Dnes je: pondelok, 18. 12. 2017, meniny má: Sláva , zajtra: Judita

Pripomíname si v novembri (2017)

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Prinášame vám prehľad novembrových výročí ôsmich umeleckých osobností nášho hudobného operného života, ktorí už nie sú medzi nami – Miroslava Hájka, Ladislava Neshybu st., Ladislava Chmela, Marie Šponarovej, Alžbety Svobodovej, Gerharda Auera, Nikolu Melnikova a Karola Fischera. Prehľad pripravila dokumentaristka Elena Blahová-Martišová.

Dňa 16. novembra uplynie tridsaťpäť rokov od úmrtia slovenského operného speváka Miroslava Hájka (narodil sa 22. januára 1923 v Košiciach, zomrel tamže), barytonistu, dlhoročného sólistu opery Štátneho divadla v Košiciach.

Miroslav Hájek (1923 – 1982),
foto: Archív DÚ

Miroslav Hájek pochádzal z Košíc, kde získal aj školské vzdelanie. Popri občianskom povolaní spieval od roku 1945 v mužskom zbore Stráže bezpečnosti, kde sa čoskoro stal sólistom. Až potom sa začal súkromne systematicky venovať štúdiu spevu u prof. Friedricha v Prahe. Profesionálnu dráhu začal na scéne opery Divadla F. X. Šaldu v Liberci (1954 – 1960) a v rokoch 1960 – 1982 bol sólista opery v Košiciach.

V libereckej opere začínal Miroslav Hájek menšími a charakterovými postavami ako Lovec (Dvořák: Rusalka, 1954), Kníže Yamadori (Puccini: Madame Butterfly, 1954), kupec Lána (Škroup: Dráteník, 1955), Don Fernando (Beethoven: Fidelio, 1955), Oleň (Suchoň: Krútňava, 1955), Čert vrátny (Dvořák: Čert a Káča, 1955), Antonio (Mozart: Figarova svatba, 1956), Hlasatel (Verdi: Otello, 1956), Krušina (Smetana: Prodaná nevěsta, 1956), Barón Douphal (Verdi: La Traviata, 1957), Liduščin otec v prvom uvedení opery Maxmiliána Hájka Rožmberští rybnikáři (1958), Velekněz boha Dagona (Saint-Saëns: Samson a Dalila, 1958), Spalanzani a Schlehmil (Offenbach: Hoffmannovy povídky, 1958), Duch frátra Barnabáše (Smetana: Tajemství, 1959), Budivoj (Smetana: Dalibor, 1959), Král Asoka (Ostrčil: Kunálovy oči, 1959). Postupne sa prepracoval až k najväčším úlohám barytónového repertoáru ako Radovan (1955) i Chrudoš (1960) v Smetanovej Libuši, Silvio v Leoncavallových Komediantoch (1957), Igor Svjatoslavič v Borodinovom Kniežati Igorovi (1957), Adolf z Harasova v Dvořákovom Jakobínovi (1959), Vladislav v Smetanovom Daliborovi (1959) a Rodoslav v pôvodnej komickej opere Jana F. Fischera Ženichové (1959).

V roku 1960 sa Miroslav Hájek na podnet vtedajšieho šéfa opery Štátneho divadla v Košiciach Josefa Vincourka stal členom tamojšieho súboru, kde jeho umelecká dráha kulminovala. Po prvý raz sa predstavil košickému obecenstvu v diabolskej štvorpostave Lindorfa – Coppelia – Mirakla – Dapertutta v Kriškovej inscenácii Offenbachových Hoffmannových poviedok (1960). Čoskoro sa prepracoval medzi protagonistov súboru nielen svojím talentom, ale predovšetkým húževnatosťou a poctivou prácou. Naštudoval bohatý repertoár, stvárnil postavy hrdinov, zloduchov, intrigánov aj dobrosrdečných sedliakov s vyváženosťou speváckej a hereckej zložky. Z českej opernej tvorby stvárnil Tomeša v Hubičke (1960), Kalinu v Tajomstve (1968), Vladislava v Daliborovi (1973), Krušinu v Predanej neveste (1961, 1966) v operách Bedřicha Smetanu. Výraznou Hájkovou kreáciou bol Prospero vo Fibichovej Búrke (1961), v Janáčkovej Jej pastorkyni spieval Stárka (1977). Z operných postáv ruských skladateľov vytvoril titulnú postavu Čajkovského Eugena Onegina (1966) a Grófa Tomského z Pikovej dámy (1973), Igorovi Sviatoslavičovi z Borodinovej opery Knieža Igor (1971) dal dôstojné charakterové črty, pátos i duševnú rozpoltenosť.

Miroslav Hájek bol spoľahlivým interpretom romantického a talianskeho repertoáru ako Escamillo z Bizetovej Carmen (1961, 1970, 1979), Dagonov veľkňaz v opere Camille Saint-Saënsa Samson a Dalila (1970). Mužný, kovovo sfarbený barytón našiel uplatnenie vo Verdiho operách, bol výborný Nabucco (1964) po stránke speváckej i hereckej, obdaril ho bohato diferencovaným vnútorným životom, stvárnil Millera v opere Úklady a láska (Luisa Miller, 1965), Grófa Lunu v Trubadúrovi (1966, 1981), Markíza Posu v Donovi Carlosovi (1967), Renata z Maškarného bálu (1969), Jaga z Otella (1971) a Simona (Simone Boccanegra, 1975). Jednou z jeho profilových postáv bol šerif Jack Rance z Pucciniho opery Dievča zo Západu (1968), výborne sa uplatnil v ďalších o veristických postáv ako Pucciniho Scarpia z Toscy (1970), Michele z Plášťa (1973) a Sharpless z Madame Butterfly (1978), ako Alfio v Mascagniho Sedliackej cti (1962, 1978), Tonio (Komedianti, 1962). Bol Sebastianom v d´Albertovej Nížine (1966), pozoruhodne sa vyrovnal s náročnými požiadavkami Mozartových opier ako Guglielmo (Così fan tutte, 1970) a Masetto (Don Giovanni, 1980), stvárnil Lunarda v opere Wolfa-Ferrariho Štyria grobiani (1976), Gašpara vo Weberovom Čarostrelcovi (1978). Hájkov tmavý barytón sa uplatnil aj v postavách Pizarra (Beethoven: Fidelio, 1962), Holanďana (Blúdiaci Holanďan, 1963) a Friedricha z Telramundu (Lohengrin, 1976) Richarda Wagnera. Veľký hlasový rozsah a cit pre dramatickosť mu umožňovali interpretovať na jednej strane veľké dramatické postavy basového oboru Musorgského Borisa (Boris Godunov, 1975), expresívneho Mefista (Gounod: Faust a Margaréta, 1979), Filipa II. z Verdiho Dona Carlosa (1980) a na druhej strane také komicky exponované basové úlohy, akou bola postava Doktora Bartola v Rossiniho Barbierovi zo Sevilly (1975).

V dielach opernej moderny naštudoval Miroslav Hájek postavu Dona Carlosa v Prokofievovej opere Zásnuby v kláštore (1961), Antifola Efezskéhu v Krejčího opere Zmätok v Efeze (1963), Leonarda v Szokolayovej Krvavej svadbe (1967), Crowna v Gershwinovej opere Porgy a Bess (1981). Zo slovenskej pôvodnej tvorby stvárnil Mojmíra v Svätoplukovi (1961, insc. 1960). Hríňa a Zimoňa (Krútňava, 1965, 1975) v operách Eugena Suchoňa, v Cikkerových operách Nechľudova vo Vzkriesení (1963), Skalu i Palugyaya v  Jurovi Jánošíkovi (1977) a Vavra Hudeca v premiére komickej jednoaktovky Ladislav Holoubka Bačovské žarty (1981). Vytvoril aj niekoľko postáv z klasickej operety: Grófa Olivieriho v Dusíkovom Tajomnom prsteni (1966), Malona vo Frimlovej Rose Mary (1967), Sebastiana v Lehárovej Frasquite (1969).

