Dnes je: piatok, 22. 9. 2017, meniny má: Móric , zajtra: Zdenka

Robert Jindra: Wagnerove rané Víly majú znaky typické pre jeho vrcholnú tvorbu

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Už o niekoľko dní ožijú na javisku opery Štátneho divadla v Košiciach Víly (Die Feen) Richarda Wagnera. Táto skladateľova prvá dokončená opera získava svoju podobu pod hudobným naštudovaním českého dirigenta Roberta Jindru. Premiéra sa uskutoční 26. mája, pričom okrem domácich sólistov sa tunajšiemu publiku predstavia zaujímaví zahraniční hostia. R. Jindra v rozhovore prezradil, prečo podľa neho aj raný Wagner patrí na javisko a v čom je iný v porovnaní s vrcholnou tvorbou tohto nemeckého skladateľa.   

Šéf košickej opery Karol Kevický pred niekoľkými mesiacmi v rozhovore naznačil, že spolu s vami hľadal dôvody, prečo by mali Víly práve v Košiciach zaznieť. A že hoci nejde o typického Wagnera, aj v jeho prvej opere cítiť zárodky rodiaceho sa génia… Viete to konkretizovať?

Víly sú prvé dielo, ktoré Wagner dokončil, mal vtedy zhruba 20 rokov. Hľadal sám seba a tvoril aj pod vplyvom rôznych trendov, ktoré v tom čase v opere fungovali. Mal však pocit, že musí vytvoriť čosi, čo bude viac, než to, čo bolo v tom čase za operu považované. Nestačil mu takzvaný belcantovský typ opery, ktorý je postavený na jednoduchom príbehu a brilantnosti spevákov. Vychovával ho nevlastný otec, ktorý bol súčasťou činoherného divadla, preto to Wagnera vždy ťahalo k dráme. Samozrejme, vo Vílach je cítiť, že je to Wagnerova raná tvorba a ten Wagner, ako ho poznáme z jeho vrcholnej tvorby, je vo Vílach prítomný len v istých momentoch. Ale – ak niekto dobre pozná celú Wagnerovu tvorbu, tak mnohé hudobné nápady, ktoré sú známe z jeho najhranejších diel, dokáže vystopovať aj vo Vílach. Je tam napríklad motív, ktorý neskôr použil v Bludnom Holanďanovi. Čím viac som sa zaoberal partitúrou Víl, tým som viac nachádzal rôzne nápevky, ktoré evokujú motívy, aké používal vo svojich vrcholných dielach. Víly skomponoval pod vplyvom skladateľov ako Carl Maria von Weber či Heinrich Marschner, ale aj Beethoven či Mozart. Víly sú akýmsi laboratóriom mladého človeka, ktorý chce vytvoriť niečo výnimočné a hľadá rôzne cesty, ako to uskutočniť. Z môjho pohľadu má aj táto prvá dokončená Wagnerova opera znaky typické pre jeho neskoršiu tvorbu. A to nás aj inšpirovalo k tomu, aby sme spolu s režisérom Luborom Cukrom a dramaturgom Danielom Jägerom pristúpili k rôznym škrtom a dramaturgickým zmenám.

Robert Jindra, Orchester ŠD Košice, skúška Wagnerovej opery Víly, 2017,
foto: Archív ŠDKE

Akým?

S vedomím toho, kam až Wagner vo svojej tvorbe dospel, sme pristupovali aj k tomuto jeho prvému dielu. Snažili sme sa takpovediac typického Wagnera premietnuť aj do diela, ktoré nie je typickým Wagnerom… Urobili sme teda viacero dramaturgických zásahov, ktorých výsledkom je, že sa Víly uberajú najmä svojou základnou líniou. Nechcem povedať, že sme dielo zjednodušili, no škrtli sme všetky komické prvky, ktoré do Víl Wagner vložil a sústredili sme sa na líniu hlavného hrdinu a hlavnej hrdinky. Kacírsky by som mohol povedať, že sme Víly pretvorili k obrazu svojmu, ale zároveň si myslím, že by sa na nás Wagner nehneval (úsmev). Neskôr sa totiž v rôznych svojich korešpondenciách o Vílach zmieňoval a nie s veľkým nadšením, čoho znakom je aj to, že ich nezaradil medzi tie opery, ktoré by mali znieť v Bayreuthe v ´jeho´ divadle. Spoločne so svojimi operami Zákaz láskyRienzi odsunul Víly na druhú koľaj. Treba však povedať aj to, že túto operu predsa len považoval za akýsi medzník vo svojej tvorbe, pretože sa o nej pri rôznych príležitostiach pomerne často zmieňoval. Ďalšia vec je, že mnohé motívy z nej použil neskôr vo svojich ďalších operách.

