Dnes je: štvrtok, 26. 4. 2018, meniny má: Jaroslava, zajtra: Jaroslav

Pripomíname si v novembri (2016)

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Prinášame vám prehľad novembrových výročí viacerých významných umeleckých osobností nášho hudobného operného života, ktorí už nie sú medzi nami – Vladimíra Melička, Josefa Vincourka, Romana Hübnera, Milana Zunu a Margity Česányiovej. Prehľad pripravila dokumentaristka Elena Blahová-Martišová.

Dňa 11. novembra uplynie sedemdesiat rokov o úmrtia dirigenta, zbormajstra a skladateľa Vladimíra Melička (narodil sa 18. januára 1893 v Martine zomrel v Bratislave), dlhoročného korepetítora a zbormajstra operného súboru Slovenského národného divadla (1924 – 1946).

Vladimír Meličko (1883 – 1946), foto: Archív DÚ

Vladimír Meličko
(1883 – 1946),
foto: Archív DÚ

Vladimír Meličko pochádzal z martinskej rodiny učiteľa, kultúrneho pracovníka a zbormajstra Slovenského spevokolu Jána Melička. Jeho mladšia sestra bola naša jedinečná a výnimočná herečka Hana Meličková, dlhoročná členka činohry SND. Otec Ján Meličko bol tiež ochotníkom a na martinskom javisku vystupovali v detských postavičkách aj Vlado a Hana. Po otcovi, ktorý ako pedagóg venoval veľký priestor hodinám spevu, zdedil Vladimír aj hudobné nadanie. Pôvodne chcel byť učiteľom, napokon však absolvoval v rodisku vyššiu obchodnú školu (1911). Ako študent tajne zorganizoval zo spolužiakov malý spevácky zbor, s ktorým nacvičoval slovenské ľudové piesne vo vlastnej harmonizácii. Súčasne súkromne študoval harmóniu a kontrapunkt a hru na klavír. Po maturite vypomáhal otcovi v kostole pri organe a pri nacvičovaní zborov v Slovenskom spevokole. Krátko pracoval v martinskej sporiteľni a vo voľnom čase aj ako pomocný zbormajster. V roku 1912 s Arnoldom Flöglom naštudoval a dirigoval so Slovenským spevokolom Weberovu operu Čarostrelec so sprievodom klavíra a harmónia (8. apríla 1912). Bola to prvá po slovensky spievaná opera (v preklade Milana Licharda) a jej uvedenie sa stretlo s mimoriadne priaznivou odozvou. Na Augustových slávnostiach v tom istom roku (6. augusta 1912) uviedli operu v dvorane Národného domu v réžii Rudolfa Slezáka aj so sprievodom orchestra vrútockých železiarov a s dirigentom Vladimírom Meličkom. O tejto udalosti informovali aj martinské noviny: „Asi o pol deviatej, keď nová železná opona zdvihla sa pomaly, mladý, ambiciózny dirigent Vladimír Meličko postavil sa na svoje miesto, a na jeho vodcovský pokyn orchester, prekvapujúc nás precíznosťou nacvičenia, zahúdol ouvertúru. Mali sme živý dojem operných predstavení. Znelo to celé inak, ako prvej, keď i pri najlepšom a najsnažnejšom úsilí účinkujúcich klavír nemohol nahradiť mnohozvuký, plný hovor strunných a dúchacích nástrojov.“ (Národnie noviny, roč. 43, 3.8.1912, č. 90, s. 8).

V roku 1912 začal Meličko študovať na pražskom konzervatóriu hru na klavír u prof. Josefa Procházku a skladbu u prof. Karla Steckera. Po vypuknutí prvej svetovej vojny v roku 1914 musel narukovať a štúdiá dokončil po vzniku Československej republiky u prof. J. B. Foerstera (1920). Po absolvovaní konzervatória pôsobil krátko v Prešove ako redaktor Šarišského hlasu a úradník na župnom úrade. Vystupoval aj ako koncertný klavirista a dirigent, absolvoval rad koncertov z vlastnej klavírnej tvorby a dirigoval aj skladby Mikuláša Moyzesa. V Národných novinách a Šarišských hlasoch publikoval hudobno-kritické články a recenzie koncertov.

Od roku 1921 bol Meličko tajomníkom Družstva Slovenského národného divadla a od roku 1924 korepetítorom, v rokoch 1938 – 1946 zbormajstrom Slovenského národného divadla. Okrem korepetovania dirigoval niektoré reprízy baletov: Delibes: Coppélia, Nedbal Z rozprávky do rozprávkyAndersen. Samostatne naštudoval revuálnu hru so spevmi českého dirigenta a skladateľa Josefa Odcházela Z Bratislavy do Šanghaja (1927), operety Lea Falla Stambulská ruža (1930), Edmonda Audrana Bábika (1930), Huga Hirscha Dolly (1931) a baletnú inscenáciu pre deti pod názvom Biele knieža (1933) na hudobnú montáž zo skladieb E. H. Griega. Meličko ako dirigent spolupracoval tiež s činoherným súborom v inscenáciách so živým orchestrom (Shakespeare: Rozprávka zimného večera, 1927; detská rozprávka so spevmi Miroslava Dubského Ako sa švec Ivánek princom stal, 1927; Raphaelson: Jazzový spevák, 1930; Nestroy: Zlý duch Lumpacivagabundus, 1930;  Vojnović: Smrť matky Jugovičovcov,1935). Vladimír Meličko ako korepetítor pracoval aj zo zborovým telesom a umelecky ho formoval za neľahkých podmienok pri vysokej fluktuácii členstva. Do zboru prichádzali noví členovi, začiatočníci, ktorých hlas bolo treba technicky postaviť a intonačne vycibriť. Ako zbormajster sa Meličko najviac zaslúžil o konsolidáciu zboru v roku 1938, keď museli mnohí umelci opustiť Slovensko. Ako spomína Hoza: „Denne, i po večeroch, keď nebolo operné predstavenie, cvičil, ba priam drel s novými mladými členmi zboru, takže niektorí sa už o pár mesiacov zapájali do spievanie v operách a operetách.“ (Hoza, Štefan. Ja svoje srdce dám…2, Bratislava 1989, s. 176).