Miroslav Hájek spieval pohostinsky aj v opere SND Wagnerovho Bludného Holanďana (1963) a v sedemdesiatych rokoch viac razy Verdiho Nabucca. Vystupoval aj na zahraničných scénach v Maďarsku a Nemecku, spolupracoval s televíziou a rozhlasom. Umeleckú činnosť a ďalšie plány Miroslava Hájka na vrchole síl prerušila nemilosrdná choroba.

Dňa 18. novembra si pripomenieme nedožité deväťdesiate výročie narodenia operného speváka Ladislava Neshybu st. (narodil sa v Jemniciach, okr. Třebíč, zomrel 21. mája 1978 v Prahe), basistu, popredného sólistu opery Štátneho divadla v Košiciach (1958 – 1971), sólistu operného súboru Slovenského národného divadla (1971 – 1973) a opery Národného divadla v Prahe (1973 – 1978).

Ladislav Neshyba st. (1927 – 1978),
foto: Magdaléna Robinsonová, Archív SND

Ladislav Neshyba nadobudol hudobné vzdelanie na hudobnej škole v Moravských Budějoviciach, kde sa učil hru na klavíri a na husliach a na organovej škole v Znojme. Študoval na konzervatóriu v Brne (prof. J. Válek) a v Bratislave sólový spev u prof. Dariny Žuravlevovej-Paulovičovej (1952 – 1955). Pôsobil v operetnom súbore v Brne (1950 – 1951), ako sólista spevoherného súboru Novej scény Národného divadla v Bratislave (1952) a člen zboru opery SND (1953 – 1955). Potom bol člen Vojenského umeleckého súboru (1956 – 1958), sólista opery Štátneho divadla v Košiciach (1958 – 1971), sólista opery SND v Bratislave (1971 – 1973) a Národného divadla v Prahe (1973 – 1978).

Ladislav Neshyba začal umeleckú činnosť roku 1950 v operetnom súbore v Brne, kde stvárňoval menšie postavy, napr. úlohu Checccia v Suppého operete Bocaccio (1951). V Bratislave bol sólista spevohry Novej scény, aj tu vytvoril menšie operetné postavy: poručíka Schweinitza v Millöckerovom Žobravom študentovi (1952) a Ibrahima-Aliho v Artemovského Záporožcovi za Dunajom (1952). Ako člen operného zboru SND vytvoril postavu richtára Jiřího Syku (Kovařovic: Psohlavci, 1953), sluhu Carlotta (Donizetti: Don Paquale, 1954) a Matúša zo Smetanovej Hubičky (1955). V košickej opere debutoval postavou Stárka v Janáčkovej Jej pastorkyni (1958). V priebehu sezón sa vypracoval na profilového basistu, interpreta dramatických i komických postáv, v ktorých uplatnil svoje herecké vlohy. Z tvorby českých skladateľov spieval Vodníka z Dvořákovej Rusalky (1959), zo smetanovských postáv vytvoril Palouckého i Matúša v Hubičke (1960), Bonifáca v Tajomstve (1968). Bol Sarastrom v Mozartovej Čarovnej flaute (1964). Roccom v Beethovenovom Fideliovi (1962), Reinmarom von Zwetterom v Tannhäuserovi (1959), Dalandom v Blúdiacom Holand’anovi (1963) v operách Richarda Wagnera, Tomassom v d´Albertovej Nížine (1966). Neshybov zvučný hlas veľkého rozsahu schopný širokej škály výrazových odtieňov sa uplatnil v talianskej opernej tvorbe Verdiho, spieval prvého slovenského Zachariáša v Nabuccovi (1964), Grófa Waltera v opere Úklady a láska (1965), Ferranda v Trubadúrovi (1966), Filipa II. v Donovi Carlosovi (1967), Ramfisa v Aide (1968). V Pucciniho operách stvárnil Timura (Turandot, 1965), Ashbyho (Dievča zo Západu, 1968).

Pre komické postavy mal ojedinelé typové a fyzické dispozície ako Bacculus v Lortzingovom Pytliakovi (1959), Kecal v Predanej neveste (1961, 1966), Osmin v Mozartovom Únose zo serailu (1962), Bartolo v Rossiniho Barbierovi zo Sevilly (1963), Don Alfonso v Mozartovej opere Così fan tutte (1970), Kaliban z Fibichovej Búrky (1961). Dominoval v postave Dona Geronima z Cimarosovho Tajného manželstva (1967), bol Raimondom v Donizettiho Lucii di Lammermoor (1968). Z tvorby ruských skladateľov naštudoval Knieža Gremina v Čajkovského Eugenovi Oneginovi (1966) a Končaka v Borodinovom Kniežati Igorovi (1971). Z menších postáv stvárnil Luthera (Offenbach: Hoffmannove poviedky, 1960), Lodovica (Verdi: Otello, 1971), Hebrejského starca (Saint-Saëns: Samson a Dalila (1970), Kostolníka (Puccini: Tosca, 1970). Z modernej opernej tvorby naštudoval Mendoza v Prokofievovej opere Zásnuby v kláštore (1961) Angela v Krejčího opere Zmätok v Efeze (1963), Drevorubača (Szokolay: Krvavá svadba (1967) a otca Kalibu v československej premiére opery Karla Hábu Kalibov zločin (1968). V pôvodnej slovenskej tvorbe spieval postavu Žreca v Suchoňovom Svätoplukovi (1960), Štelinu v Krútňave (1965), Inšpektora väznice v Cikkerovom Vzkriesení (1963), Vodnára v Kowalského detskej spevohre Detvanček a Hopsasa, 1963, Floriána Vrabca vo Ferenczyho Nevšednej humoreske (1969), Starého kráľa v Holoubkovej Túžbe (1970) a v Olomouci Suchoňovho Svätopluka (dirigent Pavel Pokorný, réžia Emil F. Vokálek, 1968).

V opere Slovenského národného divadla vystupoval Ladislav Neshyba pohostinsky od roku 1965 takmer pravidelne ako Vodník v Dvořákovej Rusalke (1965), vo Verdiho operách ako Zachariáš v Nabuccovi (1966 – 1971), Ramfis v Aide (1968) a  Ferrando v Trubadúrovi (1969), spieval aj Kecala v Smetanovej Predanej neveste (1969). Ako stály hosť bol obsadený do postavy Orovesa v inscenácii Belliniho Normy (1969) a Bartola v Mozartovej Figarovej svadbe (1971). V roku 1971 začal nový šéf opery Pavol Bagin pred otvorením zrekonštruovanej budovy SND dopĺňať umelecký súbor, medzi  nových sólistov sa zaradil i Ladislav Neshyba. Po Bonzovi z Pucciniho Madame Butterfly (1971) spieval Žreca v Suchoňovom Svätoplukovi a alternoval s Ondrejom Malachovským aj postavu Svätopluka (1972). V Cikkerovom Jurovi Jánošíkovi spieval krčmára Záhoru (1972), Gremina v Čajkovského Eugenovi Oneginovi (1972) a Zunigu v Bizetovej Carmen (1973), ktorým sa s bratislavskou scénou rozlúčil. Bratislavské obecenstvo malo možnosť opäť počuť Neshybu iba raz, v úlohe Filipa v Dvořákovom Jakobínovi v pohostinskom vystúpení pražského Národného divadla v rámci Bratislavských hudobných slávností v roku 1975.

