Dnes je: sobota, 21. 10. 2017, meniny má: Uršuľa , zajtra: Sergej

S riaditeľkou Novej scény Ingrid Fašiangovou o jubilejnej sezóne aj o Veselej vdove

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Divadlo Nová scéna koncom minulého roka oslávilo 70. výročie od svojho vzniku (1946 – 2016). Pri príležitosti tohto okrúhleho jubilea, ale aj pri príležitosti premiéry klasickej operety Franza Lehára Veselá vdova (3. a 4. februára t.r.) pripravila muzikologička a hudobná kritička Terézia Ursínyová rozhovor s riaditeľkou Divadla Nová scéna Ingrid Fašiangovou, v ktorom sa rozprávali nielen o okolnostiach uvedenia Veselej vdovy a oživení operety na Novej scéne, ale aj o sezóne, umelcoch a plánoch tohto špecifického hudobno-dramatického divadla v Bratislave.

Minister kultúry Marek Maďarič vybral priamym menovaním k 1. augustu 2015 za generálnu riaditeľku Divadla Nová scéna Mgr. Ingrid Fašiangovú. Absolvovala štúdiá divadelnej vedy na VŠMU v Bratislave, ale aj viacero domácich i zahraničných kurzov a stáží, zameraných na riadenie kultúrnych inštitúcií a manažment kultúry. Profesionálnu dráhu začínala ako dramaturgička v Slovenskej televízii. Pracovala pre umelecké scény Slovkoncertu, neskôr pôsobila ako umelecký manažér v Umeleckom a kongresovom centre Istropolis. Založila umeleckú agentúru „IstroArt Production“, v ktorej bola programovou riaditeľkou. R. 1997 pracovala v Britskej rade ako koordinátor multižánrového Keltského festivalu. Od roku 1998 sa podieľala na zabezpečení medzinárodného festivalu súčasného tanca „Bratislava v pohybe“. V Divadle Nová scéna už pracovala (r. 1996 – 1998), keď bola štatutárnym zástupcom riaditeľa. Na starosti mala kreovanie programovej koncepcie, prípravu autorsko-interpretačných zmlúv, spoluprácu s ochrannými organizáciami, producentské aktivity, styk s médiami i dramaturgiu.

Prečo ste sa po 18. rokoch rozhodli oživiť na Novej scéne klasickú operetu?

Od založenia – r. 1946 až do r. 1999 – bola Nová scéna dvojzložkovým divadlom, s rôznymi formami hudobno-zábavného divadla: od hudobnej komédie, cez revue, muzikál – až po operetu. Po zrušení spevohry v roku 1999 činohra a hudobno-dramatický žáner bol zachovaný, ale bez klasickej operety. Orchester bol zrušený, zbor, balet a sólisti Spevohry NS (ako sa volal tento súbor) boli prepustení. V jubilejnej sezóne 70. výročia nášho divadla sme sa rozhodli okrem uvádzania muzikálov a činohry vrátiť operetu na svoju domovskú scénu. Čo sa týka dramaturgie, zameriavame sa generačne na rôznorodé publikum (formujeme divadlo rodinného typu) a obsahovo sa zameriavame na ľahšie žánre. Vychádza to z faktu, že aj pri svojom vzniku bola Nová scéna protipól k Slovenskému národnému divadlu a už vtedy plnila zábavnejšiu funkciu. Hoci v dejinách NS boli aj silné činoherné sezóny, ktoré – okrem avantgardnej režijnej zložky – sa stali liahňou popredných členov činohry SND. Bolo to najmä v sedemdesiatych rokoch m. st., za čias pôsobenia režiséra Vladimíra Strniska. V súčasnosti divák v Bratislave od každého divadla vyžaduje čosi iné. Od Novej scény sa vyžaduje ľahší žáner. Máme to otestované aj divácky. Ak dáme na repertoár – aj v rámci muzikálovej produkcie – čo len trochu vážnejší titul, je problém, presvedčiť divákov, aby prišli na predstavenie, hoci ide o muzikál. Ak ľudia vidia už v podtitule, že ide o adaptáciu Shakespearovej drámy (ako v muzikáli IAGO), odrádza ich to. Podobne je to aj s muzikálom Pokrvní bratia, hoci ide o vynikajúce inscenáciu…

Divadlo Nová scéna
foto: Ľudovít Vongrej

Máte nejaký špecifickejší vzťah k operete, ako divadelnej forme?