Vladimír Meličko sa už ako študent pokúšal o komponovanie, harmonizoval a skladal piesne, v rokoch 1911 – 1912 zložil zbor Slovenský brat podľa Sládkovičovej básne Ohlas so štvorručným klavírnym sprievodom, Svadobný pochod pre miešaný zbor a i. Počas pražských štúdií zložil melodrámu Anča na Hviezdoslavovu báseň, ktorú precítene predniesla Lenka Kozlíková v rámci smútočného večera na pamiatku básnika P. O. Hviezdoslava na javisku Slovenského národného divadla (19. novembra 1921). Na báseň Rudolfa Medeka skomponoval melodrámu Štefánik, zložil klavírne skladby Slovenská rapsódia, Mazúrka, valčíky, pochody a i. Keď si Hana Meličková po rokoch spomínala na svoj debut v Slovenskom národnom divadle v titulnej úlohe Wildovej drámy Salome (1926) uviedla, že brat Vlado zložil pre ňu veľmi pôsobivú a dramatickú hudbu a sám ju na klavíri aj sprevádzal. (E. Nemsilová. Večerník, 11. 3. 1976.) Meličko sa pokúšal skomponovať aj operu podľa Hájnikovej ženy, ale zámer nerealizoval. Meličko hudobne spolupracoval s Gejzom Dusíkom na spevohre Novoveskí študenti (1939), príležitostne skladal scénickú hudbu k činoherným inscenáciám (Valentin Erben Tam je moja vlasť, 1935 a Carlo Goldoni Luhár, 1939). Väčšina jeho skladieb ostala v rukopise, niekoľko zborov vyšlo v zbierke Pavola Gallu Zbierka slovenských zborových a sólových spevov (1923) k päťdesiatemu výročiu založenia spevokolu Tatran.

Dňa 20. novembra uplynie štyridsať rokov od úmrtia českého dirigenta Josefa Vincourka (narodil sa 23. januára 1900 v Suchdole, okr. Nový Jičín, zomrel v Prahe), dlhoročného dirigenta operného súboru Slovenského národného divadla (1924 – 1945), v rokoch 1938 – 1945 umeleckého šéfa opery.

Josef Vincourek, (1900-1976)

Josef Vincourek,
(1900-1976)

Josef Vincourek študoval na gymnáziu v Prostějove. So svojím spolužiakom a priateľom Jiřím Wolkrom sa učil hudbu a spev u Vojtecha Měrku (na Wolkrove verše komponoval Vincourek neskôr piesne). V roku 1919 absolvoval konzervatórium v Prahe (organovú hru u prof. Jaroslava Kličku, dirigovanie a kompozíciu u Karla Steckera a prof. Jaroslava Křičku). Krátko vypomáhal v pražskom ND ako korepetítor (1919 – 1920), potom bol korepetítorom v speváckej škole barytonistu Emila Buriana. Ako klavirista sprevádzajúci na koncertoch jeho brata, tenoristu Karla Buriana, nadobudol cenné skúsenosti v odbore speváckeho umenia pre opernú prax. Od roku 1920 bol korepetítorom v divadle v Olomouci, kapelníkom zájazdovej spoločnosti Marie Zieglerovej (1921 – 1922), kde hral na klavíri, dirigoval, spieval i hral. Na odporučenie Karla Buriana bol za éry Františka Neumanna korepetítorom divadla opery v Brne (1922 – 1923), v rokoch 1924 – 1945 pôsobil v Slovenskom národnom divadle v Bratislave ako dirigent, dramaturg (1933 – 1938) a šéf opery (1938 – 1945). V Prahe bol dirigentom Českej filharmónie (1945 – 1948), dirigentom Národného divadla (1949 – 1950),  spolupracoval s amatérskou Pražskou spevohrou. Pôsobil ako dirigent operety v Kladne (1950 – 1954), šéf opery Štátneho divadla v Ostrave (1955 – 1958) a šéf opery Štátneho divadla v Košiciach (1958 – 1963).

Do Slovenského národného divadla angažoval Josefa Vincourka riaditeľ Oskar Nedbal v roku 1924 ako svojho asistenta, keďže sa opera pripravovala na zahraničný zájazd do Španielska. Nedbal zveril Vincourkovi naštudovanie Gounodovej opery Faust a Margaréta (insc. 1922), ktorá bola jeho prvým úspechom. Predstavenie pod jeho vedením malo spád, orchester viedol s energickým pokojom, rozvahou a s veľkou dávkou hudobnosti, odborná kritika považovala jeho prijatie za prínos pre divadlo. Potom Vincourek zastupoval Nedbala na orchestrálnych skúškach v Madride, kým Nedbal dirigoval symfonický orchester v Bratislave. Pod vedením Oskara Nedbala sa Vincourek vypracoval na dirigentskú osobnosť. Vynikal hudobnou pamäťou, ľahkosťou technického dirigentského výrazu, ktorý si osobnostne dotváral a mal zmysel aj pre vokálnu zložku naštudovaní. Naštudoval pomerne široký a rôznorodý repertoár, predovšetkým z českej a svetovej opery, ale i súčasnej a domácej tvorby. Reprízy viacerých operných titulov, ktoré hudobne naštudoval Nedbal, prevzal práve Vincourek. Zo Smetanovej tvorby napr. Hubičku (1924) a Predanú nevestu (1930), v roku 1928 Detvana V. Figuša-Bystrého a Straussovho Gavaliera s ružou. V českej tvorbe sa Vincourek prejavil ako znamenitý umelec veľkej dirigentskej potencie, najmä však hudobne cítiaci. Bol výborný interpret Smetanových opier, dôraz kládol na precízne technické a štýlové vypracovanie orchestrálnej partitúry. Okrem Hubičky (1924, 1941, 1945) a Predanej nevesty (1930, 1940) dirigoval ešte Smetanovo Tajomstvo (1924, 1927, 1941, 1944), Dalibora (1925, insc. 1924), Libušu (1934) a Dve vdovy (1943), Kovařovicových Psohlavcov (1928, 1939), slohovú čistotu dodržal pri Fibichovej Messinskej neveste (1928) a Šárke (1931). Vincourek mal blízky vzťah k Dvořákovmu dielu, dirigoval jeho Rusalku (1925, insc. 1924; 1931, 1941), Jakobína (1928, 1934), Dimitrija (1929), Čerta a Káču (1929, 1937). Naštudoval prvé uvedenie opery českého skladateľa Vladimíra Ambrosa El Cristo de la Luz (1930), operu Rudolfa Karela Smrť kmotrička (1935), komickú operu Františka Picku Maliar Rainer (1940), Foersterovu Evu (1941), Janáčkovu Jej pastorkyňu (1941). Vo februári 1927 v Bratislave pohostinsky vystúpili sólisti pražského Národného divadla so Škroupovou operou Dráteník. Hlavné úlohy spievali Ada Nordenová (Růžena), Otakar Mařák (Vojtěch), Emil Polert (Kůla), Bohumil Soběský (Květenský) a dráteníka Vladimír Štork. Predstavenie režíroval Josef Muncliger, ktorý súčasne spieval Lánu, domáci orchester znamenite a v slohu opery viedol Josef Vincourek.

