Dnes je: pondelok, 20. 11. 2017, meniny má: Félix , zajtra: Elvíra

Pripomíname si v marci (2017)

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Prinášame vám prehľad marcových výročí viacerých významných umeleckých osobností nášho hudobného operného života, ktorí už nie sú medzi nami – Imricha Jakubka, Rudolfa Petráka, Zdeňka Chalabalu, Zdeňka Otavu, Františka Krištofa Veselého, Juraja Viliama Schöffera, Viktora Málka, Čeňka Mlčáka a Heleny Gmucovej. Prehľad pripravila dokumentaristka Elena Blahová-Martišová.

Dňa 1. marca uplynie deväťdesiatpäť rokov od narodenia slovenského operného speváka Imricha Jakubka (narodil s v Rajci, okr. Žilina, zomrel 9. mája 1969 v Hradci Králové), sólistu operného súboru Slovenského národného divadla v rokoch 1963 – 1969, tenoristu s nevšedne lahodným hlasom, úžasnou kantilénou, jedinečného a výnimočného interpreta talianskej belcantovej opery.

Imrich Jakubek (1922 – 1969),
foto: Archív SND

Láska k spevu bola v rodine Imricha Jakubka hlboko zakorenená. Jeho otec, rezbár z Rajca si často pri práci pospevoval a bol veľkým obdivovateľom Enrica Carusa, ktorého kedysi počul keď bol za prácou v Amerike. Domov si priniesol mnoho nahrávok nielen Carusa, ale i ďalších majstrov spevákov a často o svojich zážitkoch doma rozprával. Imrich Jakubek už v detskom veku spieval na školskej slávnosti, na gymnáziu v Žiline bol členom zboru. Po maturite v roku 1943 začal študovať na Lekárskej fakulte UK, čoskoro sa rozhodol prihlásiť na Štátne konzervatórium v Bratislave. Tu bol žiakom prof. Dariny Žuravlevovej (1945 – 1950) a v štvrtom ročníku pohostinsky spieval v opere SND Vojtecha v opere Viléma Blodeka V studni (1949). Pôsobil v Slovenskom divadle (v súčasnosti Divadlo Jonáša Záborského) v Prešove (1951 – 1955), v Štátnom divadle v Košiciach (1955 – 1958), v Štátnom divadle (v súčasnosti Národné divadlo) v Brne (1958 – 1963, 1963 – 1965 externý sólista), v Slovenskom národnom divadle Bratislava (1963 – 1969).

Umeleckú dráhu začínal Imrich Jakubek v prešovskom divadle, kde sa čoskoro stal popredným sólistom spevoherného súboru. Spieval Alfréda vo Verdiho Traviate (1951), Lukáša v Smetanovej Hubičke (1952) a Jeníka v Predanej neveste (1953). Vynikol aj dvojpostavou sultána a rybára v operete Johanna Straussa ml. Tisíc a jedna noc (1954) a postavou Lucasa v Kalašovej spevohre Mlynárka z Granady (1955). V roku 1955 prešiel do opery Štátneho divadla v Košiciach, kde práve prevzal funkciu šéfa opery dirigent Ladislav Holoubek, ktorý sa vo veľkej miere zaslúžil o pozdvihnutie umeleckej úrovne súboru. Jakubek už ako Ctirad vo Fibichovej Šárke (1955) prispel svojím speváckym výkonom k úspechu predstavenia u obecenstva. „Jeho zvučný, široký tón pôsobivo vyznieval v každom takte sólového partu a prevyšoval sólistický priemer ostatných mužov, čo zvyšovala aj jeho zreteľná artikulácia a zmysel pre pevnú melodickú líniu.“ (Dr. Michal Palovčík). Čoskoro sa vypracoval na mimoriadneho speváka a zaradil sa medzi popredných slovenských tenoristov. Vyznačoval sa mohutným hlasovým fondom, plnosťou tónu, jasnou artikuláciou, pevnou melodickou líniou, intonačnou čistotou. Spieval Janíka v Predanej neveste (1956), naštudoval Levka (Rimskij-Korsakov: Májova noc, 1956), Maria Cavaradossiho (Puccini: Tosca, 1956), Bega Bajazida (Cikker: Beg Bajazid, 1957), Monka (Holoubek: Stella, 1958), Fausta (Gounod: Faust a Margaréta, 1958). Najväčšie úspechy však dosahoval ako Alfréd (Verdi: Traviata (1956), Don Alvaro (Verdi: Sila osudu, 1957) a Rudolf (Puccini: Bohéma, 1957). V týchto inscenáciách bola jeho javiskovou partnerkou vynikajúca sopranistka Anna Poláková, s ktorou „vytvárali absolútne zohraté, dramaticky a spevácky vrcholné výkony.“ (Lýdia Urbančíková: Anna Pokáková-Hadravová, Košice 2012).

V roku 1958 prijal Imrich Jakubek angažmán do Štátneho divadla (v súčasnosti Národné divadlo) v Brne. A ako uvádza autor profilu umelca v publikácii Postavy brněnského jeviště II. (F. K., s. 132) :„Pokračuje dále v odborném školení, zpěv je pro něj nejen prací, je naplněním jeho života. Nadšeně a svědomitě studuje svěřené role.“ Prvou postavou bol Pucciniho Mario Cavaradossi (Tosca, 1958) s Kvetou Belanovou v titulnej postave, dirigentom Jiří Pinkasom a v réžii Václava Věžníka, ktorého kritika i obecenstvo prijali veľmi priaznivo. Tlač konštatovala, že jeho doménou bude predovšetkým talianska opera. Po Riccardovi vo Verdiho Maškarnom plese (1959, insc. 1958) kritika vyzdvihla dobrú školu umelca, jasné výšky, priebojný tón a hereckú pohotovosť, k najlepším Verdiho postavám patril Radames (Aida, 1961). Bol Erikom (Wagner: Blúdiaci Holanďan, 1960), mužným Donom José (Bizet: Carmen, 1962). Vytvoril aj mnohé postavy z českého repertoáru: Janáčkovho Ctirada (Šárka, 1958 pri príležitosti janáčkovského Medzinárodného hudobného festivalu 1958) a Števu Buryju (Jej pastorkyňa, 1961). V Smetanovej Predanej neveste naštudoval Jeníka (1960), v tejto postave vystúpil so súborom brnianskej opery na festivale Smetanova Litomyšl v roku 1961. Z ďalších postáv naštudoval Lukáša (Hubička, 1959), Jíru (Branibori v Čechách, 1959), za najlepšiu smetanovskú postavu považovala odborná kritika Jarka z Čertovej steny (1963). Z menších úloh stvárnil Mikolu v československej premiére Prokofievovho Semiona Kotka, (1959), Kováča Vakulu, (Rimskij-Korsakov: Příběh noci vánoční – Noč pered Roždestvom, 1961) a Novákovho Zajíčka (Lampáš, 1960).