Od roku 1971 spieval Ladislav Neshyba pohostinsky v pražskom Národnom divadle Smetanovho Kecala v Predanej neveste (1971), Filipa v Dvořákovom Jakobínovi (1972) a Bonifáca v Smetanovom Tajomstve (1973). Prvou postavou v angažmán bol Fjodor Karamazov v Jeremiášovej opere Bratři Karamazovi (1973, postavu nahral so súborom ND v Československom rozhlase), doštudoval postavu Lucifera v Dvořákovej opere Čert a Káča (1973, insc. 1966), Polního maršálka Michaila Kutuzova v Prokofievovej opere Vojna a mír (1973, insc. 1970), Mumlala v Smetanových Dvoch vdovách (1974, insc. 1971), Bartola (Mozart: Figarova svadba, 1974, insc. 1971, 1975), Grófa Monteroneho (Verdi: Rigoletto, 1974, insc. 1973), Osmina (Mozart: Únosu ze serailu, 1977, insc. 1973). Repertoár si rozšíril o ďalšie postavy: Varlaama z Musorgského Borisa Godunova (1974), Fasolta  z Wagnerovho Zlata Rýna (1975), z menších a charakterových postáv Benoita (Puccini: Bohéma, 1976), Rychtára (Janáček: Její pastorkyňa, 1976), Záreckého (Čajkovskij : Eugen Onegin, 1977), Strojníka na jevišti (Janáček: Věc Makropulos, 1977) a Sluhu (Verdi: Macbeth, 1978). Predčasná smrť prerušila ľudskú í umeleckú púť Ladislava Neshybu.

Ladislav Neshyba vystupoval aj koncertne, spolupracoval s rozhlasom a televíziou, v roku 1972 nakrútil režisér Juraj Kerekes v košickom štúdiu Československej televízie profil umelca, doplnený rozmanitými ukážkami z jeho repertoáru. Počas košického pôsobenia vyučoval spev na tamojšom Štátnom konzervatóriu. V otcových šľapajách pokračoval aj syn Ladislav Neshyba ml., taktiež v basovom obore, ktorý pôsobil na viacerých operných scénach (Štátne divadlo v Košiciach, Komorná opera, Slovenské národné divadlo a Nová scéna). V súčasnosti je pedagógom operného a muzikálového spevu na Cirkevnom konzervatóriu v Bratislave.

Dňa 18. novembra uplynie stodesať rokov od narodenia českého operného speváka Ladislava Chmela (narodil sa v Lišanoch, okres Rakovník, zomrel 25. apríla 1985 v Opave), barytonistu pôsobiaceho i na Slovensku. V rokoch 1946 – 1952 bol sólista operného súboru Slovenského národného divadla v Bratislave a v rokoch 1952 – 1955 sólista opery Štátneho divadla v Košiciach.

Ladislav Chmel (1907 – 1985),
foto: Gejza Podhorský, Archív SND

Ladislav Chmel študoval spev súkromne u Marie Šlechtovej, Jana Konstantina a Fernanda Carpiho v Prahe. Pôsobil v pražskej Veľkej operete (1930 – 1934), potom bol členom operného zboru opery ND v Prahe (1934 – 1944) a v Plzni (1944 – 1945). V pražskom ND dostával príležitosť stvárňovať menšie úlohy v operách ako Posel z Flander (Verdi: Don Carlos, 1938), Major (Čajkovskij: Eugen Onegin, 1939), Hradní pán (Rudolf Karel: Smrt kmotřička, 1940), Rytíř křížové výpravy (Dvořák: Armida, 1941), Hodnostář (Egk: Peer Gynt, 1941), Komisionář (Verdi: Violetta, 1941).

Z Plzne prišiel Ladislav Chmel do súboru opery Slovenského národného divadla, tu debutoval ako Verdiho Rigoletto (1946, insc. 1945, 1951) pod taktovkou Ladislava Holoubka a doštudoval Pucciniho Sharplessa z Madame Butterfly (1946, insc. 1940). Prvou postavou naštudovanou v opere SND bol Escamillo v Bizetovej Carmen (1946), kde zaujal pekným hlasom. Mal dobre posadený hlas s výbornými výškami, ako univerzálny barytonista dramatického cítenia naštudoval rôznorodý a rozsiahly repertoár. Spieval Schaunarda z Pucciniho Bohémy (1948) i Caesara Angelottiho v Tosce (1947), Alfia v Mascagniho Sedliackej cti (1947) i Figara z Rossiniho Barbiera zo Sevilly (1951). V prvom slovenskom uvedení Massenetovej opery Don Quijote (1947) naštudoval postavu Sancha Panchu. Kritika ocenila jeho spevácky a herecký výkon, kde ako verný zbrojnoš výborne doplňoval svojho pána Dona Quijota (František Zvarík). Naštudoval Valentína v Gonodovom Faustovi a Margaréte (1948). Bol Papagenom v Mozartovej Čarovnej flaute (1949) a Donom Fernandom v Beethovenovom Fideliovi (1951). Z tvorby ruských skladateľov sa páčil ako Jeleckij  z Čajkovského Pikovej dámy (1946), stvárnil Mizgira v Snehulienke Rimského-Korsakova (1947) a Eugena Onegina (Čajkovskij: Eugen Onegin, 1949). Pekný barytón Ladislava Chmela sa uplatnil v českej opernej tvorbe, najmä v Smetanových operách v úlohe v postave Krušinu (Predaná nevesta, 1946), Budivoja (Dalibor, 1947), Voka Vítkovíc (Čertova stena, 1949), a Tomeša (Hubička, 1952). Bol Dvoranom v Novákovom Lampáši (1947), Švandom vo Weinbergerovom Gajdošovi Švandovi (1948), Kuliginom v Janáčkovej Káti Kabanovej (1949). V Dvořákových operách vytvoril Lovca (Rusalka, 1950), v postave Bohuša z Harasova z Jakobína (1951) predviedol peknú lyrickú kantilénu. V Konjovićovej Koštane (1948) stvárnil Hadžiho Tomu a Saba v opere Pipkova Momčil (1950). V postave Januša z Odrovonža z Moniuszkovej Halky (1950) zaujal príjemným a zvučne znejúcim hlasom.

V opernom súbore Štátneho divadla v Košiciach si zopakoval Escamilla (Bizet: Carmen, 1953), Rigoletta (Verdi: Rigoletto, 1953), Sharplessa (Puccini: Madame Butterfly, 1955) a Krušinu (Smetana: Predaná nevesta, 1955). Naštudoval Vladislava v Smetanovom Daliborovi (1953), v Suchoňovej Krútňave spieval Hríňa (1953), rybára Pietra v jedinom slovenskom uvedení Auberovej opere Nemá z Portici (1954), Pána Flutha v Nicolaiových Veselých paniach z Windsoru (1955). Stvárnil postavu Fašistického plukovníka Mejtusovej opere Mladá garda (1952) a kuruckého generála Jána Bottyána v romantickej operete Ferenca Farkasa Činom Paľko (1954) z čias Rákociho.

Ladislav Chmel prišiel do Opavy v období, keď tam ako režisér pôsobil Bedřich Kramosil, ktorý mal výrazný podiel na formovaní opery. Zaradil sa k profilovým sólistom a repertoár si rozšíril o ďalšie postavy: Tonio (Leoncavallo: Komedianti, 1957, Sebastiano (d´Albert: Nížina, 1958), Harašta (Janáček: Příhody lišky Bystroušky,1958), Kašpar (Weber: Čarostřelec, 1958), Tomskij (Čajkovskij: Piková dáma, 1959, Scarpia (Puccini: Tosca, 1959), Kryštof ze Švamberka (Novák: Zvíkovský rarášek, 1960), Petr I. (Lortzing: Car a tesař, 1961), Manuel Gonzales (Rudolf Trinner: Zvony ze San Diega, 1962), Adolf z Harasova Dvořák: Jakobín, 1962), Marcel (Puccini: Bohéma, 1962, Ruggiero (Halévy: Židovka, 1963), Carlos di Vargas (Verdi: Síla osudu, 1963), Kalina (Smetana: Tajemství, 1963), Filiberto v dramaturgicky objavnej klasickej opere Rossiniho Pan Kartáč (Il Signor Bruschino, 1963, v réžii hosťujúceho Miloslava Nekvasila), Doktor Palmiro Palmare (Jan Hanuš: Sluha dvou pánů, 1963), Luna (Verdi: Trobadour,1964, Purkmistr (Jiří Julius Fiala: Počestné paní pardubické, 1965), Alfio (Mascagni: Sedlák kavalír, 1965), Malatesa (Donizetti: Don Pasquale, 1965), Amonasro (Verdi: Aida, 1965), Wolfram (Wagner: Tannhäuser, 1967), Starejší (Suchoň: Krútňava, 1968), Holanďan (Wagner: Bludný Holanďan, 1970, Germont (Verdi: Traviata, 1972) a i.

