Dnes je: piatok, 20. 7. 2018, meniny má: Eliáš, Iľja, zajtra: Daniel

Pripomíname si v septembri (2016)

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Prinášame vám prehľad septembrových výročí viacerých významných umeleckých osobností nášho hudobného operného života, ktorí už nie sú medzi nami – Márie Slotíkovej, Karola Ondrejkoviča, Imricha Strelku, Jozefa Kondera, Janka Blaha, Štefana Mártona, Václava Nováka a Fraňa Devinského.

Dňa 10. septembra uplynie sto rokov od narodenia opernej speváčky, sopranistky Márie Slotíkovej (rod. Longauerová, narodila sa v Liptovskej Osade, okr. Liptovský Mikuláš, zomrela v 13. januára 1976 v Bratislave), sólistky opery Slovenského národného divadla v rokoch 1951 – 1957. Viac o nej sme písali TU…

G. Puccini: Madama Butterfly, Opera SND, 1955, Mária Slotíková, (1916 – 1976), foto: Gejza Podhorský (Archív SND)

G. Puccini: Madama Butterfly, Opera SND, 1955,
Mária Slotíková, (1916 – 1976),
foto: Gejza Podhorský (Archív SND)

Dňa 11. septembra si pripomenieme tridsiate piate výročie úmrtia tenoristu Karola Ondrejkoviča (narodil sa 11. novembra 1905 v Jaslovciach, dnes časť Jaslovských Bohuslavíc, zomrel v Košiciach), operného a spevoherného speváka Štátneho divadla v Košiciach. Viac o ňom sme písali TU…

Karol Ondrejkovič, (1905 – 1981), foto: Archív DÚ

Karol Ondrejkovič,
(1905 – 1981),
foto: Archív DÚ

Dňa 12. septembra si pripomenieme deväťdesiate výročie narodenia herca, speváka a režiséra Imricha Strelku (narodil sa v obci Rastice, dnes časť Zlatých Klasov, okr. Dunajská Streda, zomrel 30. marca 1989 v Bratislave), dlhoročného člena Novej scény v Bratislave (1947 – 1959).

Imrich Strelka, (1926 – 1989), foto: Archív DÚ

Imrich Strelka,
(1926 – 1989),
foto: Archív DÚ

Imrich Strelka absolvoval štúdium na Štátnom konzervatóriu v Bratislave (spev Anna Korínska). V rokoch 1947 – 1951 bol členom štúdia Novej scény Národného divadla, potom členom činohry Novej scény (1951 – 1952) a v rokoch 1952 – 1959 sólistom spevoherného súboru NS. Od roku 1959 pôsobil ako režisér Hlavnej redakcie zábavných programov Československej televízie v Bratislave.

V činoherných inscenáciách Novej scény začal Strelka účinkovať ešte ako poslucháč konzervatória: Mestský kapitán (Chalupka: Juvelír, 1947), Florencio (de Vega: Milenka otrokyňa, 1948), Stepan Ivanovič Korobkin (Gogoľ: Revízor, 1950). Účinkoval i v rozprávkových hrách: napr. Karol (Kolář: O rozmaznanej Pamele, 1947), Ďuro Slanina (Klimeš: Ako Janko Hraško prehnal leňochov, 1947), Kubo (Wuchner: Zázračný salaš, 1947), aj v spevohrách: Peter (Gilbert: Rozkošné dobrodružstvo, 1947), Robert (Weil-Brecht: Žobrácka opera, 1947) a i. V spevohre sa uplatňoval najmä ako predstaviteľ kladných postáv v súčasných operetách a hudobných komédiách: Maxim Nikolajevič Orlov (Diakonov: Svadba s venom, 1952), Kocsis (Kerekes-Barabás: Obchodný dom, 1953), Camilio (Voskovec-Werich-Ježek: Nebo na zemi, 1953), Andrej Balašov (Miljutin: Pieseň tajgy, 1954), Petro (Alexandrov: Svadba v Malinovke, 1955), Matej Gajdoš (Dusík: Zlatá rybka, 1955, insc. 1954), Gašpar Chytil (Dusík: Hrnčiarsky bál, 1956; tiež asistent réžie) Vanuel Gonzales (Trinner: Zvony zo San Diega, 1956), Ondro Lepieš (Novák: Plná poľná lásky, 1957), Griša (Dunajevskij: Biely agát, 1927), Francisco (Kalaš: Mlynárka z Granady, 1958), Bodzás (Kemény: Pod južným krížom, 1958), Vasia Korotkov (Solovjov-Sedoj: Zlatý dážď, 1959). Z klasického operetného repertoáru naštudoval Mórica von Schwinda (Schubert-Berté: Dom u troch dievčatiek, 1954), Dr. Falkeho (Strauss: Netopier, 1955), Antonia di Lanziho (Lehár: Giuditta, 1955), Budínskeho richtára (Huszka: Gül Baba, 1956), Henriho Murgera (Kálmán: Fialka z Montmartru, 1958). Jeho vrcholnou kreáciou v spevohre Novej scény bol Profesor Renato Tuzzi (Kramer: Keď je v Ríme nedeľa, 1959). S postavou Dr. Falkeho v Straussovom Netopierovi hosťoval v sezóne 1955 – 1956 v spevohre Štátneho divadla v Brne.

