Dnes je: štvrtok, 17. 8. 2017, meniny má: Milica , zajtra: Elena, Helena

Ruská premiéra opery Moiseja Weinberga Pasažierka pod taktovkou Olivera Dohnányiho

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Jekaterinburg – V Jekaterinburskom štátnom akademickom divadle opery a baletu vrcholia skúšky na otvorenie 105. opernej sezóny. Pri tejto príležitosti sa tu 15. septembra 2016 uskutoční ruská premiéra opery Pasažierka od poľského-ruského skladateľa židovského pôvodu Moiseja (Mieczysława) Weinberga. Počas plavby do Brazílie sa na lodi náhodou stretnú bývalá dozorkyňa z koncentračného tábora so svojou vtedajšou väzenkyňou a začína sa odvíjať reminiscenčný príbeh nabádajúci k zamysleniu nad pôvodom a dôsledkami zla ako aj k zodpovednosti každého z nás pred osudom Sveta. Hudobné naštudovanie diela je v rukách slovenského dirigenta Olivera Dohnányiho.

Na zaoceánskej linkovej lodi plaviacej sa cez Atlantik do Brazílie cestuje Líza do Južnej Ameriky so svojím manželom Walterom – diplomatom, ktorý je do nej vášnivo zaľúbený, avšak nevie, že cez Druhú svetovú vojnu bola dozorkyňou v koncentračnom tábore. Hoci sú už zosobášení 15 rokov, vďaka zaoceánskej plavbe akoby prežívali ďalšie medové týždne. Takto to vníma najmä Walter. No Líza odrazu na palube stretne ženu neuveriteľne sa podobajúcu na Martu – Poľku, ktorú cez vojnu odovzdala do tej časti tábora, odkiaľ sa nikto nevracal živý. Manželovi sa so svojou nechvályhodnou minulosťou nikdy nepriznala, ale teraz sa svojím podozrivým správaním prezradí. Walter, cítiaci okrem iného ohrozenie svojej kariéry, chce sa ísť Marty osobne opýtať, o čo vlastne ide a kto je. Vtedy už Líza musí pred manželom vyjsť s pravdou von. Takto sa začína dej opery Moiseja (Mieczysława) Samuiloviča Weinberga (1919 – 1996, jeho priezvisko sa v starších slovenských a českých publikáciách vyskytuje ako Vajnberg) Pasažierka na libreto Alexandra Medvedeva (1927 – 2010) a Jurija Lukina (1907 – 1998) plný spomienok na ľudskú nenávisť a utrpenie.

Moisej Weinberg, (1919 – 1996)

Moisej Weinberg,
(1919 – 1996)

Zofia Posmysz, foto: Sławomir Kamiński

Zofia Posmysz,
foto: Sławomir Kamiński

Zofia Posmysz so svojou fotografiou z koncentračného tábora

Zofia Posmysz so svojou fotografiou z koncentračného tábora

Skladateľ ju napísal v rokoch 1967 – 1968 na námet rovnomennej novely poľskej spisovateľky Zofie Posmysz (nar. 1923). Autorka príbeh pôvodne stvárnila ako rozhlasovú hru Pasažierka z kajuty 45, neskôr, už pod skráteným názvom, vznikol film režiséra Andrzeja Munka (1921 – 1961). Novela je autobiografickou prózou, pretože Zofiu Pomysz inšpirovali vlastné skúsenosti z núteného pobytu v koncentračných táboroch Osvienčim a neskôr Ravensbrück. Zatkli ju v apríli roku 1942 za ilegálnu distribúciu letákov Zväzu ozbrojeného boja. Sama sa vyjadrila, že „V Osvienčime som stretla ľudí, o svätosti ktorých nepochybujem. Toto považujem za jedinú tému, ktorá mi ešte stojí za to, aby som o nej písala.