Dňa 19. novembra uplynie stodvadsať rokov od narodenia českej opernej speváčky Marie Šponarovej (vydatá Trnobranská, narodila sa v Prahe, zomrela tamže 23. júna 1982), sopranistky, dlhoročnej sólistky opery Národného divadla v Prahe, pôsobiacej v rokoch 1925 – 1928 v opernom súbore Slovenského národného divadla.

Marie Šponarová (1897 – 1982),
foto: Archív DÚ

Marie Šponarová zdedila hlboký vzťah k hudbe po svojej matke, výbornej ochotníckej speváčke a už v mladom veku účinkovala v spolku Hlahol. Po štúdiu na učiteľskom ústave sa krátko venovala pedagogickej činnosti, popri práci sa učila v Pivodovej speváckej škole (u Marie Pivodovej). Súkromne sa zdokonaľovala u Konrada Wallersteina a Ludmily Procházkovej-Neumannovej, počas pôsobenia v opere SND u M. Ulanovského vo Viedni. Významným medzníkom v jej živote bol rok 1921, kedy debutovala vo Východočeskom divadle v Pardubiciach ako Blaženka v Smetanovom Tajomstve (1921 – 1922). Do Českého divadla v Olomouci Šponarovú bez predspievania angažoval riaditeľ Antonín Drašar, kde zotrvala dve sezóny (1923 – 1925) a spievala tu svoju prvú Mařenku v Smetanovej Predanej neveste. S olomouckým divadlom sa zúčastnila zájazdu do Viedne (1924), tu na seba upozornila predovšetkým v Smetanových operách. Potom pôsobila v opernom súbore Slovenského národného divadla (1925 – 1928) a napokon bola angažovaná v pražskom Národnom divadle (1928 – 1942).

V apríli v roku 1925 dostala Marie Šponarová ponuku zo Slovenského národného divadla na pohostinské vystúpenie v Offenbachových Hoffmannových poviedkach v postavách Olympie, Giulietty a Antonie. O jej bratislavskom debute kritika napísala: „hlas je príjemného kovového zafarbenia, dobrej nosnosti, do výšky správne konvergentný a tam krásne príjemne a intenzívne znejúci.“ (Norbert Kubát. Národný denník, roč. 4, č. 94, s. 3, 25. 4. 1925.). Po ďalšom úspešnom  hosťovaní v postave Marienky v Smetanovej Predanej neveste, kde zaujala pohyblivým a zvučným hlasom peknej farby, znelým i vo vysokých polohách, jej Oskar Nedbal ponúkol angažmán. V postave Vendulky zo Smetanovej Hubičky, ktorú spievala už ako členka súboru, zapôsobila sympatickým javiskovým zjavom a prirodzeným hereckým prejavom. Zvučným tmavo zafarbeným hlasom zvládla aj exponovanú postavu Čo-čo-san v Madame Butterfly (1925), umocnenú herecky prepracovaným výrazom. V júni 1925 spievala na zájazde opery SND v pražskom divadle Varieté Jitku a Hedviku v Smetanových operách Dalibor a Čertova stena. Z ďalších smetanovských postáv spievala Krasavu v Libuši (1926), Blaženku v Tajomstve (1927), svoj dramatický soprán uplatnila v úlohe kňažnej z Dvořákovej opery Čert a Káča (1925). Stvárnila Svatavu z Fibichovej Šárky (1925), medzi jej najlepšie postavy patrila Jenůfa v Janáčkovej Jej pastorkyni (1926). Veľmi dobre charakterizovala milenku Isabellu vo Folprechtovej opere Lásky hra osudná (1926). V prvom slovenskom uvedení opery Jána Levoslava Bellu Kováč Wieland (1926) stvárnila Schwanhildu. Bola jemnou Tatianou v Čajkovského Eugenovi Oneginovi (1925), ako Líza v Pikovej dáme toho istého skladateľa (1927) vynikala krásnymi pianissimami v lyrických a citových prejavoch. Zo svetovej opernej tvorby stvárnila prostú a zjavom milú Micaelu z Bizetovej Carmen (1925, insc. 1924), ktorú spievala precíteným prejavom. Výborne zvládla aj lyrickú polohu a koloratúry v postave Eudoxie v Halévyho Židovke (1926, insc. 1922). Bola Margarétou v Gounodovej opere Faust a Margaréta (1926, insc. 1925), presvedčivý výkon podala ako Inez v Meyerbeerovej Afričanke (1926), v titulnej postave Massenetovej Manon (1927) podala citovo podložený spevácky a herecký prejav. Maddalena Coigny z Giordanovho André Chéniera (1925) mala v jej podaní potrebnú gráciu a nežnosť. Šponarovej Musetta z Pucciniho Bohémy (1925) nebola triviálna, páčila sa najmä nežným, oduševneným prednesom známeho valčíka, bola skvelou Pucciniho Floriou Toscou (Tosca, 1926, ins. 1924) a Neddou v Leoncavallových Komediantoch (1926, insc. 1924). Spevácky dobre zvládla Desdemonu v prvom uvedení Verdiho Otella (1925), dobre školený a pekne ovládaný hlas predviedla ako Leonora v Trubadúrovi (1926). Speváckym výkonom vzbudila pozornosť v ďalšej Verdiho opere Sila osudu (1928), Leonoru di Vargas spievala sviežim, zaobleným hlasom bez akejkoľvek neistoty, páčila sa aj znamenitým hereckým stvárnením. Ďalšou skvelou postavou Šponarovej bola spevácky kvalitná a herecky pôvabná Sulamit v Goldmarkovej Kráľovnej zo Sáby (1926), ktorú spievala aj s hosťujúcim Leom Slezákom (Assad). Bola vkusnou a nežnou Caton v Różyckého opere Casanova (1926), Agátou vo Weberovom Čarostrelcovi (1926), ľahkým hlasom spievala Donu Elvíru v Mozartovom Donovi Juanovi (1926). Svojím zvučným tmavo zafarbeným hlasom sa znamenite zhostila úlohy Venuše v Tannhäuserovi (1926), obdivuhodne spievala Elsu v Lohengrinovi (1927) v operách Richarda Wagnera. Z menších postáv stvárnila Druhú žienku (Dvořák: Rusalka, 1925), Druhú žnicu (Smetana: Libuša, 1926), Ellen (Delibes: Lakmé, 1925, insc. 1923) a dve operetné postavy. Bola krásna a elegantná Rosalinda v Straussovom Netopierovi (1925), skvelá a temperamentná Helena Zarembová z Nedbalovej Poľskej krvi (1927), kde bol jej partnerom v postave Boleslawa Barańského okrem domáceho Romana Hübnera aj hosťujúci Oldřich Nový.

