Dnes je: pondelok, 18. 6. 2018, meniny má: Vratislav, zajtra: Alfréd

Rakúšania sú v hudobnom cítení na pol ceste medzi Nemcami a Rusmi

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Vo štvrtok a piatok 9. a 10. apríla 2015 sa v Bratislave na koncerte so Slovenskej filharmónie predstavil rakúsky dirigent svetového mena Ralf Weikert, považovaný predovšetkým za špecialistu na rossiniovský repertoár. Pôsobil ako stály dirigent na festivaloch v Salzburgu, Bregenzi, v Arene di Verona, dirigoval vo Viedenskej štátnej opere, MET v New Yorku a zastával post riaditeľa opery v Zürichu. Portálu Opera Slovakia poskytol rozhovor o ruskej hudbe, o svojej príprave pri uvádzaní nových titulov, ale aj o tom, ktoré dielo klasickej hudby považuje z pohľadu dirigenta za najťažšie.

Pán Weikert, dirigovali ste dnes v Redute Rimského-Korsakova. O tomto type hudby sa traduje, že ju najlepšie vedia robiť ruskí dirigenti, že ju cítia inak než ostatní. Súhlasíte s touto tézou, alebo podľa vás nie je pravdivá?

Ja s ňou súhlasím. Sám som Rakúšan, ale moja matka pochádza z Rigy a teda moje korene prinajmenšom po kultúrnej stránka rovine siahajú až do tejto zemepisnej oblasti. Mám teda v sebe niečo ruské a niečo aj z regiónu okolo Rigy. Ruskú hudbu mám veľmi rád a myslím si, že ju cítim, ako by ju cítili Rusi a nie ako Rakúšania.

V čom konkrétne je ten rozdiel?

V sentimentálnosti. Rusi sú sentimentálni. Nemci sú ich presný opak, preto môžu mať ťažkosti so skutočným pochopením ruskej hudby. Rakúšania ale nie sú Nemci, sú v sentimentálnosti niekde uprostred medzi Rusmi a Nemcami. Nemci nie sú sentimentálni vôbec. Rakúšania sú teda polosentimentálni.

Aj keď na druhej strane si myslím, že so sentimentálnosťou to v hudbe netreba až tak veľmi preháňať, pretože potom sa stane cukríkovou a presladenou. Napríklad zoberte si Čajkovského. Ten vôbec nie je sentimentálny a v žiadnom prípade ho nesmiete presladiť, lebo to nedopadne dobre. No a tiež je to Rus, takže samozrejme záleží na tom, o akom období Ruskej hudby sa rozprávame.

Ralf Weikert, koncert v Slovenskej filharmónii

Ralf Weikert,
koncert v Slovenskej filharmónii

Preto som spomenul hudbu Rimskeho Korsakova a nie Igora Stravinského, ktorého dielo ste dnes večer tiež dirigovali. Tam myslím neplatí téza, že najlepšie ju cítia Rusi, je to už čiastočne moderná hudba.

Áno, ale pozor, medzi Korsakovom a Stravinským je v skutočnosti len pár rokov rozdiel. Tie diela vznikli v rozpätí pomerne krátkeho obdobia.

Ale znejú inak. Stravinskij znie moderne a Korsakov starosvetsky…

Áno, znejú úplne inak, to je pravda. Chcel som tým len povedať, že vaša téza, s ktorou súhlasím v prípade Korsakova a s ktorou súhlasím aj v prípade iných ruských autorov, by napríklad v prípade Stravinského možno už ani neplatila.

Pán Weikert, každý dirigent sa snaží poňať dielo po svojom. Ako postupujete vy, keď študujete úplne novú vec? Vychádzate čisto z partitúry, vypočujete si existujúce nahrávky, hľadáte, čo Vás v nich oslovilo a čo naopak nechcete robiť tak ako oni, alebo nechcete byť radšej vôbec ovplyvňovaný vonkajšími faktormi?

Na začiatku si vždy vypočujem zopár nahrávok, aby som získal všeobecnú hudobnú predstavu. Ale potom už interpretáciu hľadám rovno v notovom zápise. Myslím, že tam sa to dá nájsť najlepšie. Ale pozor, sú hudobní skladatelia  medzi nimi aj mnohí klasici – ktorí odkázali dirigentom pomerne striktne: hlavne moje dielo, prosím Vás, nijako neinterpretujte, hrajte len to, čo je v notách! Takže interpretácia diela dirigentom môže byť aj nebezpečná vec, lebo autor si ju povedzme vôbec neželal.

Máte hudobnú predstavu hotovú skôr, než prídete na prvú skúšku, alebo ju hľadáte a dotvárate počas skúšky?