V opere Slovenského národného divadla spieval Imrich Jakubek ako hosť s veľkým úspechom Rudolfa z Pucciniho Bohémy v roku 1957, insc. 1948) ešte ako sólista košického divadla. Na úvod bratislavského pôsobenia trochu štatistiky. Počas angažmán v Brne prichádzal do Slovenského národného divadla od roku 1960 na pohostinské vystúpenia čoraz častejšie: ako Janík z Predanej nevesty (1961, insc. 1953, päť predstavení), Rudolf z Bohémy (1960, insc. 1959, dvanásť predstavení), Cavaradossi v Tosce (1960, insc. 1957, osem predstavení), Alfréd v Traviate (1960, insc. 1955, sedem predstavení), Canio z Komediantov (1962, insc. 1961, štyri predstavenia), Erik z Blúdiaceho Holanďana (1961, insc. 1957, jedno predstavenie), Radames  z Aidy (1961, insc. 1959, osem predstavení) a Don José z Carmen (1962, insc. 1954, štyri predstavenia). Väčšinu týchto postáv spieval naďalej aj po príchode do sólistického súboru opery. V Bratislave mal už divácke zázemie, publikum sa tešilo na ďalšie úlohy. Jakubkovho strhujúceho Cania, dramatického Radamesa a Josého odmeňovalo búrlivým aplauzom. Imrich Jakubek bol vzácnym umeleckým zjavom. Ako jeden z mála tenoristov disponoval speváckymi prednosťami: jasný, dramatický tón, svietiace výšky, krásne, mäkké zafarbenie, bezpečná technika, plynulá a hladká kantiléna – to sú všetko danosti, ktoré ho predurčovali za interpreta talianskej belcantovej opery. Potvrdil to aj svojím Manricom a Riccardom v nezabudnuteľných inscenáciách Verdiho Trubadúra (1963) a Maškarného bálu (1964) v réžii Júliusa Gyermeka. Z Verdiho postáv naštudoval aj Dona Alvara (Sila osudu, 1965), Ismaela (Nabucco, 1966) a Macduffa (Macbeth, 1968). Bol skvelým Kalafom v Pucciniho Turandot (1965), ktorého spieval s nezabudnuteľnou Hanou Janků v titulnej postave i s hosťujúcou Rinou Gigli (dcérou Benjamina Gigliho) ako Liu. V postave Micheleho (Puccini: Plášť, 1968) zaujal sviežosťou svojho hlasu a kantilénou. Stvárnil Lyonela (Flotow: Marta, 1964), Cola Rienziho (Wagner: Rienzi, 1967). Obrovský úspech u obecenstva mal ako André Chénier (Giordano: André Chénier, 1967), jeho výkon pozitívne hodnotila aj odborná kritika: „Celkom však zažiarili predstavitelia hlavných úloh. To, čo sme počuli od J. Zahradníčka (Chénier), E. Kittnarovej (Madeleine), a I. Jakubka (Chénier v alternácii), to bol úplný vokálny koncert, ktorý si zaslúži najvyššie ocenenie …“ (Ľubomír Čížek. Večerník, 5. 10. 1967, s. 3). „ Krásna, mäkká farba, perfektné talianske frázovanie a v tomto predstavení aj isté výšky stavajú jeho výkon na veľmi dobrú európsku úroveň.“ (Jaroslav Blaho, Pravda, 8. 10. 1967, s. 2). V Janáčkovej opere Jej pastorkyňa (1966) si Imrich Jakubek zopakoval Števu Buryju. Postava Janíka v novej inscenácii Smetanovej Predanej nevesty (1968) mu bola blízka nielen po stránke vokálnej, ale aj herecky. Uplatnil sa aj v pôvodnej slovenskej tvorbe ako Svätopluk ml. v obnovenej premiére Suchoňovho Svätopluka (1964), s ktorým sa v tom istom roku opera úspešne reprezentovala na zájazde v talianskej Peruggii v rámci festivalu Sagra Musicale Umbra. Jakubek stvárnil Ondreja v Zacharovej inscenácii Suchoňovej Krútňavy (1965), Šimona (Holoubek: Profesor Mamlock, 1966), Slavimíra (Moyzes: Udatný kráľ, 1967). Okrem Riny Gigli spieval Imrich Jakubek s početnými hosťujúcimi speváčkami, s poľskou Alicou Dakowskou (Tosca, 1960), bulharskými speváčkami Mariou Bochaček (Tosca, 1961) a Margaritou Lilovou (Azucena) z viedenskej Štátnej opery, rumunskou Mariou Volosecu (Aida, 1962), s významnými maďarskými umelkyňami Erzsébet Komlóssy (Carmen, 1966) a Stefaniou Moldován (Leonora v Sile osudu, 1966), s ruskou Jevegenijou Mirošničenko (Violetta, 1967), Durdevkou Čakarević z Belehradu (Azucena, 1967). Jakubek pohostinsky vystúpil v pražskom Národnom divadle v dvoch predstaveniach Verdiho Aidy ako Radames (1965, 1966), v roku 1966 s ním spievala Amneris svetová operná hviezda Irina Archipova. V roku 1968 s veľkým úspechom hosťoval v rumunskom Temešvári ako Manrico v Trubadúrovi a Don José v Carmen spolu s dirigentom Viktorom Málkom. Posledné roky úspešnej umeleckej dráhy Imricha Jakubka sprevádzali zdravotné problémy. Naštudoval ešte postavu Polliona z Belliniho Normy (1969), zaspieval poslednú generálnu skúšku, ale postupujúca choroba predčasne ukončila životnú i umeleckú púť výnimočného umelca.

Na koncertnom pódiu spieval Imrich Jakubek tenorové sóla v Janáčkovej Glagolskej omši s brnianskou Štátnou filharmóniou (1958), v Beethovenovej 9. symfónii (1962), sólový part vo Verdiho Requiem v skvelom a vyrovnanom sólistickom obsadení (A. Martvoňová, Ľ. Baricová, O. Malachovský) so Slovenskou filharmóniou pod vedením Ladislava Slováka (1963). Zúčastnil sa zájazdu Slovenskej filharmónie a s dirigentom Václavom Smetáčkom do Talianska (1963). So súborom opery SND i Slovenskou filharmóniou  absolvoval zahraničné zájazdy do Maďarska, Nemecka, Sovietskeho zväzu, Bulharska, Rumunska, Talianska a Belgicka.

Imrich Jakubek začal spoluprácu s rozhlasom v košickom štúdiu, kde nahral úryvky z Nedbalovej Poľskej krvi, Urbancovej spevohry Máje (1957) a i. V bratislavskom rozhlase naspieval množstvo ľudových piesní, árie domácich i svetových skladateľov. Výber z operných nahrávok archívu bratislavského rozhlasu (Smetana, Verdi, Puccini, Giordano) v sprievode Symfonického orchestra Československého rozhlasu, Slovenskej filharmónie a orchestra Štátneho divadla v Brne vydal OPUS v roku 1972 na gramofónovej platni pod názvom Spevácky portrét.

video

Dňa 3. marca si pripomenieme štyridsiate piate výročie úmrtia tenoristu Rudolfa Petráka (narodil sa 3. septembra 1917 v Sučanoch, okr. Martin, zomrel v meste Greenwich, Connecticat, Spojené štáty americké), sólistu operného súboru Slovenského národného divadla v rokoch 1939 – 1942, 1944 – 1946, 1947 – 1948, dlhoročného člena New York City Opera Company v rokoch 1948 – 1967, prvého slovenského operného speváka pôsobiaceho na americkom kontinente. Samostatný medailón prinesieme k stému výročiu narodenia umelca v septembri 2017.

Rudolf Petrák (1917 – 1972)

Dňa 4. marca uplynie päťdesiatpäť rokov od úmrtia českého dirigenta Zdeňka Chalabalu (narodil sa 18. apríla 1899 v Uherskom Hradišti, zomrel v Prahe), umeleckého šéfa a dirigenta operného súboru Slovenského národného divadla v sezóne 1952 – 1953, ktorý patril k najvýznamnejším dirigentským individualitám.

Zdeněk Chalabala (1899 – 1962)

Zdeněk Chalabala sa začal učiť na klavír a hru na husle už v detskom veku. Na gymnáziu v Uherskom Hradišti sa naďalej aktívne venoval štúdiu hudby, stal sa členom študentského orchestra a neskôr založil vlastné študentské kvarteto. Po ukončení gymnázia (1917) narukoval do Viedne, kde často vystupoval vo vojenských kruhoch ako huslista. Pre chorobu bol od výcviku oslobodený. V roku 1918 sa Chalabala vo Viedni zapísal na právnickú fakultu a o rok prestúpil do Prahy. Štúdium však čoskoro zanechal a prešiel na konzervatórium v Brne (1919), kde patril k najnadanejším žiakom Františka Neumanna. V roku 1923 absolvoval oddelenie skladby, v rokoch 1925 – 1926 navštevoval prednášky na Majstrovskej škole skladby u Leoša Janáčka. Po absolvovaní konzervatória založil a viedol Slovácku filharmóniu (1924). V rokoch 1925 – 1926 bol dirigentom opery v Národnom divadle v Brne a od roku 1930 i dramaturgom divadla. Pohostinsky dirigoval Českú filharmóniu, v Záhrebe naštudoval v roku 1934 Dvořákovu Rusalku a Smetanovu Predanú nevestu. V rokoch 1936 – 1945, 1947 – 1949, 1953 – 1956 a 1959 – 1962 pôsobil ako dirigent a dramaturg v Národnom divadle v Prahe. Po vojne bol poverený vedením opery Štátneho divadla v Ostrave (1945 – 1947), krátky čas pôsobil ako šéf a dramaturg opäť v Brne (1949 – 1951). V sezóne 1952 – 1953 bol umelecký šéf a dirigent opery Slovenského národného divadla v Bratislave, v rokoch 1956 – 1959 bol dirigentom vo Veľkom divadle v Moskve.

