Dnes je: piatok, 22. 6. 2018, meniny má: Paulína, zajtra: Sidónia

Pripomíname si v marci (2018)

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Prinášame vám prehľad marcových výročí siedmich umeleckých osobností nášho hudobného operného života, ktorí už nie sú medzi nami – Gézu Fischera, Arnolda Judta, Kornela Hájka, Františka Rella, Jaromíra Soukupa, Zdeňka Košlera a Jaroslava Líbala. Prehľad pripravila dokumentaristka Elena Blahová-Martišová.

Dňa 4. marca uplynie päťdesiat päť rokov od úmrtia českého operného speváka, barytonistu Gézu Fischera (narodil sa 25. marca 1899 v Temešvári v Rumunsku, zomrel v Brne), dlhoročného protagonistu opery Národného divadla v Brne, ktorý začal umeleckú činnosť v rokoch 1923 – 1929 v opernom súbore Slovenského národného divadla.

Géza Fischer (1899 – 1963),
foto: Győri&Boros, Archív DÚ

Géza Fischer (uvádzaný aj ako Fišer) sa narodil v Temešvári, kde bol jeho otec kapelníkom vojenskej hudby. Krátky čas žila rodina vo Viedni a po návrate do Prahy bol Fischerov otec Jan člen Českej filharmónie a orchestra opery Národného divadla. Géza Fischer už v ranom veku spieval v detskom zbore viedenskej Volksoper. Študoval na obchodnej akadémii v Prahe, príležitostne spieval na študentských akadémiách a večierkoch. Po absolutóriu školy ho zastihla prvá svetová vojna, ktorá ho zaviala na taliansky front. Po vojne pracoval ako úradník v Prahe, v roku 1921 začal na odporučenie vtedajšieho šéfa opery pražského Nemeckého divadla Alexandra Zemlinského študovať spev u Maxa Kleina a Carla Emericha v Prahe. V štúdiu pokračoval u profesora M. Ulanowského vo Viedni a Salvatore Salvatiho v Salzburgu. Zemlinský angažoval Fischera do Nemeckého divadla (1922 – 1923), potom pôsobil v Slovenskom národnom divadle (1923 – 1929) a v Národnom divadle v Brne (1929 – 1963).

V Nemeckom divadle v Prahe (1922 – 1923) stvárnil Géza Fischer po menšej úlohe kráľovského herolda vo Wagnerovom Lohengrinovi aj Silvia z Leoncavallových Komediantov a Valentina z Gounodovho Fausta. Do Slovenského národného divadla angažoval Gézu Fischera spolu s jeho otcom Janom Fischerom, hráčom na trubku, riaditeľ Oskar Nedbal po úspešnom debute v postave Silvia z Leoncavallových Komediantov (1923). Tlač pozitívne hodnotila jeho pekný, kultivovaný hlas a príjemný zjav. V úlohe Valentína z Gounodovho Fausta a Margaréty (1924, insc. 1922) prekvapil aj hereckou tvorivosťou. Na začiatku svojej umeleckej dráhu vytvoril niekoľko menších postáv ako Marullo (Verdi: Rigoletto, 1923), Druhý filozof (Charpentier: Louisa, 1924), Ruggiero i Albert (Halévy: Židovka, 1924, insc. 1922), Hudobník (Massenet: Kaukliar u Matky Božej, 1924), Morales (Bizet: Carmen, 1924), Herman a Schlemihl (Offenbach: Hoffmannove poviedky, 1924), Schnappauf (Kienzl: Evanjelista, 1925), Lovec (Dvořák: Rusalka, 1925, insc. 1923), Gróf Branicki, pod odchode Zdeňka Otavu aj Gróf Valdštýn (Róźycki: Casanova, 1925), Krušina (Smetana: Predaná nevesta, 1926, insc, 1924), Ščelkalov (Musorgskij: Boris Godunov, 1927).