V košickej inscenácii ste sa teda pokúsili revidovať Víly tak, ako by ich možno revidoval samotný Wagner?

Nuž, nechcel som to sám povedať takto explicitne, ale pokúsili sme sa o čosi podobné. Mali sme k tomu priestor aj vďaka tomu, že táto opera nepatrí medzi tie, ktoré možno považovať doslova za modly. Siahnuť do Tristana a Izoldy, do opier z cyklu Prsteň Nibelungov či do Parsifala – to by bolo rúhanie! Pri Vílach nás však až takáto úcta k partitúre nezväzovala. Samozrejme – netrúfam si tvrdiť, že sme túto operu vylepšili, ale pristupovali sme k nej s vedomím toho, ako Wagner vo svojej vrcholnej tvorbe pracoval a snažili sme sa k tomu pripodobiť aj jeho prvú dokončenú operu. Oprostiť ju od toho, čo je newagnerovské a naopak – podtrhnúť to, čo je typické pre Wagnerove vrcholné diela.

Júlia Grejtáková, Robert Jindra,
skúška Wagnerovej opery Víly v ŠD Košice, 2017,
foto: Dáša Juhanová

Robert Jindra, Orchester ŠD Košice,
skúška Wagnerovej opery Víly, 2017,
foto: Daniel Jäger

Ako dobre ste túto v podstate neznámu Wagnerovu operu poznali pred tým, než ste sa pustili do jej košického naštudovania?

Už dlhšiu dobu som túžil po tom, byť súčasťou inscenačného tímu, ktorý túto operu pripraví. Moje prvé stretnutie s Vílami bolo prostredníctvom klavírneho výťahu, ktorý som si pred mnohými rokmi požičal v knižnici. Sadol som si k nemu, prehrával jednotlivé pasáže a bol som fascinovaný. Ako skutočný wagnerián som túžil poznať ten predstupeň, ktorý predchádzal vrcholnej Wagnerovej tvorbe. Chcel som vedieť, ako 20-ročný skladateľ uvažoval a bol som zvedavý, či vo Vílach nájdem paralely s jeho neskoršou tvorbou. Musím povedať, že Víly na mňa pôsobia zaujímavejším a provokatívnejším dojmom, ako napríklad Bludný Holanďan. Tri rané Wagnerove opery jasne hovoria o tom, ako asi vo svojom mladom veku Wagner tvoril a ako rozmýšľal. Akoby chcel zistiť, aký druh tvorby by mu mohol najviac sedieť. Zákaz lásky je pokus o komickú rossiniovsko-donizettiovskú operu, Rienzi je zase pokusom o veľkú meyerbeerovskú operu, Víly zase pokus o marschnerovsko-weberovský romantizmus. Prvýkrát som ju naživo videl v Lipsku a zanechala vo mne obrovský dojem. Je to totiž veľmi životaschopné dielo. S režisérom L. Cukrom sme o zinscenovaní Víl hovorili už pred 15 rokmi, ešte v čase mojich štúdií. Neskôr som dúfal v jej oživenie v divadle v Ostrave, kde však nakoniec padlo rozhodnutie robiť pri príležitosti Wagnerovho výročia Lohengrina. Skladám teda klobúk dole pred vedením košického divadla, ktoré sa rozhodlo zaradiť do repertoára práve túto operu.

Viete, prečo sa vlastne Víly ani raz nehrali počas života samotného skladateľa?

Rozhodne nie preto, že by to on sám nechcel. Podľa rôznych dostupných prameňov je jasné, že mal ambície, aby sa táto opera v čase jej vzniku uviedla, no zrejme na to nikdy nenastali vhodné podmienky. V prvom rade treba povedať, že jej zinscenovanie je náročné. Za seba môžem povedať, že naštudovanie Lohengrina bolo pre mňa prechádzkou ružovou záhradou v porovnaní s prácou na Vílach (smiech). Wagner vlastne nikdy svoje Víly nevidel a nepočul… Premiéru mali až po jeho smrti, keď sa toho ujal v tom čase neznámy muzikant Richard Strauss. Víly boli zrejme veľmi dlho vnímané ako príliš náročné, príliš eklektické, nedokonalé a možno aj čiastočne plagiátorské. Ja osobne som presvedčený, že inscenovať Víly treba. Netvrdím, že majú byť pilierom repertoáru každého operného domu, no svojou kvalitou sú porovnateľné s akýmkoľvek iným dielom, ktoré v tom čase vzniklo. Navyše, pozorný divák v nich dokáže vytušiť atribúty vrcholnej Wagnerovej tvorby. No a nehovorím už o tom, že pre každého wagneriána je to neskutočný bonbónik. Dúfam, že sa zbehnú zo širokého okolia (smiech).