Počas skúšky veľakrát získam inšpiráciu. Niečo si vypočujem, napríklad sólistu, ktorého prejav ma osloví a poviem si: „áno toto je dobré, nechajme to presne tak, ako to urobil“. Takže často sa moja predstava dotvorí až na skúške a je to tak dobre, pretože ide o to, že príde inšpirácia, ktorú Vám vnukne niekto iný a tú si netreba dať ujsť.

Dirigovali ste po celom svete a dá sa s nadsádzkou povedať že už skoro všetko. A možno to ani nie je veľká nadsádzka. Váš program je už teraz obsadený až do roku 2017. Existuje pre vás ako dirigenta niečo, čo by ste vôbec ešte mohli považovať za nedosiahnutú umeleckú výzvu? Alebo niečo, na čo by ste si povedzme netrúfli?

Nuž za najťažšiu vec na dirigovanie, ak ste to takto mysleli, jednoznačne považujem Wagnerovho Tristana a Izoldu. Wagner je všeobecne ťažký, robil som napríklad aj celý jeho Ring, čo je pomerne náročný cyklus, avšak Tristan a Izolda – to je naozaj skutočná výzva pre každého dirigenta.

Boris Giltburg (klavír), Ralf Weikert (dirigent), orchester Slovenskej filharmónie

Boris Giltburg (klavír), Ralf Weikert (dirigent),
orchester Slovenskej filharmónie

Prečo je práve toto dielo také ťažké? V čom konkrétne?

Toto dielo nie je ťažké ani tak pre spevákov, ako pre orchester. Sú tam časti, ktoré sú pre niektoré hudobné nástroje na hranici hrateľnosti. Napríklad sláčiky. Len skutočne brilantní hráči dokážu ísť v takom tempe a s takou presnosťou celé jedno dejstvo a dokázať uhrať tento neskutočný part, ktorý mám na mysli. Ak operu poznáte, viete, o ktorej časti hovorím. Ide síce len o tretie dejstvo, ale práve celé toto dejstvo je hlavný kameň úrazu, prečo je Tristan a Izolda extrémne ťažký. Ostatné dejstvá, teda v podstate celý zvyšok opery, sú v pohode, ale práve dokázať dirigovať tento konkrétny úsek je naozaj veľký kumšt.

A ďalšia vec, ktorú si v prípade Tristana a Izoldy treba uvedomiť, je, že dielo je pomerne hlučné a je veľkým umením tento problém nejako vyriešiť. Treba si vždy dlho a poriadne lámať hlavu, čo s tým ideme v tom-ktorom prípade urobiť a ako. V čase Wagnera totiž boli mnohé hudobné nástroje úplne iné než dnes a inak aj zneli. My však túto hudbu hráme na dnešných nástrojoch, ale pritom chceme, aby znela ako v čase, keď sa hrala na tých starších. Samozrejme, vtedy hlučná nebola. Tento problém najvypuklejšie vystupuje práve v Tristanovi a Izolde a vždy je úlohou dirigenta riešiť ho. Z pohľadu dirigenta je to skutočne asi najťažšie hudobné dielo vôbec.

Pripravil: Peter Bleha

Ralf Weikert študoval na Hochschule für Musik und darstellende Kunst vo Viedni u Prof. Hansa Swarowského. V roku 1974 debutoval vo Viedenskej štátnej opere, v roku 1987 v Metropolitnej opere v New Yorku. Účinkoval na festivaloch v Salzburgu, Aix-en-Provence, Bregenzi a v “Arena di Verona”. V rokoch 1982-93 bol riaditeľom opery Zürichu. Od roku 2006 pravidelne spolupracuje so Slovenskou filharmóniou a Slovenským filharmonickým zborom na Festivale Richarda Wagnera v rakúskom Welse.

Záznam z bratislavského koncertu, ktorý sa konal 9. a 10. apríla 2015 v Koncertnej sieni Slovenskej filharmónie v Bratislave nájdete aj vo videoarchíve SF TU…

Videá:

G.Rossini, 2. dejstvo – Tancredi: Marilyn Horne – Amenaide: Lella Cuberli – Direttore: Ralf Weikert – Carnegie Hall, NY, 22.5.1983

G. Rossini: Barbier zo Sevilly, MET December 1988

Rosina: Kathleen Battle (finishing with a magnificent E-flat)
Figaro: Leo Nucci, Don Basilio: Ferruccio Furlanetto
diriguje Ralf Weikert

email
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.
Zdieľajte tento článok alebo komentujte:
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  

O autorovi

spravodajca a publicista

Zanechajte komentár