Dnes je: štvrtok, 17. 8. 2017, meniny má: Milica , zajtra: Elena, Helena

Pripomíname si vo februári (2017)

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Prinášame vám prehľad februárových výročí viacerých významných umeleckých osobností nášho hudobného operného života, ktorí už nie sú medzi nami – Ľudovíta Brezinského, Františka Hudeka, Imricha Gála, Eleny Kittnarovej a Ladislava Pačaja. Prehľad pripravila dokumentaristka Elena Blahová-Martišová.

Dňa 3. februára uplynie stodesať rokov od narodenia Ľudovíta Brezinského (pôvodným menom Földy, narodil sa v Uhrovci, zomrel 31. marca 1994 v Bratislave), štátneho intendanta Slovenského národného divadla v rokoch 1940 – 1945, kultúrno-osvetového pracovníka.

Ľudovít Brezinský (1907 – 1994)
foto: Archív DÚ

Ľudovít Brezinský absolvoval Filozofickú fakultu UK v Bratislave s titulom doktora filozofie (1925 – 1929). Ako štipendista sa zúčastnil kurzov v Paríži a Nancy. Pracoval v školstve, bol profesor slovenčiny a francúzštiny v Kláštore pod Znievom (1930 – 1932) a v Žiline (1933 – 1937). V rokoch 1937 – 1938 pôsobil na kultúrnom oddelení Ministerstva školstva a národnej osvety v Prahe, v rokoch 1938 – 1941 sa aktívne podieľal na organizácii slovenského Ministerstva školstva a národnej osvety v Bratislave, kde sa stal tajomníkom. V rokoch 1940 – 1945 pôsobil vo funkcii štátneho intendanta SND. V rokoch 1945 – 1948 bol pracovníkom výtvarnej sekcie na Povereníctve školstva a osvety.

Ľudovít Brezinský sa venoval osvetovej, redakčnej a publicistickej práci, vyvíjal aktivity v kurzoch slovenskej reči, ochotníckom divadle a osvetovej práci. Redigoval Zborník Spolku profesorov Slovákov a Školské zvesti, ako publicista prispieval do dobovej periodickej tlače (Tatranský Slovák, Nástup, Zborník Spolku profesorov Slovákov, Slovák, Kultúra a i.). Na kultúrnom oddelení Ministerstva školstva v Prahe mal v sekcii umenia ma starosti organizovanie výtvarných akcií. V Bratislave bol členom poroty pre udeľovanie prvých štátnych cien za literatúru a umenie.