Géza Fischer mal pekný farebný hlas s dobrou technikou, bol muzikálny, spoľahlivý a pohotový, k štúdiu nových postáv pristupoval zodpovedne. S pribúdajúcimi úlohami nadobudol istotu, eleganciu pohybu i gesta. Čoskoro sa vypracoval na popredného umelca súboru, na publikum zapôsobil aj svojím pôsobivým javiskovým zjavom. Vzornú legátovu kantilénu najviac uplatnil v operách Bedřicha Smetanu a Antonína Dvořáka. Zo smetanovských úloh po výstižnom Budivojovi (Dalibor, 1924) a Murárskom majstrovi (Tajomstvo, 1924), spieval skvostným legátom Voka v Čertovej stene (1924), Vladislava v Daliborovi (1925, insc. 1924), Tomeša z Hubičky (1926, insc. 1924), speváckou kultúrou imponoval ako Přemysl v Libuši (1928, insc. 1923). Bol Dvořákovým Bohušom v Jakobínovi (1928), Šujským v Dimitrijovi (1929). Vytvoril Přemysla vo Fibichovej Šárke 1925 a štýlového Dona Manuela v jeho Messinskej neveste (1928). Po speváckej stránke úspešne zvládol postavu Urbanca v prvom uvedení Maršíkovej opery Študentská láska (1925), bol Grófom Benediktom v jeho Čiernom lekne (1928). Výstižne predniesol prológ v prvom uvedení Folprechtovej opery Lásky hra osudná (1926), pekným zjavom, ušľachtilým spevom a presvedčivou hrou sa uplatnil ako Mlynár z Novákovho Lampáša (1928). Bol Lamingerom v Kovařovicových Psohlavcoch (1928), Schmittom z Weisovho Poľského žida (1929). V ranom diele Karla Boleslava Jiráka na antický námet Žena a Boh (1929) naštudoval postavu Apollonia z Tyany, v ktorej naplno uplatnil svoj farebný hlas, potvrdil svoju umeleckú inteligenciu, našiel pravý výraz i pre charakteristiku postavy.

Hlasovému naturelu Gézu Fischera najviac vyhovovali lyrické alebo lyricko-dramatické postavy Verdiho opier, zvládol i dramatické postavy talianskeho verizmu, ktoré nie vždy vyhovovali jeho lyrickému materiálu. Najväčšie úspechy u kritiky i obecenstva dosiahol v postave elegantného a noblesného Georgesa Germonta z Traviaty (1924, insc. z 1922) v novom kvalitnom naštudovaní šéfa opery Bedřicha Holečka, kde zaujal precítenou interpretáciou svojho partu a patetickým prednesom. Sýty farebný hlas uplatnil v postave impozantného a energického Grófa Lunu v Trubadúrovi (1924), po speváckej stránke sa dobre zhostil partu Amonasra z Aidy (1926, insc. 1923), Dona Carlosa zo Sily osudu (1927) spieval príjemným zvučným hlasom a opäť predviedol svoju vokálnu kultúru. Krásnym mezzavoce i hereckým výrazom zaujal v postave Sharplessa z Pucciniho Madame Butterfly (1924), hodnotný spevácky výkon podal ako Marcello v Pucciniho Bohéme (1925). Kritika vyjadrila obdiv tvorivých schopností Fischera pri stvárnení dvoch charakterovo odlišných postáv Micheleho z Plášťa a titulnej postavy z Gianniho Schicchiho (1927). V postave Micheleho podčiarkol tragický tón, Schicchi bol v jeho podaní uvoľnený a herecky premyslený. V neobyčajnej forme spieval Gérarda v Giordanovom André Chénierovi (1925) pod taktovkou hosťujúceho Carla Waltera z divadla La Fenice v Benátkach.

