Dnes je: štvrtok, 19. 10. 2017, meniny má: Kristián , zajtra: Vendelín

Ravelov „double effect“ nudy

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Slovenské národné divadlo otvorilo svoju sezónu 2017/2018 kombinovanou premiérou operného a baletného diela. Večer spája Maurice Ravel, autor oboch hudobných predlôh, v dvoch rôznych zneniach a odkazoch. SND chce dvojvečerom žánrov demonštrovať fakt spojenia a kooperácie súborov (operného a baletného) a pritiahnuť do hľadiska aj zmiešaného diváka opery a baletu.

Tento počin napokon nie je žiadne nóvum, aj v minulosti sa už aj na pôde SND vyskytol. Akokoľvek Španielska hodinka (operná komédia v jednom dejstve) a Dafnis a Chloé (balet, tentoraz v spolupráci s Katedrou Tanečnej tvorby VŠMU) má diametrálne odlišné štartovacie plochy. Zatiaľ čo operná časť večera je v rukách skúsených tvorcov (réžia Pavol Smolík, dramaturgia Martin Bendik, kostýmy Ľudmila Várossová, scéna Marek Hollý – aj pre balet, dirigenti Vinicius Kattah a Marián Lejava – pre obe diela) baletná časť je zverená po choreografickej a režijnej stránke mladej talentovanej Reone Sato z Japonska (dlhoročnej členke a od roku 2010 sólistke baletu SND a študentke choreografie VŠMU, ktorej je Dafnis a Chloé záverečnou prácou), pričom asistentkou naštudovania jej bola Cosmina Zaharia. Kostýmy (Karolína Kamenská) a svetelný dizajn (Michal Preis) sú tiež dielom mladých tvorcov v dramaturgii Evy Gajdošovejkoordinátora projektu Petra Antalíka. SND teda uvádza akýsi operno-baletný, ale aj generačný “battle“, ktorý má za cieľ spojiť nielen umeleckých kolegov, ale aj divákov diferencovaných preferencií. Takýmto mostom medzi žánrami a druhmi umenia je aj zbor Opery SND, ktorý pod vedením Pavla Procházku účinkuje v balete.

Zatiaľ čo opera Španielska hodinka sleduje svoj dej aj svoj čas (odohráva sa v reálnom čase) je prezentáciou na Ravela prekvapujúcej komickej opery s efemérnosťou v hudbe, v hudobnom impresionizme, spojení detailov a celku, v komickosti aj reálnej pravdivosti, v ktorej je veľa akcií, pohybu, deklamatívneho spievania vo francúzskom jazyku s perfekcionizmom v hudbe a vizuálnej  farebnosti. Ravel sám bol v živote perfekcionista a milovník hodín a tieto fenomény preniesol aj do hudby rovnako ako inscenátori preniesli na scénu aj fyzicky objekt hodín. Vlastne celý dej sa odohráva v hodinárstve a hoci sa v diele objaví len päť kostýmov, vizuál pôsobí opticky okázalo a výpravne.

M. Ravel: Španielska hodinka, Opera SND, 2017,
Filip Tůma (Ramiro), Terézia Kružliaková (Concepcion),
foto: Peter Brenkus

Inscenačný tím opery sleduje teda do dôsledkov dej, hudbu a Ravelov perfekcionizmus, inscenačný tím baletu siaha po iných metódach a prikláňa sa k posunutému výkladu príbehu pôvodne postavenom na gréckej mytológii. Nedožijeme sa teda nadýchanej atmosféry tajomného milostného vzťahu Dafnisa a Chloé v éterických transparentných tunikách  žijúcich na ostrove Lesbos pasúc kozy a ovce a prežívajúcich milostný (aj jemne a krehko erotický) príbeh v područí bohov. Reona Sato priznáva príbehu realitu a rieši problematiku detstva, vychádzajúc z vlastných spomienok naň, analyzuje otázku dospievania, školských čias až po dospelosť s vyrovnávaním sa problémov súčasnej generácie v spoločnosti vrátane manipulácie, zmätenosti a orientácie sa vo vlastných emóciách. Pohybujeme sa od plyšáka (ako reprezentanta detstva) cez sexualitu (reprezentanta dospievania) až po profesijné problémy (reprezentanta dospelosti). Ocitáme sa teda teraz a tu s reálnymi problémami súčasnej mladej generácie. Z pôvodného diela ostali dve základné témy, ktoré sú napokon nadčasové – láska a detstvo.