Ľudovít Brezinský viedol Slovenské národné divadlo v rokoch zložitého obdobia premeny po rozpade Československa. V roku 1938 prestalo mať Slovenské národné divadlo súkromno-podnikateľský charakter a prešlo pod správu Ministerstva školstva a národnej osvety. Ministerstvo ako nadriadený orgán poskytovalo subvencie, dozeralo na činnosť divadla a nárokovalo si zasahovať do koncepčných, personálnych a prevádzkových otázok. Po prvom intendantovi, vládnom komisárovi Dr. Dušanovi Úradníčkovi, ktorý vykonával túto funkciu ako čestnú, prevzal v roku 1940 vedenie SND Ľudovít Brezinský. V daných podmienkach sa odvážne, ale diplomaticky a korektne, bránil rasistickým personálnym zásahom, cenzúrnym obmedzeniam a nacionalistickým direktívam. Jeho zásadným kritériom bolo udržanie umeleckej úrovne reprezentačnej scény, druhoradým bolo postupné poslovenčenie súboru. V činohernom súbore po zrušení českej činohry väčšina jej členov, až na niekoľko výnimiek, musela z divadla nútene odísť, ale slovenská činohra mala už za sebou šesť úspešných sezón a mohla pokračovať v činnosti. Zložitejšia situácia nastala v opernom a baletnom súbore, kde za českých umelcov a cudzincov nemali náhrady, najmä v opernom zbore, balete a orchestri a ich odchod by narušil prevádzku divadla, ich zotrvanie v súboroch bolo nevyhnutné. Kultivovaný a všestranne rozhľadený Brezinský rešpektoval kompetencie šéfov súborov, plne im dôveroval a nezasahoval do ich právomocí. Dramaturgovia Ferdinand Hoffmann a Ján Sedlák sa zaslúžili o inscenovanie viacerých hier moderného svetového repertoáru nemeckých, francúzskych, talianskych, anglických a pokým to úradne nezakázali aj ruských autorov. Spolupracoval s režisérmi Jankom Borodáčom (šéfom činohry), Jánom Jamnickým a Ferdinandom Hoffmannom pri uvádzaní diel súčasných slovenských dramatikov i klasikov. Balet viedol ruský emigrant, bývalý člen Ďagilevovho súboru, skúsený tanečník i organizátor Maximilán Froman, ktorý ako šéf a choreograf uplatňoval ruskú tanečnú školu a pozdvihol úroveň súboru. Šéfom opery bol český dirigent Josef Vincourek, dirigentmi Ladislav Holoubek, Juraj Viliam Schöffer, od roku 1941 aj novoangažovaný Tibor Frešo, režisérmi Bohuš Vilím a Drahoš Želenský. V opere rozhodujúce slovo v umeleckých aj prevádzkových záležitostiach patrili do kompetencie novovymenovaného dramaturga Štefana Hozu, ktorý zabezpečoval aj preklady libriet do slovenčiny. V tomto období prevládala klasická dramaturgia, zo súčasnej tvorby inscenoval režisér Bohuš Vilím Stojanovovovu operu Salambo (1942) a Zandonaiovu Ľúbostnú komédiu (1943), Arnold Flögl Gotovacovu operu Ero z onoho sveta (1943). K trvalým hodnotám patrí uvedenie opery Wernera Egka Peer Gynt (réžia Arnold Flögl, dirigent Ladislav Holoubek, 1941) a Straussovej Elektry (réžia Bohuš Vilím dirigent Josef Vincourek, 1943). K pozitívam tohto obdobia patrilo uvádzanie pôvodných slovenských diel: premiéru mali Holoubkove opery Svitanie (réžia Bohuš Vilím, 1941) a Túžba (réžia František Dibarbora, 1944), obe pod taktovkou autora, Rosinského Čalmaka (1940) hudobne naštudoval Holoubek v réžii Bohuša Vilíma. Po príchode sovietskej armády Brezinský naďalej viedol divadlo až do príchodu nového riaditeľa Andreja Bagara v júni 1945. Považoval za svoju povinnosť udržať chod inštitúcie, ochrániť majetok a zabrániť prípadnému rabovaniu, zavolať členstvo späť do práce.

V roku 1948 bol Ľudovít Brezinský menovaný za tajomníka Prípravného výboru pre založenie Vysokej školy výtvarných umení v Bratislave, kde potom pracoval až do dôchodku.

Dňa 4. februára si pripomenieme deväťdesiate piate výročie narodenia speváka Františka Hudeka, (narodil sa v Bratislave, zomrel 9. júna 1982 tamže), operetného speváka a herca, dlhoročného člena Novej scény v Bratislave (1946 – 1982).

František Hudek (1922 – 1982)

František Hudek po ukončení Obchodnej akadémie v Bratislave (1936 – 1940) študoval súkromne spev u prof. R. Chajmoviča, Anny Korínskej a Imricha Godina. V rokoch 1940 – 1945 bol člen Slovenského ľudového divadla Nitre, 1945 – 1946 sólista Národného divadla v Košiciach, od 1946 člen Novej scény ND a v rokoch 1954 – 1982 sólista spevohry Novej scény v Bratislave.