Zo svetového repertoáru naštudoval Vincourek po Gounodovom Faustovi (operu dirigoval aj v ďalších naštudovaniach 1925, 1934, 1938), Adamovho Postilióna z Lonjuemau (1924). V nasledujúcej sezóne dirigoval prvú operu v slovenskom preklade Miloša Ruppeldta, Massenetovho Kaukliara u Matky Božej (1924), temperamentne a bezpečne viedol Bizetovu Carmen (1924, 1929), svieži, rytmický tón dal Thomasovej opere Mignon (1925, 1932). Nasledovala opera Saint-Saënsa Samson a DaliIa (1927), Bizetovi Lovci perál (1928). Vysokú úroveň malo pod jeho vedením predstavenie Halévyho Židovky (1927, insc. 1922, 1929), kde vhodným škrtmi dosiahol dramatický spád a vyrovnaný zvuk orchestra. Naštudoval tiež Offenbachove Hoffmannove rozprávky (1929), Massenetove diela Thais (1933) a Manon (1935), Charpentierovu Loiusu (1937).

Veľký zmysel pre veristický štýl preukázal Vincourek pri naštudovaní Mascagniho Sedliackej cti a Leoncavallových Komediantov (1924, 1925). Vystihol štýl hudby a sviežosť partitúry Rossiniho Barbiera zo Sevilly (1925, 1931) a Talianky v Alžíri (1935). Orchester pod jeho temperamentným vedením podával dobré výkony i vo Verdiho operách Maškarný ples (1930, 1933), Rigoletto (1925, insc. 1923), Aida (1927, insc. 1923;1936, 1941) a Othello (1945). Hudobne naštudoval i Pucciniho Bohému (1932) a Toscu (1940). Účinnú dramatickú silu a presnosť dosiahol vo Wagnerovom Tannhäuserovi (1927, insc. 1926) a najmä v Blúdiacom Holanďanovi (1939). Dirigoval Nicolaiove Veselé ženy windsorské (1929, 1936), Kienzlovu Pieseň hôr (1930), Lortzingovho Cára a tesára (1931), Goetzovu operu Skrotenie zlej ženy (1932), Humperdinckovu Marcipánovú chalúpku (1939), Mozartovho Dona Juana (1940) a Figarovu svadbu (1942), Egkovho Peera Gynta (1941). V Straussovej Elektre (1943) podal orchester prvotriedny výkon, Vincourek výborne vystihol vrcholné dramatické miesta opery. Z tvorby ruských a slovanských skladateľov naštudoval Čajkovského Eugena Onegina (1925, 1934, 1939), Musorgského opery Boris Godunov (1928, insc. 1927), Soročinský jarmok (1933) a Chovančina (1939), výborne dirigoval Moniuszkovu Halku (1928). Hudobne naštudoval Hristićovu operu Súmrak (1929, premiéru dirigoval autor), Dobronićovu Vdovu Rošlinku (1938), Stojanovovu Salambo (1942). Po Oskarovi Nedbalovi prevzal v roku 1928 dirigovanie repríz slovenskej pôvodnej opery Viliama Figuša-Bystrého Detvan, ktorú znovu uviedol v roku 1938. Naštudoval aj Holoubkovu prvú operu Stella (1939) a Bellovho Kováča Wielanda (1943). Pod Vincourkovou taktovkou spievali mnohí významní hosťujúci speváci, orchester viedol vždy spoľahlivo a dokázal pohotovo zareagovať i pri odlišnej interpretácii speváckych partov niektorých umelcov. Často dirigoval predstavenia, v ktorých spievala viedenská primadona Mária Németh (Aida, Amélia v Maškarnom bále, Santuzza v Sedliackej cti), Jarmila Novotná (Tatiana v Eugenovi Oneginovi, Gilda v Rigolettovi), Tatiana Menotti (Gilda v Rigolettovi). Z tenoristov sprevádzal napr. vynikajúceho bulharského speváka Petara Rajčeva (Rudolf v Bohéme, Don José v Carmen, Faust), Richarda Kublu (Canio v Komediantoch, Vojvoda v Rigolettovi), maďarského barytonistu Sándora Svéda (Rigoletto), Mefista v Gounodovom Faustovi pod jeho vedením spievali Pavel Ludikar i Fiodor Šaliapin.

Svoju dirigentskú činnosť rozšíril Vincourek tiež o operety a balety. Z operetného repertoáru to boli: Straussov Cigánsky barón (1927, 1935 ) a Tisíc a jedna noc (1936), Fall: Stambulská ruža (1930) a Rozvedená pani (1933), Lehárove operety Zem úsmevov (1932), Cárovič (1932), Veselá vdova (1933), Gróf Luxemburg (1933) a Paganini (1933), Offenbach: Orfeus v podsvetí (1932), Ellis-Myers: Jim a Jill (1933), Beneš: U svätého Antoníčka (1933), Vilím: V žiare miliónov (1933). Dirigoval Adamov balet Gizela (1926), Čajkovského Luskáčika (1928), Figúrky z porcelánu (1929) od Luja Šafránka-Kavića. Prevzal dirigovanie premiéry Novákovej Slováckej nedele (1931) za chorého Karla Nedbala. Starostlivo naštudoval a dirigoval Nedbalov balet Z rozprávky do rozprávky (1940, 1941), tri krátke balety, Šeherezádu Rimského Korsakova, Papillons na hudbu R. Schumanna a Borodinove Polovecké tance (1940) a Legendu o Jozefovi Richarda Straussa (1943).

Josef Vincourek ako šéf opery v ťažkých časoch vojny (1938 – 1945) neustúpil z progresívnej línie predošlých období a v spolupráci s dramaturgom Štefan Hozom naďalej uvádzali profilové diela českej a slovenskej opernej tvorby (tri nové slovenské opery Ladislava Holoubka Stella, 1939; Svitanie, 1941 a Túžba, 1944, Rosinského Čalmaka (1940) a Bellovho Kováča Wielanda, 1943), ruský a slovanský repertoár, vrcholné diela talianskej opery, Mozarta, Wagnerovho Blúdiaceho Holanďana (1939) i súčasné diela. Udalosťou bolo naštudovanie opery Wernera Egka Peer Gynt (1941) necelé tri roky po jej premiére v Berlíne, ktorej prvú reprízu dirigoval skladateľ. Prvá v slovenčine prevedená Elektra Richarda Straussa (1943) patrila z hľadiska hudobného naštudovania k najvýznamnejším činom opery v tomto období. Vincourek sa popri práci operného dirigenta svedomite venoval aj koncertnej činnosti a pokračoval tak v tradícii symfonických koncertov. Dirigoval operné predstavenia a koncerty Hudobnej a dramatickej akadémie, na koncertoch často uvádzal diela mladých slovenských skladateľov, niektoré z nich vôbec po prvý raz. V rokoch 1927 – 1945 viedol dirigentské a orchestrálne oddelenie na Hudobnej a dramatickej akadémii (od roku 1941 Štátne konzervatórium), kde boli jeho žiakmi Eugen Suchoň, Andrej Očenáš, Šimon Jurovský, Karol Elbert, Ladislav Holoubek, Tibor Frešo, Ladislav Slovák, Dezider Kardoš, Bartolomej Urbanec a i.