Imrich Strelka spolupracoval s rozhlasom, kde naspieval celý rad slovenských ľudových piesní, árií a úryvkov z operiet i prierezov operetami. Niekoľko menších postáv vytvoril vo filmoch (Vlčie diery, 1948; Lazy sa pohli, 1951; Štyridsaťštyri, 1957; Šťastie príde v nedeľu, 1958; Kapitán Dabač, 1959). V Československej televízii režijne pripravil zábavné relácie najrôznejšieho zamerania, od operetného žánru (operety Slečna Napoleon, 1961; La Valliére, 1961), televízne inscenácie (Stratený list, 1962), Nádcha, 1963; Nález, 1963), hudobno-zábavné cykly, aj cyklické programy pre Hlavnú redakciu publicistiky a dokumentaristiky. Ako inštruktor amatérskych divadelných súborov a člen porôt na prehliadkach sa najvyspelejšie z nich usiloval predstaviť v televízii.

Dňa 13. septembra si pripomenieme deväťdesiate výročie narodenia slovenského operného speváka Jozefa Kondera (narodil sa v Medzibrode, okr. Banská Bystrica, zomrel 12. apríla 2008 v Banskej Bystrici), tenoristu, dlhoročného sólistu operných súborov Štátneho divadla v Košiciach (1955 – 1959 a 1969 – 1989) a v Banskej Bystrici (1959 – 1969).

Jozef Konder, (1926 – 2008), foto: Archív DÚ

Jozef Konder,
(1926 – 2008),
foto: Archív DÚ

Jozef Konder začal hrať divadlo v rodnom Medzibrode, v stredoslovenskej obci s bohatou ochotníckou divadelnou tradíciou. Medzi najväčšie úspechy ochotníkov patrilo prvé miesto na celoslovenskej prehliadke v Martine v roku 1948 s Mahenovou hrou Jánošík, kde dvadsaťdvaročný Konder hral hlavnú úlohu. Ako víťazný súbor prehliadky dostali medzibrodskí ochotníci príležitosť vystúpiť v októbri 1948 aj na scéne Slovenského národného divadla. Talent mladého ochotníka v Martine si všimli porotcovia, predseda Andrej Bagar a Janko Borodáč, na ich podnet nastúpil po absolvovaní priemyselnej školy do Štátneho divadla v Košiciach ako elév a člen zboru (1948 – 1955). Zároveň navštevoval dramatickú školu Janka Borodáča, začal sa tiež venovať štúdiu spevu u Enrica Manniho, Imricha Godina a Ladislava Boháčka, hlasových pedagógov košickej opery. Pôsobil ako sólista opery Štátneho divadla v Košiciach (1955 – 1959 a 1969 – 1989) a opery Divadla J. G. Tajovského v Banskej Bystrici (1959 – 1969).

Jozef Konder vytváral v košickom divadle spočiatku menšie úlohy v činohre, v opere, operete i balete (Prvý hlásateľ v opere Rimského-Korsakova Snehulienka, 1951; Čerňakovskij v Musorgského Borisovi Godunovovovi, 1952; Hostinský v Millöckerovom Žobravom študentovi, 1952 a i.). Na svoj talent upozornil ako Siko v Dolidzeho operete Keto a Kote (1953) a Vítek v Smetanovom Daliborovi (1953). Húževnatosťou a usilovnosťou sa vypracoval na jedinečného mladokomika hudobno-zábavného divadla. Po Pappacodovi (J. Strauss: Noc v Benátkach, 1954) bol veľmi úspešným Broniom Popielom v Nedbalovej Poľskej krvi (1955) a nezabudnuteľným Célestinom v Hervého operete Mamzelle Nitouche (1955, 1990). Nasledovali ďalšie postavy: Pimpinelli (Lehár: Paganini, 1956), Flóriš Stacho v prvom uvedení Dusíkovho Hrnčiarskeho bálu (1956), Falsacappa (Offenbach: Banditi, 1957), Franjo Svečák (Nebal: Vinobranie, 1958), Mujko (Huszka: Gül Baba, 1958), Sobakin (Dunajevskij: Biely agát, 1959) a iné. Z operných postáv stvárnil po Vítkovi Spärlicha z Nicolaiových Veselých paní z Windsoru (1955), jednou z jeho profilových kreácií tohto obdobia bol Vašek zo Smetanovej Predanej nevesty (1955), naštudoval i Heinricha von Schreibera z Wagnerovho Tannhäusera (1959).