Zdeněk Chalabala bol vynikajúci znalec českej a ruskej opernej tvorby, propagátor moderných hudobno-dramatických smerov. Už v Brne sa prejavili dve výrazné tendencie jeho umeleckých snáh: vzťah k súčasnej hudbe a k slovanskému opernému repertoáru, predovšetkým ruskej tvorby. Zdeněk Chalabala pôsobil v SND iba jednu sezónu a naštudoval iba tri inscenácie, ktoré však potvrdili jeho vysoké umelecké kvality. Jeho krátky bratislavský pobyt bol prínosom predovšetkým k zvýšeniu úrovne orchestra. Ako prvú hudobne naštudoval Suchoňovu Krútňavu (1952) s viacerými dramaturgickými zásahmi. Operu v pôvodnej verzii stranícke orgány neodporúčali hrať a divadlo ju stiahlo z repertoáru. Chalabala navrhol zmeny v librete a presvedčil autora prepracovať záver, aby sa opera mohla vrátiť na javisko. Významné bolo naštudovanie Dvořákovej Rusalky (1953) a Smetanovej Predanej nevesty (1953). Na pracovný systém Zdeňka Chalabalu v Bratislave po rokoch Hoza spomínal: „Neboli to iba skúšky s dirigentom, ale priam podrobné prednášky o hudobnej a literárnej štruktúre diela s hlbokým rozborom postáv a situácií. Takto Chalabala objavil nové študijné a najmä interpretačné spôsoby, ktoré sme uplatňovali i v ďalších operách, najmä pri novom naštudovaní Krútňavy, ktorú sme v sebe umocňovali ako nové dielo. Chalabala doloval z libreta i z hudby opery každú maličkosť a vedel ju interpretovať priam plasticky. Už pri čiastkovom štúdiu, tobôž potom pri spájaní diela v celok, žiadal logickú súvislosť, smerujúcu k umeleckému vrcholu. Preto dielo potom dýchalo životom a prihováralo sa obecenstvu tou rečou, ktorej mohol rozumieť každý v hľadisku.“ (Ja svoje srdce dám … 2, Bratislava 1898, s. 194.)

V roku 1953 sa Chalabala vrátil do Prahy. Po úspešnom zájazde pražského ND do Moskvy s Dvořákovou Rusalkou a Smetanovu Predanou nevestou dostal ponuku na angažmán vo Veľkom divadle v Moskve (1956 – 1959). Svoju činnosť začal uvedením Musorgského Borisa Godunova, nasledovalo naštudovanie Šebalinovej opery Skrotenie zlej ženy vo vlastnej novej úprave (1957). V roku 1958 naštudoval s dramaturgiou Dmitrija Šostakoviča pre film Musorgského Chovančinu a v roku 1959 uviedol Povesť o neviditeľnom meste Kiteži Rimského-Korsakova. Počas pôsobenia v Moskve sa snažil Chalabala presadiť i českú tvorbu. V roku 1958 dirigoval v Benátkách Dvořákovu Rusalku. Po uvedení Dvořákovej Rusalky v Leningrade (1959) sa Chalabala vrátil do Národného divadla v Prahe. Zaslúžil sa o uvedenie Suchoňovej opery Svätopluk (1960) v réžii Hanuša Theina, ktorú aj hudobne naštudoval. Pripravoval Šebalinovu operu Skrotenie zlej ženy, jej premiéry sa už nedožil. Na gramofónové platne Supraphonu nahral okrem mnohých orchestrálnych skladieb a opier (Smetana, Dvořák, Fibich, Šebalin) aj Suchoňove opery Krútňava (1953) s Margitou Česányiovou (Katrena), Štefanom Hozom (Ondrej), Františkom Zvaríkom (Štelina) a Svätopluk (1962) s Eduardom Hakenom (Svätopluk) a sólistami pražského ND.

Dňa 11. marca uplynie stopätnásť rokov od narodenia českého operného speváka , barytonistu Zdeňka Otavu (narodil sa vo Vítějevsi, okr. Svitavy, zomrel 3. decembra 1980 v Prahe), ktorý začínal svoju umeleckú dráhu v opernom súbore Slovenského národného divadla (1921 – 1926). Viac o ňom sme písali TU…

Zdeněk Otava (1902 – 1980)

Dňa 13. marca si pripomenieme štyridsiate výročie úmrtia herca, speváka a režiséra Františka Krištofa Veselého (pôv. menom Veselý, od roku 1949 Krištof Veselý, narodil sa 12. apríla 1903 v Skalici, okr. Senica, zomrel v Bratislave), dlhoročného člena Novej scény v Bratislave, jedného z prvých profesionálnych spevoherných spevákov na Slovensku.

František Krištof Veselý (1903 – 1977)

František Krištof Veselý vyrastal u starých rodičov v Skalici. V roku 1918 odišiel za matkou do Budapešti, kde maturoval (1921) a skončil štúdium na štátnej hereckej škole (1923). Neskôr absolvoval kurzy rétoriky v Budapešti a v Prahe. V rokoch 1923 – 1930, pod menom Ferenc Krištof, pôsobil ako činoherný a spevoherný herec v maďarskom Segedíne, Debrecíne, Györi, Cegléde, Miškovci, Šoprone a napokon v Kráľovskom divadle v Budapešti. V rokoch 1931 – 1933 a 1936 – 1938 bol člen spevohry a režisér Slovenského národného divadla v Bratislave, 1932 – 1933 divadla Varieté, od roku 1936 spolupracoval s pražskou filmovou spoločnosťou, od 1938 herec Švandovho divadla v Prahe. V rokoch 1940 – 1946 opäť ako sólista operety a režisér SND. V roku 1946 stál pri zrode Novej scény Národného divadla (pod týmto názvom pôsobila do roku 1951, do zväzku SND patrila do roku 1953) ako prvý umelecký šéf (okrem sezóny 1947 – 1948 ) Hudobnej komédie, do roku 1964 herec a režisér Novej scény.

František Krištof Veselý sa hudbe začal venovať už v rodnej Skalici. Bol člen a sólista speváckeho zboru, huslista a klavirista v amatérskom orchestri, mal aj výtvarné nadanie. Po ukončení štúdia v Budapešti sa uplatnil svojimi univerzálnymi hereckými schopnosťami i pôsobivým zjavom už na maďarských scénach. Vynikol napr. v úlohe Tassila v Kálmánovej operete Grófka Marica. Po návrate na Slovensko si čoskoro získal obecenstvo aj Bratislave a v Prahe. V hereckej praxi dbal na vyrovnanosť hereckých, vokálnych a tanečných zložiek. Vynikal v konverzačných dialógoch, jeho herecký prejav charakterizovala spevácka istota, tanečno-pohybová ľahkosť, jemná irónia a dobromyseľný sarkazmus. Blízke mu boli úlohy v klasických operetách (postavy bonvivánov, mladokomické úlohy) i v operetách súčasných skladateľov. K jeho profilovým postavám v spevohre SND patrili: Malon a Jim Kenyon (Friml: Rose Marie, 1931, 1937, 1941), Gustáv (Lehár: Zem úsmevov, 1932; 1941, insc. 1939; 1945), Tassilo (Kálmán: Grófka Marica, 1932, 1937), Pluto-Aristeus (Offenbach: Orfeus v podsvetí, 1932), Ivan (Lehár: Cárovič, 1932), Bogdanovič a Danilo (Lehár: Veselá vdova, 1933; 1941), René (Lehár: Gróf Luxemburg, 1933, 1943), Gorski a Bronio z Popielov (Nedbal: Poľská krv, 1932; 1938, 1940), Pierrino (Lehár: Giuditta, 1934, 1942), Kajetán Dimitrianu (Lehár: Cigánska láska, 1935), Edvin Ronald (Kálmán: Čardášová princezná, 1936), Muki (Kálmán: Cirkusová princezná, 1937), Vojvodca Adam Kazimír (Millöcker: Žobravý študent, 1937). V pôvodnej slovenskej tvorbe vytvoril postavy v operetách Jána Móryho: Dulpa (Zimný románik, 1932), Ludvik XIV. (La Valière, 1935) a Cudzinec (Slečna vdova, 1940) a v operetách Gejzu Dusíka: Dr. Ján Holub (Pod cudzou vlajkou, 1940, 1945), Camille Durant (Turecký tabak, 1941), Ferko (Osudný valčík, 1942), Filip Lenard (Modrá ruža, 1943), Tomáš Kelly (Tajomný prsteň, 1944). V Schöfferovej prvotine Závodom o lásku (1934) stvárnil postavu Richarda Delagého, v operete Mikuláša Schneidera-Trnavského Bellarosa (1941) nadporučíka Mirka, Miloša v ľudovej operete Ladislava Berku Studnička (1943). Mnohé postavy stvárnil v operetách a hudobných komédiách: Lord Harry Thornwell (Stolz: Pepina, 1931, 1938, Betina, 1946), Ivan Sidroff (Brodzsky: Primavera, 1931), Jean (Brodzsky: Modrý lampáš, 1935), Miki (Abraham: Viktória a jej husár, 1931), Jim Boy (Abraham: Kvet Havaja, 1932), Markíz Aristide de Foublas (Abraham: Ples v hoteli Savoy, 1933), Ralph (Piskáček: Tulák, 1932), Charlie (Fenyes: Maya, 1932), Lumley (Ellis – Myers: Jim a Jill, 1933), Pavel Garden (Weinberger: Na ružiach ustlané, 1934), Reginald Fairfax (Jones: Gejša, 1934), Kán Pompone (Benatzky: Kaviarnička, 1935), Gróf Perca d´Avencourt (Benatzky: Kráľ s dáždnikom, 1936), Leopold (Benatzky: U bieleho koníčka, 1938), Dr. Roger Fleuriot (Benatzky: Moja sestra a ja, 1944), Peter (de Fries: Svadobná cesta, 1936), Hodr (Jankovec: Odtrúbené, 1937, Demeter – Felix Suarez Rodrigo (Walter: Jeden blázon, 1941), Adolf Horigan (Steinbrecher: Krajčír na zámku, 1942), Erik (Jaksch: Svadba miliónov, 1944). Stvárnil aj postavy v českých spevohrách: Kostečka (Beneš: U sv. Antoníčka, 1933), Benjamin Bridge (Beneš: Syn bohov, 1934), Ing. Juraj Miláček (Beneš: Na tej lúke zelenej, 1935), Bobbi Doodle (Beneš: Uličnica, 1936), Jozef Horák (Beneš: Stratená varta, 1938), Ján Voříšek (Vipler: Na Svätom kopčeku, 1934.

