Dnes je: štvrtok, 17. 8. 2017, meniny má: Milica , zajtra: Elena, Helena

Ridi pagliaccio

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Dňa 23. apríla uplynie sto šesťdesiat rokov od narodenia talianskeho operného skladateľa Ruggera Leoncavalla. Hoci taliansky operný verizmus sa „zrodil“ už v roku 1890 premiérou Mascagniho Cavallerie rusticany (podľa Vergovej veristickej novely a hry), práve v prológu Leoncavallových Komediantov je najtrefnejšie artikulovaný ideál verizmu, totižto ukazovať „un squarcio di vite (kus ozajstného života).

Iná vec je, že veristi tento ideál nedokázali nikdy bezo zvyšku naplniť, takže z odstupom času má zmysel hovoriť o verizme skôr len ako kompozičnom (konverzačný štýl oproti číslovanej opere, šplhanie sa vokálnych partov do extrémnych výšok, posilnenie významu orchestra, „povinné“ intermezzo) a interpretačnom štýle (expresivita, patetickosť a vonkajškovosť vokálneho prejavu). Ale vráťme sa k Leoncavallovi.

Narodil sa v Neapole, kde navštevoval aj konzervatórium, vzdelával sa ďalej v Bologni, kde mu počarilo stretnutie s Richardom Wagnerom, ktorý tam práve uvádzal svojho Rienziho. Už v roku 1876 skomponoval operu Chatterton, ktorú napokon v divadle neuviedli a na javisko sa dostala až v polovici deväťdesiatych rokov, keď už skladateľ žal vavríny za svojich Komediantov. Krátko žil v Egypte a potom šesť rokov v Paríži, kde sa pretĺkal ako klavirista v baroch a učiteľ spevu. Žil tu ako pravý bohém, spoznajúc sa s Alexandrom Dumasom ml. ale aj so slávnym barytonistom Victorom Maurerom.

Ruggero Leoncavallo (1857 – 1919)

Úspech prvej Mascagniho opery ho podnietil k práci nad operou Komedianti, vďaka ktorej sa dostal do dejín operného žánru. Vydavateľ Riccordi (známy ako mecén Pucciniho) jeho dielo odmietol, a tak prešiel ku konkurenčnému Sonzognovi. Po piatich mesiacoch práce nad partitúrou 21. mája 1892 v milánskom divadle Dal Verme dirigoval premiéru tohto diela Arturo Toscanini. Sonzogno odkúpil od Riccordiho autorské práva aj na ďalšiu skladateľovu operu I Medici, ktorá mala byť prvým dielom zamýšľanej no nerealizovanej trilógie Crepusculum (Súmrak). Mediciovci mali premiéru v tom istom milánskom divadle v roku 1893, o tri roky neskôr konečne skladateľ uviedol aj svoju prvotinu Chatterton (v Ríme) a v roku 1897 mala v benátskom La Fenice premiéru jeho verzia Murgerovej Bohémy. Po veľkom úspechu na premiére ju však postupne vytlačila z repertoárov divadiel Pucciniho verzia príbehu dvoch parížskych bohémskych dvojíc. Relatívny úspech dosiahla aj jeho opera Zazà (v Teatro lirico v Miláne) s Rosinou Storchio, najvýznamnejšou veristickou speváčkou tých čias.

Predstavitelia Leoncavallovej opery Zazà spolu s Ruggerom Leoncavallom v Teatro lirico v Miláne, 1900,
foto: internet

Príbeh o speváčke z parížskeho Folies Bergere má styčné body s Mascagniho Zanettom alebo Pucciniho Lastovičkou (vzťah „poznačenej ženy“ k milencovi, ktorého zväzuje buď rodina alebo spoločenské predsudky), no dodnes žije len na koncertných pódiách v podobe dvoch árií – barytonovej Zazá, piccola zingara a tenorovej Mai piú la mia Zazá. Následne sa skladateľ vrhol na komponovanie romancí (slávna je jeho Mattinata venovaná Carusovi), ktoré skladal už aj počas parížskeho pobytu a operiet. Čas od času sa vracal aj k opernej tvorbe (Roland von Berlin, 1904 v Berlíne na objednávku nemeckého cisára, Mia v 1910, Zingari v 1912 s premiérou v Londýne dirigovanej autorom diela, Goffredo Mameli v 1916, Edipo re s premiérou v Chicagu 1920). Z viacerých operiet spomeňme La reginetta delle rose (1914) Candidata (1916) Prestami la moglie (1917) a Il primo bacio (1923). Po spoločenskom úspechu si v roku 1903 Leoncavallo nechal postaviť vilu Miriam vo švajčiarskom Brissagu, kde sa stretával s priateľmi Toscaninim a Carusom. Hoci zomrel 9. augusta 1919 v toskánskych kúpeloch Montecatini Terme a bol pochovaný vo Florencii, v roku 1989 preniesli jeho pozostatky práve do švajčiarskeho Brissaga.

