Dnes je: piatok, 20. 10. 2017, meniny má: Vendelín , zajtra: Uršuľa

Pripomíname si v novembri…

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Prinášame vám prehľad novembrových výročí viacerých významných umeleckých osobností nášho hudobného operného života, ktoré už nie sú medzi nami. Prehľad pripravila dokumentaristka Elena Blahová-Martišová.

Dňa 3. novembra *) si pripomenieme sté výročie narodenia tenoristu Alexandra Baránka (narodil sa v Lučenci, zomrel 13. marca 1994 tamže), dlhoročného sólistu opery Slovenského národného divadla.

Alexander Baránek, (1915 – 1994), foto: Magdaléna Robinsonová, Archív SND

Alexander Baránek,
(1915 – 1994),
foto: Magdaléna Robinsonová, Archív SND

Alexander Baránek absolvoval obchodnú školu, spev študoval súkromne u J. Egema v Bratislave, H. Reicha vo Viedni a L. Molnárovej v Budapešti. Krátko účinkoval v Stredoslovenskom divadle a v rokoch 1935 – 1937 bol členom operného zboru v SND. V rokoch 1939 – 1943 pôsobil v Štátnej opere v Budapešti, po návrate na Slovensko bol sólistom operety Ľudového divadla v Nitre (1944 – 1945). Od roku 1945 viedol v Lučenci súkromný obchod, po jeho likvidácii sa prihlásil na konkurz do Slovenského národného divadla, kde bol v rokoch 1951 – 1979 sólistom opery.

Počas svojho dvojročného pôsobenia v opernom zbore SND účinkoval Alexander Baránek v epizódnych úlohách operetného i činoherného repertoáru. V Ľudovom divadle vytvoril o. i. Barańského v Nedbalovej Poľskej krvi (1944) a Cároviča v rovnomennej operete Franza Lehára (1944). Konkurznou úlohou Baránka v SND bol Rudolf v Bohéme (1951), po angažovaní doštudoval aj Vojvodu z Verdiho Rigoletta (1952). Jeho mäkký hlas príjemného zafarbenia vynikol najmä v romantickom opernom repertoári v lyrickom i v náročnejšom odbore: Almaviva a Lindoro v Rossiniho  operách Barbier zo Sevilly (1952, 1960) a Talianka v Alžíri (1965), Ernesto v Donizettiho opere Don Pasquale (1954), z Verdiho postáv vytvoril Alfréda v Traviate (1955), Cassia v Otellovi (1958), Ismaela v Nabuccovi (1966), z Pucciniho Pinkertona v Madame Butterfly (1955), Cavaradossiho v Tosce (1957), Rytiera Des Grieux v Manon Lescaut (1958), Beppa v Leoncavallových Komediantoch (1961), z Mozartových Basilia vo Figarovej svadbe (1955, 1971) a Dona Ottavia v Donovi Giovannim (1956, 1960). Naštudoval Kormidelníka vo Wagnerovom Blúdiacom Holanďanovi (1957) a Waltera v jeho Tannhäuserovi (1963), Speváka v Gavalierovi s ružou (1958) a Tanečného majstra v Ariadne na Naxe (1966) v operách R. Straussa, Jacquina v Beethovenovom Fideliovi (1960), Indického hosťa v Sadkovi N. Rimského-Korsakova (1960), Hoffmanna v Offenbachových Hoffmannových poviedkach (1963), Lyonela vo Flotowovej Marte (1964), Princa Leopolda v Halévyho Židovke (1965). Z českej opernej tvorby spieval Števu Buryju v Jej pastorkyni (1955) a Rechtora v Líške Bystrouške (1958) v operách L. Janáčka, Vítka zo Smetanovho Dalibora (1957), komickú figúrku Učiteľa vo Veselohre na moste (1963) a Panajotisa v Gréckych pašiách (1969) B. Martinů, Pastiera Jurka v Dvořákovej opere Čert a Káča (1965). V pôvodnej slovenskej tvorbe stvárnil prvého Ilčíka, potom Čemického v Cikkerovom Jurovi Jánošíkovi (1954, 1972), Správcu domu v jeho Begovi Bajazidovi (1957), mäsiarskeho majstra Voňavku v Andrašovanovom Figliarovi Geľovi (1958), Nitrabora v Suchoňovom Svätoplukovi (1960, 1970), Cyrila Klimu v Holoubkovej Rodine (1960).