Géza Fischer spieval z prevádzkových dôvodov aj Escamilla v Bizetovej Carmen (1925, ins. 1924), ktorý nezodpovedal jeho hlasovému potenciálu. Stvárnil Lorda Cockburna v Auberovom Fra Diavolovi (1926), bol spevácky výrazový Nelusco v Meyerbeerovej Afričanke (1926) a Lescaut Massenetovej Manon (1927), muzikálny Dagonov veľkňaz v Saint-Saënsoveom Samsonovi a Dalile (1927) pod taktovkou Josefa Vimcourka. Mimoriadne plastický herecký výkon a skvelé belcanto predviedol ako Zurga v Bizetovej opere Lovci perál (1928), opäť vo Vincourkovom naštudovaní a v nádhernej výprave hosťujúceho výtvarníka rusko-španielskeho pôvodu Miguela L. Urvancova. Príjemný hlas Fischera vynikol v parte Almavivu v Mozartovej Figarovej svadbe (1924). Stvárnil metliara Petra v Humperdinckovej Perníkovej chalúpke (1924), po speváckej stránke uspokojil ako Otakar vo Weberovom Čarostrelcovi (1926). Kritika vyzdvihla jeho obdivuhodný výkon v dramatickej postave kráľa Šalamúna v Goldmarkovej Kráľovnej zo Sáby (1926) v precíznom hudobnom naštudovaní Oskara Nedbala. Muzikálnosť a mäkký timbre zvučného hlasu uplatnil v parte Wolframa von Eschenbach z Wagnerovho Tannhäusera (1926), bol spevácky istý Telramund z Lohengrina (1927), brilantný výkon podal ako Alberich zo Zlata Rýna (1928). Skvelý spevácky a herecky výstižný výkon podal ako Pán z Faninalu v opere Richarda Straussa Gavalier s ružou (1928) v hudobnom naštudovaní Oskara Nedbala. Bol štýlový a dôstojný Orest v Elektre (1928), ktorého takisto ako Fanninala spieval aj vo výnimočných predstaveniach pod taktovkou hosťujúceho skladateľa Richarda Straussa (1929). Fischerova muzikalita našla uplatnenie v úlohe Jeleckého z Čajkovského Pikovej dámy (1927), prepracovaný výkon podal ako Janusz v Moniuszkovej Halke (1928) a Princ Afron v opere Rimského-Korsakova Zlatý kohútik (1928). Bol impozantný kráľ Matiáš v prvom uvedení opery Viliama Figuša-Bystrého Detvan (1928) pod skvelým vedením Oskara Nedbala. Obdivuhodný výkon podal v náročnej titulnej postave obnoveného naštudovania Bellovej opery Kováč Wieland (1929, dirigent Oskar Nedbal), ktorý bol jeho poslednou postavou na bratislavskej scéne. Fischer účinkoval iba v jednej operetnej inscenácii, v Cigánskom barónovi Johanna Straussa (1927), kde zaujal strhujúcou interpretáciou árie (Werberlied) grófa Homonaya z druhého dejstva. Spevácke umenie Fischera v Dvořákovom JakobínoviDimitrijovi i v Novákovom Lampáši ocenila aj viedenská kritika v predstaveniach na zájazde operného súboru v Stadttheatri v roku 1929.

Géza Fischer vystupoval príležitostne i na koncertoch, interpretoval napr. piesne Franza Schuberta na komornom koncerte za spoluúčinkovania kvinteta (1925). S Martou Krásovou a s klavírnym sprievodom Gustáva Koričánskeho spieval nemecké piesne, kde mal možnosť predviesť vzácnu muzikalitu (1928). S orchestrom Cirkevného hudobného spolku pri Dóme sv. Martina pod taktovkou Alexandra Albrechta spieval sólo v Schubertovej Omši Es-dur za spoluúčinkovania bulharskej sopranistky Sie Vojnikovej, sólistky opery SND altistky Mariči Peršlovej a tenoristu Bronislava Choroviča (1928) z Prahy. Kritika vyzdvihla vokálne brilantný a mimoriadne vyrovnaný výkon kvarteta sólistov. Po odchode do Brna spieval Géza Fischer v SND pohostinsky až po mnohých rokoch Kalinu v Smetanovom Tajomstve (1945), Verdiho Rigoletta (1952) a Marcella v Pucciniho Bohéme (1953).

V Brne spieval Géza Fischer v januári 1929 na záskok postavu Janusza na premiére Moniuszkovej Halky za indisponovaného domáceho sólistu Ferdinanda Poura. Kritika pozitívne hodnotila jeho priebojný, príjemne zafarbený hlas najmä vo vyššej polohe. Po ďalšom hosťovaní v postave Lunu vo Verdiho Trubadúrovi dostal ponuku na angažmán a Brnu ostal verný až do roku 1963. Patril medzi najobľúbenejších spevákov súboru a naštudoval vyše stopäťdesiat veľkých postáv z klasickej i modernej českej a svetovej opernej tvorby. V prvej sezóne spieval Rambalda v málo známej Pucciniho opere Vlaštovka (1929) a náročnú postavu Šiškova v posmrtnej premiére Janáčkovej opery Z mrtvého domu (1930). Repertoár si rozšíril o celý rad ďalších postáv českej opery vo viacerých naštudovaniach: Tausendmark (Smetana: Braniboři v Čechách), Kalina (Smetana: Tajemství), Bohumír z Bouillonu (Dvořák: Armida), Grigorij (Jeremiáš: Bratří Karamazovi), Antonio (Foerster: Jessika), Samko (Foerster: Eva), Prošek (Kovařovic Na starém bělidle), Jaroslav Prus (Janáček: Věc Makropulos), Oblačný, Vacek, Bradatý (Janáček: Výlety pana Broučka), Švanda (Weinberger: Švanda dudák) a ďalšie. Ťažiskom jeho repertoáru však bola svetová opera: bol noblesný Eugen Onegin (Čajkovskij: Eugen Onegin), Ščelkalov (Musorgskij: Boris Godunov), Salieri (Rimskij-Korsakov: Mozart a Salieri). Z Verdiho postáv po Germontovi stvárnil Renata (Maškarný ples), Markýza Posu (Don Carlos), Forda (Falstaff), mimoriadny výkon podal v postave Rigoletta. Z mozartovského repertoáru popri Almavivovi stvárnil aj Guglielma v Così fan tutte. V prvých uvedeniach pôvodných opier naštudoval Harlekýna (Erwin Schulhoff: Plameny, 1932), druha Tennesea (Jaromír Weinberger: Lidé z Pokett-Platu, 1932), Starostu (Rudolf Karel: Smrt Kmotřička, 1933), Jochimusa (Pavel Haas: Šarlatán, 1938), postavy Ježíša a Tomeša (Rafael Kubelik: Veronika, 1947). V operách Bohuslava Martinů spieval Kovářa (Hry o Marii) a Pierota (Divadlo za branou), povaľača Charlota v československej premiére opery Jacquesa Iberta Angelika (1936). Z moderného repertoáru naštudoval napr. Dona Carlosa (Prokofjev: Zásnuby v klášteře, 1956), Hrabě Rostova (Prokofiev: Vojna a mír, 1961).

