Dnes je: nedeľa, 27. 5. 2018, meniny má: Iveta, zajtra: Viliam

Režisér Martin Bendik o novej inscenácii Beethovenovej opery Fidelio

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Opera SND zaradila do svojho repertoáru jediné operné dielo Ludwiga van Beethovena Fidelio. Zinscenoval ho režisér Martin Bendik, s ktorým sme sa spolu rozprávali nielen o príbehu a javiskovom stvárnení Fidelia, ale aj o jeho vnímaní opery ako hudobno-dramatického tvaru. Premiéry Fidelia v hudobnom naštudovaní maďarského dirigenta Jánosa Kovácsa sa uskutočnia 8. a 10. apríla 2016 v novej budove SND.

Ste režisérom a zároveň aj dramaturgom Opery SND a preto by som sa v úvode nášho rozhovoru opýtal, ako ste vy osobne prečítali príbeh Beethovenovho Fidelia?

Je to zaujímavá otázka, pretože je to veľmi zaujímavé dielo. Fidelio je opera na francúzsky spôsob opéra à sauvetage (záchranná opera). Je o tom, ako zloduch Pizarro neprávom väzní Florestana, ktorý žije kvôli ideálom, a jeho verná manželka ho vyslobodí tak, že ide pracovať do väzenia a votrie sa do rodiny Rocca, správcu väznice. Dostane sa tak až k svojmu manželovi a vyslobodí ho. U Beethovena je zaujímavé, že bol človekom ideálu, veril v ideál slobody, ideál dobra, ale ideál vždy narážal na reál. A s reálom bol vždy veľký konflikt, tak isto ako aj dnes. Táto opera je aktuálna tým, že zabúdame na ideály a veríme len peniazom, tomu, čo sa dá práve teraz vybaviť ako rýchly úspech. Nežijeme pre veľké ideály alebo veľké myšlienky a ja si myslím, že v tomto spočíva konflikt opery Fidelio. Beethoven to zrejme tak aj poňal.

Mal na to viaceré dôvody. Žil v období Veľkej francúzskej revolúcie, keď nové časy prinášali aj nové pravidlá a v rámci veľkého hesla Veľkej francúzskej revolúcie – liberté, égalité, fraternité (sloboda, rovnosť, bratstvo) si mal byť každý rovný. Beethoven patril medzi ľudí, ktorí tieto ideály nielen hlásali, ale im aj verili. Pre neho bol tento ideál témou a preto sa dá Fidelio považovať aj ako hymna na slobodu. Toto dielo môžeme pokojne porovnávať s jeho 9. symfóniou, ktorej Óda na radosť je aj hymnou Európskej únie.

Ludwig van Beethoven: Fidelio, Opera SND, 2016, skúška opery, Martin Bendik, Ľudovít Ludha, foto: Alena Klenková

Ludwig van Beethoven: Fidelio, Opera SND, 2016,
skúška opery,
Martin Bendik, Ľudovít Ludha,
foto: Alena Klenková

Ako ste pristupovali k inscenovaniu tohto diela?

Toto operné dielo je jediné a jedinečné. Beethoven bol symfonik, neuvažoval operne, v hlasoch, ale v architektúre, v harmóniách. Ak by sme sa hlbšie pozreli napríklad na nádherné kvarteto z prvého dejstva, jednotlivé hlasy v ňom nie sú až také zaujímavé ale harmónia, ktorú dávajú dokopy a ich prelínanie sú niečím ojedinelým. Na konzervatóriu som študoval klavír a hral som viacero Beethovenových sonát a veľmi dobre viem, že je v nich dôležité dobre si vopred premyslieť koncepciu, vzájomné vzťahy jednotlivých tém a dielov. Tak isto aj túto operu nestačí len cítiť, ale treba mať dopredu premyslenú koncepciu.

Aká bola vaša koncepcia?