V hereckých postavách na Novej scéne, zväčša v hudobných komédiách, uplatnil svoje príznačné majstrovstvo konverzačného dialógu, jemnú iróniu, dobromyseľný sarkazmus, spevácku istotu i tanečno-pohybovú ľahkosť a nonšalantnosť: Podkolesin (Gogoľ – Jiránek: Ženba,1946), Lord Harry Thornwell (Stolz: Betina, 1946), Adolf Hortigán (Steinbrecher: Krajčír na zámku, 1947), Fadinard (Voskovec – Werich: Slamený klobúk, 1947), Sbrigani (Moliére-Elbert: Pán z Prasiatkova, 1948), Viliam (Priestley – Arundel: Už Adam a Eva, 1949), Tommy Garsson (Webster: Pán plukovník chce spať, 1949), Don Melchior (de Molina- Elbert: Sokyňa, 1949), John Worthing (Wilde: Je dôležité mať Filipa, 1951), McDuss (Surov-Elbert: Divoký západ, 1951), Pilz (Štech-Macourek: Tretie zvonenie, 1951), Bence Zátonyi (Csiky: Darmožráči, 1952), Horatio Darada a Bartolus (Voskovec – Werich – Ježek: Nebo na zemi, 1953), Frank (Strauss: Netopier, 1955, 1963), Mujko (Huszka: Gül Baba, 1956), Saturnin Mazurkiewicz (Sygietiński – Tuwim: Vojak kráľovnej Madagaskaru, 1957), Notár (Kramer – Garinei: Škandál pre miliardu, 1962), Zeta (Lehár: Veselá vdova, 1964), George Bennet (Kramer – Garinei – Giovanini: Giulio, ty si čarovný, 1964).

Režijnú tvorbu Františka Krištofa Veselého v počiatočnom období pôsobenia v spevohernom súbore SND charakterizovala snaha po páčivosti, efektnosti, dosiahnutí predovšetkým pôsobivého vonkajšieho rámca operetnej inscenácie: Abraham: Ples v hoteli Savoy (1933), Brodszky: Modrý lampáš (1935), Benatzky: Kaviarnička (1935), Lehár: Cigánska láska (1935, 1940), Eisenmann: Bozk a nič viac (1935), Schubert – Berté: Dom u troch dievčatiek (1935), Lehár: Frasquita (1936), Kálmán: Čardášová princezná (1936) a Cirkusová princezná (1937), Strauss: Tisíc a jedna noc (1936), Friml: Rose Marie (1937), Millöcker: Žobravý študent (1937), Nedbal: Poľská krv (1938), Benatzky: U bieleho koníčka (1938), Stolz: Pepina (1938). Režíroval aj diela pôvodnej slovenskej tvorby: Dusík – Haluzický: Tisíc metrov lásky (1935), Dusík: Keď rozkvitne máj (1938).

Na Novej scéne začal Krištof Veselý v režijnej práci postupne opúšťať staré operetné postupy a maniere, toto obdobie charakterizovala snaha po celkovom prepojení a prehĺbení všetkých inscenačných zložiek: Gogoľ – Jiránek: Ženba (1946), Stolz: Betina (1946), Steinbrecher: Krajčír na zámku (1947), Gilbert: Rozkošné dobrodružstvo (1947), Němcová – Smatek: Divá Bára (1949), Tyl – Vašata: Strakonický gajdoš (1950), Székely: Zlatá hviezda (1951), Dunajevskij: Voľný vietor (1951),  Millöcker: Žobravý študent (1952), Kerekes: Obchodný dom (1953), Voskovec – Werich – Ježek: Nebo na zemi (1953), Nedbal: Poľská krv (1954), Dusík: Zlatá rybka (1954), Trinner: Zvony zo San Diega (1956), Audran: Bábika (1956), Dusík: Hrnčiarsky bál (1953), Novák: Plná poľná lásky (1957), Kalaš: Mlynárka z Granady (1958), Lipinski: Manželstvo po happyende… (1958), Slezák: Bláznivá nedeľa (1960), Wendlerová –  Dlouhý: Do videnia v sobotu (1960). Už ako dôchodca sa podpísal pod réžie v mimobratislavských divadlách: Aristofanes: Lysistrata (Maďarské oblastné divadlo Komárno, 1964) a Dusík: Dvorná lóža (Divad1o J. Záborského Prešov, 1968).

K filmu priviedol Františka Krištofa Veselého režisér Vladimír Slavínský, ktorý s ním nakrútil prevažnú väčšinu filmov. Prvý krát sa objavil vo filme Uličnice (1936) v úlohe milionára Bobíka, po boku Věry Ferbasovej. V ďalšej spolupráci s režisérom Slavínským pokračoval napr. vo filmoch Rozkošný příběh (1936), Falešná kočička (1937), Svatební cesta (1938), Bílá vrána (1938) a iné. Jeho partnermi bol Hana Vítová, Adina Mandlová, Jindřich Plachta a ďalší. Posledným filmom nakrúteným v Čechách bol Adam a Eva (réžia Karel Špelina, 1940). Vo všetkých filmových úlohách uplatnil aj svoj spevácky a tanečný talent. Po vojne hral už iba vo filme režiséra Jozefa Medveďa a Karla Kršku Štvorylka (1955) a v poetickom filme v slovensko-juhoslovanskej koprodukcii Siedmy kontinent (1966) režiséra Dušana Vukotića.

František Krištof Veselý často spolupracoval s rozhlasom i televíziou. Preslávil sa aj ako interpret slovenských tanečných piesní, najmä piesní G. Dusíka, ale i ďalších nestorov slovenskej populárnej hudby (Čády, Kostka, Cón, Hrebenár, Kováčik a i.). Mnohé z nich, vďaka jeho interpretácii, zľudoveli (napr. Široká cestička, Stupavská krčma a i.). Piesne v jeho podaní vyšli na gramoplatniach firiem Esta, Supraphon, Polydor, Telefunken, Ultraphon, v roku 1978 vydal OPUS gramoplatňu Prečo sa máme rozísť. Posledný raz vystupoval na javisku v Tatra revue 1976 v pásme Nečakaj ma už nikdy. Dlhé roky ako najlepší znalec operety na Slovensku publikoval články a štúdie aj v programových bulletinoch. V rukopise zanechal autobiografiu S úsmevom a veselo, ktorú redakčne spracovala a zrevidovala jeho dcéra MUDr. Eva Veselá a v roku 2005 vyšla pod názvom Moja cesta s piesňou.

V dňoch 18. a 19. marca si pripomenieme dve výročia pôvodom českého dirigenta pôsobiaceho na Slovensku Juraja Viliama Schöffera (narodil sa v Prahe, zomrel v Bratislave), dlhoročného dirigenta Slovenského národného divadla. Dňa 18. marca to bude stodvadsiate výročie narodenia umelca a 19. marca uplynie štyridsaťpäť rokov od jeho úmrtia.

Juraj Viliam Schöffer (1897 – 1972),
foto: Apfel (Archív SND)

Juraj Viliam Schöffer začal študovať na reálnom gymnáziu v Prahe, štúdium s maturitou ukončil vo Viedni (1915), kam sa rodičia presťahovali. Na viedenskom konzervatóriu študoval organ a kompozíciu (1915 – 1917), po návrate rodiny do Prahy pokračoval v štúdiách u Jaroslava Křičku a Josefa Bohuslava Foerstera, kde absolvoval v roku 1919. Umeleckú dráhu nastúpil ako korepetítor šéfa Nového nemeckého divadla v Prahe Alexandra Zemlinského (1919 – 1922). Potom prešiel ako kapelník rôznymi scénami, pôsobil v Olomouci (1922 – 1924, 1927 – 1930), bol šéf spevohry vo Východoslovenskom národnom divadle v Košiciach (1924 – 1927, 1937 – 1938), v rokoch 1931 – 1960 (s krátkym prerušením) dirigent v Slovenskom národnom divadle, 1946 – 1947 v Štátnom divadle v Brne, v sezóne 1947 – 1948 bol šéfdirigent Štátneho divadla v Košiciach.