V roku 1959, keď začal činnosť spevoherný súbor Divadla J. G. Tajovského v Banskej Bystrici, rozhodol sa Jozef Konder vrátiť do rodného kraja. V jeho repertoári dominovala taktiež opereta, z mladokomika sa postupne vypracoval na bonvivána: Eisenstein (J. Strauss: Netopier, 1962), Symon Rymanowicz (Millöcker: Žobravý študent, 1964), Boni (Kálmán: Čardášový princezná, 1965), Danilo (Lehár: Veselá vdova, 1966), Boleslav Baranski (Nedbal: Poľská krv, 1967), Šándor Barinkay (J. Strauss: Cigánsky barón, 1969), Plukovník Pickering (Loewe: My Fair Lady, 1969). Vytvoril rad menších a charakterových operných postáv: Strážnik (Smetana: Hubička, 1960), Triquet (Čajkovskij: Eugen Onegin, 1961), Kičibej (Pauer: Slimák táradlo, 1962), Remendado (Bizet: Carmen, 1962), Basilio (Mozart: Figarova svadba, 1963). Postupne rozšíril svoj repertoár o ďalšie úlohy: Goro (Puccini: Madame Butterfly, 1964), Jaquino (Beethoven: Fidelio, 1965), Tybalt (Gounod: Romeo a Júlia, 1965). Konder sa vypracoval na speváka, ktorý dokázal striedať za sebou, hrdinné, komické i operetné úlohy. V postave Krúpu v Suchoňovej Krútňave (1963) prejavil vzácne umelecké kvality, ktoré onedlho uplatnil v prvej veľkej dramatickej postave, v hlavnom hrdinovi Ondrejovi a čoskoro prešiel k ďalším veľkým partiám ako: Riccardo (Verdi: Maškarný ples, 1965), Cavaradossi (Puccini: Tosca, 1965), Beg Bajazid (Cikker: Beg Bajazid, 1966), Canio (Leoncavallo: Komedianti, 1966), Manrico (Verdi: Trubadúr, 1966), Laca Klemeň (Janáček: Jej pastorkyňa, 1967), Vladimír Igorievič (Borodin: Knieža lgor, 1967), Don Carlos (Verdi: Don Carlos, 1968), Jánošík (Cikker: Juro Jánošík, 1968), Haroun (Bizet: Djamileh, 1969).

Po pohostinskom vystúpení v postave Riccarda vo Verdiho Maškarnom plese (1968) sa Jozef Konder vrátil do košickej opery a jeho príchod bol pre domáci operný súbor rozhodne prínosom. Bolo to zároveň vrcholné obdobie jeho umeleckého pôsobenia, kedy vytvoril mnohých strhujúcich operných hrdinov: z ďalších Verdiho postáv stvárnil Dona Carlosa (insc. 1967), bol plnokrvným Verdiho Otellom (1971), hlasovo expresívnym Gabrielom Adornom (Simone Boccanegra, 1975), Manricom (Trubadúr, 1981), Radamesom (Aida, 1983), Jacopom Foscarim (Dvaja Foscariovia, 1987). Ako Cavaradossi v Pucciniho Tosce (1970, 1983) zvládol lyrické pasáže, v exponovaných naplno dominovalo jeho mimoriadne dramatické cítenie, interpretoval tiež Pinkertona (Puccini: Madame Butterfly, 1978, 1987, 1993), Turidda v Mascagniho Sedliackej cti (1978), Cania v Leoncavallových Komediantoch, (1978, 1992), nezabudnuteľný bol jeho titulný hrdina Giordanovej opery André Chénier (1977), Don José v Bizetovej Carmen (1969, 1979, 1989), obdivuhodne zvládol náročný dramatický part Samsona v Saint-Saënsovej opere Samson a Dalila (1970). Z prevádzkových potrieb spieval aj lyrické úlohy a party, ktoré boli mimo jeho hlasového odboru: Alfréda Germonta vo Verdiho Traviate (1972), Rudolfa v Pucciniho Bohéme (1972, 1989), Fausta v Gounodovom Faustovi a Margaréte (1979). Z Wagnera naštudoval Lohengrina (Lohengrin, 1976), dramaticky presvedčivého a spevácky obdivuhodného Beethovenovho Florestana (Fidelio, 1985). Z ruskej tvorby rozpolteného expresívneho Hermana (Čajkovskij: Piková dáma, 1973), sugestívne vykresleného Dimitrija (Musorgskij: Boris Godunov, 1975), z českej Borisa Grigorieviča (Janáček: Káťa Kabanová, 1972), životne presvedčivého Lacu Klemeňa (Janáček: Jej pastorkyňa, 1977),v Janáčkových Príhodách líšky Bystroušky stvárnil (1988) Lišiaka Zlatohřbítka. Bol spevácky spoľahlivým Daliborom (Smetana: Dalibor, 1973), Princom (Dvořák: Rusalka, 1974, 1989), jeho interpretácia Janíka (Smetana: Predaná nevesta, 1983) bola po vokálnej línii a v hereckých gestách prirodzená a presvedčivá. V Gréckych pašiách Bohuslava Martinů (1990) spieval Manolia. Iba príležitostne stvárnil postavy z moderného a súčasného operného repertoáru: Prvý povaľač (Orff: Múdra žena, 1966) a Gonzalve (Ravel: Španielska hodinka, 1981) v DJGT, Mindia (Taktakišvili: Mindia, 1986, ŠD Košice). Zo slovenskej tvorby si zopakoval Cikkerovho Jura Jánošíka (1977) a  dramaticky expresívneho Ondreja v Krútňave (1975, 1996). Kreácia Konderovho Ondreja bola vybudovaná na vzácnej vyrovnanosti hereckého stvárnenia postavy a pravdivého vyjadrenia drámy v hudbe, stal sa jedinečným interpretom tejto postavy, za ktorú získal ocenenie Zväzu slovenských dramatických umelcov, Cenu v oblasti divadelnej tvorby (1977).

