Dnes je: sobota, 24. 2. 2018, meniny má: Matej, zajtra: Frederik, Frederika

Pucciniho Triptych – s prológom a epilógom

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Pôvodne plánovaná októbrová premiéra opernej sezóny 2016/2017 – Pucciniho „Triptych“ z jednoaktových opier Plášť, Sestra Angelika a Gianni Schicchi  sa konečne dočkala prvého uvedenia v SND (Historickej budove) na premiérach 17. a 19. februára. V tejto opernej sezóne nás ešte v SND čaká 9. marca svetová premiéra originálnej verzie Vivaldiho barokovej opery Arsilda (prvé novodobé javiskové uvedenie titulu), 7. a 9. apríla premiéra Halévyho opery Židovka a na záver sezóny z dielne Operného štúdia SND inscenácia Mozartovej opery Únos zo serailu (16. a 17. júna).

Prológ: Za titul tohto článku by sa asi hodili tiež slová: „Triptych v opernom divadle“. Veď v Slovenskom národnom divadle pribudla trojica ďalších Pucciniho diel. Nič voči talianskemu opernému géniovi, ani tomu, že prvýkrát na scéne SND zaznela trojica jeho majstrovských kratších opier, ktoré spolu tvoria celovečerné operné dielo. No predtým som si pozornejšie prezrela ponukový repertoár našej národnej opernej scény, ktorý sa opiera o cudzie, najmä talianske (výnimočne aj iné klasicko-romantické) opery. Je to nepochybne snaha o naplnenie hľadiska v nie ľahkých časoch. Lenže tie trvajú už dlho – pre kultúru asi večne. Ťažko však akceptovať fakt, že v rámci slovenskej tvorby je na repertoári len obnovená (18-ročná!) Jakubiskova inscenácia Suchoňovej Krútňavy. Tá bola obnovená a nápadito reklamovaná začiatkom tejto sezóny vďaka nášmu predsedníctvu v Európskej únii.

V Opere Slovenského národného divadla potichu uplynul Rok slovenskej hudby 2016 (zasahujúci ešte do prebiehajúcej aktuálnej sezóny), vyhlásený Ministerstvom kultúry SR, s menami mnohých slovenských skladateľov, dokonca s osobnosťou nášho najplodnejšieho operného tvorcu Jána Cikkera a jeho nedožitého 105. výročia narodenia (*1911 – †1989). Okrem Štátnej opery v Banskej Bystrici a tamojšej inscenácie Jura Jánošíka, bolo v našich („až“ dvoch) zostávajúcich operných domoch všeobecné ignorovanie jeho operných diel. Z povedomia verejnosti tak pomaly, ale isto mizne odkaz, ba existencia slovenskej opery  u všetkých vekových kategórií návštevníkov. Zvlášť Národného divadla, ktoré akoby strácalo prívlastok „Slovenské“. Aby sme boli spravodliví ku snaživým Košičanom: Štyridsiatnik Marián Lejava napísal na podnet umeleckého šéfa Opery Štátneho divadla Košice Karola Kevického „hudobné divadlo“ Bohom milovaný (Gottgefällig – Bohumilý), zdôrazňujúc, že nejde o „operu“. Dielo zaznelo v podaní ŠD aj na Medzinárodnom divadelnom festivale Slovenského národného divadla Eurokontext.sk r. 2016 (Opera Slovakia uverejnila recenziu o tomto diele zhodou okolností od autorky tohto článku TU…).

Slovenské národné divadlo, historická budova,
foto: Ľudovít Vongrej

Iste, na domáce diela by diváci nechodili tak, ako na Nabucca. No v našej hudobno-dramatickej tvorbe (ako v celej slovenskej kultúre) je zakliaty i morálny imperatív, zvlášť pre divadlo, ktoré má v pomenovaní prívlastok „Slovenské národné“. Ako to spraviť, aby sa nielen Puccini, Halévy či Vivaldi (nehovoriac o početných „verdiovkách“, Mozartovi, Rossinim, Čajkovskom…) hrali a na dvoch javiskách SND uvádzali  čo i len sporadicky  aj diela domácich autorov? To je už zadanie pre celé vedenie, dramaturgiu i manažment SND. S nostalgiou spomínam na sezóny, kedy bol nielen Suchoň a Cikker, ale aj Urbanec, Holoubek, Hatrík, Zeljenka a ďalší autori prítomní (aj) na scéne SND. Bola to pre divadlá istá povinnosť – možno direktívna, ale najmä morálna a citová  bez počítania repríz.