V Národnom divadle v Prahe nevystupoval Géza Fischer často. Ešte počas bratislavského angažmán spieval pohostinsky Germonta vo Verdiho Traviate (uvedenej pod názvom Violetta, 1929), ktoré dirigoval Milan Zuna. Potom hosťoval v pražskej opere až druhej polovici tridsiatych rokov ako Samko vo Foersterovej Eve (1937) pod taktovkou Zdeňka Chalabalu a s Adou Nordenovou, jednou z najvýznamnejších predstaviteliek titulnej postavy. Marcella v Pucciniho Bohéme (1937) spieval s Imrichom Godinom ako Rudolfom a poslednou postavou na pražskej scéne bol Luna z Verdiho Trubadúra (1938). Od roku 1953 pedagogicky pôsobil v Brne na konzervatóriu a krátko na Janáčkovej akadémii múzických umení (1962).

Dňa 5. marca si pripomenieme nedožité osemdesiate narodeniny operného speváka Arnolda Judta (narodil sa v Rožňave, zomrel 17. júna 1999 v Bratislave), tenoristu operného súboru Slovenského národného divadla v rokoch 1970 – 1990.

Arnold Judt (1938 – 1999),
foto: Magdaléna Robinsonová, Archív SND

Arnold Judt študoval po maturite v Rožňave spev na bratislavskom Štátnom konzervatóriu pod vedením profesora Tea Tesslera a Marky Medveckej (1961). Počas štúdií sa ako sólista Lúčnice zúčastnil na medzinárodnej výstave EXPO 1958 v Bruseli. Po dlhoročnom pôsobení vo Vojenskom umeleckom súbore (1961 – 1969) bol angažovaný na post sólistu opery SND (1970 – 1990).

V roku 1967 pozvalo vedenie opery SND Arnolda Judta k pohostinskému naštudovaniu náročnej postavy Britwalda v Moyzesovom Udatnom kráľovi (1967). Po pozoruhodnom výkone naštudoval aj postavu Malcolma vo Verdiho Macbethovi (1968). V sezóne 1969 – 1970, už ako sólista súboru, úspešne doštudoval postavu Janíka zo Smetanovej Predanej nevesty (1969, insc. 1968), v ktorej predviedol zdravý, silný, vo všetkých polohách vyrovnaný hlas. V ďalšej doštudovanej postave, úlohe Izmaela z Verdiho Nabucca (1970, ins. 1966) znel jeho hlas uvoľnene a s dostatočnou intenzitou. Svoj zdravý, silný, vo všetkých polohách vyrovnaný materiál uplatnil v postave Dona Josého v Bizetovej Carmen (1974). Príjemne prekvapil dramatickým prejavom ako Florestan v Beethovenovom Fideliovi (1974). Stvárnil Gora v Pucciniho Madame Butterfly (1971), Narrabotha v Straussovej Salome (1976). Kovový hlas predviedol v postave Pedra v d´Albertovej Nížine (1979), po stránke výrazovej dojemného a zraniteľného. V Dvořákovej opere Čert a Kača (1981) naštudoval pastiera Jurka. Hlasový fond Arnolda Judta sa uplatnil v dramatickej kreácii Svätopluka mladšieho v Suchoňovom Svätoplukovi (1970), bol výborný Krúpa v Krútňave (1978). V Cikkerových operách naštudoval Gajdošíka z Jura Jánošíka (1972), Craparta v Hre o láske a smrti (1973), vokálne vypätú postavu Feraponta Smeľkova vo Vzkriesení (1978), Prvého muža v Rozsudku (1979), Iného chrobáka a Vojvodcu v opere Zo života hmyzu (1987.

