Dnes je: sobota, 23. 9. 2017, meniny má: Zdenka , zajtra: Ľubor

Retro-Wagner v Prahe? Nie, rekonštrukcia Bayreuthu

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Pôvodne mal 8. jún 2017 v Opere pražského Národného divadla patriť premiére Lohengrina Richarda Wagnera v novej réžii skladateľovej pravnučky a súčasnej hlavy Bayreuthského festivalu Kathariny Wagnerovej. Z rôznych interných dôvodov sa tak nestalo, no „Zlatá kaplnka“ neprišla ani o Lohengrina, ani o objednanú režisérku. Získala niečo navyše: rekonštrukciu inscenácie Lohengrina z Bayreuthského festivalu spred päťdesiatich rokov. Vtedy ju pripravil Wolfgang Wagner, skladateľov vnuk a otec súčasnej šéfky kultových slávností. Katharina Wagner sa napokon podpísala „len“ pod zmŕtvychvstanie pamätnej inscenácie a pokus o prenesenie atmosféry Bayreuthu 1967 do Prahy 2017.

Je to málo? Dosť? Má zmysel kriesiť minulosť? Ide o zámer naštartovať „retro“ trend? Či východisko z núdze? Veľa otázok vibrovalo štvrtkovým operným ovzduším medzi diváckou i odbornou obcou. Nepochybujem, že počas dvoch dlhých prestávok práve táto téma dominovala. Legitímnych náhľadov na zmysluplnosť Lohengrina 1967/2017 môže byť viacero. Pripúšťam aj nasledovný. Dominancia režisérskych experimentov začína vlastným zavinením (v prípadoch, keď si inscenátori osobujú právo meniť podstatu predlôh a povyšujú sa nad autorov) narážať na strop. Zdá sa, že logickou reakciou na zradikalizovaný prúd, snažiaci sa skladateľa a libretistu z koncepčného kľúča vyšachovať, je oživovanie pripomienok zaujímavých inscenácie z minulosti. Aj tu možno hľadať dôvody, prečo sa v Arene di Verona hrá Aida vo verzii 1913, prečo vo Viedenskej štátnej opere prežívajú bez úbytku záujmu inscenácie zrodené pred šesťdesiatimi rokmi, prečo salzburský Veľkonočný festival vzkriesil Valkýru spred polstoročia a milánska La Scala si objednala ešte starší Strehlerov Únos zo serailu. Atď.

R. Wagner: Lohengrin, Národné divadlo Praha 2017,
Jiří Brückler (Kráľovský hlásateľ),
foto: Patrik Borecký

Ak sa pražské operné vedenie rozhodlo spolu s Katharinou Wagner na základne zachovaných dokladov nanovo vystavať Lohengrina z Bayreuthských festivalových hier roku 1967, podľa môjho názoru išlo o zaujímavú voľbu. Na inscenáciu však nemožno nahliadať zo zorného uhla dnešnej praxe. Ak by išlo o produkt súčasnosti, sedelo by označenie retro štýlu. V danej dobe – a tú od nového pražského repertoárového prírastku oddeliť nemožno – išlo o legitímny režijno-výtvarný štýl, ktorý nebol ani revolučný (nezabúdajme, že Chéreauov spočiatku silno kontroverzný, no postupne kultový „Ring storočia“ sa zrodil až o deväť rokov neskôr), ale ani prvoplánovo realisticky popisný.

Wolfgang Wagner bol reprezentantom tzv. nového Bayreuthu, no nepatril k buričom tradície, ani vyznávačom experimentov. Jeho koncepcia Lohengrina, ktorej Katharina Wagner s pomocou Marca Löhrera (adaptácia scénografie a svetelný dizajn) a Thomasa Kaisera (dobové kostýmy prispôsobené dnešným možnostiam) vdýchla život, nekreslí iluzívnymi znakmi detaily prostredí, ale vytvára rámec pre špecifický dej, vychádzajúci z povesti o svätom grále. V prvom dejstve lemuje javiskový horizont polkruh (presnejšie osemuholník) z akejsi neutrálnej spleti ornamentov (nejde teda o realistickú kresbu nábrežia Šeldy), ktorý vytvára v strede výrez pre oblaky a zjavenie siluety labute. Pred nim stojaci, v kostýmoch podľa  skupín (kráľovské vojsko, Telramundova družina) diferencovaný zbor, je okrem záverečného nepatrného preskupenia úplne statický. Zaujímavé je, že kráľ Heinrich je charakterizovaný bez vladárskych znakov. Druhé dejstvo si zachováva základný oblúkový pôdorys s amfiteatrálnou architektúrou, s mohutnou hradnou stenou a naznačenými arkádami. Neveľmi praktická je centrálna, oproti okoliu znížená plocha. Červené podsvietenie dodáva prvému nočnému obrazu nádych tragédie. Slabšou stránkou vizuálu je manželská spálňa, nahradená lavičkou pod altánkom, na ktorej Elsa s Lohengrinom nehybne odspievajú takmer celý dvojspev.