V pražskom Národnom divadle sa ako dirigent orientoval na baletný repertoár (Prokofiev: Popoluška, 1949 a Romeo a Júlia, 1950), v opere dirigoval reprízy Fibichovej Šárky (1949). V Pražskej spevohre sa venoval mladým adeptom, z ktorých mnohí prešli potom do operných súborov. Významným činom jeho pôsobenia na Kladne bolo uvedenie Škroupovho Dráteníka (1955), vrcholom ostravského pôsobenia uvedenie Suchoňovej Krútňavy (v réžii Štefan Hoza, na scéne Ladislava Vychodila, 1958). V opere Štátneho divadla v Košiciach ako šéf opery (1958 – 1963) naštudoval niekoľko významných opier z hľadiska dramaturgického aj interpretačného, napr. Janáčkovu Jej pastorkyňu (1958), Wagnerovho Tannhäusera (1959), Dvořákovu Rusalku (1959) a Prokofievove Zásnuby v kláštore (1961). Dominantou jeho košického účinkovania bolo naštudovanie Suchoňovej opery Svätopluk (1960) a baletu Šimona Jurovského Rytierska balada (1960).

Dňa 21. novembra si pripomenieme sto piate výročie narodenia českého operného speváka Romana Hübnera (narodil sa v Mělníku, zomrel 30. júna 1964 v Prahe), hrdinného tenoristu, dlhoročného sólistu operného súboru Slovenského národného divadla v rokoch 1921 – 1934.

Roman Hübner (1891 – 1964), foto: Archív DÚ

Roman Hübner
(1891 – 1964),
foto: Archív DÚ

Roman Hübner bol hudobne nadaný, mal krásny hlas a po maturite na reálnom gymnáziu v Prahe (1912) zamýšľal venovať sa divadlu, stal sa však úradníkom a popritom súkromne študoval spev. Prvou Hübnerovou pedagogičkou bola Ludmila Procházková-Neumannová, ku ktorej chodil na hodiny aj slávny tenorista Alfred Piccaver počas svojho angažmán v pražskom Nemeckom divadle. Svojím tenorom vzbudzoval obdiv v súkromných spoločnostiach, ale ďalšie plány prerušila prvá svetová vojna a Hübner musel narukovať. Po skončení vojny sa v Prahe vrátil k svojmu zamestnaniu na pražskom magistráte a pokračoval v štúdiu spevu u Václava Viktorina. V speváckej technike sa neskôr zdokonaľoval u prof. M. Ulanovského vo Viedni a u prof. Emilia Piccoliho v Miláne. V rokoch 1921 – 1934 bol sólistom opery SND, s prerušením v sezóne 1924 – 1925, kedy pôsobil v Ostrave. Po návrate do Prahy účinkoval počas okupácie v rozhlase. Pôsobil tiež ako režisér v súbore Opera Studio (neskôr Pražská komorná spevohra). Po oslobodení bol sólistom a režisérom divadla v Liberci (1945 – 1947).

Náhodné stretnutie s dirigentom a šéfom opery SND Milanom Zunom zmenilo Romanovi Hübnerovi život. Zuna hľadal do divadla tenoristu a keď mu Hübner zaspieval „Sicilianu“ z Mascagniho Sedliackej cti, ponúkol mu vystúpenie v divadle. Part Turidda sa naučil za pár dní a 11. októbra 1921 pod Zunovou taktovkou prvýkrát vystúpil na scéne SND v Bratislave, Santuzzou bola vynikajúca dramatická sopranistka Alba Sehnalová. Po úspešnom debute ho riaditeľ Bedřich Jeřábek ihneď angažoval. Ohlas v tlači bol takisto priaznivý: „… vládne sympatickým, kovovo jasným hlasovým orgánom, aký je práve pri tenoristoch žiaduci. Tiež jeho naturalistické poňatie úlohy sa páčilo.“(Slovenská politika, 13. 9. 1921). V novonaštudovanej Maršíkovej opere Čierne lekno ako Rybár Rukan upútal pekným zjavom a mohutným hlasom aj dobrou deklamáciou (1921, 1928). Do konca sezóny, v obdivuhodne krátkom čase, naštudoval ďalšie náročné postavy a vypracoval sa na profilového speváka súboru. Doštudoval postavy z Pucciniho opier, Cavaradossiho z Toscy a Pinkertona z Madame Butterfly, titulnú úlohu vo Weisovom Lešetínskom kováčovi, úspešne zvládol Cania z Leoncavallových Komediantov a Eleazára z Halévyho Židovky. Stvárnil Števu Buryju z Janáčkovej Jej pastorkyne a Jiřího z Dvořákovho Jakobína, v postave Šťáhlava zo Smetanovej Libuše zaujal mäkkým a nežným hlasom. Zásluhou cieľavedomej práce dirigenta Milana Zunu sa v prvých sezónach Hübnerov mohutný hlasový naturálny fond skultivoval, kovový hlasový materiál s expresívnymi vysokými tónmi a bezproblémovou lyrickou polohou uplatnil v neobyčajne širokom a rôznorodom repertoári. Spevácke umenie Hübnera bolo strhujúce, neobyčajne sugestívne, spevácky a herecky vyvážené. Kritika mu občas vyčítala prílišnú nazálnosť pri niektorých tónoch, dôsledkom čoho hlas strácal na intenzite.