Kostýmová výtvarnosť sa hýbe tiež celkom logicky v pertraktácii súčasnej módy, autorka kostýmov sa vracia v rámci farebnosti do 90-tych rokov minulého storočia (opiera sa o vlastné detstvo) plné veselého koloru, zábavných farebných a strihových detailov (mašle, fusakle, plyšové ruksačíky…) s presahom do dospelosti, kde sa farba (nielen tá vonkajšia, ale aj vnútorná) stráca, používa zámerne uniformitu, monochróm, čierno-biele kombinácie, tlmené šedé a béžové tóny, ktorým však voľbou materiálu priznáva efekt a eleganciu. Scéna je jednoduchá, tvoria ju len lavice, kubusy, koncentrácia je na tanec a jeho priestor. Choreografický slovník Reony Sato je prirodzený a technický zároveň. Na jednej strane necháva priestor pre mladícku voľnosť, na strane druhej ju nepustí akási japonská disciplína a technická precíznosť, pričom kladie dôraz aj na výrazový tanec. Hoci Dafnis a Chloé je komorné dielo, Reona implantovaním operného zboru, hlasov a dramatických postáv zo zboru profiluje z komornosti istý druh veľkoleposti.

M. Ravel: Dafnis a Chloé, Balet SND, 2017,
Juraj Žilinčár (Dafnis),
foto: Peter Brenkus

Obe Ravelove diela (operné aj baletné ) svojim finálnym znením (vizuálnym aj významovým) akoby vyrástli zo svojej familiárnej atmosféry do veľkorysých odkazov a takmer efektných umeleckých gest. V neposlednom rade výtvarnosť podporí aj svetelný dizajn a muzikálnosť hudobné naštudovanie temperamentného, živelného a energického Viniciusa Kattaha z Brazílie s pulzujúcim vyžarovaním.

Dvojvečer začína Španielkou hodinkou. Opera sa „oprela“ o relatívne výpravnú scénu a kostým. Ocitáme sa v hodinárstve, alebo skôr priamo v hodinách. Akási skorodovaná garáž s prepravkami, kolieska z hodín vo vzduchu, pondusovky, v zásadných momentoch sa preženie cez scénu kyvadlo, v priestore na lanách visia aj iné prvky, ako koberec, sofa, či vaňa, ktoré sa v príhodných momentoch spustia. Po lanách hodín sa šplhajú dabléri hlavných speváckych protagonistov ako v cirkuse (tento efekt striedania sa figúrok na scéne je vcelku fajn zvládnutý) a je jedným z dynamickejších aspektov predstavenia. Architektúra scény je prijateľná s výnimkou zdvojených hodín, ktoré interpreti prenášajú (chápem, že musia byť na manipuláciu ľahké, veď na nich vskutku stojí a padá celý fór komickej opery), ale vizuálne pôsobia nekompatibilne s ostatným výtvarným znením, graficky zjednodušene a lacno. Takmer všadeprítomné sú postavičky oslíkov v životnej veľkosti, ktorým komiku pridávajú kostýmové riešenia. Várossovej kostýmy samo o sebe vždy zaručujú výtvarnú výpravnosť, hoci tu sa elegantne a sofistikovane krotí, päť kostýmov postavila na farebnej diferenciácii, látky a materiál vrství, detaily sú čisté, jednoznačné a odev neprekombinováva, priznáva mu aj v kolore istú matnosť, striedmosť a zároveň si so svojimi „dizajnovými“ prostriedkami profesionálne vystačí. Vizuálna stránka Španielskej hodinky je vskutku dominantná (hoci sa tak nasilu netvári), ale vďaka za ňu. Libreto je totiž tak neprehľadné, príbeh tak infantilne demotivačný že jediné o čo sa dá oprieť je výtvarná stránka a spevácke výkony podporené sympatickou snahou interpretov o herecké stvárnenie, ktorí to v rámci spievania vôbec nemajú ľahké. Odborné posúdenie nechám na muzikológov (pozn. red.: samostatnú recenziu opery Španielska hodinka si prečítate TU…).