R. Wagner: Lohengrin, Národné divadlo Praha 2017,
Dana Burešová (Elsa Brabantská), Stefan Vinke (Lohengrin),
foto: Hana Smejkalová

Wolfgang Wagner si zrejme veľa starostí s detailnou osobnou réžiou nerobil a dcérino obnovenie inscenácie daný princíp rešpektovalo. Nie je v ňom veľa priestoru na pohyb v priestore a rozohrávanie akcií, réžia je zameraná v prvom rade na dosiahnutie drámy prostredníctvom hudobného a vokálneho výrazu. Aranžmán masových scén je strohé, ale účelné, svadobný pochod vnímaný skôr v nepompéznom asketizme. Zväčša najzraniteľnejšie miesto režijných výkladov, znázornenie Lohengrinovho zjavenia sa a odchodu, Wagnerovci vyriešili asi tým najľahším spôsobom. Na horizont premietli matné obrysy labute a Lohengrin sa vynoril i zašiel do prázdna. Škoda, že príchod Gottfrieda v závere nevyvolal žiadnu emóciu. Ak by išlo o novú inscenáciu, dalo by sa azda hovoriť o minime invencie, ak prijmeme rok jej vzniku, bude asi lepšie sa nad niektorými postupmi zhovievavo pousmiať. Ale zasa, ruku na srdce, nie je takýto iluzívny rámec čitateľnejší, než bratislavský parašutizmus?

S nemenším záujmom než oživenie Bayreuthu spred polstoročia sa očakával výsledok spolupráce renomovaného 42-ročného nemeckého dirigenta Constantina Trinksa s pražským súborom. Trinks prišiel so svojimi presnými predstavami, pevnou koncepciou a kritériami, z ktorých sa snažil nepoľaviť. Dôslednosť jeho požiadaviek sa premietla do hry orchestra Národného divadla, ktorý znel až na drobné zaváhania skôr v 1. dejstve kompaktne, v mohutnej dynamickej klenbe. Slávnostnosť výstupov znásobovalo umiestnenie trubačov do prvých prízemných lóží, čím zvuk bol obohatený o stereo dimenziu. Constantin Trinks vystaval partitúru v širokej škále dynamiky (azda len pianissimové sláčiky mohli znieť ešte jemnejšie, „striebornejšie“ i čistejšie), jeho gradácie či už v sprievodných, alebo inštrumentálnych číslach boli strhujúce. Či sa pod občasnú nesúrodosť zboru, pripraveného Pavlom VaněkomAdolfom Melicharom, podpísala nervozita z aktuálne vyhlásenej štrajkovej pohotovosti, si netrúfam posúdiť.

R. Wagner: Lohengrin, Národné divadlo Praha 2017,
Zbor Národného divadla v Prahe, Zbor Štátnej Opery v Prahe,
foto: Patrik Borecký

Sólistické obsadenie niektorých postáv, podľa meniacich sa údajov na webovej stránke divadla, bolo vo vývoji do posledných chvíľ. V prípade titulnej postavy sa nakoniec ustálilo na poprednom wagnerovskom tenoristovi, protagonistovi Prsteňa Nibelungov v nastávajúcom ročníku Bayreuthského festivalu, Stefanovi Vinkem. Ešte v pondelok odspieval vo Viedenskej štátnej opere Siegrieda v Súmraku bohov a vo štvrtok (zrejme po predchádzajúcej generálke) už stál na pražskom javisku v kostýme Lohengrina. Bolo by teda nekorektné vyčítať mu, že hlas javil isté známky únavy. Aj napriek ich spozorovaniu a pravdepodobnej absencii detailnejšieho zoznamovania sa s režijnými detailmi, Stefan Vinke preukázal, že jeho síce nie hrdinný tenor z rodu bayreuthských kolegov v roku 1967 (napríklad Jamesa Kinga, Jessa Thomasa, Jeana Coxa, ale aj Sándora Kónyu), no je schopný obsiahnuť lyrickú aj dramatickú dimenziu partu. Pozná dobre princípy wagnerovského štýlu, bližšia je mu legatová než deklamačná poetika, tón je okrúhly, skôr matný než kovový a miestami tmavšie sfarbený. Škoda len miest, poznačených azda len momentálnym úbytkom sviežosti a lesku.