M. Weinberg: Pasažierka, Jekaterinburské divadlo opery a baletu, 2016, Andrej Šiškin, Thaddeus Strassberger, foto zo skúšky opery

M. Weinberg: Pasažierka, Jekaterinburské divadlo opery a baletu, 2016,
Andrej Šiškin, Thaddeus Strassberger,
foto zo skúšky opery

M. Weinberg: Pasažierka, Jekaterinburské divadlo opery a baletu, 2016, foto zo skúšky opery, foto: культура.екатеринбург.рф

M. Weinberg: Pasažierka, Jekaterinburské divadlo opery a baletu, 2016,
foto zo skúšky opery,
foto: культура.екатеринбург.рф

Weinbergov priateľ Alexsandr Čajkovskij

V Rusku sa zatiaľ nikto nepodujal na inscenovanie tohto po dramatickej i hudobnej stránke zložitého materiálu. Ťažké, nepokoj prinášajúce akordy sa v okamihu striedajú s ľahkými džezovými melódiami. V časoch vzniku opery sa nenašiel dostatok vôle na jej naštudovanie. Okolnosti vysvetľuje súčasný ruský skladateľ Alexandr Čajkovskij (nar. 1946), dlhoročný Weinbergov priateľ, s ktorým sa zoznámil ešte ako dieťa. V rozhovore pre portál justmedia.ru podotýka, že sa v Sovietskom zväze od neho hralo takmer všetko, vrátane 22-och symfónií a veľkého množstva inštrumentálnej hudby, napríklad sláčikových kvartet, z ktorých genialitou vyniká najmä siedme, a nádherného klavírneho kvinteta. „Výnimkou boli len opery, ale malo to príčinu – ich vojnovú tematiku. V sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch minulého storočia na túto tému publikum kategoricky nechodilo. Divadlám prikazovali uvádzať predstavenia, no tie sa, ak mohli, od vojnovej témy odťahovali a zamieňali ju za tému sovietsku. Ľudia si želali prichádzať do divadla tak, ako teraz: dostať uspokojenie, pokochať sa, zasmiať sa a oddýchnuť si. Ľud nechcel ísť do divadla opäť sa pozerať na vojnu, chcel na ňu zabudnúť, ale u Weinberga bola táto téma dominantnou.

Objav diela po tridsiatich ôsmych rokoch

Pasažierka sa teda dožila svojho prvého poloscénického uvedenia až v roku 2006 v Moskve a scénicky ju prvý raz uviedli na festivale v Bregenzi 21. júla 2010. Zdá sa, že zaujala celý svet, pretože sa s jej ďalšími interpretáciami doslova roztrhlo vrece – objavila sa na viacerých operných javiskách Európy a Severnej Ameriky (Varšava 2010, Anglická národná opera Londýn 2011, Madrid 2012, Karlsruhe 2013, Houston, Lincolnove centrum New York, Perm a Chicago 2014). Zatiaľ posledná premiéra sa uskutočnila 1. marca 2015 vo Frankfurte nad Mohanom. V tejto inscenácii rolu Židovky Hannah stvárnila aj mladá slovenská mezzosopranistka Judita Nagyová (interview s touto mezzosopranistkou nájdete TU…).

M. Weinberg: Pasažierka, Opera Frankfurt, 2015, foto: Barbara Aumüller

M. Weinberg: Pasažierka, Opera Frankfurt, 2015,
foto: Barbara Aumüller

Tesne pred jekaterinburskou premiérou sa budú konať viaceré sprievodné podujatia: 13. septembra sa uskutoční otvorenie kinofestivalu „Hudba Weinberga v kine“ s podporou Inštitútu Adama Mickiewicza vo Varšave, o deň neskôr sa bude v sále Uralského konzervatória (Jekaterinburg) konať koncert Weinbergovej komornej hudby. Očakáva sa, že pozvanie na premiéru prijme aj spisovateľka Zofia Posmysz. Vo februári 2017 sa plánuje predstavenie Pasažierky v Boľšom Teatre v Moskve.