V súvislosti s hodnotením súčasného stavu, ale aj samotnej inscenácie Triptychu Giacoma Pucciniho, sa vynára ďalšia otázka: Ako dostať do Opery SND aj mladšiu generáciu tvorcov z okruhu režisérov, scénografov a kostýmových výtvarníkov? O  pár sezón asi dospejeme k realite, že na dvoch scénach SND (Historická budova, Nové divadlo), sa v opere neobjavia mená menovaných tvorcov, mladších ako 60 rokov – alebo zahraničných. To, že sa nevychovávajú operní režiséri na VŠMU, je smutná realita. Ale v Opere SND by mali dostávať príležitosť aj stredne generační, ak už nie celkom mladí slovenskí umelci. Čas totiž neúprosne beží – všetkým.

Nechcem, aby hodnotenie Pucciniho Triptychu bolo iba epilógom predošlej úvahy. Premiére Triptychu venujem najväčší priestor článku, ktorý však prirodzene vychádzal z úvah o dramaturgicko-umeleckej realite operných plánov súčasnosti – ale i budúcej sezóny.

Taliansky majster napísal ako prvú operu Plášť (Il Tabarro): tragický príbeh vášne a sociálnej rezignácie. Až potom komponoval Sestru Angeliku (Suor Angelica)„…akési intermezzo medzi drámou a buffou“ (viď bulletin). Poslednou v rade Pucciniho kratších opier majstra bola danteovskú variácia o prefíkanom Florenťanovi Giannim Schicchim, ktorý zmenil testament mŕtveho boháča vo svoj prospech. Je to podobenstvo o mamonárstve jedných i druhých, minulých i dnešných… Ale tiež obraz lásky Schicchiho dcéry Lauretty a Rinuccia, ba samotného Gianniho k dcére  a hlavných hrdinov k Florencii. Giacomo Puccini teda napísal poradie opier tak, ako sa v opernom svete rešpektujú a uvádzajú: Plášť – Sestra Angelika – Gianni Schicchi.

Režisér bratislavského Triptychu – šéf činohry SND Roman Polák zmenil poradie na: Sestra Angelika – Plášť – Gianni Schicchi. V bulletine to zdôvodnil slovami: „Z hudobnej stránky sú tieto príbehy síce kontrastné, ale z dramaturgického hľadiska ich spája téma smrti.“ Iste, no spoločnou témou triptychu je rovnako láska. Z nenaplnenej materinskej lásky k synčekovi zomiera zúfalá mníška Angelika. Z lásky k Giorgette zomiera nájomný robotník Luigi. Vyhasínajúca manželská láska Giorgetty a Micheleho je tiež témou dneška. V Giannim Schicchim je láskou „postihnutá“ dcéra Gianniho – Lauretta a jej milý Rinuccio, ale aj Gianni, zasiahnutý nehou k dcére.

Poradie teda veľa nezmení pri troch rovnocenných témach Pucciniho opier, ktorými sú: láska, smrť  a majetok. Teda, prečo tie osobité riešenia? Zrejme ide len o dramaturgicko-režijnú osobitosť – aby tvorcovia (režisér) ozvláštnili svoj prístup. V prvom rade by sa však mal rešpektovať skladateľ a jeho zámery, ale aj tradícia vo svete. Potom by nenastal ani zmätok v bulletine, kde je citovaný nielen klasický rad Triptychu – ale aj aktualizovaný, pričom zmysel toho nového nie je žiadnou genialitou.

