Dnes je: piatok, 22. 6. 2018, meniny má: Paulína, zajtra: Sidónia

Puccini nemá v Košiciach na ružiach ustlané

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Autor slávnych svetových opier Giacomo Puccini nemá v Košiciach na ružiach ustlané. Podľa všetkého sa to nezmení ani poslednej premiére jeho opery Manon Lescaut na javisku Štátneho divadla.

Naposledy zaradilo košické divadlo do svojho repertoára od G. Pucciniho v roku 2012 dve jednoaktovky – Plášť a Gianni Schicchi v réžii Jana Antonína Pitínského. Názory odbornej verejnosti na túto inscenáciu neboli lichotivé a záujem divákov zrejme tiež nie je vysoký, keďže sa tieto dve jednoaktovky hrávajú len sporadicky. Derniérovať sa táto inscenácia bude v máji.

O niečo lepšie je na tom Madama Butterfly. Celkom vydarená inscenácia Andrei Hlinkovej mala premiéru v roku 2008. Hudobné naštudovanie Paola Gatta si vyslúžilo uznanie odbornej verejnosti. Toto predstavenie sa však tiež objavuje na javisku v Košiciach iba zriedka. Počas aktuálnej sezóny tomu zatiaľ bolo len raz – pred niekoľkými týždňami. Ako pravidelný divák som zažila niekoľko repríz, počas ktorých hľadisko takmer zívalo prázdnotou a práve počas poslednej reprízy – v ktorej mimochodom hosťoval v postave Pinkertona taliansky tenorista Luciano Mastro a spolu s ostatnými účinkujúcimi sa postaral o naozaj kvalitný hudobný večer – si nemohol zasvätený divák nevšimnúť, že hľadisko nie je úplne prázdne najmä vďaka prítomnosti vysokého počtu konzervatoristov.

Madama Butterfly, Opera ŠD Košice

Madama Butterfly, Opera ŠD Košice

Spomenúť môžeme aj ďalšie Pucciniho opery a ich osud na javisku košického divadla. Bohéma mala premiéru v roku 2000. Hrala sa približne tri roky, o jej obnovenú premiéru v roku 2006 sa postaral vtedajší šéf opery košického divadla Peter Dvorský. Napriek tomu,že na javisku sa v nej objavili okrem iného i takí skvelí interpreti ako Eva Dřízgová, Miroslav Dvorský či Zoltán Vongrey, neraz sa stalo, že hľadisko bolo poloprázdne. Bez veľkých slov sa Bohéma z košického javiska vytratila, vedenie divadla sa neraz vyjadrilo, že diváci na Bohému nechodili kvôli minimalistickej scéne. Prečo však chodia na Verdiho Nabucca, ktorého kulisy spočívajú v obrovských schodištiach a v podstate nič viac na javisku nenájdete?

Nuž a napokon Tosca. V réžii Romana Poláka v roku 2002 bola viac-menej speváckym experimentom, keďže ponuku na hlavné úlohy v nej dostali mladí speváci (M. Lehotský, T. Paľovčíková). Pri všetkej úcte k ich talentu, v tom čase príliš mladí na toto Pucciniho dielo. Neskôr tak divadlo bolo odkázané na hosťovanie umelcov v hlavných postavách. Jedno z posledných predstavení Tosky na javisku v Košiciach sa uskutočnilo v roku 2008 s Petrom Dvorským v postave maliara Cavaradossiho. A potom sa aj Tosca nenápadne z Košíc stratila.

Najvyšší čas znovu v Košiciach ponúknuť Pucciniho a získať si tunajšieho diváka na svoju stranu. Opera Manon Lescaut je na to ako stvorená. Ponúka vášnivý príbeh, skvelú muziku a tému, ktorá má čo povedať divákovi aj dnes. Lenže na to, aby košická inscenácia Manon Lescaut tieto ambície naplnila, by musela byť vydarená. A takou rozhodne nie je. Pri tomto konštatovaní navyše môžeme úplne opomenúť spevácke výkony na piatkovej premiére. Buďme veľkorysí a povedzme, že veľa spravila tréma pri premiére a že v mnohých ďalších reprízach sa môže stať, že si diváci budú môcť vychutnať naozaj kvalitné spevácke výkony. Ťažko si však vychutnajú Pucciniho operu v réžii, ktorá Manon obrala o sexeapel a oklieštila vášeň medzi hlavnými predstaviteľmi na minimum. Pre košické divadlo je to veľká škoda a doslova premárnená príležitosť.

Štátne divadlo Košice

Štátne divadlo Košice

A ako teda inscenácia vyzerá? Manon prichádza na javisko, kde sa to len tak hemží zboristami a sólistami v kostýmoch, ktoré – nebyť muziky – by mohli diváka zviesť k otázke, či sa nepomýlil a neprišiel náhodou na reprízu Komediantov od R. Leoncavalla. Nuž, prítomnosť sólistu T. Tóbisza v postave Edmonda, by sme mohli chápať ako odkaz na rolu Cania, ktorú v Komediantoch stvárňuje. Divák, ktorý nechodí do divadla pravidelne, túto skutočnosť nepostrehne. A ten kto túto spojitosť odhalí – stačí ak videl reprízu Komediantov s T. Tóbiszom – si môže akurát tak položiť otázku – načo? Odpoveď nepoznám. Rovnako ako nepoznám odpoveď na to, prečo vlastne je osadenstvo prvého dejstva štylizované práve do takejto kostýmovej podoby. Samozrejme, môže to byť režijný zámer, ale majú si režijné zámery vyžadovať ´vykladový slovník´, ktorý by spolu s bulettinom ponúkali divákom uvádzačky? Navyše, keď nás režisér hneď na začiatku doslova ´ovalí´ symbolom, ktorý je – ťažko použiť iné slovo – polopatistický. Skôr, než zaznie akákoľvek Pucciniho nota, sa totiž objaví na javisku zrkadlo. T. Tóbisz (už schovaný za ním) ho otočí na divákov. Vďaka, konečne všetci vieme, že divadlo sa snaží nastaviť divákom zrkadlo.

