Dnes je: streda, 20. 6. 2018, meniny má: Valéria, zajtra: Alojz

Ruské romance (a iné melódie) v podaní Jozefa Benciho

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Nedeľné matiné v Mirbachovom paláci (25. januára 2015) bolo venované ruskej romantickej piesni v podaní basistu Jozefa Benciho a klaviristky Jany Nagy-Juhászovej (manželky speváka). Ani nevľúdne zimné počasie neodradilo návštevníkov predpoludňajších koncertov, a tak sála galérie Mirbachovho paláca bola i tento raz zaplnená do posledného miesta. Mimoriadne veľký potlesk a následný prídavok svedčili, že spevák milovníkov krásneho spevu a intímnej vokálnej lyriky nesklamal.

Jozef Benci, tohto roku oslávi štyridsiatku (nar. 12. 4. 1975), a tak – zrejme aj v súvislosti s blížiacim sa jubileom – pripravil v predstihu koncert. Príležitosť k tomuto koncertu mu záslužne dalo Hudobné centrum a jeho dramaturgia, ktorá v spolupráci s umelcom ponúkla vyhranený, pritom poslucháčsky lákavý program, zostavený z ruských romancí M. I. Glinku, P. I. Čajkovského, C. A. Kjuja, A. S. Dargomyžského, A. Ľ. Gurileva, A. G. Rubinštejna, S. V. Rachmaninova a v závere závažného cyklu M. P. MusorgskéhoPiesne a tance smrti. V hodinovom programe odznelo neuveriteľných dvadsať opusov: miniatúrnych veľdiel ruskej romance, špecifickej slovanskou clivotou, ľúbostnou poetikou, ale aj dynamickejších obrazov a prírodných nálad. Pri všetkých piesňach bola basistovi rovnocennou, vnímavou, technicky perfektnou partnerkou klaviristka Jana Nagy – Juhászová, ktorá dynamikou a vypracovanosťou výrazu korešpondovala so sólistom, dotvárala s ním každú vokálnu frázu a v záveroch dopovedala náladu gradujúcou, inokedy stíšenou hudbou.

Neobyčajne zvučný, nosný a farebný bas Jozefa Benciho sa v piesňach ruských skladateľov plne rozozvučal, pričom sólista hlas umelo nezmenšoval, ale nechal ho vyznieť v plnej kráse, premyslene v dynamike, citovo diferencujúc jednotlivé romance v ich kontrastných náladách. Spomínam si aj na jeho prednes Biblických piesní, v ktorých dominovala introvertnosť i žalmová prostota Dvořákovho slovného a hudobného textu. V romancách však jeho „ruský“ bas podmanivo kreslil a vynášal do popredia salónno-lyrickú strunu ľúbostných rozlúčok (na spôsob mužských vyznaní – quasi skrátených „listov Tatiany“), ale aj prírodných, snových a nočných nálad. Všetko však umelecky gradovalo k finále koncertu: Musorgského Piesňam a tancom smrti na slová Arsenija Arkadieviča Goleniščeva – Kutuzova.

V bulletine koncertu boli záslužne (i keď s malou otázkou, či si dnešná generácia dokáže preložiť poetické ruské texty) publikované aj básne Musorgského cyklu. Tí, ktorým sa ruština ešte prihovára, pomohli Kutuzovove verše hlbšie preniknúť do obsahu slov a interpretačného podania dvojice umelcov. Cyklus – až na Vojvodcu (pieseň vznikla o dva roky neskôr) pochádzajú z r. 1875. Cyklus tvoria štyri piesne: Uspávanka, Serenáda, Trepak a Vojvodca. Ako cituje úryvok z článku Roberta Kolářa v bulletine Hudobného centra (prevzaté z Hudobného života č. 6/2009), „…skladateľ sa tu umelecky vyrovnal s fenoménom smrti. Piesne spája námet magického okamihu zjavenia smrti v rôznych situáciách – smrť kolíše choré dieťa, spieva serenádu chorej dievčine, tancuje s opitým sedliakom, ktorý zablúdil v zamrznutom lese, a napokon sa zjavuje na bojovom poli po bitke.“ Najprv osoba rozprávača uvedie krátky opis situácie (vo všetkých štyroch prípadoch prichádza smrť v noci, pričom sa objavujú rekvizity mesiaca, nočnej hmly, ľudoprázdna, dohárajúcej sviece) – a hneď nato prehovorí smrť: vo forme monológu, s výnimkou prvej piesne, kde smrť vedie dialóg s matkou. Piesne prekračujú rámec svojho žánru – sú skôr malými dramatickými scénami. Musorgskij v nich chápe smrť – pri všetkom majestáte – ako utešiteľku, zmierenie a vyslobodenie z utrpenia života. Jozef Benci sa vyrovnal s cyklom ako s „dramatickými scénami“, pričom využil svoj zmysel pre stavbu a gradáciu hudobného procesu, uvedomujúc si, že Musorgského novátorstvo nie je v romantickom rozvíjaní či opakovaní základného motívu, ale v postupnom nadväzovaní na obsah, zmysel a drámu textu. Skratka: v neobyčajnej hudobnej architektúre, ktorá nedbá na tradície dovtedajšej piesňovej lyriky (napríklad tej, ktorá bola prezentovaná v páčivej, melodicky lahodnej Rubinštejnovej Melódii…), no vychádza akoby z opernej dramaturgie. Každá pieseň je minidráma, ktorú Benci vynikajúco tlmočil, gradoval a svojím nádherným hlasom umocnil.