Juraj Viliam Schöffer vynikal neobyčajným nadaním už od detstva, kedy vystupoval na koncertoch žiakov pražskej súkromnej klavírnej školy A. Sedláčkovej-Houfovej. Po absolvovaní konzervatória v roku 1919 prijal na odporúčanie prof. Foerstera angažmán ako korepetítor v pražskom Novom nemeckom divadle. Tu odborne rástol pod vedením riaditeľa Alexandra Zemlinského, ktorý, poznávajúc dirigentské nadanie mladého Schöffera, zveril mu v roku 1921 aj dirigovanie. Mal príležitosť prejaviť aj svoje spevácke vlohy, keď náhle zaskočil za nemocného predstaviteľa prvého šľachtica z Brabantu vo Wagnerovej opere Lohengrin, neskôr spieval v Straussovej opere Salome jedného z piatich židov aj pod taktovkou skladateľa. V roku 1922 už dirigoval v Lesnom divadle v Krči pri Prahe Leoncavallovu operu Komedianti a tu prvý raz samostatne hudobne naštudoval Smetanovu opery Predaná nevesta a Mascagniho operu Sedliacka česť. V roku 1923 prijal ponuku riaditeľa olomouckého divadla Antonína Drašara na post operetného dirigenta.

Keď v roku 1924 začalo činnosť Východoslovenské národné divadlo v Košiciach, riaditeľ Josef Hurt na odporučenie Oskara Nedbala ponúkol funkciu šéfa spevohry Jurajovi Viliamovi Schöfferovi. Schöffer ponuku prijal, oslovila ho perspektíva samostatnej činnosti a možnosť vypracovať si orchestrálne teleso podľa vlastných predstáv, samozrejme v rámci daných možností. Už po krátkom čase kritika konštatovala, že orchester nadobudol na zvukovej sile, ale i mäkkosti a precíznosti. V repertoári spevoherného súboru dominovala opereta, prvou premiérou v Schöfferovom naštudovaní bola Piskáčkova Slovácka princezná (1924). Zásluhou Schöffera okrem klasických titulov uviedli aj prvú slovenskú spevohru košického skladateľa, bardejovského rodáka Ivana Júliusa Hemerku Ženské rozmary (réžia Václav Poláček, choreografia Ella Fuchsová, 1925) na námet Ema Bohúňa (libreto pôvodnej operety Hajdamáci z roku 1920 upravil Dr. Ján Slávik). Za zmienku stojí aj premiéra prvého javiskového diela Jána Móryho, spevohry z exotického prostredia Biely holub (1925), s dirigentom Schöfferom a v Poláčkovej réžii. Nemecké libreto Richarda Wilda do češtiny preložil Josef Hurt. V druhej sezóne uviedol súbor i niekoľko opier, ktoré dirigoval Schöffer: Smetanovu Predanú nevestu (1925), Gounodovho Fausta a Margarétu (1925), Pucciniho Madame Butterfly (1926), Halévyho Židovku (1926), v nasledujúcej sezóne Smetanovu Hubičku (1926) a Verdiho Traviatu (1926). Do Košíc sa Schöffer vrátil ešte v sezóne 1937 – 1938, keď sa riaditeľ SND Antonín Drašar pokúsil obnoviť činnosť Východoslovenského národného divadla, prerušenú v roku 1930. Schöffer sa podieľal na vypracovaní hudobného sprievodu Josefa Suka pre prvé slávnostné predstavenie Zeyerovej hry Radúz a Mahuliena (1937). Z opier naštudoval iba Verdiho Traviatu (1937), ktorú aj sám režíroval, keďže pre operu nemalo divadlo skúseného režiséra. Ďalšie plánované tituly sa po zmene politickej situácie nerealizovali a na jeseň 1938 divadlo opäť zaniklo. Po tretí raz nastúpil Schöffer do Košíc v sezóne 1947 – 1948 ako umelecký šéf a hudobne naštudoval Pucciniho Bohému (1947) a Toscu (1948).

Po návrate do Olomouca v roku 1927 sa Schöffer opäť ujal funkcie operetného dirigenta, sám si zostavoval repertoár, prevažne klasický, vyhľadával a uvádzal však aj novšie moderné diela. Vypracoval sa na výborného spevoherného dirigenta a znalca spevohernej literatúry a jej interpretačných slohov. Do Slovenského národného divadla prišiel na pozvanie riaditeľa Antonína Drašara v roku 1931. Patril k prvotriednym interpretom klasickej, ale i modernej operety, dirigoval s vervou, orchester pod jeho vedením hral harmonicky zladený. Vynikal nielen dirigentskou technikou, snažil sa rešpektovať i nároky a danosti účinkujúcich a orchestrálnych hráčov, pritom požadoval disciplínu a nezľavil z umeleckej hodnoty. Debutoval naštudovaním operety Rudolfa Frimla Rose Marie (1931) s Jarmilou Kšírovou v hlavnej úlohe, ktorú neskôr dirigoval v Modernej operete v Prahe. Pražské predstavenia mali nielen veľký divácky úspech, nadšené kritiky priniesla aj pražská tlač. V Bratislave naštudoval do roku 1945 prevažnú väčšinu operetných inscenácií: Friml: Ninon (1934, a. h.), Stolz: Pepina (1931), Eysler: Zlatá pani majstrová (1931), Abraham: Viktória a jej husár (1931), Abraham: Kvet Havaja (1932); Lehárove operety Zem úsmevov (1932, 1945), Giuditta (1934, 1942), Frasquita (1936, a. h.), Cárovič (1940), Cigánska láska (1940), Gróf Luxemburg (1943); Kálmán: Grófka Marica (1932), Fall: Madame Pompadour (1938), Hervé: Mamzelle Nitouche (1939), Schubert – Berté: Dom u troch dievčatiek (1939), Suppé: Boccaccio (1940); Millöcker: Žobravý študent (1937, a. h.), Nedbal: Poľská krv (1940), Heuberger: Bál v opere (1941). Dirigoval aj moderné, v tom čase veľmi populárne spevohry a operety Brodszkého: Primavera (1931), Unáša ženu (1931) a Modrý lampáš (1935); Grün: Českí muzikanti (1932), Cole: Nočný motýlik (1932), Jones: Gejša (1934), Eisemann: Bozk a nič viac (1935), Jacobi: Sybilla (1938), Grün – Posford: Balalajka (1938), Erdélyi: Krásna pani (1941), Jaksch: Svadba miliónov (1944), z českej spevohry Piskáčkovho Tuláka (1932), Benešovho Syna bohov (1934) a Vašicovo Americké tempo (1938). Hudobne naštudoval diela slovenských skladateľov Jána Móryho Zimný románik (1932), La Vallière (1935), Slečna vdova (1940) a Námorný kadet (1943), Dusíkove operety Modrá ruža (1939), Pod cudzou vlajkou (1940) a Osudný valčík (1943), Vilímovu operetu Šťastie nie je náhoda (1940) a Bellarosu (1941) Mikuláša Schneidera-Trnavského. Schöffer uviedol i svoju operetu Závodom o lásku (1934) na libreto režiséra Václava Poláčka.

Prvou opernou inscenáciou Juraja Viliama Schöffera bola Donizettiho Dcéru pluku (1939) v slovenskom preklade Jarka Elena. Predstavenie bolo hudobne i scénicky úspešné aj zásluhou skvelých výkonov hlavných predstaviteľov: Márie Kišonovej (Mária), Dr. Janka Blaha (Tonio) a Arnolda Flögla (Sulpice). Doménou Schöffera ako operného dirigenta bol taliansky repertoár, najmä Verdi a Puccini, rovnako úspešne však tlmočil aj opery iných svetových a domácich skladateľov. Významnou mierou sa podieľal na umeleckom raste sólistov a orchestra divadla, na budovaní repertoáru a na úspešných inscenačných výsledkoch. Z talianskej opernej tvorby naštudoval Pucciniho opery: Bohéma (1939, 1953, 1959), Madame Butterfly (1940, 1955) a Tosca (1957), Verdiho Maškarný bál (1940), Traviatu (1941), Trubadúr (1942) a Rigoletto (1951, 1956), ďalej Leoncavallových Komediantov (1939), ku ktorým pripojili jednodejstvový singspiel rakúskeho skladateľa Johanna Schenka Dedinský barbier (1939) a v roku 1941 Mascagniho Sedliacku česť (1941). Z francúzskej tvorby naštudoval Bizetovu Carmen (1941, 1954), Adamovho Postilióna z Lonjumeau (1942), Massenetovu Manon (1942) a Gounodovu operu Faust a Margaréta (1956), z nemeckej Nicolaiove Veselé ženy windsorské (1943), Štyroch grobianov (1943) a Zuzankino tajomstvo (1949) Wolfa-Ferrariho, Weberovho Čarovného strelca (1944), d´Albertovu Nížinu (1951) a Humperdinckovu rozprávkovú operu Medovníková chalúpka (1959). Z tvorby W. A. Mozarta dirigoval iba Únos zo serailu (1950), z českej Blodkovu jednoaktovku V studni (1949),) a Dvořákovu Rusalku (1950), z ruskej Kabalevského Tarasova rodina (1953). Dirigoval i niekoľko baletných inscenácií: Glazunov: Raymonda (1943), Kenessey: Šatôčka (1955), Čajkovskij: Spiaca krásavica (1957).