Františka Hudeka angažoval do Slovenského ľudového divadla riaditeľ Fraňo Devinský. Prirodzený herecký talent a spevácke vlohy našli spočiatku uplatnenie v operetnom repertoári, v ktorom vytvoril celý rad postáv, najmä mladokomikov. V Lehárových operetách stvárnil Gustáva Pottensteina (Zem úsmevov, 1941), Danila (Veselá vdova, 1941, 1943), Kajetána Dimitreana (Cigánska láska, 1942), Armanda Brissarda (Gróf z Luxemburgu, 1943), Ivana (Cárovič, 1944). Z ďalších postáv: Herman (Friml: Rose Marie, 1943), Gabriel Malina (Strauss: Netopier, 1944), Bronio (Nedbal: Poľská krv, 1944), Dr. Dolejš (Vilím: Šťastie nie je náhoda, 1944), Ferko (Schmitt: Ženy, pozor na mužov, 1945) a i. V Dusíkových operetách naštudoval postavu Valentína (Turecký tabak, 1941), Filipa Lenárta (Modrá ruža, 1942), Willyho (Osudný valčík, 1943), Tomáša Kellyho (Tajomný prsteň, 1944). Podpísal sa i pod réžiu poslednej inscenácie súboru, revueálneho predstavenia pod názvom Rytmus a melódia (1945).

Po zrušení Slovenského ľudového divadla pôsobil v košickom Národnom divadle, kde sa uplatnil ako činoherný herec (Charlemagne v Achardovej hre Život je krásny, 1946) aj ako operný spevák: Goro z Pucciniho Madame Butterfly (1945), Vašek zo Smetanovej Predanej nevesty (1946). Režíroval Dusíkovu operetu Modrá ruža (1946).

V roku 1946 nastúpil František Hudek do novozaloženého spevoherného súboru Novej scény Národného divadla (od roku 1954 samostatné divadlo Nová scéna), kde zotrval do roku 1982. Patril k tým, čo budovali a upevňovali jej súbor, hľadali nové cesty k divákovi a usilovali sa aj v tomto žánri dvíhať úroveň. Uplatnil sa predovšetkým svojím hereckým, speváckym a všestranne divadelným talentom najprv v činohre, potom ako sólista spevohry a krátky čas aj jej šéf. Postupne prešiel od mladokomických operetných úloh aj k náročnejším charakterovým postavám a figúrkam. Vytvoril množstvo kreácií vo všetkých formách spevoherného divadla: Jim Tiger (Stolz: Betina, 1948), Emil (Voskovec-Werich: Slamený klobúk, 1947), René (Gilbert: Rozkošné dobrodružstvo, 1947), Pavol (Priestley: Už Adam a Eva, 1949), Jimmy Hashe (Webster: Pán plukovník chce spať, 1949), Gajdoš (Tyl-Vašata: Strakonický dudák, 1950), Algernon Moncrieff (Wilde: Je dôležité mať Filipa, 1951), Vojvoda Kazimír (Millöcker: Žobravý študent, 1952), Scipio (Ježek-Voskovec-Werich: Nebo na zemi, 1953), Pablo (Trinner: Zvony zo San Diega, 1956), Bandi (Vincze: Parížsky hosť, 1957), Florimond Hervé (Kálmán: Fialka z Montmartru, 1958), Rodrigo (Kemény: Pod Južným krížom, 1958), Joachim Snaživý (Slezák-Katajev: Bláznivá nedeľa, 1960), Vittorio Persichetti (P. Garinei: Dobrú noc, Bettina, 1962), Jonathan J. Peachum (Brecht-Weill: Žobrácka opera, 1966), Lev Gurič Siničkin (Lenskij: Dnes večer hrám ja, 1970), Sv. Peter (Csemer-Szakesi: Červená karavána, 1975), Giorgio Testaccio (Strauss: Noc v Benátkach, 1977), Ohyzda (Bázlik-Šikula-Kováčik: Veselica, 1978), Slim (Natchinski: Priateľ Bunbury, 1979). Najúspešnejšími kreáciami, v ktorých najplnšie uplatnil zmysel pre realistickú drobnokresbu a účinnú komiku, boli Celestin (Hervé: Mamzelle Nitouche, 1947, 1965) a Sancho Panza (Leihg-Wasserman: Don Quijote, 1967). Rozdával úsmevy, rozsieval veselosť a zabával svojím herectvom, spevom i hereckým šarmom tisícky divákov.