Marie Šponarová sa príležitostne venovala aj koncertnej činnosti, spievala napr. sopránový part v Beethovenovej 9. symfónii s Martou Krásovou, Bronislavom Chorovičom a Aloisom Urbanom (1927), a to na dvoch koncertoch. Prvý pod taktovkou Oskara Nedbala ako slávnostný koncert na počesť narodenín prezidenta republiky Tomáša G. Masaryka a na druhý deň v rámci abonentných symfonických koncertov Osvetového zväzu pre Slovensko pod taktovkou Alexandra Albrechta, dirigenta spolku Kirchenmusikverein pri dóme sv. Martina. Vystúpila na koncerte pod názvom Ruský večierok spolu s Bronislavom Chrovičom, Nikolajom Melnikovom a s klavírnym sprievodom Anny Kafendovej-Zochovej (1927). Účinkovala aj v rozhlase, kde okrem árií z opier Dvořáka, Janáčka, spievala aj úryvok z Bellovho Kováča Wielanda, v rozhlase interpretovala piesňovú tvorbu českých skladateľov a slovenské piesne Mikuláša Schneidera-Trnavského s klavírnym sprievodom Aurelie Kàanovej-Bubnovej (1927).

Marie Šponarová sa rozlúčila Verdiho Aidou (Aida, 1928, insc. 1923), v ktorej svojím kvalitným speváckym výkonom a precíteným hereckým prejavom bratislavskému obecenstvu opäť poskytla hlboký umelecký zážitok (Aidu si zopakovala aj na zájazde opery v Košiciach). V rokoch 1931 – 1936 spievala ešte niekoľko predstavení ako hosť, v Offenbachových Hoffmanových poviedkach Olympiu, Giuliettu aj Antoniu (1931) s Kolomanom Patakym ako Hoffmannom, Smetanovu Vendulku v Hubičke (1934). Pod taktovkou šéfa opery Karla Nedbala spievala Krasavu v Libuši (1935, 1936) a svojím speváckym výkonom i hereckým podaním prispela k úspechu predstavenia.

V roku 1927 spievala Marie Šponarová ako hosť v Národnom divadle v Prahe Elsu z Wagnerovho Lohengrina a Massenetovu Manon. V roku 1928 sa uviedla už ako sólistka opery v postave Leonory vo Verdiho Trubadúrovi spolu s ďalšími kolegami, ktorí odišli zo SND Martou Krásovou (Azucaena) a Bronislavom Chorovičom (Manrico). Popri postavách, ktoré spievala už v Bratislave, si v Prahe rozšírila repertoár o ďalšie úlohy: Lidunka (Blodek: Vstudni, 1928), Žofie (Moniuszko: Halka, 1928, Julie (Dvořák: Jakobín, 1928), Eva (Dvořák: Král a uhlíř, 1929), Beatrice (Fibich: Messinská nevěsta, 1929), Paní Brodská (Nicolai: Veselé ženy windsorské, 1929); Alba (Foerster: Nepřemožení, 1929): Hraběnka (Mozart: Figarova svadba, 1929); 1929); Anežka (Smetana: Dvě vdovy, 1931), Komtesa Hortensie (Kovařovic: Na starém bělidle, 1930); Panna Marie (Lilien: Beatrys, 1931); Libuše (Smetana; Libuše, 1931); Dorabella (Mozart: Ženy jsou ženy, 1931); Druhá dívka královnina (Mozart: Kouzelná flétna, 1932), Denice (Humperdinck: Perníková chaloupka, 1932), Královna vil (Němeček: Rajská zahrada, 1933); Elvira (Rossini; Italka v Alžíru, 1933), Modistka (Strauss: Růžový kavalír, 1934), Helena (Boito: Mefistofeles, 1936), Nella (Puccini: Gianni Schicchi, 1937), Katěrina (Janáček: Káťá Kabanová, 1938), Marta (D’Albert: Nížina, 1939). V roku 1942 ukončila Marie Šponarová umeleckú činnosť, príležitostne v Národnom divadle vystupovala pohostinsky, súkromne sa venovala pedagogickej činnosti. Vystupovala aj na koncertnom pódiu, spievala i v rozhlase.

Príťažlivý zjav Marie Šponarovej využili aj filmové ateliéry, ktoré jej ponúkli úlohu Havlíčkovej ženy Julie vo filme Karel Havlíček Borovský (réžie Svatopluk Innemann, 1931). O rok neskôr sa objavila vo filme Písničkář (réžia Svatopluk Innemann, 1932), kde bola partnerkou Karla Hašlera a po druhej svetovej vojne si zahrala menšiu postavu pani Jánskej v dráme z čias nemeckej okupácie Nadlidé (réžia Václav Wassermann, 1946) po boku Gustava Hilmara.

Dňa 19. novembra si pripomenieme nedožité osemdesiate piate výročie narodenia opernej speváčky Alžbety Svobodovej (rod. Ondrusová, narodila v Pitvarosi v Maďarsku, zomrela 27. februára 2008 v Bratislave), koloratúrnej speváčky vzácnych vokálnych schopností s pozoruhodnou koloratúrnou technikou, sólistky operného súboru Slovenského národného divadla v rokoch 1959 – 1990.

Alžbeta Svobodová (1932 – 2008),
foto: Magdaléna Robinsonová, Archív SND

Alžbeta Svobodová prejavila svoj spevácky talent už počas štúdia na gymnáziu, keď spievala na rôznych študentských akadémiách a koncertoch. Po maturite v roku 1952 sa prihlásila na Vysokú školu múzických umení, tu študovala u Margity Česányiovej a Imricha Godina. Po dvoch rokoch sa na návrh VŠMU prihlásila na Konzervatóriu P. Čajkovského v Moskve, kde študovala spev u profesorky Niny Dorliak, manželky svetoznámeho pianistu Sviatoslava Richtera (1954 – 1959). Po návrate sa zdokonaľovala súkromne u prof. Anny Hrušovskej. V rokoch 1959 – 1990 bola sólistka opery SND v Bratislave.

Alžbeta Svobodová už počas štúdií v Moskve vystupovala na koncertnom pódiu i v rozhlase, zúčastnila sa aj medzinárodnej speváckej súťaže v Moskve, kde získala striebornú medailu (1957). Na moskovskom konzervatóriu naštudovala postavu Marfy z opery Rimského-Korsakova Cárska nevesta, Mimi z Pucciniho Bohémy a Zuzanku z Mozartovej Figarovej svadby ako diplomové predstavenie. Po skončení moskovského konzervatória bola v roku 1959 Alžbeta Svobodová angažovaná do operného súboru SND a po prvej menšej postave pastierika Vojtíka v Pauerovej Zuzane Vojířovej (1959) si sympatie publika získala doštudovanou postavou Musetty z Pucciniho Bohémy (1959) v novej inscenácii Štefana Hozu. V prvých rokoch pôsobenia stvárňovala menšie úlohy a postavy lyrického charakteru, pričom sa naďalej rozvíjal jej talent, hlasová technika, spevácky a herecký výraz : Esmeralda (Smetana: Predaná nevesta, 1960, insc. 1953), Barča (Smetana: Hubička, 1960, insc. 1955), Žnica (Libuša, 1961), Kuchárik (Dvořák: Rusalka, 1960, insc. 1953), Prvá dáma kráľovnej (Mozart: Čarovná flauta, 1961), Zinočka (Prokofiev: Príbeh ozajstného človeka, 1961), Študent (Cikker: Juro Jánošík, 1961), Prvý hlas (Dessau: Odsúdenie Lukulla, 1962), Mladý pastier (Wagner: Tannhäuser, 1963), Frasquita (Bizet: Carmen, 1963, insc. 1954). V inscenácii Mozartovho Dona Juana naštudovala Zerlinu (1961), triumfovala ako brilantná štýlová Zuzanka v Mozartovej Figarovej svadbe (1971). Bola spevácky a herecky pohyblivá Anička z Weberovho Čarostrelca (1963), Lady Harrieta Durhamová vo Flotowovej Marte (1964), stvárnila herecky náročnú Titaniu v Brittenovom Sne noci svätojánskej (1962).