Okrem práce za dirigentským pultom sa Juraj Viliam Schöffer venoval pedagogickej činnosti na Vysokej škole múzických umení, komponovaniu a mnohé úspechy dosiahol so symfonickými orchestrami Slovenskej filharmónie a Československého rozhlasu v Bratislave. Nahrával pre rozličné firmy (Ultraphon, Supraphon, Opus). V spolupráci s rozhlasovým orchestrom (SOČR) realizoval v päťdesiatych rokoch početné nahrávky so sólistami opery SND, napr. Mozartov Únos zo serailu. V kompozícii sa venoval hlavne malým formám, v rukopise ostala opereta Krásna pani, písal tanečné skladby, pochody, zábavnú hudbu a skladby pre deti.

Dňa 18. marca uplynie pätnásť rokov od úmrtia dirigenta Viktora Málka (narodil sa 20. decembra 1922 vo Veľkej Poľane, dnes Stakčín, okr. Snina, zomrel v Brne), dlhoročného dirigenta opery Slovenského národného divadla v rokoch 1962 – 1990, z toho v rokoch 1976 – 1984 šéfdirigenta, zakladateľa Komorného súboru opery (od roku 1971 Camerata Slovaca).

Viktor Málek (1922 – 2002)

Rodák z východného Slovenska Viktor Málek prežil detstvo na Orave. Základy hry na hudobných nástrojoch mu dal otec, amatérsky hudobník. Na reálne gymnázium začal chodiť v Bratislave, kde v rokoch 1935 – 1939 študoval na Hudobnej a dramatickej akadémii (husle u Gustáva Náhlovského, klavír u E. Lepešovej). Po roku 1938 sa rodina presťahovala do Prahy, kde dokončil štúdium na gymnáziu (1939). V rokoch 1941 – 1946 študoval na Štátnom konzervatóriu v Prahe (dirigovanie u Zdeňka Chalabalu, zborové dirigovanie u Vojtěcha Bořivoja Aima, sólový spev u Běly Chalabalovej-Rozumovej), súčasne navštevoval semináre muzikológie na Karlovej univerzite v Prahe. Po skončení štúdia nastúpil do Zemského divadla v Ostrave (dnes Národní divadlo moravskoslezské) ako zbormajster a asistent dirigenta Zdeňka Chalabalu (1946 – 1947). V rokoch 1948 – 1962 bol dirigent opery v Městském divadle v Ústí nad Labem (dnes Severočeské divadlo opery a baletu), v rokoch 1962 – 1990 v opere Slovenského národného divadla, v rokoch 1977 – 1981 pôsobil ako stály hosť vo viedenskej Volksoper.

Viktor Málek začínal svoju profesionálnu činnosť v opernom súbore ostravského divadla (1946 – 1947) ako zbormajster a asistent svojho učiteľa, dirigenta Zdeňka Chalabalu. V rokoch 1948 – 1962 si ako dirigent opery v Ústí nad Labem vybudoval široký operný repertoár. Z českej tvorby Dvořák: Šelma sedliak (1949), Jakobín (1950, 1958) a Čert a Káča (1952, 1961), Smetana: Predaná nevesta (1950, 1954) a Dve vdovy (1962), Vostřák: Rohovín Čtverrohý (1950), Blodek: V studni (1950), Horký: Hejtman Šarovec (1953), Fibich: Šárka (1948, 1957), Janáček: Jej pastorkyňa (1958). Zo svetového repertoáru: Verdi: Traviata (1949), Aida (1949, 1956), Othello (1953), Trubadúr (1955), Rigoletto (1958) a Maškarný ples (1960); Puccini: Madame Butterf1y (1949, 1954, 1960), Donizetti: Don Pasquale (1949) a Nápoj lásky (1956), Offenbach: Hoffmannove poviedky (1952, 1956), Gounod: Faust a Margaréta (1952, 1958, 1961), d´Auber: Fra Diavolo (1951), Bizet: Carmen (1953, 1959), Rossini: Barbier zo Sevilly (1954), Wagner: Blúdiaci Holanďan (1954), Mozart: Così fan tutte (1956) a Figarova svadba (1961), Musorgskij: Soročinský jarmok (1952), Borodin: Knieža Igor (1957), d´Albert: Nížina (1958), Delibes: Lakmé (1959), Mascagni: Sedliacka česť (1959), Leoncavallo: Komedianti (1959), (1961), baletný večer ( Mozart: Malá nočná hudba – Delibes: Coppélia – Vostřák: Viktorka, 1952), Čajkovski: Luskáčik (1960). V roku 1961 Viktor Málek hudobne naštudoval po Plzni druhé české uvedenie opery amerického skladateľa Roberta Kurku Dobrý voják Švejk na Haškov námet v réžii Jiřího Fiedlera s Vilémom Přibylom v titulnej úlohe. Libreto antimilitaristickej opernej grotesky Allana Lewisse preložil Ivo T. Havlů. Víťazstvo opery z Ústí nad Labem s inscenáciou Wagnerovho Blúdiaceho Holanďana na Divadelnej žatve v Prahe (1955) vydobylo Málkovi zahraničné hosťovanie na poste dirigenta opery v Drážďanoch (1956). Pohostinsky dirigoval aj v pražskom Národnom divadle Gounodovho Fausta a Margarétu 1959, Wagnerovho Blúdiaceho Holanďana (1960) a Pucciniho Madame Butterfly (1967).

V roku 1961 dirigoval Viktor Málek pohostinsky v Slovenskom národnom divadle Wagnerovho Blúdiaceho Holanďana a v roku 1962 sa stal dirigentom operného súboru. Svojou prvou inscenáciou jednoaktoviek Bohuslava Martinů Veselohra na mosteŽenba (1963) sa predstavil ako pracovitý, presný a dôsledný muzikant s výrazným divadelným cítením. Typickou črtou Málkovho rukopisu bola koncentrovanosť na kvalitu hudobnej interpretácie, znalosť speváckej techniky mu pomáhala skvalitniť prácu po stránke výrazovej, vedel citlivo odhadnúť, aké nároky mohol uplatňovať voči spevákovi pri vytváraní hudobnej koncepcie úlohy. Hudobne naštudoval úspešné inscenácie Verdiho opier v réžii Július Gyermeka Trubadúr (1963, 1974) a Maškarný bál (1964) a Giordanovho André Chéniera (1967), neskôr Verdiho Dona Carlosa (v rámci BHS, 1981). Zo svetovej opernej tvorby dirigoval i staršie repertoárové inscenácie: Verdiho Traviatu (obn. insc. 1963; 1975), Rigoletta, Aidu, Pucciniho Madame Butterfly, Mascagniho Sedliacku česť, Leoncavallových Komediantov, Wagnerovho Blúdiaceho Holanďana a Dvořákovu Rusalku. Z českej tvorby naštudoval Dvořákovu operu Čert a Káča (1965), Smetanovu Hubičku (1980), Grécke pašie Bohuslava Martinů (1969), Janáčkove opery Káťa Kabanová (1978) a Příhody lišky Bystroušky (1989). Z opernej klasiky Halévyho Židovku (1965), Donizettiho Nápoj lásky (1983), Mozartove opery Figarova svadba (1971, 1980, 1987), Don Giovanni (1983), Čarovná flauta (1986). V réžii Miroslava Fischera naštudoval Gounodovho Fausta a Margarétu (1975), ktorého s mimoriadnym úspechom uviedol operný súbor vo viedenskej Volksoper (1976) s Petrom Dvorským v postave Fausta, Margarétou bola Magdaléna Hajóssyová a Mefista spieval Ondrej Malachovský. V Komornej opere SND naštudoval Málek Pergolesiho Slúžku paňou (1991) a Mozartov Únos zo serailu (1992). Už v druhej polovici 60. rokov vynikol Málek ako nadšený inscenátor modernej opernej tvorby. Inscenácie Menottiho Konzula (1966), Brittenovho Alberta Herringa (1966) a Žobráckej opery (1977) i Bergovho Wozzecka (1976) sa natrvalo zapísali do histórie operného súboru. Naštudoval operu gruzínskeho skladateľa Otara Taktakišviliho Tri životy (1974), ktorý bol osobne prítomný na premiére opery. Z pôvodnej slovenskej tvorby naštudoval Andrašovanovu operu Biela nemoc (1968), Benešove Cisárove nové šaty (1969) a Hostinu (1984), Cikkerove opery Juro Jánošík (1972) a Zo života hmyzu (1987), Urbancove opery Pani úsvitu (1976) a Tanec nad plačom (1979).