Mám pred ňou predovšetkým rešpekt. Nová scéna a jej spevohra boli materskou scénou operety, neskôr muzikálu, hoci predtým boli aj iné vývojové fázy. Zánikom súboru Spevohry NS r. 1999, akoby opereta v Bratislave zmizla, hoci je živá a úspešná vo všetkých okolitých krajinách. Vďaka SND (a mimo – bratislavským scénam) sú tendencie klasickú operetu uvádzať, hoci len raz za sezónu, ale nie je to prvoradé poslanie slovenských hudobno-dramatických divadiel. Vzhľadom na cieľovú skupinu divákov, pre ktorých opereta niečo znamenala a znamená, si však zaslúži, aby bola uvádzaná.

Máte na to kvalitných, špecificky pripravených mladých umelcov, ktorí by boli zdatní nielen po stránke speváckej, pohybovej, hereckej?

Vedeli sme, že ideme do inscenačne problematických „vôd“. Zrušením spevohry sa zrušil orchester, zbor, balet, dostali výpovede ešte generačne silní sólisti. Prioritne boli angažovaní umelci činoherno-muzikáloví, ktorí boli zvyknutí spievať na playback. Takže návrat na spievanie s orchestrom, „naživo“ – bol pre náš mladý súbor veľký problém. Ale, hoci ideme (po 18. rokoch prestávky) na scénu práve s klasickou Veselou vdovou, dúfame, že sa nám oživenie operety podarí. Sami zisťujeme, že účinkovať s orchestrom je výsledok na vyššej úrovni, hoci mladá generácia z interného a externého prostredia nie je školená priamo na operetu. Veľa dobrého zanechal na Konzervatóriu dlhoročný šéfdirigent NS, nedávno zosnulý, Zdeněk Macháček, a to interpretačnými seminármi o operete. Viedol ich s opernými spevákmi takmer do smrti. Škoda, že svoje majstrovstvo posledný krát predviedol na našom javisku koncom novembra 2016 pri príležitosti gala koncertu k 70. výročiu divadla. V Lehárovej Veselej vdove dávame priestor aj interným protagonistom, ale na obsadenie viacerých postáv sme oslovili aj externých – operných sólistov. Do titulných postáv hosťovanie prijali Adriana Kohútková a Miroslav Dvorský. Museli sme angažovať aj externý zbor. Veľmi úspešne nám ho dáva dokopy prof. Iveta Weis Viskupová, z Konzervatória v Bratislave. Disponuje jednak svojimi študentmi a absolventmi, ale spolupracuje aj s Gospel Singers a niektorými členmi zo zboru SND. Menší zbor spolupracuje už v produkcii svetovo známeho muzikálu Mačky či IAGO (pozn. aut.: svetová premiéru tohto českého titulu s medzinárodným autorsko-realizačným tímom, bola v Divadle Nová scéna spomínaného 16. a 17. 9. 2016). Ak bol externý zbor doteraz vždy mimo scény – v  úzadí, tento krát účinkuje aj na scéne, čím dokazuje aj svoje herecké kvality. Sú v ňom väčšinou mladí ľudia. Perspektívne uvažujeme s p. Weis Viskupovou, že by sme na NS založili riadne profesionálne zborové teleso, s ktorým by sa mohli realizovať aj koncertné aktivity z operetno-muzikálového žánru.

Ingrid Fašiangová, Zdeněk Macháček,
fotografia po koncerte k 70. výročiu vzniku Divadla Nová scéna, 2016,
foto: Romana Benčíková

Nezaváhali ste pri výbere titulu? Veď Lehárova Veselá vdova bola v SND uvedená relatívne nedávno – r. 2009. Nebola možnosť vybrať iný titul?