Z času na čas sa Konder vrátil k postavám klasickej operety, v ktorých uplatnil zrelé spevácke i herecké majstrovstvo: Rytier Modrofúz (Offenbach: Šiesta žena Modrofúza, 1972), Jóži (Lehár: Cigánska láska, 1976), Berdo (Lagidze: Lela, 1979), Paganini (Lehár: Paganini, 1980), Gróf Balduin Zedlau (Strauss: Viedenská krv, 1982), Eisenstein (J. Strauss: Netopier, 1985), Su-Čong (Lehár: Zem úsmevov, 1988), Mustafa bej (Abrahám: Ples v hoteli Savoy, 1989), Miska (Kálmán: Čardášová princezná, 1991), Elemír Tasilo (A. Szirmai: Magnáš Miško (1993), Süffle (Zeller: Vtáčnik, 1993). Naďalej spolupracoval s operou v Banskej Bystrici, kde spieval Hermana z Čajkovského Pikovej dámy (1979), Manrica z Verdiho Trubadúra, 1980; Dona Carlosa, 1980, Nicolu Paganiniho (1980), Fausta, Luigiho v Pucciniho Plášti (1983), Cania (1984).

V rokoch 1975 – 1978 Jozef Konder viackrát hosťoval v Erkelovom divadle v Budapešti ako  Otello a Samson (1974 – 1977). V postavách Otella, Josého a Cavaradossiho žal úspechy v Sovietskom zväze (Odesa, Kyjev, Frunze). Jeho vybornému Otellovi tlieskalo obecenstvo v Bukurešti, ako Cavaradossi vystúpil v Sofii a Starej Zagore, v chorvátskom Osijeku i v pražskom Národnom divadle (1987), ako Laca a Manrico v Ostrave. Bol častým hosťom opery SND ako Cavaradossi (1968, 1987, 1989), Krúpa v Krútňave (1970), Lohengrin (1978), Radames (1983, 1987) a Canio (1984). V roku 1983 spieval s operou Štátneho divadla v Nemecku a Holandsku nemecky Paganiniho a grófa Balduina Zedlaua vo Viedenskej krvi.

Dňa 15. septembra uplynie stopätnásť rokov od narodenia prvého slovenského profesionálneho speváka, tenoristu Dr. Janka Blaha (narodil sa v Skalici, zomrel 24. apríla 1981 v Bratislave), dlhoročného sólistu operného súboru Slovenského národného divadla (1926 – 1965). Viac o ňom sme písali TU…

Dr. Janko Blaho (1901 – 1981)

Dr. Janko Blaho
(1901 – 1981)

Dňa 19. septembra uplynie stopäť rokov od narodenia spevoherného speváka Štefana Mártona (narodil sa v Leviciach, zomrel 20. mája 1979 vo Vyšných Hágoch, okr. Poprad), dlhoročného popredného sólistu spevohry Divadla Jonáša Záborského v Prešove (1946 – 1959, 1961 – 1977).

 Štefan Márton, (1911 – 1979), foto: Archív DÚ


Štefan Márton,
(1911 – 1979),
foto: Archív DÚ

Štefan Márton sa po skončení meštianskej a obchodnej školy v roku 1927 učil za obchodníka a do roku 1941 sa venoval tejto profesii v Leviciach. Úspešne pôsobil ako ochotník, umeleckú dráhu však začínal ako sólista v Ujpest Színház v Budapešti (1941 – 1945), kde debutoval v úlohe Jonela Bolescu v Lehárovej Cigánskej láske a súčasne súkromne študoval spev u prof. Fényvesiho. V roku 1945 bol krátko členom Slovenského ľudového divadla v Nitre, po jeho zrušení dostal ponuku na angažmán od riaditeľa Divadla J. Záborského v Prešove Františka Rella (1946 – 1959), kde bol najprv členom činohry a potom spevohry, s krátkym prerušením, kedy pôsobil ako sólista opery Národného divadla v Košiciach (1953 – 1954). V rokoch 1959 – 1961 bol sólistom novozaloženého Divadla J. G. Tajovského v Banskej Bystrici. Po dvoch sezónach sa vrátil do spevohry v Prešove (1961 – 1977), s ktorou externe spolupracoval aj po odchode do dôchodku.