Naštudoval rad menších, typovo rozmanitých a charakterových postáv: Brabantský šľachtic (Wagner: Lohengrin, 1976), Posol (Verdi: Aida, 1978), Gróf Lerrna (Verdi: Don Carlos, 1981), Sudca (Verdi: Maškarný bál, 1986), Normanno (Donizetti: Lucia di Lammermoor, 1979). Vytvoril vtipnú komickú figúrku Principála zo Smetanovej Predanej nevesty (1983), Nitrabora (Suchoň: Svätopluk, 1985, 1990), Prvého ozbrojenca (Mozart: Čarovná flauta, 1986), Mešťana (Nicolai: Veselé paničky z Windsoru, 1988). Z modernej opernej tvorby stvárnil Predavača krabov z Gershwinovho Porgyho a Bess (1973), bol výrazný Bačila v opere gruzínskeho skladateľa Otara Taktakišviliho Tri životy (1974), Harry Zabiják v Brittenovej Žobráckej opere (1977), Druhý robotník v Šostakovičovej Kataríne Izmajlovovej (1984). Vytvoril plastickú kreáciu postavy blázna v Bergovej opere Lulu (1986) a Japonského vyslanca v Stravinského Slávikovi (1988).

V štúdiu VŠMU pohostinsky naštudoval herecky a výrazovo presvedčivú postavu Monostata v Mozartovej Čarovnej flaute (1970). S touto inscenáciou pohostinsky vystúpil s operným štúdiom aj v komornom štúdiu JAMU v Brne (1971). V Divadle Jozefa Gregora Tajovského Banskej Bystrici pohostinsky vytvoril postavu Turidda v Mascagniho Sedliackej cti (1984), kde zaujal plným a zvučným nasadením hlasu. Spevácky výkon a herecký prejav Arnolda Judta v postave Jeníka z Predanej nevesty vyzdvihla i nemecká kritika na zájazde opery v Drážďanoch (1971), kde bola jeho partnerkou Gabriela Beňačková ako skvelá Mařenka. V roku 1987 účinkoval (spolu s inými sólistami opery SND) na letnom festivale v Salzburgu v Schönbergovej opere Mojžiš a Áron (réžia Jean-Pierre Ponnelle, dirigent James Levine). Príležitostne účinkoval na komorných koncertoch.

Dňa 8. marca uplynie päťdesiat rokov od úmrtia slovenského moderného operného režiséra Kornela Hájka (narodil sa 21. októbra 1920 v Kružlovskej Hute v okrese Bardejov, zomrel v Košiciach), ktorý debutoval ako režisér v opere SND a potom dlhé roky pôsobil v Štátnom divadle v Košiciach. Hájek vynikal osobitým zmyslom pre výtvarné cítenie, svetelné efekty a funkčnosť masových scén. Viac o ňom sme písali TU…

Kornel Hájek (1920 – 1968),
foto: Archív DÚ

Dňa 11. marca si pripomíname sto piate výročie narodenia divadelníka Františka Rella (pseud. Fero Novohradčan, Peter Ryban, narodil sa v obci Uhorské, okr. Poltár, zomrel 8. novembra 2009 v Bratislave), režiséra, dramaturga, organizátora, prekladateľa, dramatika, zakladateľa Slovenského divadla v Prešove (1945) a spevohry Divadla Jozefa Gregora Tajovského v Banskej Bystrici (1959), riaditeľa a režiséra Tatra-revue (1963 – 1970).