Pôvodne sme uvažovali nad Cigánskym barónom od Johanna Straussa. Nedávno však túto operetu uviedla Štátna opera v Banskej Bystrici. A tak banskobystrického Cigánskeho baróna, spolu s inými košickými operetnými inscenáciami ponúkneme záujemcom v rámci hosťovania spomínaných divadiel na našom javisku. V Divadle NS bola Veselá vdova uvedená r. 1964 a 1985. Naštudoval ju spomínaný Zdenko Macháček a spoludirigoval Rudolf Geri, ktorý tentokrát dielo hudobne naštudoval a dielo premiéroval. Druhým dirigentom je stály dirigent NS Ľubomír Dolný. Réžiu má talentovaný, mladý Peter Oravec, ktorý zažil éru Jozefa Bednárika v Nitre, u ktorého bol asistentom. Inšpiruje sa jeho poetikou a invenčnosťou. V našom divadle úspešne režíroval inscenáciu rozprávku Princ a Večernica, Bajaja a Obchod na korze. Externým orchestrom – podobne ako na novembrovom slávnostnom koncerte k 70. výročiu Novej scény – je 35 členný ensemble Symfonického orchestra Slovenského rozhlasu. V lete sme zrekonštruovali orchestrálnu jamu, ktorá sa zrušením spevohry zakryla a tým znehodnotila. Stálo nás to nemalé finančné prostriedky, ale je pripravená pre produkciu živého orchestra, ktorý doteraz hral iba v úzadí javiska.

Ako je to s financiami? Opereta, podobne ako opera, je náročná na exkluzivitu.

Musíme platiť 35-členný orchester, hoci sme sa s vedením rozhlasu dohodli na ústupkoch v honorárovej politike. Treba platiť externých operných sólistov. Máme externý zbor, čo je ďalších 16 ľudí. A potrebujeme aj externých tanečníkov… . Nákladná je výprava, využívané technické vymoženosti, ktoré si vyžadujú technický dozor. Prekvapili nás aj tantiémy za použitie diela, hoci ide o nežijúceho autora. Je to teda ozaj náročné po stránke nákladov.

Kto robil k Lehárovej Veselej vdove výpravu  a scénu?

Krásne výpravné kostýmy navrhla popredná kostýmová výtvarníčka Ľudmila Várossová, ktorá realizovala aj vynikajúce návrhy pre  muzikál Mačky. Vizuálne efektnú a nápaditú scénu vymyslel Pavol Andraško, ktorý sa pre nás stáva pomaly dvorným scénografom.

F. Lehár: Veselá vdova, Divadlo Nová scéna, 2017,
Augustín Gráf (Pričič), Róbert Halák (Danilo), Blanka Jílková (Hana Glawari),
foto: Ctibor Bachratý

Máte na NS dramaturga? V tejto funkcii tu pôsobili vždy významné osobnosti.

Nie, dramaturga toho času nemáme. Plánujeme ho od budúcej sezóny – v kumulovanej funkcii dramaturg + výkonný šéf. Umeleckým riaditeľom súboru je dlhoročný bard divadla, pán Karol Čálik. V súčasnosti fungujeme na princípe dramaturgickej rady, kde sú piati členovia. Rozoberáme tu tituly, ktoré by sme v rámci  rozvoja dramaturgie NS uvádzali.

Koľko premiér v uvádzate v jubilejnej sezóne?

Snažíme sa utiahnuť tri premiéry, ktoré zvládame nielen finančne, ale aj vzhľadom k skúšobným priestorom. Prvou premiérou tejto sezóny bol muzikál Janeka Ledeckého IAGO – podľa Shakespearovej drámy Otello (16. a 17. 9. 2016). Ďalšou inscenáciou bola francúzska komédia z divadelného zákulisia – od Danielle Navarra a Patricka Haudecoura: Pi čaj, miláčik – v dramaturgii a réžii Svetozára Sprušanského (celoslovenská premiéra 4. a 5. 11. 2017). Keďže nám chýbajú skúšobné priestory a dva-tri týždne pred premiérou sa skúša na javisku, odblokuje sa tak možnosť uviesť večerné predstavenia, na viac si nemôžeme trúfať. Jubilejnú sezónu končíme Lehárovou Veselou vdovou (3. a 4. 2.2017). Mali sme ešte v pláne premiérovať pôvodný slovenský muzikál Rasputin od Henricha Leška, v realizácii režiséra a choreografa Jána Ďurovčíka, ale okrem Veselej vdovy máme na repertoári ešte 15 inscenácii, ktoré musíme v rámci licencie odohrať. Na to sa vzťahuje aj licencia na muzikál Mačky, ktoré musíme do konca sezóny odohrať 60-krát, ak chceme prolongovať licenciu. Čiže musíme vyčleniť hracie dni na Mačky, odohrať do konca sezóny Iaga, pretože od septembra ide tento muzikál do pražskej Hybernie. Scénu, ktorá vznikla z našich i českých nákladov, prevezú do Prahy, kostýmy si urobia v Prahe vlastné a – samozrejme – budú hrať českí umelci. Vyšlo nás to takto ekonomicky výhodnejšie. No v sezóne 2018/2019 by sme mali Iaga uvádzať znovu. Ale už koncom tejto sezóny začneme skúšať  titul pre mládež, ktorý odpremiérujeme v polovici septembra. Chceme totiž na NS vrátiť o.i. aj mládežnícke predstavenia, ktoré tu v minulosti existovali. Tituly pre mladých budeme uvádzať ako projekt Mladá Nová scéna.