G. Puccini: Triptych (Sestra Angelika), Opera SND, 2017,
Andrea Vizvári (Sestra Genovieffa), Mária Porubčinová (Sestra Angelika),
foto: Anton Sládek

Všetky diela Triptychu majú scénický podpis českého výtvarníka Pavla Boráka. Jednoduchosť a doplnková variabilita riešenia javiska spočíva na troch základných bielych kulisách v pozadí javiska. Svojou mobilitou vytvárajú priechodnosť do úzadia. V Sestre Angelike i Plášti sú ešte na okrajoch rôzne rastliny a kríky, už na pohľad sotva liečivé byliny, s ktorými sa v deji zaoberá Angelika. V prvej opere súčasného uvádzania opier v SND – v Sestre Angelike (Suor Angelica) – je v strede i centrálna fontána, skôr vodná nádrž. Mohla sa zaiste realizovať aj bez reálnej vody. Možno stačil odraz svetla, dobrého svietenia na vytvorenie ilúzie slnečných lúčov na vodnej hladine. Nuž, voda je silná idea Romana Poláka  nielen v opere. Po scéne začne ešte počas ouvertúry pobehovať dieťa. Diváci sú dojatí: deti a mláďatá vyvolávajú emócie. Každopádne to ruší obsah a intimitu hudby, ktorá predznamenáva dej. Mnohí režiséri, nielen Roman Polák, akoby nechceli uveriť čírej obsahovosti hudby.

Mystické chvíle Angeliky, scéna jej zomierania i zjavenie Matky Božej na javisku je zasa útokom na modernejšie predstavy o podobnej nadpozemskej chvíli. Na scénu tentokrát prichádza zbor mníšok s anjelmi, ktorí majú svätožiaru a akési podoby mávajúcich krídel. Panna Mária je v kolektíve mníšok – ako jedna z nich, ibaže v tradičnom modrom oblečení, po boku so synom Angeliky. Ten na záver objíma mŕtvu matku. Diváci, čakajúci stvárnenie zázraku modernejším, symbolickým kreovaním  mimo vžitej ľudovej predstavivosti  sú viac než mierne zaskočení.

Na druhej strane v náboženských detailoch je chybné nechať žehnať prichádzajúce rehoľníčky Matkou predstavenou. Tento symbolický akt robí iba kňaz. Premietnutie Kríža na bielom pozadí scény je síce pekný výtvarný nápad  no otočený opačne, vyvoláva nepríjemné asociácie. Mníšky si hocikedy nelíhajú tvárou k zemi. To patrí skôr novickám a budúcim kňazom pri večných sľuboch.

Plášti (Il tabarro) je scéna načrtnutá výrezom lode s kajutou, na prove ktorej sa odohráva príbeh vášnivej lásky milencov – lodníkovej ženy Giorgetty a robotníka Luigiho, postupného manželského chladu lodníka Micheleho a jeho ženy Giorgetty, krátkej nádeje na oživenie citov – ale napokon rezignácie, poznanie definitívnej pravdy a vraždy nápadníka. Pod týmto výsekom života sú obsahovo a hudobne vykreslené príbehy ďalších postáv a echa Paríža. Raz spieva párik zaľúbencov, inokedy hlas verklíka pripomína fragment árie Mimi, náladu dokresľuje zbor dievčat, rozprávanie Frugoly je pretkané optimizmom a nádejou, napriek nesmiernej biede nosičov nákladov. Pod príbehmi hrdinov pulzuje svojím pravidelným rytmom Seina. V hudbe sú jemne naznačené valčíkové rytmy Paríža, zvuky veľkomesta, po ktorom tak túži Giorgetta. Osobité hudobné čísla má urobený nosič Talpa i úbohý opilec Tinca. Prosto: veľa príbehov, spracovaných obdivuhodnou libretistickou (G. Adami) a kompozičnou skratkou Pucciniho.

G. Puccini: Triptych (Plášť), Opera SND, 2017,
A. Kohútková (Giorgetta), M. Dvorský (Luigi), M. Gyimesi (Tinca), J. Ďurčo (Talpa),
foto: Anton Sládek

Roman Polák v Plášti režijne diferencoval charaktery, situácie, obsah i vrchol opery – s rešpektom pred vokálnou individualizáciou jednotlivých sólistov.