M. Ravel: Španielska hodinka, Opera SND, 2017,
Tomáš Juhás (Gonzalve), Gustáv Beláček (Don Imigo), Ľudovít Ludha (Torquemada),
Terézia Kružliaková (Concepcion), Filip Tůma (Ramiro),
foto: Peter Brenkus

V každom prípade, Španielska hodinka má svoje inscenačné pozitíva (výtvarnosť, kvalitné hlasy, hereckú komiku, interpretačné nasadenie, temperamentné dirigovanie orchestra) avšak vcelku pre publikum neznalosť hudby, simplexný, zároveň na vnímanie komplikovaný, neprehľadný a neatraktívny príbeh v konečnom dôsledku profiluje zbytočnú nudu v radoch odborného publika aj bežného diváka.

Pomerne podobne je na tom aj baletná verzia večera Dafnis a Chloé s výnimkou hudby, ktorá je predsa len aj publiku známejšia a „lezúca“ viac do ucha, elegantne podporená aj zborom Opery SND, ktorý je na scéne prítomný (za transparentnou blanou na horizonte a občas v rámci príbehu citlivo implantovaný do diania v jemnom pohybe pomedzi tanečníkov).

Scéna je jednoduchá, monochrómna, postavená z kociek (detskej?) stavebnice a stolov, lavíc. Objaví sa posteľ, zrkadlo, pár plyšákov – detská izba Chloé. Vizuál sa nesie v architektonickom a farebnom minimalizme, čo je vskutku účelné aj esteticky v poriadku, ale pôsobí trochu lacno. Kostým je definovaný v troch líniách, prvá časť detskej hravosti sa odrazí aj vo farebnosti odevov, zábavných vzoroch ponožiek, chlpatých ruksačíkoch, druhá využije monotónnosť školských uniforiem, tretia reprezentujúca dospelosť už postráda farbu (objaví sa len fragmentálne), ale rieši saténový materiál, elegantný, striedmy a efektný zároveň. V rámci „módy“ sa hýbeme v indiferentnej súčasnosti plus mínus ostatných desať – dvadsať rokov, ale čas tu nemusí byť presne definovaný, keďže téma detstva a lásky je nadčasová a nemá vymedzené hranice, hoci autorka ju zámerne situuje do dnešných dní a jednoznačne potláča „zabudnutú“ grécku mytológiu. Možno však na škodu veci. Ravelova hudba sa nesie v tejto dávnej vznešenosti transparentných, nadýchnutých motívov, tónov, závojov, božských fantazijných legiend a lyrických príbehov gréckej erotiky. Nechcem pôsobiť staromódne, som vskutku náchylná na rôzne typy experimentov a chápem výkladové posunutia a snahy o presah minulej problematiky do každodenného prežívania reality mladej generácie. Napriek tomu mám pocit, že niektoré veci skrátka treba nechať tak aj v tom dávnom pátose s nádychom pôvodnej atmosféry, pre ktorú boli stvorené. Napríklad ako Shakespearove sonety, alebo Labutie jazero, nech už sú to akokoľvek neporovnateľné „položky“.