Pri príležitosti malého životného jubilea (veď pre basistu sa pravý sólistický život napĺňa po štyridsiatke!) – nedá mi povedať pár slov k celkovej charakteristike tohto slovenského rodáka, medzitým aj medzinárodného sólistu, ktorého sledujem prakticky od jeho nástupu na profesionálne javisko. Recenzentsky, veru, od prvého interview r. 2001, po víťazstve J. Benciho na Medzinárodnej speváckej súťaži Georga Enesca v Bukurešti – až po doktorandskú oponentúru r. 2009 a ostatný recitál v Mirbachu.

Má objemný, farebný bas, ktorý v opernom repertoári prešiel niekoľkými odbormi, či už v rolách vyššieho basu – basso cantante (Vodník, Mefisto…), hlbokého basso profondo, resp. serioso (Sarastro, Štelina…), ale aj v  basso buffo (Dulcamara, Kecal…). Z jeho početných úloh (v Opere SND i v banskobystrickej Štátnej opere, kde doposiaľ hosťuje) pripomeniem Collina v Pucciniho Bohéme, Vodníka v Rusalke, z Verdiho opier Zachariáša v Nabuccovi, Ferranda v Trubadúrovi, Veľkého inkvizítora v Donovi Carlosovi, Toma z Maškarného bálu, v Opere SND uviedol aj PimenaBorisa Godunova v Musorgského opernej dráme, herecky i vokálne dotvoril komickú rolu Kecala v Smetanovej predanej neveste, introvertným štýlom obdaroval rozvážneho Sarastra v Mozartovej Čarovnej flaute a zlovestnosťou diabolského Mefista v Gounodovom Faustovi. Z Donizettiho opier je nezabudnuteľný jeho prefíkaný Dulcamara v Nápoji lásky. Pre umelecký životopis Jozefa Benciho znamená mimoriadne plus Don Alfonso z Donizettiho Lucrezie Borgie, koncertne predvedenej s Editou Gruberovou na javisku Historickej budovy SND počas BHS 2011 a následne predvedenie opery v Budapešti. S Editou Gruberovou účinkoval r. 2011 aj v Dóme sv. Martina na koncerte so Slovenským filharmonickým zborom a organistkou Bernadettou Šuňavskou. S našou slávnou koloratúrou sa umelecky stretol i v košickom Dome umenia na koncertnom uvedení Donizettiho Anny Boleny r. 2013… To všetko – vrátane basového sóla vo Verdiho Rekviem pod taktovkou Nella Santiho r. 2012 v Novej budove SND a v septembri toho istého roku vystúpenie na pódiu Tonhalle v Zürichu (opäť s Editou Gruberovou) je pre Benciho životopis mimoriadne závažné. Podobne tiež rola Kecala na koncertnom predvedení Predanej nevesty v Barbican Hall v Londýne so Symfonickým orchestrom BBC pod taktovkou Jiřího Bělohlávka, zaznamenaná na CD – a rozhlasová nahrávka Dvořákovho Jakobína (rola Purkrabího) s dirigentom J. Bělohlákom r. 2012 pre londýnsky BBC. Mnohé ďalšie zahraničné hosťovania a koncerty dotvárajú vskutku bohatý spevácky profil štyridsiatnika Jozefa Benciho.

Kus práce spravil aj pri získaní umelecko-akademickej hodnosti „artis doctor“ (ArtD) r. 2009 na VŠMU v Bratislave. Je tak dôstojným a zrejme najúspešnejším žiakom svojho vysokoškolského pedagóga, školiteľa a umeleckého vzoru Sergeja Kopčáka, pod vedením ktorého postupne nachádzal nielen odraz veľkého učiteľa v umeleckom zrkadle, ale vlastnú osobitú tvár.

Autor: Terézia Ursínyová

email
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.
Zdieľajte tento článok alebo komentujte:
  •  
  • 37
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  

O autorovi

Terézia Ursínyová

muzikologička, hudobná kritička a publicistka

Zanechajte komentár