Režisér a scénograf Thaddeus Strassberger

Jeden zo základných scénických obrazov novej inscenácie predstavuje interiér lodnej kajuty, ktorý sa pri spomienkach hlavnej hrdinky vymení za iný, zobrazujúci pece a interiér budov koncentračného tábora. Americký operný režisér a scénograf Thaddeus Strassberger v čase príprav zašiel do Poľska a pobudol v Štátnom múzeu Auschwitz-Birkenau, zriadenom v bývalom koncentračnom tábore Osvienčim. Z jeho úvah vyberáme:

Thaddeus Strassberger

Thaddeus Strassberger

 „Samozrejme, že som sa v škole učil dejepis a preberal sa aj holokaust. Čítal som o tom, videl fotografie a zdalo sa mi, že o tom veľa viem. Ale keď som navštívil koncentračný tábor, všetko sa zmenilo. Kým to všetko neuvidíš na vlastné oči, nemôžeš si utvoriť úplný obraz hrôzy, ktorá sa tam konala. Osvienčim je predsa celá továreň na ničenie ľudí, kde zahynuli státisíce väzňov. Obrovské priestranstvá sa dajú porovnať s celým mestom. Ich rozsah je omračujúci. Pre mňa ako scénografa to bolo veľmi užitočné, pretože som si odtiaľ priniesol množstvo fotografií a detailov, ktoré sme stvárnili na javisku. Toto predstavenie je interpretácia toho, čo sa stalo – poetický príbeh založený na skutočnosti. Dôležité je pochopiť, ako spojiť skutočnosť a fikciu. Na skúškach je mnoho sĺz, hovorí sa o hrozných veciach, o vojne a agresii.“ Podelil sa o svoj názor aj na námet opery: „Prvá otázka: kto je vlastne v tejto opere pasažierka? Marta či Líza? Veď cesta Lízy je cestou po jej vlastnom svedomí a hroznej minulosti. Ako sa z obyčajného človeka premenila na dozorkyňu zodpovednú za smrť tisícok ľudí? Ľahko sa povie, že títo ľudia boli monštrami, zaoberali sa strašnými vecami, no otázka tkvie v tom, ako sa práve oni stali týmito netvormi? Pokúšame sa pochopiť pôvod zla. Ako sa jeho mnohokrát množiace sa zrniečka stávajú katastrofou? Toto predstavenie je o zodpovednosti každého z nás pred Svetom. Pre ľudí je dôležité zamyslieť sa nad tým, aby sa tragédia nikdy nezopakovala.

Dirigent Oliver Dohnányi

Oliver Dohnányi

Oliver Dohnányi

Pracuje sa veľmi dobre a veľmi ťažko. Ale taká je to opera: strašný osud postáv, ktoré nevedia, či sa dožijú večera, dokonca či budú ešte žiť o päť minút, ale práve teraz všetci dúfajú… Hudba je kontrastná, expresívna. Či bude divákovi ľahko? Nemyslím si. Veď to nie je ľahká hudba, ale náročná, vážna. Ale domnievam sa, že má predpoklady zachytiť sa o duševné struny človeka.Oliver Dohnányi pripomenul, že autor Pasažierky Moisej Weinberg bol chránencom slávneho Dmitrija Dmitrijeviča Šostakoviča (1906 – 1975). V roku 1939 sa tomuto študentovi Varšavského konzervatória podarilo tesne po začatí nacistickej okupácie Poľska utiecť do Sovietskeho zväzu. Bohužiaľ, jeho rodina také šťastie nemala. Práve v Sovietskom zväze sa začala jeho tvorivá púť. Šostakovič ovplyvnil osud talentovaného skladateľa. Práve on poradil Weinbergovi a zároveň aj libretistovi Medvedevovi obrátiť svoju pozornosť na novelu Zofie Posmysz uverejnenú v časopise „Иностранная литература“ (Zahraničná literatúra). Weinberg operu dopísal v roku 1968 a sám si ju veľmi obľúbil. Šostakoviča uchvátila, ale dokonca ani s veľkým úsilím nedocielil, aby sa scénicky uviedla. Maestro Dohnányi predpokladá, že divákov čaká stretnutie s veľmi zaujímavou hudbou v speváckom obsadení z domácich umelcov.

