Dnes je: nedeľa, 23. 7. 2017, meniny má: Oľga , zajtra: Vladimír

Rossiniho Gróf Ory v Brne: Veselá téma a vážny krst ohňom zároveň

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Smútočný prológ k navštívenému predstaveniu 1. júna 2017: Pred oponu vchádza umelecký šéf opery Národného divadla Brno Jiří Heřman so všetkými sólistami večera, aby minútou ticha spolu s plným hľadiskom Mahenovho divadla vzdali poslednú úctu v to ráno zosnulému dirigentovi Jiřímu Bělohlávkovi. Pri spomienke na jeho výnimočnú osobnosť zrejme zvlhlo nejedno oko.

Tvorba Gioachina Rossiniho ťahá za kratší koniec rovnako v slovenskom, ako aj českom opernom prostredí. Má to sčasti svoje logické zdôvodnenie, keďže najmä jeho diela z kategórie opera seria kladú na vokálnych interpretov enormné nároky. Tie však, pokiaľ chceme Rossiniho poňať poctivo, v slohovej čistote, neobchádzajú ani komické opery. Vrátane Barbiera zo Sevilly, považovaného mylne na „oddychový“ titul. A nevynímajúc z kategórie buffo žánru, ktorý sa spevácky rovnako nedá oklamať, ani mladícke jednodejstvové komédie či frašky. Do kategórie „veľkých“ patria najmä Talianka v Alžíri (1813 – Rossini mal pri jej komponovaní dvadsaťjeden rokov!), Turek v Taliansku (1814), Barbier zo Sevilly (1816), Popoluška (1817) a predposledná z tridsiatich deviatich javiskových prác, Gróf Ory z roku 1828. Hoci v nej ide o materiál troška iný. Nespomenul som opery semiserie (napríklad Straku zlodejku, Matilde di Shabran či Torvaldo e Dorliska), ani scénickú kantátu Cesta do Remeša, ktoré fakticky do kategórie s „nevážnymi“ námetmi patria.

Gioachino Rossini (1792 – 1868)

Výber je teda bohatý, latka kritérií postavená približne rovnako vysoko, je už len na súbore, či sa ju pokúsi zdolať. Každému odvážlivcovi treba držať palce. S týmto pocitom a možno aj potenciálnym „hendikepom“ poznania diela z dvoch ročníkov Rossini Opera Festivalu (roku 2003 vytvoril Oryho Juan Diego Flórez, o šesť rokov neskôr Yijie Shi), som vstupoval do Mahenovho divadla v Brne v deň prvej reprízy opery Gioachina Rossiniho Le Comte Ory (Gróf Ory). Navyše, magnetom predstavenia bol v titulnej úlohe Petr Nekoranec, vychádzajúca hviezda českej opery, aktuálny víťaz Medzinárodnej speváckej súťaže Francisca Viñasa v Barcelone a od jesene frekventant Lindemannovho programu pre mimoriadne talenty, fungujúceho od roku 1980 pri newyorskej Metropolitan Opere. Grófa Oryho naštudoval po prvýkrát v minulej sezóne, keď bol členom Operného štúdia Mníchovskej štátnej opery.

G. Rossini: Gróf Ory, Národné divadlo Brno, 2017,
Petr Nekoranec (Gróf Ory),
foto: Marek Olbrzymek

Poukázanie na zaujímavý rozdiel medzi Grófom Orym a predchádzajúcimi veselými partitúrami (dokonca diferencujúci žáner buffy a komickej opery!) ponúka jeden z najväčších znalcov Rossiniho diela Bruno Cagli. Podľa neho Gróf Ory nie je typickou buffou, ale jednoducho komickou operou, nevychádzajúcou – na rozdiel od Talianky v Alžíri, Barbiera zo Sevilly či Cenerentoly – z tradícií starej neapolskej školy. Nie sú v nej ani typické bufózne charaktery typu Mustafu, Bartola a Basilia, či dona Magnifica. V Grófovi Orym pracuje Rossini s iným druhom humoru, menej šablónovým a vďaka svojej prvej spolupráci so skvelým libretistom Eugènom Scribeom, vzniklo zrelé dielo s veľkou dávkou príbehovej originálnosti. A to aj napriek tomu, že pomerne veľa hudobného materiálu doň prešlo z rovnako pre Paríž, avšak pre Théâtre Italien, skomponovanej, o tri roky staršej Cesty do Remeša. V parížskej fáze Rossiniho tvorby sa do nového šatu, so značným množstvom prebranej i prepracovanej hudby, preobliekol aj Mohamed II. (z neho vzišlo Obliehanie Korintu), z Mojžiša v Egypte vznikol francúzsky Moȉse et Pharaon. Po Grófovi Orym už vzniklo len posledné operné dielo Gioachina Rossiniho Guillaume Tell.