V Slovenskom ľudovom divadle vytvoril Štefan Márton postavu Sou Chonga v Lehárovej Zemi úsmevov a Reného v Lehárovom Grófovi z Luxemburgu. V Prešove stvárňoval činoherné postavy Borisa (Urbancov: Tri cesty, 1947), Marechala (Birabeau: Kto je vinný ?, 1948) a i. a hlavné postavy vo všetkých hudobnodramatických dielach v naštudovaní činoherného súboru: Ternwell (Stolz: Betina, 1946), Fernand de Champlatreux (Hervé: Mamzelle Nitouche, 1947), Sou Chong (Lehár: Zem úsmevov, 1947), Pedro (Gilbert: Malá hriešnica, 1948), Emil (Gilbert: Náhody s Dorinou, 1948). V súbore spevohry bola doménou jeho umeleckej práce klasická opereta, v ktorej mohol uplatniť svoj príjemne znejúci tenor i svoj pôsobivý javiskový zjav. V jeho repertoári sa vystriedali takmer všetky významné tenorové partie v tomto žánri a počtom úloh i umeleckými výkonmi patril k popredným osobnostiam spevohry. Bohaté javiskové skúsenosti mu umožnili v poslednom desaťročí vytvárať i úspešné charakterové postavy. K najúspešnejším kreáciám Mártona partrili: Bolo Baranski: (Nedbal: Poľská krv, 1948, 1953), Bárinkay (Strauss: Cigánsky barón, 1950), Marko (Dunajevskij: Voľný vietor, 1951), Eisenstein (Strauss: Netopier, 1952), Sulejman (Strauss: Tisíc a jedna noc, 1954), Symon Rymanowicz (Millöcker: Žobravý študent, 1954), Jóži (Lehár: Cigánska láska, 1956), Giovanni Boccaccio (Suppé: Boccaccio. 1957), Tom Miglas (Jacobi: Dievčenský jarmok, 1958), Kristián (Eysler: Zlatá pani majstrová, 1958), Mirabel (Nikodém: Madlén, 1958), Villabos (Strauss: Čipková šatka kráľovnej, 1963), Gróf Stanislav (Zeller: Vtáčnik, 1965), Markíz de Faublas (Abraham: Ples v hoteli Savoy, 1966), Štefan Baráč (Szirmai: Magnáš Miško, 1967), René (Lehár: Gróf Luxemhurg, 1968), Dr. Benický (Dusík: Hrnčiarsky bál, 1968), Edmond (Kálmán: Grófka Marica, 1969), Leopold (Benatzky: U bieleho koníčka, 1971), Knieža Felice (Lehár: Paganini, 1972), Bogdanovič (Lehár: Veselá vdova, 1973), Gróf Panatellas (Offenbach: Perichole, 1975), Gróf Homonay (Strauss: Cigánsky barón, 1975), Teofil Beaubuisson (Heuberger: Ples v opere, 1977), Arciknieža Ferdinand (Kálmán: Čardášová princezná, 1979). V Košiciach stvárnil Carmella v Straussovej Noci v Benátkach (1954). Úspešne naštudoval i niekoľko postáv v súčasných spevohrách, muzikáloch a hudobných komédiách: Henri Marceaux (Cole: Kankán, 1963), Lucencio (Sedláček-Walló: Vdova z Valencie,1964), Plukovník Pickering (Loewe: My Fair Lady, 1967), Harrison Howell (Cole: Pobozkaj ma, Katarína, 1969), Gróf Latour (Kreuder: Bel ami, 1970), nadporučík Lukáš (Lukašov-Ševcov: Udatný vojak Švejk, 1970), Charlie Cowell (Wilson: Túlavý kapelník, 1971), Kondomanolios (Kander: Zorba, 1973), Žandár Vážny (Bryll: Na skle maľované, 1974), Jim (Kern: Loď komediantov, 1975), Harry Easter (Weill: Ľudia–láska–ulica, 1976). Zaslúžil sa o umelecký rast súboru spevohry DJZ.

Štefan Márton vytvoril i menšie operné úlohy: napr. Sudcu v Smetanovom Daliborovi (1953) v košickom Štátnom divadle  a v banskobystrickom Divadle J. G. Tajovského Gastona (Verdi: Traviata, 1960), Triqueta (Čajkovskij: Eugen Onegin, 1961), Principála komediantov (Smetana: Predaná nevesta, 1961).

Dňa 27. septembra si pripomenieme stotridsiate piate výročie narodenia českého speváka Václava Nováka (narodil sa v Prahe, zomrel 17. septembra 1928 pri autonehode v Čimeliciach, okr. Písek), barytonistu, stáleho hosťa operného súboru Slovenského národného divadla (1923 – 1924).

