Dnes je: pondelok, 26. 6. 2017, meniny má: Adriána , zajtra: Ladislav, Ladislava

Renesancia Meyerbeera v Deutsche Oper Berlin

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Giacomo Meyerbeer sa v súčasnosti objavuje na operných hracích plánoch skôr ako dramaturgická rarita, čo napokon platí o takmer celom žánri grand opéra. Nemalú pozornosť teda púta pokus o renesanciu uvádzania diel jedného z kedysi najhranejších skladateľov, na ktorý sa podujali v Berlíne v podobe Meyerbeerovského cyklu. Minimálne, pokiaľ ide o jeho veľké francúzske opery. Talianske a nemecké diela Meyerbeera už zrejme definitívne zapadli prachom času.

Po Afričanke, ktorú v Deutsche Oper Berlin uviedli vlani ako prvý titul tejto opernej minisérie, sa minulý týždeň publiku predstavili Hugenoti. Historický základ deja sa opiera o udalosti tzv. Bartolomejskej noci. Dlhotrvajúce konflikty medzi katolíkmi a protestantmi mali byť pochované svadbou kráľovej sestry Marguerite de Valois s protestantským princom Henri de Navarre. V skutočnosti sa však v noc svadby začal z popudu kráľovnej-matky Catherine de Médicis obrovský masaker hugenotov, ktorý po pár dňoch dosiahol 30 tisíc obetí. Tento historický námet preložil skladateľ fiktívnou ľúbostnou zápletkou ďalšej katolícko-protestantskej dvojice, ktorú zomleli krvavé dejiny.

Giacomo Meyerbeer: Les Huguenots, Deutsche Oper Berlin, 2016, foto: Bettina Stöß

Giacomo Meyerbeer: Les Huguenots, Deutsche Oper Berlin, 2016,
foto: Bettina Stöß

Meyerbeerovu veľkovýpravnú fresku o tolerancii, láske, nádeji, zrade a sebaobetovaní poňali tvorcovia berlínskej inscenácie v jej plnej sujetovej rozmanitosti. Akceptovali rôznorodú hudobnú náladu a režijne aj scénograficky tomu prispôsobili vizualizáciu i dianie na scéne. Jednotný režijný koncept tu preto chýba. Prvé dve dejstvá, hudobne – priznajme to – chudobné na dramatickú líniu, poňal David Alden v duchu viac staticky aranžovaných obrazov, s nádychom kultivovanej erotiky, ktorú rozptyľuje jemná satira. Demarkačnú líniu medzi touto odľahčenou časťou a útočným tónom nasledujúcej vlastnej drámy tvorí dianie v kostole v treťom dejstve, kedy Alden prvýkrát odhaľuje katolícku cirkev ako spolupáchateľa krvavého besnenia. Dominantným scénografickým prvkom je obrovský biely kôň, čo môže evokovať spomienku na známy výjav s Joan Sutherland v milánskej inscenácii spred päťdesiatich rokov. V tomto prípade ho však režisér používa ako symbol šachovej figúry. Raoul, Valentine, Marguerite i princ navarrský – všetci sú len pasívnymi figúrkami v šachovej partii, ktorú z úzadia riadi francúzsky kráľovský dvor.

Giacomo Meyerbeer: Les Huguenots, Deutsche Oper Berlin, 2016, foto: Bettina Stöß

Giacomo Meyerbeer: Les Huguenots, Deutsche Oper Berlin, 2016,
foto: Bettina Stöß

Dramaticky pôsobivá a účinná je scéna svätenia kordov vo štvrtom dejstve. De Saint-Bris a jeho komplici si ako stredovekí Ponskí Piláti umývajú ruky nad práve spečateným osudom hugenotov, zatiaľ čo jediný statočný katolík Nevers, v rodovej línii ktorého sa nachádza „množstvo vojakov, ale nie vrahov“, čaká na svoju smrť ukrižovaním. „Boh tomu tak chcel“! Napriek päťhodinovému trvaniu inscenácie bez výraznejších dramaturgických škrtov sa režijnému tímu darí udržať pozornosť diváka až do posledného obrazu. Nielen Saint-Bris plače nad mŕtvolou svojej dcéry, aj samotná princezná Marguerite v skrvavených svadobných šatách tu zostáva stáť ako obeť i svedok vraždenia, ktorému nedokázala zabrániť.

Giacomo Meyerbeer: Les Huguenots, Deutsche Oper Berlin, 2016, foto: Bettina Stöß

Giacomo Meyerbeer: Les Huguenots, Deutsche Oper Berlin, 2016,
foto: Bettina Stöß

Alden „číta“ Meyerbeerovu hudbu rovnako, ako dirigent Michele Mariotti. Od ľahkého, takmer operetného pohrávania s melódiou v prvej polovici predstavenia po stmavený, zaťažkaný tón v posledných dvoch dejstvách, akcentuje prehlbujúcu sa drámu na pódiu. Zaujímavým momentom je vytiahnutie violy d´amour a harfy z jamy na javisko pri Raulovej árii v 1. dejstve, resp. ako doprovod koloratúrnych pasáží Marguerity v dejstve druhom.