František Rell (1913 – 2009),
foto: Anton Šmotlák, Archív DÚ

František Rell študoval na Obchodnej akadémii v Banskej Bystrici (19632 – 1936) a na Vysokej obchodnej škole v Prahe (1936 – 1939). Pôsobil ako pedagóg v Dobšinej (1939 – 1943). Divadlo hrával už od detstva v rodnej obci Uhorské, v Poltári naštudoval s ochotníckym súborom aj niekoľko operiet, prvou bola obľúbená opereta českého skladateľa Jankovca Odtrúbené (1937), potom uviedol aj Kálmánovu Grófku Maricu (1938) a Dusíkovu operetu Keď rozkvitne nový máj (1939). Po návrate zo štúdia aktívne spolupracoval s ochotníkmi aj v Dobšinej. Ako herec, režisér a organizátor sa spolupodieľal na vzniku a činnosti divadelného ochotníckeho krúžku Záborský v Prešove (1941 – 1943) a externe spolupracoval s tamojšou pobočkou Slovenského rozhlasu v Bratislave. Cez vojnu bol za účasť v SNP väznený v nemeckom koncentračnom tábore Altenburg. V Prešove sa začala jeho profesionálna dráha ako spoluzakladateľa, herca, režiséra, dramaturga a riaditeľa Slovenského divadla (1945 – 1954, neskôr Krajového slovenského divadla 1951 – 1954, v súčasnosti Divadla Jonáša Záborského v Prešove). Potom bol umeleckým šéfom činohry, dramaturgom a režisérom Divadla Jozefa Gregora Tajovského vo Zvolene (1954 – 1955), umeleckým šéfom a režisérom spevohry Novej scény v Bratislave (1955 – 1959), zakladateľom, umeleckým šéfom, režisérom, dramaturgom spevohry Divadla Jozefa Gregora Tajovského v Banskej Bystrici (1959 – 1962) a napokon riaditeľom a režisérom profesionálnej revue a politického kabaretu v bratislavskom divadle Tatra revue (1963 – 1970).

František Rell bol v roku 1944 iniciátorom opravy poškodenej divadelnej budovy v Prešove, riaditeľom, súčasne režisérom a dramaturgom sa stal až v roku 1945. Ako praktik a schopný organizátor dokázal v zložitých podmienkach zostaviť herecký súbor a vybudovať repertoár zameraný nielen na divadlo prístupné širokým vrstvám, ale uvádzal aj hodnotné tituly domácej a svetovej tvorby. Podpísal sa pod réžie Králikovej Poslednej prekážky (1946), Timravinej Pávy (vo vlastnej úprave,1952), Bukovčanovej hry Surovô drevo (1954), Kvapilovej Princeznej Púpavienky (1947), Shakespearovej Komédie plnej omylov (1947), Žeromského Hriechu (1952), Arbuzovovej hry Stretnutie s mladosťou (1952) a i. Podarilo sa mu vybudovať samostatný spevoherný súbor, schopný naštudovať i náročnejšie tituly: Hervé: Mamzelle Nitouche (1947), Nedbal: Poľská krv (1948), Hervé-Schubert: Dom U troch dievčatiek (1949), J. Strauss: Cigánsky barón (1950) a Netopier (1952) a v tom čase populárnu Alexandrovovu Svadbu v Malinovke (1950). Preložil a naštudoval Lehárovu operetu Zem úsmevov (1947) a prvé a zatiaľ jediné slovenské uvedenie operety Eva (1949) toho istého autora. V období jeho pôsobenia sa začali sporadicky uvádzať aj operné a baletné predstavenia. Pre operné produkcie bol v tom čase v Prešove dobre disponovaný súbor na čele s dirigentmi Jánom Pöschlom a Bohušom Slezákom, režisérom Karolom Smažíkom a sólistami ako napr. Imrich Jakubek, Elena Koleková, Jozef Hromádko, Andrej Bystran a ďalší. Prvým operným titulom bola Verdiho Violetta (1951), nasledovali Smetanove opery Hubička (1952) a Predaná nevesta (1953). Prvým celovečerným baletom bol Nedbalov balet Z rozprávky do rozprávky (1950) v choreografii Karla Rašku z ostravského divadla. O najväčší rozmach baletu sa pričinil František O. Bernatík, ktorý naštudoval Delibesovu Coppéliu spolu s Borodinovými Poloveckými tancami (1952), Nedbalovho Hlúpeho Jana (1952) a Dvořákove Slovanské tance (1953). Pre Rella bolo charakteristické, že sa orientoval predovšetkým na diváka, ktorého dobre poznal a predstavenia v divadle i na zájazdoch sa vždy tešili veľkému záujmu divákov. O pôsobení Františka Rella v Divadle Jonáša Záborského v Prešove prinesieme samostatný podrobnejší článok.

František Rell po ročnom pôsobení v Divadle J. G. Tajovského vo Zvolene, kde opäť uviedol úspešné Surovô drevo (1954) a Princeznú Púpavienku (1955), prijal ponuku z Bratislavy a stal a umeleckým šéfom a režisérom spevohry Novej scény v Bratislave (1955). Podstatnou mierou sa zaslúžil o umelecké formovanie súboru, pri režijnej práci sa vyvaroval starých operetných manier, tvorivým prístupom k libretu prispel k renesancii tohto žánru a zvýšeniu úrovne predstavení. Potvrdila to už prvá úspešná premiéra operety Jenő Huszku Gül Baba (1956), pod taktovkou Bohuša Slezáka, ktorú Rell vhodnými úpravami čisto a vkusne oživil. V podobnom duchu režíroval aj ďalšie inscenácie, hudobnú komédiu maďarského skladateľa Otta Vinczého Parížsky hosť (1957) a Kálmánovu operetu Fialka z Montmartru (1958) vo výbornom hudobnom naštudovaní Zdeňka Macháčka.