 Václav Novák, (1881 – 1928), foto: Archív ND Praha


Václav Novák,
(1881 – 1928),
foto: Archív ND Praha

Krásny hlas Václav Nováka vzbudzoval pozornosť už v jeho mladosti a keďže sa túžil stať spevákom, začal sa v speve sám zdokonaľovať, neskôr pokračoval u prof. Konrada Wallersteina v Prahe. Príležitostne sa venoval štúdiu spevu aj na miestach svojho pôsobenia. Na začiatku svojej umeleckej činnosti vystupoval hlavne na nemeckých scénach pod menom Willi Nowak (napr. v Stadttheater v Münsteri, Klagenfurte), úspech mal i v Londýne, kde spieval v Straussovom Gavalierovi s ružou. Do Národného divadla v Prahe bol prijatý po pohostinských vystúpeniach v titulnej postave Wagnerovho Blúdiaceho Holanďana a Wolframa v Tannhäuserovi v roku 1917 (vystupoval pod pseudonymom Václav Lukeš a v prvých predstaveniach ešte ako Lukeš-Novák). Po konflikte na príprave Novákovho Lampáša dostal v divadle okamžitú výpoveď. V roku sezóne 1923 – 1924 bol stálym hosťom opery SND, potom spolupracoval s viedenskou Voksoper (1924) a opäť sa vrátil do Prahy (1925 – 1928).

Václav Novák disponoval mimoriadne mohutným hlasovým fondom tmavej farby, dobre znejúcim aj vo vysokej polohe. Bol vysokej, atletickej postavy a tomu zodpovedal i jeho herecký prejav, spočívajúci v širokých gestách. Nebol zaťažený šablónami operných spevákov a postupne sa prepracovával k netradičnému a novému poňatiu operného herectva. Zo smetanovských postáv spieval Vladislava s Emou Destinovou ako Miladou (Dalibor, 1918) a Přemysla s Kristínou Morfovou v titulnej postave Libuše (1918). Z českej opernej tvorby ešte naštudoval Maxmiliána Lamingera (Kovařovic: Psohlavci, 1917), Dimitrija Ivanoviča (Dvořák: Dimitrij, 1918), Antonia (Foerster: Jessika, 1919), Samka (Foerster: Eva, 1920), v prvom uvedení Janáčkovej opery Výlety pána Broučka (1920) stvárnil Würfela, nasledovali Prospero (Fibich: Búrka, 1920), Midak (Ostrčil: Legenda z Erinu, 1923), Knieža Přemysl (Fibich: Šárka, 1925), Švanda (Weinberger: Švanda dudák, 1927), Jaroslav Prus (Janáček: Vec Makropulos, 1928), Knieža Šujskij (Dvořák: Dimitrij (1921, 1928). Na repertoári mal i postavy zo svetovej klasiky: Escamillo (Bizet: Carmen, 1918), Nilakantha (Delibes: Lakmé, 1919), Verdiho Amonasro (Aida,1918, 1922), a Rigoletto (1921), Alfio (Mascagni: Sedliacka česť, 1922), Barón Scarpia (Puccini: Tosca, 1922), Boris Godunov (Musorgskij: Boris Godunov, 1919). V titulnej postave Verdiho Falstaffa (1921) zaujal svojráznym, hrubozrnným, nie však karikujúcim zmyslom pre komediálne postavy. Novákov sýty barytón sa zvlášť dobre uplatňoval vo Wagnerových operách v postavách Holanďana (Blúdiaci Holanďan, 1920), Hansa Sachsa (Majstri speváci norimberskí, 1926) a Wolframa (Tannhäuser,1928). Vytvoril i Kühleborna v Lortinzgovej opere Undine (1928) a asketického proroka-žalobcu Jochanaana (Strauss: Salome, 1923). V českej premiére modernej hudobnej drámy Albana Berga Vojcek (1926) strhujúco interpretoval titulnú postavu.