Rozohrávanie situácií vygradoval v treťom diele Triptychu –  v komickej opere Gianni Schicchi (libreto G. Forzano). Scéna je konečne čistá, bez kríčkov a bylín, pripravená na spevoherné variácie. Centrom „vybieleného“ javiska je baldachýnová posteľ s mŕtvym boháčom, ktorého príbuzní drasticky vynesú „na smetisko“ života. Jeho miesto zaujme prefíkaný, v priebehu deja kostýmovo dotváraný (niekedy až nadbytočne) Gianni Schicchi. V popredí sú obyčajné stoličky  ich premiestňovanie mení priestor i vzájomné vzťahy, podobne ako historizujúci nábytok na kolieskach, ktorý si príbuzní napokon odnesú z domu prešibaného Schicchiho – aj s posteľou, s rozhorčeným vokálnym ensemblom ,,Ladro, ladro, furfante!“ a hurónskym krikom Gianniho. Nuž, niekedy je na scéne viac akcie, než v starých filmových groteskách, ale všetko podčiarkuje svieža, krásna hudba s replikami príbuzných, ich komentármi a hádkami, majstrovsky skomponovanými do duet, terceta, septeta, veľkej árie Rinuccia, ospevujúcej krásy Florencie, árie Lauretty, prosiacej otca o priazeň, Schicchiho naliehavej výzvy: „Ah, che zucconi! Si corre dal notaio…“ či milostného dueta mladých: „Lauretta mia, staremo sempre qui! etc. Prosto: gejzír hudobných nápadov.

Aj v tejto opere je pobehujúci chlapček: pre zmenu šantivý, s balónikmi. Ešteže mu autor dal malú spevácku repliku!

G. Puccini: Triptych (Gianni Schicchi), Opera SND, 2017,
M. Pobuda (Marco), A. Kropáčková (Ciesca), V. Mihálková (Nella), M. Gyimesi (Gherardo), J. Peter (Betto),
J. Sapara-Fischerová (Zita), J. Galla (Simone), M. Smolnický (Guccio), M. Doboš (Amantio di Nicolao),
D. Hlásny (Pinellino), M. Kutsenko (Rinuccio), J. Ďurčo (Gianni Schicchi),
foto: Anton Sládek

Kostýmový výtvarník Peter Čanecký mal v Triptychu priestor na trojnásobnú variáciu: v Sestre Angelike (libretista G. Forzano) obliekol mníšky do bielych habitov. Symbol nevinnosti? Zaiste, ale výtvarne nekontrastný, stierajúci individualitu jednotlivých sestier, hlavnej predstaviteľky i Matky predstavenej. Kontrastná je až čierno odetá, elegantná, vznešená, krutá Kňažná. Tá prináša do deja nielen dedičský problém, ale aj fatálny príznak smrti.

Plášti je kostýmovo prítomná realita chudoby na predmestí Paríža zo začiatku 20. storočia. Ladí s pochmúrnosťou scény, hoci bez príznačného kontrastu zapadajúceho slnka. Sivosť prostredia i sociálna určenosť kostýmov vstupuje do príbehu rovno so skľučujúcou jednotvárnosťou života. Ani vražedné finále nerozpáli obzor farbou krvi. Manželov plášť, pod ktorým zvykol zohrievať kedysi šťastnú rodinu, sa objaví až v závere.

Gianniho Schicchiho z 13. storočia prenášajú tvorcovia často do súčasnosti, aby poukázali na nemennú ľudskú podstatu. Je to tak aj v aktuálnej inscenácii. Žiaľ, bez väčšej kostýmovej a maskérskej odlišnosti, čo by divákovi umožnilo lepšie identifikovať rodinné vzťahy, generačné rozdiely, ľudskú neopakovateľnosť. Všetko splýva v hranej meštiackej elegancii. Až na Gianniho, Laurettu a Rinuccia. Našťastie, Puccini v hudobných dialógoch obdaril aj menšie postavy diferenciáciou, ktorú však treba pozorne sledovať skôr v hudbe a texte, než na scéne. (Pohybovú spoluprácu režisérovi zabezpečil Juraj Letenay).