Pre uvádzanie Hugenotov musí divadlo disponovať minimálne siedmimi špičkovými spevákmi a, samozrejme, skvelým zborom. To sa v Nemeckej opere v zásade podarilo. Určite, pokiaľ ide o rozsiahle výstupy tamojšieho zboru a takmer „bez straty kvetinky“ aj pri sólistických partoch. Nepochybne najväčšiu pozornosť v obsadení pútal Juan Diego Flórez. Napriek ohlásenej indispozícii odspieval celý part Raoula bez väčších problémov, hoci s počuteľne plochými, rovno posadzovanými tónmi v krajnej polohe, ktorá je ale, rovnako ako celá tessitúra tohto partu, priam vražedná. Väčšie manko vnímam v hereckom prejave speváka, odtieňovanie jednotlivých citových polôh postupne sa vyvíjajúcej postavy mladého hugenota by znieslo podstatne viac výrazových prostriedkov. Jednoznačnou hviezdou večera bol po speváckej aj hereckej stránke Ante Jerkunica ako Raoulov starý sluha Marcel. Sonórnym basom s dokonale rezonujúcimi hĺbkami presne vyvážil pomer oddaného ochrancu svojho mladého pána i zúrivo zarytého, až fanatického protestanta. To je presne ten „Ein´ feste Burg“ každej viery. Obom pánom martýrskeho tria zdatne sekundovala Olesya Golovneva ako sebaobetujúca, do posledného dychu Raoula milujúca Valentine. Príjemná teplá farba jej sopránu s vynikajúcimi výškami bola pôsobivá nielen v duete v Andante amoroso štvrtého dejstva, ale aj v samotnom závere opery. Patrizia Ciofi ako Marguerite de Valois predviedla v prevažnej ležérnej, divánovej, polohe technicky isté, bezpečné a ľahké koloratúry, rovnako ako Irene Roberts sa v nohavičkovej role pážaťa Urbaina blysla krásnym tmavosfarbeným zamatovým mezzosopránom. Septet hlavných postáv doplnil Derek Welton sťaby zarytý odporca hugenotov Gróf de Saint-Bris, ktorého rázny barytón sa niesol bez zaváhania od začiatku predstavenia až do mrazivého záverečného „ma fille“ a Marc Barrard s miestami príliš uvoľneným tónom, zato skvelo prepracovaným vývojom postavy Neversa od ľahtikárskeho a zábavybažného veľmoža po šľachetného martýra, popraveného vlastnou vierou.

Giacomo Meyerbeer: Les Huguenots, Deutsche Oper Berlin, 2016, foto: Bettina Stöß

Giacomo Meyerbeer: Les Huguenots, Deutsche Oper Berlin, 2016,
foto: Bettina Stöß

Druhý diel Meyerbeerovského cyklu v Berlíne po hudobnej aj scénickej stránke presvedčil, že aj grand opéra v neredukovanom rozsahu môže byť divácky atraktívna, pokiaľ má kvalitné obsadenie a nápaditú vizualizáciu. Nechajme sa prekvapiť, ako dopadne Prorok, ktorého má Deutsche Oper na pláne v ďalšej sezóne.

Autor: Vladimíra Kmečová

písané z reprízy 17. novembra 2016

www.deutscheoperberlin.de

Giacomo Meyerbeer: Hugenoti (Les Huguenots)
Deutsche Oper Berlin
premiéra 13. 11. 2016, repríza 17. 11. 2016

Dirigent: Michele Mariotti
Réžia: David Alden
Kostýmy: Constance Hoffman
Zbormajster: Raymond Hughes
Choreografia: Marcel Leemann

osoby a obsadenie

Marguerite de Valois: Patrizia Ciofi
Gróf de Saint-Bris: Derek Welton
Gróf de Nevers: Marc Barrard
Valentine: Olesya Golovneva
Urbain: Irene Roberts
Tavannes / 1. mních: Paul Kaufmann
Cossé: Andrew Dickinson
Méru / 2. mních: John Carpenter
Thoré / Maurevert: Alexei Botnarciuc
de Retz: Stephen Bronk
Raoul de Nangis: Juan Diego Flórez
Marcel: Ante Jerkunica
Bois-Rosé: Robert Watson
Lukostrelec: Ben Wager
Baletný tanečník: Adriana Ferfezka
Prvá družička: Abigail Levis
orchester, zbor a balet Deutsche Oper Berlin

fotogaléria

This slideshow requires JavaScript.

video

email

About Author

Leave A Reply