Václav Novák sa v Bratislave uviedol ako v každom smere skvelý Escamillo v Bizetovej Carmen (1923), kritika ocenila jeho opulentný a kovový hlas i herecké schopnosti. V novej inscenácii Čajkovského Eugena Onegina (1923) v hudobnom naštudovaní Pavla Dědečka spieval Onegina, ktorý mu však „nesedel, v speve mu prekážalo lyrické založenie partu“. Ako Přemysl v Smetanovej Libuši pod taktovkou Oskara Nedbala (1923) bol znamenitý, jeho hlasový materiál i spevácky prednes boli takmer prvotriedne, časť kritiky mu však vyčítala spievanie na rampe, ktoré nepôsobilo esteticky. V postave Verdiho Rigoletta (1923) zaujal dramatickým prednesom a dokonalým speváckym výrazom. Hlboký zmysel pre psychologické vypracovanie úlohy preukázal Novák ako Scarpia v Pucciniho Tosce (1923). Vhodne reprodukoval brahmanského veľkňaza Nilakanthu v Delibesovej Lakmé (1923), bol výnimočným Amonasrom vo Verdiho Aide (1923), jeho hlas znel jedinečne v každom ohľade v takmer klasickej reprodukcii, páčil sa i jeho herecký výraz. V Leoncavallových Komediantoch (1923) sa v postave Tonia opäť prezentoval ako spevák veľkého štýlu, palmu víťazstva si odniesol už po prológu, kde uplatnil svoj mohutný a krásny hlas. Premiéru Wagnerovho Blúdiaceho Holanďana (1923) spieval v indispozícii, v  reprízach kritika vysoko hodnotila jeho mohutný hlas, ktorý naplno rozvinul, vedel ho i stíšiť do takých mäkkých pianissím, aké zriedka počuť v tejto úlohe. Pán Novák v titulnej úlohe ukázal, že je pravým wagnerovským pevcom po stránke hlasovej, hudobnej i citovej. Krásne uplatnil mnohostrannosť koloritu vstupnej árie a presne interpretoval jej príkre kontrasty, ponuré, divé výbuchy beznádeje i prechod k nálade jasnejšej a ľudskejšej (v scéne s Dalandom), aj k zrodeniu novej nádeje. Zdôraznil, že v I. akte jedinou jeho myšlienkou je túžba po vykúpení z horkého osudu. Skvele kreslil v II. dejstve a vznešený pátos, ktorým sa v záverečnej scéne zrieka Senty, ktorú začal milovať nesebecky vyznel elementárnou silou.“ (Slovenská politika, roč. 5, 17.01.1924, č. 14, s. 7). Citovo podložený herecký prejav a spevácky do detailov prepracovaný výkon podal Novák v svojej poslednej postave v Bratislave, v úlohe Louisinho otca v Charpentierovej Louise (1924).

Václav Novák sa zúčastnil aj na historickom zájazde opery SND do Španielska v roku 1924. V prvom predstavení Rusalky v barcelonskom divadle Teatro del Liceo spieval pod vedením Oskara Nedbala Vodníka a z účinkujúcich mal najväčší úspech, dokonca v druhom dejstve po árii Celý svět nedá ti, nedá dostal potlesk na otvorenej scéne. Páčil sa nielen obecenstvu, ale i prítomnému riaditeľovi viedenskej Volksoper Felixovi Weingartnerovi, ktorý ho od nasledujúcej sezóny do Viedne angažoval. Na jeseň v roku 1924 spieval s úspechom Blúdiaceho Holanďana a titulnú úlohu v romantickej opere nemeckého skladateľa Heinricha Marschnera Hans Heiling. V januári 1925 sa vrátil do pražského ND, kde pôsobil až do svojej tragickej smrti. Pohostinsky vystupoval v Neues Deutsches Theater v Prahe (1917), v Olomouci (1922, 1925), Brne (1923, 1926, 1927) a v Plzni (1927).

Dňa 28. septembra uplynie sedemdesiat rokov od úmrtia speváka a divadelného organizátora Fraňa Devinského (vl. m. Székely, narodil sa 7. júla 1898 v Bratislave, zomrel tamže), barytonistu, sólistu operného súboru a tajomníka Slovenského národného divadla (1926 – 1937), zástupcu riaditeľa Východoslovenského národného divadla v Košiciach (1937 – 1938), zakladateľa Slovenského ľudového divadla (1939 – 1945).

Fraňo Devinský, (1898 – 1946), foto: Archív DÚ

Fraňo Devinský,
(1898 – 1946),
foto: Archív DÚ

Fraňo Devinský pôsobil po maturite ako úradník v Bratislave. V rokoch 1921 – 1926 študoval spev v Prahe u profesorky Bohumily Rosenkrancovej a Carla Emericha. V roku 1925 mal Fraňo Devinský prvý verejný koncert slovenských piesní v pražskom Mozarteu, o rok aj vo Vládnej budove v Bratislave. Na koncerte s klavírnym sprievodom Gustáva Koričánskeho spoluúčinkovala Helena Bartošová. Kritika ocenila krásne zafarbenie jeho barytónu, ale vytkla mu nedostatočné školenie. V štúdiu spevu pokračoval v Miláne (1926 – 1927), kam ho ako svojho prvého slovenského štipendistu vyslalo Družstvo Slovenského národného divadla. V Miláne sa stretol s Jarmilou Novotnou, ktorá tam v tom čase bola taktiež na štúdiách, príležitostne navštevovali predstavenia v La Scale.