V roku 1959 sa František Rell ujal myšlienky vybudovať v Banskej Bystrici tretie profesionálne spevoherné divadlo, kde aj režíroval prvú premiéru Foersterovej Evy (1959). Zásluhou réžie Františka Rella a hudobného naštudovania Jána Kendeho bola umelecká úroveň opery na kvalitnej úrovni. Rell zdôraznil ľudovosť prostredia, snažil sa vyhnúť šablónovitosti a statickosti, sólistom poskytol priestor na hereckú akciu. Smetanovu Hubičku (1960) inscenoval v duchu realistickej réžie, založenej na rozohraných hereckých akciách. Prvou Rellovou operetnou réžiou v Banskej Bystrici bola sovietska hudobná komédia zo súčasnosti Semiona Zaslavského Módny ateliér (За витриной ателье, libreto Irina Petrova, 1960), ktorú aj preložil. Skúsený režisér rozohral dej operety do vtipných a veselých scén s využitím revuálnych prvkov. Pri Dusíkovom Hrnčiarskom bále (1960) kritika vyzdvihla tvorivý prístup Rella k predlohe, ktorú čiastočne upravil, čím dej operety nadobudol plynulý a rýchlejší spád, hudobná stránka bola plnšia a zaujímavejšia. Túto upravenú verziu, realizovanú po dohode s autorom, považovala kritika za do tých čias najlepšiu inscenáciu Dusíkovej operety. Po Dunajevského operete Voľný vietor (1961) naštudoval estrádnu revue viacerých slovenských autorov S bubnom na vtákov (1961), obsahovou stránkou ktorej bola poľnohospodárska tematika.

Významným obdobím Františka Rella boli roky pôsobenia v prvom profesionálnom kabaretno-revuálnom divadle Tatra revue, založenom v roku 1958 (v tej istej budove sídlilo Štúdio S a v súčasnosti Divadlo L + S). V záujme zlepšenia kvality netradičných divadelných prejavov hľadal inšpiráciu v zábavných podnikoch v Paríži, Mníchove a Budapešti. Prvým programom v Rellovej réžii bol vaudeville z francúzskeho prostredia autorov Arnolda a Bacha V siedmom nebi (1962) na tému spoločenských nešvárov, doplnený hudobnými vložkami. Zámerom Rella bolo zaručiť návštevníkom popri kvalitnom programe aj príjemnú zábavu prostredníctvom slova, tanca a piesne, ako to dokazovali ďalšie programy: Pobozkaj ma, múza! (1963), Koktail z Tatra revue (1963), Abdikácia abažúru (1964), Servus Peter! (1964), Na štátne trovy (1965), Slovo majú ženy (1965), Fakírom na hodinu (1967), Na šťastnej planéte (1968). Program Keď jubilant neplače (1967), venovaný šesťdesiatym narodeninám skladateľa Gejzu Dusíka, bol zostavený zo sviežich piesní jubilanta v modernom aranžmán, bohatý na spev, tanec a veselé scénky. Niektoré programy však mali pomerne silný satirický a kritický náboj a uvádzali sa s veľkým úspechom, ako napr. Pozor, sklo! (1964) a Hovoríme viacerými jazykmi (1966). K desiatemu jubileu činnosti Tatra revue pripravil Rell nevšedné a ojedinelé kabaretno-satirické pásmo Salto mortale (1969) na námet literárnej predlohy slovinského autora Žarka Petana, odohrávajúceho sa v cirkuse, kde krotiteľka (Magda Paveleková) krotí neposlušné zvieratá. Program, ktorý bol reakciou na august 1968 a začínajúcu normalizáciu, vyvolal rozruch na politickej scéne a nenápadne zmizol z repertoáru. Poslednou premiérou súboru bol satiricky a kriticky zameraný program Bedřicha Zelenku Aj keby chleba nebolo (1969, réžia Jozef Hanúsek), pripravovaný program Sex, sex, sex… (šesť satirických scénok zo slovenskej histórie) cenzúra zakázala. Vo februári 1970 prišlo z ministerstva kultúry rozhodnutie, že scénu treba zrušiť, ako dôvody sa uvádzali „nedostatočná umelecká úroveň“ a „závažné ideovo-obsahové nedostatky v programovej činnosti“.