Baránkovou doménou sa stali buffotenorové a komické úlohy. Bol spevácky vynikajúcim Triquetom z Čajkovského Eugena Onegina (1952, 1963, 1972), svojráznym Vaškom v Smetanovej Predanej neveste (1953, 1961, 1968), výborne sa zhostil úlohy Chlestakova v Egkovom Revízorovi (1959 ), kde príjemne prekvapil uvoľneným a prirodzeným hereckým prejavom a kvalitným hlasovým fondom. Vytvoril postavu Osliara z Orffovej Múdrej ženy (1961) i zasneného krasorečníka Gonzalva z Ravelovej Španielskej hodinky (1961). Účinkoval aj v rozhlasových nahrávkach opier Jána Cikkera Juro Jánošík (1954), M. P. Musorgského Boris Godunov (1954), W. A. Mozarta Figarova svadba (1956), Ladislava Holoubka Rodina (1960).

*) Niektoré kalendáre výročí uvádzajú nesprávny mesiac narodenia Alexandra Baránka ako február.

Dňa 11. novembra si pripomíname stodesiate výročie narodenia tenoristu Karola Ondrejkoviča (narodil sa v Jaslovciach, dnes časť Jaslovských Bohuslavíc, zomrel 11. septembra 1981 v Košiciach), operného a spevoherného speváka Štátneho divadla v Košiciach.

Karol Ondrejkovič, (1905 – 1981), foto: Archív DÚ

Karol Ondrejkovič,
(1905 – 1981),
foto: Archív DÚ

Karol Ondrejkovič sa pôvodne venoval ochotníckej činnosti, od roku 1925 hrával v Košiciach v činohrách, operetách, v košickom rozhlase spieval ľudové piesne, árie z operiet i opier. V roku 1936 absolvoval štúdium spevu na hudobnej a dramatickej akadémii v Bratislave, potom u Enrica Manniho v Košiciach (1947 – 1951). Pôsobil ako sólista operety Slovenského ľudového divadla v Nitre (1939 – 1945) a sólista opery v ŠD Košice (1945 – 1960). V Slovenskom ľudovom divadle patril k popredným spevákom súboru, spieval napr. v Lehárových operetách Sou-Chonga v Zemi úsmevov (1940), Camilla de Rossilon vo Veselej vdove (1941), Jóžiho v Cigánskej láske (1942), Cároviča (1944), Jima Kenyona vo Frimlovej Rose Marie (1940), Schuberta v operete F. Schuberta a H. Hervého Dom u troch dievčatiek (1942), Alfréda v Netopierovi (1944) J. Straussa, Barańského v Nedbalovej Poľskej krvi (1941) a iné. V Dusíkových operetách stvárnil Ing. Mrliana (Keď rozkvitne prvý máj,1939), Dr. Holuba (Pod cudzou vlajkou, 1940), Edmonda Duvala (Modrá ruža, 1941). Podpísal sa aj pod réžiu operety G. Dusíka Tajomný prsteň (1944). Vytváral aj menšie postavy v činoherných inscenáciách.

V Košiciach stál pri zrode operného súboru, zopakoval si mnohé operetné úlohy, z ktorých najčastejšie spieval Bola Barańského v Poľskej krvi (1945), v prvej operetnej premiére divadla. Z operných postáv naštudoval Vaška v Predanej neveste (1946, 1952) a Skřivánka v Tajomstve (1951) B. Smetanu, Hájnika v Dvořákovej Rusalke (1948) a učiteľa Bendu v jeho Jakobínovi (1950), richtára Němca v Kovařovicových Psohlavcoch (1957), Triqueta v Čajkovského Eugenovi Oneginovi (1946, 1951 ), Afanasija Ivanoviča Popoviča v Musorgského Soročinskom jarmoku (1949), Bobylu Bakuľu v Snehulienke N. Rimského-Koraskova (1951), Beppa v Leoncavallových Komediantoch (1947), Monostata v Mozartovej Čarovnej flaute (1949) a Basilia vo Figarovej svadbe (1951) W. A. Mozarta, v operách E. Suchoňa Krúpu v Krútňave (1953) a Vražeca v Svätoplukovi (1960).

Dňa 18. novembra si pripomenieme stopiate výročie narodenia mezzosopranistky Ruženy Kustrovej, dlhoročnej sólistky opery Štátneho divadla v Košiciach (zomrela 7. augusta 2000). Písali sme o nej TU

Ružena Kustrová, (1910 – 2000), foto: Archív DÚ

Ružena Kustrová,
(1910 – 2000),
foto: Archív DÚ

Dňa 19. novembra si pripomenieme nedožité osemdesiate piate výročie narodenia operného a spevoherného speváka Štefana Jančiho (narodil sa v Jelšovciach v okrese Nitra, zomrel 18. septembra 1994 v Bratislave), sólistu opery Slovenského národného divadla v Bratislave.