Vždy znovu, v rôznych zaznamenaných interpretáciách strhne hudba Triptychu – od prvej orchestrálnej predohry v Sestre Angelike, s úvodnými zvonmi, v jemnej atmosfére orchestrálneho pianissima – cez ženský zbor (vypracovaný vždy profesionálnym zbormajstrom Pavlom Procházkom), spolupráca dirigenta so sólistami, kde treba pozorne počúvať každý hlas, jeho výrazovú variabilitu a odlišnosť, študovať s množstvom alternujúcich postáv, za čo je prvorado zodpovedný nielen dirigent, ale v úvode aj piati (!) operní korepetítori SND…

G. Puccini, Triptych (Sestra Angelika), Opera SND, 2017,
ženský zbor Opery SND,
foto: Anton Sládek

Dirigent Rastislav Štúr s orchestrom SND interpretoval Pucciniho hudbu s citlivosťou a citovosťou. Orchester znel vo chvíľach intermezz plnokrvne, s výbornou dynamickou diferencovanosťou. Po impresívnych delikátnostiach ouvertúry, sól a ženského zboru v Sestre Angelike, prešiel k ostrosti a panovačnosti vo vokálnych číslach Kňažnej – až po rezignáciu Angeliky s mnohými dramatickým vrcholmi i stíšeniami jej veľkej árie „Senza mamma“.

Plášti znela hudba v širokom orchestrálnom prúde, nádherne modelovaná v árii Luigiho („Hai ben ragione“) i v milostnom duete „Miei vecchi, buona notte!“, či poslednej prosbe Michela o zmier s manželkou – a jeho definitívnom impulze, zabiť soka. Boli to vzrušujúce hudobné premeny partitúry, kedy orchester väčšinou nemožno oddeliť od vokálnych partov, individuality spevákov v dvoch odlišných obsadeniach, pričom sóla i orchester väčšinou zapadajú do seba. Iba intermezza svietia čistou inštrumentálnou náladou. Bodaj by podobná kvalita zostala aj na reprízach! 

Hudobné dialógy v Gianni Schicchim prekračovali štýl zažitej romantickej talianskej hudby. Tá však naplno vytryskla v Rinucciovej árii: „Avete torto!… Firenze è come un albero fiorito“, alebo v  lyrickej árii Lauretty: „O mio babbino caro“. V tejto opere je celý register majstrovských vokálnych čísel za vnímavého sprievodu orchestra, nehovoriac o Schicchiho vstupoch s ensemblom: „Datemi il testamento!“,  „Ecco il notaro!“ atď.

Sólové alternácie na dvoch premiérach demonštrovali interpretáciu odlišných osobností: Mária Porubčinová strieborným, zvučným, veľkým sopránom spievala Angeliku raz s tlmenou, napokon však prepuknutou citovou explóziou, s ostrými, dramatickými vrcholmi i jemnými vnútornými hĺbkami vo veľkej finálnej árii a scéne: „Senza mamma, o bimbo, tu sei morto!“. Možno by mohla niektoré výšky svojho veľkého sopránu (nielen v tejto role) viac zaokrúhliť, aby bola estetika vokálnych fráz vyrovnaná. Výkon tejto mladodramatickej, no v celkovom výraze k dramatickému prejavu smerujúcej sopranistke, bol herecky i vokálne veľkou spevácko-hereckou štúdiou. Linda Ballová je farbou viac lyrickým než mladodramatickým sopránom – napriek rolám, ktoré jej divadlo dáva. Dokázala však postavu Angeliky vymodelovať účinne a vokálne presvedčivo – nielen vo vypätých výškach, ale zvlášť v lyrických momentoch. Jej výkon bol vokálno-technicky mimoriadne dobre ustrážený a pripravený, čo sa dá povedať aj o herectve a typovej príbuznosti postavy krehkej mníšky.