František Rell pohostinsky režíroval aj v na ďalších scénach, napr. v Nitre uviedol Dychovičného Svadobnú cestu (1956). V Krajskom krušnohorskom divadle v Tepliciach naštudoval Dusíkovu operetu Hrnčiarsky bál (český preklad Karel Melichar Skoumal, dirigent Antonín Horák, 1962) s tímom spolupracovníkov banskobystrickej inscenácie – scénografom Pavlom Herchelom, kostýmovou výtvarníčkou Irenou Schanerovou a choreografom Františkom O. Bernatíkom. V snahe priblížiť sa súčasnému cíteniu a vnímaniu divákov zmodernizoval v spolupráci so skladateľom Gejzom Dusíkom operetu Modrá ruža (1970), ktorú inscenoval v Banskej Bystrici. Tu režíroval ešte hru Marcela Pagnola Marius alebo Malajský šíp (1971) a v Prešove Lehárovho Paganiniho (1972).

Národné divadelné centrum (dnes Divadelný ústav) a Združenie divadelných kritikov a teoretikov pripravilo konferenciu o Tatra revue, ktorá sa uskutočnila 20. marca 1997 v Štúdiu S v Bratislave. Referáty a spomienky, ktoré tu odzneli vyšli v zborníku nazvanom Bol raz jeden kabaret. Tatra revue (1958 – 1970, zostavil Milan Polák). Prešovskí divadelníci venovali deväťdesiatemu životnému jubileu Františka Rella premiéru Lehárovej Zeme úsmevov (réžia Petr Kracik z pražského divadla Na Palmovke) ako spomienku na jeho réžiu v roku 1947. Pri tejto príležitosti pripravil Divadelný ústav výstavu (autor Ladislav Lajcha) z materiálov zo svojich archívnych a dokumentačných fondov otvorenú v deň premiéry 7. marca 2003. Výstavu potom inštalovali aj vo Zvolene (2003) a v Zichyho paláci v Bratislave (2004).

Dňa 20. marca si pripomenieme stotridsiate výročie narodenia českého operného speváka, basistu a pedagóga Jaromíra Soukupa (narodil sa v Steyri v Rakúsku, zomrel 13. marca 1971 v Prahe), sólistu operného súboru Slovenského národného divadla v rokoch 1923 – 1926. Viac o ňom sme písali TU…

Jaromír Soukup (1888 – 1971),
foto: Archív DÚ

Dňa 25. marca si pripomíname deväťdesiate výročie narodenia českého dirigenta Zdeňka Košlera (narodil sa v Prahe, zomrel 2. júla 1995 tamže), výnimočného dirigenta a umeleckého šéfa operného súboru Slovenského národného divadla v rokoch 1971 – 1976, ktorý vysoko pozdvihol umeleckú úroveň hudobnej zložky inscenácií. Viac o ňom sme písali TU… Janáčkova akadémia múzických umení v Brne v spolupráci s Národným divadlom v Prahe usporiadala pri príležitosti nedožitého 85. výročia narodenia Zdeňka Košlera (2013) výstavu autora Gabriela Rovňáka so vzácnymi exponátmi z pozostalosti dirigenta, ktorá bola v roku 2015 inštalovaná aj v priestoroch novej budovy SND. Viac informácií o výstave sme priniesli TU… Taktiež pripravujeme samostatný článok autora Gabriela Rovňáka, ktorý budeme publikovať koncom marca t.r.

Zdeněk Košler (1928 – 1995)

Dňa 24. marca uplynie šesťdesiat rokov od úmrtia českého operného speváka a dirigenta Jaroslava Líbala (narodil sa 27. apríla 1896 v Prahe, zomrel vo Velvaroch v okrese Kladno) prvého dirigenta novozaloženej Novej scény Národného divadla v Bratislave v rokoch 1946 – 1948. Viac o ňom sme písali TU…

Jaroslav Líbal (1896 – 1958),
foto: Archív Mestského múzea Velvary

Pripravila: Elena Blahová-Martišová


Ak vás tento článok zaujal a chceli by ste byť informovaní o novinkách na webe Opera Slovakia, prihláste sa na odber pravidelného týždenného newslettera.

email
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.
Zdieľajte tento článok alebo komentujte:
  •  
  • 24
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  

O autorovi

Elena Blahová-Martišová

dokumentaristka a publicistka, členka redakčnej rady Opera Slovakia

Zanechajte komentár