Najvýraznejšie sa Alžbeta Svobodová prejavila v koloratúrnom repertoári. Svoje nevšedné koloratúrne schopnosti najúspešnejšie uplatnila najmä v postave Olympie z Offenbachových Hoffmannových poviedok (1963), ktorú spievala i vo Volksoper vo Viedni. Citlivý hudobný výraz a pôsobivý herecký prejav potvrdila v tragických verdiovských postavách, vo virtuózne poňatej Gildy z Rigoletta (1963, ins. 1956; 1972, insc. 1970) a Violetty z Traviaty (1963) i šibalského Oskara z Maškarného bálu (1964). Medzi profilové úlohy Svobodovej patrila aj Liu z Pucciniho Turandot (1965), ako Elvíra v Rossiniho Talianke v Alžíri (1965) zaujala priebojnými nosnými výškami. Nezabudnuteľnými kreáciami Alžbety Svobodovej boli Eurydika v Gluckovej opere Orfeus a Eurydika (1966) a Romilda v Händlovom Xerxesovi (1969), kde očarila krištáľovo čistým, jagavým a vo všetkých polohách vyrovnaným hlasom. V pôvodnej slovenskej opernej tvorbe vytvorila Marku zo Suchoňovej Krútňavy (1965), Milku z Cikkerovho Jura Jánošíka (1972) a Milicu vo Frešovej detskej opere Martin a slnko (1975), zaujala vokálne pozoruhodným sopránovým sólom (Anjelský hlas) vo Verdiho Donovi Carlosovi (1981).

Alžbeta Svobodová často vystupovala aj na koncertnom pódiu, spolupracovala so Slovenskou filharmóniou, rozhlasovým symfonickým i komorným orchestrom, s ktorými sa zúčastnila aj na zahraničných zájazdoch (Taliansko, Belgicko). Spievala sopránové party v Beethovenovej 9. symfónii a oratóriách Händla Mesiáš (s dirigentom Ľudovítom Rajterom) a Acis a Galatea, part Margaréty v Honeggerovej Jane z Arcu na hranici (1970) pod taktovkou Ladislava Slováka. Venovala sa aj piesňovej tvorbe na komorných koncertoch, o. i. spievala piesne Richarda Straussa, s veľkým citom interpretovala Kardošove Piesne o láske (1969). Pre rozhlas nahrala Elisettu (Cimarosa: Tajné manže1stvo, 1964) a Romildu (Händel: Xerxes, 1969), operné árie i piesne Schumanna, Straussa, Glinku a Rachmaninova. Stvárnila Swanhildu v televíznom spracovaní Bellovho Kováča Welanda (réžia Tibor Rakovský, 1971).

Dňa 22. novembra uplynie pätnásť rokov od úmrtia slovenského dirigenta, pedagóga a hudobného skladateľa českého pôvodu Gerharda Auera (narodil sa 9. apríla 1925 v Náchode, zomrel v Bratislave), dlhoročného významného dirigenta operného súboru Slovenského národného divadla v rokoch 1950 – 1990, ktorý sa podieľal na formovaní slovenského operného života.

Gerhard Auer (1925 – 2002),
foto: Archív SND

Viac o ňom sme písali TU…

Dňa 24. novembra si pripomenieme stoštyridsiate piate výročie narodenia operného speváka ruského pôvodu Nikolu Melnikova (vlastným menom Nikolaj Vasilievič Meľnikov, narodil sa v Novočerkasku v Rusku, dátum a miesto úmrtia nie sú známe), barytonistu, prvého interpreta titulnej postavy Musorgského opery Boris Godunov v roku 1927 na scéne Slovenského národného divadla, kde bol v sezóne 1927 – 1928 bol sólista operného súboru, do roku 1929 hosťujúci sólista.

Nikola Melnikov (1872 – ),
foto: Archív DÚ

Nikola Melnikov študoval na škole kadetov vo Voroneži a na jazdeckej škole v Tveri. Počas prvej svetovej vojny slúžil v gardovom pluku, kde dosiahol hodnosť kozáckeho dôstojníka. V roku 1918 sa z frontu vrátil do Novočerkaska, ale v roku 1920 emigroval do gréckeho Solúna. Po krátkom pobyte v Juhoslávii sa na radu priateľov rozhodol pre spevácke povolanie. V roku 1921 začal študovať spev v Taliansku u Vittoria Podestiho v Miláne, debutoval v talianskom prístavnom meste Bari v Teatro Petruzzelli ako Telramund vo Wagnerovom Lohengrinovi. Vo vystúpeniach pokračoval v ďalších talianskych mestách, dva roky v pôsobil v divadle Teatro Costanzi v Ríme (1921 – 1922). V roku 1923 vystupoval v Južnej Amerike, v Teatro Colon v Buenos Aires, v uruguajskom Montevideu, v brazílskom Rio de Janeiro a v Sao Paulo. Po  roku sa vrátil do Talianska a pokračoval v pohostinských vystúpeniach v San Carlo v Neapole a v Miláne, kde ho počul nemecký impresário Norbert Salter, ktorý ho angažoval pre vystúpenia na nemeckých operných scénach. Spieval v Berlíne, Mníchove, Kolíne nad Rýnom, Wiesbadene, Baden-Badene, v Bukurešti. V Československu mal svoje prvé vystúpenie v pražskom Národnom divadle v roku 1925 ako Barón Scarpia v Pucciniho Tosce, hosťoval v Brne ako Verdiho Rigoletto (1925), v divadle v Plzni ako Scarpia a Čajovského Eugen Onegin (1926). V Prahe upútal krásnym a vo všetkých polohách vyrovnaným hlasom, spieval tu ešte Verdiho Rigoletta (1926) a Amonasra v Aide (1928, 1929), Pucciniho Sharplessa (Madame Butterfly, 1926) a Marcella (Bohéma, 1929) i Musorgského Borisa Godunova (1929).

V Slovenskom národnom divadle sa uviedol ako hosť v roku 1926 v titulnej postave Verdiho Rigoletta, kde zaujal bohatým hlasovým fondom, premysleným a precíteným výkonom. Kritika vyzdvihla i jeho znamenitého Amonasra vo Verdiho Aide (1926) a kultivovaného Scarpiu v Pucciniho Tosce (1926). Aj v týchto postavách imponoval nielen svojím hlasom, ale aj hereckým výrazom. Veľkú príležitosť ukázať svoje spevácke schopnosti dostal v titulnej postave v prvom uvedení Musorgského Borisa Godunova (1927) pod taktovkou Bohuša Tvrdého. Podľa recenzentov to bola šťastná voľba: „Melnikov podal výkon majstrovskej psychologickej prepracovanosti, výkon ekonomický v geste a dokonale zaspievaný.“ (Slovenské pohľady, roč. 43, č. 5, máj 1927, s. 340). Partia Borisa Godunova v jeho podaní: „…nad mieru efektne vynikla …je zjavný spevácky talent a súčasne vzácny talent herecký a sotva kedy našli by sme lepšieho interpreta nad Melnikova, ktorý preciťuje a tvorí Borisa do detailu, ponímajúc ho v pravde realisticky.“ (Slovenský denník, roč. 10, 12. 4. 1927, č. 85, s. 1-2). Pekný timbre farebného hlasu preukázal v postave Tomského v Čajkovského Pikovej dáme (1927), na zájazde opery v Trnave a v Košiciach spieval v ruštine aj Eugena Onegina (1927, 1928; insc. 1925), výborný bol najmä v záverečnom obraze. Bol vášnivý Escamillo v Bizetovej Carmen (1927, insc. 1924), spevácky spoľahlivý Tonio v Leoncavallových Komediantoch (1927), herecky imponujúci Figaro v Rossiniho Barbierovi zo Sevilly (1927).

