Dnes je: streda, 25. 4. 2018, meniny má: Marek, zajtra: Jaroslava

Prsteň Nibelungov vo Viedni

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Aktuálna inscenácia opusu magnum Richarda Wagnera Prsteň Nibelungov (Der Ring des Nibelungen) mala premiéru vo Viedenskej štátnej opere v období rokov 2007 – 2009. Jej uvedenie v prebiehajúcej sezóne 2017/2018 je oslavou desiateho výročia inscenácie, v ktorej sa počas rokov vystriedalo viacero dirigentov a množstvo spevákov.

Premiéry jednotlivých častí inscenácie režiséra Svena-Erica Bechtolfa dirigoval neskorší hudobný riaditeľ (od roku 2010) Viedenskej štátnej opery Franz Welser-Möst a boli uvedené s veľkým odstupom v nechronologickom poradí: Valkýra (Die Walküre) 2. 12. 2007, Siegfried 27. 4. 2008, Súmrak bohov (Götterdämmerung) 8. 12. 2008 a Zlato Rýna (Das Rheingold) 2. 5. 2009. V ďalších rokoch už reprízy chronológiu s úvodným Zlatom Rýna dodržiavali.

R. Wagner: Zlato Rýna, Viedenská štátna opera, 2018,
Tomasz Konieczny (Wotan), Michaela Schuster (Fricka),
foto: Michael Pöhn

Koncepcia nemeckého režiséra, herca a spisovateľa Svena-Erica Bechtolfa už v čase premiéry nevzbudila ani nadšenie ani odmietnutie. Vlastne sa ani o žiadnu veľkú koncepciu nejedná. Je to, až na zopár detailov, „iba“ kvalitná ilustrácia monumentálneho príbehu. Vo svojom výtvarnom poňatí, situovanom do civilnej perichrónie (scéna Rolf Glittenberg, kostýmy Marianne Glittenberg) neponúka individuálny autorský výklad. Je veľmi fotogenická, no v reáli jej trocha chýba dynamika. Nemožno jej však uprieť vizuálnu silu – chladné fragmenty industriálnej architektúry v kontraste s farebnými prvkami „rozprávkových“ momentov sú rozhodne pôsobivé. Najmonotónnejšie pôsobí prakticky prázdna scéna prvej časti, v Zlate Rýna. V nej sa nepodarilo navodiť atmosféru vodnej ríše Rýna a kašírované kusy zlata nepôsobili presvedčivo. Kostýmy obrov a koncepcia postavy boha ohňa Logeho však už naznačili zmysel pre funkčné humorné zveličenie, ktorý sa neskôr podarilo širšie rozvinúť. Jednotlivé dejstvá Valkýry boli vizuálne striktne odlíšené, chladný interiér Hundingovho domu, v ktorom sa do seba zaľúbia súrodenci Siegmund a Sieglinde, druhé dejstvo v temnom lese – mieste Siegmundovej smrti a záverečné tretie s inštaláciou sôch koní v životnej veľkosti, v gradačnom vrchole humorne pojednanou Jazdou Valkýr, ktoré svojich mŕtvych hrdinov naháňajú. Wotanova rozlúčka s uložením Brünnhilde do spánku a jej obkolesenie ohnivou hradbou zabezpečila efektná celoplošná projekcia „horiacich“ koní.

R. Wagner: Siegfried, Viedenská štátna opera, 2018,
Stephen Gould (Siegfried),
foto: Michael Pöhn

Divadelne najfunkčnejší je Siegfried, kde sa podarilo v plnej miere podchytiť rozprávkový i humorný potenciál diela. Scéna šikovne kombinuje vtipné detaily (Mimeho kováčska dielňa, vypchaté zvieratá na stenách) s projekciami (súboj Siegfrieda s bojovníkom vo Fafnerovom oku). Záverečná scéna prebudenia Brünnhilde sa už odohráva pred naklonenou architektúrou, predzvesťou zániku. V Súmraku bohov scéne dominuje les z umelých vianočných stromčekov, polotransparentný luxferový horizont, iluzívna perspektíva stĺporadia a v záverečnom dejstve odľahčenie v podobe člnkov na Rýne. V jednom z nich Hagen Siegfrieda zavraždí a čln sa stane jeho pohrebnou hranicou. Samotný záver, obraz zániku sveta bohov, efektne využíva spúšťané javiskové stoly a polotransparentné projekcie ohňa a vody v kombinácii s reálnymi postavami Hagena, dcér Rýna, Wotana a symbolickej dvojice – obrazu nového ľudského pokolenia. Silnou stránkou režiséra je vedenie spievajúcich hercov, bez prázdnych patetických gest, pomerne striedme, no psychologicky prepracované, emotívne presvedčivé a funkčné vo vzájomnej interaktivite.