Podobnosť s Cestou do Remeša pripomína viacero z celkovo dvanástich hudobných čísel Grófa Oryho. Niektoré árie preberajú postavy v pôvodine, inde časť z nich, zredukované pre polovičný počet sólových hlasov je skvostné Gran pezzo concertato pre štrnásť hlasov a capella a v podstate zachované je prvé ohnivé finále. V Orym je však aj nemálo pôvodnej hudby. Mladý dirigent Robert Kružík dostal nesmierne ťažkú úlohu, postaviť Rossiniho operu koncepčne a vybrúsiť všetky zložky, aby šliapali ako švajčiarske hodinky. Akákoľvek približnosť v tejto partitúre (v tom má Rossini veľa spoločného s Mozartom) ľahko vypláva na povrch. Z hľadiska výstavby partitúry, voľby temp a zohľadňovania štýlových špecifík tejto francúzskej (avšak z talianskej ohnivosti vyplývajúcej) partitúry sa mu darilo úspešne. Pravda, očakávať typický rossiniovský esprit, precíznosť v orchestrálnej súhre a bezchybný kontakt s javiskom, vrátane chúlostivých ansámblov, bolo zatiaľ len zbožným prianím.

G. Rossini: Gróf Ory, Národné divadlo Brno, 2017,
Jana Šrejma Kačírková (Adèle) a Markéta Cukrová (Pani Ragonda),
foto: Jakub Jíra

Asi najproblematickejšou zložkou brnianskeho Grófa Oryho je réžia. Vcelku chápem, že v opere takmer neskúsená, z oblasti tanečného divadla prichádzajúca Lenka Flory, mala snahu čo najviac zdynamizovať javiskové dianie. Sama si navrhla scénu i kostýmy, takže za ich jednotu nesie plnú zodpovednosť. Na viacerých miestach je pohľad na farebne živé, do polovice minulého storočia zaodeté javisko celkom príjemný. Za časový posun by som ju nehanil (toto dielo nie je prísne viazané na zamýšľaný čas) a možností ako poňať na jednej strane banálny, na druhej pikantný a chúlostivý príbeh je nemálo. Podstatné je skôr, ako vypointovať jednotlivé scény, na akú strunu naladiť humor, či v ňom akcentovať jemný francúzsky esprit, alebo provokovať agresívnejšími prostriedkami. U Lenky Flory až tak veľa originálnych nápadov nebolo. Účinkujúci prichádzajú z hľadiska (nič nové), snaha o jeho prepojenie s javiskom je zjavnejšia v prvom dejstve. Na scéne sa nachádza obytný karaván, v pozadí pásy zelene (asi vinohrad), v druhom dejstve je to viacúčelová hotelová recepcia. Projekcie znázorňujú búrku a dážď v 2. dejstve. Úplne zbytočnou rekvizitou sú bicykle a strojené pády z nich. Ale aj ďalšie pošmyknutia, končiace na zemi, sú tou najbanálnejšou „zbraňou“ režisérov. Erotická scéna na pohovke (s Orym ako mníškou, grófkou Adèle a pážaťom Isolierom) by sa ešte dala prijať. Zbytočné však bolo prílišné preháňanie spevákov po javisku, lezenie na strechu karavánu a tiež prvé prevlečenie Oryho za pustovníka (v tomto prípade kazateľa) nebolo najšťastnejšie. Podobne zraniteľná je aj miera štylizovania stavu opitosti do mníšskeho habitu preoblečených Oryho kumpánov. V réžii Lenky Flory bolo síce nápadov veľa, no dominantných či autentických, dávajúcich inscenácii pečať nápaditej originálnosti, už poskromne.

G. Rossini: Gróf Ory, Národné divadlo Brno, 2017,
Jana Šrejma Kačírková (Adèle),
foto: Jakub Jíra

Prvá repríza s premiešaným mladým obsadením, v ktorom sa celkovo predstavilo viacero výrazných talentov, len potvrdila, aká náročná je interpretácia rossiniovských partov. Titulná úloha dokonale preverila schopnosti Petra Nekoranca na tejto parkete i stupeň jeho momentálnej technickej vybavenosti. Lyrický materiál má síce potrebný rozsah, vie vkusne modelovať legatové frázy, trúfa si aj na koloratúry, no zatiaľ mu nevychádza všetko v rovnakej kvalite. Jeho Ory zaujal lyrikou kantilény, príjemnou farbou v strednej polohe, no tam, kde sa od tenora žiadalo žiariť v kovových výškach, bol príliš útly. Technicky by to chcelo viac jadrnosti a lesku tónu a trocha ubrať z príklonu k hlavovej rezonancii, čo sa ojedinele dotklo až hranice falzetu. Je ale pravdou, že réžia ho zbytočne preháňala po javisku či po streche karavánu a hoci Nekoranec je mladý a fyzicky zdatný, bolo to kontraproduktívne. Na ďalší vývoj sympatického tenoristu som veľmi zvedavý, potenciál na veľkú kariéru v ňom skutočne je.