G. Puccini: Triptych (Sestra Angelika), Opera SND, 2017,
Mária Porubčinová (Sestra Angelika), Jitka Sapara – Fischerová (Kňažná),
foto: Anton Sládek

Druhú hlavnú postavu – Kňažnú – stvárnili hlasovo odlišné mezzosopranistky. Rola, určená altu, našla u nás sólistky, ktoré s mimoriadnou ostražitosťou zvládli nástrahy veľkého rozsahu, objemu, výrazu a skokov do hlbokých tónov, pričom tessitura – pradivo partu – boli pripravené s nadhľadom nad danosťami. Jitka Sapara-Fischerová predviedla Kňažnú s vyhraneným, priam neúprosným výrazom – od vstupu na scénu. Jej hrdinka bola oddelená hrádzou povýšenosti nad „padlou“ Angelikou. Bez jediného hrejivého citu, gesta, zato v jasne kontrolovaných a zvládnutých prechodoch do altových hĺbok! Bola to premyslená štúdia tvrdej šľachtičnej, v duchu Fischerovej „temných“ hrdiniek. Denisa Šlepkovská vychádzala pri speve z objemu a farby mäkšieho mezzosopránu. Opatrne, no zato mimoriadne vyrovnane a kultivovane zvládla široký rozsah Kňažnej, bez štylizácie do altovej farby – verná precíteniu i negatívnej role. Dokonca v istých chvíľach akoby jemne súcitila so spoločensky zavrhnutou Angelikou…

G. Puccini: Triptych (Sestra Angelika), Opera SND, 2017,
Andrea Vizvári (Sestra Genovieffa),
foto: Anton Sládek

Množstvo menších postáv – vrátane Matky predstavenej  (Paulína Hríbová Margot Kobzová) dotváralo dojem rehoľného spoločenstva, pre diváka zasahujúcich do deja na malom sólistickom priestore, hoci sa všetky aktérky – čo len v malých ariosach – maximálne snažili pozdvihnúť celok do súznenia.

Plášť bol veľkým priestorom pre obsadenie postavy Luigiho – akoby znovuzrodeným Miroslavom Dvorský. Svoj krásny hlas rozospieval do talianskej kantability, vokálnej istoty a emotívnej expanzie, takej príznačnej pre bratov Dvorských. Jeho vášnivý hlas strhol v sólových áriách („Hai ben ragione“) i v duetach s Giorgettou. Boldizsár László – alternant v tej istej role – prekvapil vokálnou prípravou a objemom tenoru, emocionálnou sýtosťou a vášnivosťou v speve i hre. Na čom musí pracovať, hoci ide o mladodramatickú – spinto tenorovú rolu, je talianska mäkkosť a lahodnosť v oblúkoch fráz. Z mužov dominoval vo vydarenom prvom obsadení barytonista Daniel Čapkovič ako Michele. Je to sólista čoraz zaujímavejšieho, dokonalého hlasového prejavu a presvedčivého hereckého podania. Pri jeho prosbe Giorgette o návrat do manželskej lásky bol poslucháč vtiahnutý do bolesti citlivého muža. Sergej Tolstov – ako Michele v alternácii – je basbarytonista, preferujúci svoje prirodzené basové hĺbky. Tie mu vždy „spievajú“ najkrajšie. Ária „Nulla! Silenzio!“ bola „požehnaná“ nadhľadom a vokálnym prejavom skúseného, zrelého muža, ktorý koná nie v afekte, ale v dlhodobo urazenej pýche.

G. Puccini: Triptych (Plášť), Opera SND, 2017,
Adriana Kohútková (Giorgetta), Daniel Čapkovič (Michele),
foto: Anton Sládek