Ruggero Leoncavallo so svojou manželkou Berthe

Už vo viacerých operách však bolo cítiť Leoncavallov príklon k „ľahším múzam“ a priveľmi páčivým melódiám. Na rozdiel od Pucciniho, ktorý sa od Víl po Turandot neustále vyvíjal, rozdiel medzi Komediantami a o dvadsať rokov neskôr napísanými Cigánmi je z hudobného hľadiska málo diferencovaný. Podobne hlavnú tenorovu áriu z opery Chatterton (1876) by sme bez problémov mohli vsunúť na miesto hlavnej árie Radua z neskorších (o 36 rokov) Cigánov. V podstate však Leoncavallo zostáva pre svet autorom jedinej opery najčastejšie hrávanej s Mascagniho jednoaktovkou, hoci v poslednom čase sa objavilo aj niekoľko inscenácií zabúdanej Bohémy. Hrali ju v Theater an der Wien v zaujímavej scénografii Johannesa Leiackera, v Prahe s Denisou Hamarovou ako Musettou, ňou sa lúčila bratislavská Komorná opera (v naštudovaní Mariana Vacha a Miroslava Fischera) so svojou existenciou v roku 1999 a jej posledné dve dejstvá uviedla ešte aj na Zvolenských hrách zámockých. Veď práve tieto dve dejstvá (po prvých dvoch komických a takmer výlučne konverzačných) obsahujú veľa peknej hudby a posúvajú príbeh do sociálne vyostrených a nesentimentálnych polôh. Aj Leoncavallo akoby si uvedomoval potenciál ukrytý v tomto diele (ktoré ako pri väčšine vlastných opier skladal na vlastné libretá majúc aj literárne vzdelanie) a prepracoval ho pod názvom Mimi Pinson (čo je postava z novely Alfreda de Musetta). Leoncavallovu verziu Bohémy nakrútili na filmové pásy aj dvaja významní filmoví režiséri: Američan Cukor a Talian Castellani.

Plagát k svetovej premiére Leoncavallovej opery La Bohème
v roku 1897 v Teatro La Fenice v Benátkach.

Komedianti vznikli na základe skutočného zážitku zo skladateľovho detstva v obci Motalto di Calabria alebo na základe literárnej inšpirácie? Tu sa spomína napríklad dráma Catulle Mendésa La femme du Tabarin alebo dráma španielskeho autora Tamayo u Bausa. Príbeh, v ktorom sa stiera rozdiel medzi divadlom a reálnym životom totiž vždy pôsobil inšpiratívne, takže ešte aj náš dramatik Barč Ivan napísal poviedku Othello, v ktorej žiarlivý herec zabije na javisku svoju manželku. Oveľa dôležitejšie je však to, ako sa skladateľ zmocnil atraktívnej témy. Dokázal vytvoriť dramatické situácie, načrieť pod pokrievku a poodhaliť skryté vášne postáv, vytvoriť autentický vidiecky kolorit v zborových scénach a v záverečnej fáze divadla na divadle dosiahnuť pôsobivý kontrast hudby alla comedia dell arte a krutej priam živočíšnej drámy. A tak hoci medzinárodná kritika mala k dielu vážne výhrady, publikum si ho obľúbilo. V oficiálnych svetových štatistikách je podľa portálu www.operbase.com za posledné štyri sezóny na 19. mieste v počte predstavení (1012), a to pred Wagnerovým Blúdiacim Holanďanom a Verdiho Maškarným bálom. Najväčší speváci histórie sa mohli zaskvieť v efektných vokálnych partoch, predovšetkým Caruso, ale aj Pertile, Gigli, del Monaco, Domingo, Cura v úlohe Cania a Ruffo, Galeffi, Gobbi, Milnes v úlohe Prológa (Tonia).

R. Leoncavallo: Komedianti, Opera SND,
Aleš Jenis (Silvio), José Cura (Canio), Katarína Juhásová-Štúrová (Nedda),
foto: Alena Klenková

Návštevníci bratislavskej Chudovského inscenácie veristických jednoaktoviek môžu ešte pred začiatkom predstavenia počúvať z javiska geniálne interpretovanú nahrávku árie Arlecchina v podaní Tita Schipu. V bratislavskom SND sa momentálne hrá už desiate naštudovanie tejto opery. Osobne si pamätáme na výborného Cania Imricha Jakubeka (vstúpil neskôr do inscenácie z roku 1961), Andreja Kucharského (spievajúceho v inscenácii z roku 1984 part v taliančine na rozdiel od svojich kolegov), v košickej inscenácii diela podal strhujúci výkon ako Canio Jozef Konder. Keď spieval v SND Cania Jiří Zahradníček, zasa sme čakali na jeho „ventitre ore“ na h2, ktoré na rozdiel od zápisu v partitúre spieva až dvakrát. Jedným z vrcholov bratislavskej inscenácie z roku 1961 bol aj duet Neddy a Silvia v podaní Anny Martvoňovej a Juraja Oniščenka, ktorý v záverečnom vysokom tóne scordiam sa pripojil k sopranistke. V predposlednej bratislavskej inscenácii opery bol vzorovým Silviom Vladimír Chmelo a štýlovým Toniom Pavol Mauréry.