Hudbu Pasažierky charakterizoval takto: „Ohromuje svojím symfonickým rozmachom a hĺbkou dramatizmu. Sformoval sa v nej osobitý operný štýl pokračujúci v nasledujúcich skladateľových dielach, naperíklad v opere Portrét. Celý hudobný svet Pasažierky sa delí na dve časti. V tomto skladateľ nepozná kompromisy. Pól kladných hrdinov tvorí Marta a väzni a je vyjadrený viacerými hudobnými jazykmi – je to svet jemnej, lyrickej hudby, kde počuť ťahavé ľudové melódie, plač i farbu sólových huslí, ako aj zvuk trúchliaceho zboru. Hlavným vyvrcholením v dramaturgii opery je slávna Ciaccona J. S. Bacha ako absolútny symbol pre celý hudobný svet – symbol sily, nádeje na večný život, dotyku s božským svetom a spásy spravodlivých.

M. Weinberg: Pasažierka, Jekaterinburské divadlo opery a baletu, 2016, Oliver Dohnányi (dirigent) foto zo skúšky opery, foto: культура.екатеринбург.рф

M. Weinberg: Pasažierka, Jekaterinburské divadlo opery a baletu, 2016,
Oliver Dohnányi (dirigent)
foto zo skúšky opery,
foto: культура.екатеринбург.рф

Druhý pól je svetom zla, kde niet „živej“ hudby, nie sú tu žiadne dlhé lyrické melódie. Hudba je napísaná racionálnou metódou dodekafónie. Útržky fráz, klepot bicích nástrojov, rev nízkých timbrov, úryvky oficiózneho pochodu a na tomto podklade neviazaný džez znetvorený rytmickými zlomami. Skladateľ pomocou hudby omračujúco demonštruje okamihy strachu, mámenia, prebúdzania pocitu viny a desivej pamäti Lízy. Takto Weinberg, ako jednoznačne výrazný predstaviteľ 60-tych rokov, buduje svoju hudbu cez dialóg s obecenstvom, s jeho kultúrnou pamäťou využívajúc polyštýlovosť a predkladajúc žáner, štýl a timbre ako symboly či znaky tvoriace dôležité významové vrstvy.

Thaddeus Strassberger a Oliver Dohnányi už v tomto divadle spolupracovali na opere Philippa Glassa (nar. 1937) Satyagraha. Jej ruská premiéra otvárala v Jekaterinburgu predminulú sezónu a uskutočnila sa 16. septembra 2014. Inscenácia v hudobnom naštudovaní Olivera Dohnányiho získala celoruskú národnú cenu Zlatá Maska za vynikajúci výkon zboru a Zvláštnu cenu odbornej kritiky. Nominovaná však bola až v piatich kategóriách. Na základe tohto úspechu prijal Oliver Dohnányi ponuku zaujať v Jekaterinburskom divadle post šéfdirigenta a v tejto funkcii pôsobí od júla 2015.

Podstatu dramatického rozvoja Satyagrahy tvoria idey hlavného hrdinu Móhandása Karamčanda Gándhího, pričom každé z troch dejstiev má navyše svojho vlastného protagonistu: Leva Nikolajeviča Tolstoja, Rabíndranátha Thákura a Martina Luthera Kinga. „Rád som sa po Satyagrahe do Jekaterinburgu vrátil a dal sa do práce nad operou Pasažierka. Predovšetkým chcem poznamenať, že ju istým spôsobom považujem za pokračovanie Satyagrahy, pretože v mnohom súvisí s jej ideami slobody a tolerancie. Obidve majú spoločnú aj ďalšiu vec, totiž nie sú napísané pre zábavu a ich zmysel je zaangažovať publikum do dialógu.” povedal Thaddeus Strassberg.

M. Weinberg: Pasažierka, Jekaterinburské divadlo opery a baletu, 2016, foto: Jelena Lechova

M. Weinberg: Pasažierka, Jekaterinburské divadlo opery a baletu, 2016,
foto: Jelena Lechova

Zbormajsterka Anželika Grozina

Hlavná zbormajsterka Anželika Grozina poznamenala, že prvým krokom v práci na Pasažierke bolo uvedenie ôsmej Weinbergovej symfónie „Kvety Poľska“ 16. apríla tohto roku na pôde Jekaterinburskej opery pod taktovkou Moniky Wolińskej. „Hudobné témy symfónie a opery sa výnimočne podobajú, pričom materiál symfónie je oveľa zložitejší. … Zbor sa objavuje ihneď, ako ožívajú Lízine spomienky. Dá sa povedať, že je stelesnením pamäti hlavnej hrdinky. … Sme doslova dušou tých ľudí, ktorí navždy ostali v Osvienčime.“ Práca na Pasažierke má úplne inú povahu ako na iných operách. „Napríklad v Satyagrahe bolo najťažšie zapamätať si text a naučiť sa periodickosť, ktorá sa ustavične menila, najmä variačne. … Tu však veľa slov nie je a hlavná zložitosť tkvie vo výbere hudobnej intonácie – osobitosť Weinbergovej hudby je ihneď počuť! Sme hudobným stelesnením ľudského utrpenia.