R. Wagner: Lohengrin, Národné divadlo Praha 2017,
Stefan Vinke (Lohengrin), Dana Burešová (Elsa Brabantská),
foto: Hana Smejkalová

Dana Burešová (Elsa) patrí k najobsadzovanejším domácim sopranistkám v mladodramatickom až dramatickom odbore. Jej hlas je priebojný, technicky istý, má potrebný rozsah i objem. Opäť mi však u nej chýbala vrúcnejšia, teplejšia farba materiálu a emotívnosť prejavu. Najlepšie jej vyšlo 2. dejstvo, no k rozpačitosti scén s Lohengrinom prispela aj skutočnosť, že ide o typy hlasov, vyznávajúce odlišnú vokálnu estetiku. Burešovej Elsa bola ostrejšia a tvrdšia než Vinkeho Lohengrin. Kto nepočul Elišku Weissovú v úlohe Ortrud pri jej bratislavskom debute pred rokom, bol azda prekvapený obrovskou silou jej hlasu, mimoriadnym volumenom v strednej a vysokej polohe, ale aj detailnou výrazovou kresbou postavy. Ťažko odhadnúť, či je Eliška Weissová ešte mezzosopránom, alebo už dramatickým sopránom, no jej rozsah ju oprávňuje siahať po oboch odboroch. Hoci istú daň za monumentálne výšky už dnes platí v hĺbkach, ktoré strácajú na plnosti a rezonancii. Ak by sa jej podarilo registre vyrovnať (hĺbky potrebujú oba fachy), veľkej kariére by nič nestálo v ceste.

R. Wagner: Lohengrin, Národné divadlo Praha 2017,
Eliška Weissová (Ortruda),
foto: Patrik Borecký

R. Wagner: Lohengrin, Národné divadlo Praha 2017, Eliška Weissová (Ortruda), Dana Burešová (Elsa Brabantská), Olafur Sigurdarson (Friedrich z Telramundu),
foto: Patrik Borecký

Strhujúcim Telramundom bol islandský barytonista Olafur Sigurdarson, zrejme najkomplexnejšie poňatá postava premiéry. V 1.dejstve skôr len naznačil, čo v ňom je, no po prestávke rozbalil svoj pevný, dramatický, hoci nie príliš tmavý, no priestor divadla bez problémov napĺňajúci materiál. Jeho Telramund neoplýval len kovovým leskom a prieraznosťou hlasu, ale dodal postave silný vokálno-výrazový náboj. Jiří Sulženko ako Heinrich s rozsahom partu nemal problémy, no jeho hlas pôsobí v dynamike a výraze jednorozmerne. Badateľné pri jeho rovnom tóne boli aj intonačné zakolísania. Lyrickým barytónom veľmi príjemnej farby a požadovanej nosnosti vybavil Kráľovského hlásateľa Jiří Brückler.

R. Wagner: Lohengrin, Národné divadlo Praha 2017,
klaňačka po 1. premiére,
foto: Patrik Borecký

Desaťminútový záverečný potlesk bol zrkadlom ústretového prijatia inscenácie. Katharina Wagner so svojimi spolupracovníkmi nevyšla pred oponu, dokonca sa zaradila do úzadia k zboru. Vnímal som to ako sympatické gesto, že ocenenie za vizuálnu stránku Lohengrina patrí jej autorovi. Touto cestou ho elegantne delegovala svojmu nebohému otcovi.

Autor: Pavel Unger

písané z I. premiéry 8. júna 2017

Richard Wagner: Lohengrin
Národné divadlo v Prahe
Obnovené naštudovanie inscenácie Wolfganga Wagnera
uvedenej na Bayreuthských slávnostiach v roku 1967.
premiéry 8. a 10. júna 2017

inscenačný tím

hudobné naštudovanie: Constantin Trinks
dirigenti: Constantin Trinks, Zbyněk Müller
režijná koncepcia a scéna: Wolfgang Wagner
réžia obnoveného naštudovania: Katharina Wagner
kostýmy: Thomas Kaiser
zbormajstri: Pavel Vaněk, Adolf Melichar, Martin Buchta, Marek Valášek
svetelný dizajn: Marc Löhrer

spoluúčinkujú: Zbor Národného divadla v Prahe, Zbor Štátnej Opery v Prahe,
Orchester Národného divadla v Prahe

osoby a obsadenie

Kráľ Heinrich: Peter Mikuláš, Jiří Sulženko
Lohengrin: Aleš Briscein, Charles Kim, Stefan Vinke, Christopher Ventris
Elsa Brabantská: Dana Burešová, Edith Haller
Friedrich z Telramundu: Martin Bárta, Olafur Sigurdarson
Ortruda: Eva Urbanová, Eliška Weissová
Kráľovský hlásateľ: Jiří Brückler, Vladimír Chmelo

www.narodni-divadlo.cz

fotogaléria

This slideshow requires JavaScript.

email

About Author

Leave A Reply