G. Rossini: Gróf Ory, Národné divadlo Brno, 2017,
Jana Šrejma Kačírková (Adèle) a Petr Nekoranec (Gróf Ory),
foto: Marek Olbrzymek

Jana Šrejma Kačírková neraz, najmä v ostravskom naštudovaní Donizettiho tudorovskej trilógie, dokázala, že je vyznávačkou belcantovej estetiky. Jej grófka Adèle tento fakt potvrdila, ale zároveň aj naznačila druhú stránku mince, že totiž rossiniovská koloratúra má svoje špecifiká. Je sympatické, že si svoju kondíciu upevňuje vo virtuóznom parte, ktorý dnes už ťažšiemu, k mladodramatickým brehom tiahnucemu sopránu dáva viac zabrať. Tón Jany Šrejma Kačírkovej je plný, sýty, farebný, má vyrovnané polohy, len v „behoch“ nebol celkom presný. V nohavičkovej postave pážaťa Isoliera ukázala Václava Krejčí Housková, že jej mezzosoprán znie farebne v strednej a nižšej polohe, no vo výške nie je natoľko konsolidovaný. Markéte Cukrovej (Ragonde) asi lepšie vyhovuje stará hudba, v navštívenom predstavení boli prechody z registrov trocha citeľné. Z mužskej časti obsadenia potešil Boris Prýgl (Vychovávateľ) bohatým, apartným timbrom vybaveným basbarytónom, zmyslom pre štýl i komickosť. Ak najnižšie tóny partu boli pri hranici jeho rozsahu, je to tým, že fokus Prýglovho hlasu je vyššie, skôr v barytónovej než basovej polohe. Rovnako u neho bude zaujímavé sledovať vývoj sľubne naštartovanej kariéry, či už na najbližších súťažiach, alebo počas pobytu v Opernom štúdiu Štátnej opery v Mníchove. Roman Hoza ako Raimbaud sa v prvom dejstve javil tiež nádejne, preukazujúc príjemný barytón, no v árii z 2.dejstva mu akosi v priebojnosti tónu unikli sily. Maličkú postavu Alice spievala Tereza Merklová Kyzlinková.

G. Rossini: Gróf Ory, Národné divadlo Brno, 2017,
Boris Prýgl (Vychovávateľ), Igor Loškár (Raimbaud) a Zdeněk Nečas (Vodca družiny),
foto: Marek Olbrzymek

Naštudovanie Rossiniho Grófa Oryho, po druhýkrát v českom divadelnom prostredí (na scéne Opery SND sme ho videli roku 1967 s Jarmilou Smyčkovou a Jiřím Zahradníčkom v hlavných postavách), je aj napriek nie jednoznačnému výsledku odvážnym a záslužným činom. Osobitne treba oceniť skvelý text v bulletine z pera dramaturgičky Patrície Částkovej.

Autor: Pavel Unger

písané z reprízy 1. júna 2017

Gioachino Rossini: Gróf Ory (Le comte Ory)
Národné divadlo Brno
premiéra 26. mája 2017

hudobné naštudovanie: Robert Kružík
réžia: Lenka Flory
scéna: Lenka Flory
kostýmy: Lenka Flory
svetelný design: Jan Komárek
pohybová spolupráca: Anna Benháková
dramaturgia: Patricie Částková
zbormajster: Klára Roztočilová

osoby a obsadenie

Komtesa Adèle: Jana Šrejma Kačírková, Kateřina Kněžíková j. h.
Isolier: Václava Krejčí Housková, Lenka Čermáková j. h.
Alica: Tereza Merklová Kyzlinková, Andrea Široká
Pani Ragonda: Markéta Cukrová j. h., Jana Hrochová
Gróf Ory: György Hanczár j. h., Petr Nekoranec j. h.
Raimbaud: Igor Loškár, Roman Hoza
Vychovávateľ: David Nykl, Boris Prýgl
Vodca družiny 1: Martin Pavlíček, Zdeněk Nečas
Vodca družiny 2: Serhij Derda, Petr Karas

www.ndbrno.cz

email

About Author

Leave A Reply