M. Ravel: Dafnis a Chloé, Balet SND, 2017, skúška baletu,
Reona Sato,
foto: Peter Brenkus

Reona Sato postavila svoju choreografiu celkom prekvapivo na hereckej akcii a uvoľnenom geste, ktoré pôsobí mimovoľne, pričom by sa od nej očakávalo viac mechanického a japonského technicizmu, pričom nechcem tvrdiť, že by bolo v tancovaní techniky málo. Prvú časť poňala detsky, ba až detinsky hravo, potýka sa s veľkou dávkou výrazového naivizmu až infantility. Tanečníkov táto poloha zrejme aj baví a ujali sa jej s nasadením, s gestickou aj mimickou tvárnosťou, napriek tomu tam akosi, kdesi, čosi nesedí a príbehom, výrazom aj tancovaním skĺza Sato do choreografickej monotónnosti. Druhá časť dospievania a dospelosti vyvažuje trochu prvú. V elitnej škole v uniformách sa riešia už vážnejšie témy, rovnaké gesto stiera rozdiely medzi spolužiakmi, ale aj profiluje problémy a rebéliu. Dafnis sa utieka do svojej izby a samoty s plyšákmi, ktorí fantazijne ožívajú do nadživotných rozmerov. Estetické, choreograficky zaujímavé sú sóla a duety Dafnisa a Chloé v internátnej  izbe, intímna chvíľka plachého pubertálneho posteľového spoznávania sa je čistá, hravá, ostýchavá aj sympatická. Veľmi slušne je zvládnutá aj „kariérna“ oblasť v tretej časti reprezentujúca problematiku manipulácie v spoločnosti. Tieto pasáže sú temperamentné, dynamické a pohybový slovník sa rozprestrie do širšej kreativity v radení prvkov.

M. Ravel: Dafnis a Chloé, Balet SND, 2017,
Juraj Žilinčár (Dafnis), Valéria Stašková (Chloé),
foto: Peter Brenkus

Reona Sato má jednoznačne výhodu v jednej zásadnej skutočnosti – že jej školskú záverečnú prácu tancujú profesionálni tanečníci, ktorí predstavenie svojimi suverénnymi výkonmi držia nad vodou. Dafnis v podaní Juraja Žilinčára je hravý, zábavný, spontánny, niet pochýb, že ho rola baví, uhrá ju herecky a tanečne absolútne suverénne. Spoľahlivým pendantom je mu aj Jean-Michel Reuter v druhej alternácii s mladíckou energiou, ktorú nemusí vzhľadom na vek hrať, skrátka ju má, je svieži, prirodzený s krásnym mäkkým otvoreným gestom, ladnými pažami, pružným telom, ba dokonca aj akýmsi „pubertálnym“ sexapealom. Mladučká Valéria Stašková, prirodzene sršiaca optimizmom, zvládla svoju úlohu roztopašnej detskej Chloé s prehľadom – výrazovým aj tanečným, ale aj dospievanie utancovala a zahrala uspokojivo. Chloé, ktorú tancuje Sumire Shojima je uvážlivejšia, vážnejším polohám dáva viac hĺbky. Jej tancovanie je suverénne a profesionálne.