Z postáv českej opernej klasiky naštudoval Roman Hübner po Šťáhlavovi v Libuši (1922, 1928) jednu zo svojich profilových postáv, Smetanovho Dalibora (Dalibor, 1922, 1924, 1928, 1933). Svojím šťavnatým a jasným hlasom zvládol s úžasnou ľahkosťou náročné miesta opery aj lyrickú polohu. Ako Dalibor, Pinkerton a Cavaradossi bol vyrovnaným partnerom Emy Destinnovej pri jej pohostinských vystúpeniach v Bratislave (1922 a 1925). V mladícky príťažlivom Jeníkovi zo Smetanovej Predanej nevesty (1922, 1925, 1930) sa zaskvel krásne znejúcimi výškami. Jeníka spieval aj so slávnym českým spevákom Pavlom Ludikarom ako Kecalom. Po stránke speváckej a hereckej bol veľmi dobrým braniborským kapitánom Varnemanom (Smetana: Branibori v Čechách, 1933). Po Števovi Buryjovi (1922) a Tichonovi Káti Kabanovej (1923), naštudoval v Janáčkovej Jej pastorkyni postavu Lacu Klemeňa (1926, 1928), do ktorého, podľa ohlasov v tlači, vniesol dramatickosť i lyriku, akú už dávno nebolo počuť. Z opernej tvorby Antonína Dvořáka spieval Václava (Šelma sedliak, 1922), Princa z Rusalky (1923), Dimitrija (Dimitrij, 1929). Krásny hrdinský výkon, spevácky a herecky dramaticky vystupňovaný podal ako Jan Sladký Kozina v Kovařovicových Psohlavcoch (1928). Zopakoval si Maršíkovho Rybára Rukana (Čierne lekno, 1928), vynikol v postave Kráľa v opere Oskara Nedbala Sedliak Jakub (libreto L. Novák podľa drámy Lopeho de Vegu, 1928). Ako Mikuláš Dačický v Novákovom Zvíkovskom raráškovi (1929) hýril vtipom a hereckými nápadmi, ktoré mal do detailov prepracované. Vytvoril postavu Babinského (Weinberger: Gajdoš Švanda, 1929), maliara Iva (Karel: Ilseino srdce, 1929 ), Ctirada (Fibich: Šárka, 1931). Ako hosť spieval Hübner svojím hrdinským, zvučným hlasom pastiera Castracana v Křičkovej prvotine Hipolyta (1936), kde opäť potvrdil svoj zmysel pre komické situácie.

Hübnerov jasný a príjemný hlas a striedmy herecký prejav sa dobre uplatnil v talianskej opere. V postave Pinkertona (Puccini: Madame Butterfly, 1922, 1925) a Maria Cavaradossiho (Tosca, 1922, insc. 1921; 1924, 1929) vynikol jeho nádherne znejúci a pekne modulovaný hlas s krásnymi pianami. Bol vášnivým Luigim (Plášť, 1927), hlasovo výborným Dickom Johnsonom (Dievča zo zlatého západu, 1930), v Kalafovi (Turandot, 1931) znel jeho hlas čisto a mohutne, vo vysokej polohe dominoval v zborových scénach. Vo Verdiho postavách zaujal ako Radames (Aida, 1923) muzikálnym prejavom, krásnym, neobyčajne šťavnatým a farebným hlasom, ako Otello (Otello, 1925, 1928) strhával plnou a pekne znejúcom vysokou polohou. Vysokú umeleckú úroveň preukázal ako Manrico (Trubadúr, 1930), zvládol všetky nuansy, ktoré part kladie v speve i hre, jeho hlas sa vlnil v dynamických oblúkoch. Zvonivý hrdinský hlas uplatnil v postavách Cania (Leoncavallo: Komedianti, 1922, insc. z 1921), Chéniera (Giordano: André Chénier (1925), bol dobrým Arnoldom (Rossini: Viliam Tell, 1933). K jeho profilovým postavám patril aj Don José (Bizet: Carmen, 1922, insc. z 1921, 1924, 1929), kde sa zaskvel širokými a farebnými tónmi, José v jeho podaní mal vášeň, tragiku i citovú mäkkosť, smútok a adekvátny herecký temperament. Eleazár (Halévy: Židovka, 1922, 1929) bol kabinetnou ukážkou prenikavej charakteristiky speváckej i hereckej. V Židovke, Aide a v Tosce bol rovnocenným partnerom viedenskej primadony Márie Németh, ktorá bola častým hosťom SND. Spieval tiež Cania a Radamesa v predstaveniach, ktoré v Bratislave pohostinsky dirigoval Pietro Mascagni (1925, 1927). V postave Zéphorisa (Adam: Keby som bol kráľom, 1923) zásluhou réžie choreografa Achille Viscusiho herecky i spevácky akcentoval štýl komickej opery. Stvárnil Juliena (Charpentier: Louisa, 1924), Vasca de Gamu (Mayerbeer: Afričanka, 1926), precízne vypracovaného Samsona (Saint-Saëns: Samson a Dalila, 1927), Gratiána (Lilien: Beatryx, 1932) a Roberta (Meyerbeer: Robert diabol, 1934).

Z nemeckej tvorby spieval Hübner Assada v Goldmarkovej Kráľovnej zo Sáby (1926), v postave Fra Diavola (Auber: Fra Diavolo, 1926) mu nechýbala ľahkosť v hlase a elegancia v hereckom prejave. Florestan v jeho interpretácii (Beethoven: Fidelio, 1930) bol mužný, ale rezignovaný a do vôle osudu odovzdaný. V peknej melodickej línii spieval rozkošníckeho a zbabelého Herodesa (R. Strauss: Salome, 1930), znamenite vystihol a kreoval postavu Bakchusa v Straussovej Ariadne na Naxe (1931). Po úlohe Primusa Thalera (Kienzl: Pieseň hôr, 1930) brilíroval ako Pedro (d´Albert: Nížina, 1931), stvárnil postavu Nuredina v dnes už takmer zabudnutej komickej opere Petra Corneliusa Barbier z Bagdadu (1933). Svojím mohutným hlasovým fondom bol akoby predurčený na wagnerovské postavy. Už po prvej postave Tannhäusera (Tannhäuser, 1922), v kvalitnom hudobnom naštudovaní Milana Zunu, vyzdvihla kritika jeho spevácky plastický hudobný prejav, heroický hlas a dramaticky stupňovaný herecký výraz. Aj v novom naštudovaní dirigenta Bedřicha Holečku (1926) potvrdil svoje kvality. Bol výborným Erikom v Blúdiacom Holanďanovi (1923, 1931). V postave Lohengrina (Lohengrin, 1927, 1931) podal svojou ušľachtilou kreáciou majstrovský výkon, do detailov mal vypracovanú postavu Logeho v Zlate Rýna (1928).