Po úspešných pohostinských vystúpeniach mu riaditeľ Oskar Nedbal ponúkol angažmán na sezónu 1927 – 1928 a v novom naštudovaní opery Jána Levoslava Bellu Kováč Wieland pod jeho taktovkou naštudoval úlohu Wielanda. Ťažký hudobný part i slovenský text zvládol obdivuhodne, po stránke hlasovej bol skvele disponovaný, spevácky znamenitý, v hereckom prejave tvorivý, chýbal mu však hlbší umelecký výraz. Stvárnil Germonta v repertoárovej inscenácii Verdiho Traviaty (1927, insc. 1922). V tejto postave bol veľmi dobrým partnerom známej poľskej sopranistky Ady Sari ako Violetty, s ktorou spieval i Figara v Barbierovi zo Sevilly. Ako Amonasro v Aide pod taktovkou hosťujúceho Pietra Mascagniho (1927) „svojím výkonom strhol obecenstvo k prejavom nadšenia i pri otvorenej scéne.“ (Slovenská politika, roč. 8, 26. 11. 1927, č. 269, s. 2). Dobrý spevácky výkon podal v postave Vladislava v Smetanovom Daliborovi (1928, insc. 1924). V Košiciach spieval aj Gounodovho Mefista v opere Faust a Margaréta (1928, insc. 1925) a Marcela z Pucciniho Bohémy (1929). Ako hosť vystupoval v opere SND do konca sezóny 1928 – 1929.

V roku 1929 prijal Nikola Melnikov v Prahe československé občianstvo. V divadle Urania naštudoval hlavnú postavu v operete Johanna Straussa Casanova (uvádzaná v úprave Ralpha Benatzkého, 1929, réžia Vladimír H. Marek). V inscenácii dominoval svojím sonórnym hlasom a úspešne zvládol i náročné požiadavky na herecké stvárnenie postavy. Na pozvanie Ruskej opery v Paríži odišiel na turné do Rio de Janeira a Buenos Aires. V Južnej Amerike usporiadal aj niekoľko koncertov s českým a slovenským programom. V roku 1933 spieval Nikola Melnikov so súborom Ruskej opery pod vedením dirigenta a skladateľa Kirilla Agreneva-Slavianského titulnú úlohu v Musorgského opere Boris Godunov v Boulogne, neďaleko Paríža. Absolvoval mnoho koncertných vystúpení v  USA, na Ďalekom východe, v Afrike i v Európe.

V roku 1941 sa vrátil Nikola Melnikov na Slovensko a do roku 1944 sa venoval koncertnej činnosti. Absolvoval mnoho koncertných vystúpení vo viacerých slovenských, najmä kúpeľných mestách. Vystupoval samostatne, príležitostne aj za spoluúčinkovania Zity Frešovej, Anny Hrušovskej, Márie Kišonovej-Hubovej a s klavírnym sprievodom Rudolfa Macudzinského. Repertoár tvorili ľudové ruské a slovenské piesne Čajkovského, Musorgského, Rachmaninova, Mikuláša Schneidera-Trnavského, aj piesňová tvorba Schumanna a Debussyho i operné árie. Melnikov na koncertoch príjemne prekvapil publikum pekným ovládaním slovenčiny a zapôsobil hlboko precíteným prednesom. Už od roku 1926 často spieval v rozhlase operné árie a piesňový repertoár svetových, ruských, českých a slovenských skladateľov. Informácie o ďalšom osude Nikolu Melnikova nie sú známe. Podľa ruského biografického prameňa (Rossijskoje zarubežje vo Franciji 1919-2000) zomrel tragicky, predpokladá sa, že počas leteckého bombardovania.

Dňa 29. novembra uplynie šesťdesiat rokov od úmrtia dirigenta Karola Fischera (narodil sa 23. mája 1884 v Bratislave, zomrel v Košiciach), ktorý sa zaslúžil o znovuvybudovanie operného súboru Východoslovenského národného divadla v Košiciach (dnes Štátne divadlo) po roku 1945.

Karol Fischer (1884 – 1957),
foto: Archív DÚ

Hudobné nadanie sa u Karola Fischera prejavilo už v detskom veku a na odporúčanie jeho učiteľov dali rodičia svojho syna na hudobné štúdium. V rodnom meste sa začal učiť hru na husle, v štúdiách pokračoval v Miškolci a ukončil na hudobnej akadémii v Budapešti (1906). Hre na husle sa učil u Rezső Keményho, hru na klavíri u Bélu Szabadosa, kompozíciu a dirigovanie študoval u profesorov Dávida Poppera, Jánosa Kösslera a Viktora Herzfelda. Popri štúdiu na akadémii bol aj koncertným majstrom v orchestri divadla Vígszinház, často vystupoval na koncertoch Hudobnej akadémie i na samostatných koncertoch v Budapešti a príležitostne i v Bratislave (1905 – 1906). Pôsobil ako dirigent v divadle v Arade, budapeštianskom divadle Vígszinház (1907 – 1908), v Pécsi (1908, 1910), Budapešti (Városi szinház, 1917 – 1918), v maďarských divadelných spoločnostiach v  Mestskom divadle Bratislave (1909, 1911 – 1915, 1919) a v Košiciach (1918, 1920 – 1937, 1939 – 1944). V rokoch 1945 – 1948 bol jedným z prvých dirigentov znovu otvoreného Východoslovenského národného divadla v Košiciach (od roku 1946 Národného divadla, dnes Štátneho divadla).

Karol Fischer nastúpil umeleckú dráhu ako husľový virtuóz, v roku 1905 sa úspešne predstavil aj v Prešporku ako sólista na koncerte, kde hral skladby Henriho Vieuxtempsa a husľový koncert E-dur J. S. Bacha. V roku 1906 predniesol na koncerte skladby rakúskeho skladateľa a dirigenta Josefa Striczla a E. Engelsberga. Na radu lekárov sa zo zdravotných dôvodov musel s husľami rozlúčiť a rozhodol pre povolanie dirigenta. Bohaté praktické skúsenosti nadobudol na svojom prvom pôsobisku v rumunskom Arade. Vzhľadom na krátkodobé divadelné zmluvy prešiel v priebehu dvadsiatich rokov 19. storočia viacerými divadelnými scénami. Najdlhšie pôsobil v Mestskom divadle v Bratislave, v tom čase ešte v Prešporku, tu začínal v maďarskej divadelnej spoločnosti riaditeľa Kálmána Ballu (1909). Kritika už po prvých predstaveniach pozitívne hodnotila dobrú prácu mladého kapelníka s orchestrom, avšak najväčšie úspechy dosiahol počas ďalšieho obdobia v súbore riaditeľa Károlyho Polgára (1911 – 1915, 1919 – 1920). Medzitým viedol divadelný orchester v Budapešti, Debrecíne, Segedíne, Brašove i v Pécsi. Veľký význam mala pre Karola Fischera študijná cesta do Berlína (1918), kde získal nové skúsenosti a vypočul si výkony viacerých svetových speváckych hviezd. V prešporskom Mestskom divadle dirigoval rôznorodý repertoár od ľudových hier so spevmi, spevohier, operiet až po opery i koncerty. Predovšetkým pri operných inscenáciách ho odborná tlač chválila za profesionálnu precíznosť, svedomitosť a skvelú prácu s orchestrom, oceňovala i jeho veľký cit a zmysel pre štýl interpretovaného skladateľa. Z bohatého a širokého repertoáru hudobne naštudoval aj niekoľko noviniek, napr. prvé uvedenie diel historika a skladateľa pôsobiaceho na prešporskom gymnáziu Mihályho Császára. Prvou bola spevohra Dcéra richtára Jakuba (Jakab bíro leánya, 1909), príbeh lásky z histórie starého Prešporku, druhou opereta čerpajúca námet z divadelného prostredia Jatagán (1912). Karol Fischer zvládol bez problémov aj náročnú partitúru opery talentovaného Lizstovho žiaka Gézu Zichyho Rákóczi Ferenc II. (1914). Nevšedné hudobné cítenie prejavil pri prvých uvedeniach Pucciniho opier v maďarskom jazyku Bohéma (1912) a Madame Butterfly (1913), mimoriadne úspešné boli jeho naštudovania Verdiho opier (Rigoletto, Traviata), Mascagniho Sedliackej cti a mnohých ďalších operných titulov. Dirigoval prvé uvedenie najúspešnejšej operety Oskara Nedbala Poľská krv v maďarskom jazyku v roku 1915. Pod jeho taktovkou spievali mnohí známi umelci, spomeňme aspoň mladého tenoristu na prahu umeleckej kariéry Richarda Kublu ako Pinkertona v Pucciniho Madame Butterfly (1917), či rodáka z Hornej Krupej, sólistu drážďanskej opery a známeho wagnerovského interpreta Dezidera Zádora v titulnej postave Wagnerovho Blúdiaceho Holanďana, v štvorpostave démonov v Offenbachových Hoffmannových poviedkach, či Mefista v Gounodovom Faustovi v rokoch 1914 – 1915.