V hudbe je veľa intonácie založenej na sekundách, ktoré sa prejavujú raz ako ston, inokedy ako depresia. Úzky, ostro znejúci interval zosilňuje obsahovo bohatú disonanciu vyjadrujúcu doslova prebodávajúcu bolesť. Intonácia je tu to najhlavnejšie. Úloha nespočíva iba v tom, aby sa dosiahli čisté a umelecké tóny – nie iba jednoducho zaspievať zreteľne, presne a prísne podľa textu, ale nájsť si k materiálu svoj vzťah. Weinberg má aj svoju osobitú lomenú rytmiku. Pomlčky predpísal nezvyčajne a nepredvídateľne. Dlho trvalo, kým sme pochopili ich logiku.

Veľmi výrazným symbolom je u Weinberga – Čierny múr. Nie je dôležité toto miesto jednoducho odspievať, ale doniesť divákom podstatu: ďalej cesty niet. Pred nami je temnota, ale nie iba ako prázdnota, kde sa dá pohybovať po hmate v nádeji, že sa objaví svetlo. Toto je hluchý Čierny múr, ktorý zabráni akémukoľvek pohybu. Najprv vstupujú basy a postupne sa všetko zlieva v spoločnom hlase znejúcom fortissimo ako na poplach, ako zvon.

M. Weinberg: Pasažierka, Jekaterinburské divadlo opery a baletu, 2016, foto: Jelena Lechova

M. Weinberg: Pasažierka, Jekaterinburské divadlo opery a baletu, 2016,
foto: Jelena Lechova

Kostýmová výtvarníčka Vita Cykun

Všetkých 175 kostýmov inscenácie je jedinečných. Vita Cykun strávila celý rok študovaním historického materiálu, strihu a sfarbenia väzenského oblečenia. „Pre mňa je dôležité neukazovať väzňov ako jednotný celok, ale zdôrazniť ich individualitu, a že ľudia sa nemôžu premeniť na stádo bez ohľadu na to, odkiaľ pochádzajú. Toto je hlavný odkaz, ktorý som sa snažila odovzdať ako umelec a ako človek. Porozprávať, že každý, kto navždy ostal v Osvienčime bol neopakovateľný a svojím spôsobom krásny. Veď čo sa v skutočnosti dialo v Osvienčime? Z ľudí zmazávali ich personálne charakteristiky, popierali ich jedinečnosť.“ Podľa jej názoru to však narážalo na isté problémy. „Môžete si pozrieť množstvo historických fotografií a uvidíte, že každá uniforma má trochu iný odtieň a farbu. Väzňov bolo ohromné množstvo, takže jedna továreň nemohla zvládnuť ušiť pruhovanú rovnošatu pre všetkých. Preto pre každého vyrábame individuálny kostým.“ V návrhoch je každá maličkosť podrobne vypracovaná – odreté miesta, špinavé škvrny, pomačkané rukávy. K jednému z detailov Vita Cykun vysvetľuje: „Vrecká mali len privilegovaní väzni, pretože sa v nich dali nosiť rozličné veci, mohlo sa do nich všeličo skryť. Prišívali sa iba tým, ktorí mali väzby na dozorcov SS alebo kápov.“ K odkazu opery pre dnešok dodáva: „Čím viac sa vzďaľujeme od tých čias, tým viac sa spoločnosť polarizuje. Na svete sa všetko zjednodušuje, odchádza hĺbka. Všetko sa rozdeľuje na dobrých a zlých, na našich a cudzích – sú to veľmi nebezpečné tendencie.