Giorgettu spievala Adriana Kohútková, ktorá ide z úlohy do úlohy – na opernej i operetnej scéne, všade ako primadona, od koloratúrnych partov Donizettiho, cez operetnú Veselú vdovu, Janáčkovu Jenůfu – až po Pucciniho hrdinku (aby som spomenula zopár z  celkom odlišných rolí v jej bohatej kariére). I tu znel jej soprán v lahodnom tóne, hladko, bezpečne, objemne, tvoriac s M. Dvorským vášnivú opernú dvojicu. Ich hlasy farebne súzvučia, pričom sa herecky dopĺňajú. Predviedla výkon, ktorý bol v štýle talianskeho – tu pucciniovského – bel canta. Eliška Weissová má ostrejší, veľký soprán, ktorý inklinuje v sólach i duetách jednoznačnejšie k dramatickému podaniu. Uvoľnenie, lyrická struna sa u nej iste dostavia asi viacerými rolami. Aj v prípade sólistov je dobré, že dostávajú príležitosť mladí či mladší – vzhľadom na budúcnosť sólistického ensemblu. Frugola Denisy Hamarovej bola – ako vždy – herecky vypracovanou rolou, ktorá v detailoch i celku zanechala dojem individualizovanej postavy bedárky, vnútorne stále citlivej, optimistickej, milujúcej zrobeného manžela, tešiacej sa z malých zázrakov života. Krásny, vokálne decentne ustrážený mezzosopránový part! Monika Fabianová prieraznejším mezzosopránom vytvorila Frugolu odbojnejšiu, ostrejšie načrtnutú hlasom i herectvom, zaujímavú v inej javiskovej variácii. Ján Ďurčo spieval menšiu postavu zrobeného, rezignovaného Talpu. Alternuje ho Roman Krško. Rezignovaný „opilec“ Tinca zostal v pamäti v stvárnení Jána Babjaka i prieraznejšie znejúceho tenoristu Martina Gyimesiho.

G. Puccini: Triptych (Plášť), Opera SND, 2017,
Eliška Weissová (Giorgetta), Boldizsár László (Luigi), Sergej Tolstov (Michele),
foto: Anton Sládek

G. Puccini: Triptych (Gianni Schicchi), Opera SND, 2017, D. Šlepkovská (Zita), M. Malachovský (Simone), M. Doboš (amanito di Nicolao), M. Smolnický (Guccio), T. Juhás (Rinuccio), G. Beláček (Gianni Schicchi),
foto: Anton Sládek

Gianni Schicchi bol v prvom obsadení vokálnym i hereckým kráľovstvom Gustáva Beláčka. Jeho prirodzená komika, rozpustilosť, chuť, s akou kreoval šibalského Gianniho – v javiskovom monológu i dialógu s mešťanmi, v napodobovaní karikatúry hlasu „mŕtveho“ pán Donatiho – boli neodolateľné. Nielen herecky, ale aj barytónovou istotou, zrelosťou hlasu v každej fráze a tóne. Ján Ďurčo má mäkší, okrúhlejší barytón – ale rolu Gianniho zvládol v maximálnom herecko-vokálnom nasadení, dobre vedený aj režisérom, nečakane uvoľnený pri „striptíze“ Gianniho – za mŕtveho pána Donatiho. Je to ojedinelá (?) komická postava v celkovo vážnom registri Ďurčových sólových príležitostí. Lauretta bola očarujúca v podaní Kataríny Juhásovej-Štúrovej s jej strieborným sopránom, dojímavá v známej árii „O mio babbino caro“. Hlasovo prieraznejšia bolsa Lauretta v interpretácii Evy Hornyakovej. Obe boli typovo dievčenské, krásne, štíhle, zjavom i hlasom zodpovedajúce lyrickému sopránu. Tomáš Juhás vytvoril s Katarínou Juhásovou-Štúrovou dueto plné citového porozumenia. Veľká Rinucciova ária na začiatku opery i záverečné dueto boli príjemným vkladom do inscenácie. Maksym Kutsenko je síce precízne vokálne vedený, ale jeho tenor má ďaleko od talianskych rolí. Zita v interpretácii Jitky Sapara-Fischerovej patrí, podľa predpisu, kontraaltu. Taký v SND nemáme. No mezzosopranistka s tmavou farbu hlasu a skúsenosťou v herecko-vokálnom kreovaní si aj s týmto typom menšej roly poradila. Denisa Šlepkovská bola opäť mäkším protipólom tej istej postavy (predpísanej typu 60-tničky…). Aj Martin Malachovský by mal mať – ako Simone – na krku 70-tku! Na javisku sa však rozihral, trochu i vybláznil s celým radom príbuzenstva – aj bez alternanta. Boris Prýgl, Juraj Peter a mnohí ďalší sólisti dotvárali galériu po majetku bažiacich príbuzných, ktorí, žiaľ, vytvorili nedifrencovanú, dokonca elegantnú (!), mladistvú galériu meštiakov. Škoda, viac im mohla poskytnúť čo len trochu odlišná typológia.