František Hudek vytvoril množstvo menších postáv, postavičiek a žánrových figúrok vo filme (Trofej neznámeho strelca, 1974; Sebechlebskí hudci, 1975; Stratená dolina, 1976; Bludička, 1977; Hra na telo, 1979; Prvé lásky, 1980; Vták nociar, 1981), v televíznych filmoch a inscenáciách (V tieni vlkov, 1971; Miesto v dome, 1974; Operácia raketa, 1974; Rok na šesť dní, 1976; Sedem krátkych rokov inžiniera Hagaru, 1977; Ežo Vlkolinský, 1978, Stena, 1981 a i.).

Dňa 9. februára uplynie štyridsať rokov od úmrtia speváka Imricha Gála (narodil sa 6. júla 1910 v Hlohovci, zomrel v Bratislave), barytonistu, dlhoročného sólistu operného súboru Slovenského národného divadla (1939 – 1943, 1952 – 1965). Viac o ňom sme písali TU…

Imrich Gál (1910 – 1977),
foto: Apfel (Archív SND)

Dňa 12. februára uplynie päť rokov od úmrtia slovenskej opernej speváčky, sopranistky Eleny Kittnarovej (rod. Kurbelová, narodila sa 2. júna 1931 v Trnave, zomrela v Bratislave), dlhoročnej sólistky operného súboru Slovenského národného divadla (1966 – 1983). Viac o nej sme písali TU…

Elena Kittnarová (1931 – 2012)
foto: Kamil Vyskočil (Archív SND)

Dňa 27. februára si pripomenieme nedožité osemdesiate narodeniny tenoristu Ladislava Pačaja (narodil sa v Spišskej Novej Vsi, zomrel 9. júna 1998 v Košiciach) dlhoročného sólistu opery Štátneho divadla v Košiciach (1960 – 1998).

Ladislav Pačaj (1937 – 1998)
foto: Archív DÚ

Ladislav Pačaj absolvoval po úspešných talentových skúškach divadelný kurz Štátneho konzervatória v Košiciach (1952 – 1954). Na požiadanie Janka Borodáča sa od roku 1954 stal členom činohry Národného divadla v Košiciach, od roku 1960 bol až do svojho predčasného skonu v roku 1998 sólista opery. V činohre vytvoril niekoľko menších postáv, napr. v Tylovej Tvrdohlavej žene (1953), Hollého Geľovi Sebechlebskom (1954), Kalinčiakovej Reštavrácii (1955), Čapkovom Lúpežníkovi (1955) a i.