M. Weinberg: Pasažierka, Jekaterinburské divadlo opery a baletu, 2016, Vita Cykun (kostýmová výtvarníčka), foto: культура.екатеринбург.рф

M. Weinberg: Pasažierka, Jekaterinburské divadlo opery a baletu, 2016,
Vita Cykun (kostýmová výtvarníčka),
foto: культура.екатеринбург.рф

Náročnú dramatickú rolu Lízy stvárňuje sólistka Jekaterinburskej opery Nadežda Babinceva

Myslím, že keby sa inscenácie ujal náš, ruský režisér, všetko by vyznelo omnoho realistickejšie a drsnejšie. Thaddeus je tolerantný. Zdá sa mi, že vzniká pohľad trochu z odstupu – akýsi umelecko-dokumentárny film.“ Pred dvomi rokmi spievala Pasažierku v Perme. Hoci koncertné uvedenie neúčinkuje tak silno ako scénické, úspech bol fenomenálny, hoci je hudba komplikovaná. „Interpretovala som dosť súčasnej hudby, ale taký dlhý aplauz som azda nezažila nikdy. Vtedy som si pomyslela, že by nebolo zlé zahrať si to na scéne. V tomto predstavení stvárňujem jednoznačne zápornú rolu. Dokonca, keď sme sa v Perme s predstaviteľom Valtera klaňali, nikto sa na našu stranu nepozeral. Chápali sme, že naše postavy v ľuďoch vyvolali opovrhnutie.“ O svojom zložitom vzťahu k povahe hrdinky hovorí: „Veľmi ťažko sa mi to spieva, pretože akýkoľvek fašista – to je nepriateľ. Narodila som sa v Sovietskom zväze a tak ma vychovali. Stále akoby sa do mňa prilievala zlosť. Ale keďže som v divadle človek skúmajúci, v niečom si ju pre seba ospravedlňujem. Nemohla konať ináč, nemohla vzdorovať systému, jednoducho si správne robila svoju prácu. Rozmýšľam, do akej úbohosti človek môže zájsť, ak si vždy dokáže nájsť ospravedlnenie pre svoje činy. Víťazstvo ľudia dosahujú rôznymi spôsobmi – a dodnes sa na tom nič nezmenilo.

M. Weinberg: Pasažierka, Jekaterinburské divadlo opery a baletu, 2016, foto: Jelena Lechova

M. Weinberg: Pasažierka, Jekaterinburské divadlo opery a baletu, 2016,
foto: Jelena Lechova

Zo života a tvorby Mojseja Weinberga

Po úteku z Poľska Weinberg pokračoval v štúdiu na Minskom konzervatóriu v Bielorusku u Vasilija Zolotareva, žiaka Rimského-Korsakova. Po nacistickom vpáde do Sovietskeho zväzu v roku 1941 konzervatórium museli evakuovať do Taškentu. Weinbergov priateľ, skladateľ Jurij Levitin, poslal v roku 1943 partitúru jeho Prvej symfónie svojmu učiteľovi Dmitrijovi Šostakovičovi, pričom dúfal, že sa dozvie jeho názor. Odpoveďou bolo, že Šostakovič zorganizoval prijatie Weinberga do Moskvy, kde od tých čias žil a pracoval. Po vojne, v roku 1948 však zažil aj ďalšie útrapy. Najprv ho spolu s Prokofievom a Šostakovičom kritizovali za pesimizmus a „antiľudovosť“. Príbuzní Weinbergovej manželky Natálie Vovsi-Michoels sa stali jednými z prvých obetí boja s tzv. „židovským buržoáznym nacionalizmom“ a jeho svokra, herca a režiséra Solomona Michoelsa popravili. Šiesteho februára 1953 Weinberga uväznili kvôli podozreniu z účasti na „kauze lekári“, pretože jeho žena bola neterou kremeľského doktora Vovsiho. Vie sa, že Šostakovič dokonca písal Berijovi list na jeho obranu. Von sa dostal po 78-mych dňoch, hneď po smrti Stalina. Zaujímavé je, že podľa svedectva Aleksandra Čajkovského, napriek týmto nepríjemným udalostiam ostal Weinberg „veľkým patriotom Sovietskeho zväzu a Ruska. Keď sme nadávali na sovietsky režim, nikdy to nepodporoval a vravel, že nevieme, čo to znamená, keď je niekomu hrozne zle a že práve tu ho zachránili. Nikdy neočierňoval našu krajinu, ktorá ho skutočne zachránila.