Blízky vzťah Viktora Málka ku komornej hudbe vyústil v roku 1969 k založeniu komorného telesa na pôde SND, ktoré v roku 1971 prijalo názov Camerata Slovaca. Súbor uvádzal inštrumentálne a vokálne diela, malé komorné formy všetkých štýlových období i žánrov. Pôvodný sedemnásťčlenný orchester na čele s koncertným majstrom Jaroslavom Bílikom, tvorili členovia orchestra SND doplnení kolegami zo Slovenskej filharmónie a Symfonického orchestra Slovenského rozhlasu. Komorný súbor uviedol v rámci SND Pergolesiho operu Pimpinone (1974), Bendovu melodrámu Pygmalion (v rámci BHS, 1974), Hazonovu Sobášnu kanceláriu (1975), Menottiho Médium (1976), Dibákov Svietnik (1977) a Paisiellovho Barbiera to Sevilly (1978). V rokoch 1976, 1978 a 1979 hosťoval súbor v Španielsku, Nemecku, Holandsku a Belgicku. Súbor uvádzal inštrumentálne a vokálne diela aj súčasnú slovenskú tvorbu.

V roku 1994 bol Viktor Málek spoluzakladateľ Symfonického orchestra VŠMU, ktorý sa prvýkrát predstavil na verejnosti na Slávnostnom koncerte k 45. výročiu založenia VŠMU v Koncertnej sieni Slovenskej filharmónie v Bratislave. Málek spolupracoval s Československou televíziou, pre ktorú okrem záznamov divadelných inscenácií naštudoval Cimarosovu operu Tajné manželstvo (1964), Stravinského Kráľa Oidipa (1969), opery Rimského-Korsakova Povesť o meste Kiteži (1978), Jaroslava Meiera Vrabčiaci (1982) a Stanislav Sudu Malka (1984, pôvodný názov U božích muk). Viktor Málek v období pôsobenia v ostravskom divadle napísal scénickú hudbu k činoherným inscenáciám (Šrámek: Mesiac nad riekou, 1947; Vančura: Jazero Ukereve,1947). Skomponoval aj niekoľko skladieb pre klavír (Neapolská serenáda, Ženci, Fantasie c) a skladbu pre husle a klavír Elegie, ktoré uviedol v ústecký rozhlas.

Dňa 19. marca uplynie deväťdesiat rokov od narodenia českého operného speváka Čeňka Mlčáka, dlhoročného sólistu Štátneho divadla (dnes Národné divadlo moravskoslezské) v Ostrave, ktorý bol v rokoch 1966 – 1969 sólistom operného súboru Slovenského národného divadla (1966 – 1969).

Čeněk Mlčák (1927 – 1990),
foto: František Krasl (Archív NDM Ostrava)

Po maturite na reálnom gymnáziu (1938 – 1946) v rodnom Kroměříži študoval Čeněk Mlčák hudobnú vedu a estetiku na Filozofickej fakulte Masarykovej univerzity v Brne (1946 – 1950). Súčasne navštevoval hodiny spevu v Ostrave u vtedy veľmi populárneho pedagóga Rudolfa Vaška. Pôsobil v Krajskom oblastnom divadle v Olomouci (1950 – 1951), Štátnom divadle v Ostrave (1951 – 1954, 1956 – 1966), Armádnej opere v Prahe (1954 – 1956), Slovenskom národnom divadle v Bratislave (1966 – 1969) a v nemeckom Saarbrückene (1970 – 1972). Po návrate z Nemecka sa opäť vrátil do Ostravy (1972 – 1985).

V divadle v Olomouci debutoval Čeněk Mlčák ako Vladislav v Smetanovom Daliborovi (1950). Tu spieval o. i. aj Princa Miroslava v menej známej komickej rozprávkovej opere Vojtěcha Hřímalého Zakliaty princ (1950), Mlynára v Novákovom Lampáši (1950), Dona Fernanda (Beethoven: Fidelio, (1951), Forda (Nicolai: Veselé paničky windsorské, 1951). Domo V ostravskom divadle, ktoré sa stalo s krátkymi prerušeniami až do roku 1985 domovskou scénou umelca, debutoval ako Mlynár v Novákovom Lampáši (1951). Disponoval kvalitným hlasom a svojím jedinečným speváckym výrazom a prirodzeným hereckým prejavom sa čoskoro zaradil k popredným členom súboru. Naštudoval široký repertoár, základom ktorého boli českí skladatelia, zo smetanovských postáv vytvoril Vladislava v Daliborovi, Radovana z Libuše, Tomeša z Hubičky, Kalinu z Tajomstva, Voka v Čertovej stene. Z opernej tvorby Antonín Dvořáka naštudoval Bohuša i Adolfa v Jakobínovi, Marbuela v Čertovi a Káči. Spieval Přemysla vo Fibichovej Šárke, Jaroslava Prusa v Janáčkovej opere Vec Makropulos, Lomikara v Kovařovicových Psohlavcoch, Karla v Novákovej opere Karlštejn a i. Zo svetového repertoáru vytvoril Mozartovho Dona Giovanniho a Papagena v Čarovnej flaute, Beethovenovho Pizarra vo Fideliovi, wagnerovské postavy: Colonnu (Rienzi), Blúdiaceho Holanďana, Telramunda (Lohengrin), Wolframa (Tannhäuser), Jochanaana v Straussovej Salome. Na repertoári mal ďalšie postavy zo svetovej klasickej opernej tvorby: Rosssiniho Viliama Tella, Verdiho Nabucca, Rigoletta, Germonta z Traviaty, Monforta zo Sicílskych nešporov, Carlosa di Vargas zo Sily osudu, Posu z Dona Carlosa, Amonasra z Aidy, Jaga z Otella; Pucciniho Gianni Schicchiho, Scarpiu (Tosca), Sharplessa (Madame Butterfly); Valentina (Gounod: Faust a Margaréta), Escamilla (Bizet: Carmen), Petra I. (Lortzing: Cári a tesár), Čajkovského Eugena Onegina, Borodinovho Knieža Igora i Petruccia zo Šebalinovho Skrotenia zlej ženy. Mnohé postavy spieval v niekoľkých naštudovaniach.

V opere Slovenského národného divadla vystúpil Čeněk Mlčák pohostinsky ako barón Scarpia z Pucciniho opery Tosca v roku 1965. Tlač poznamenala: „disponuje zvučným, dramaticky ladeným barytónom a jeho pomerne veľké spevácko-herecké výrazové schopnosti ho predurčujú k tomu, aby sa v krátkej budúcnosti zaradil medzi protagonistov našej opery.“ Prvou postavou naštudovanou so súborom opery bol Mamlock v protifašistickej opere Ladislava Holoubka Profesor Mamlock (1966) v hudobnom naštudovaní autora a v réžii hosťujúceho Václav Věžníka. Jeho Mamlock bol hlboko herecky presvedčivý, realisticky štylizovaný, so sklonmi k mimickému vyhrávaniu detailov. Svoj zvučný barytón s temnou farbou a veľkými výrazovými možnosťami uplatnil v klasickom repertoári ako Escamillo (Bizet: Carmen, 1966, insc. 1954), Pucciniho Marcell (Bohéma, 1967, insc. 1959), Sharpless (Madame Butterfly, 1967, insc. 1955) a Michele v Plášti (1968), či Georges Germont z Verdiho Traviaty (1968, insc. 1963). Doštudoval čerta Marbuela z Dvořákovej opery Čert a Káča, 1966, insc. 1965) a Lovca z Rusalky (1968, insc. 1953). V Menottiho Konzulovi (1966) vytvoril úlohu Agenta tajnej polície a vo Wagnerovej opere Rienzi (1967) naštudoval Steffana Colonnu. Keď sa v roku 1969 začala rekonštrukcia historickej budovy SND, vrátil sa Mlčák do Ostravy a v Bratislave spieval už iba ako hosť Verdiho Rigoletta (1971) a Scarpiu (1975).