Štefan Janči, (1930 – 1994), foto: Magdaléna Robinsonová, Archív SND

Štefan Janči,
(1930 – 1994),
foto: Magdaléna Robinsonová, Archív SND

Štefan Janči študoval po ukončení gymnázia na obchodnej škole v Nitre, absolvoval osvetovú školu s maturitou v Bratislave a pracoval ako komerčný pracovník v Piešťanoch. Spievať začal v školských spevokoloch, na hudobnej škole sa učil hru na husle. Láska k ľudovej piesni ho napokon priviedla do speváckeho zboru SĽUK-u (1949). V rokoch 1951 – 1953 bol vo Vojenskom umeleckom súbore v Bratislave, ale opäť sa vrátil do SĽUK-u. Keď dostal ponuku z Novej scény, stal sa členom spevoherného súboru (1959 – 1968) a rozhodol sa pre diaľkové štúdium spevu na Vysokej škole múzických umení u Dr. Janka Blaha. Počas pôsobenia na Novej scéne vytvoril mnohé postavy v spevohernom repertoári. Na VŠMU naštudoval Janka v opere V. Blodka V studni (1964), Trivalina vo Folprechtovej Lásky hre osudnej (1964), Falstaffa a Dr. Cajusa v Nicolaiových Veselých paničkách z Windsoru (1966). Absolventským predstavením Štefana Jančiho bola úloha správcu Filipa v Dvořákovom Jakobínovi (1967), kde zaujal svojím basbarytónovým fondom i štýlovým komickým stvárneným svojej postavy. V štúdiu VŠMU naštudoval ešte Leporella v Mozartovom Donovi Giovannim (1968), ktorého potom pohostinsky spieval aj v inscenácii Divadla J. G. Tajovského v Banskej Bystrici (1971).

Štefan Janči bol obdarený svojským humorom a hereckou schopnosťou výraznej kresby figúrok. Veľmi dobrý výkon spevácky i herecký podal vo svojej prvej postave na scéne SND v Rossiniho Barbierovi zo Sevilly (1968), jeho Bartolo bol „zrelou, reálnou a ľudsky sympatickou postavou“. Jančiho doménou sa stal buffo odbor, komické a charakterové postavy, ako napr. Betto de Signa Gianni Schicchi (1968, doštudovaná postava), Kostolník v Tosce (1973), Benoit a Alcindor v Bohéme (1977), Strýc Bonzo v Madame Butterfly (1971) v operách Pucciniho, Basilio v Mozartovej Figarovej svadbe (1971, 1980), Donizettiho Don Pasquale (1973), Brander v Gounodovom Faustovi a Margaréte (1975), Varlaam v Musorgského Borisovi Godunovovi (1977), Doktor Bartolo v  Barbierovi zo Sevilly (1978) G. Paisiella. Vo Verdiho operách vytvoril Grófa Ceprana a Monteroneho v Rigolettovi (1970), Sama v Maškarnom bále (1970) a Veľkého inkvizítora v Donovi Carlosovi (1981). Pekné vokálne príležitosti dostal v náročnejších dramatických postavách ako Oroveso z Belliniho Normy 1969, Elviro z Händlovho Xerxa (1969), Don Fernando z Beethovenovho Fidelia (1970). Bol Matúšom v Smetanovej Hubičke (1980), Luciferom v Dvořákovej opere Čert a Kača (1981). Výrazné boli Jančiho postavy z diel pôvodnej slovenskej tvorby: Mister Krieg v Andrašovanovej Bielej nemoci (1968), Bogat v Svätoplukovi (1970) a Oleň v Krútňave (1978) E. Suchoňa, v Cikkerových operách naštudoval Lehotského v Jurovi Jánošíkovi (1972), Denisa Bayota v Hre o láske a smrti (1973) a Inšpektora väznice vo Vzkriesení (1976), Čarodejníka vo Frešovej opere Martin a slnko (1975), Aristida Kráľa v Tanci nad plačom B. Urbanca (1979). Štefan Janči často vystupoval na koncertoch, účinkoval v rozhlase, televízii, nahrával gramoplatne.

Dňa 20. novembra uplynie šesťdesiatpäť rokov od skonania výnimočnej osobnosti našej opery basistu a umelca svetového formátu Arnolda Flögla (narodil sa 10.7.1885 v Kroměříži), sólistu opery SND (1930 – 1950), ktorý sa zapísal do histórie hudobného života na Slovensku nielen ako spevák, ale aj ako pedagóg, režisér a prekladateľ operných libriet do slovenského jazyka. Písali sme o ňom TU

Arnold Flögl, (1885 – 1950), foto: Layer Wien (Archív SND)

Arnold Flögl,
(1885 – 1950),
foto: Layer Wien (Archív SND)

Pripravila: Elena Blahová-Martišová

email

About Author

Elena Blahová-Martišová

Leave A Reply