M. Ravel: Dafnis a Chloé, Balet SND, 2017,
Jean – Michel Reuter (Dafnis), Sumire Shojima (Chloé),
foto: Peter Brenkus

Ostatné postavy (Dorcon – priateľ Dafnisa: Evgenii Korsakov, Lyceon – priateľka Chloé: Katarína Kaanová, Priateľky: Viktória Árvová, Isa Ichikawa, Adriana Odlerová, Priatelia: Martin Radošinský, Diego Ernesto, Calderon Armien) na prvej premiére a (Dorcon – Evgenii Korsakov, Lyceon – Ana-Sanziana Beschia, Priateľky: Isa Ichikawa, Sakure Shojima, Zsóka Tallósiová, Priatelia: Raphael Schuster, Adrian Szelle) na druhej premiére boli reprezentatívnymi „sekundantmi“ hlavným protagonistom, občas herecky prehrávali až na hranicu infantilnosti, ale po tanečnej stránke sa zaskveli. Osobitne považujem za potrebné upozorniť na Katarínu Kaanovú, ktorá okrem svojho vždy kvalitného tancovania často „zbiera body“ za svoju prirodzenú charizmu, tentoraz ju akoby „prekročila“ a herecky „dala“ svoju postavu s plnokrvnosťou aj serióznym odstupom zároveň. Prislúcha jej „lajk“ za jej výrazový ponor a tvárnosť. Ana – Sanziana Beschia v druhej alternácii časť detstva zahrala so zámerným afektom a „vpašovala“ do postavy zákernosť, ktorá s ňou rástla v spleti malých intríg až do puberty a vyprofilovala ju do charakteru dominantnej ženy na vysokom kariérnom poste. Všetky nuansy zahrala mimoriadne kreatívne, okrem toho, že jej tancovanie je suverénne. Evgenii Korsakov si Dorcona zatancoval na oboch premiérach a hoci má pomerne široký tanečný priestor, ktorý aj využije, výrazovo zaostáva za ostatnými kolegami, je akosi bez emócie. Ako už bolo vyššie spomenuté, Reona Sato môže v každom prípade ďakovať za tento interpretačný „materiál“ a verím, že si je toho aj dostatočne vedomá.

M. Ravel: Dafnis a Chloé, Balet SND, 2017,
Katarína Kaanová (Lyceion),
foto: Peter Brenkus

Dafnis a Chloé mladej choreografky Reony Sato profiluje dva protichodné momenty. Ak by sme sa mali pozerať na jej choreografiu ako na školskú záverečnú prácu, treba jej priznať kreativitu, komplexnosť, istú nápaditosť, kompozičnú premyslenosť, odvahu interpretovať „staré“ dielo súčasne, aj choreografickú dôslednosť a disciplínu. V konkurencii spolužiakov by iste dopadla kvalitatívne uspokojivo, ba priam pochvalne. Ak však máme chápať jej výstup ako plnohodnotné dielo v rámci repertoáru prvej národnej scény, dovolím si tvrdiť, že tam ešte „nedočiahne“ (tým nechcem povedať, že všetko ostatné, čo v repertoári máme je v poriadku, ale to je už otázka hodnotenia profesionálnych tvorcov so skúsenostnou rovinou). Ak sa rátalo pri mladej generácii s posunom príbehu do súčasnosti, iste sa nerátalo so súčasnou nudou. Nič výstižnejšie mi nenapadá pri oboch dielach večera, než definovať ich ako nudu v atraktívnom vizuálnom a interpretačnom obale. Ako keď si kúpime pôsobivý reklamný produkt, ktorého obsah nás po odbalení sklame. V tomto vidím, žiaľ, zbytočnosť dramaturgického zaradenia Španielskej hodinky, ale ešte viac Dafnis a Chloé (v tomto konkrétnom prevedení) do repertoáru SND a sama som úprimne zvedavá ako dlho na ňom divácky vydrží. Občas mám pocit, (a toto je ten prípad), že profesionalita interpretov (aj ostatných tvorcov inscenácie) je využitá (zneužitá?!) na vskutku neadekvátne postavené záujmové „ciele“. Pri analýze jednotlivých zložiek oboch predstavení prídeme na to, že vlastne jednotlivo niet čo vyčítať, „iba“ to vo finálnej výpovedi skrátka emočne nefunguje. Mne osobne je takýchto „umeleckých hazardov“ vždy ľúto, pretože  reprezentujú množstvo tvorivej námahy a v konečnom dôsledku načo? Za baletnú časť Reone Sato ako absolventke choreografie na VŠMU treba pogratulovať za úspešnú prácu, len na niektoré veci si v živote treba skrátka počkať. To už však je skôr poznámka smerom na dramaturgiu, než na samotnú choreografku.