V roku 1960 sa Ladislav Pačaj stal sólistom opery, popritom sa súkromne venoval štúdiu spevu u hlasovej pedagogičky Jarmily Winklerovej. Bol srdcom i dušou divadelník a komik so svojským, nenapodobiteľným humorom, ktorý uplatnil najmä v spevoherných inscenáciách. Vytváral hlavné a mladokomické úlohy v klasických operetách: Gabriel von Eisenstein (Strauss: Netopier, 1961), Bronio z Popielov a Gróf Mirski (Nedbal: Poľská krv, 1962, 1974; 1994), Danilo (Lehár: Veselá vdova, 1962, 1979), Eddin (Strauss: Tisíc a jedna noc, 1965), Boni a Feri von Kerekes (Kálmán: Čardášová princezná, 1967 a 1991), Herman (Friml: Rose Marie, 1967), Hippolyt Gallipot (Lehár: Frasquita, 1969), Barón Franz Schober (Schubert-Berté: Dom u troch dievčatiek, 1970), Kráľ Bobeš (Offenbach: Šiesta žena Modrofúza, 1972), Miky (Dunajevskij: Voľný vietor, 1975), Kajetán Dimitreanu (Lehár: Cigánska láska, 1976), Koloman Župan (Kálmán: Grófka Marica, 1978), Giacomo Pimpinelli (Lehár: Paganini, 1980), Jozef (Strauss: Viedenská krv, 1982), Peter Dragotin (Lehár: Cigánska láska, 1984), Dr. Falke (Strauss: Netopier, 1985), Prvý kritik (Novák: Prestávka, 1986), Gustav von Pottenstein (Lehár: Zem úsmevov, 1988), Aristid de Faublas (Abrahám: Ples v hoteli Savoy, 1989), Loriot a Major Chateau-Gabus (Hervé: Mamzelle Nitouche, 1990), Carnero (Strauss: Cigánsky barón, 1991), Barón Weps (Zeller: Vtáčnik, 1994), Enterich (Millöcker: Žobravý študent, 1997). Stvárnil niekoľko postáv v pôvodnej slovenskej tvorbe, v Dusíkových operetách: Pedro (Karneval na Rio Grande, 1963), Filip Plafón (Modrá ruža, 1964), Tom Davis (Tajomný prsteň, 1966), Flóriš Stacho (Hrnčiarsky bál, 1977). Svojím postavám v hudobných komédiách a muzikáloch dodal charakterovú prieraznosť ako Algernon Moncrieff (Natschinski: Môj priateľ Bunbury, 1966), Henry Higgins (Loewe: My Fair Lady, 1971), Gustáv Oberholzer (Burkhard: Ohňostroj, 1983), Luzer Volf (Stein-Bock: Fidlikant na streche,1990).

Ladislav Pačaj naštudoval však aj niekoľko významných tenorových postáv z klasického svetového a moderného repertoáru: Erika vo Wagnerovom Blúdiacom Holanďanovi (1963), Tichona v Janáčkovej Káti Kabanovej (1972), Luigiho v Pucciniho Plášti (1973), Vítka v Smetanovom Daliborovi (1973), Števu Buryju v Jej pastorkyni (1977); Dromia Syrakúzskeho (Krejčí: Zmätok v Efeze, 1963), Ženícha (Szokolay: Krvavá svadba, 1967), Machotu (Hába: Kalibov zločin, 1968), Torquemadu (Ravel: Španielska hodinka, 1981), Sporting Lifa (Gerhswin: Porgy a Bess, 1981). Z  pôvodnej slovenskej tvorby vytvoril Simonsona v Cikkerovom Vzkriesení (1963), Detvančeka (Kowalski: Detvanček a Hopsasa, 1963), Ondreja v Krútňave (1965, 1975), Krištofa Bučka (Ferenczy: Nevšedná humoreska, 1969), Drevorubača (Holoubek: Túžba, 1970), Nosferáta (Andrašovan: Na Zemplíne, 1986), Trdlíka (Bodnár: Netreba toľko slov, 1994). Väčšiu časť jeho repertoáru tvorili najmä charakterové a menšie úlohy: Vašek (Smetana: Predaná nevesta, 1961, 1966), Monostatos (Mozart: Čarovná flauta, 1964), Triquet (Čajkovskij: Eugen Onegin, 1966, 1984), Normanno (Donizetti: Lucia z Lammermooru, 1968), Škovránok (Smetana: Tajomstvo, 1968), Dancairo (Bizet: Carmen, 1970, 1979), Hájnik (Dvořák: Rusalka, 1974), Abbé (Giordano: André Chénier, 1977), Goro (Puccini: Madame Butterfly, 1978, 1987), Principál (Smetana: Predaná nevesta, 1983), Gherardo (Puccini: Gianni Schicchi, 1986), Rechtor a Komár (Janáček: Príhody líšky Bystroušky, 1988), Don Curzio (Mozart: Figarova svadba, 1989).

Pripravila: Elena Blahová-Martišová

email

About Author

Elena Blahová-Martišová

Leave A Reply