V Čajkovského Pikovej dáme (1927, 1932) vytvoril Hübner dramatického Hermana, preukázal zmysel pre gradáciu, každý herecký prejav bol spojený aj s hlasovými nuansami. Spevácky mu „sedela“ aj úloha Šujského v Musorgského Borisovi Godunovi (1927). V Moniuszkovej Halke spieval Jonteka (1928). Zo slovenskej pôvodnej opernej tvorby naštudoval postavu Eigela v prvom uvedení opery J. L. Bellu Kováč Wieland (1926, 1930), kde prejavil svoje charakterizačné schopnosti, výstižne stvárnil postavu mäkkého Jána Hrdého (Smatek: Čachtická pani, 1931). Vytvoril aj lúpežníka Mataja v nie veľmi úspešnej rovnomennej opere Jozefa Rosinského Mataj (1933). Roman Hübner sa osvedčil i v operetných úlohách, zmysel pre humor preukázal ako veľmi dobrý Gabriel Eisenstein (Strauss: Netopier, 1922, 1925), vytvoril Boleslawa Barańského v Nedbalovej Poľskej krvi (1926, insc. 1924), Franza Schuberta (Schubert-Berté: Dom u troch dievčatiek, 1929), Georgesa Duménila (Heuberger: Ples v opere, 1930). Hübner pôsobil v sezóne 1927 – 1928 aj vo funkcii režiséra. Už predtým sa sporadicky ako režisér objavil pri nových naštudovaniach repertoárových operných titulov (Pucciniho Toscy a Madame Butterfly). Samostatne inscenoval ďalšie Pucciniho tituly, jednoaktovky Plášť a Gianni Schicchi (1927) a Dievča zo zlatého západu (1930). V roku 1923 pohostinsky vystúpil ako Tannhäuser v Brne a v Národnom divadle v Prahe, tu spieval neskôr aj postavy Turidda a Cania (1929), v roku 1932 Jana Sladkého Kozinu a Eleazára s Rechou v podaní Máše Kolárovej (1932). Ako Cavaradossi v Tosce úspešne vystúpil vo viedenskej Volkosper (1928).

Roman Hübner po návrate do Prahy účinkoval počas okupácie v rozhlase. Pôsobil tiež ako režisér v zájazdovom súbore pre neprofesionálnych a začínajúcich spevákov Opera Studio (neskôr bola obnovená pod názvom Pražská komorná spevohra). V roku 1939 tu režíroval Smetanovu Predanú nevestuDalibora a Dvořákovu Rusalku. Po oslobodení bol sólistom a režisérom divadla v Liberci (1945 – 1947), kde sa opäť stretol a spolupracoval s Milanom Zunom, tamojším šéfom opery. Režíroval Smetanovu Predanú nevestu (1945) a Hubičku (1945), Dvořákovu Rusalku (1946). Po roku Zunu, ktorý odišiel do SND, vystriedal na poste šéfa dirigent Jaromír Žid (dirigent SND v rokoch 1920 – 1922). Podpísal sa ešte pod réžie opery K. Weissa Lešetínsky kováč (1945), Čajkovského Eugena Onegina (1946) a Fibichovej Šárky (1946). Spieval iba postavy Kováča (Lešetínsky kováč) a Ctirada v Šárke. V Prahe sa neskôr venoval pedagogickej činnosti a spolupracoval so speváckymi súbormi.

Dňa 24. novembra si pripomenieme sto tridsiate piate výročie narodenia prvého šéfa opery Slovenského národného divadla Milana Zunu (narodil sa 24. novembra 1881 v Novom Bydžove, okr. Hradec Králové, zomrel 3. mája v Prahe), významného dirigenta, organizátora s veľkými skúsenosťami, ktorý svojím nadšením a neúmornou prácou prispel k profesionalizácii operného súboru Slovenského národného divadla(1920 – 1923, 1946 – 1951). Viac o ňom sme písali TU…

Milan Zuna (1881 – 1960), foto: Archív SND

Milan Zuna (1881 – 1960),
foto: Archív SND

Dňa 28. novembra si pripomenieme sto piate výročie narodenia opernej speváčky Margity Česányiovej (vyd. Danihelová, narodila sa v Studienke, okr. Malacky, zomrela 25. októbra 2007 v Bratislave), sopranistky, dlhoročnej sólistky a primadony operného súboru Slovenského národného divadla (1933 – 1938, 1943 – 1976), prvej Katreny v Suchoňovej opere Krútňava.

Margita Česányiová (1911 – 2007)

Margita Česányiová
(1911 – 2007)

Margita Česányiová  už od detstva rada spievala, v škole často recitovala a zamýšľala ísť na dramatické štúdium. Keď však na jednom školskom večierku spievala sólo, riaditeľ odporučil rodičom, aby ju dali študovať spev. Po úspešnej skúške na Hudobnej a dramatickej akadémii v Bratislave bola v roku 1927 prijatá do triedy profesora Josefa Egema. Štefan Hoza si na jej študentské časy zaspomínal: „Skromná, pohrúžená do seba sedela, čítala, alebo si opakovala lekcie. Sem-tam prehodila slovo-dve s priateľkami. Ale už po roku vystúpila do popredia. Jej hlas sa rozvinul do krásy a rozsahu tmavého sopránového zafarbenia. Ustaľoval sa v priebojnosti sýtych, plne zaokrúhlených tónov. Taký veľký pokrok nedosiahla len vďaka talentu, ale aj zásluhou mimoriadnej usilovnosti. Vedela sa dokonale zdisciplinovať. Spev jej robil potešenie a onedlho patrila medzi Egemove najnadanejšie žiačky. Už v nižších ročníkoch jej zveroval vystúpenia na koncertoch s poslucháčmi vyšších tried. Ku krásnemu hlasovému timbru sa postupne pripájalo i herecké nadanie, ktoré si zdokonaľovala na hodinách herectva pod vedením operného režisér SND Bohuša Vilíma.“ (Hoza, Štefan. Ja svoje srdce dám … 2, Bratislava, 1989, s. 258-259.) Margita Česányiová brala štúdium veľmi vážne, potrpela si na disciplínu, ktorou sa riadila po celý život. V roku 1932 na koncerte Hudobnej a dramatickej akadémie v rámci dvojstého výročia narodenia Josepha Haydna spievala Česányiová part anjela Rafaela v oratóriu Návrat Tobiášov a v komickej opere Lekárnik (31. mája 1932) vytvorila postavu Griletty. Na koncerte absolventov v roku 1933 spievala náročnú áriu z Weberovho Oberona. Po absolvovaní školy chodila mnoho rokov na hodiny k prof. Anne Korínskej, s ktorou vypracovala všetky úlohy. V rokoch 1933 – 1938, 1943 – 1976 bola sólistkou operného súboru Slovenského národného divadla, v rokoch 1940 – 1943 vystupovala v divadle ako hosť.