Od roku 1919 pôsobil Karol Fischer ako dirigent maďarských spoločností v Košiciach. Koncom apríla 1919 dirigoval prvé uvedenie Smetanovej Predanej nevesty v Košiciach (v maďarskom jazyku) s maďarskými spevákmi a orchestrom miestnej posádkovej hudby. V lete toho istého roku uviedol Predanú nevestu so sólistami pražského Národného divadla Kamilou Ungrovou (Mařenka) a Mirkom Štorkom (Jeník). Za pôvodne avizovaného Viléma Zítka (problémy s cestovaním) spieval Kecala člen maďarského súboru B. Sugár. So súborom maďarského divadla sa zúčastnil na zájazdoch vo Viedni, Budapešti, Rijeke, v roku 1925 v pražskom Divadle na Vinohradoch a v divadle Varieté, kde dirigoval v roku 1926 Smetanovu Predanú nevestu (v maďarskom jazyku), Kálmanove operety Čardášová princezná, Grófka Marica a spevohru Kacsóha János vitéz.

V roku 1938 Karol Fischer prerušil prácu v divadle a venoval koncertnej činnosti v Košiciach. Na koncertoch uvádzal s veľkým úspechom i vlastné skladby. V auguste naštudoval a uviedol v prírodnom divadle v Leviciach spevohru Pongrácza Kacsóha János vitéz so spevákmi z Budapešti. Uchádzal sa aj o získanie divadelnej koncesie v Košiciach. Ministerstvo školstva a národnej osvety jeho žiadosti vyhovelo a v roku 1938 ho poverilo vedením Východoslovenskej maďarskej divadelnej spoločnosti, avšak po zmene politickej situácie v novembri 1938 pripadli Košice Maďarsku a koncesia stratila platnosť. V rokoch 1939 – 1944 bol Karol Fischer dirigentom maďarskej divadelnej spoločnosti Andora Sereghyho.

V roku 1945 prvý riaditeľ Východoslovenského národného divadla v Košiciach (dnes Štátne divadlo) Janko Borodáč využil dlhoročnú prax a rozhľad Karola Fischera v opernej a operetnej tvorbe a poveril ho sformovaním spevoherného súboru. Svojimi skúsenosťami, praxou a nadšením za plnohodnotné spevácke umenie bol veľmi dobrým pomocníkom Janka Borodáča. Mal vycibrený jemný a kultivovaný zmysel pre opernú tvorbu. Po prekonaní počiatočných organizačných ťažkostí sa s novým elánom venoval začínajúcim spevákom aj ako pedagóg a postupne z nich vychoval schopných sólistov, s ktorými naštudoval úspešné operné predstavenia. Ako prvý titul naštudoval Lehárovu operetu Zem úsmevov (1945), z operného repertoáru Pucciniho Madame Butterfly (1946), Offenbachove Hoffmannove poviedky (1946) a Čajkovského Eugena Onegina (1946). Pod precíteným a vzorným vedením Karola Fischera pohostinsky vystúpili v Madame Butterfly aj sólisti opery SND Zita Frešová (Čo-čo-san), Rudolf Petrák (Pinkerton) a Franjo Hvastija (Sharpless). Pre chorobu musel prerušiť prípravy na Mascagniho Sedliackej cti a vzdať sa svojej dirigentskej činnosti. Ako korepetítor vypomáhal ešte pri Mozartovej Čarovnej flaute (1949), táto námaha ho však pripútala na lôžko a nedovolila zavŕšiť ďalšie umelecké plány.

Bohatá bola aj kompozičná činnosť Karola Fischera, zhudobnil rad literárnych textov maďarských autorov, komponoval orchestrálne skladby. Podľa zachovaných dokumentov jeho prvá orchestrálna skladba bola Čaro nočného lesa (Éjjeli erdei várazs) uvedená v roku 1911 v Pécsi pod taktovkou autora. Na symfonických koncertoch v Košiciach a inde uvádzal diela svetových skladateľov i vlastné, jeho orchestrálne a husľové skladby Tarantella, Elégia, Valse moderato, Romantická gavota atď. často uvádzal aj rozhlas. Skladbu Hymna o práci predviedol na koncerte v košickom divadle dirigent Ladislav Slovák (1949). K mnohým inscenáciám komponoval scénickú hudbu, napr. v Prešporku sa s veľkým úspechom uvádzala revue komárňanského rodáka Ernő Vajdu Ez Pozsonyi ! (Toto je Prešporok !, 1912). Po kompozičnej stránke umelecky hodnotným dielom bola opereta na vlasteneckú tému Nincs még veszve Lengyelországh (Ešte Poľsko nezhynulo, 1914) na libreto Józsefa Hamvasa. V roku zložil hudbu k veselohre Menyhérta Lengyela Sancho Panza királysága (Kráľovstvo Sancha Panzu, 1919). V budapeštianskom divadle Vígszinház sa uvádzala s hudbou Karola Fischera hra Edwarda Sheldona Románc (1918). Operety Karola Fischera A Lia két papája (Lia a jej dvaja otcovia, 1933) a Déryné (Déryová, 1941) boli na repertoári maďarskej divadelnej spoločnosti v Košiciach. V roku stého výročia narodenia skladateľa uviedlo Divadlo J. Záborského v Prešove prepracovanú verziu prvej operety Lia a jej dvaja otcovia pod názvom Dcéra dvoch otcov (1984). Texty libreta upravil Ervín Šebo, hudobnú úpravu a novú inštrumentáciu urobil Zdenek Cón. Uvedením jeho zabudnutej operety si pripomenuli činnosť, ktorú Karol Fischer pri budovaní hudobného divadla na východnom Slovensku vykonal.

Prvá dáma slovenskej operety a muzikálu Gizela Veclová, ktorá mala možnosť spolupracovať s Karolom Fischerom v košickom divadle, si po rokoch na neho spomínala: „Ako dirigent-pedagóg mal dve požiadavky: d i s c i p l í n a  a  u s i l o v n o s ť. Týmito dvoma vlastnosťami dal základy košickej opere. Ako človeka ho zdobila skromnosť umelca, ktorý stál vždy nenápadne v pozadí diela, ktoré vytvoril.“ (Bulletin k operete Dcéra dvoch otcov. Divadlo J. Záborského, Prešov, 1984).

Pripravila: Elena Blahová-Martišová

email

About Author

Elena Blahová-Martišová

Leave A Reply