Každé veľké dielo je veľké práve tým, že má isté posolstvo, ktoré dokáže osloviť diváka v každom čase. Konflikt ideál – reál osloví v každej dobe každého diváka. Tu by som si ešte zapolemizoval o povahe násilia v 18., 19., 20., a aké je v 21. storočí. Samozrejme, že každé staršie dielo musíme reinterpretovať, pretože skúsenosti dnešného diváka sú iné ako v 18. storočí. Pre mňa osobne je súčasné násilie o sledovaniach. Existuje veľké množstvo zberu dát, rôzne digitalizované systematické zaraďovania do zoznamov. Už nie je možné prejsť sa po ulici bez prítomnosti bezpečnostných kamier. Niekedy si to ani neuvedomujeme, ale z každej strany nás sledujú a zaraďujú do systému. Tým nechcem povedať že nás sledujú primárne, ale ak to chcú robiť, majú možnosti. Veľmi veľké množstvo informácii o nás sa získava čoraz modernejšími technológiami. Pre mňa je tento druh ,,násilia“ podobný ako za čias Beethovena, pretože vtedy neboli tieto technológie, ale prostriedky vtedajšej doby, teda divoká doba žalárov, mučenia a podobne. Dnes je zas divoká doba sledovania a likvidovania ľudí.

Ludwig van Beethoven: Fidelio, Opera SND, 2016, Ján Ďurčo (Don Pizarro), Jiří Sulženko (Rocco), foto: Pavol Breier

Ludwig van Beethoven: Fidelio, Opera SND, 2016,
Ján Ďurčo (Don Pizarro), Jiří Sulženko (Rocco),
foto: Pavol Breier

Toto vaše vnímanie ste uplatnili aj pri inscenovaní Fidelia. Rozhodli ste sa príbeh zaradiť do konkrétneho obdobia, alebo jednoducho len do ,,súčasnosti“?

Príbeh som sa rozhodol inscenovať v štylizovanej súčasnosti. Je to súčasnosť, ale nie konzekventná. Napríklad na rozdiel od ostatných účinkujúcich, komparz a zloduchovia Pizarra nemajú kostýmy zo súčasnosti. V príbehu sú väzni, ale nie v pravom zmysle slova. Nepovažujeme ich za ľudí uväznených v uzavretom priestore za konkrétny zločin, ale celá spoločnosť, v ktorej žijú jedni ľudia a druhí ich súdia, je nejakým spôsobom diktátorom deformovaná a prijíma jeho nepríjemnú hru, resp. jeho brachiálne násilie. Aby v nej ľudia prežili, hľadajú vždy určité formy spolupráce s utlačovateľmi. Tu konkrétne existuje Florestan, človek ideálu a jeho žena, ktorá mu pomáha. Títo ľudia odmietli neférovú hru s mocou hrať.

Prezraďte našim čitateľom niečo o charakteroch postáv a ich vzťahoch.

Tu sa k jednotlivým charakterom nedá veľmi čo povedať, ony sú jednoznačné. Dalo by sa to charakterizovať tak, že Pizarro je ten zlý, Florestan a Leonora sú dobrí a Rocco je malý človek kolaborujúci s mocou, pričom vie, že robí zle. Rád by bol na druhej stane a keď vypukne revolúcia, tak sa k nej rýchlo pridáva. Rocco je človek, ktorý sám zo sebou bojuje, pretože vie, že nekoná správne.

Dielo je o manželskej láske, slobode, demokracii a boji proti tyranii so šťastným koncom. Čo z týchto charakteristík vo vašej inscenácii prevláda? Silná manželská láska, alebo ideál slobody?

Áno, dielo je aj o manželskej láske, ale čo sa týka metafory, konkrétne ideové posolstvo nám nepovie. Dej slúži len na motiváciu Leonóry a hovorí o tom, prečo koná práve takto.

Ludwig van Beethoven: Fidelio, Opera SND, 2016, Jan Vacík (Florestan), Maida Hundeling (Leonore), foto: Pavol Breier

Ludwig van Beethoven: Fidelio, Opera SND, 2016,
Jan Vacík (Florestan), Maida Hundeling (Leonore),
foto: Pavol Breier

Pre aký vizuál ste sa rozhodli?