Epilóg: Pucciniho Triptych bude zaiste vďačným repertoárovým číslom – bez popretia toho, čo som povedala v prológu tohto článku.

Autor: Terézia Ursínyová

písané z premiér 17. a 19. februára 2017

Giacomo Puccini: Triptych: Sestra Angelika, Plášť, Gianni Schicchi
Tri operné jednoaktovky v talianskom jazyku
Opera SND
Premiéry 17. a 19. februára 2017

inscenačný tím

Hudobné naštudovanie: Rastislav Štúr
Dirigenti: Rastislav Štúr, Martin Leginus
Réžia: Roman Polák
Scéna: Pavel Borák
Kostýmy: Peter Čanecký
Zbormajster: Pavel Procházka
Dramaturgia: Pavol Smolík
Pohybová spolupráca: Juraj Letenay

osoby a obsadenie

Sestra Angelika (Suor Angelica)

Sestra Angelika: Linda Ballová, Mária Porubčinová
Kňažná: Jitka Sapara-Fischerová, Denisa Šlepkovská
Matka predstavená: Paulína Hríbová, Margot Kobzová
Sestra dozorkyňa: Katarína Flórová, Michaela Šebestová
Sestra Genovieffa: Adriana Banásová, Andrea Vizvári
Sestra služobná, novicka: Kateřina Killarová, Monika Kyšková
Dve sestry služobné: Gabriela Pingitzerová, Mária Kovács
Učiteľka noviciek: Andrea Hulecová, Katarína Ofúkaná
Sestra Osmina: Daria Ďurišová, Monika Kyšková
Novicka: Monika Kyšková, Kateřina Killarová
Sestra Dolcina: Zuzana Marczelová, Eva Simandlová
Sestra ošetrovateľka: Miriam Maťašová, Eva Šeniglová
Dve žobravé sestry: Eva Šeniglová, Miriam Maťašová, Eva Rampáčková, Mária Kovács

Plášť (Il tabarro)

Michele: Daniel Čapkovič, Sergej Tolstov
Luigi: Miroslav Dvorský, Boldizsár László
Giorgetta: Adriana Kohútková, Eliška Weissová
Frugola: Monika Fabianová, Denisa Hamarová
Talpa: Ján Ďurčo, Roman Krško
Tinca: Ján Babjak, Martin Gyimesi
Predavač piesní: Jozef Kundlák, Ivan Ožvát
Dievča / Hlas: Miriam Maťašová
Chlapec / Hlas: Martin Klempár, Jiří Zouhar

Gianni Schicchi

Gianni Schicchi: Gustáv Beláček, Ján Ďurčo
Lauretta: Eva Hornyáková, Katarína Juhásová-Štúrová
Rinuccio: Tomáš Juhás, Maksym Kutsenko
Zita: Jitka Sapara-Fischerová, Denisa Šlepkovská
Betto: Juraj Peter, Boris Prýgl
Simone: Ján Galla, Martin Malachovský
Gherardo: Ján Babjak, Martin Gyimesi
Nella: Veronika Mihálková, Adriana Banásová
Gherardino: Andrej Mojžiš, Zhuo Jin, Matúš Kordoš
Marco: Roman Krško, Marek Pobuda
Ciesca: Denisa Hamarová, Alena Kropáčková
Majster Spinelloccio: Martin Malachovský, Tomáš Šelc
Amantio di Nicolao: Mikuláš Doboš, Tomáš Šelc
Pinellino: Daniel Hlásny
Guccio: Martin Smolnický

www.snd.sk

fotogaléria

video

článok aktualizovaný 22. 2. 2017, 12:00

email
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.
Zdieľaj tento článok:
  •  
  • 62
  • 1
  •  

O autorovi

Terézia Ursínyová

muzikologička, hudobná kritička a publicistka

Zanechajte komentár