M. Ravel: Dafnis a Chloé, Balet SND, 2017,
foto: Peter Brenkus

M. Ravel: Dafnis a Chloé, Balet SND, 2017,
foto: Peter Brenkus

Ravelova hudba je vskutku kúzelná. Ja osobne som si zvlášť Dafnis a Chloé vždy vychutnávala a tešila som sa aj tentoraz. Hudbe, našťastie, ani v týchto inscenačných verziách nikto neublížil (aj keď priznám sa, že z baletnej časti sa mi vytratila v tomto choreografickom a režijnom chápaní) z časti jej pôvodná čarovnosť. Za to však Ravel a ani dirigent Kattah rozhodne nemôže. Možno je ešte treba zadefinovať, že občas druhé premiéry bývajú motivačnejšie, než tie prvé a mám dojem, že tento raz to bol ten prípad. Akoby sa ten rozpačitý, zmiešaný pocit z prvého večera trocha „upratal“.

Záverom musím konštatovať skutočnosť, že v Ravelovom operno-baletnom dvojvečere Španielska hodinka a Dafnis a Chloé (hoci bol iste dobre mienenou iniciatívou tvorcov), bolo všetko vcelku fajn, akurát to aj všetko dokopy bola paradoxne jedna zbytočná nuda, ktorá asi veľmi zložito vytiahne divákov z obývačiek od Pevnosti Boyard, alebo Komisára Rexa.   

Autor: Barbara Brathová

písané z premiér 21. a 23. septembra 2017

Maurice Ravel: Španielska hodinka
Opera SND
premiéra: 21. a 23. septembra 2017 v historickej budove SND

inscenačný tím

Hudobné naštudovanie: Vinicius Kattah
Dirigenti: Vinicius Kattah, Marián Lejava
Réžia: Pavol Smolík
Dramaturgia: Martin Bendik
Scéna: Marek Hollý
Kostýmy: Ľudmila Várossová

osoby a obsadenie

Torquemada: Jozef Kundlák, Ľudovít Ludha
Concepción: Monika Fabianová, Terézia Kružliaková
Gonzalve: Tomáš Juhás, Robert Smiščík
Ramiro: Pavol Remenár, Filip Tůma
Don Inigo: Gustáv Beláček, Juraj Peter
Concepcion – dablér: Helena Škovierová
Ramiro – dablér: Andrej Šoltés
Torquemada – dablér: Emil Leeger
Osly: Peter Pavlík, Marek Perička, Juraj Smolík

…………………………………………………………………………….

Maurice Ravel, Reona Sato: Dafnis a Chloé
Balet SND
premiéry 21, a 23. septembra 2017
historická budova SND

inscenačný tím

Hudba: Maurice Ravel
Libreto, choreografia a réžia: Reona Sato
Dirigent: Marián Lejava
Scéna: Marek Hollý
Kostýmy: Karolína Kamenská
Svetelný dizajn: Michal Preis
Dramaturgia: Eva Gajdošová

Dafnis: Juraj Žilinčár, Jean – Michel Reuter
Chloé: Sumire Shojima, Valéria Stašková
Dorcon – priateľ Dafnisa: Francisco Garcia, Marián Kuchár, Evgenii Korsakov
Lyceon – priateľka Chloé: Viola Mariner, Ana-Sanziana Beschia, Katarína Kaanová
Priateľky: Viktória Árvová, Isa Ichikawa, Sakura Shojima, Sumire Shojima,
Adriana Odlerová, Zsóka Tallósiová, Chiaki Honda
Priatelia: Raphael Schuster, Martin Radošinský, Diego Ernesto Calderon Armien, Adrian Szelle

www.snd.sk

fotogaléria

Španielska hodinka

This slideshow requires JavaScript.

fotogaléria

Dafnis a Chloé

This slideshow requires JavaScript.

email

About Author

Leave A Reply