V ruchu, ktorý sa na javisku v prvom dejstve deje, si sotva všimnete príchod Manon. Možno aj vďaka tomu, že má na sebe neforemné oblečenie a na dôvažok aj pod baretkou schované vlasy. Prečo je Manon nevýrazná – len preto, že mieri do kláštora? Ako si však potom vysvetliť, že rytier des Grieux ňou ostáva omámený a doslova zbavený zdravého rozumu a ako to, že v bohatom Gerontovi de Revoir prebudí Manon erotické chúťky? Sama Manon predsa spieva, že si doma užívala radostné dni plné spevu a tanca. Jej brat po únose s chladnou hlavou skonštatuje, že vie, aká Manon je – že sa dlho u chudobného študenta neohreje a bude hľadať cestu k bohatstvu… Nesmerujú náhodou Manonine kroky z vôle otca do kláštora práve preto, že otec veľmi dobre vytušil jej povahu a preto radšej pre ňu volí pokoj kláštora?

Košická Manon nedostala v prvom dejstve priestor na to, aby bola zvodná. Libreto však nepustí, des Grieux sa do nej zamiluje, de Revoir na ňu dostane chuť… Tak ako všetci čakáme, v druhom dejstve sa teda Manon ocitá v zlatej klietke – s tým rozdielom, že tvorcovia inscenácie stavili skôr na striebornú farbu. Tá sa leskne z viacerých kulís, leskne sa aj celá Manon. Má na sebe splývavé strieborné šaty, ktoré rozhodne nie sú vyzývavé.

Netvrdím, že na začiatku druhého dejstva by mala mať Manon pri líčení v ruke labutienku a ceruzkou si nechať nakresliť dve znamienka krásy. Stačí, že o tom spieva, vieme si to predstaviť. Prečo však po celý ten čas jej hlavná predstaviteľka musí okolo svojej tváre mávať rukami, akoby odháňala neviditeľný hmyz?

Hodina tanca pre Manon neposkytne hlavnej predstaviteľke žiadny priestor na akýkoľvek tanec. Erotika namierená na de Revoira sa nekoná…

Manon Lescaut, Opera ŠD Košice, Marco de Carolis (Renato des Grieux), foto: Joseph Marčinský

Manon Lescaut, Opera ŠD Košice,
Marco de Carolis (Renato des Grieux),
foto: Joseph Marčinský

Des Grieux sa v druhom dejstve na javisku zjaví doslova znenazdania. A Manon ho zvádza. Nuž, zvádza ho z diaľky minimálne dvoch metrov a odhodlá sa poodhaliť iba kúsok nôžky. Ak však kostýmy a aj niektoré rekvizity odkazujú na dnešok, máme uveriť, že by dnešná Manon pri snahe znovu získať svojho bývalého milenca ostala pri odhalení maximálne dvadsiatich centimetrov štvorcových nahého tela? Ach áno, aby som nezabudla – stiahne si rukavičky…

Sila príbehu tejto opery stojí a padá na vášni, ktorá určuje konania oboch hlavných hrdinov. Je problém, ak je tej vášne na javisku minimum. V poslednom dejstve Manon mučí vyčerpanosť, napriek tomu jediné, po čom túži, sú vášnivé bozky od svojej lásky. Tých sa v košickej inscenácii nedočká. Namiesto toho sa dočká prízrakov, ktoré prichádzajú pripomenúť jej hriechy minulosti. Tento inscenačný zámer by mohol byť celkom logický, problém nastáva až vtedy, keď sa Manon niekoľkokrát počas záverečného dejstva doslova vytrhne des Grieuxovi z náručia a beží im oproti. Isteže, v delíriu je človek schopný utekať za prízrakmi. Ale aj vtedy, ak to delírium zapríčiní smrteľná vyčerpanosť? Uveriteľnejšia by bola opačná verzia – ak by prízraky vytrhávali Manon des Grieuxovi z rúk.

Manon trpí smädom, je na pokraji síl a stráca nádej. Napriek tomu však jej košická predstaviteľka je nútená pokúsiť sa takmer o gymnastické cvičenie na javisku. Niekoľko krát sa vytrháva z náručia svojej lásky, kolenačky uteká raz na jednu, raz na druhú stranu, gúľa sa po javisku… Hoci doslova spieva, že nechce zomrieť, ochotne kráča prízrakom smrti v ústrety namiesto toho, aby hľadala úkryt v objatí des Grieuxa… Nuž a na záver neumiera v jeho náručí, tak ako si to priala. Zomiera otočená chrbtom k hľadisku, stojí, ruky vystreté k prízrakom, hlas sa jej zlomí v prostred posledného vysloveného slova, no nedeje sa nič… Ostáva stáť, neklesá k zemi, nepadá do objatia prízrakov smrti a už vôbec nespočinie v rukách svojho milovaného, hoci práve tam si priala umrieť. A des Grieux ostáva v prednej časti javiska sám, opustený ako kôl v plote – ešte že opona pomaly klesá dole…

Autor: Dáša Juhanová

email
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.
Zdieľajte tento článok alebo komentujte:
  •  
  • 21
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  

O autorovi

Dáša Juhanová

spravodajkyňa a publicistka, členka redakčnej rady Opera Slovakia

Zanechajte komentár