Pokiaľ ide o tvorbu, z jeho vážnych diel (22 symfónií, 2 symfonietty, 4 komorné symfónie, 7 opier, 4 operety, 3 balety, 17 sláčikových kvartet, klavírny kvintet, 5 inštrumentálnych koncertov, množstvo sonát, kantát, zborov, piesní a i.) sú mnohé zasvätené témam holokaustu, vojny a násilia. Okrem toho skladal veľa filmovej a dokonca aj – cirkusovej hudby. Najznámejšou je azda hudba k čiernobielemu filmu režiséra Michaila Kalatozova „Letia žeriavy“ z roku 1957.

 

Moisej Weinberg, (1919 – 1996)

Skladateľ – to nie je zábava, ale večný rozhovor, večné hľadanie harmónie v ľuďoch a v prírode. Toto hľadanie je zmyslom a povinnosťou našej krátkodobej dočasnosti na Zemi. Sila a bezmocnosť umelca spočíva v tom, či dokáže vyjadriť večnú, každému známu pravdu ožiariac ju novým, vlastným svetlom. Ak áno, vtedy je stále jednou tehlou v chráme. Ak nie, je len nudným kazateľom opakujúcim mnoho ráz prežutú múdrosť. A vtedy mu nepomôžu ani úplne najnovšie výrazové prostriedky – hoci glissando klincom po holom zadku.“

                                                   Moisej Weinberg

Moisej (Mieczysław) Samuilovič Weinberg: Pasažierka

Jekaterinburské štátne akademické divadlo opery a baletu
premiérový blok predstavení 15., 16., 17. a 18. septembra 2016

Osoby a obsadenie:

Marta, Poľka, v Osvienčime 19 rokov, na lodi 34 rokov, soprán. Jelena Dementieva, Natalia Karlova, Viktoria Novikova, Oľga Peškova
Tadeuš, Martin ženích, 25 rokov, barytón. Jurij Devin, Aleksandr Kuľga, Dmitrij Starodubov
Kaťa, ruská partizánka, 21 rokov, soprán. Natalia Mokejeva, Oľga Teňakova
Kristina, Poľka, 28 rokov, mezzosoprán. Irina Kulikovskaja, Jekaterina Nejžmak
Vlasta, Češka, 20 rokov, mezzosoprán. Irina Kulikovskaja, Svetlana Pastuchova
Hannah, Židovka, 18 rokov, alt. Tatiana Nikanorova, Svetlana Pastuchova
Bronka, Češka, 50 rokov, alt. Aleksandra Kulikova, Tatiana Nikanorova
Ivetta, Francúzska, 15 rokov, soprán. Oľga Vutiras, Natalia Mokejeva, Olesia Stepanova
Starena, soprán. Irina Naumova, Ľubov Ševčenko, Nadežda Šľapnikova
Líza, Nemka, v Osvienčime 22 rokov, na lodi 37 rokov, mezzosoprán. Nadežda Babinceva, Ksenia Kovalevskaja, Nadežda Ryženkova
Walter, jej manžel, diplomat, 50 rokov, tenor. Jevgenij Krjukov, Vladimir Čeberjak, Dmitrij Rozvizev
Prvý esesák, bas. Michail Korobejnikov, Aleksej Semeniščev, Vladislav Trošin
Druhý esesák, bas. Garry Agadžaňan, Andrej Rešetnikov
Tretí esesák, tenor. Kiril Matvejev, Nikolaj Ľubimov
Starý pasažier/Komediant, bas. Garry Agadžaňan, Aleksandr Kolesnikov, Andrej Rešetnikov

http://passenger.uralopera.ru/ru/

pripravil: Ján Marták

zdroje:

http://www.channel4.ru, culture.pl, ekbnews.tv, JustMedia.ru, passenger.uralopera.ru, momenty.org, kino-teatr.ru, вечерний-екатеринбург.рф

fotogaléria

This slideshow requires JavaScript.

video

email

About Author

Leave A Reply