Robert Jindra,
skúška Wagnerovej opery Víly v ŠD Košice, 2017,
foto: Dáša Juhanová

R. Wagner: Víly, Opera ŠD Košice, 2017,
Marián Lukáč (Morald), Titusz Tóbisz (Arindal), Michaela Várady (Lora), Janette Zsigová (Drolla),
foto: Daniel Jäger

Obsadiť typického Wagnera v slovenských aj českých divadlách je pomerne náročné. Obsadiť netypického Wagnera bolo ľahšie alebo naopak ťažšie?

Bol to ťažký oriešok. Po našich dramaturgických zásahoch síce spevácke party nie sú také rozsiahle, ako v pôvodnej partitúre, ale aj tak roly Ady a Arindala kladú na spevákov nároky porovnateľné napríklad s Lohengrinom alebo Tannhäuserom. Spevácke party sú veľmi vypäté a poznamenané tým, ako Wagner tvoril neskôr. Netvrdím, že Arindal je napísaný ako typický neskorší wagnerovský heldentenor, no isté náznaky tu už sú a zároveň sú tu aj prvky typické pre romantickú operu. Najvypätejšie dramatické momenty sa navyše odohrávajú v technicky najnáročnejšej – strednej prechodovej polohe. Hlas musí byť teda v tejto polohe znelý a hoci vo Vílach nie je veľa vysokých tónov, je tam množstvo opakujúcich sa áčok a géčok. To všetko dohromady vytvára part, ktorý je pre speváka extrémne náročný. Pre soprán je tu dvadsaťminútová ária Ady v druhom dejstve, ktorá je výnimočná a neskutočne komplikovaná. Tieto dve hlavné postavy sú čo do náročnosti porovnateľné s vrcholným Wagnerom a nájsť ideálne obsadenie je ťažké. Výraznú a ťažkú úlohu má aj orchester a zbor. Hoci je táto inscenácia pre celý súbor veľkou výzvou, môže im do budúcna posunúť latku kvality vyššie. Okrem toho – treba si povedať aj to, že tunajšia opera nemá rozsiahly vlastný súbor a má obmedzený rozpočet. Napriek tomu tu vzniká inscenácia so skvelým medzinárodným obsadením, ktorú stojí za to si prísť pozrieť.

Ďakujem za rozhovor

Robert Jindra,
foto: Ivan Korč

Robert Jindra

Popredný český dirigent Robert Jindra študoval operný spev a dirigovanie na pražskom Konzervatóriu. Pôsobil vo viacerých operných domoch, najprv ako asistent dirigenta, neskôr ako dirigent. V rokoch 2006 – 2009 pôsobil v Deutsche Oper am Rhein (Düsseldorf/Duisburg) a v rokoch 2010 až 2014 už zastával post hudobného riaditeľa Národného divadla moravsko-sliezskeho v Ostrave. V roku 2013 sa stal hudobným riaditeľom Národného divadla v Prahe, ale nasledujúci rok z funkcie odstúpil. V ostravskej opere naštudoval viacero inscenácií francúzskej, talianskej, ale i domácej českej proveniencie. Najzaujímavejšie z nich Massenetov Werther, Janáčkova Vec Makropulos, Káťa Kabanová, Jej Pastorkyňa, Verdiho Falstaff Traviata, Pucciniho Bohéma a Wagnerov Lohengrin priniesli talentovanému dirigentovi uznanie odbornej aj laickej verejnosti. Popri jeho ostravskej ére treba spomenúť aj nemenej úspešné pôsobenie v Národnom divadle v Prahe, kde naštudoval Janáčkove opery Príhody líšky Bystroušky, Jej Pastorkyňu, Z mŕtveho domu a Smetanovu Libušu. V bratislavskom SND v apríli 2017 hudobne naštudoval Halévyho Židovku. Robert Jindra sa popri pôsobení v operných domoch venuje aj koncertnej činnosti. Spolupracoval s Janáčkovou filharmóniou, Pražskou komornou filharmóniou, Českým národným symfonickým orchestrom, Plzenskou filharmóniou, Symfonickým orchestrom Českého rozhlasu a inými telesami.

Pripravila Dáša Juhanová

email

About Author

Leave A Reply