Margita Česányiová ešte ako poslucháčka akadémie vstúpila na dosky SND v úlohe Frasquity v slávnostnom predstavení Bizetovej Carmen (2. októbra 1932, insc. 1929) pri príležitosti bulharského štátneho sviatku s renomovaným tenoristom Petrom Rajčevom v postave Dona Josého. V roku 1933 ju riaditeľ Antonín Drašar síce angažoval do operetného súboru SND, debutovala však ako Darbel v Halévyho komickej opere Blesk (1933), potom vystupovala v opere len sporadicky (Grófka Ceprano vo Verdiho Rigolettovi, 1934, insc. 1923; Lola v Mascagniho Sedliackej cti, 1935). Väčšiu príležitosť dostala ako Zerlina v Mozartovom Donovi Juanovi (1933), Lucietta v opere Wolfa-Ferrariho Štyria grobiani (1934, 1944) a Izabella v Rossiniho Talianke v Alžíri (1935). Na scéne po každej stránke veľmi tvárna umelkyňa prevzala po odchode Jarmily Kšírovej jej „žezlo“ operetnej divy súboru a vytvorila vyše tridsať hlavných postáv v dielach klasického i moderného operetného repertoáru. Svojím príjemným hlasom so zaokrúhlenými výškami a sýtou strednou polohou, v próze znelým a so zrozumiteľnou výslovnosťou dosahovala najväčšie úspechy v Lehárových operetách. Začínala excentrickou postavou Belly Giretti (Paganini, 1933, v prvom naštudovaní operety v slovenskom jazyku). Významnou kreáciou bola Líza (Zem úsmevov, 1934, insc. 1932), ktorej dala požadovaný viedenský šarm hneď po prvej valčíkovej árii. Bola skvelá a decentná Giuditta (Giuditta, 1934, 1942), Helena, neskôr Zorika (Cigánska láska, 1935; 1940), Frasquita (Frasquita, 1936), Soňa (Cárovič, 1940), Angela Didierová (Gróf Luxemburg, 1943), najmä však Hana Glavari (Veselá vdova, 1941) so známou piesňou o Vilji, ktorá sa v jej podaní stala klasickým príkladom interpretácie. V Kálmánových operetách naštudovala Odettu Darimonde (Bajadéra, 1934), Sylviu Varescu (Čardášová princezná, 1936), Grófku Maricu (Grófka Marica, 1937) a Kňažnú Fedoru Palinskú (Cirkusová princezná, 1937). Z klasického repertoáru stvárnila Haničku (Schubert-Berté: Dom u troch dievčatiek, 1935), v Straussových operetách Saffi (Cigánsky barón, 1935, 1943), Leilu (Tisíc a jedna noc, 1936), Emíliu (Joseph Strauss-Ernst Reiterer: Jarný vánok, 1937), Lauru (Millöcker: Žobravý študent, 1937), Fiamettu (Suppé: Boccaccio, 1940), Angelu (Heubereger: Ples v opere, 1941). V súčasných operetách vytvorila postavu O´Mimosy San (Jones: Gejša, 1934), Elly (Brodszky: Modrý lampáš, 1935), Frimlovu Ninon (Ninon, 1934) a Rose Marie (Rose Marie, 1937, 1941), Hedu (Vipler: Na Svätom kopčeku, 1934). V operetách veľmi populárneho a obľúbeného skladateľa operiet Járu Beneša stvárnila Alannu Sheridanovú (Syn bohov, 1934), Elenu Skalickú (Na tej lúke zelenej, 1935), Gloriu van der Boer (Z pekla šťastie, 1936), Bessie (Uličnica, 1936), Veru (Stratená varta, 1938). Vytvorila aj Dr. Marianu Haugswitzovú (Weinberger: Na ružiach ustlané, 1934), Jarmilu (Jankovec: Odtrúbené, 1937) a Helenu v Nedbalovej Poľskej krvi (1938, 1940). V operete Bohuša Vilíma naštudovala postavu Carry (V žiari miliónov, 1933), Lujzu v Móryho La Valiére (1935), bola očarujúcou Hedou Marion (Dusík-Haluzický: Tisíc metrov lásky, 1935). Česányiovej najčastejším partnerom bol Štefan Hoza, v niektorých operetách František Krištof Veselý.

V roku 1938 opustila javisko a v rokoch 1940 – 1943 vystupovala v divadle ako stály hosť. Opäť dominovala v jej repertoári opereta, ale skúsenosti získané v operete mala možnosť uplatniť aj v opere. Spievala Micaelu (Bizet: Carmen, 1941) a titulnú postavu Dvořákovej Rusalky (1941). Po úlohe Nurri (d´Albert: Nížina, 1942) a Giulietty (Offenbach: Hoffmannove poviedky, 1946), pribudla Massenetova Manon (Manon, 1942), Lucia (Zandonai: Ľúbostná komédia, 1943), ako Margaréta (Gounod: Faust a Margaréta, 1943) dokázala svoj zmysel pre hlasovú i dejovú výstavbu postavy. Stvárnila Agátu (Weber: Čarostrelec, 1944), Mimi Puccini Bohéma (1944, insc. 1939; 1948; 1962, insc. 1959) a Desdemonu (Verdi: Othello, 1945, 1958), Zuzanu (Wolf-Ferrari: Zuzankino tajomstvo, 1949). Z Pucciniho postáv spievala neskôr aj Manon Lescaut (Manon Lescaut, 1958) so strhujúcim posledným obrazom. V roku 1945 šéf opery a dirigent Krešimir Baranović zveril Česányiovej postavu Mařenky v Smetanovej Predanej neveste a Jeníka spieval Rudolf Petrák. Obaja umelci spevácky a výrazovo „opreli svoje výkony o bohatstvo vrúcnosti, Marienka o výnimočne ušľachtilú krásu hlasu…“ (Bokesová, Zdenka. Elán, roč. 15, 1946, č. 1-2, s. 22). Mařenka, ktorú spievala Česányiová i v ďalších inscenáciách (1945, 1953, 1961) patrila spolu s Dvořákovou Rusalkou (1941, 1950, 1953) k jej najlepším interpretáciám českej klasickej opery. Z českej tvorby po Mladej kňažnej v Novákovom Lampáši (1947) vytvorila ešte Jenůfu v Janáčkovej Jej pastorkyni (1955). Z ruskej tvorby naštudovala plnokrvnú Marínu Mníškovú (Musorgskij: Boris Godunov, 1946), Lízu (Čajkovskij: Piková dáma, 1946), sugestívnu Tatianu (1949, 1952, 1963). V opere srbského skladateľa Petara Konjovića Koštana (1948) úspešne stvárnila baladizmom preniknutú titulnú postavu cigánky Koštany.