Zuzana Fašiangová, Ingrid Fašiangová, Janek Ledecký,
fotografia po premiére muzikálu IAGO, 2016,
foto: Ctibor Bachratý

O aký titul ide?

Volá sa  Punk Rock – je to hra britského autora Simona Stephensa, hráva sa s úspechom po celom svete. Je to muzikál o živote stredoškolskej mládeže. Dramaturgický to pripravuje Svetozár Sprušanský, ktorý bude titul aj režírovať. Chceme časom túto inscenáciu pripraviť tak, aby sa hrala pre školy v nadväznosti s diskusiami so psychológmi a ďalšími odborníkmi, kde by sa hovorilo o šikanovaní a ďalších problémoch mládeže.

Cez Kultúrne leto by sme radi ponúkli usporiadateľom koncerty našich spevákov a rôznych zostáv inštrumentálnych skupín, aby sme sa prezentovali pred bratislavskou verejnosťou. Mnohí z mladých umelcov, ktorí u nás pôsobia, majú totiž vlastné kapely. Aj v Punk Rocku sú úseky, kde nemusia hrať iba to, čo je napísané. Je to interaktívne dielo.

Nepociťujete v divadelnom priestore absenciu režisérov?

Aj keď na svoje tituly už máme vytipovaných režisérov, nemyslím si, že na Slovensku je absencia režisérov. Niekedy iba chýba odvaha, osloviť mladých, ísť do rizika. Ak budeme stále robiť so starými, nebudú mať mladí šancu na zviditeľnenie. Keď som pred dvadsiatimi rokmi oslovila vtedajšieho riaditeľa p. Dušana Jarjabka, aby uviedol pôvodný slovenský muzikál Kráľ Dávid, oslovili sme skladateľa Ľuba Horňáka, libretistu Jožka Urbana, ale aj mladého režiséra Doda Gombára. Ten síce nikdy nerobil muzikál, ale bol to veľmi nádejný režisér, ktorého tvorbu som poznala už počas štúdia na VŠMU a veľmi som si ju cenila. Marek Holý nám robil scénu (dnes robí v Prahe veľké divadelné projekty!), choreografiu Šárka Ondrišová, dnes známa choreografka. Keďže sa umelecky vzájomne nepoznali, dala som ich dokopy. Bolo to isté riziko – a netušili sme, čo z toho vznikne. Napokon realizovali skvelé predstavenie. Ak sa nenájde odvaha, dať priestor mladým, tak sa neprejavia. Ako divadlo podporované štátnym príspevkom, máme povinnosť, aby sme spolupracovali s mladými nádejnými talentami a dávali im priestor. Súkromné produkcie sa na to iba ťažko odvážia. Tak je to aj s autorským zázemím.

Máte stály súbor?

Máme okolo 25-30 ľudí v internom stave. Zo staršej hereckej generácie je tu už len zopár ľudí – väčšina sú mladí absolventi, odchovanci Karola Čálika a Dušana Kaprálika z Konzervatória. Sú to veľmi talentovaní a ambiciózni umelci. Žiaľ, neprešli školou tvrdého boja o uplatnenie, takže niekedy berú život samozrejmejšie, ako ich predchodcovia. Náš problém je, že takmer absentuje stredná generácia. Tým, že zanikla pred 18. rokmi spevohra, súbor sa  dlho nebudoval. A tak sú na NS dva vekové póly: staršia a mladá generácia. Pri požiadavke obsadiť strednú generáciu musíme siahnuť do externých radov.

A. L. Webber: Mačky, Divadlo Nová scéna, 2016,
foto: Ctibor Bachratý

Čo pripravujete perspektívne?

Vedľa Punk Rocku je v štádiu uvažovania jeden komorný titul do priestoru Olympie – s p. Kožkom a p. Topoľským: Don Quijote. A okrem spomínaného pôvodného muzikálu, ktorého premiéru sme preložili na začiatok budúceho roka, v novembri budeme mať premiéru premiéru muzikálu Mama mia.