V roku 1970 prijal Čeněk Mlčák ponuku zo Saarbrückenu. V hlavnom meste Sárska sa presadil ako Scarpia a Marcel v Pucciniho operách Tosca a Bohéma, Guglielmo v Mozartovej opere Così fan tutte a v mnohých ďalších, ale predovšetkým v titulnej úlohe Wagnerovho Blúdiaceho Holanďana. Po návrate do Ostravy si doplnil svoj neobyčajne široký repertoár o ďalšie postavy: Wagnerovho Wolframa (Tannhäuser, 1972), Orsiniho (Rienzi, 1982) a Telramunda (Lohengrin, 1983), Mefista (Gounod: Faust a Margaréta, 1975), Oldřicha Rokycanského (Smetana: Branibori v Čechách, 1980), titulnú postavu v Musorgského Borisovi Godunovovi (1982), Přemysla1984 zo Smetanovej Libuše (1984), Lotharia z Massenetovej Mignon (1985). Z modernej opernej tvorby naštudoval Gershwinovho Porgyho (Porgy a Bess, 1977), stvárnil psychologicky zložitú a herecky náročnú postavu maliara Goyu v celoštátnej premiére opery Josefa Boháča Goya (1978) napísanú podľa rovnomenného Feutchwangerovho románu v hudobnom naštudovaní Jiřího Pinkasa a v réžii Ilju Hylasa. Mimoriadny výkon podal ako Svetlovidov prvom scénickom uvedení Pauerovej monodrámy Labutia pieseň (1976) na text A. P. Čechova a v titulnej postave opery Miloša Vaceka Bratr Žak (1982). V roku 1983 naštudoval postavu Dona Henrica Asterona v českej premiére opery Jána Cikkera Rozsudok v Sliezskom divadle v Opave.

Čeněk Mlčák spieval pohostinsky na mnohých českých operných scénach, vrátane pražského Národného divadla, kde bol po dlhé roky stálym hosťom (1959 – 1984). Úspechy žal aj v Španielsku, Taliansku, Poľsku, Bulharsku, Rumunsku, Francúzsku, Nemecku a Luxembursku. Bohatá bola aj koncertná činnosť umelca. Interpretoval oratórnu, kantátovú a piesňovú tvorbu všetkých štýlových období. Spolupracoval s rozhlasom a televíziou, pre vydavateľstvá Supraphon a Panton nakrútil gramofónové platne, skvelým spôsobom spieval Janáčkovu Moravskou lidovou poezii v písních. Venoval sa i pedagogickej činnosti na ostravskom konzervatóriu.

Dňa 22. marca si pripomenieme nedožité osemdesiate narodeniny operného speváka, barytonistu Františka Cabana (narodil v Selciach, okr. Banská Bystrica, zomrel 30. mája 1991 v Bratislave), sólistu Opery Slovenského národného divadla v rokoch 1983 – 1991, pôsobiaceho aj v opere Divadla J. G. Tajovského v Banskej Bystrici a v Štátnom divadle v Brne. Viac o ňom sme písali TU…

František Caban (1937 – 1991)

Dňa 23. marca si pripomenieme deväťdesiate piate výročie narodenia opernej speváčky Heleny Gmucovej (tiež Elena, vyd. Záhradníková, narodila sa v Levoči, zomrela 18 marca 2009 v Bratislave), sopranistky, dlhoročnej sólistky opery Štátneho divadla v Košiciach (1949 – 1982).

Helena Gmucová (1922 – 2009)
foto: Archív DÚ

Helena Gmucová vyrastala od svojich trinástich rokov ako sirota. Pôvodne sa mala stať lekárkou, ale spev a divadlo jej učarili natoľko, že sa stali pre ňu silnejším putom, ktoré napokon pri voľbe štúdia zvíťazilo. Štúdium na konzervatóriu začala tajne a ostatná rodina o tom ani nevedela. Po absolvovaní štúdia na Štátnom konzervatóriu v Bratislave ju v roku 1949 angažoval do súboru opery Národného divadla v Košiciach (od roku 1955 Štátne divadlo Košice) jeho prvý riaditeľ Janko Borodáč. Hneď v prvej sezóne po Kate Pinkerton z Pucciniho Madame Butterfly (1950, 1964) a „nohavičkovom“ Siebelovi v Gounodovom Faustovi a Margaréte (1950) stvárnila titulnú postavu Halky v rovnomennej Moniuszkovej opere. Dramatický soprán Heleny Gmucovej našiel uplatnenie v exponovaných úlohách talianskeho repertoáru ako Aida (Verdi: Aida, 1951, 1968), Pucciniho Tosca (Tosca, 1956, 1970), Giorgetta (Plášť, 1973) a Santuzza z Mascagniho Sedliackej cti (insc. 1947). Vynikala v náročných partoch nemeckej opernej tvorby Richarda Wagnera ako Alžbeta i Venuša (Tannhäuser, 1959) a Senta (Blúdiaci Holanďan, 1963) a v Beethovenovom Fideliovi ako Leonora (1962). Doštudovala Mimi z Pucciniho Bohémy (insc. 1949), spievala Lauru (Verdi: Úklady a láska, 1965), Liu (Puccini: Turandot, 1965), Sestru dozorkyňu (Puccini: Sestra Angelika, 1969). V Mozartových operách vytvorila Cherubína Figarova svadba (1951), Donu Annu (Don Juan, 1956), Elvíru v Auberovej opere Nemá z Portici (1954), Barónku Freimannovú v Lortzingovom Pytliakovi (1959), Pepu v D´Albertovej Nížine (1966). V Offenbachových Hoffmannových poviedkach stvárnila Giuliettu (insc. 1960), z ruského repertoáru Tatianu (Čajkovskij: Eugen Onegin, 1951, 1966), Kupavu (Rimskij-Korsakov: Snehulienka, 1951), Parasju (Musorgskij: Soročinský jarmok, 1959). V operách Bedřicha Smetanu spievala Marienku (Predaná nevesta, 1952, 1966), Miladu (Dalibor, 1953, 1973), doštudovala Vendulku v Hubičke. V prvom slovenskom uvedení Fibichovej Šárky (1955) v hudobnom naštudovaní Josefa Bartla a v réžii Kornela Hájka vytvorila Šárku s Imrichom Jakubkom ako Ctiradom. Spievala Katarínu (Kovařovic: Psohlavci, 1957), Janáčkovu Jenůfu (Jej pastorkyňa, 1958) a Káťu (Káťa Kabanová, 1972), Dvořákovu Rusalku (1959) i Cudziu kňažnú (1953, 1974) v Rusalke a Kňažnú (Čert a Káča, 1955).

Zo slovenskej pôvodnej tvorby naštudovala Helena Gmucová Suchoňovu Katrenu (Krútňava, 1953, 1965), excelovala ako Ľutomíra (Svätopluk, 1960), v ktorej vystúpila pohostinsky i v opere SND (1960), Stellu (Holoubek: Stella, 1958), Palugyayovú (Cikker: Juro Jánošík, 1977). Vytvorila postavy v prvých slovenských naštudovaniach opier súčasných skladateľov: Susedu v Szokolayovej opere Krvavá svadba (1967) na námet rovnomennej tragédie F. G. Lorcu v hudobnom naštudovaní Jána Kendeho a v réžii Kornela Hájka a Hanku v celoštátnej premiére Karla Hábu Kalibov zločin (1967, dirigent Ladislav Holoubek, réžia Jiří Fiedler a. h.). Gmucová postupne prešla k charakterovým postavám: Mrs. Eynsford-Hillová (Loewe: My Fair Lady, 1971), Grófka de Coigny (Giordano: André Chénier, 1976, Lucia (Mascagni: Sedliacka česť, 1978). Stvárnila niekoľko postáv v spevoherných inscenáciách: Stela (Dunajevskij: Voľný vietor, 1951), Barbara (Strauss: Noc v Benátkach, 1954), Helena (Nedbal: Poľská krv, 1955, 1962), Zora Benková (Dusík: Tajomný prsteň, 1966), Eleonóra (Offenbach: Šiesta žena Modrofúza, 1972). S košickou divadelnou scénou, na ktorej pôsobila celý svoj umelecký život, sa rozlúčila ako Santuzza v Mascagniho opere Sedliacka česť v roku 1982. Po odchode z košického divadla žila v Bratislave, kde bola členkou Senior klubu pri Slovenskom národnom divadle.

Dcéra umelkyne Miroslava Zahradníková si na svoju matku takto zaspomínala: „Utiekala sa k prírode. Veľmi ľúbila Vysoké Tatry, kde preliezla takmer všetky končiare so svojimi bratancami. Hory jej dodávali energiu, a preto vynikala vytrvalosťou a húževnatosťou. Vždy stála pevne na svojich nohách. Skaly a vôňa kosodreviny jej dodávali silu poctivo pracovať, pritom skromne žiť, slúžiť umeniu a divákom, a predovšetkým zostať sama sebou. Pozoruhodnosťou je, že ako 74-ročná vyšla na Téryho chatu, ktorá sa nachádza vo výške 2015 metrov nad morom. Do Vysokých Tatier chodievala najmenej dvakrát ročne dovtedy, kým jej to zdravie a sily dovolili.“

Pripravila Elena Blahová-Martišová

email

About Author

Elena Blahová-Martišová

Leave A Reply