Na inscenácii sme spolupracovali s vynikajúcimi výtvarníkmi Marijou Havran a Jurajom Fábrym. Umiestnili sme ju do jednoduchého plebejského industriálneho prostredia, kde sú robotníci. Toto prostredie je adekvátne našej koncepcii. Jedine kostýmy Pizarra a jeho napomáhačov sme zvolili ,,nóbl“ a aj toto vyjadruje konflikt medzi nobilitou a plebsom. To sú oni, ktorí ovládajú svet práve tak, že všetko a všetkých sledujú.

U rôznych skladateľov, ktorí písali viaceré operné diela, je ich dramatický rukopis pomerne známy. Beethoven napísal len jednu operu, ako vnímate jej dramatickú stránku?

Existujú viacerí skladatelia, ktorí napísali len jednu operu a práve tá je vynikajúca a zároveň predstavuje aj istý medzník. Aj o Bartókovi sa dá povedať, že má iba jednu operu, ktorá je jedinečná a to isté platí aj pre Beethovena. Beethoven bol v prvom rade hudobník a staval architektúru. To znamená, že svoje dielo postavil ako súbor inštrumentálnych kompozícií a do toho zasadil dej. Pracoval na ňom niekoľko rokov a oficiálne existujú tri verzie, avšak niektoré árie prepracoval aj 16 – 17 krát, kým s nimi nebol spokojný. Nevychádzal z melódii, ktoré vedú charaktery, ale z veľkej architektúry jednotlivých scén, ktorá je pre neho najdôležitejšia, pretože uvažoval ako symfonik. Som rád, že hudobne toto dielo naštudoval vynikajúci dirigent János Kovács, precízne ho vypracoval a veľmi čitateľne zvýraznil kontrasty jednotlivých scén.

Je známy názor, že v opere je už všetko napísané v hudbe.  Ako vnímate operu ako hudobno-dramatický tvar?

Podľa môjho názoru je to len zaužívaná fráza. Uvediem príklad: ak je hudba veselá, musím tancovať? Alebo ak je smutná, musím plakať? Asi to nie je v takejto jednoduchej polohe. Vždy je dôležitý dramatický a divadelný kontext, čiže tak isto ako hudba, aj slová majú svoj zmysel len vtedy, ak vieme presne pomenovať situáciu a čo s ňou v danej situácii chceme povedať. V rámci toho nám hudba vytvára náladu alebo kontrast a pritom pracuje naša fantázia, ktorá pomáha jednotlivé situácie zobraziť.

Ďakujem za rozhovor.

Martin Bendik

Operný režisér a dramaturg Martin Bendik študoval na konzervatóriu v Košiciach. Následne pokračoval štúdiom opernej réžie na bratislavskej VŠMU v triede B. Krišku, absolvoval i študijný pobyt v opere vo francúzskom Montpellieri a neskôr doktorandské štúdium na Univerzite Komenského. Väčšinu svojich prác realizoval v Štátnej opere Banská Bystrica. S jeho menom a s menom jeho spolupracovníka, výtvarníka Aleša Votavu, sa tu spája výrazné tvorivé obdobie, typické originálnym inscenačným videním týchto umelcov. Medzi tieto práce patria najmä Gluckov Orfeus a Eurydika (1990), Verdiho Aroldo (1993), Luisa Miller (1995), Nabucco (1996) či Pucciniho Tosca (2000). V Štátnom divadle Košice inscenoval Verdiho Rigoletta (2001), v Opere SND naštudoval Bartókovu jednoaktovku Hrad kniežaťa Modrofúza (2003), ako i Brittenovu operu Peter Grimes (2005) a Verdiho Trubadúra (2007). Popri divadelnej práci sa venoval aj režijnej tvorbe literárno-dramatických programov na pôde Slovenského rozhlasu. Je autorom knihy esejí Operné sondy (2014).

Pripravil: Ľudovít Vongrej

Fidelio, Opera SND vizuál

video

email
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.
Zdieľajte tento článok alebo komentujte:
  •  
  • 30
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  

O autorovi

Ľudovít Vongrej

šéfredaktor Opera Slovakia, predseda redakčnej rady Opera Slovakia, spravodajca, publicista, odborný editor a hudobný producent, člen Slovenského centra Medzinárodnej asociácie divadelných kritikov (SC AICT)

Zanechajte komentár