Obchádzate vážnejšie témy?

Nie zámerne. Máme na repertoári hru Equus, ktorá je od dramatika Petra Shaffera, autora svetoznámeho Amadea, poukazujúca na spletité pochody ľudskej mysle, osobné drámy a bolesti i priznané zlyhania. Je to vyslovene psychologický titul – príbeh, ocenený v roku 1975 Tony Award za najlepšiu hru, hra, v ktorej máme bravúrne herecké výkony – napríklad mladého Dávida Hartla, Jany Lieskovskej, Juraja Ďurdiaka, Pavla Plevčíka a ďalších. Inscenácia je perfektne zrealizovaná režisérom Michalom Náhlikom z Prešova. Problémom je predať ju. Ak sa nám podarí 200 vstupeniek na jedno predstavenie, sme šťastní. Na Novú scénu chodí vskutku špecifické publiku s požiadavkou zabaviť sa!

Pritom v SND sú činohry aj troj-štvorhodinové…

V SND idú ľudia na „mená“. Celoplošne sa spoločnosť dostáva do stavu, že ľudia sa chcú odreagovať, zabaviť. Pritom ide často o intelektuálov, kde by človek predpokladal iný, vážnejší záujem o umenie, než len ľahkú zábavu. Každý súbor s tým nejako bojuje. Nielen my. Myslím si, že na vine toho nie sú divadlá, ale celá spoločnosť: počnúc školstvom, ktoré esteticky nevychováva, iba ojedinele sú výchovno-umelecké projekty, akými boli kedysi výchovné koncerty, médiá tiež idú cestou ľahšieho odporu v programovej politike a propagácii divadelného a umeleckého diania. Kedysi s nami spolupracovali pri propagácii titulov a umelcov, dnes – okrem recenzií – všetko je o biznise.

Nová scéna bola za čias najväčšej slávy najlepším hudobno-zábavným divadlom v bývalom Československu. Plánujete nejaké výmeny so slovenskými alebo nebodaj českými súbormi?

Snahu, aj ambíciu máme, ale opäť zlyháva finančná stránka. Každá inscenácia, ktorú robíme, je náročná po technickej stránke. Keby sme ju mali vyviezť, nemáme ako. Chýba nám doprava, autobus. Ak sa to zráta, tržby by nepokryli výdavky. Radi by sme dostali do Divadelnej Nitry spomínaný titul Equus (v latinčine „kôň“, o osude ktorých hra – no iba  iba čiastočne – je). Tiež by sme túto hru radi ponúkli do Prešova, ako inscenáciu tamojšieho režiséra Michala Náhlika. Problém je, že bojujeme aj s technickým personálom: potom by sme nehrali doma!

Martin Kákoš, Ingrid Fašiangová, Kamil Peteraj,
foto: Romana Benčíková

O Nedá sa to riešiť medzirezortne?

Začali sme medzirezortné stretnutia, kde si vymieňame názory na tento stav a hľadáme riešenia. I ja som mala kedysi ambíciu, spraviť v Bratislave operetný festival. Dohodli sme sa, že ak by sa našiel rezortný príspevok a zapojilo sa do idey viacero subjektov, dali by sa robiť výmenné zájazdy, predstavenia, festivaly, čo by určite podporilo aj MK SR.

Čo považujete za prekvapenie svojej práce na Novej scéne?

Napríklad fakt, že keď robíme konkurzy na jednotlivé tituly, prichádzajú k nám z Čiech viacerí mladí slovenskí herci, ktorí študovali v Brne alebo v Prahe a úspešne pôsobili v českých muzikáloch. Majú však záujem hrať aj na Slovensku! Sú pritom veľmi nadaní. Aj v muzikáli Mačky je ich zopár. Nemajú mimoriadne požiadavky, sú skromní a pokorní.

Pritom každý rok končí na VŠMU veľa mladých absolventov činoherného umenia. Kde sa uplatňujú v takom množstve?

Nevedno…

Ďakujem za rozhovor

Pripravila: Terézia Ursínyová

www.nova-scena.sk

video

audiozáznam tlačovej konferencie k premiére Lehárovej operety Veselá vdova v Divadle Nová scéna

video z fotografovania plagátu k Veselej vdove

spot Divadla Nová scéna

 

email

About Author

Terézia Ursínyová

muzikologička, hudobná kritička a publicistka

Leave A Reply