Margita Česányiová prechádzala postupne k mladodramatickému a dramatickému odboru a stala sa až do konca šesťdesiatych rokov vedúcim sopránom súboru. Svojím naturelom bola predurčená na typy dramatické, vášnivé, ktoré prekonávajú hlboký psychologický vývoj. Upútavala ojedinelým stupňom speváckeho majstrovstva, vysokou dychovou technikou, podmanivým sopránom teplej farby, expresívnym dramatickým prejavom, nevšedne hlboký dramatický výraz dosahovala čistými vokálnymi prostriedkami. V historickej svetovej premiére Suchoňovej Krútňavy (1949, 1952, 1965) v hudobnom naštudovaní Ladislava Holoubka a v réžii Karla Jerneka dokonale vystihla životnú drámu hlavnej hrdinky Katreny. Vytvorila postavu živú, bohatú, hlasovo intenzívnu, spevácky a herecky neprekonateľnú. Katrenu spievala v upravenej verzii v roku 1952 pod taktovkou Zdeňka Chalabalu. Aj po rokoch, v Zacharovej inscenácii (1965), bola Česányiová v tejto náročnej postave práve taká svieža, výrazná a presvedčivá ako prvý raz. Umelecky suverénny výkon podala ako Milena v prvom uvedení  Suchoňovho Svätopluka v jubilejnom roku 1960 v réžii Miloša Wasserbauera a v hudobnom naštudovaní Tibora Freša. Bola prvou temperamentnou, plnokrvnou Zuzou z Cikkerovej opery Juro Jánošík (1954, 1961).

K jej profilovým postavám patrila Leonora z Beethovenovho Fidelia, opäť v naštudovaní Milan Zunu (1951, 1960, 1970), mnohotvárna a mnohovrstvová, kde v plnom lesku uplatnila svoj prekrásny a dokonale vypracovaný dramatický hlas. Česányiovej Senta vo Wagnerovom Blúdiacom Holanďanovi (1957) zaujala nosnosťou a leskom svojho zvučného sopránu, obdivuhodný výkon podala ako Irena (Wagner: Rienzi, 1967). Vytvorila tiež Donu Annu z Mozartovho Dona Juana (1956, 1961). Svoje vysoké spevácke kvality dokázala v postave Ariadny v opere Richarda Straussa Ariadna na Naxe (1966). Vytvorila hlboko tragickú a hrdinskú Miladu v Smetanovom Daliborovi (1957), dramatickú Libušu (1961) i Anežku (Dve vdovy, 1964). Z Dvořákovej tvorby okrem Rusalky naštudovala Kňažnú (Čert a Kača, 1965). V úlohe Rechy z Halévyho Židovky (1965) dominovala nádherným veľkým hlasom plným lesku ako aj citlivým hereckým prežitím.

Margita Česányiová bezkonkurenčne excelovala v romantickej opernej tvorbe. Ako Verdiho heroína v plnej miere uplatnila vokálno-výrazové schopnosti, svojim postavám dodávala tragický podtext. Po lyricky nežnej a bezbrannej Desdemone bola ušľachtilou a vznešenou Leonorou v Trubadúrovi (1948, insc. 1942, 1963), Aidou (Aida, 1949, 1959) s prekrásne vypracovaným partom, hlasom nesúcim sa nad veľkými zborovými scénami, pokornou i hrdou, nežnou i dravou, bojujúcou i odovzdanou. Nasledovala krásna, uzavretá a hrdá prvotriedna kráľovná Elizabeta z Valois (Don Carlos, 1956) a dramaticky strhujúca Amélia (Maškarný bál, 1964). Spevácky obdivuhodne, herecky a výrazove presvedčivo stvárnila tiež negatívne postavy Abigail (Nabucco, 1966) a Lady Macbeth (Macbeth, 1968).

So súborom opery SND Česányiová často vystupovala na viacerých domácich i zahraničných scénach. Ako hosť spievala v pražskom Národnom divadle Rusalku (1950) a Katrenu (1953 a 1956). Rozsiahlu opernú činnosť doplňuje ešte bohatá koncertná činnosť, venovala sa piesňovej, oratórnej a kantátovej tvorbe. V Taliansku spievala sólo v Beethovenovej 9. symfónii a v Dvořákovom Requiem. V Rumunsku sa predstavila ako interpretka slovenskej piesňovej tvorby, v opere v Bukurešti spievala Mařenku v Predanej neveste, spievala i vo Švédsku. V roku 1956 sa ako členka kultúrnej delegácie zúčastnila zájazdu do Indie, kde vystúpila verejne i v bombajskom rozhlase. Spievala sóla v premiérach slovenských kantátových diel (Alexander Moyzes: Chceme mier, Ladislav Holoubek: Mesačná noc, Dezider Kardoš: Pozdrav veľkej zemi). Bola aj úspešnou interpretkou piesní M. Schneidera-Trnavského, F. Schuberta, P. I. Čajkovského, L. van Beethovena a A. Dvořáka. Účinkovala aj v televíznych inscenáciách opier: Katrena (Suchoň: Krútňava, 1957), Leonora (Beethoven: Fidelio, 1959, 1970), Grófka Zuzana (Wolf-Ferrari: Zuzankino tajomstvo, 1959), Amélia (Verdi: Maškarný bál, 1973). Postavu Katreny naspievala na gramofónovú platňu (1953), aj v rozhlasovom naštudovaní (1955), v rozhlase aj Zuzu v Cikkerovom Jurovi Jánošíkovi. Pre rozhlas nahrala mnoho piesní a operných árií zo svojho repertoáru zo svetovej i domácej opernej tvorby.

Margita Česányiová bola výsostne javiskovým typom speváčky, s vysokou speváckou kultúrou, veľkými javiskovými dispozíciami, prekrásnou zamatovou farbou hlasu, širokou škálou výrazových prostriedkov, decentným hereckým výrazom. Každej postave vtisla svoju osobitnú pečať, jej predstavenia boli vždy hlbokým umeleckým zážitkom, divákov dokázala uchvátiť úžasne expresívnym a sugestívnym prejavom, noblesou, schopnosťou vyjadriť spevom najhlbšie ľudské city. Na jej Katrenu, scénu pri Níle v Aide, na Elizabetu v Donovi Carlosovi, Améliu v Maškarnom bále, či na záverečný dvojspev z Eugena Onegina sa nedá zabudnúť. Bola výnimočná a jedinečná, v civilnom živote skromná.

Pripravila Elena Blahová-Martišová

video

email
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.
Zdieľajte tento článok alebo komentujte:
  •  
  • 30
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  

O autorovi

Elena Blahová-Martišová

dokumentaristka a publicistka, členka redakčnej rady Opera Slovakia

Zanechajte komentár