rod. Fuchsovej, otec hudobníkov Juraja a Janka Lehotského), pôsobiaceho v Slovenskom národnom divadle (1939 – 1956) a na Novej scéne v Bratislave (1957 – 1968).

Ferdinand Lehotský (1908 – 1968)

Ferdinand Lehotský absolvoval Vyššiu priemyselnú školu v Banskej Bystrici, pôsobil ako vojenský a letecký pilot. V čase hospodárskej krízy prišiel o zamestnanie a v Prahe sa živil ako kamelot, čašník a nosič. Zaujal ho inzerát na zboristu smíchovskej Arény a netušiac, že išlo o zbor baletný, prihlásil sa a v roku 1932 začal divadelnú dráhu ako tanečník súboru vo výpravných operetách a revuálnych programoch. V roku 1933 ho už angažovali do Tylovho divadla v Nuslích ako sólového tanečníka. Ako herec bol krátko angažovaný v divadle Akropolis (1938 – 1939). V osudnom roku 1939 sa vrátil na Slovensko a nastúpil do Slovenského národného divadla.

V spevohernom súbore Slovenského národného divadla pohostinsky vystúpil v úlohe Filipa Lenárda v Dusíkovej Modrej ruži v júni 1939. Od nasledujúcej sezóny sa stal členom súboru a svoju mnohostrannú spôsobilosť uplatňoval predovšetkým v žánri hudobno-zábavného divadla. Najprv sa presadil ako operetný mladokomik, príležitostne účinkoval v činohre, opere aj balete. Vo veselohre so spevmi Novoveskí študenti podľa námetu Imricha Farkaša (libreto Štefan Hoza, hudba Gejza Dusík a Vladimír Meličko, 1939) vytvoril postavu študenta Števa Holéczyho. Nasledoval maliar Fred v Stolzovej operete Len jedinú noc (1940), Arlecchino v Suppého operete Boccaccio (1940), Emil vo Frimlovej Rose Marie (1941), vedúci hotela Franc v prvom uvedení operety Mikuláša Schneidera-Trnavského Bellarosa (1941), Starý Lišiak v detskej spevohre Emila Doležela Líška Pipuška (1941), Hoblík v Müllerovej fraške Lumpácivagabundus (1941), Gróf Denis v Steinbrecherovom Krajčírovi na zámku (1942), Gróf Ferdinand Lichtenfels v Lehárovej Zemi úsmevov (1942, insc. 1939) a Pavol Pavlovič v Grófovi Luxemburgovi (1943) a i. Naštudoval Frica Britvu v Osudnom valčíku (1943) a Policajného prefekta v Modrej ruži (1943, insc. 1939) od Gejzu Dusíka. V opernom repertoári zaujal dobrým hereckým výrazom ako Filinin ctiteľ Friedrich v Thomasovej opere Mignon (1940) a Samiel z Weberovho Čarostrelca (1944). Charakterovo-komických schopností Ferdinanda Lehotského si povšimol šéf činohry Janko Borodáč a jeho meno sa čoraz častejšie objavovalo v činohernom repertoári. Prvou postavou bol žoldnier Leuthold v Schillerovom Viliamovi Tellovi (1942) v pamätnej inscenácii hry o slobode v réžii Jána Jamnického. V činohre, členom ktorej bol od sezóny 1943/1944, účinkoval v nespočetnom rade menších postavách sluhov, poslíčkov a figúrok, naplnených životnosťou, komickou drobnokresbou a vtipnou fantáziou. Skvelý výkon podal v postave tesára Teľpisa, jedného z remeselníkov zo Shakespearovej hry Sen noci svätojánskej (1942). Stvárnil Jana (Urbánek: Škriatok, 1942), Jeronýma (Zvon: Tanec nad plačom, 1943), Rotuľu a Bagúňa (Stodola: Komédia, 1944), Morozova (Simonov: Ruskí ľudia, 1945).

V roku 1946 sa Ferdinand Lehotský stal členom novozaloženej Novej scény Národného divadla, kde si rozšíril repertoár o ďalšie činoherné a operetné postavy: Gremio (Shakespeare: Skrotenie zlej ženy, 1946), Mitar Perič (Pecija: Uzol, 1947), Simo (Plautus: Huncút Pseudolus, 1947), Pantalone (Goldoni: Benátska maškaráda, 1948), Fabio (Lope de Vega: Milenka otrokyňa, 1948), Valois (Erenburg: Lev na námestí, 1949), Gróf Kobozy (Záborský – Smrčok: V Chujave…, 1951), Gostirad (Smrčok: Knieža Rastic, 1951), Sadílek (Štech: Tretie zvonenie, 1951). Skúsenosti speváka a tanečníka zúročil v mnohých kreáciách žánru hudobnej komédie, napr. vo Voskovcovej a Werichovej adaptácii populárneho Labichovho Slameného klobúka hral dôležitú postavu Vézineta (1947). Z ďalších postáv vytvoril Denisa (Steinbrecher: Krajčír na zámku, 1947), Mastera Hammona (Dekker – Elbert: Šusterský mier, 1949), Dona Alfonza (Tirso de Molina – Elbert: Sokyňa, 1949), Grifeleva (Škvarkin – Elbert: Oklamaní susedia, 1950), Sadílka (Macourek – Štech: Tretie zvonenie, 1951). Počas krátkeho intermezza v činohre Slovenského národného divadla (1952 – 1955) vytvoril niekoľko nezabudnuteľných postáv, ku ktorým patrí napr. sluha grófky Hrabovskej z Palárikovej hry Dobrodružstvo pri obžinkoch (1953) alebo neodolateľne hlúpy Simple zo Shakespearových Veselých paní z Windsoru (1954). Potom sa opäť vrátil na javisko Novej scény ako Čeremisov (Gladkov: Večne mladá história, 1957), Jozef (Burkhard: Ohňostroj, 1961), Kráľ (Lichardová – Lokvencová: Popoluška, 1963), Kaderník (Majakovkij: Ploštica, 1965), Verges (Shakespeare: Mnoho kriku pre nič, 1966). Eugene (Marceau: Vajce, 1966) a ako nezabudnuteľný Dedko v komédii dvojice Giulio Scarnicci a Renzo Tarabusi Kaviár alebo šošovica, 1967).

Pripravila Elena Blahová-Martišová

Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.
Zdieľajte tento článok alebo komentujte:
  •  
  • 33
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  

O autorovi

Elena Blahová-Martišová

dokumentaristka a publicistka, členka redakčnej rady Opera Slovakia

Zanechajte komentár