V sezóne 1927 – 1928 riaditeľ SND Oskar Nedbal na návrh Družstva SND angažoval Fraňa Devinského do operného súboru, avšak o jeho prvom vystúpení v menšej úlohe Brétignyho v Massenetovej opere Manon (1927) kritika iba stručne poznamenala, že „bol exponovaný nad svoje sily“, podobne aj v druhej úlohe Dvorana z Novákovho Lampáša (1928). Ani ďalšia postava, Adolf z Harasova v Dvořákovom Jakobínovi (1928), sa nestretla s pozitívnym prijatím recenzentov. A keďže sa spevácka kariéra Devinského nevyvíjala tak ako sa predpokladalo, vedenie divadla ho v roku 1929 preradilo do administratívy ako druhého tajomníka prevádzky. Naďalej však stvárňoval menšie postavy v opernom i operetnom repertoári: Ruggiero (Halévy: Židovka, 1927, insc. 1922), Morales (Bizet: Carmen, 1927, insc. 1924), Cisársky komisár (Puccini: Madame Butterfly, 1927, insc. 1924), Budivoj (Smetana: Dalibor, 1928, insc. 1924), Rozhoň (Figuš-Bystrý: Detvan, 1928), Správca (Maršík: Čierne lekno, 1928), Čert strážca (Dvořák: Čert a Káča, 1929), José Castro (Puccini: Dievča zo zlatého západu, 1930), Caesare Angelotti (Puccini: Tosca, 1930, insc. 1929), Herold (Prokofiev: Láska k trom pomarančom, 1931). Na zájazde operného súboru v Košiciach spieval Devinský v roku 1928 aj Alfia v Mascagniho Sedliackej cti a Tonia v Leoncavallových Komediantoch. Denník Slovák (roč. 10, 11.07.1928, č. 153, s. 6) uverejnil kritiku, v ktorej anonymný autor vyzdvihol jeho muzikálnosť, spevácky aj herecký výkon. Keďže vo funkcii tajomníka prejavil organizačný talent, začal od roku 1931 organizovať zájazdy súborov SND do Košíc a po slovenskom vidieku.

Fraňo Devinský mal vlastnú predstavu a koncepciu ako by malo slovenské divadlo vyzerať a preto prijal funkciu zástupcu riaditeľa Antonína Drašara vo Východoslovenskom národnom divadle (1937 – 1938). V novej politicko-spoločenskej situácii v roku 1938 sa stal spoločníkom Slovenského komorného divadla Emílie Wagnerovej. Svoje ambície stať sa riaditeľom divadla uskutočnil po vyhlásení autonómie Slovenska, kedy sformoval z členov zaniknutých mimobratislavských divadelných spoločností nový profesionálny zájazdový súbor, ktorý v marci 1939 pod názvom Nové slovenské divadlo zahájil v Trnave činnosť. Pôvodná orientácia súboru bola činoherná, od jesene 1939 začalo divadlo uvádzať aj spevoherné predstavenia. V novej sezóne divadlo zmenilo názov na Slovenské ľudové divadlo a v auguste 1941 sa usídlilo v Nitre, kde v zrenovovanej budove Mestského divadla pôsobilo až do svojho zániku 1945. V repertoári činohry prevažovali tzv. salónne komédie a spoločenské konverzačné hry, repertoár spevohry sa opieral predovšetkým o diela slovenských hudobných skladateľov, českú spevohru a klasickú operetu. Pre zvýšenie atraktívnosti spevoherných predstavení pozýval Devinský na pohostinské vystúpenia popredných sólistov opery a operety SND: Máriu Kišonovú-Hubovú, Helenu Bartošovú, Dr. Janka Blaha, Štefana Hozu, Bela Turbu, Františka Krištofa-Veselého, Zdenka Rutha-Markova, operetnú divu Jarmilu Kšírovú, známu i zo svetových popredných scén a i. K pozitívam Devinského patrí aj to, že v časoch, keď Andrej Bagar, Hana Meličková a Ružena Porubská nemohli hrať v činohre SND, umožnil im pohostinsky vystupovať v inscenáciách SĽD.  Nezabudnuteľnou sa stala inscenácia Begovičovej hry Bez tretieho s Bagarom a Meličkovou, ktorú uvádzal vo viacerých reprízach. Slovenské ľudové divadlo pod vedením Devinského objavilo a vychovalo mnohých mladých hercov a spevákov, ktorí sa po roku 1945 uplatnili v slovenských profesionálnych divadlách. Po ukončení činnosti divadla v júli 1945 mal pracovať ako vedúci prevádzky novozaloženej Novej scény Národného divadla, avšak zákerná choroba vyhasila jeho život.

Do dejín slovenskej divadelnej kultúry sa Fraňo Devinský zapísal ako priekopník rozvoja slovenského divadelníctva ľudového typu najmä na vidieku, predovšetkým v organizačnej sfére. Prostredníctvom nahrávok šíril Fraňo Devinský spolu so Štefanom Hozom, Štefanom Munkom a Jožkom Pihíkom slovenské piesne.

Pripravila Elena Blahová-Martišová

email
Operné gala 2018
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.
Zdieľajte tento článok alebo komentujte:
  •  
  • 20
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  

O autorovi

Elena Blahová-Martišová

dokumentaristka a publicistka, členka redakčnej rady Opera Slovakia

Zanechajte komentár