R. Wagner: Súmrak bohov, Viedenská štátna opera,
foto: Michael Pöhn

Punc výnimočnosti tejto inscenácii po desiatich rokoch poskytla jediná (beznádejne vypredaná!) repríza cyklu v prebiehajúcej sezóne, od 4. do 15. 4. 2018, predovšetkým vďaka silnému speváckemu obsadeniu. Celému Prsteňu Nibelungov vládol charizmatický Wotan Tomasza Konieczneho, s nádherným, svetlo sfarbeným, ponad orchester ľahko sa nesúcim hlasom a schopnosťou sugestívnej frázy. Poľský basbarytonista v životnej kondícii si dokonca v Súmraku bohov navyše zaspieval postavu Gunthera, ktorého však vokálnou charakteristikou od Wotana slabo odlíšil. Jeho manželku Fricku spoľahlivo stvárnila mezzosopranistka Michaela Schuster. Postavu Logeho si vychutnal tenorista Norbert Ernst, ktorý smeruje skôr do dramatického, než charakterového odboru. Ten naopak, v špičkovom podaní, bol doménou barytonistu Martina Winklera ako Albericha. Pôsobivými hĺbkami a závažnosťou výrazu sa prezentovala altistka Monika Bohinec (Erda). Krása tónu a polohová vyrovnanosť, no v dlhšej expozícii aj mierna únava dominovali vo výkone tenoristu Christophera Ventrisa ako Siegmunda. Prierazným mladistvým hlasom a osobným šarmom zaujala Simone Schneider ako Sieglinda. Jongmin Park (Hunding, Fafner) sa predstavil impozantným basom. Američan Stephen Gould (Siegfried) je typickým predstaviteľom hrdinského tenoru; jeho hlas má výnimočný objem, kultúru prejavu, žiari v strednej a vyššej polohe a bez problémov zvláda dlhé exponované pasáže. Napriek mohutnej postave je dynamickým hercom so zmyslom pre humor. Brilantnou charakterovou štúdiou Mimeho sa blysol tenorista Herwig Pecoraro. Hagen basistu Alberta Pesendorfera bol korektný, no hlasovo trocha nevýrazný. Sopranistka Anna Gabler bola pôvabnou Gutrune a vo výrazovo silnom výstupe Waltraute zaujala mezzosopranistka Nora Gubisch. Druhou dominantnou postavou celého Prsteňa sa stala Brünnhilde švédskej sopranistky Iréne Theorin. Svetová dramatická hviezda si v ťažkej úlohe dokonale rozvrhla sily, predviedla mimoriadne pestrú paletu výrazových prostriedkov; premyslene striedala lyrické a dramatické momenty a príkladne tieňovala dynamiku. Spievala s nasadením a svoj kultivovaný farebný hlas mala neustále pod dokonalou kontrolou. Jej herecký výkon znesie aj najprísnejšie činoherné kritériá.

R. Wagner: Valkýra, Viedenská štátna opera, 2018,
I. Theorin (Brünnhilde), Ch. Ventris (Siegmund), S. Schneider (Sieglinde),
foto: Michael Pöhn

Orchester Viedenskej štátnej opery pod vedením maďarského dirigenta Ádáma Fischera sa po trocha rozpačitom začiatku v Zlate Rýna (problematické lesné rohy) rozohral k výkonu hodnému svojej povesti. Hral s emóciou, nasadením a typickou zvukovou krásou. Inteligentnej koncepcii dirigenta dominoval špecifický lyrizmus s dramatickými akcentami, prehľadnosť leitmotívov, skvelé diferencovanie jednotlivých častí v jednej strhujúcej gradácii a primeraná citlivosť voči spevákom.

Viedenský Prsteň Nibelungov si aj po desiatich rokoch udržuje výbornú kondíciu. Režijná koncepcia je paradoxne možno vďaka svojej nekonfliktnosti a dôrazu na príbeh stále funkčná. Na kondíciu tohto typu inscenácie majú však zásadný vplyv najmä dirigent a speváci. Tí boli v aktuálnej sezóne skutočne prvotriedni.

Autor: Jozef Červenka

písané z repríz 4. (Das Rheingold), 8. (Die Walküre), 11. (Siegfried) a 15. (Götterdämmerung) apríla 2018

Richard Wagner – Der Ring des Nibelungen
Wiener Staatsoper

Dirigent: Ádám Fischer
Réžia: Sven-Eric Bechtolf
Scéna: Rolf Glittenberg
Kostýmy: Marianne Glittenberg
Zbormajster: Thomas Lang

www.wiener-staatsoper.at

video


 

email
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.
Zdieľajte tento článok alebo komentujte:
  •  
  • 30
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  

O autorovi

Jozef Červenka

hudobný kritik a publicista

Zanechajte komentár