Ruggero Leoncavallo za klavírom

Komedianti boli vždy vďačným sústom pre gramospoločnosti, ktoré využívali aj spevákov, ktorým dramatické spievanie nebolo celkom vlastné (di Stefano, Bergonzi, Pavarotti). V už dávno neexistujúcej televíznej československo-medzinárodnej súťaži hudobných filmov svojho času postupne súťažili dve televízne nahrávky Leoncavallovej opery. V tej českej bol skvelým Caniom Jiří Zahradníček, v maďarskej zasa Nedda Silvie Sassovej. Komediantov preniesol vo vlastnej réžii na filmové (televízne) plátno aj Herbert von Karajan s pôsobivým Johnom Vickersom ako Caniom a potom Franco Zeffirelli (s Placidom Domingom). No moje prvé stretnutie s partom Cania som absolvoval ako chlapec počúvajúci gramoplatňu, ktorú mladý dr. Janko Blaho nahral počiatkom tridsiatych rokov minulého storočia v Berlíne a na ktorej spieval obe árie (Un tal gioco resp. Recitar) v češtine (V takých žertech resp. Mám hráti). Iná vec je, že nášmu prvému tenoristovi nahrávanie týchto dramatických árii údajne hlasovo na krátky čas uškodilo.

Ruggero Leoncavallo v záhrade Vily Myriam

Aj keď sa ostatné Leoncavallove opery na javiskách už neobjavujú, alebo ich tam vidno len výnimočne, vďaka výdobytkom techniky si niektoré z nich môžu priaznivci opery aspoň vypočuť. Ale skladateľovi Cigáni (podľa Puškina) sa hrali v Štátnej opere v Banskej Bystrici (spolu s Pucciniho Angelikou) pod taktovkou Pavla Tužinského a ocitli sa dokonca na nádvorí zvolenského zámku v rámci Zámockých hier zvolenských. Možnosti uvádzania tejto opery sú obmedzené aj v dôsledku príliš náročného tenorového partu, ktorý hrdinský tenor Stanislava Matisa zvládal impozantne, no so silami nevydržal do konca predstavenia. Koncom šesťdesiatych rokov operu nahral pre český rozhlas dirigent František Vajnar s Pražským rozhlasovým orchestrom, sólistami Ústeckej opery Jarmilou Krasovou, Václavom Zídkom a vtedy ešte „bratislavským“ Jiřím Zahradníčkom. Práve tu český tenorista ukázal všetky svoje kvality, lebo svojím výkonom prekonal aj interpretov na nahrávkach z Talianska (Aldo Botion z roku 1970 resp. Mario Malagnini o tridsať rokov neskôr). Koncom šesťdesiatych rokov košická operná režisérka Bargárová natočila televíznu verziu skladateľovho Oidipa v titulnej úlohe s Bohušom Hanákom a v úlohe Kreonta Jiřím Zahradníčkom. Túto operu tiež nahrali v Ríme v roku 1972 s menej známymi spevákmi Achillesom Vertecchim, Viciniom Mazzierim, Gorgiom Lormim a Linou Vaina.

Leoncavallov klavír Erard Paris z roku 1841

Leoncavallovo múzeum v Palazzo Branca – Baccalà

Najviac zvukových nahrávok má však (okrem Komediantov) Bohéma. Jednu už v roku 1963 nahral rossiniovský špecialista Alberto Zedda v Bologni s tenoristom Antoniom Annalorom ako Marcelom, v tom istom roku nahral dielo aj dirigent Pietro Argento s Marcellom Angela Lo Foreseho, oveľa neskôr (2002) Jan Lothar Koenig dirigoval záznam diela z benátskeho La Fenice, kde popri tenoristovi Mariovi Malagninim (známym z bratislavskej premiéry Turandot resp. zo Zámockých hier zvolenských) spievala Mimi Lucia Mazzaria, ktorá v SND hosťovala v 90. rokoch ako Desdemona. Asi najkvalitnejšou nahrávkou je však Bohéma z roku 1982 s dirigentom Heinzom Walbergom a skvelým speváckym obsadení (Marcel – Franco Bonisolli, Rodolfo – Bernd Weikl, Musetta – Alexandrina Milčeva, Mimi – Lucia Popp).

Ruggero Leoncavallo (1857 – 1919)

Predsa však Leoncavallo to je hlavne Ridi pagliaccio Cania a pre skúsenejších priaznivcov opery aj Cascartova ária zo Zazy, Marcellova Testa adorata  z Bohémy a pieseň Mattinata (zvlášť v podaní Maria Lanzu).

Autor: Vladimír Blaho

foto: www.leoncavallo.ch, internet

video

 

 

 

email

About Author

Leave A Reply